znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 310/2010-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. septembra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátkou JUDr. A. C., B., vo veci namietaného porušenia základných práv na súdnu ochranu a na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Prešove č. k. 5 CoE/4/2010-73 z 15. apríla 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. júla 2010 doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. A. C., B., vo veci namietaného porušenia základných práv na súdnu ochranu a na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 CoE/4/2010 z 15. apríla 2010.

Ako vyplynulo zo sťažnosti sťažovateľky a z príloh k nej pripojených, sťažovateľka ako oprávnená doručila súdnemu exekútorovi Mgr. J. H. (ďalej len „súdny exekútor“) 30. júna 2009 návrh na vykonanie exekúcie, ktorým sa domáhala vymoženia sumy 2 243,71 € s príslušenstvom proti B. Ch. a R. Ch. (ďalej len „povinné“) na základe exekučného titulu – rozhodcovského   rozsudku   č.   k.   RK   653/07-MK   zo   14.   augusta   2007,   ktorý   nadobudol právoplatnosť 7. septembra 2007 a stal sa vykonateľným 11. septembra 2007 (ďalej len „exekučný titul“).

Súdny exekútor následne predložil Okresnému súdu Humenné (ďalej len „okresný súd“) žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie spolu s exekučným titulom, ktorým boli povinné zaviazané zaplatiť sťažovateľke sumu 2 243,71 € spolu so 6 % ročným úrokom z omeškania od 2. augusta 2007 do zaplatenia, zmenkovú odmenu vo výške 7,47 € a náhradu trov rozhodcovského konania vo výške 49,79 €.

Okresný súd uznesením č. k. 21 Er 536/2009-22 z 3. decembra 2009 žiadosť súdneho exekútora   o   udelenie   poverenia   na   vykonanie exekúcie   zamietol.   Vychádzal z   toho,   že z odôvodnenia   exekučného   titulu   vyplynulo,   že   tento   bol   vydaný   na   základe   zmluvy o revolvingovom úvere č. 8000040455 z 23. júna 2006 (ďalej len „zmluva o úvere“).

Okresný súd poukázal najprv na to, že ako to vyplynulo z úverovej zmluvy, ktorú si vyžiadal od súdneho exekútora, povinným bol poskytnutý skutočný úver vo výške 780,12 € a   povinné sa   zaviazali vrátiť oprávnenej túto   sumu zvýšenú   o   poplatok   za uzatvorenie zmluvy vo výške 49,79 € a zmluvnú odmenu vo výške 829,91 €, teda celkovo mali zaplatiť oprávnenej   1 659,83   €,   a   to   v 36-mesačných   splátkach   splatných   podľa   splátkového kalendára. Okresný súd posúdil poskytnutý úver ako úver spotrebiteľský v zmysle zákona č. 258/2001 Z.   z. o spotrebiteľských   úveroch   a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej   rady   č.   71/1986   Zb.   o   Slovenskej   obchodnej   inšpekcii   v   znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   spotrebiteľských   úveroch“).   Okresný   súd   zistil,   že spotrebiteľský   úver   obsahoval   neprimerané   podmienky,   a   to   dojednanie   o   sankciách   – zmluvných   pokutách,   a   dojednanie   o   zabezpečení   úveru   blankozmenkou,   ktoré   neboli individuálne   dojednané   a   spôsobili   značnú   nerovnováhu   v   právach   a   povinnostiach zmluvných   strán   v   neprospech   spotrebiteľa.   Podľa   názoru   okresného   súdu   takéto neprimerané podmienky sú absolútne neplatné a z tohto dôvodu v tejto časti exekučný titul – rozhodcovský rozsudok zaväzuje na plnenie, ktoré je právom nedovolené a je v rozpore s dobrými mravmi. Rovnako výšku priznaných zmluvných pokút v sume 860,51 € priznanú rozhodcovským   rozsudkom   okresný   súd   považoval   vzhľadom   na   výšku   istiny   reálne poskytnutého úveru vo výške 780,12 € za absolútne neprimeranú a priečiacu sa dobrým mravom a zákonu. Okresný súd právne svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon   o   rozhodcovskom   konaní“),   podľa   ktorých   súd   príslušný   na   výkon   rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatok spočívajúci okrem iného aj v tom, že rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Keďže v tomto prípade exekučný titul – rozhodcovský rozsudok – zaväzuje povinného na plnenie, ktoré je v   rozpore   s   dobrými   mravmi,   okresný   súd   žiadosť   o   udelenie   poverenia   na   vykonanie exekúcie zamietol použitím ustanovení § 45 zákona o rozhodcovskom konaní a § 44 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Exekučný   poriadok“),   keďže   zákon o rozhodcovskom konaní a Exekučný poriadok sa navzájom dopĺňajú.

