znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 310/2011-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. júla 2011 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   P.   L.,   M.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho základných práv podľa čl. 39 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Sd/118/2008 a jeho rozsudkom zo 17.   decembra   2009   a   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v konaní vedenom pod sp. zn. 9 So/23/2010 a jeho rozsudkom z 30. júna 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. P. L. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. augusta 2010   doručená   sťažnosť Ing.   P.   L. (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie svojich základných práv podľa čl. 39 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“)   a   práva   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 6 Sd/118/2008   a jeho   rozsudkom zo 17. decembra 2009 (ďalej len „napadnutý rozsudok krajského súdu“) a tiež postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.   9 So/23/2010   a jeho   rozsudkom   z 30.   júna   2010 (ďalej   aj   „namietaný   rozsudok najvyššieho súdu“ alebo „napadnutý rozsudok najvyššieho súdu“).

Zo zistení ústavného súdu, najmä z vyžiadaného súvisiaceho súdneho spisu vyplýva, že   sťažovateľ   podal   17.   septembra   1997   Sociálnej   poisťovni,   ústredie   (ďalej   len „Sociálna poisťovňa“),   žiadosť   o   priznanie   starobného   dôchodku   od   23. augusta 1997, t. j. od dovŕšenia 60. roku veku.

V žiadosti   uviedol   ako   svojich   zamestnávateľov   C.,   a to   od 1. júla   1960 do 31. augusta 1977, D. v dobe od 6. októbra 1977 do 11. októbra 1978 a od 9. novembra 1978   do   31.   marca 1979,   M.   v dobe   od   2.   mája   1979   do   15.   januára 1981,   Z.   v dobe od 16. januára 1981   do   31.   decembra   1984,   M.   v dobe   od   1. marca 1985 do 31. augusta 1987,   R.   v dobe   od   22.   septembra   1987   do   31. októbra 1987,   V.   v dobe od 28. januára 1988 do 31. januára 1989, V. v dobe od 1. februára 1989 do 30. apríla 1989, O. v dobe od 1. júna 1989 do 31. marca 1990, V. v dobe od 1. apríla 1990 do 31. mája 1990. Od 7. júna 1990 do 7. augusta 1990 bol sťažovateľ evidovaný na úrade práce, sociálnych vecí   a rodiny   ako   uchádzač   o   zamestnanie   a   v   dobe   od   15. augusta 1990 do 22. augusta 1997 bol samostatne zárobkovo činnou osobou.

Rozhodnutím   č. 37 08 23 7690   z   10.   októbra 1997   priznala   Sociálna   poisťovňa sťažovateľovi od 23. augusta 1997 starobný dôchodok z III. pracovnej kategórie, keď dobu od 8. mája 1979 do 28. februára 1981 a od 1. apríla 1990 do 31. mája 1990 zhodnotila pre výšku dôchodku v II. pracovnej kategórii a dobu od 28. januára 1988 do 31. januára 1989 zhodnotila na účely výpočtu výšky dôchodku v I. pracovnej kategórii. Doba zamestnania rozhodná pre výšku dôchodku bola 34 rokov. Proti predmetnému rozhodnutiu Sociálnej poisťovne sa sťažovateľ odvolal.

Po   uvedenom   rozhodnutí   Sociálnej   poisťovne   z 10.   októbra 1997   prebiehali v dôchodkovej veci sťažovateľa viaceré opravné konania a opätovné konania až do vydania súboru rozhodnutí Sociálnej poisťovne zo 6. októbra 2008.

Rozhodnutím č. 1, ktoré bolo zmenené rozhodnutím č. 1 z 12. mája 2009, Sociálna poisťovňa   zvýšila   starobný   dôchodok   sťažovateľa   s účinnosťou   od   23. augusta 1997 na 3 355 Sk   mesačne   po   správnom   zhodnotení   doby   zamestnania   od 1.   januára 1981 do 15. januára 1981 v II. pracovnej kategórii (M.), od 16. januára 1981 do 28. februára 1982 (Z.)   v III. pracovnej   kategórii   a   po   dodatočnom   zhodnotení   dôb   zamestnania od 6. októbra 1977 do 11. októbra 1978 a od 9. novembra 1978 do 31. marca 1979 (D.) vo zvlášť zvýhodnenej I. AA pracovnej kategórii.

Rozhodnutím č. 2 bol starobný dôchodok sťažovateľa s účinnosťou od 4. júla 1998 zvýšený   podľa   zákona   č. 132/1998   Z. z.   o   zvýšení   dôchodkov   v   roku   1998,   o   úprave dôchodkov priznaných v roku 1999 a o zmene a doplnení niektorých zákonov v oblasti sociálneho   zabezpečenia   v znení   zákona   č. 107/1999   Z. z.   o 8   %,   t. j.   o sumu   269 Sk na celkom 3 624 Sk mesačne.

Rozhodnutím č. 3 bol starobný dôchodok sťažovateľa s účinnosťou od 4. júla 1999 zvýšený   podľa   zákona   č. 107/1999   Z. z.   o   zvýšení   dôchodkov   v   roku   1999,   o   úprave dôchodkov priznaných v roku 2000 a o zmene a doplnení niektorých zákonov v oblasti sociálneho zabezpečenia o 4 %, t. j. o sumu 145 Sk, ako aj o pevnú sumu 167 Sk na celkom 3 936 Sk mesačne.

Rozhodnutím   č. 4   bol   starobný   dôchodok   sťažovateľa   s účinnosťou   od 4. augusta 2000 zvýšený podľa zákona č. 233/2000 Z. z. o zvýšení dôchodkov v roku 2000, o úprave dôchodkov priznaných v roku 2001 a o zmene a doplnení niektorých zákonov v oblasti sociálneho zabezpečenia o 5 %, t. j. o sumu 197 Sk, ako aj o pevnú sumu 228 Sk na celkom 4 361 Sk mesačne.

Rozhodnutím č. 5 bol starobný dôchodok sťažovateľa od 4. októbra 2001 zvýšený podľa zákona č. 385/2001 Z. z. o zvýšení dôchodkov v roku 2001, o úprave dôchodkov priznaných v roku 2002 a o zmene a doplnení niektorých zákonov v oblasti sociálneho zabezpečenia o 7 %, t. j. o sumu 306 Sk na celkovú sumu 4 667 Sk mesačne.

Rozhodnutím č. 6, ktoré bolo zmenené rozhodnutím č. 2 z 12. mája 2009, Sociálna poisťovňa po dodatočnom zhodnotení dôb poistenia samostatne zárobkovo činnej osoby od 1. januára 1997 do 31. januára 1997 rozhodla, že sťažovateľovi od 10. decembra 2001 (od   zaplatenia   poistného   za   uvedenú   dobu) naďalej   patrí   starobný   dôchodok   v   sume 4 667 Sk mesačne.

