znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 310/2013-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. mája 2013 predbežne prerokoval sťažnosť I. M., nar..., t. č. vo výkone trestu, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 19 ods. 2 a čl. 26 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd opatrením Ústavu na výkon trestu odňatia slobody a Ústavu na výkon väzby I. z 2. marca 2012 o zadržaní došlej korešpondencie a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. M. o d m i e t a ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. decembra 2012 doručená sťažnosť I. M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 19 ods. 2 a čl. 26 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) opatrením Ústavu na výkon trestu odňatia slobody a Ústavu na výkon väzby   I.   (ďalej   len   „ústav   na   výkon   trestu“)   z   2.   marca   2012   o   zadržaní   došlej korešpondencie.

Sťažovateľ uviedol, že prípisom z 2. marca 2012 ho ústav na výkon trestu upozornil, že mu bol podľa § 25 ods. 2 a 4 zákona č. 475/2005 Z. z. o výkone trestu odňatia slobody a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o výkone trestu“) zadržaný a do osobného spisu založený list od odosielateľa Ing. V. V. doručený v ten istý deň, pretože obsahuje informácie s hanlivým obsahom a je dôvodný predpoklad, že týmito informáciami môže byť narušený účel výkonu trestu. Sťažovateľ vzal toto   upovedomenie   na   vedomie   a   vyjadril   nesúhlas   so   zadržaním   listu,   pretože   nebol oboznámený s jeho obsahom.

Z uvedeného dôvodu požiadal 6. marca 2012 o rozhovor s riaditeľom ústavu na výkon   trestu,   čo   mu   nebolo   umožnené   a   rozhovor   sa   uskutočnil   len   s   povereným príslušníkom Zboru väzenskej a justičnej stráže (ďalej len „zbor“). Sťažovateľ preto podal sťažnosť,   o   vybavení ktorej   bol   upovedomený   prípisom   Generálneho riaditeľstva   zboru z 26. júna 2012, podľa ktorého postupovali príslušníci zboru v súlade so zákonom o výkone trestu a s vyhláškou Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 368/2008 Z. z., ktorou sa vykonáva Poriadok výkonu trestu odňatia slobody, a preto bola jeho sťažnosť vyhodnotená ako neopodstatnená. Sťažovateľ požiadal o prešetrenie vybavenia sťažnosti Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo spravodlivosti“), o   výsledku   ktorého   bol   upovedomený   prípisom   zo   7.   septembra   2012,   podľa   ktorého tvrdenia sťažovateľa o porušení jeho práv neboli preukázané a sťažnosť bola vyhodnotená ako   neopodstatnená.   Opakovanú   sťažnosť   sťažovateľa   vybavilo   Generálne   riaditeľstvo zboru prípisom z 2. októbra 2012, podľa ktorého nedošlo k porušeniu všeobecne záväzných právnych predpisov a interných predpisov, a preto je sťažnosť neopodstatnená.

Sťažovateľ uviedol, že si nemohol prečítať list zadržaný 2. marca 2012 a nebol ani oboznámený s jeho obsahom. Zadržiavanie došlej korešpondencie na základe subjektívneho hodnotenia   jeho obsahu príslušníkom   zboru   považuje za   svojvoľný postup,   ktorý   nemá oporu   v   zákone   o   výkone   trestu   a   je   v   rozpore   s   ústavou   a   dohovorom   tak,   ako   je interpretovaný v judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva. Samotná právna úprava podmienok zadržania korešpondencie podľa zákona o výkone trestu je podľa sťažovateľa nedostatočná,   pretože   nedefinuje   pojem   „hanlivý“   obsah   informácie,   čím   umožňuje svojvoľné rozhodovanie, a navyše podľa jeho názoru neobsahuje ustanovenie, „ktoré by umožňovalo väznenej osobe podať proti rozhodnutiu o zadržaní korešpondencie opravný prostriedok a napadnúť tak rozsah a spôsob akým bola korešpondencia zadržaná“.

Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie a nálezom rozhodol, že zadržaním došlej korešpondencie ústav na výkon trestu porušil jeho základné práva podľa čl. 19 ods. 2 a čl. 26 ods. 1 a 3 ústavy, ako aj právo podľa čl. 8 dohovoru, aby zakázal ústavu na výkon trestu pokračovať v porušovaní jeho práv a prikázal vydať mu zadržiavanú listovú zásielku. Požaduje tiež priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 10 000 eur.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa ústavy a práva podľa dohovoru postupom ústavu na výkon trestu v súvislosti so zadržaním došlej korešpondencie z dôvodu hanlivého obsahu informácií v nej uvedených, ktoré by zároveň mohli narušiť účel výkonu   trestu.   Sťažovateľ   tvrdí,   že   proti   tomuto   postupu   nemá   k   dispozícii   účinný prostriedok nápravy.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o výkone trestu nahliadnuť do korešpondencie odsúdeného má právo riaditeľ ústavu alebo ním určený príslušník zboru; pritom je oprávnený oboznámiť sa   s   jej   obsahom.   Ústav   je   povinný   zadržať   korešpondenciu,   ak   obsahuje   informáciu s hanlivým obsahom, informáciu, ktorá môže narušiť účel výkonu trestu, alebo vec alebo jej obsah zakladá podozrenie z páchania trestnej činnosti.

