znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 310/08-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. apríla 2009 v senáte zloženom   z predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   a zo   sudcov   Jána   Lubyho   a Ladislava Orosza   o sťažnosti   JUDr.   I.   T.,   V.,   zastúpenej   advokátom   JUDr. V.   N.,   V.,   vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky,   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Levice v konaní vedenom pod   sp.   zn.   Er 2567/99   a jeho   uznesením   z 3.   decembra   2007   v časti   výroku   o trovách konania takto

r o z h o d o l :

Sťažnosti JUDr. I. T. n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. mája 2008 doručená sťažnosť JUDr. I. T., V. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. V. N., V., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) a práva   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Okresného súdu Levice (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. Er 2567/99 a jeho rozhodnutím z 3. decembra 2007, ktoré nadobudlo právoplatnosť 17. marca 2008.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla: «Sťažovateľka   ako   súdna   exekútorka   vykonávala   exekúciu   sp   zn.   EX   410/1999, v prospech oprávneného L. s. r. o., IČO:..., so sídlom V., od 05. 01. 2005 so sídlom L., zast. JUDr. J. Š., advokát, V., proti povinnému RSDr. J. H., s miestom podnikania L., na základe exekučného   titulu   -   uznesenie   č. 14 C 494/98   zo   dňa   19.   04.   1999   vydaného   Okresným súdom Levice a poverenia na vykonanie exekúcie č. 5402*005452 zo dňa 19. 10. 1999 vydaného Okresným súdom Levice, sp. zn. Er 2567/99, pre vymoženie 221.442,- Sk s prísl. Exekučné   konanie   začalo   dňa   28.   09.   1999,   kedy   bol   exekútorovi   doručený   návrh   na vykonanie exekúcie.

V priebehu exekučného konania bolo zistené, že povinný nie je schopný svoje záväzky splatiť a jeho majetok nestačí ani na úhradu trov exekúcie. Toto zistenie bolo oznámené oprávnenému.

Dňa   04.   10.   2004   doručil   sťažovateľke   (vtedy   zastúpenej   súdnou   exekútorkou JUDr. A. S., so sídlom L.) oprávnený podanie, z obsahu ktorého bolo zjavné, že ide o návrh na zastavenie exekúcie.   Toto podanie bolo postúpené exekučnému súdu na rozhodnutie a súčasne   si   sťažovateľka   uplatnila   trovy   exekúcie,   ktoré   požadovala   uhradiť   od oprávneného,   vzhľadom   na   zistenú   nemajetnosť   povinného   a   to   vo   výške   29.194,30   Sk vrátane dane z pridanej hodnoty. Toto podanie bolo exekučnému súdu doručené dňa 22. 10. 2004 ako balík, pretože prílohou podania bol celý exekučný spis EX 410/99 čl. 1 až 268 (dátum prevzatia bol potvrdený telefonicky pracovníčkou exekučného oddelenia p. M.).... Dňa 28. 01. 2008 po vyše troch rokoch a cca 4 mesiacoch od doručenia žiadosti o rozhodnutie   o   trovách   exekúcie   jej   bolo   doručené   rozhodnutie   exekučného   súdu Er 2567/99-17 zo dňa 03. 12. 2007, ktorým súd exekúciu zastavil a zaviazal povinného zaplatiť   jej   trovy   exekúcie   vo   výške   22.999,-   Sk,   pričom   súd   nepriznal   sťažovateľke uplatnenú daň z pridanej hodnoty napriek tomu, že preukázala, že je platiteľom dane od 06. 12. 1996 a priložila osvedčenie o registrácii pre daň z pridanej hodnoty, z čoho je nesporné, že uplatnenú daň z pridanej hodnoty bude musieť zaplatiť a v rozpore s ustálenou súdnou praxou,   ktorá bola   následne   zakotvená   aj v Exekučnom   poriadku   a to   novelou zákona č. 32/2002, ktorý nadobudol účinnosť 01. 02. 2002 konkrétne ust. § 203 ods. 2 podľa ktorého, ak sa exekúcia zastaví z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie, znáša ich oprávnený...