Rozhodnutím č. 7, ktoré bolo zmenené rozhodnutím č. 3 z 12. mája 2009, Sociálna poisťovňa po dodatočnom zhodnotení dôb poistenia samostatne zárobkovo činnej osoby od 1. februára 1997 do 28. februára 1997 rozhodla, že sťažovateľovi od 17. januára 2002 (od   zaplatenia   poistného   za   uvedenú   dobu) naďalej   patrí   starobný   dôchodok   v   sume 4 667 Sk mesačne.

Rozhodnutím č. 8, ktoré bolo zmenené rozhodnutím č. 4 z 12. mája 2009, Sociálna poisťovňa po dodatočnom zhodnotení dôb poistenia samostatne zárobkovo činnej osoby od 1.   mája   1997   do   31.   mája   1997   rozhodla,   že   sťažovateľovi   od   10.   mája   2002 (od zaplatenia   poistného   za   uvedenú   dobu) naďalej   patrí   starobný   dôchodok   v   sume 4 667 Sk mesačne.

Rozhodnutím č. 9 bol starobný dôchodok sťažovateľa s účinnosťou od 4. júla 2002 zvýšený   podľa   zákona   č. 306/2002   Z. z.   o   zvýšení   dôchodkov   v roku   2002,   o   úprave dôchodkov priznaných v roku 2003 a o zmene a doplnení niektorých zákonov v oblasti sociálneho   zabezpečenia   v znení   zákona   č. 639/2002   Z. z.   o 5   %,   t. j. o sumu   234 Sk na celkom 4 901 Sk mesačne.

Rozhodnutím č. 10, ktoré bolo zmenené rozhodnutím č. 5 z 12. mája 2009, Sociálna poisťovňa po dodatočnom zhodnotení dôb poistenia samostatne zárobkovo činnej osoby od 1. júna 1997 do 30. júna 1997 rozhodla, že sťažovateľovi od 11. júla 2002 (od zaplatenia poistného   za   uvedenú   dobu) naďalej   prislúcha   starobný   dôchodok   v   sume   4 667 Sk mesačne.

Rozhodnutím č. 11, ktoré bolo zmenené rozhodnutím č. 6 z 12. mája 2009, Sociálna poisťovňa po dodatočnom zhodnotení doby poistenia samostatne zárobkovo činnej osoby od 1.   júla   1997   do   31.   júla   1997   rozhodla,   že   sťažovateľovi   od 13. augusta 2002 (od zaplatenia   poistného   za   uvedenú   dobu) naďalej   patrí   starobný   dôchodok   v celkovej sume 4 901 Sk mesačne.

Rozhodnutím č. 12, ktoré bolo zmenené rozhodnutím č. 7 z 12. mája 2009, Sociálna poisťovňa po   dodatočnom   zhodnotení   doby   zamestnania   od 11. septembra   1961 do 31. augusta 1977 (C.) v II. pracovnej kategórii a hrubého zárobku za roky 1981, 1983, 1986, 1982 a 1984 vypočítala starobný dôchodok sťažovateľa z priemerného mesačného zárobku za roky 1981, 1983, 1986, 1982 a 1984 (3 841 Sk, ktorý po úprave pre výpočet dôchodku   je   2 947 Sk)   a   starobný   dôchodok   sťažovateľa   zvýšila   s účinnosťou od 15. augusta 2002 na celkovú sumu 6 310 Sk mesačne.

Rozhodnutím č. 13, ktoré bolo zmenené rozhodnutím č. 8 z 12. mája 2009, Sociálna poisťovňa po dodatočnom zhodnotení doby poistenia samostatne zárobkovo činnej osoby od 1. augusta 1997   do   31. augusta 1997   rozhodla,   že   sťažovateľovi   od   14.   októbra 2002 (od zaplatenia   poistného   za   uvedenú   dobu) naďalej   patrí   starobný   dôchodok   v   sume 6 310 Sk mesačne.

Rozhodnutím č. 14, ktoré bolo zmenené rozhodnutím č. 9 z 12. mája 2009 Sociálna poisťovňa po dodatočnom zhodnotení doby poistenia samostatne zárobkovo činnej osoby od 1. januára 1996 do 31. januára 1996 rozhodla, že sťažovateľovi od 25. novembra 2002 (od   zaplatenia   poistného   za   uvedenú   dobu) naďalej   patrí   starobný   dôchodok   v sume 6 310 Sk mesačne.

Rozhodnutím č. 15, ktoré bolo zmenené rozhodnutím č. 10 z 12. mája 2009, Sociálna poisťovňa po dodatočnom zhodnotení doby poistenia samostatne zárobkovo činnej osoby od 1. februára 1996 do 29. februára 1996 rozhodla, že sťažovateľovi od 6. februára 2003 (od zaplatenia   poistného   za   uvedenú   dobu) naďalej   patrí   starobný   dôchodok   v sume 6 310 Sk mesačne.

Rozhodnutím č. 16, ktoré bolo zmenené rozhodnutím č. 11 z 12. mája 2009, Sociálna poisťovňa po dodatočnom zhodnotení doby poistenia samostatne zárobkovo činnej osoby od 1.   marca 1996   do   31.   marca 1996   rozhodla,   že   sťažovateľovi   od 6.   marca 2003 (od zaplatenia   poistného   za   uvedenú   dobu) naďalej   patrí   starobný   dôchodok   v   sume 6 310 Sk mesačne.

Rozhodnutím č. 17, ktoré bolo zmenené rozhodnutím č. 12 z 12. mája 2009, Sociálna poisťovňa po dodatočnom zhodnotení doby poistenia samostatne zárobkovo činnej osoby od 1.   apríla   1996   do   30.   apríla   1996   s účinnosťou   od   14.   apríla   2003 (od   zaplatenia poistného   za   uvedenú   dobu) zvýšila   starobný   dôchodok   sťažovateľa   celkom   na   sumu 6 361 Sk mesačne z dôvodu zvýšenia doby rozhodnej pre výšku dôchodku na 35 rokov.Rozhodnutím č. 18, ktoré bolo zmenené rozhodnutím č. 13 z 12. mája 2009, Sociálna poisťovňa po dodatočnom zhodnotení doby poistenia samostatne zárobkovo činnej osoby od 1.   mája   1996   do   31.   mája   1996   rozhodla,   že   sťažovateľovi   od 15.   mája   2003 (od zaplatenia   poistného   za   uvedenú   dobu) naďalej   patrí   starobný   dôchodok   v   sume 6 361 Sk mesačne.

Rozhodnutím č. 19, ktoré bolo zmenené rozhodnutím č. 14 z 12. mája 2009 Sociálna poisťovňa po dodatočnom zhodnotení doby poistenia samostatne zárobkovo činnej osoby od 1.   júna   1996   do   30.   júna   1996   rozhodla,   že   sťažovateľovi   od 11.   júna   2003 (od zaplatenia poistného za uvedenú dobu) naďalej patrí starobný dôchodok v sume 6 361 Sk mesačne.

