znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 310/04-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. januára 2005 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho a zo sudcov Juraja Horvátha a Jána Auxta prerokoval prijatú sťažnosť Petra Davida Lessnera, bytom Izrael, zastúpeného advokátkou JUDr. H. B., T., ktorou namietal porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Nitra v konaní vedenom pod sp. zn. D 2506/97, a takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo   Petra   Davida   Lessnera   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Nitra v konaní vedenom pod sp. zn. D 2506/97 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Nitra p r i k a z u j e,   aby   v konaní   vedenom   pod sp. zn. D 2506/97 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Petrovi   Davidovi   Lessnerovi n e p r i z n á v a primerané   finančné zadosťučinenie.

4. Okresný súd Nitra j e   p o v i n n ý   uhradiť Petrovi Davidovi Lessnerovi trovy právneho zastúpenia v sume 9 342 Sk (slovom deväťtisíc tristoštyridsaťdva slovenských korún)   na   účet   jeho   právnej   zástupkyne   advokátky   JUDr.   H.   B.,   do   dvoch   mesiacov od doručenia tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. IV. ÚS 310/04-18 z 13. októbra 2004 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej   republiky   č.   38/1993   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na konanie sťažnosť Petra Davida Lessnera (ďalej len „sťažovateľ“) pre namietané   porušenie   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. D 2506/97.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   okrem   iného   uviedol,   že   7. novembra 1997   podal „(...) na Okresný súd v Nitre návrh na prerokovanie dedičstva“, pričom dedičské konanie do podania sťažnosti ústavnému súdu nie je právoplatne skončené.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť   prerokoval   na   svojom   zasadnutí   bez   prítomnosti   účastníkov,   ich   zástupcov a verejnosti, len na základe písomne predložených vyjadrení účastníkov a súdneho spisu.

II.

Ústavný   súd   na   základe   sťažnosti   a   k   nej   pripojených   písomností,   z   vyjadrení účastníkov   konania a z obsahu   na   vec   sa   vzťahujúceho   súdneho   spisu   okresného   súdu sp. zn. D 2506/97 zistil nasledovné:

- 7. novembra 1997 sťažovateľ podal okresnému súdu „žiadosť o prejednanie pozostalosti“ vedenú na okresnom súde pod sp. zn. D 2506/97;

- 17. novembra 1997   okresný   súd   poveril   notára   JUDr. J. B. ako   súdneho   komisára na prejednanie dedičstva po poručiteľke;

- 23. januára 1998 vyzval súdny komisár sťažovateľa na predloženie originálu úmrtného listu a originálu závetu s prekladom do jazyka slovenského;

- 5. augusta 1998   právna   zástupkyňa   sťažovateľa   predložila   notársky   overené   fotokópie súdnym komisárom požadovaných dokladov s prekladom do slovenského jazyka;

- 26. februára 1999   požiadal   súdny   komisár   okresný   súd   o predloženie   závetu po poručiteľke a právnu zástupkyňu sťažovateľa o predloženie výpisu z pozemkovej knihy a identifikáciu parciel;

- 17. marca 2000   okresný   súd   vyzval   právnu   zástupkyňu   sťažovateľa   na oznámenie tlmočníka z jazyka novohebrejského;

- 26. mája 2000   sťažovateľ   oznámil   okresnému   súdu   meno   a   adresu   tlmočníka z jazyka novohebrejského;

- 7. júla 2000 okresný súd predložil súdnemu komisárovi spis na vypracovanie uznesenia o ustanovení znalca. Zároveň ho vyzval, aby v lehote 15 dní po vypracovaní uznesenia, resp. „určenia tlmočníka“ predložil spis okresnému súdu;

- 8. marca 2001   súdny   komisár   oznámil okresnému   súdu,   že   nemôže   splniť   jeho pokyn zo 7. júla 2000 z dôvodu, že mu nebol predložený originál závetu poručiteľky;

