znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 310/2012-56

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. júna 2012 predbežne   prerokoval   sťažnosť   N.   P.,   K.,   ktorou   namieta   porušenie   svojho   základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a   základných   slobôd   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v   konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 10/2010 a jeho uznesením z 20. januára 2011, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť N. P. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. februára 2011 doručená sťažnosť N. P., K. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) v spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 10/2010 a jeho uznesením z 20. januára 2011.

Z obsahu sťažnosti sťažovateľky a z jej príloh vyplýva, že Okresný súd Košice I (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom sp. zn. 26 C 78/2004 z 23. júna 2008 zamietol jej žalobu   o určenie,   že   zamestnávateľ   -   obchodná   spoločnosť   S.   T.,   a.   s.,   B.   (ďalej   len „žalovaná“), pri skončení pracovného pomeru výpoveďou z 3. novembra 2003 neuplatnil zásadu rovnakého zaobchádzania.

Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 5 Co 364/2008 z   9.   marca   2009   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   potvrdil.   Proti   označenému   rozsudku krajského   súdu   podala   sťažovateľka   dovolanie.   V   tejto   súvislosti   sťažovateľka   uviedla, že „vzhľadom   na   nejednotnosť   judikatúry   Najvyššieho   súdu   SR   a   Ústavného   súdu   SR som podala   zároveň   sťažnosť   na   Ústavný   súd   SR.   Ústavný   súd   SR   uznesením   sp.   zn. III. ÚS 207/09-31 zo dňa 28. 7. 2009 odmietol moju sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú“ (z označeného uznesenia vyplýva, že v konaní vedenom pod sp. zn. III. ÚS 207/09 ústavný súd rozhodoval o sťažnosti sťažovateľky smerujúcej proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 5 Co 364/2008 z 9. marca 2009, pričom túto sťažnosť odmietol nielen z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, ale aj z dôvodu nedostatku svojej právomoci, pozn.). Najvyšší súd ako dovolací súd uznesením sp. zn. 3 Cdo 10/2010 z 20. januára 2011 dovolanie sťažovateľky ako neprípustné odmietol.

Sťažovateľka namieta, že „odmietnutím dovolania z dôvodu neprípustnosti Najvyšší súd   SR   porušil   moje   právo   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky nesprávnym právnym posúdením veci v spojení s inou vadou v konaní a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“.

Sťažovateľka   tvrdí,   že „v   danom   prípade   došlo   k   porušeniu   princípu predvídateľnosti súdneho rozhodnutia, a tým aj k porušeniu zásady právnej istoty. Najvyšší súd SR totiž v mojom prípade rozhodol odlišným spôsobom ako prv v prípade skutkovo i právne   obdobných   veciach   bez   toho,   aby   v   odôvodnení   svojho   rozhodnutia   uviedol argumenty,   pre   ktoré   bola   v   danej   veci   poskytnutá   odlišná   ochrana,   než   v   jej   iných označených   konaniach.   Argumentácia   najvyššieho   súdu   musí   pritom   byť   spoľahlivým vodidlom   pre   obdobné   situácie   v   budúcnosti.   Okrem   porušenia   zásady   právnej   istoty najvyšší   súd   zároveň   zanedbal   svoju   zákonom   ustanovenú   povinnosť   pri   zabezpečovaní jednoty rozhodovania...“.

Na   podporu   uvedených   tvrdení   poukazuje sťažovateľka v sťažnosti   aj na právne názory   najvyššieho   súdu   obsiahnuté   v   uznesení   sp.   zn.   5   Cdo   255/2008   (podporne   aj v rozsudku sp. zn. 3 Cdo 33/2008 z 29. januára 2009) vyjadrené v obdobných veciach, ktoré sa podľa zistenia ústavného súdu týkajú najmä výkladu pojmu „nesprávne právne posúdenie veci“ v zmysle § 241 ods. 2 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“).

Ďalej sťažovateľka tvrdí, že už v odvolaní proti prvostupňovému rozsudku namietala „nesúlad   vnútroštátneho   procesného   pravidla,   podľa   ktorého   súd   nepreskúmava,   ktorý zamestnanec bol prepustený, s normami komunitárneho práva“. Na podporu svojich tvrdení sťažovateľka poukazuje na viacero rozhodnutí Súdneho dvora Európskych spoločenstiev [ďalej   len   „Súdny   dvor   EÚ“   (rozhodnutie   z   30.   marca   2005   č.   32   Sveriges Civilingenjörsförbund a M. K., Stockholm v. T. & N. Management Aktiebolag, Stockholm, rozsudky z 9. marca 1978, Simmenthal, 106/77, Zb., s. 629, bod 21, a z 5. marca 1998, Solred, C-347/96, Zb., s. I-937, bod 30)].

V nadväznosti na to sťažovateľka uvádza, že „Európsky súdny dvor... skúmal aj výber   pracovníka   pri   prepustení“.   Taktiež   uviedla,   že „pravidlo   súdu   (vyplývajúce z konštantnej judikatúry) o tom, že súd nepreskúmava, ktorý zamestnanec bol prepustený je procesným pravidlom.   Súd v tomto prípade v čase rozhodovania aplikoval prísnejšie procesné pravidlá ako sú pravidlá s komunitárnym prvkom, avšak s rovnakým predmetom. Bolo preto na krajskom súde a najvyššom súde prejednávajúcom spor (v ktorom ide o zásadu   zákazu   diskriminácie   na   základe   veku),   aby   v   rámci   svojej   právomoci zabezpečil ochranu, ktorá vyplýva z práva Spoločenstva, a tiež zabezpečil plnú účinnosť tohto   práva   tým,   že   neuplatní   žiadne   protichodné   ustanovenie   vnútroštátneho práva (rozsudky z 9. marca 1978, Simmenthal, 106/77, Zb. s. 629, bod 21, a z 5. marca 1998, Solred, C-347/96, Zb. s. 1-937, bod 30).

Súd však nepodal návrh ESD a uplatnil protichodné opatrenie vnútroštátneho práva, čím nezabezpečil ochranu pred diskrimináciou...

Tvrdím,   že   vnútroštátne   pravidlo   podľa   ktorého   súd   nepreskúmava   výber prepusteného   zamestnanca   bráni   plnému   uplatneniu   komunitárnych   hmotnoprávnych pravidiel.“.