O odvolaní sťažovateľky proti uzneseniu okresného súdu č. k. 21 Er 536/2009-22 z 3. decembra 2009 rozhodol krajský súd uznesením č. k. 5 CoE 4/2010-73 z 15. apríla 2010 tak,   že   uznesenie   okresného   súdu   ako   vecne   správne   potvrdil.   Krajský   súd   zistil,   že odvolanie sťažovateľky nie je dôvodné, pričom potvrdil, že okresný súd vo veci riadne zistil skutkový stav a zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny záver. V odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd poukázal aj na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie, podľa   ktorej   má   vnútroštátny   súd   oprávnenie   posudzovať   zmluvné dojednania   v   rámci výkonu rozhodnutia, pretože to umožňujú vnútroštátne normy, a to konkrétne § 45 ods. 1, 2 a 3 zákona o rozhodcovskom konaní. K otázke, či v danom prípade bolo potrebné zastaviť konanie alebo zamietnuť čiastočne návrh na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, krajský súd uviedol, že v danom prípade možno akceptovať spôsob rozhodnutia okresného súdu, ktorý aplikoval ustanovenie § 45 zákona o rozhodcovskom konaní a zároveň § 44 Exekučného poriadku.

Uznesenie okresného súdu č. k. 21 Er 536/2009-22 z 9. decembra 2009 v spojení s uznesením   krajského   súdu   č.   k.   5   CoE   4/2010-73   z   15.   apríla   2010   nadobudlo právoplatnosť 31. mája 2010.

Sťažnosť doručenú ústavnému súdu pre porušenie čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy uznesením krajského súdu č. k. 5 CoE 4/2010-73 z 15. apríla 2010 sťažovateľka odôvodnila tým, že krajský súd potvrdil rozhodnutie okresného súdu o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia   na   vykonanie   exekúcie,   napriek   tomu,   že   už   okresný   súd   týmto   svojím rozhodnutím porušil čl. 2 ods. 2 ústavy (podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanovuje zákon), pretože preskúmaval   zmluvu   o   úvere   v   dôsledku   toho,   že   nesprávne   aplikoval   §   45   zákona o rozhodcovskom   konaní   a   takto   zasiahol   do   právoplatne   (rozhodcovským   rozsudkom) ukončenej   veci.   Ustanovenie   §   45   zákona   o   rozhodcovskom   konaní   neumožňuje exekučnému súdu preskúmavať exekučný titul, ale iba posúdiť plnenie priznané exekučným titulom ako také. Zákonná formulácia tohto ustanovenia hovorí o plnení, na ktoré zaväzuje rozhodcovský   rozsudok,   a   nie   o   plnení,   ktoré   vyplýva   z   právneho   dôvodu,   na   základe ktorého   bol   vydaný   exekučný   titul;   exekučný   súd   má   právomoc   (§   45   zákona o rozhodcovskom   konaní)   pri   rozhodovaní   o   udelení/neudelení   poverenia   súdnemu exekútorovi skúmať iba to, či rozhodcovským rozsudkom priznané plnenie je v rozpore s dobrými mravmi, nemá však právomoc preskúmavať právny dôvod, na základe ktorého sa právo   v   rozhodcovskom   konaní   uplatnilo.   Posúdenie   hmotnoprávneho   základu   veci   je zverené   iba   rozhodcovskému   súdu,   jeho   opätovnému   posudzovaniu   exekučným   súdom bráni   prekážka   rozsúdenej   veci.   Preskúmať   právny   dôvod   rozhodcovským   rozsudkom judikovaného plnenia môže všeobecný súd iba v prípade, ak mu takúto právomoc zveruje zákon   (ustanovenie   §   40   ods.   1   zákona   o   rozhodcovskom   konaní   upravujúce   možnosť podania   žaloby   o   zrušenie   rozhodcovského   rozsudku).   Ak   spotrebiteľ   nepodá   žalobu o preskúmanie   rozhodcovského   rozsudku,   všeobecný   súd   nemôže   naprávať   toto   jeho opomenutie   a   ani   nahrádzať   celkovú   pasivitu   spotrebiteľa   v   rozhodcovskom   konaní (rozhodnutie   Súdneho   dvora   Európskej   únie   vo   veci   C-40/08,   Asturcom Telecomunicaciones   SL   v.   Cristina   Rodriguez   Nogueira).   Uznesenie   krajského   súdu považuje sťažovateľka za nedostatočné a zakladajúce porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, keďže predovšetkým   z   odôvodnenia   napadnutého   uznesenia   nie   je   možné   zistiť   to,   akým spôsobom   a   výkladom   ustanovenia   §   45   zákona   o   rozhodcovskom   konaní   súd   dospel ku stotožneniu   pojmu   „plnenie   priznané exekučným   titulom“   s   pojmom   „právny   dôvod plnenia priznaného exekučným titulom“.