- 15. apríla 2003   okresný   súd   žiadal   právnu   zástupkyňu   sťažovateľa   o   predloženie dokumentácie,   v nadväznosti   na   čo   okresnému   súdu   oznámila,   že   túto   dokumentáciu už predložila súdnemu komisárovi 28. júna 1999;

- 29. mája 2003 sťažovateľ predložil okresnému súdu originál závetu poručiteľky;

- 12. júna 2003 okresný súd zaslal súdnemu komisárovi spis na ďalšie konanie;

- 6. októbra 2003   sťažovateľ   predložil   okresnému   súdu   námietku   zaujatosti   a požiadal, aby vybavením veci bol poverený iný súdny komisár;

- 14. júna 2004   okresný   súd   uznesením rozhodol,   že   súdny   komisár   nie   je   vylúčený z konania a prejednávania predmetnej dedičskej veci.

III.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Článok   48   ods.   2   ústavy   zakotvuje   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov.   Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   alebo   inom   štátnom   orgáne sa právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa   rozhodnutia   neodstráni.   K   odstráneniu   stavu právnej neistoty dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu. Preto na splnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátne orgány vec prerokovali,   prípadne   vykonali   rôzne   úkony   bez   ohľadu   na   ich   počet   a   právoplatne nerozhodli (napr. I. ÚS 98/99, II. ÚS 64/99).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto troch základných kritérií: právnej a faktickej zložitosti veci (1), správania účastníkov konania (2) a spôsobu, akým v konaní postupoval súd (3).

1) Preskúmaním   doterajšieho   priebehu   konania   vo   veci   vedenej   pod sp. zn. D 2506/97   pred   okresným   súdom   ústavný   súd   zistil,   že   toto   konanie   nemožno hodnotiť ako právne zložité. Určitá faktická zložitosť vyplýva z toho, že ide o dedičské konanie po poručiteľke, štátnej príslušníčke štátu Izrael. Poručiteľka zanechala závet, ktorý bol   spolu   s ďalšou   dokumentáciou   súvisiacou   so   závetom   okresnému   súdu   predložený v origináli až 29. mája 2003. To, že predmetná vec by mala byť vecou právne a fakticky zložitou,   netvrdila   ani   podpredsedníčka   okresného   súdu   v jej   vyjadrení   k sťažnosti z 23. novembra 2004.

2) Pokiaľ   ide   o   správanie   sťažovateľa   ako   účastníka   konania,   toto   zásadným spôsobom   prispelo   k   namietaným   zbytočným   prieťahom   a   k   doterajšej   dĺžke   súdneho konania, a to oneskoreným predložením originálu závetu (29. mája 2003) až po vyše päť a pol roka od začatia konania o dedičstve.

Na ťarchu sťažovateľa treba pripísať aj jeho žiadosť o vylúčenie notára z dedičského konania (6. októbra 2003), o ktorej rozhodol okresný súd uznesením zo 14. júna 2004 tak, že notára   (ako súdneho   komisára) z konania a prejednávania predmetnej   veci   nevylúčil po tom, keď dospel k záveru, že „postup notára v konaní, ani dôvody, ktoré uviedol dedič a notár nie sú relevantnými dôvodmi na vylúčenie notára z úkonov súdneho komisára“.

Ústavný súd pripomína, že nielen v sporovom, ale i dedičskom konaní musí účastník počítať s tým, že ak jeho úkony a správanie a iba tvrdená a nepreukázaná obrana predĺžia konanie,   pôjde   to   v každom   prípade   na jeho ťarchu   (IV. ÚS 195/04).   Takouto   tvrdenou a nepreukázanou   obranou   predlžujúcou   konanie   bolo   to,   že   sťažovateľ   v stanovisku zo 14. decembra 2004 vo veci predloženia originálu závetu namieta, že: „Notár však mojej právnej   zástupkyni   neoznámil,   že   overenú   fotokópiu   nepožaduje   za   dostatočnú   a   trvá na predložení   originálu.“ Toto   tvrdenie   sťažovateľa   sa   podľa   zistenia   ústavného   súdu nezakladá   na   pravde,   pretože   súdny   komisár   písomne   listom   z   23. januára 1998   žiadal pôvodnú   právnu   zástupkyňu   sťažovateľa   o   predloženie   originálu   úmrtného   listu, ako aj originálu závetu s ich prekladom do jazyka slovenského.

