znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 31/2013-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. januára 2013 predbežne prerokoval sťažnosť S., a. s., B., zastúpenej advokátom JUDr. R. K., P., vo veci namietaného   porušenia   jej   základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej republiky   a práva   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn.   2 Cdo/60/2012 z 29. marca 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť S., a. s.,   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. augusta 2012   doručená   sťažnosť   S.,   a. s.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namieta   porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Cdo/60/2012 z 29. marca 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   (v   procesnom   postavení   odporkyne)   bola rozsudkom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) č. k. 10 C/103/2010-115 z 1. júna 2011 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) zaviazaná zaplatiť navrhovateľke (fyzickej   osobe)   sumu   123,85 €   s prísl.   na základe   zmluvy   o poskytovaní   dôchodku. Okresný   súd   rozhodnutie   odôvodnil   výsledkami   vykonaného   dokazovania,   z ktorých vyvodil záver, že „Zmluva o poskytovaní plnenia z podporného fondu odporkyne je platným právnym úkonom a jej platnosť nebola ukončená výpoveďou zo strany odporkyne.“.

Okresný súd považoval zmluvu o poskytovaní dôchodku uzavretú medzi účastníkmi konania za platnú aj vo vzťahu k § 27 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 483/2001 Z. z.“). Napokon okresný súd prihliadol aj na samotný interný predpis sťažovateľky (štatút Podporného   dôchodkového   fondu,   ktorého   účelom   je   slúžiť   na   podporu   zabezpečenia životnej úrovne, ktorú pracovníci sťažovateľky dosiahli v čase svojej pracovnej aktivity, na ocenenie   ich   vernosti   k sťažovateľke,   kvality   ich   práce   a na   podporu   stabilizácie zamestnancov). Navrhovateľka pritom pre odporkyňu pracovala 28 rokov.

Proti   označenému   prvostupňovému   rozsudku   podala   sťažovateľka   odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 15 Co/450/2011 z 25. októbra 2011 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) tak, že napadnutý rozsudok   okresného   súdu   ako   vecne   správny   potvrdil.   Krajský   súd   dospel   k záveru,   že prvostupňový súd dostatočne zistil skutkový stav veci, správne vyhodnotil vykonané dôkazy a tiež, že vec správne posúdil. V celom rozsahu sa stotožnil aj s odôvodnením napadnutého rozsudku okresného súdu.

Proti potvrdzujúcemu rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie, ktoré odôvodnila   tým,   že „v konaní   došlo   k vadám   uvedeným   v   § 237   Občianskeho   súdneho poriadku   (§ 241   ods. 2   písm. a/   Občianskeho   súdneho   poriadku),   a to   k vade   podľa ustanovenia § 237 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku“.

Sťažovateľka   v dovolaní   vyslovila   názor,   že   v danom   prípade „odňatie   možnosti konať pred súdom spočíva v tom, že odvolací súd svoje rozhodnutie (rozsudok Krajského súdu   v Bratislave   zo   dňa   25. 10. 2011,   č. k.   5 Co 450/2011)   neodôvodnil   v súlade s ustanovením § 157 Občianskeho súdneho poriadku,   keď sa nevysporiadal s prevažnou väčšinou našich námietok uvedených v odvolaní ako aj počas prvostupňového konania“.

Sťažovateľka ďalej taxatívne uvádza právnu argumentáciu, s ktorou sa odvolací súd nevysporiadal,   hoci   má   podľa   nej   pre   vec   podstatný   význam,   a zo   svojho   pohľadu zdôvodňuje, prečo to tak je. V spojitosti s tým sťažovateľka najmä tvrdí, že:

-   priamo   § 119   ods. 3   vety   za   bodkočiarkou   zákona   č. 483/2001   Z. z. „zakazuje banke od účinnosti tohto zákona pokračovať v činnosti, ktorá je v rozpore s týmto zákonom, keďže je zjavné, že navrhovateľka (sťažovateľka, pozn.) nemá poskytovať, neposkytla ani neposkytne v budúcnosti odporcovi žiadne proti plnenie na základe zmluvy o dôchodku, a je tak v rozpore s citovaným zákonom ďalšie plnenie zmluvy o dôchodku zo strany banky“,