Rozhodnutím č. 20 bol starobný dôchodok sťažovateľa s účinnosťou od 4. júla 2003 zvýšený   podľa   zákona č. 222/2003   Z. z.   o zvýšení dôchodkov   v roku   2003   a o   zmene a doplnení niektorých zákonov v oblasti sociálneho zabezpečenia o 6 %, t. j. o sumu 382 Sk na celkom 6743 Sk mesačne.

Rozhodnutím č. 21, ktoré bolo zmenené rozhodnutím č. 15 z 12. mája 2009, Sociálna poisťovňa po dodatočnom zhodnotení doby poistenia samostatne zárobkovo činnej osoby od 1.   júla   1996   do   31. augusta 1996   rozhodla,   že   sťažovateľovi   od 18. augusta 2003 (od zaplatenia   poistného   za   uvedenú   dobu) naďalej   patrí   starobný   dôchodok   v   sume 6 743 Sk mesačne.

Rozhodnutím   č. 22,   ktoré   bolo   zmenené   rozhodnutím   č. 16 z 12. mája 2009, Sociálna poisťovňa   po   dodatočnom   zhodnotení   doby   poistenia   samostatne   zárobkovo činnej osoby   od 1. septembra 1996   do   30. septembra 1996   rozhodla,   že   sťažovateľovi od 1. októbra 2003 (od   zaplatenia   poistného   za   uvedenú   dobu) naďalej   patrí   starobný dôchodok v sume 6 743 Sk mesačne.

Rozhodnutím č. 23, ktoré bolo zmenené rozhodnutím č. 17 z 12. mája 2009, Sociálna poisťovňa po dodatočnom zhodnotení doby poistenia samostatne zárobkovo činnej osoby od 1.   októbra 1996   do   31.   októbra 1996   rozhodla,   že   sťažovateľovi   od   8.   októbra 2003 (od zaplatenia   poistného   za   uvedenú   dobu) naďalej   patrí   starobný   dôchodok   v   sume 6 743 Sk mesačne.

Rozhodnutím č. 24 bol starobný dôchodok sťažovateľa s účinnosťou od 1. februára 2004 zvýšený podľa § 112 ods. 1 a § 293a zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení   zákona   č. 43/2004   Z. z.   o 4 %,   t. j.   o   sumu   270 Sk   na celkovú   sumu   7 013 Sk mesačne.

Rozhodnutím č. 25, ktoré bolo zmenené rozhodnutím č. 18 z 12. mája 2009, Sociálna poisťovňa   po   dodatočnom   zhodnotení   doby   zamestnania   a   sumy   hrubého   zárobku za obdobie   od   22.   septembra   1987   do   31.   októbra 1987   rozhodla,   že   sťažovateľovi od 18. júna 2004 naďalej patrí starobný dôchodok v sume 7 013 Sk mesačne.

Rozhodnutím č. 26 bol starobný dôchodok sťažovateľa od 1. decembra 2004 podľa § 112   ods. 1   a   § 293a   zákona   č. 461/2003   Z. z.   o   sociálnom   poistení   v   znení   zákona č. 43/2004 Z. z. zvýšený o 3,4 %, t. j. o sumu 239 Sk na celkovú sumu 7 252 Sk mesačne.Rozhodnutie č. 27 bolo zmenené rozhodnutím č. 19 z 12. mája 2009, na základe ktorého bol starobný dôchodok sťažovateľa zvýšený od 1. júla 2005 podľa § 293 a nasl. zákona   č. 461/2003   Z. z.   o sociálnom   poistení   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „zákon č. 461/2003 Z. z.“) o 8,85 % (693 Sk) na celkom 7 894 Sk mesačne a od 1. júla 2006 podľa   § 82   ods. 2   zákona   č. 461/2003   Z. z.   o   5,95 %,   t. j.   o   470 Sk,   celkom   na   sumu 8 364 Sk mesačne.

Rozhodnutím   č. 28 bol   starobný   dôchodok   sťažovateľa   od   1.   júla   2006   zvýšený podľa § 112 ods. 1 a § 82 zákona č. 461/2003 Z. z. o 5,95 %, t. j. o sumu 466 Sk na celkovú sumu 8 289 Sk mesačne.

Rozhodnutím č. 29, ktoré bolo zmenené rozhodnutím č. 20 z 12. mája 2009, Sociálna poisťovňa po dodatočnom zhodnotení doby poistenia samostatne zárobkovo činnej osoby od 15. augusta 1990 do 31. decembra 1995 a od 1. novembra 1996 do 31. decembra 1996 sťažovateľovi od 19. júla 2006 (od zaplatenia poistného za celú dobu poistenia v období od 15. augusta 1990 do 31. decembra 1995) zvýšila starobný dôchodok na 8 501 Sk, keď ako rozhodná doba pre výšku dôchodku bola uznaná doba 41 rokov.

Rozhodnutím   č. 30,   ktoré   bolo   zmenené   rozhodnutím   č. 21 z 12. mája   2009,   bol starobný dôchodok sťažovateľa zvýšený od 1. júla 2007 podľa § 112 ods. l a § 82 zákona č. 461/2003 Z. z. o 6,25 %, t. j. o 532 Sk na 9 033 Sk mesačne.

Rozhodnutím   č. 31,   ktoré   bolo   zmenené   rozhodnutím   č. 22 z 12. mája   2009,   bol starobný dôchodok sťažovateľa zvýšený od 1. júla 2008 podľa § 82 zákona č. 461/2003 Z. z. o 5 %, t. j. o 452 Sk na 9 485 Sk mesačne. Súčasne Sociálna poisťovňa rozhodla, že od 1. januára 2009 patrí sťažovateľovi starobný dôchodok v sume 314,90 € podľa § 293ar zákona č. 461/2003 Z. z.

Proti   uvedeným   rozhodnutiam   Sociálnej   poisťovne   podal   sťažovateľ   opravný prostriedok,   o ktorom   rozhodol   krajský   súd   rozsudkom   č. k. 6 Sd/118/2008-227 zo 17. decembra 2009 v zmysle § 250q ods. 2 prvej vety Občianskeho súdneho poriadku (ďalej   aj   „OSP“) tak,   že   rozhodnutie   správneho   orgánu   potvrdil.   Sťažovateľ   sa   proti označenému potvrdzujúcemu rozsudku v zákonnej lehote odvolal.

V nadväznosti na odvolanie sťažovateľa najvyšší súd odvolaním napadnutý rozsudok krajského súdu rozsudkom č. k. 9 So/23/2010-272 z 30. júna 2010 podľa § 219 ods. 2 OSP potvrdil,   a to v časti,   v ktorej   krajský   súd   potvrdil   rozhodnutia Sociálnej   poisťovne zo 6. októbra 2008:

- č. 1 zmenené rozhodnutím č. 1 z 12. mája 2009,

- č. 2 až 5

- č. 6 zmenené rozhodnutím č. 2 z 12. mája 2009,

- č. 7 zmenené rozhodnutím č. 3 z 12. mája 2009,

- č. 8 zmenené rozhodnutím č. 4 z 12. mája 2009 a

- č. 9.