Sťažovateľka namieta, že „Najvyšší súd Slovenskej republiky sa týmito argumentmi odmietol   zapodievať   a   nevylúčil   procesné   pravidlo   ktoré   bráni   plnému   uplatneniu komunitárnych hmotnoprávnych pravidiel.

Bolo preto porušené právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd.“.

Za   porušenie   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   sťažovateľka   považuje   aj skutočnosť,   že   krajský   súd   ani najvyšší   súd   nedali   vo   svojich   rozhodnutiach   odpovede na základné argumenty uvádzané v odôvodnení odvolania a v dovolaní, v ktorých okrem iného uviedla:

«... V bode 35 odvolania som tvrdila že ku dňu 31. 7. 2003 odporca mal voľné pracovné miesta v novej organizačnej štruktúre,   kde tieto riešil výberovými konaniami, ktoré boli realizované v čase dania výpovede o čom svedčila aj výpoveď svedkyne p. A..... Súd výpoveď p. A. nevyhodnotil a ani vyhodnotil získané štatistické údaje.... V bode 49 odvolania som tvrdila, že odporca nepreukázal príčinnú súvislosť medzi organizačnými   zmenami   a   mojou   nadbytočnosťou   a   jeho   rozhodnutia   o   organizačných zmenách   sledovali   iný   cieľ.   Svedčí   o   tom   vyhlasovanie   výberových   konaní   po   prvom rozhodnutí o organizačných zmenách.

...   Súd   nedal   odpoveď   na   to,   či   rozhodnutím   zamestnávateľa,   prípadne   jeho realizáciou u zamestnávateľa boli sledované iné ciele než organizačné zmeny (poukázala som na neprehľadné opakované organizačné zmeny).

...   V   odvolaní   som   tvrdila,   že   prvostupňovému   súdu   som   predložila   argumenty nasvedčujúce tomu, že došlo k nepriamej diskriminácii. Z výpovede svedkyne p. A. totiž vyplýva,   že   na   naše   oddelenie   prišli   mladí   pracovníci   až   neskôr,   ktorí   mali   menej skúsenosti, pričom starší zaškoľovali mladších pracovníkov a napriek tomu boli prepustené staršie pracovníčky. Táto skutočnosť bola potvrdená aj zoznamom prijatých pracovníkov k odporcovi pred organizačnou zmenou, ktorý sa nachádza v spise. Zo zoznamu vyplýva, že k 1. 7. 2003 odporca prijal niekoľko desiatok pracovníkov

... Súdy sa odmietli predmetným dôkazom vôbec zaoberať.... V bode 64 odvolania som poukázala na to, že základným spôsobom, pomocou ktorého   sa   dá   dokázať   diskriminácia,   je   použitie   tzv.   „komparátora“,   teda   porovnanie postavenia žalobcu s postavením iného jednotlivca alebo skupiny.

... Súd napriek tomu neporovnal moje postavenie a postavenie p. A. pri prepustení s postavením skupiny menej skúsenejších zamestnancov.»

Napokon sťažovateľka tvrdí, že:„- došlo k porušeniu medzinárodného Dohovoru č. 111 Dohovor o diskriminácii (zamestnaní   a   povolaní),   1958   publikovaného   pod   č.   465/1990   Zb.   a   to   čl.   1   písm.   b/ dohovoru tým, že bola porušená rovnosť zaobchádzania pri prepúšťaní a to z dôvodu veku

-... tým, že Najvyšší súd nepredložil vec ESD, porušil moje právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd, nakoľko vo veci rozhodoval nesprávne obsadený senát.

-... súd v medziach svojej právomoci mal aplikovať záruky vyplývajúce z Dohovoru medzinárodnej organizácie práce č. 111 o diskriminácii v povolaní ako aj procesné záruky vyplývajúce zo Smernice 2000/78/ES.“

Podľa sťažovateľky okresný súd konštatoval, že „výber konkrétneho nadbytočného zamestnanca je v právomoci zamestnávateľa a súd nie je oprávnený toto preskúmavať“.

Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu sp. zn. 5 Co 364/2008 z 9. marca 2009 podľa   sťažovateľky   vyplýva,   že „...   ani   smernica   nemá   osobnú   záväznosť,   má   len odporučací   charakter   a   aj   v   konkrétnej   súdenej   veci   neboli   porušené   žiadne   procesné predpisy   a   ani   nebol   dôvod,   aby   sa   súd   prvého   zapodieval   výkladom   tejto   smernice. Odvolateľka   si   zamieňala   zásady   rovnocennosti   vnútroštátneho   práva   so   zreteľom na aplikáciu prísnejších procesných pravidiel, avšak v žiadnom prípade v danej veci nebolo možné vynechať aplikáciu pracovnoprávnych predpisov so zreteľom na to, že v danej veci len ZP upravuje vznik, zmenu a zánik pracovného pomeru a konkrétne ust. § 13 ZP nie je v rozpore ani so smernicou č. 200/78/ES.“.

V tejto súvislosti   sťažovateľka   namieta, že „súd mal priamo aplikovať   procesné záruky ustanovené v článku 3 ods. 1 bod c/ Smernice 2000/78/ES ktorou sa ustanovuje všeobecný   rámec   rovnakého   zaobchádzania   v   zamestnaní   a   zárobkovej   činnosti a preskúmať výber konkrétneho nadbytočného zamestnanca... To, či vnútroštátne právne predpisy boli prijaté pred alebo po smernici, je irelevantné (prípad C-106/89 Marleasing [1990] ECR 4135).“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd „pri predbežnom prerokovaní tejto sťažnosti rozhodol týmto uznesením ústavný súd začína konanie o porušení práva na spravodlivé súdne konanie a o porušení iných práv a konanie   prerušuje   a   v   zmysle   čl.   234   Zmluvy   o   založení   Európskeho   spoločenstva predkladá   vec   Európskemu   súdnemu   dvoru   v   Luxemburgu   so   žiadosťou   o   rozhodnutie o predbežnej otázke vo veci výkladu Zmluvy s cieľom riešiť problém zlučiteľnosti národného opatrenia   a   pravidiel   práva   Spoločenstva   s   tým,   aby   Európsky   súdny   dvor   odpovedal na nasledujúcu predbežnú otázku:

Zaväzuje zásada rovnakého zaobchádzania, ktorá je ustanovená v článku 13 Zmluvy o založení ES a v článku 3 ods. 1 bod c/ Smernice 2000/78/ES, ktorá zakazuje akékoľvek nerovnaké zaobchádzanie na základe veku pri prepúšťaní národného sudcu, aby neuplatnil vnútroštátnu judikatúru, podľa ktorej súd pri prepúšťaní nepreskúmava výber konkrétneho nadbytočného zamestnanca.“.