- na vec sa vzťahujú a musia byť aplikované ustanovenia zákona č. 483/2001 Z. z. (§ 119   ods. 3   vety   za   bodkočiarkou   v   spojení   s   § 27   ods. 8   a   § 116)   a   § 575   ods. 1 Občianskeho zákonníka,

- podľa označených ustanovení zákona č. 483/2001 Z. z. nesmie banka poskytovať plnenie bez poskytnutia protihodnoty,

-   rozhodnutie   súdu   vychádza   podľa   nej   z   nesprávneho   právneho   posúdenia   veci spočívajúceho v nesprávnom výklade § 842 Občianskeho zákonníka, pretože platne nemožno uzatvoriť takú zmluvu o dôchodku, ktorá by založila právo na jeho výplatu na dobu určitú (do určitého trvania),

- pokiaľ by zákonodarca chcel dosiahnuť uzatvorením zmluvy o dôchodku nemenný právny stav, t. j. aby takáto zmluva nemohla byť vypovedaná, výslovne by to upravil,

- výklad krajského súdu, podľa ktorého zmluva o dôchodku na doživotie je zmluvou uzavretou „na   dobu   určitú   a neurčitého   trvania   (do   doživotia)“,   je   v rozpore   so zákonom,

-„posudzovaná zmluva o dôchodku je absolútne neplatná pre rozpor so zákonom“,

-„zmluvu na dobu určitú nemožno viazať na takú právnu skutočnosť, s ktorou priamo zákon spája zánik zmluvného vzťahu“,

- zmluva o dôchodku nespĺňa znaky zmluvy uzatvorenej na dobu určitú okrem iného aj preto, „že smrť fyzickej osoby nie je vždy objektívne zistiteľnou skutočnosťou, z ktorej je možné bez pochýb zistiť, kedy zmluvný vzťah končí“.

Najvyšší súd svojím uznesením sp. zn. 2 Cdo/60/2012 z 29. marca 2012 dovolanie sťažovateľky odmietol z dôvodu jeho neprípustnosti dospejúc k záveru, že „v dovolacom konaní nevyšlo najavo, že by konanie na súdoch nižších stupňov bolo postihnuté niektorou z vád uvedenou v § 237 O. s. p.“. Proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu podala sťažovateľka sťažnosť ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy zastávajúc názor, že ním boli porušené jej v petite sťažnosti označené práva.

Sťažovateľka   nesúhlasí   so   záverom   najvyššieho   súdu,   že   dovolanie   v danej   veci nebolo prípustné, a tvrdí, že bol daný dovolací dôvod podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), poukazujúc na podrobné odôvodnenie v ňou podanom dovolaní z 5. januára 2011. Zároveň vyjadruje názor, že najvyšší súd „neodôvodnil svoje rozhodnutie v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku“.

Napokon sťažovateľka namieta, že «odvolací súd (zrejme mala na mysli dovolací súd,   pozn.) sa   nevysporiadal   s právnou   argumentáciou   žalovaného   o tom,   že   odňatie možnosti konať pre súdom spočívalo tiež v nesprávnom postupe odvolacieho súdu, ktorý bez vykonania   doplňujúceho   dokazovania,   bez   zopakovania   dokazovania,   bez   akýchkoľvek dôkazov a v rozpore so zisteným skutkovým stavom konštatuje v rozhodnutí svoje zistenie, že „... zmluvné   strany   sú   povinné   si   podľa   uzavretej   zmluvy   o poskytovaní   plnenia z Podporného dôchodkového fondu z 1. 7. 1994 aj naďalej poskytovať plnenia...“».

V závere sťažnosti sťažovateľka uvádza, že v dovolaní nijako nenamietala, „že súdy nižších   stupňov   neúplne   a nedostatočne   zistili   skutkový   stav,   keď   nevykonávali   žiadne odporkyňou   navrhnuté   dôkazy   potrebné   na   zistenie   rozhodujúcich   skutočností,   avšak dovolací   súd   nám   zdôvodňuje,   že   toto   namietame,   a že   to   nie   je   dôvod   na   prípustnosť dovolania.   Dovolací   súd   sa   tak   zjavne   nezaoberal   naším   podaným   dovolaním   a jeho dôvodmi, pre ktoré sme dovolanie podali. Napriek tomu záver strany 6 a 7 rozhodnutia dovolacieho   súdu   zdôvodňuje   neprípustnosť   dovolania   dôvodmi   ohľadom   nevykonania dokazovania, ktoré však nikde v dovolaní nenamietame. Rozhodnutie dovolacieho súdu je tak arbitrárne, neodôvodnené, odníma nám súdnu ochranu, dôvody sa netýkajú podaného dovolania.“.

