znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 31/2014-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. januára 2014 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť M. K., zastúpeného advokátom JUDr.   Jozefom   Veselým,   Mierová   1,   Veľký   Krtíš,   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 46/2006, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. októbra 2013 doručená sťažnosť M. K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Jozefom Veselým, Mierová 1, Veľký Krtíš, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 46/2006 (ďalej aj „namietané konanie“).

Z   obsahu   sťažnosti   a vyžiadaného   spisu   okresného   súdu   sp.   zn.   10   C   46/2006 vyplýva,   že   sťažovateľ   v procesnom   postavení   navrhovateľa   sa   v namietanom   konaní domáha   zaplatenia   sumy   426,44   €   s príslušenstvom   z titulu   podielu   na   hospodárskom výsledku odporcu za rok 2011.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza:„Dňa   5.   9.   2005   som   podal   žalobu   na   Okresný   súd   vo   Veľkom   Krtíši   proti žalovanému S., a. s..., spoločnosť je zapísaná v Obchodnom registri... o zaplatenie sumy 12 847 Sk, t. j. 426,44 € s prísl.

Následne dňa 28. 9. 2005 mi bolo doručené upovedomenie zo strany Okresného súdu vo Veľkom Krtíši zo dňa 26. 9. 2005, o tom, že predmetný návrh bude postúpený z dôvodu miestnej nepríslušnosti na Okresný súd v Bratislave II. v zmysle ustanovenia § 105 ods. 1, 2 OSP a ustanovenia § 84 OSP v znení zák. č. 232/95 Z. z.

Potom   dňa   27.10.2005   mi   bol   doručený   platobný   rozkaz   zo   dňa   28.   10.   2005, č. k. 32 Ro/3942/2005, ktorým Okresný súd Bratislava II zaviazal S., a. s..., aby do 15 dní od doručenia platobného rozkazu zaplatil M. K. sumu 12 847 Sk, úrok z omeškania 16,5 % z uvedenej sumy od 11. 9. 2002 až do zaplatenia, nahradil trovy konania vo výške 640 Sk a trovy právneho zastúpenia vo výške 2 480 Sk jeho právnemu zástupcovi.

Na to, mi bol dňa 23. 11. 2005 doručený odpor proti platobnému rozkazu zo strany S., ktorým S. konštatoval, že podmienky na výplatu podielov na hospodárskom výsledku v roku 2001 neboli splnené.

Z mojej strany bolo dňa 7. 2. 2006 vypracované vyjadrenie k odporu proti vydanému platobnému rozkazu, ktorým som poukázal na to, že skutočnosti, že podmienky na vyplatenie podielu   na   hospodárskom   výsledku   roku   2001   neboli   splnené,   žiadnym   spôsobom nepreukázal a nepodložil svoju argumentáciu žiadnymi písomnými dôkazmi.

Dňa 2. 10. 2006 mi bolo doručené uznesenie Okresného súdu Bratislava II zo dňa 22. 9. 2006, č. k. 10 C 46/06-52, ktorým súd konanie prerušil do právoplatného skončenia veci vedenej na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 9 Cbs 74/04, kde prebieha konanie v právnej veci S., a. s. B. proti P. o zrušenie rozhodnutia rozhodcu pre kolektívne spory č. 11 Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR zo dňa 1. 6. 2004, ktorým bola S., a. s. B. uložená povinnosť zaplatiť každému zamestnancovi, ktorý u neho ku dňu 31. 12. 2001 vykonával   práce   v   hlavnom   pracovnom   pomere   sumu   12   847   Sk   ako   podiel   na hospodárskom výsledku za rok 2001.

Dňa 19. 9. 2008 mi bolo doručené uznesenie Okresného súdu v Bratislave II. zo dňa 11. 9. 2008, č. konania 10 C/46/2006-70, ktorým súd konanie prerušil do právoplatného skončenia   konania   sp.   zn.   6   Sp/2/2008   o   zrušenie   rozhodnutia   rozhodcu,   vedeného   na Krajskom súde   v Bratislave vzhľadom   k   tomu,   že rozhodnutie o dôvodnosti   nároku   na vyplatenie   podielov   na   hospodárskom   výsledku   za   rok   2001   v   zmysle   §   14   Kolektívnej zmluvy uzatvorenej na roky 2001-2003, má podstatný význam pre rozhodnutie súdu v tomto konaní, nakoľko navrhovateľ sa domáha svojho nároku na základe § 14 Kolektívnej zmluvy. Podľa názoru súdu, si túto otázku nemôže v konaní vyriešiť prejudiciálne okresný súd, keďže rozhodovaciu právomoc ako vecne a miestne príslušný súd podľa § 14 ods. 1 zákona č. 2/1991 Zb. o kolektívnom vyjednávaní v znení neskorších predpisov vo veci má Krajský súd v Bratislave a vzhľadom k tomu, že na Krajskom súde v Bratislave prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka významná pre rozhodnutie súdu v tejto veci.“

Sťažovateľ ďalej uvádza: „... dňa   22.   8.   2012   mi   bolo   doručené   uznesenie   Okresného   súdu   Bratislava   II 10 C 46/2006-89 zo dňa 07. 08. 2012, kde Okresný súd Bratislava II prerušuje konanie do právoplatného skončenia konania vedeného Ing.   J. K.,   rozhodcom pre kolektívne spore Ministerstva práce sociálnych vecí a rodiny SR o vyplatenie podielu na hospodárskom výsledku za rok 2001 v zmysel § 14 Kolektívnej zmluvy S., š. p. uzatvorenej na rok 2001 až 2003 z 15. 11. 2000 a to z toho dôvodu, že takéto rozhodnutie má podstatný význam pre rozhodnutie súdu v tomto konaní, pretože navrhovateľ sa domáha svojho nároku na základe § 14 Kolektívnej zmluvy.“