Podľa   §   25   ods.   4   zákona   o   výkone   trestu   korešpondencia   alebo   vec   uvedená v odseku 2 sa založí do osobného spisu odsúdeného a na túto skutočnosť sa odsúdený upozorní; ďalej sa postupuje podľa povahy zadržanej informácie alebo veci.

Podľa § 96 zákona o výkone trestu dozor nad zachovávaním zákonnosti v ústave vykonáva prokurátor podľa osobitného predpisu. Zákon o výkone trestu tu odkazuje na § 18 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“).

Podľa § 18 ods. 1 zákona o prokuratúre prokurátor dozerá na to, aby v miestach, kde sa vykonáva väzba, trest odňatia slobody, disciplinárne tresty vojakov, ochranné liečenie, ochranná výchova, ústavné liečenie alebo ústavná výchova na základe rozhodnutia súdu, ako aj v celách policajného zaistenia, boli držané osoby len na základe rozhodnutia súdu alebo iného oprávneného štátneho orgánu o pozbavení alebo obmedzení osobnej slobody a aby sa v týchto miestach dodržiavali zákony a ostatné všeobecne záväzné právne predpisy.Podľa § 18 ods. 2 zákona o prokuratúre je prokurátor povinný

a) vykonávať previerky zachovávania zákonnosti v miestach uvedených v odseku 1,

c) písomným príkazom zrušiť alebo pozastaviť vykonávanie rozhodnutia, príkazu alebo opatrenia   orgánov vykonávajúcich   správu miest   uvedených   v odseku   1 alebo ich nadriadeného   orgánu,   ak   sú   v   rozpore   so   zákonom   alebo   s   iným   všeobecne   záväzným právnym predpisom.

Ako vyplýva z citovaných ustanovení zákona o výkone trestu a zákona o prokuratúre, v prípade sťažovateľa existuje orgán, do pôsobnosti ktorého zákon zveril ochranu práv sťažovateľa pred namietaným zásahom a ktorý má právomoc svojím rozhodnutím odstrániť účinky tohto zásahu, ak zistí, že ním došlo k porušeniu práv sťažovateľa. Sťažovateľ teda mal   a   má   možnosť   domáhať   sa   ochrany   ním   označených   práv   tak,   ako   to   namietal v sťažnosti   podanej   ústavnému súdu   prostredníctvom   príslušnej   prokuratúry   ako   orgánu vykonávajúceho dozor nad zachovávaním zákonnosti v ústave na výkon trestu, ktorá je oprávnená a zároveň povinná v prípade zistenia porušenia právnych predpisov ústavom na výkon trestu vo vzťahu k osobe sťažovateľa zabezpečiť nápravu nezákonného stavu (pozri I. ÚS 265/2012).

Pokiaľ   sťažovateľ   trvá   na   tom,   že   zadržaním   listu   došlého   2.   marca   2012   došlo k porušeniu jeho práv a toto porušenie nebolo dosiaľ odstránené, má možnosť domáhať sa odstránenia   tohto   stavu   podaním   podnetu   podľa   §   31   zákona   o prokuratúre,   resp.   aj preskúmania zákonnosti vybavenia jeho podnetu podľa § 34 zákona o prokuratúre.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Sťažovateľ   sa   neobrátil   na   príslušnú   prokuratúru   s   požiadavkou   o   preskúmanie zákonnosti postupu ústavu na výkon trestu.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   nevyužitie   prostriedku   nápravy   prostredníctvom orgánov   prokuratúry   nemožno   nahrádzať   podaním   sťažnosti   v   konaní   pred   ústavným súdom,   pretože   takto   by   sa   obmedzovala   možnosť   orgánov   prokuratúry   vo   vlastnej kompetencii nielen preveriť skutočnosti, ktoré tvrdí sťažovateľ, ale aj prijať opatrenia podľa zákona o prokuratúre, ktoré by účinne napomohli odstráneniu procesných alebo faktických prekážok zákonného postupu (m. m. I. ÚS 186/05, IV. ÚS 53/05, IV. ÚS 126/07).

Ústavný súd aj vo veci sťažovateľa zotrval na svojej judikatúre, podľa ktorej je každý sťažovateľ   pred   podaním   sťažnosti   ústavnému   súdu   povinný   vyčerpať   všetky   právne prostriedky,   ktoré   mu   zákon   na   ochranu   jeho   základných   práv   alebo   slobôd   účinne poskytuje   a   na   použitie   ktorých   je   oprávnený   podľa   osobitných   predpisov   (napr. III. ÚS 152/03, IV. ÚS 126/07).

Na základe uvedeného ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona   o   ústavnom   súde   ako   neprípustnú.   V   nadväznosti   na   odmietnutie   sťažnosti   sa ústavný súd nezaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v petite jeho sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. mája 2013