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vydal tento nález:

„Základné   právo   sťažovateľ[ky] S.,   a. s...,   podľa   článku   6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 29. 03. 2012, sp. zn. 2 Cdo/60/2012 porušené bolo.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky   zo   dňa   29. 03. 2012,   sp. zn.   2 Cdo/60/2012   a   vec   vracia   Najvyššiemu   súdu Slovenskej republiky, aby v nej znovu konal a rozhodol.“

Sťažovateľka   zároveň   navrhuje,   aby   ústavný   súd   rozhodol,   že „Najvyšší   súd Slovenskej   republiky   je   povinný   úplne   nahradiť   sťažovateľovi   trovy   konania   do   3   dní od právoplatnosti tohto uznesenia k rukám advokáta JUDr. R. K.“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či   dôvody   uvedené   v § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Za   zjavne   neopodstatnenú   možno   považovať   sťažnosť   vtedy,   keď   namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva   alebo slobody,   ktoré označil   sťažovateľ,   a to   pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   verejnej   moci   alebo   jeho   rozhodnutím a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov.   O   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   ide   preto   vtedy,   ak   pri   jej   predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,   reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie (napr. I. ÚS 140/03,   IV. ÚS 166/04,   IV. ÚS 136/05,   II. ÚS 98/06,   III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010).

Predmetom   sťažnosti   je   namietané   porušenie   základného   práva   sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo/60/2012 z 29. marca 2012, ktorým bolo dovolanie sťažovateľky odmietnuté [§ 218 ods. 1 písm. c) v spojení s § 243b ods. 5 OSP]. Podstatou sťažnosti je námietka, že najvyšší súd sa nevysporiadal s právnou argumentáciou sťažovateľky, a to jednak, že nedostatočne odôvodnil napadnuté uznesenie, a jednak, že sa   nezaoberal jej tvrdením   o odňatí možnosti   konať pred súdom   zo strany krajského súdu, ktorý napriek nevykonaniu dôkazov súdmi nižších stupňov dospel k záveru o existencii   plnení   oboch   účastníkov   zmluvy   o dôchodku,   čím   malo   dôjsť   k   porušeniu princípu dvojinštančnosti súdneho konania.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom   súdnej   ochrany   podľa   dohovoru   (II. ÚS 71/97).   Z   uvedeného   dôvodu   preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

Ústavný   súd   konštantne   judikuje,   že   súčasťou   obsahu   základného   práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec   podstatný   význam,   prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované   základné   právo   účastníka   na   spravodlivý   proces   (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04).   Splnenie   povinnosti   odôvodniť   rozhodnutie   je   preto   vždy   posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (porovnaj napríklad Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997).

Vzhľadom na charakter námietok sťažovateľky ústavný súd tiež upriamuje pozornosť na   svoju   doterajšiu   judikatúru,   podľa   ktorej   odôvodnenia   rozhodnutí   prvostupňového a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.

Na citovaný právny názor nadväzuje § 219 ods. 2 OSP, podľa ktorého ak sa odvolací súd   v   celom   rozsahu   stotožňuje   s   odôvodnením   napadnutého   rozhodnutia,   môže   sa v odôvodnení   obmedziť   len   na   skonštatovanie   správnosti   dôvodov   napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Ústavný   súd   preskúmal   uznesenie   najvyššieho   súdu   sp. zn.   2 Cdo/60/2012 z 29. marca 2012 a v tejto súvislosti považoval za potrebné poukázať najskôr na úvodnú časť jeho odôvodnenia, v ktorej uviedol:

«Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   ako   súd   dovolací   (§ 10a   ods. 1   O. s. p.)   po zistení,   že   dovolanie   podala   včas   účastníčka   konania   (§ 240   ods. 1   O. s. p.)   zastúpená advokátom (§ 241 ods. 1 O. s. p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O. s. p.)   skúmal   najskôr,   či   tento   opravný   prostriedok   smeruje   proti   rozhodnutiu,   proti ktorému ho zákon pripúšťa.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).