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Okresný súd v Bratislave II. svojím postupom v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C/46/2006 porušil základné právo M. K... na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov podľa článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Okresnému súdu v Bratislave II. sa zakazuje pokračovať v porušovaní práva M. K. na   prerokovanie   jeho   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   článku   48   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky a článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd vo veci vedenej pod sp. zn. 10 C/46/2006 a prikazuje sa mu, aby v tejto veci konal.

3. M. K. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie ako náhrada nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch v sume 8.000,- €.

4.   M. K. sa priznávajú trovy konania vo výške 331,13 € na účet jeho právneho zástupcu, JUDr. Jozefa Veselého... v lehote do 2 mesiacov od doručenia nálezu ústavného súdu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide predovšetkým   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím príslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, alebo aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS   288/05).   Za   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Sťažovateľ namieta, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 46/2006   došlo   k   porušeniu   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   ako   aj   práva   na   prejednanie   jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty účastníka konania (napr. I. ÚS 41/02). Tento účel spravidla nemožno dosiahnuť po právoplatnom prerušení konania, ku ktorému došlo v súlade so zákonom. Ústavný súd v tejto súvislosti v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (m. m. I. ÚS 162/03) konštatuje, že prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku (ku ktorému došlo podľa   zistenia   ústavného   súdu   uznesením   okresného   súdu   sp.   zn.   10   C   46/2006 zo 7. augusta 2012 v danom prípade ústavne relevantným spôsobom, pričom toto prerušenie stále trvá)   možno   považovať za   prekážku   konania. Ak   nedôjde   k   odpadnutiu   prekážky prerušeného konania postupom predvídaným v Občianskom súdnom poriadku, nemôžu sa v prerušenom konaní vykonávať žiadne procesné úkony smerujúce k odstráneniu právnej neistoty účastníkov, a tým ani k naplneniu účelu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   zaručeného   v   čl.   48   ods.   2   ústavy.   Ústavný súd   preto nečinnosť okresného súdu v dôsledku existencie zákonnej prekážky jeho postupu neposudzuje ako zbytočné prieťahy v konaní (m. m. II. ÚS 3/03, I. ÚS 65/03).

Vzhľadom na uvedené skutočnosti neprichádza do úvahy, aby ústavný súd postup okresného súdu v napadnutom konaní po prípadnom prijatí návrhu (sťažnosti) na ďalšie konanie kvalifikoval   ako   porušenie   základného   práva   sťažovateľa   garantovaného čl.   48 ods. 2 ústavy (príp. ako porušenie práva vyplývajúceho z čl. 6 ods. 1 dohovoru). Ústavný súd preto odmietol pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre opakovanie zdôrazňuje, že jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je založená na princípe subsidiarity. Zmysel a účel princípu subsidiarity vychádza zo skutočnosti, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje z tohto hľadiska inštitucionálny mechanizmus, ktorý sa uplatní až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal   popieranie   princípu   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu   podľa   zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04). Vyčerpanie opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných   práv   a   slobôd   účinne   poskytuje   a   na   ktorých   použitie   je   oprávnený   podľa osobitných predpisov, je jedným z atribútov prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a teda podmienkou konania vo veci individuálnej ochrany základných práv a slobôd pred ústavným súdom.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   napadnuté   konanie   bolo   prerušené   spolu   trikrát,   a to uzneseniami   sp.   zn.   10   C   46/2006   z   22.   septembra   2006,   sp.   zn.   10   C   46/2006 z 11. septembra 2008 a sp. zn. 10 C 46/2006 zo 7. augusta 2012. Keďže sťažovateľ je aj v konaní   pred   okresným   súdom   zastúpený   advokátom,   musel   mať   (resp.   mal   mať) vedomosť o tom, že prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku tvorí prekážku postupu konania a súd nemôže vykonávať žiadne procesné úkony smerujúce   k odstráneniu   právnej   neistoty   účastníkov.   Sťažovateľ   napriek   tomu   nepodal proti žiadnemu z uznesení o prerušení konania odvolanie, a tým podľa názoru ústavného súdu   nevyčerpal   právne   prostriedky,   ktoré   mu   zákon   na ochranu   jeho základných   práv a slobôd poskytuje.

Keďže   ústavný   súd   z   obsahu   sťažnosti   nezistil,   že   by   k   nesplneniu   podmienky prípustnosti   sťažnosti   podľa   §   53   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde   došlo   zo   strany sťažovateľa z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde), sťažnosť pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj z dôvodu neprípustnosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších návrhoch sťažovateľa.

Ústavný   súd   nad   rámec   uvedeného   pripomína,   že   toto   rozhodnutie   nezakladá prekážku veci rozhodnutej v zmysle § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde, a preto nebráni tomu, aby po splnení všetkých zákonom predpísaných náležitostí sťažovateľ v tejto veci za predpokladu,   že   by   v   ďalšom   priebehu   napadnutého   konania   dochádzalo   k   zbytočným prieťahom, predložil ústavnému súdu novú sťažnosť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. januára 2014