Exekučný   súd   exekúciu   podľa   ustanovenia   §   57   ods.   1   písm.   c)   zastavil,   avšak k povinnosti   uhradiť   trovy   exekúcie   sťažovateľke   zaviazal   povinného,   o   ktorom   je preukázané, že tieto trovy nikdy nezaplatí a ani ich nie je možné od neho vymôcť, pretože nemá ani toľko majetku, aby z neho bolo možné uspokojiť trovy exekúcie. V časti uplatnenej dane z pridanej hodnoty túto sťažovateľke nepriznal vôbec a to ani na odmenu ani na náhrady t. j. hotové výdavky, náhradu za stratu času atď. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že   „nemožno   priznať   iné   trovy   ako   tie,   ktoré   sú   upravené   vo   vyhl.   č.   288/1995   Z.   z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov, ktoré však DPH neumožňuje priznať.“... Sťažovateľka tvrdí, že postupom súdu a výrokmi o trovách exekúcie v rozhodnutí Okresného súdu Levice č. Er 2567/99 zo dňa 03. 12. 2007, ktorým súd v neprimerane dlhom čase   a   to   až   po   vyše   troch   rokoch   rozhodol   o   trovách   exekúcie,   ktoré   ona   vynaložila zo svojich prostriedkov v snahe vykonať zákonným spôsobom to, o čom rozhodol nezávislý súd, pričom očakávala, že k tejto povinnosti bude zaviazaný oprávnený, keďže povinný jej tieto trovy nemá z čoho zaplatiť, pretože v exekučnom konaní, ktoré proti nemu vykonávala bolo   dostatočne   preukázané,   že   povinný   nemá   ani   toľko   majetku,   ktorý   by   postačil   na uspokojenie trov exekúcie,   nemajetnosť povinného nijakým spôsobom nezavinila,   ani ju nemohla predvídať a ani nie je schopná ovplyvniť majetkové pomery povinného a vylepšiť mu ich, ako aj tým, že jej súd napriek tomu, že preukázala, že je platiteľom dane z pridanej hodnoty uplatnenú daň z pridanej hodnoty nepriznal, hoci ona je podľa zákona o dani z pridanej hodnoty povinná túto daň odviesť teda zaplatiť, boli porušené jej základné práva vyplývajúce z čl. 1 ods. 1 ústavy, z čl. 20 ods. 1 ústavy, z čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a to právo na ochranu majetku na právo na pokojné užívanie majetku, z čl. 46 ods. 1 ústavy ako aj z čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru právo na súdnu ochranu, právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a právo na spravodlivý súdny proces.

Porušenie svojich práv podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 46 ods. 1 ústavy v časti nepriznanej dane z pridanej hodnoty na trovy exekúcie opiera najmä o nález ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 31/04, v ktorom ústavný súd vyslovil, že k porušeniu týchto   práv   iného   exekútora   po   zastavení   exekúcie   došlo   tým,   že   všeobecný   súd   mu nepriznal náhradu trov konania po zastavení exekúcie v celom rozsahu vrátane dane z dane z   pridanej   hodnoty,   pričom   súdny   exekútor   je   povinný   podľa   zákona   o dani   z pridanej hodnoty túto zaplatiť. Exekučný súd sa v prípade sťažovateľky uspokojil len s ustanoveniami vyhlášky o odmenách a náhradách súdnych exekútorov a zákon o dani z pridanej hodnoty neaplikoval.