Najvyšší   súd   ale vzhľadom   na   nerešpektovanie   ustanovenia   § 112   ods. l   písm. a) zákona č. 461/2003 Z. z. správnym orgánom, keď z titulu hodnotenia doby zamestnania v C. v II. pracovnej kategórii Sociálna poisťovňa nezvýšila starobný dôchodok sťažovateľa už od 11.   júla   2002,   ale   až   od   15. augusta 2002,   rozsudok   krajského   súdu   v   časti,   ktorou potvrdil rozhodnutia Sociálnej poisťovne zo 6. októbra 2008:

- č. 10 zmenené rozhodnutím č. 5 z 12. mája 2009,

- č. 11 zmenené rozhodnutím č. 6 z 12. mája 2009

- č. 12 zmenené rozhodnutím č. 7 z 12. mája 2009, ako aj nadväzujúce:

- č. 13 zmenené rozhodnutím č. 8 z 12. mája 2009,

- č. 14 zmenené rozhodnutím č. 9 z 12. mája 2009,

- č. 15 zmenené rozhodnutím č. 10 z 12. mája 2009,

- č. 16 zmenené rozhodnutím č. 11 z 12. mája 2009,

- č. 17 zmenené rozhodnutím č. 12 z 12. mája 2009,

- č. 18 zmenené rozhodnutím č. 13 z 12. mája 2009,

- č. 19 zmenené rozhodnutím č. 14 z 12. mája 2009,

- č. 20,

- č. 21 zmenené rozhodnutím č. 15 z 12. mája 2009,

- č. 22 zmenené rozhodnutím č. 16 z 12. mája 2009,

- č. 23 zmenené rozhodnutím č. 17 z 12. mája 2009,

- č. 25 zmenené rozhodnutím č. 18 z 12. mája 2009,

- č. 27 zmenené rozhodnutím č. 19 z 12. mája 2009,

- č. 28,

- č. 29 zmenené rozhodnutím č. 20 z 12. mája 2009,

- č. 30 zmenené rozhodnutím č. 21 z 12. mája 2009 a

- č. 22 z 12. mája 2009, podľa § 250ja ods. 3 OSP zmenil tak, že tieto rozhodnutia zrušil a vrátil Sociálnej poisťovni na ďalšie konanie.

Rozhodnutie   č. 31 zo   6.   októbra 2008   sťažovateľ   návrhom   na   začatie   konania nenapadol a v konaní navyše poukázal na to, že toto rozhodnutie bolo zrušené rozsudkom krajského súdu sp. zn. 7 Sd/74/2008 z 24. októbra 2008. Vzhľadom na uvedené krajský súd rozhodol o zrušení tohto rozhodnutia nad rámec návrhu na začatie konania, preto odvolací súd v súlade s § 250ja ods. 3 v spojení s § 221 ods. 1 písm. e) OSP v tejto časti rozsudok krajského súdu zrušil a konanie o preskúmanie rozhodnutia č. 31 zo 6. októbra 2008 zastavil (§ 221 ods. 2 OSP).

Proti uvedeným rozhodnutiam krajského súdu a najvyššieho súdu podal sťažovateľ sťažnosť ústavnému súdu uvádzajúc:

„Ako   sťažovateľ   podávam   sťažnosť   podľa   ust.   § 18   ods. 1   písm. f)   zák.   NR   SR č. 38/1993 Z. z. v znení neskorších predpisov proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach zo 17.   decembra   2009   č. k.   6 Sd/118/2008-227,   ktorý   mi   bol   doručený   dňa   21. 1. 2010 a ktorým boli potvrdené elementárne chyby v rozhodnutiach Sociálnej poisťovne Bratislava č. 370 823 7690 zo dňa 7. júna 2007 (základom sporu je to, že Sociálna poisťovňa, ústredie, Bratislava, mi za 13 rokov konania nepriznala spravodlivý starobný dôchodok) . Sociálna poisťovňa   realizáciu   mojich   práv   zbytočne kúskuje, dôchodok   mi   opravuje   po   malých čiastkach a doteraz jej na to nestačilo 134 rozhodnutí a proti rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. júna 2010 č. k. 9 So/23/2010, ktorý mi bol doručený 30. júla 2010 a ktorým bol čiastočne potvrdený prvostupňový rozsudok.“

Podľa   sťažovateľa   napadnutými „rozhodnutiami...   súdy   zasiahli   do [jeho] základného   práva   na   primerané   hmotné   zabezpečenie   v   starobe   zaručené   čl. 39   ods. 1 Ústavy SR (ani po 13 rokoch nie je vymeraný správny starobný dôchodok), do základného práva na to, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (súdy 13 rokov tolerujú účelové nepravdy Sociálnej poisťovne, čím prispievajú k tomu, že ani po 13 rokoch nie je vymeraný správny starobný dôchodok) a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a právo na to, aby jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým a nestranným   súdom,   zaručené   v   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd – na spravodlivé súdne konanie.“.

Sťažovateľ doplnil sťažnosť podaním z 15. decembra 2010 doručeným ústavnému súdu   17.   decembra   2010,   v ktorom   sa   opätovne   vyjadril   k „účelovému   alebo nekompetentnému tvrdeniu Sociálnej poisťovne, ktoré si osvojili súdy“, a uviedol dôkazy, ktoré mali podľa neho vyvrátiť závery uvedené v napadnutom rozhodnutí najvyššieho súdu. Zároveň   z doplnenia   sťažnosti   ústavný   súd   vyvodil,   že   sťažovateľ   namieta   použitie nesprávneho   právneho   predpisu   najvyšším   súdom,   keď   uviedol,   že ... na   účely   § 112 ods. 1 písm. a/ zákona č. 461/2003 Z. z. (pozn. ??? pre dôchodok navrhovateľa platí zák. č. 100/1988)“.   Sťažovateľ   v doplnení   namietol   aj   to,   že   najvyšší   súd   v napadnutom rozsudku   nerozhodol   o celom   rozsahu   odvolania,   ale   opomenul   rozhodnúť   o odvolaní v časti týkajúcej sa napadnutých rozhodnutí Sociálnej poisťovne č. 24 a č. 26.

Sťažovateľ tiež žiada priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 2 000 €.

Súčasťou   sťažnosti   je   aj   žiadosť   sťažovateľa   o ustanovenie   právneho   zástupcu v konaní pred ústavným súdom.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci   ústavného   súdu   pri   poskytovaní   ochrany   základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak,   že   všeobecné   súdy   sú   primárne   zodpovedné   za   výklad   a   aplikáciu   zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (IV. ÚS 23/05). Judikatúra ústavného súdu stabilne pripomína, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného   súdu,   ale   je   takisto   úlohou   všetkých   orgánov   verejnej   moci,   v   tom   rámci predovšetkým   všeobecného   súdnictva.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý   nastupuje až v   prípade   zlyhania všetkých   ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci (napr. I. ÚS 214/09).