V prípade ak ústavný súd tento návrh zamietne, sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd o jej sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„Postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 10/2010 a jeho uznesením zo dňa 20. 1. 2011 bolo porušené základné právo N. P. na súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   nesprávnym   právnym posúdením veci v spojení s inou vadou v konaní v spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 3 Cdo 10/2010 v ktorom nepreskúmal výber konkrétneho zamestnanca ktorý bol prepustený súd neposkytol ochranu pred diskrimináciou, bolo porušené právo N. P. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 3 Cdo 10/2010 a jeho uznesením zo dňa 20. 1. 2011 bolo porušené právo N. P. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivý proces podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   v   spojení   s   čl.   14   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   a   právo   na   účinný   prostriedok   nápravy   upravené   v   článku   13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 ods. 1 Ústavy SR. Ústavný súd SR priznáva sťažovateľke N. P. primerané finančné zadosťučinenie v sume   20   000,-   eur   ktoré   je   Najvyšší   súd   SR   povinný   vyplatiť   sťažovateľke   do   dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“

Sťažovateľka žiadala aj o ustanovenie právneho zástupcu v konaní o jej sťažnosti pred ústavným súdom z dôvodu poberania čiastočného invalidného dôchodku.

V súvislosti s prípravou predbežného prerokovania sťažnosti ústavný súd požiadal predsedu najvyššieho súdu o vyjadrenie k sťažnosti. V nadväznosti na túto žiadosť vzniesol predseda   najvyššieho súdu   v prípise   z 18. novembra 2011 námietku predpojatosti proti všetkým sudcom IV. senátu ústavného súdu, o ktorej rozhodol I. senát ústavného súdu uznesením č. k. I. ÚS 138/2012-20 z 21. marca 2012 tak, že sudcov IV. senátu ústavného súdu z výkonu sudcovskej funkcie v predmetnej veci nevylúčil. V období do rozhodnutia o vznesenej námietke predpojatosti ústavný súd vo veci nemohol konať.

Vo vyjadrení najvyššieho súdu k sťažnosti č. k. KP 4/2011-81 z 9. decembra 2011 sa okrem iného uvádza:

„Najvyšší súd svojím uznesením sp. zn. 3 Cdo 10/2010 z 20. januára 2011 odmietol dovolanie sťažovateľky z dôvodu, že smerovalo proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je tento opravný prostriedok prípustný (dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým tento súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa).   Najvyšší súd skúmal prípustnosť dovolania v danej veci a dospel k záveru, že dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu nespĺňa žiadnu   z   možností   prípustnosti   dovolania   podľa   §   238   Občianskeho   súdneho   poriadku. Následne sa sústredil na skúmanie prípustnosti dovolania z hľadiska vád uvedených v § 237 Občianskeho súdneho poriadku a s prihliadnutím na obsah dovolania sa osobitne zaoberal vadou konania podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (odňatie možnosti účastníka konať pred súdom). V tejto súvislosti sa zaoberal aj otázkou preskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu a dospel k záveru, že skutkové a právne závery odvolacieho súdu nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s č1. 46 ods.1 ústavy a že odôvodnenie   dovolaním   napadnutého   rozsudku   odvolacieho   súdu   spĺňa   parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku). Najvyšší súd sa sústredil aj na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. g) Občianskeho súdneho poriadku (rozhodovanie vylúčeným sudcom alebo existenciou nesprávne obsadeného súdu) a vyslovil, že v danej veci neprichádzalo do úvahy, aby sa na rozhodovaní podieľali aj sudcovia Súdneho dvora európskej únie, pretože súd nemal povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o tzv. predbežnej otázke podľa § 109 ods. l písm. c/ Občianskeho súdneho poriadku, pretože skutkové okolnosti, od ktorých sťažovateľka odvodzuje uplatnené nároky, nastali pred pristúpením Slovenskej republiky k Európskej únii.

Najvyšší súd dospel k záveru, že prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť zo žiadneho ustanovenia   Občianskeho   súdneho   poriadku   a   odmietol   dovolanie   ako   neprípustné   - nemohol teda pristúpiť meritórnemu posudzovaniu rozhodnutí nižších súdov.

Najvyšší súd uskutočnil výklad ustanovení zákona o prípustnosti dovolania v súlade s vlastnou judikatúrou (pozri napr. stranu 7, druhý odsek uznesenia) pričom vzal do úvahy aj ústavný aspekt danej veci (pozri stranu 5, posledný odsek uznesenia)...“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, čo táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide predovšetkým   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím príslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov. Za zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07).

1.   Sťažovateľka   v   sťažnosti   v   prvom   rade   tvrdí,   že   postupom   najvyššieho   súdu v dovolacom konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 10/2010 a jeho uznesením z 20. januára 2011 došlo k porušeniu jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   základom   argumentácie   sťažovateľky   o   porušení   jej označených práv je tvrdenie, že

- najvyšší súd nesprávne právne posúdil jej dovolacie námietky (dôvody), pričom sa odchýlil   od   právnych   názorov   vyslovených   v iných   svojich   rozhodnutiach,   čím   porušil princíp právnej istoty,

- namietané uznesenie je nepreskúmateľné, pretože dovolací súd v ňom neodpovedal na jej základné argumenty vyslovené v dovolaní, týkajúce sa jej diskriminácie v zamestnaní,

-   postupom   a namietaným   uznesením   najvyššieho   súdu   jej   bolo   odňaté   právo na zákonného sudcu (aj keď porušenie základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy v petite výslovne nenamieta, pozn.), pretože sa na rozhodovaní nepodieľali sudcovia Súdneho dvora EÚ v rámci konania o predbežnej otázke.

Ústavný súd vychádzajúc z obsahu petitu, ktorým je v konaní o sťažnosti viazaný (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde), preskúmal sťažnosť na predbežnom prerokovaní z hľadiska   sťažovateľkou   namietaného porušenia   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 10/2010 a jeho uznesením z 20. januára 2011.