Ďalšie porušenie svojho práva podľa čl. 20 ods. 1 ako aj podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k   Dohovoru   v   spojení   s čl.   46   ods.   1   ústavy   vidí   v   tom,   že   súd   napriek deklarovanej   nemajetnosti   povinného   nezaviazal   oprávneného,   aby   jej   trovy   exekúcie zaplatil, ale práve povinného, u ktorého je isté, že jej trovy exekúcie nezaplatí, pretože nemá žiadny majetok. Mzda, ktorú poberá je vo výške minimálnej mzdy a vykonávajú sa z nej zrážky   v   prospech   skôr   nariadených   exekúcií,   ktoré   sú   v   takom   rozsahu,   že   oprávnení nemajú   šancu   byť   uspokojení   (na   to   by   povinný   potreboval   niekoľko   životov...).   Na exekúciu, ktorú pre oprávneného vykonávala, vynaložila svoje vlastné prostriedky, ktoré jej nikdy nikto nezaplatí, t. j. nikdy sa jej nevrátia. Exekučný súd zamietol návrh sťažovateľky, aby jej trovy exekúcie uhradil oprávnený, pretože ustálil, že oprávnený nemohol ani pri náležitej opatrnosti predvídať dôvod zastavenia exekúcie, nakoľko exekučným titulom bol schválený zmier, v ktorom povinný dlh uznal čo do výšky a právneho základu a bol ochotný ho uhradiť, čo nepovažuje za presvedčivý a relevantný dôvod a takéto odôvodnenie podľa sťažovateľky nedáva jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na zamietnutie ňou uplatneného nároku trov exekúcie voči oprávnenému....

V časti porušenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovateľka tvrdí, že toto jej právo bolo porušené tým, že o jej trovách súd rozhodoval 3 roky a cca 2 mesiace, pričom boli súdu predložené všetky listiny potrebné pre posúdenie nároku sťažovateľky ako aj originál celého exekučného spisu, pričom v danom prípade nešlo o komplikované dokazovanie, zložitú právnu kvalifikáciu či iné skutočnosti, ktoré   by   mohli   nepriaznivo   vplývať   na   dĺžku   trvania   súdneho   konania.   V   súvislosti s porušením   tohto   základného   práva   poukazuje   na   nálezy   ústavného   súdu   sp.   zn. III. ÚS 124/05 ako aj na IV. ÚS 139/07.»

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľka   žiada,   aby   ústavný   súd   takto rozhodol:

„1) Okresný súd Levice uznesením č. Er 2567/99 zo dňa 03. 12. 2007 v časti výrokov o trovách konania a svojím postupom porušil právo JUDr. I. T. na právnu istotu podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy SR, právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, právo na súdnu ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   SR,   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, právo na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd ako aj právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2) Uznesenie Okresného súdu Levice č. Er 2567/99 zo dňa 03. 12. 2007 v časti výrokov o trovách konania sa zrušuje a vec sa v rozsahu zrušenia vracia na ďalšie konanie.

3) Sťažovateľke sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 30.000,- Sk, ktoré jej je Okresný súd Levice povinný zaplatiť v lehote dvoch mesiacov od doručenia nálezu.

4) Okresný súd Levice je povinný zaplatiť trovy právneho zastúpenia advokátovi sťažovateľky do 15 dní od právoplatnosti nálezu.“

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z.   o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   sťažnosť   sťažovateľky   predbežne   prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí   a v časti, v ktorej namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ju prijal na ďalšie konanie.

Po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   sťažovateľka   aj   okresný   súd   na   výzvu ústavného súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Pretože ústavný súd dospel k záveru, že od ústneho prejednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci, v súlade s § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde od ústneho pojednávania upustil.

Okresný súd sa k prijatej sťažnosti vyjadril takto: „Na Okresnom súde Levice prebiehalo exekučné konanie oprávneného: L., s. r. o., V., IČO..., proti povinnému: RSDr. J. H., nar..., bytom L., o vymoženie pohľadávky v sume 221.442,-   Sk   s príslušenstvom   na   podklade   exekučného   titulu,   ktorým   je   vykonateľné uznesenie vydané Okresným súdom Levice pod č. k. 14 C 494/98-21 zo dňa 19. 4. 1999, ktorým súd schválil medzi účastníkmi uzavretý súdny zmier.