II.1   Vzhľadom   na   princíp   subsidiarity   ustanovený   v čl. 127   ústavy   je   vylúčená právomoc   ústavného   súdu   meritórne   konať   a rozhodovať   o sťažovateľom   uplatnených námietkach porušenia jeho práv napadnutým rozsudkom krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal   jeho   vydaniu.   Ochrany   svojich   práv   sa   sťažovateľ   mohol   domáhať a aj   sa domáhal podaním odvolania. Ústavný súd z tohto dôvodu sťažnosť v tej časti, ktorá smeruje proti   napadnutému   rozsudku   krajského   súdu,   odmietol   z dôvodu   nedostatku   svojej právomoci podľa § 25 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde. Ďalej sa preto zaoberal už len námietkami smerujúcimi voči napadnutému rozsudku najvyššieho súdu.

Pokiaľ sťažovateľ namieta celkovú neprimeranú dĺžku konania a v súvislosti s tým porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48   ods. 2   ústavy   postupom   krajského   súdu,   ústavný   súd   vo   vzťahu   k   namietanému postupu   krajského   súdu   poukazuje aj na   to,   že   v   čase,   keď   sťažovateľ   podal   sťažnosť ústavnému súdu (23. augusta 2010), krajský súd vo veci už nekonal, pretože v súvislosti s odvolaním podaným sťažovateľom bol spis 8. marca 2010 predložený najvyššiemu súdu.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 37/02, III. ÚS 109/03) sa ochrana základnému právu vrátane základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušenie základného práva označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade krajským súdom) ešte mohlo trvať. Ak v čase, keď sťažnosť bola doručená ústavnému súdu, už nemohlo dochádzať k porušovaniu označeného základného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Ústavný   súd   na   základe   uvedeného   uzavrel,   že   túto   časť   sťažnosti   je   potrebné odmietnuť v súlade s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

II.2   Podľa   právneho   názoru   ústavného súdu   nemožno   akceptovať,   aby   napĺňanie úsilia o spravodlivé súdne konanie príslušným všeobecným súdom nahradzoval ústavný súd svojím vstupovaním a ingerenciou do dosiaľ meritórne neskončeného konania. Ústavný súd môže   urobiť   zásah   na   ochranu   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných práv sťažovateľa až vtedy, keď už ostatné orgány verejnej moci nemajú možnosť tvrdený protiústavný stav napraviť (m. m. IV. ÚS 322/09).

Pridržiavajúc sa svojej stabilnej judikatúry ústavný súd ďalej poukazuje na to, že základné právo na súdnu ochranu (siedmy oddiel ústavy) a právo na spravodlivé súdne konanie sú zásadne „výsledkové“, to znamená, že im musí zodpovedať proces ako celok, a skutočnosť,   či   napadnuté   konanie   ako   celok   bude   spravodlivé,   závisí   v danej   veci od pokračujúceho konania a rozhodnutia všeobecných súdov (III. ÚS 33/04, IV. ÚS 163/05, II. ÚS 307/06, II. ÚS 155/08). Aj z ďalšej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 79/03, I. ÚS 236/03)   obdobne   ako   z   judikatúry   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva (napr. Komanický c. Slovenská republika, rozsudok zo 4. júna 2002) vyplýva, že ústavný súd a Európsky súd pre ľudské práva overujú, či konanie posudzované ako celok bolo spravodlivé v zmysle čl. 46 až čl. 50 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný   súd   už   v   rámci   svojej   predchádzajúcej   judikatúry   taktiež   vyslovil,   že predpokladom na záver o porušení základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,   resp.   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   je   také porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu pred začatím konania alebo v konaní vo veci samej, resp. ktoré nemožno napraviť procesnými prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v Občianskom súdnom poriadku (m. m. I. ÚS 148/03, III. ÚS 355/05,   II. ÚS 307/06).   V   nadväznosti   na to ústavný súd   pripomína, že v rámci konania o sťažnosti zásadne preskúmava len právoplatné rozhodnutia, a to v tom zmysle, že musí ísť o rozhodnutia, ktorými sa konanie právoplatne skončilo (IV. ÚS 254/2011).

V nadväznosti na uvedené vo vzťahu k tej časti napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, v rámci ktorej podľa § 250ja ods. 3 OSP zmenil napadnuté rozhodnutie krajského súdu tak, že označené rozhodnutia Sociálnej poisťovne zo 6. októbra 2008, a to konkrétne:

- č. 10 zmenené rozhodnutím č. 5 z 12. mája 2009,

- č. 11 zmenené rozhodnutím č. 6 z 12. mája 2009

- č. 12 zmenené rozhodnutím č. 7 z 12. mája 2009, ako aj nadväzujúce:

- č. 13 zmenené rozhodnutím č. 8 z 12. mája 2009,

- č. 14 zmenené rozhodnutím č. 9 z 12. mája 2009,

- č. 15 zmenené rozhodnutím č. 10 z 12. mája 2009,

- č. 16 zmenené rozhodnutím č. 11 z 12. mája 2009,

- č. 17 zmenené rozhodnutím č. 12 z 12. mája 2009,

- č. 18 zmenené rozhodnutím č. 13 z 12. mája 2009,

- č. 19 zmenené rozhodnutím č. 14 z 12. mája 2009,

- č. 20,

- č. 21 zmenené rozhodnutím č. 15 z 12. mája 2009,

- č. 22 zmenené rozhodnutím č. 16 z 12. mája 2009,

- č. 23 zmenené rozhodnutím č. 17 z 12. mája 2009,

- č. 25 zmenené rozhodnutím č. 18 z 12. mája 2009,

- č. 27 zmenené rozhodnutím č. 19 z 12. mája 2009,

- č. 28,

- č. 29 zmenené rozhodnutím č. 20 z 12. mája 2009,

- č. 30 zmenené rozhodnutím č. 21 z 12. mája 2009 a

- č. 22 z 12. mája 2009,zrušil a vrátil Sociálnej poisťovni na ďalšie konanie, nejde o právoplatne skončenú vec. Sťažovateľ   bude   mať   naďalej   možnosť   uplatniť   si   svoje   práva   tak   v pokračujúcom správnom konaní, ako aj v prípadnom súdnom konaní v rámci správneho súdnictva.