V   súvislosti   s   argumentáciou   uplatnenou   sťažovateľkou   v   sťažnosti   ústavný   súd považoval za potrebné poznamenať, že táto je porovnateľná s argumentáciou uvedenou v jej dovolaní,   pričom   najvyšší   súd   sa   s   ňou   zaoberal   v   dovolacom   konaní.   Dovolací   súd v namietanom   uznesení   dospel   k   záveru,   že   dovolanie   sťažovateľky   smeruje   proti rozhodnutiu, proti ktorému tento mimoriadny opravný prostriedok nie je prípustný, a preto ho odmietol.

Podľa   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   (napr.   I.   ÚS   8/96,   I.   ÚS   6/97, II. ÚS 81/00) všeobecný súd nemôže porušiť základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy,   ak   koná   vo   veci   v   súlade   s   procesnoprávnymi   predpismi upravujúcimi   postupy   v   občianskoprávnom   konaní.   Takýmto   právnym   predpisom   je v posudzovanom   prípade   zákon   č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v   znení neskorších predpisov.

Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom   vrátane   dovolacích   konaní.   V   dovolacom   konaní   procesné   podmienky   upravujú ustanovenia § 236 a nasl. OSP. V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu sa v § 237 OSP výslovne uvádza, že dovolanie je prípustné   len z dôvodov   uvedených   v ustanoveniach   § 237   písm.   a) až písm.   g)   OSP. Dovolanie je prípustné aj proti uzneseniu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v § 239 ods. 1 a 2 OSP.

Vychádzajúc   zo   svojej   doterajšej   judikatúry   ústavný   súd   považoval   za   potrebné uviesť, že otázka posúdenia, či sú splnené podmienky na uskutočnenie dovolacieho konania, patrí   zásadne   do   výlučnej   právomoci   dovolacieho   súdu,   t.   j.   najvyššieho   súdu,   a   nie do právomoci   ústavného   súdu.   Z   rozdelenia   súdnej   moci   v   ústave   medzi   ústavný   súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, sústavu ktorých završuje najvyšší súd (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve všeobecné súdy sú primárne zodpovedné   za   výklad   a   aplikáciu   zákonov,   ale   aj   za   dodržiavanie   práv   a   slobôd vyplývajúcich z ústavy alebo dohovoru (I. ÚS 4/00), preto právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných   súdov   (m.   m.   II.   ÚS   13/01),   alebo   všeobecné   súdy   neposkytnú   ochranu označeným základným právam sťažovateľky v súlade s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd zásadne nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať iba   také   rozhodnutia   všeobecných   súdov,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, m. m. I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

Na základe uvedených právnych názorov ústavný súd preskúmal postup najvyššieho súdu   v   dovolacom   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   3   Cdo   10/2010   a   jeho   uznesenie z 20. januára 2011, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľky.

Najvyšší   súd   v   odôvodnení   svojho   rozhodnutia   najprv   oboznámil   s   podstatnými časťami rozhodnutí súdov pred súdmi prvého a druhého stupňa, ako aj s obsahom podaného dovolania,   pričom   v   tejto   súvislosti   najmä   uviedol: «Okresný   súd   Košice   I   rozsudkom z 23. júna 2008 č. k. 26 C 78/2004-356 žalobu v celom rozsahu (t. j. v bodoch 1. až 5.) zamietol   a   súčasne   si   vyhradil   právo   rozhodnúť   o   náhrade   trov   konania   samostatným uznesením. Žalobu v častiach o určenie neplatnosti výpovede (bod. 1), o učenie trvania pracovného pomeru (bod. 2) a uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy   z dôvodu neplatného skončenia pracovného pomeru (bod.   3),   zamietol   z dôvodu, že výpoveď   spĺňa   všetky   formálne   a   hmotnoprávne   predpoklady   stanovené   zákonom (výpoveď bola urobená písomnou formou a žalobkyni riadne doručená, u žalovaného došlo k organizačným zmenám, v dôsledku ktorých sa žalobkyňa stala nadbytočnou, výpoveď bola prerokovaná so zástupcami zamestnancov a boli splnené aj podmienky stanovené v § 63 ods. 2 Zákonníka práce, keď bolo preukázané, že žalovaný objektívne nedisponoval takým pracovným miestom, ktoré by bolo pre žalobkyňu vhodné). Vo zvyšných častiach žalobu zamietol z dôvodu, že žalovaný sa v súvislosti so skončením pracovného pomeru výpoveďou z 3. novembra 2003 voči žalobkyni nedopustil diskriminácie pre jej vek (§ 13 Zákonníka práce),   keď   mal   za   to,   že   pracovný   pomer   so   žalobkyňou   bol   skončený   platne. K argumentácii   žalobkyne   vychádzajúcej   z   noriem   komunitárneho   práva   uviedol,   že   vo svojom   rozhodnutí   neaplikoval   normy   komunitárneho   práva,   pretože   skutkové   okolnosti danej právnej veci predchádzali prístupu Slovenskej republiky k Európskej únii.

Krajský súd v Košiciach na odvolanie žalobkyne rozsudkom z 9. marca 2009 sp. zn. 5 Co   364/2008   napadnutý   rozsudok   potvrdil   a   žalovanému   náhradu   trov   odvolacieho konania nepriznal. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil so skutkovými zisteniami súdu prvého   stupňa   ako   i   s   jeho   právnym   posúdením   veci;   odôvodnenie   doplnil   o   výklad viacerých článkov Ústavy Slovenskej republiky týkajúcich sa medzinárodných zmlúv, ako aj povahy, právnych účinkov a temporálnej záväznosti noriem komunitárneho práva. Výrok o náhrade trov odvolacieho konania odôvodnil § 224 ods. 1 O. s. p. a § 150 ods. 1 O. s. p. Rozsudok odvolacieho súdu napadla dovolaním žalobkyňa a navrhla, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Namietala, že vo veci   rozhodoval   odvolací   súd   v   nesprávnom   zložení   (§   237   písm.   g/   O.   s.   p.),   pretože na rozhodovaní sa mali podieľať aj sudcovia Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „SD EÚ“) prostredníctvom výkladu o predbežnej otázke (§ 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.) potrebnej pre   rozhodnutie   odvolacieho   súdu   vo   veci   samej,   tak   ako   to   navrhovala   v   odvolacom konaní. Ďalej žalobkyňa namietala, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.). Naplnenie tohto dovolacieho dôvodu videla v tom, že súdy vo svojich rozhodnutiach neuplatnili princíp aplikačnej   prednosti   komunitárneho   práva   pred   vnútroštátnymi   procesnými   pravidlami, podľa   ktorých   súd   nepreskúmava   výber,   s   ktorým   zamestnancom   zamestnávateľ   skončí pracovný pomer, a aplikovali prísnejšie procesné pravidlá ako sú pravidlá s komunitámym prvkom s rovnakým predmetom. Žalobkyňa v dovolaní tvrdila, že bolo porušené jej právo na spravodlivý súdny proces vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd,   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky.   Podľa   jej   názoru   bolo   porušené ustanovenie § 157 ods. 2 O. s. p. a naplnený dovolací dôvod podľa § 237 písm. f/ O. s. p., pretože odvolací súd v odôvodnení rozsudku nedal odpoveď na „základné argumenty“, ktoré   uviedla   v   odvolaní,   a   z   toho   dôvodu   považovala   rozhodnutie   odvolacieho   súdu za nepreskúmateľné.»