Podaním zo dňa 11. 10. 2004 postúpila súdna exekútorka návrh oprávneného na zastavenie exekúcie a zároveň súdu predložila špecifikáciu uplatňovaných trov exekúcie v sume 29.194,30,- Sk spolu s 19 % DPH. Okresný súd Levice uznesením č. k. Er 2567/99-17 zo dňa 3. 12. 2007 predmetnú exekúciu zastavil podľa § 57 ods. 1 písm. c) zák. č. 233/1995 Z. z., teda z dôvodu, že oprávnený podaním zo dňa 30. 9. 2004 navrhol jej zastavenie.

Súd   predmetným   uznesením   zaviazal povinného zaplatiť   súdnej   exekútorke   trovy exekúcie v sume 22.999,- Sk do troch dní od právoplatnosti uznesenia, pričom zamietol návrh exekútorky vo zvyšnej časti uplatnených trov exekúcie ako aj jej návrh, aby povinnosť nahradiť trovy exekúcie súd uložil oprávnenému.

Svoje rozhodnutie v časti týkajúcej sa trov exekúcie odôvodnil tým, že podľa § 203 Exekučného poriadku, môže súd uložiť oprávnenému, aby nahradil trovy exekúcie. Súd však uváži,   ktoré   trovy   potreboval   oprávnený   na   účelné   vymáhanie   nároku,   a   či   mohol   pri náležitej opatrnosti predvídať dôvod zastavenia exekúcie. S poukazom na vyššie uvedené súd rozhodol tak, že zamietol návrh exekútorky, aby oprávnený hradil trovy exekúcie. Svoje rozhodnutie odôvodnil skutočnosťou,   že oprávnený nemohol ani pri náležitej opatrnosti predvídať dôvod zastavenia exekúcie, nakoľko exekučným titulom bol v konaní schválený zmier,   v   ktorom   povinný   dlh   uznal   čo   do   výšky   a   právneho   základu   a   bol   ochotný ho uhradiť.

Trovy   právneho   zastúpenia   v   exekúcií   ako   aj   daň   z   pridanej   hodnoty   nepriznal z dôvodu, že iné trovy ako tie, ktoré sú upravené vo vyhláške č. 288/1995 Z. z. nie je možné priznať.   Vo   zvyšnej   časti   trov   exekúcie   súd   návrh   exekútorky   zamietol,   pretože   ich považoval za neúčelné, resp. súd ich nemôže priznávať v súlade s ustanoveniami zák. č. 233/1995 Z. z. (Exekučný poriadok).“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústava ochranu ústavnosti rozdeľuje, pokiaľ ide o základné práva a slobody, medzi všeobecné   súdy   a ústavný   súd.   Vychádza   pritom   z princípu   subsidiarity,   ktorý   určuje aj rozsah   právomoci   ústavného   súdu   pri   poskytovaní   ochrany   základným   právam a slobodám   vo   vzťahu   k právomoci   všeobecných   súdov   (čl.   142   ods.   1   ústavy), a to tak, že všeobecné   súdy   sú   primárne   zodpovedné   za   výklad   a aplikáciu   zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy).

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republiky je zvrchovaný, demokratický a právny štát.Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných zákonov.

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej,   ani preskúmavať či   v konaní pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo nebol   náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.   Úloha   ústavného súdu   sa   obmedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných   slobodách   (mutatis   mutandis   II.   ÚS   1/95,   II.   ÚS   21/96,   I.   ÚS   4/00, I. ÚS 17/01).

Preskúmanie   rozhodnutia   všeobecného   súdu   v konaní   pred   ústavným   súdom má opodstatnenie len v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo rozhodnutím (opatrením   alebo   iným   zásahom)   došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo   základnej slobody. Skutkový stav a právne závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň   by   mali   za   následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (podobne aj IV. ÚS 43/04).

Ústavný súd však poznamenáva, že samotná skutočnosť, že v konečnom dôsledku môže nastať stav, keď nebudú uspokojené všetky nároky exekútora pri výkone exekúcie, nemusí viesť k protiústavným dôsledkom.