Ak ústavný súd v rámci svojej doterajšej rozhodovacej činnosti pripustil výnimky zo zásady   možnosti   preskúmavania   len   meritórnych   právoplatných   rozhodnutí,   išlo o prípady, keď ešte pred právoplatným skončením konania vo veci samej bolo v konaní o sťažnosti napadnuté právoplatné rozhodnutie, ktorým sa skončila iba určitá časť konania alebo ktorým sa riešila iba určitá parciálna procesná otázka. Podmienkou na pripustenie takejto výnimky však je, že v konkrétnom prípade musí ísť o rozhodnutie spôsobilé výrazne a už   nezvratným   spôsobom   zasiahnuť   do   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou zmluvou garantovaných základných práv alebo slobôd sťažovateľa, ale zároveň aj to, že námietka ich porušenia sa musí vzťahovať výlučne na dané štádium konania a nemohla by už byť uplatnená neskôr (IV. ÚS 195/2010), prípadne by sa tento negatívny dôsledok musel zároveň   vzťahovať   na   výsledok   konania   a   nebolo   by   ho   možné   korigovať   v   ďalšom procesnom postupe alebo v opravných konaniach (IV. ÚS 322/09).

Ústavný súd nezistil žiadne dôvody na pripustenie výnimky z uvedenej zásady ani vo vzťahu   k časti   sťažnosti,   ktorá   smeruje   proti   tej   časti   napadnutého   rozhodnutia najvyššieho   súdu,   v ktorej   zmenil   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu,   zrušil   označené rozhodnutia a vec vrátil na ďalšie konanie Sociálnej poisťovni.

Rešpektujúc preto požiadavku subsidiarity plynúcu z čl. 127 ods. 1 ústavy i svoju doterajšiu   rozhodovaciu   prax   sťažnosť   v tejto   časti   odmietol   pre   nedostatok   svojej právomoci na jej prerokovanie.

II.3 Ústavnému   súdu   napokon   ostáva   preskúmať   sťažnosť   vo   vzťahu   k tej   časti napadnutého   rozsudku   najvyššieho   súdu,   v ktorej   krajský   súd potvrdil   súbor   rozhodnutí Sociálnej poisťovne zo 6. októbra 2008, konkrétne:

-rozhodnutie č. 1 zmenené rozhodnutím č. 1 z 12. mája 2009,

-rozhodnutia č. 2 až 5,

-rozhodnutie č. 6 zmenené rozhodnutím č. 2 z 12. mája 2009,

-rozhodnutie č. 7 zmenené rozhodnutím č. 3 z 12. mája 2009,

-rozhodnutie č. 8 zmenené rozhodnutím č. 4 z 12. mája 2009 a

- rozhodnutie č. 9.

Za   zjavne   neopodstatnenú   možno   považovať   sťažnosť   vtedy,   keď   namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva   alebo slobody,   ktoré označil   sťažovateľ,   a to   pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   verejnej   moci   alebo   jeho   rozhodnutím a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov.   O   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   ide   preto   vtedy,   ak   pri   jej   predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia   I. ÚS 140/03,   IV. ÚS 166/04,   IV. ÚS 136/05,   II. ÚS 98/06,   III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010).

Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Z uvedeného ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov a ústavného   súdu   v   Slovenskej   republike   vyplýva, že   ústavný   súd   nie   je súdom   vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. V zásade   preto nie   je oprávnený   posudzovať správnosť skutkových   a právnych   názorov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie právnych noriem súdmi s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva   alebo   slobody   (m. m.   I. ÚS 13/00,   I. ÚS 139/02,   III. ÚS 180/02,   III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07).

O   zjavnú   neodôvodnenosť   alebo   arbitrárnosť   súdneho   rozhodnutia   v   súvislosti s právnym posúdením ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí takú interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné   a   v   extrémnom   rozpore   s   princípmi   spravodlivosti   (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03,   I. ÚS 301/06).   Ústavný   súd   po   oboznámení   sa   s   obsahom   napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu však k takémuto záveru nedospel.

Ústavný súd pripomína, že úlohou všeobecných súdov v správnom súdnictve, teda aj krajského súdu a najvyššieho súdu v tejto veci, nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov, ale len preskúmať zákonnosť ich postupov a rozhodnutí, teda to, či kompetentné orgány   pri riešení   konkrétnych   otázok   vymedzených   žalobou   rešpektovali   príslušné hmotno-právne a procesno-právne predpisy. Pritom treba vziať do úvahy, že správny súd (súd   konajúci   o žalobe   proti   rozhodnutiu   alebo   postupu   správneho   orgánu)   nie   je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy. Vzhľadom na tieto špecifiká správneho súdnictva ústavný súd posudzoval aj dôvodnosť námietok sťažovateľa proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že podstatou argumentácie sťažovateľa je jeho nesúhlas s právnymi závermi všeobecných súdov, teda s ich interpretáciou a aplikáciou príslušných právnych noriem v jeho právnej veci, a to najmä vo vzťahu k záveru najvyššieho súdu, že zvýšený   dôchodok   z dôvodu posúdenia   doby   zamestnania   v C.   v II. pracovnej   kategórii prislúcha sťažovateľovi od 11. júla 2002. Sťažovateľ navrhuje, aby sa v ďalšom konaní pristúpilo k prehodnoteniu zvýšenia dôchodku už od 23. augusta 1997.

Zamestnania sú   na účely   dôchodkového   zabezpečenia zaradené do   31.   decembra 1999   podľa   druhu   vykonávaných   prác   do   troch   pracovných   kategórií.   Zamestnania I. a II. pracovnej   kategórie   sú   uvedené   v   rezortných   zoznamoch   zamestnaní   zaradených do I. a II. pracovnej kategórie [§ 14 ods. l zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 100/1988 Zb.“). Predmetom správneho konania   a nadväzujúceho   súdneho   konania   bolo   zaradenie   jednotlivých   období   výkonu práce sťažovateľom do jednotlivých pracovných kategórií.

Podľa § 112 ods. 1 písm. a) a b) zákona č. 461/2003 Z. z. dávka sa prizná alebo sa zvýši odo dňa, od ktorého dávka alebo jej zvýšenie patrí, najviac tri roky spätne odo dňa zistenia, že sa dávka priznala alebo sa vyplácala v nižšej sume, ako patrí, alebo najviac tri roky spätne od uplatnenia nároku na dávku alebo nároku na jej zvýšenie, ak sa dodatočne zistí, že sa dávka priznala alebo vyplácala v nižšej sume, ako patrí.

Z citovaného   ustanovenia   podľa   názoru   najvyššieho   súdu   vyplýva,   že „pre posúdenie nároku na zvýšenie dôchodku je v danom prípade rozhodujúci dátum uplatnenia nároku   na zvýšenie   dôchodku,   t. j.   deň,   ktorým   bolo   odporkyni   doručené   podanie navrhovateľa,   ktorým   o   zvýšenie   dôchodku   z   titulu   zhodnotenia   doby   zamestnania   v C. prvýkrát požiadal“.

Najvyšší   súd   v súvislosti   s tým   uviedol,   že „Rozhodnutím   z   10.   októbra 1997 Sociálna poisťovňa dobu zamestnania v C. zhodnotila v III. pracovnej kategórii. Sťažovateľ mal teda už odo dňa prevzatia rozhodnutia z 10. októbra 1997 vedomosť o tom, že doba zamestnania v C. mu bola celá zhodnotená v III. pracovnej kategórii a pred júlom 2005 neuplatnil nárok na zaradenie tejto doby zamestnania do II. pracovnej kategórii.“.