Svoje právne závery k dovolaniu sťažovateľky najvyšší súd odôvodnil takto:«V prejednávanej veci dovolanie smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu. Podľa § 238 ods. 1 O. s. p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O. s. p. je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O. s. p. je dovolanie prípustné   tiež   vtedy,   ak   smeruje   proti   potvrdzujúcemu   rozsudku   odvolacieho   súdu,   vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O. s. p.

Dovolaním žalobkyne nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu (§ 238 ods. 1 O. s. p.). Nejde ani o rozsudok vydaný vo veci, v ktorej by už dovolací súd vyslovil svoj právny názor (§ 238 ods. 2 O. s. p.). Odvolací súd tiež výrokom svojho rozsudku nevyslovil,   že   je   dovolanie   prípustné   a   ani   súd   prvého   stupňa   vo   výroku   nevyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O. s. p. (§ 238 ods. 3 O. s. p.). Rozsudok napadnutý dovolaním žalobkyne nevykazuje znaky žiadneho z vyššie uvedených rozhodnutí, preto prípustnosť jej dovolania z ustanovení § 238 O. s. p. nevyplýva. Dovolanie žalobkyne by mohlo byť procesne prípustné, len ak by v konaní, v ktorom bol vydaný napadnutý rozsudok, došlo k procesnej vade uvedenej v § 237 O. s. p. Povinnosť skúmať, či konanie nie je zaťažené niektorou z nich, vyplýva pre dovolací súd z § 242 ods. 1 O. s. p. Dovolací súd sa z tohto dôvodu neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O. s. p., ale sa zaoberal tiež otázkou, či v konaní nedošlo k procesnej vade v zmysle § 237 O. s. p... Z hľadiska § 237 O. s. p. sú právne významné len tie procesné nedostatky, ktoré vykazujú znaky vád taxatívne v ňom vymenovaných; iné procesné vady konania   alebo   nesprávnosti   rozhodovania,   i   keby   k   nim   v   konaní   došlo,   nezakladajú prípustnosť   dovolania   podľa   tohto   ustanovenia.   Treba   zdôrazniť,   že   pri   posudzovaní existencie procesnej vady uvedenej v § 237 O. s. p. ako dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť dovolania, nie je významný subjektívny názor účastníka, ale len zistenie, že v konaní došlo k takejto vade.

Procesné   vady   konania   v   zmysle   §   237   písm.   a/   až   e/   O.   s.   p.   dovolateľka nenamietala a v dovolacom konaní ich existencia nevyšla najavo. Prípustnosť dovolania žalobkyne preto z týchto ustanovení nemožno vyvodiť.

So zreteľom na obsah dovolania sa dovolací súd osobitne zameral na posúdenie, či konanie nie je zaťažené vadami v zmysle § 237 písm. f/ a g/ O. s. p...

Dovolateľka v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. namieta porušenie jej práva na spravodlivý súdny proces. Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces je tiež   právo   účastníka   na   dostatočné   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia.   Z   práva   na spravodlivé súdne konanie vyplýva totiž aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami,   argumentmi   a   dôkaznými   návrhmi   strán   s   výhradou,   že   majú   význam   pre rozhodnutie   (I. ÚS 46/05).   Vada   nedostatku   dôvodov   rozhodnutia   sama   osebe   (pri   inak správnom   rozhodnutí)   nemusí   (ale)   disponovať   potrebnou   ústavnoprávnou   intenzitou smerujúcou k porušeniu označených práv (III. ÚS 228/06, I. ÚS 53/10, III. ÚS 99/08). Vzhľadom na námietky žalobkyne bolo v tomto dovolacom konaní potrebné zaujať právne závery o tom, či (prípadné) nedostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia zakladá procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. alebo či má za následok procesnú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.

Vada konania uvedená v § 237 písm. f/ O. s. p. znamená vždy porušenie čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky aj čl. 6 ods. l Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (viď II. ÚS 261/06). To však neznačí, že by zároveň nevyhnutne platil aj opak, teda to, že každé porušenie   práva   na   spravodlivý   súdny   proces   dosahuje   vždy   intenzitu   vady   konania   v zmysle § 237 O. s. p.

Ústava   Slovenskej   republiky   neupravuje,   aké   dôsledky   majú   jednotlivé   procesné nesprávnosti,   ku   ktorým   v   praxi   dochádza   v   konaní   pred   súdmi,   ani   nestanovuje predpoklady ich možnej nápravy v opravnom konaní. Bližšiu úpravu ústavne garantovaného práva   na   súdnu   ochranu   obsahuje   Občiansky   súdny   poriadok,   ktorý   vo   svojich ustanoveniach   predpokladá   aj   možnosť   vzniku   určitých   procesných   pochybení   súdu v občianskom   súdnom   konaní.   V   nadväznosti   na podstatu,   význam a   procesné   dôsledky týchto   pochybení   upravuje   Občiansky   súdny   poriadok   aj   predpoklady   a   podmienky, za ktorých možno v dovolacom konaní napraviť procesné nesprávnosti konania na súdoch nižších stupňov. Najzávažnejším procesným vadám konania, ktorú sú taxatívne vymenované v § 237 O. s. p., pripisuje Občiansky súdny poriadok osobitný význam - vady tejto povahy považuje za okolnosť zakladajúcu prípustnosť dovolania (viď § 237 O. s. p.) a zároveň tiež za prípustný dovolací dôvod (viď § 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p.). Aj niektorým ďalším procesným vadám konania nedosahujúcim stupeň závažnosti procesných vád v zmysle § 237 O. s. p. pripisuje Občiansky súdny poriadok význam. „Iné vady, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci“ považuje - na rozdiel od procesných vád vymenovaných v § 237 O. s. p. - (len) za relevantný dovolací dôvod (viď § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), pričom ale vady tejto povahy prípustnosť dovolania nezakladajú.»