3) Tretím kritériom, na základe ktorého ústavný súd hodnotil, či v uvedenom konaní došlo   ku   zbytočným prieťahom, bol   postup okresného súdu   a ním   povereného súdneho komisára.

Ústavný súd konštatuje, že okresný súd v napadnutom konaní od 6. októbra 2003 (návrh na vylúčenie súdneho komisára z konania) do 14. júna 2004 (uznesenie o nevylúčení notára z úkonov súdneho komisára) a následnou nečinnosťou po 14. júni 2004 spôsobil prieťahy, čo malo za následok predĺženie stavu právnej neistoty sťažovateľa ako účastníka dedičského konania.

Zo spisu okresného súdu ústavný súd zistil, že okresný súd konal aj neefektívne, čoho   príkladom   je   jeho   žiadosť   o   predloženie   dokumentácie   (15. apríla 2003),   ktorú sťažovateľ   súdu   predložil   už   28. júna 1999,   ale   aj   jeho   výzva   právnej   zástupkyni sťažovateľa   (17. marca 2000)   na   oznámenie   mena   a   adresy   tlmočníka   z   jazyka novohebrejského, napriek tomu, že tento bol od 14. decembra 1995 zapísaný v zozname tlmočníkov vedenom Krajským súdom v Bratislave.

Vychádzajúc   z uvedeného   dospel   ústavný   súd   k záveru,   že   doterajším   postupom okresného súdu boli spôsobené zbytočné prieťahy v napadnutom dedičskom konaní, a tým došlo aj k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, vo veci konal, a preto ústavný súd uložil okresnému súdu, aby   v sťažnosťou   napadnutom   dedičskom   konaní   konal   a rozhodol   bez   zbytočných prieťahov v súlade s normami Občianskeho súdneho poriadku [(§ 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde)], pretože predmetné konanie nie je ku dňu vydania nálezu ústavného súdu právoplatne skončené.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať   tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1   citovaného   článku   ústavy   boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti z dôvodu pretrvávajúcich prieťahov a vysokej miery právnej   neistoty   žiadal   o priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   vo   výške 50 000 Sk.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   v tomto   prípade   neprichádza   do   úvahy   priznanie primeraného   finančného   zadosťučinenia.   K tomuto   záveru   ústavný   súd   dospel   preto, že sťažovateľ   sa   významnou mierou   podieľal   na vzniku   zbytočných   prieťahov v konaní tým, že originál závetu poručiteľky predložil okresnému súdu až po vyše päť a pol roka od začatia dedičského konania.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   vyslovenie   porušenia   základného   práva   sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, prikázanie okresnému súdu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a priznanie úhrady trov právneho zastúpenia konania sú v okolnostiach prípadu dostatočnými   opatreniami   na   nápravu   stavu   spôsobeného   porušením   označeného základného práva.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   môže   v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný   súd   rozhodol   o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu   vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátkou JUDr. H. B. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde priznal sťažovateľke úhradu trov konania v sume 9 342 Sk (slovom deväťtisíc tristoštyridsaťdva slovenských korún), a to za dva úkony právnej služby [§ 1 ods. 3, § 13 ods. 8, § 16 ods. 1 písm. a) a c) a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška“)] za dva úkony právnej služby po 4 270 Sk (príprava a prevzatie veci a písomné vyhotovenie podania vo veci samej). Základom pre výpočet odmeny   bola   nominálna   mesačná   mzda   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej republiky v prvom   polroku 2003   vo   výške   13 602 Sk.   Ústavný   súd   priznal   právnej   zástupkyni sťažovateľa dvakrát aj náhradu režijného paušálu po 136 Sk (§ 19 vyhlášky).

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. januára 2005