Sťažovateľka k tomu v sťažnosti uvádza: „Uznesením sp. zn. 5 CoE/4/2010-73 zo dňa 15. 04. 2010 Krajský súd v Prešove porušil   právo   sťažovateľa   vyplývajúce   z   článku   46   ods.   1   Ústavy   tým,   že   v   rozpore s ustanovením článku 2 ods. 2 Ústavy SR preskúmavaním zmluvy o revolvingovom úvere a nesprávnou aplikáciou § 45 zákona o rozhodcovskom konaní zasiahol do právoplatne ukončenej veci. Krajský súd v Prešove týmto rozhodnutím akceptoval porušenie uvedeného zákona už v postupe Okresného súdu Humenné, sp. zn. 21 Er/536/2009-22 zo dňa 03. 12. 2009,   a   rovnako   sám   sa   zaoberal   preskúmavaním   zmluvy   napriek   tomu,   že   nie   je   ani oprávnený na takýto postup a tiež, že právnym dôvodom vymáhaného plnenia je vlastná zmenka.“

Na   základe   uvedeného   sťažovateľka   žiada,   aby   ústavný   súd   rozhodol   po   prijatí sťažnosti na ďalšie konanie týmto nálezom:

„I. Základné právo spoločnosti P., s. r. o., so sídlom B., podľa článku 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   bolo   uznesením   Krajského   súdu   v   Prešove,   sp.   zn.   5 CoE/4/2010-73 zo dňa 15. 04. 2010 porušené.

II. Základné právo spoločnosti P., s. r. o., so sídlom B., podľa článku 47 ods. 3 Ústavy   Slovenskej   republiky   bolo   uznesením   Krajského   súdu   v   Prešove,   sp.   zn.   5 CoE/4/2010-73 zo dňa 15. 04. 2010 porušené.

III. Uznesenie Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 5 CoE/4/2010-73 zo dňa 15. 04. 2010 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

IV.   Krajský   súd   v   Prešove   je   povinný   nahradiť   sťažovateľovi   trovy   právneho zastúpenia   v konaní   pred   Ústavným   súdom   Slovenskej   republiky   vo   výške   303,30   EUR vrátane   DPH   (slovom   tristotri   eur   tridsať   eurocentov)   za   dva   úkony   právnej   služby   – prevzatie zastúpenia a podanie sťažnosti á 143,07 EUR vrátane DPH (120,23 EUR + 19 % DPH) + 2 x režijný paušál á 8,58 EUR vrátane DPH (7,21 EUR + 19 % DPH) na účet jeho právneho zástupcu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a to   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú   možno   preto   považovať   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej ústavný   súd   nezistil   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia I. ÚS 66/98, I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 168/05).

V sťažnosti je oddelený petit od jej ostatných častí. Ústavný súd je podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu návrhom   sa   vzťahuje   zvlášť   na   návrh   výroku   rozhodnutia,   ktorého   sa   sťažovateľka domáhala. Ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľka domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označila za porušiteľa svojich práv (čl. 2 ods. 2 ústavy).

Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   má   každý   právo   domáhať sa   zákonom   ustanoveným spôsobom   svojho   práva   na nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní... rovní.

Sťažovateľka   namietala porušenie   v petite označených   práv uznesením   krajského súdu sp. zn. 5 CoE/4/2010 z 15. apríla 2010.

Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu a inú právnu ochranu zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa možno domáhať v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi (napr. III. ÚS 124/04). Podľa čl. 142 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví   zákon.   Ústavou   zaručené   základné   právo   na   súdnu   ochranu   vyplývajúce z čl. 46 ods.   1   ústavy   neznamená   právo   na   úspech   v   konaní   pred   všeobecným (občianskoprávnym) súdom a nemožno ho účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo v občianskoprávnom spore (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri   uplatňovaní   tejto   právomoci   nie   je   úlohou   ústavného   súdu   zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná už spomínaným princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou   alebo úpravou   v príslušnej medzinárodnej   zmluve. V nadväznosti na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery   všeobecného súdu   môžu byť predmetom   kontroly zo strany ústavného súdu   len vtedy,   ak   by   ním   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (m.   m.   I.   ÚS   13/00,   I.   ÚS   139/02, III. ÚS 180/02).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľky s postupom exekučných súdov, ktoré v rámci exekúcie (žiadosti o povolenie vykonania exekúcie) vecne posúdili a rozhodli o časti exekučného titulu (rozhodcovského rozsudku). V nadväznosti na to sťažovateľka nesúhlasila s hodnotením vykonaného dokazovania a ich právnym názorom, teda s ich interpretáciou a aplikáciou príslušných zákonných ustanovení v jej právnej veci. V danej veci ústavný súd nedospel k záveru, žeby napadnuté rozhodnutie krajského súdu sp. zn. 5 CoE/4/2010 z 15. apríla 2010 bolo svojvoľné a zasahovalo do základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Podľa názoru ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že z pohľadu ústavného súdu   nemožno skutkové a právne závery krajského súdu považovať za arbitrárne, zjavne neopodstatnené alebo vydané v rozpore s platnou právnou úpravou.

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia krajského súdu konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné   pre   posúdenie   veci   interpretoval   a   aplikoval,   a   jeho   úvahy   vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné. Vzhľadom na aplikáciu príslušných ustanovení zákona, a to predovšetkým § 44 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku, § 45 ods. 1 a ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní, § 54 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v platnom znení a na túto právnu úpravu nadväzujúcich právnych   noriem   ako   zákon   o   spotrebiteľských   úveroch,   ako   aj   obsahu   relevantných dôkazov je napadnuté rozhodnutie krajského súdu aj náležite odôvodnené. Ústavný súd považuje postup krajského súdu pri preskúmavaní rozhodnutia okresného súdu za legitímny s ústavne korešpondujúcou mierou interpretácie na vec použitých zákonných ustanovení a vylučujúci porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

V súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s napadnutým rozhodnutím krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   nie   je   záruka,   že   rozhodnutie   súdu   bude   spĺňať očakávania a predstavy   účastníka   konania.   Podstatou   je,   aby postup   súdu   bol   v   súlade so zákonom,   aby   bol   ústavne   akceptovateľný   a   aby   jeho   rozhodnutie   bolo   možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd   dôvod   zasahovať   do   postupu   a   rozhodnutí   súdov,   a   tak   vyslovovať   porušenia základných práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).

Pokiaľ   sťažovateľka   namietala   porušenie   práva   na   rovnosť   účastníkov   v   konaní podľa   čl.   47   ods.   3   ústavy,   ústavný   súd   iba   konštatuje,   že   keďže   nezistil   zjavnú neopodstatnenosť alebo arbitrárnosť namietaného rozhodnutia krajského súdu v súvislosti s označeným   čl.   46   ods.   1   ústavy,   nemohlo dôjsť   k   arbitrárnosti   tohto   rozhodnutia   ani v súvislosti s namietaným porušením čl. 47 ods. 3 ústavy.

Ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozhodnutím krajského súdu a sťažovateľkou namietaným porušením označených práv a vzhľadom na uvedené bolo   potrebné   jej   sťažnosť   vo   vzťahu   k   namietanému   rozhodnutiu   krajského   súdu odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom   na odmietnutie   sťažnosti   ako celku   stratilo   opodstatnenie   zaoberať sa ďalším návrhom sťažovateľky na ochranu ústavnosti (zrušenie napadnutého rozhodnutia), keďže rozhodovanie o ňom je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. septembra 2010