V súvislosti   s   námietkou,   že   sa   najvyšší   súd   v namietanom   uznesení   odchýlil od právnych   názorov   vyjadrených   v iných   svojich   rozhodnutiach,   a tým   porušil   princíp právnej istoty, sťažovateľka poukazuje predovšetkým na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo/2008,   z ktorého cituje,   pričom podporne poukazuje tiež na uznesenie najvyššieho súdu   sp.   zn.   3   Cdo   33/2008.   Po   preskúmaní   v sťažnosti   citovaných   právnych   názorov vyjadrených v uznesení najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo/2008, ktoré sa týkajú predovšetkým výkladu pojmu „nesprávne právne posúdenie veci“ v zmysle § 241 ods. 2 písm. c) OSP, ústavný súd konštatuje, že tieto právne názory nemožno považovať za odlišné od právnych názorov   vyjadrených   v namietanom uznesení.   V nadväznosti na tento záver   ústavný   súd poukazuje aj na ďalšiu časť odôvodnenia namietaného uznesenia, v ktorej dovolací súd výslovne   poukázal   na   svoju   predchádzajúcu   judikatúru,   z ktorej   vo   veci   sťažovateľky vychádzal:

«Na posúdenie prípustnosti dovolania - aj z aspektov vyplývajúcich z ustanovenia § 237 písm. f/ O. s. p. - je zásadne príslušný dovolací súd (viď IV. ÚS 238/07). Na základe uznesenia občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bol v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ako judikát R 11/1998 uverejnený rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28.   augusta 1997 sp.   zn. 2 Cdo   5/1997,   z   ktorého   vyplýva,   že   „konanie   je   postihnuté   inou   vadou,   ktorá   mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s. p.) aj vtedy, ak odvolací   súd   svoj   právny   záver   riadne   neodôvodnil,   takže   jeho   rozsudok   zostal nepreskúmateľný“.   Právna   kvalifikácia   nepreskúmateľnosti   súdneho   rozhodnutia   súdu nižšieho stupňa ako dôvodu zakladajúceho (len) tzv. inú vadu konania pritom vyplýva aj z ďalších rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (viď napríklad rozhodnutia sp. zn. l Cdo 140/2009, 2 M Cdo 18/2008, 3.Cdo 249/2008, 3 Cdo 9/2009, 3 Cdo 290/2009, 3 Cdo 338/2009, a 5 Cdo 290/2009).

Podľa   právneho   názoru   dovolacieho   súdu   preto   sama   skutočnosť,   že   v   konaní prípadne došlo k procesnej vade tejto povahy (nepreskúmateľnosť rozhodnutia), nemôže v danom prípade založiť prípustnosť dovolania žalobkyne, lebo nejde o vadu v zmysle § 237 O. s. p.

Navyše   odvolací   súd   v   odôvodnení   napadnutého   rozhodnutia   uviedol   stručne rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská oboch procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania, obsah odvolania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne   závery.   Prijaté   právne   závery   primerane   vysvetlil.   Z   odôvodnenia   napadnutého rozsudku   odvolacieho   súdu   nevyplýva   jednostrannosť,   ani   taká   aplikácia   príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k názoru, že skutkové a právne závery   odvolacieho   súdu   nie   sú   v   danom   prípade   zjavne   neodôvodnené   a   nezlučiteľné s čl. 46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   že   odôvodnenie   dovolaním   napadnutého rozsudku   odvolacieho   súdu   ako   celok   spĺňa   parametre   zákonného   odôvodnenia   (§   157 ods. 2   O.   s.   p.).   Za   porušenie   základného   práva   zaručeného   v   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej   republiky   v   žiadnom   prípade   nemožno   považovať   to,   že   odvolací   súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv žalobkyne.»

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že námietka sťažovateľky založená   na   tvrdení,   že   najvyšší   súd   sa   v namietanom   uznesení   odchýlil   od   právnych názorov   vyslovených   v iných   svojich   rozhodnutiach,   v konkrétnych   okolnostiach posudzovanej veci zjavne neobstojí, a preto ju ústavný súd považuje za neopodstatnenú.

K sťažovateľkou namietanému dovolaciemu dôvodu podľa § 237 písm. g) OSP, že „súd   bol   nesprávne   obsadený“,   keďže   sa   na   rozhodovaní   danej   veci   mali   podieľať   aj sudcovia Súdneho dvora EÚ v rámci konania o predbežnej otázke potrebnej pre rozhodnutie odvolacieho súdu (porušenia zásady rovnakého zaobchádzania podľa § 13 ods. 1 Zákonníka práce), dovolací súd poukázal na to, že «z judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (viď IV. ÚS 206/08) síce vyplýva, „že v prípade, ak sa v spore v konaní pred vnútroštátnym súdom   nepodieľal   svojím   výkladom   práva   spoločenstva   komunitárny   sudca,   hoci   tento výklad bol nevyhnutný na rozhodnutie vo veci samej, potom vnútroštátny súd bol v tejto časti konania pred ním nesprávne obsadený... Takáto procesná situácia je však zákonom ustanoveným dôvodom na podanie dovolania podľa § 237 písm. g/ O. s. p...“. Dovolací súd je   však   toho   názoru,   že   v   danom   prípade   súd   nemal   povinnosť   požiadať   o   vydanie rozhodnutia o tzv. predbežnej otázke podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p., pretože skutkové okolnosti (danie výpovede z pracovného pomeru žalovaným žalobkyni 3. novembra 2003), od   ktorých   žalobkyňa   odvodzuje   uplatnené   nároky,   nastali   pred   pristúpením   Slovenskej republiky k Európskej únii dňa 1. mája 2004. Keďže v danej veci nebolo prípustné prerušiť odvolacie konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p., nemohol byť naplnený ani dovolací dôvod podľa § 237 písm. g/ O. s. p. Otázke prípustnosti prerušenia (dovolacieho) konania podľa   §   109   ods.   1   písm.   c/   O.   s.   p.   sa   dovolací   súd   podrobne   vyjadril   v   uznesení zo 16. decembra 2010 sp. zn. 3 Cdo 10/2010 (právoplatným 10. januára 2011), ktorým takýto   návrh   žalobkyne   na   prerušenie   dovolacieho   konania   zamietol;   dovolací   súd v podrobnostiach   odkazuje   na   odôvodnenie   tohto   rozhodnutia,   ktoré   je   plne   použiteľné aj pre   posúdenie   otázky   neprípustnosti   prerušenia   odvolacieho   konania.   Z   uvedených dôvodov dovolací súd nezistil, že predmetné konanie trpelo vadou podľa § 237 písm. g/ O. s. p.».