Najvyšší súd ďalej zdôraznil, že «Zaradenie zamestnania v C. od 11. septembra 1961 do 31. augusta 1977 do II. pracovnej kategórie bolo zistené na základe Prílohy k žiadosti o dôchodok na preukázanie zamestnaní zaradených do I. a II. pracovnej kategórie na účely dôchodkového   zabezpečenia   (ďalej   len   „príloha   k žiadosti“),   doručenej   odporkyni 15. augusta 2005.   Navrhovateľ   nárok   na   zvýšenie   starobného   dôchodku   z   dôvodu zhodnotenia tejto doby vo zvýhodnenej pracovnej kategórii prvýkrát preukázateľne uplatnil až   listom   z   júla   2005.   Na   túto skutočnosť   poukázal   najvyšší súd   už   v   rozsudku   sp. zn. 4 So/190/2007.

List   zo   6.   júla   2005,   ktorým   navrhovateľ   prvýkrát   preukázateľne   požiadal o zhodnotenie doby zamestnania v C. v II. pracovnej kategórii, bol odporkyni doručený dňa 11.   júla   2005,   ktorý   je   treba   na   účely   § 112   ods. 1   písm. a/   zákona   č. 461/2003   Z. z. považovať za deň uplatnenia nároku na zvýšenie dôchodku z titulu zaradenia zamestnania do II. pracovnej kategórie.

Ak   navrhovateľ   žiadal,   aby   mu   doba   zamestnania   v C.   bola   na   účely   zvýšenia starobného dôchodku hodnotená v II. pracovnej kategórii už od vzniku nároku na starobný dôchodok,   teda   od   23. augusta 1997,   táto   jeho   požiadavka   nie   je   dôvodná,   lebo   nárok na zvýšenie dôchodku z tohto titulu uplatnil až 11. júla 2005.».

Podľa ústavného súdu uvedený postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní svojho právneho názoru v právnej veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo   arbitrárny   ani   prekračujúci   medze   prípustného   výkladu   a aplikácie   práva   v takej miere, ktorá by indikovala porušenie niektorého z práv označených v sťažnosti.

Sťažovateľ   sa   v doplnení   sťažnosti   z   15.   decembra   2010   opätovne   vyjadril k „účelovému alebo nekompetentnému tvrdeniu Sociálnej poisťovne, ktorú si osvojili súdy“ a uviedol „dôkazy“,   ktoré   mali   podľa   neho   vyvrátiť   závery   uvedené   v napadnutom rozhodnutí najvyššieho súdu. Zároveň   sťažovateľ uviedol,   že „... na účely § 112 ods. 1 písm. a/   zákona   č. 461/2003   Z. z.   (pozn. ???   pre   dôchodok   navrhovateľa   platí   zák. č. 100/1988)“.

Uvedenú námietku ústavný súd interpretuje tak, že sťažovateľ namieta použitie § 112 ods. 1   zákona   č. 461/2003   Z. z.,   keď   sa   mali   podľa   neho   použiť   príslušné   ustanovenia zákona č. 100/1988 Zb.

Určenie aplikovateľného právneho predpisu, výber konkrétnej právnej normy, ako aj jej aplikácia spadá pod právne posúdenie veci konajúcim súdom. Aj vo vzťahu k tejto námietke ústavný   súd   opakuje,   že je oprávnený skutkové   a   právne závery   všeobecných súdov kontrolovať z hľadiska ich ústavnej konformity iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (okrem   už   uvedených   napríklad   aj   I. ÚS 13/00,   III. ÚS 399/09,   III. ÚS 344/06, III. ÚS 151/05).

S otázkou   vzťahu   medzi   rozsahom   aplikácie   zákona   č. 100/1988   Zb.   a zákona č. 461/2003   Z. z.   sa   vysporiadal   už   krajský   súd   v rozsudku   sp. zn. 6 Sd/118/2008 zo 17. decembra 2009.

Sťažovateľ použitie zákona č. 461/2003 Z. z. krajským súdom v odvolaní proti jeho napadnutému   rozsudku   nenamietal,   a   preto   nebol   dôvod,   aby   najvyšší   súd   vo svojom rozhodnutí   podrobnejšie   odôvodňoval   aplikáciu   tohto   predpisu   na   konkrétne   otázky rozhodovania.

Najvyšší súd tak v napadnutom rozsudku aj podľa názoru ústavného súdu správne aplikoval   § 112   ods. 1   zákona   č. 461/2003   Z. z.   upravujúci   možnosť   spätného   zvýšenia či vyplatenia   dávky,   a preto   je   predmetná   námietka   sťažovateľa   neopodstatnená. Poukazovanie na judikatúru ústavného súdu, podľa   ktorej   aplikácia zjavne nesprávneho právneho predpisu, ktorý stratil platnosť a účinnosť, je takým odchýlením sa od znenia príslušných ustanovení, ktorým sa zásadne popiera ich účel a význam, a znamená preto arbitrárnosť   prijatého   rozhodnutia   (I. ÚS 352/06),   nemá   vzhľadom   na   uvedené   v danom prípade opodstatnenie.

Sťažovateľ v doplnení sťažnosti z 15. decembra 2010 namietol aj to, že najvyšší súd v napadnutom rozsudku nerozhodol o celom rozsahu odvolania, ale opomenul rozhodnúť o odvolaní v časti týkajúcej sa napadnutých rozhodnutí Sociálnej poisťovne č. 24 a č. 26.

Podľa § 166 ods. 1 OSP ak nerozhodol súd v rozsudku o niektorej časti predmetu konania, o trovách konania alebo o predbežnej vykonateľnosti, môže účastník do pätnástich dní   od   doručenia   rozsudku   navrhnúť   jeho   doplnenie.   Súd   môže   rozsudok,   ktorý nenadobudol právoplatnosť, doplniť aj bez návrhu.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Ak   bol   sťažovateľ   presvedčený,   že   najvyšší   súd   nerozhodol   o odvolaní   v celom rozsahu, mal postupovať podľa prvej vety § 166 ods. 1 OSP, podľa ktorej ak nerozhodol súd v rozsudku napríklad o niektorej časti predmetu konania, môže účastník do pätnástich dní od   doručenia   rozsudku   navrhnúť   jeho   doplnenie.   Postup   podľa   citovaného   zákonného ustanovenia   je   podľa   názoru   ústavného   súdu   právnym   prostriedkom,   ktorý   zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv účinne poskytoval a na použitie ktorého bol oprávnený   podľa   osobitných   predpisov.   Zo   spisu   nevyplýva,   že   by   sťažovateľ   navrhol doplnenie napadnutého rozsudku. Nevyužitie tejto možnosti nemožno nahrádzať sťažnosťou podanou   ústavnému   súdu,   a   preto   je   sťažnosť   vo   vzťahu   k tejto   námietke   sťažovateľa neprípustná (m. m. IV. ÚS 398/09, IV. ÚS 85/2010).