Sťažovateľka namieta porušenie svojich práv garantovaných v čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods.   1   ústavy   a v čl.   6   ods.   1   dohovoru   a v čl.   1   dodatkového   protokolu   v súvislosti s označeným rozhodnutím okresného súdu tým, že okresný súd zaviazal na úhradu trov exekúcie povinného a nesúhlasí s rozsahom priznaných trov   a s tým, že jej okresný   súd nepriznal   daň   z pridanej   hodnoty,   ktorou   je   platiteľkou,   odvolávajúc sa   na   rozhodnutie sp. zn. II. ÚS 179/06.

Sťažovateľka   namieta   porušenie   svojich   práv   označeným   rozhodnutím   okresného súdu, ktorý v súlade s § 57 ods. 1 písm. c) zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Exekučný   poriadok“)   zastavil   exekúciu   a zaviazal povinného   zaplatiť   trovy   exekúcie   v rozsahu   a spôsobom,   ktorým   malo   dôjsť k namietanému porušeniu označených práv sťažovateľky.

Svoje   právo   dovolávať   sa   ochrany   na   ústavnom   súde   odvodzuje   sťažovateľka z poučenia uznesenia okresného súdu č. k. Er 2567/99-17, Ex 410/99 z 3. decembra 2007, podľa ktorého proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.

Novela Exekučného poriadku, a to zákon č. 341/2005 Z. z., pritom s účinnosťou od 1. septembra 2005 ustanovila v § 58 ods. 5 Exekučného poriadku prípustnosť odvolania proti   výroku   o trovách   konania, a tá   istá   novela   v   §   196   ustanovila,   že   ak je exekútor platiteľom dane z pridanej hodnoty podľa osobitného zákona, zvyšuje sa jeho odmena o daň z pridanej   hodnoty.   Podľa   §   238   ods.   1   Exekučného   poriadku   sa   konania   začaté   pred účinnosťou tejto novely dokončia podľa práva platného do 31. augusta 2005, s výnimkou odseku 2 citovaného ustanovenia, podľa ktorého sa ustanovenia citované v tomto odseku vrátane § 58 ods. 5 použijú aj na konania začaté pred 1. septembrom 2005.

Znamená to, že sťažovateľka mala v čase doručenia svojej sťažnosti účinný právny prostriedok   v systéme   všeobecných   súdov,   ktorý   nevyužila.   Táto   skutočnosť   vyplynula najmä z obsahu spisu, ktorý si ústavný súd vyžiadal, a z vyjadrenia predsedu okresného súdu. Nevyužitie týchto prostriedkov však nezakladá právomoc ústavného súdu, naopak, vylučuje, aby ústavný súd sťažnosti sťažovateľky vyhovel. Podľa názoru ústavného súdu podľa   §   58   ods.   5   v znení   účinnom   od   1.   septembra   2005   v spojení   s   §   238   ods.   2 Exekučného poriadku sťažovateľka mohla a mala podať proti výroku o trovách exekúcie v uznesení č. k. Er 2567/99-17, Ex 410/99 z 3. decembra 1999 odvolanie, a to aj napriek nesprávnemu poučeniu.

Postup účastníkov konania v dôsledku nesprávneho poučenia obsahuje Občiansky súdny poriadok (ďalej len „OSP“). Podľa § 204 ods. 2 OSP odvolanie možno podať až do troch mesiacov od doručenia rozhodnutia, ktoré obsahuje nesprávne poučenie o tom, že odvolanie nie je prípustné. Sťažovateľka síce doručila sťažnosť ústavnému súdu rešpektujúc lehotu ustanovenú v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, avšak nevyužila možnosť podľa § 204 ods. 2 OSP v spojení s § 58 ods. 5 a § 238 ods. 2 Exekučného poriadku, a preto ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   požiadavke   sťažovateľky   na vyslovenie porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom okresného súdu sp. zn. Er 2567/99 a jeho uznesením z 3. decembra 2007 v časti výroku o trovách konania nevyhovel.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. apríla 2009