Z obsahu príslušného súdneho spisu dovolacieho súdu ústavný súd navyše zistil, že rozhodnutiu   najvyššieho   súdu   o   dovolaní   sťažovateľky   predchádzalo   jeho   rozhodnutie v rámci dovolacieho konania o návrhu sťažovateľky na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP dovtedy, kým Súdny dvor EÚ nevydá rozhodnutie o predbežnej otázke podľa   čl.   267   Zmluvy   o   fungovaní   Európskej   únie   a čl.   3   ods.   1   bodu   c)   Smernice 2000/78/ES. Najvyšší súd uznesením sp. zn. 3 Cdo 10/2010 zo 16. decembra 2010 návrh sťažovateľky na prerušenie dovolacieho konania zamietol s odôvodnením, že „v čase dania výpovede   z   pracovného   pomeru   žalovaným   žalobkyni   (3.   novembra   2003)   sa   v   zmysle článku 7 ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky neuplatňovala prednosť   právne záväzných aktov   Európskych   spoločenstiev   a   Európskej   únie   pred   zákonmi   Slovenskej   republiky, pretože prednosť týchto aktov a ich záväznosť nastala až okamihom pristúpenia Slovenskej republiky k Európskej únii dňa 1. mája 2004...“. Predmetné uznesenie najvyššieho súdu, ktoré nadobudlo právoplatnosť 10. januára 2011, ale sťažovateľka v konaní pred ústavným súdom nenamieta.

Právny záver najvyššieho súdu, podľa ktorého vo veci sťažovateľky nemal povinnosť prerušiť konanie a požiadať Súdny dvor EÚ o vydanie rozhodnutia o tzv. predbežnej otázke podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP z dôvodu, že skutkové okolnosti (výpoveď z pracovného pomeru z 3. novembra 2003) nastali pred pristúpením Slovenskej republiky k Európskej únii dňa 1. mája 2004, vyjadrený tak v odôvodnení namietaného uznesenia, ako aj v uznesení sp. zn. 3 Cdo 10/2010 zo 16. decembra 2010 je podľa názoru ústavného súdu z ústavného hľadiska akceptovateľný a udržateľný. Z uvedeného dôvodu je zjavne neopodstatnená aj námietka sťažovateľky,   podľa ktorej jej postupom   a namietaným uznesením   najvyššieho súdu   bolo   odňaté   právo   na   zákonného   sudcu,   pretože   sa   na rozhodovaní   nepodieľali sudcovia Súdneho dvora EÚ.

V súvislosti s výhradami sťažovateľky k právnemu posúdeniu veci odvolacím súdom [§ 241 ods. 2 písm. c) OSP] najvyšší súd uviedol: „Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na   zistený   skutkový   stav.   Nesprávne   právne   posúdenie   je   chybnou   aplikáciou   práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo   ak   zo   správnych   skutkových   záverov   vyvodil   nesprávne   právne   závery.   Právnym posúdením veci, v rámci ktorého súd na zistený skutkový stav aplikuje hmotnoprávny alebo procesný predpis, sa nezakladá procesná vada konania v zmysle § 237 O. s. p. Nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov je relevantný dovolací dôvod, ktorým možno odôvodniť   procesne   prípustné   dovolanie   (viď   §   241   ods.   2   písm.   c/   O.   s.   p.),   samo (prípadne)   nesprávne   právne   posúdenie   veci   súdmi   nižších   stupňov   ale   nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p. Keďže dovolanie žalobkyne nie je procesne prípustné, nemohol dovolací súd pristúpiť k posúdeniu správnosti právneho posúdenia veci odvolacím súdom (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.).“

Na   základe   citovanej   argumentácie   dospel   dovolací   súd   k   záveru „o   procesnej neprípustnosti dovolania žalobkyne. Jej mimoriadny opravný prostriedok preto odmietol podľa § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ako smerujúci proti rozhodnutiu,   proti   ktorému   nie   je   dovolanie   prípustné.   So   zreteľom   na   odmietnutie dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.“.

Vychádzajúc   z dosiaľ   uvedeného   ústavný   súd   konštatoval,   že   najvyšší   súd   sa v namietanom   uznesení   zaoberal   a   ústavne   akceptovateľným   spôsobom   aj   vysporiadal so všetkými   dovolacími   dôvodmi   sťažovateľky,   s   ktorými   sa   nestotožnil,   a   preto   jej dovolanie   odmietol   ako   neprípustné.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   nemožno namietané uznesenie najvyššieho súdu považovať za neodôvodnené, pričom ústavný súd nezistil ani žiadnu   skutočnosť,   ktorá   by   signalizovala   svojvoľný   postup   tohto   súdu   (v   medziach posudzovanej prípustnosti dovolania, pozn.), t. j. taký, ktorý by nemal oporu v zákone. Za situácie,   keď   najvyšší   súd   dospel   ústavne   konformným   spôsobom   k záveru o neprípustnosti dovolania, nebol povinný vecne preskúmavať v ňom (ako aj v sťažnosti adresovanej   ústavnému   súdu)   obsiahnuté   argumenty   o diskriminácii   sťažovateľky v zamestnaní.   Z uvedeného   dôvodu   neobstojí   ani   námietka   sťažovateľky   založená na tvrdení,   že   namietané   uznesenie   je   nepreskúmateľné,   keďže   dovolací   súd   v   ňom neodpovedal na jej vecné argumenty týkajúce sa jej diskriminácie v zamestnaní.