II.4 Sťažovateľ napokon namietal porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktoré majú zabezpečiť právo na spravodlivý súdny proces vrátane rovnosti zbraní.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   vo   vzťahu   k postupu   najvyššieho   súdu v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 9 So/23/2010   ústavný   súd   uvádza,   že   zjavná neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   týchto   práv   môže   podľa   štandardnej judikatúry ústavného súdu vyplývať aj z toho, že ich porušenie sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, ktoré z hľadiska jeho druhu a povahy netrvá tak dlho, aby sa dalo vôbec uvažovať o zbytočných prieťahoch (IV. ÚS 343/04, III. ÚS 59/05).

Pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   ústavný   súd   zohľadnil   svoju   doterajšiu judikatúru konštatujúc, že konanie na najvyššom súde prebiehalo od 8. marca 2010 (keď mu bol postúpený spis krajského súdu na rozhodnutie o odvolaní), pričom najvyšší súd vo veci rozhodol   30.   júna   2010.   Ústavný   súd   zastáva   názor,   že   samotná   dĺžka   predmetného odvolacieho   konania   vylučuje,   aby   bolo   možné   v   danej   veci   vysloviť   porušenie   práv sťažovateľa, resp. že by doba konania vedeného najvyšším súdom pod sp. zn. 9 So/23/2010 mohla zasiahnuť samotnú podstatu a účel základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru takým spôsobom, že by to odôvodňovalo prijatie sťažnosti v tejto časti na ďalšie konanie (m. m. II. ÚS 93/03).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd odmietol sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Sťažovateľ   ďalej   v sťažnosti   s poukázaním   na   vetu   v odôvodnení   napadnutého rozsudku „Sociálna poisťovňa vo vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa navrhla, aby odvolací súd rozsudok krajského súdu potvrdil“, uviedol, že mu „nie je známe žiadne vyjadrenie Sociálnej   poisťovne   k   odvolaniu,   čo   je   nebezpečné   najmä   z   toho   dôvodu,   že   Sociálna poisťovňa používa nepravdivé tvrdenia. Poukazujem najmä na to, že práve v prípade, keď navrhovateľ   súhlasil   s   rozhodnutím   bez   pojednávania   a   je   zo   spisu   zrejmé,   že   prijíma aj vyjadrenia,   zápisnice...   e-mailom,   je   možne   túto   chybu   konštatovať   ako   nerovnosť zbraní.“.

Za   dôvody   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   treba   podľa   doterajšej   judikatúry ústavného   súdu   považovať   aj   konkrétne   okolnosti   prípadu,   predovšetkým   intenzitu pochybení,   resp.   nedostatkov   v   činnosti   alebo   rozhodovaní   príslušného   orgánu   verejnej moci, ku ktorým reálne došlo, ako aj ich ústavnoprávny rozmer a únosnosť z hľadiska požiadaviek   na   ochranu   práv,   porušenie   ktorých   sa   namieta   (m. m.   IV. ÚS 62/08, IV. ÚS 362/09), vrátane posúdenia, či tieto pochybenia, resp. nedostatky reálne spôsobili alebo mohli spôsobiť sťažovateľovi ujmu na jeho ústavou garantovaných právach.

K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne   patrí   aj   ústavnoprávny   rozmer,   resp.   ústavnoprávna   intenzita   namietaných pochybení,   resp.   nedostatkov   v   činnosti   alebo   rozhodovaní   príslušného   orgánu   verejnej moci,   posudzovaná   v   kontexte   s   konkrétnymi   okolnosťami   prípadu   (m. m. IV. ÚS 460/2010).

Tvrdená nemožnosť sťažovateľa reagovať na vyjadrenie Sociálnej poisťovne k ním podanému odvolaniu proti rozhodnutiu krajského súdu, z ktorého vyplynulo, že Sociálna poisťovňa trvá na tom, aby najvyšší súd rozsudok krajského súdu potvrdil, nemohlo podľa názoru ústavného súdu najmä s prihliadnutím na obsah tohto vyjadrenia pozostávajúceho z dvoch viet (neobsahujúceho žiadnu argumentáciu či skutočnosti, ktoré by neboli známe z obsahu   spisu),   predstavovať   zásah   do   práv   sťažovateľa   takej   intenzity,   že   by   to znamenalo, že mu bola odňatá možnosť vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy.

Sťažovateľ ďalej namietal porušenie základného práva podľa čl. 39 ods. 1 ústavy.

Podľa čl. 39 ods. 1 ústavy občania majú právo na primerané hmotné zabezpečenie v starobe a pri nespôsobilosti na prácu, ako aj pri strate živiteľa.

V súvislosti s namietaným porušením čl. 39 ods. 1 ústavy ústavný súd pripomína svoju   stabilizovanú   judikatúru   (napr.   II. ÚS 78/05,   IV. ÚS 301/07,   IV. ÚS 396/08), súčasťou ktorej je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 39 ods. 1 ústavy, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd   súčasne   porušil   ústavnoprocesné   princípy   vyplývajúce   z   čl. 46   až   čl. 48   ústavy. O prípadnom porušení základných práv podľa čl. 39 ods. 1 ústavy by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo   základných   práv,   resp.   ústavnoprocesných   princípov   vyjadrených   v   čl. 46   až   čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením.

Pretože   ústavný   súd   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi   namietaným   rozsudkom a porušením základného práva sťažovateľa upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy a ani práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, neprichádzalo do úvahy ani vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľa zaručeného v čl. 39 ods. 1 ústavy, a preto aj túto časť sťažnosti odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Podľa ústavného súdu uvedený postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní svojho právneho názoru vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľ sa so skutkovým hodnotením a následne s právnym názorom   najvyššieho   súdu   nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru   o   zjavnej neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti tohto názoru   a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. V konečnom dôsledku tak ústavný súd nie   je   opravným   súdom skutkových   omylov   a   právnych   názorov   najvyššieho   súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci najvyššieho súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou a kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, mohol by nahradiť napadnutý právny názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by tento bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. Podľa názoru ústavného súdu právny výklad podaný najvyšším súdom v danej veci takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú odmietnuť.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutým rozsudkom najvyššieho   súdu   a   základnými   právami   podľa   čl. 39   ods. 1   a   čl. 48   ods. 2   ústavy   ani právom   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   neexistuje   taká   príčinná   súvislosť,   ktorá   by signalizovala, že v danej veci mohlo dôjsť k ich porušeniu. Na základe uvedeného ústavný súd   po predbežnom   prerokovaní   sťažnosť   v ostávajúcej   časti   podľa   § 25   ods. 2   zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   bolo   už   bez   právneho   dôvodu   zaoberať   sa aj ďalšími návrhmi sťažovateľa uplatnenými v petite jeho sťažnosti vrátane jeho žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. júla 2011