V nadväznosti na už uvedené ústavný súd považoval za potrebné poukázať tiež na to, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je povinnosť súdu   akceptovať   dôvody   prípustnosti   opravného   prostriedku   uvádzané   sťažovateľkou, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie označeného základného práva. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť posúdiť, či zákonné dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti podaného dovolania vôbec boli naplnené. Takýto postup a rozhodnutie dovolacieho súdu Občiansky súdny poriadok výslovne   umožňuje,   preto   použitý   spôsob   v konkrétnom   prípade   nemohol   znamenať odoprenie prístupu sťažovateľke k súdnej ochrane v konaní o dovolaní ako mimoriadnom opravnom prostriedku proti právoplatným rozhodnutiam všeobecných súdov.

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že medzi namietaným postupom a uznesením   najvyššieho súdu   a namietaným porušením   základného   práva   sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná   súvislosť,   ktoré   by   signalizovala   reálnu   možnosť   vyslovenia   ich   porušenia   po prípadnom   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie.   Uznesenie   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 3 Cdo 10/2010 z 20. januára 2011 podľa názoru ústavného súdu nemožno (z už uvedených dôvodov)   považovať   za   arbitrárne   a nezlučiteľné   s   aplikovanými   ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní v tejto časti sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

2.   Sťažovateľka   namietala   aj   porušenie   práva   podľa   čl.   13   dohovoru   postupom najvyššieho   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   3   Cdo   10/2010   a   jeho   uznesením z 20. januára 2011.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Z citovaného ustanovenia dohovoru vyplýva pre fyzické osoby a právnické osoby procesné právo akcesorickej povahy mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom   v   prípade   porušenia   ostatných   ľudských   práv   chránených   dohovorom. Uplatňovanie   práva   vyplývajúceho   z   čl.   13   dohovoru   musí   preto   nadväzovať na aspoň obhájiteľné právne tvrdenie (arguable claim) o porušení iného práva chráneného dohovorom (napr. rozhodnutie vo veci Silver a ostatní c. Spojené kráľovstvo z 25. marca 1983).

Ústavný súd ďalej poznamenáva, že podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva   sa   čl.   13   dohovoru   vzťahuje   iba   na   prípady,   v   ktorých   sa   jednotlivcovi   podarí preukázať   pravdepodobnosť   tvrdenia,   že   sa   stal   obeťou   porušenia   práv   garantovaných dohovorom (Boyle a Rice proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok z 27. apríla 1988, séria A, č. 131, ods. 52). V okolnostiach prípadu však ústavný súd k takému záveru pri rozhodnutí najvyššieho súdu nedospel.

Vo vzťahu k uvedenému (namietanému) porušeniu práva ústavný súd pripomína, že ak orgán štátu aplikuje platný právny predpis, jeho účinky (dôsledky) použitia nemožno považovať za porušenie základného práva alebo slobody (II. ÚS 81/00, II. ÚS 63/03).

Skutočnosť,   že   sťažovateľka   nebola   v   konaní   pred   najvyšším   súdom   (dovolacím súdom) úspešná, nie je podstatná, keďže účinnosť právnych prostriedkov nápravy pre účely čl. 13 dohovoru nezávisí na istote, že bude rozhodnuté v prospech   sťažovateľky (napr. Vilvarajah a ďalší proti Spojenému kráľovstvu – 1991, Soering proti Spojenému kráľovstvu –   1989).   Napadnuté   uznesenie   dovolacieho   súdu   preto   nesignalizuje   žiadnu   možnosť porušenia   práva   sťažovateľky   mať   účinné   právne   prostriedky   nápravy   pred   národným orgánom podľa čl. 13 dohovoru.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť   aj   v   tejto   časti   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   ako   zjavne neopodstatnenú.

3. Sťažovateľka tiež namietala, že uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 10/2010 z 20. januára 2011 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, došlo k porušeniu čl. 14 dohovoru.

Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom sa musí zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

Vo vzťahu k sťažovateľkou namietanému porušeniu čl. 14 dohovoru ústavný súd v zhode   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   zdôrazňuje,   že   toto   ustanovenie   dohovoru obsahuje   predovšetkým   pozitívny   záväzok   štátu   premietnuť   do   právneho   poriadku   tie antidiskriminačné zásady a opatrenia, ktoré uvedený článok obsahuje, a nie je teda priamo aplikovateľný   orgánmi   verejnej   moci   Slovenskej   republiky   v   individuálnych   prípadoch (III. ÚS 51/08).

Vychádzajúc z uvedeného právneho názoru, ako aj z argumentácie uvedenej v časti II.1 tohto uznesenia (k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pozn.) ústavný súd dospel k záveru, že aj v tejto časti je sťažnosť zjavne neopodstatnená, a preto ju odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

4. Sťažovateľka tiež namietala, že postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 10/2010 a jeho uznesením z 20. januára 2011 došlo aj k porušeniu čl. 1 ods. 1 a čl. 12 ods. 1 ústavy.

Ústavný súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že čl. 1 ods. 1 a čl. 12 ods. 1 ústavy majú charakter ústavných princípov, resp. všeobecných interpretačných pravidiel, ktoré sú všetky orgány verejnej moci povinné rešpektovať pri výklade a uplatňovaní ústavy, a preto sú vždy implicitnou   súčasťou   rozhodovania   ústavného   súdu,   t.   j.   aj   jeho   rozhodovania   o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (m. m. IV. ÚS 119/07). Keďže predmetom tohto konania je rozhodovanie o porušení základných práv alebo slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy, možno v tomto konaní uvažovať o porušení čl. 1 ods. 1 a čl. 12 ods. 1 ústavy len v spojení s porušením konkrétneho základného práva alebo slobody. Pretože v posudzovanom prípade ústavný súd nedospel k záveru o porušení niektorého základného práva alebo slobody, nemohol dospieť ani k záveru o porušení čl. 1 ods. 1 a čl. 12 ods. 1 ústavy, a preto sťažnosť sťažovateľky aj v tejto   časti   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   z   dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo už bez právneho významu, aby sa ústavný súd zaoberal aj ďalšími návrhmi sťažovateľky, teda aj jej návrhom, aby prerušil konanie o jej   sťažnosti   a požiadal   Súdny   dvor   EÚ „o   rozhodnutie   o   predbežnej   otázke vo veci   výkladu   Zmluvy   s   cieľom   riešiť   problém   zlučiteľnosti   národného   opatrenia a pravidiel práva Spoločenstva...“.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. júna 2012