V   systéme   opravných   prostriedkov   občianskeho   súdneho   konania   má   dovolanie osobitné   postavenie.   Ide   o   mimoriadny   opravný   prostriedok,   ktorým   možno   úspešne napadnúť (len) právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, nie však v každom prípade, ale iba ak podanie dovolania pripúšťa zákon.

Zmyslom   dovolania   je   preskúmanie   napadnutého   rozhodnutia   –   v   prípadoch stanovených zákonom – z hľadiska v zákone určených dovolacích dôvodov a dosiahnutie nápravy   tam,   kde   rozhodnutie   napadnuté   dovolaním   nemôže   obstáť   z   aspektu opodstatnenosti   v   dovolaní uplatneného   dovolacieho dôvodu.   Dovolanie   je v uvedenom vymedzení   zároveň   procesný   prostriedok   (nástroj),   ktorým   zákon   vytvára   účastníkovi konania   procesnú   možnosť,   aby   v   prípadoch   (a   za   podmienok)   v   zákone   uvedených spochybnil   opodstatneným   uplatnením   dovolacieho   dôvodu   správnosť   konania   alebo rozhodovania odvolacieho súdu a dosiahol nápravu vád alebo nesprávností napadnutého rozhodnutia.

Mimoriadna povaha dovolania v rámci systému opravných prostriedkov sa prejavuje aj v tom, že účastník konania nemôže úspešne podať dovolanie z akéhokoľvek dôvodu, ale len   z   dôvodu   uvedeného   v   zákone.   Občiansky   súdny   poriadok   upravuje   tri   samostatné dovolacie dôvody. Podľa ustanovenia § 241 ods. 2 O. s. p. dovolanie možno odôvodniť len tým, že: a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v ustanovení § 237 O. s. p., b/ konanie je postihnuté   inou   vadou,   ktorá   mala   za   následok   nesprávne   rozhodnutie   vo   veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Treba dodať, že dovolací súd je viazaný uplatneným dovolacím dôvodom, vrátane toho, ako ho dovolateľ obsahovo vymedzil; dovolacie dôvody neposudzuje podľa toho, ako ich označil dovolateľ, ale podľa ich obsahu. Dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a nemožno sa ním úspešne domáhať revízie   skutkových   zistení   súdov   nižších   stupňov   ani   výsledkov   nimi   vykonaného dokazovania; dovolací súd nie je treťou inštanciou, v ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie.

V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. V zmysle ustanovenia § 238 ods. 1 O. s. p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej forme,   je prípustné, ak je ním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. Podľa § 238 ods. 3 O. s. p. je dovolanie prípustné aj proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo   ak   ide   o   potvrdenie   rozsudku   súdu   prvého   stupňa,   ktorým   súd   prvého   stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O. s. p. Dovolanie je tiež prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O. s. p.). Dovolaním odporkyne je napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorý nevykazuje znaky   rozsudkov   uvedených   v   ustanovení   § 238   ods. 1,   2,   3   O. s. p.,   proti   ktorým   je dovolanie prípustné; prípustnosť jej dovolania preto z tohto ustanovenia nevyplýva. Je treba (pre úplnosť) ešte poznamenať, že aj v prípade, že by išlo o zmeňujúce rozhodnutie   odvolacieho   súdu   alebo   ak   by   odvolací   súd   vyslovil   prípustnosť   dovolania podľa § 238 ods. 3 O. s. p., prípustnosť dovolania by bola vylúčená a to podľa § 238 ods. 5 O. s. p.;   odvolací   súd   totiž   rozhodol   o   peňažnom   plnení   neprevyšujúcom   trojnásobok minimálnej mzdy.

Podľa § 238 ods. 5 O. s. p. dovolanie nie je prípustné ani vo veciach, v ktorých bolo napadnuté právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšujúcom trojnásobok   minimálnej   mzdy   a   v   obchodných   veciach   desaťnásobok   minimálnej   mzdy, pričom   na   príslušenstvo   pohľadávky   sa   neprihliada.   Na   určenie   minimálnej   mzdy   je rozhodujúci deň podania návrhu na prvostupňovom súde.

Predmetom dovolacieho konania je peňažné plnenie vo výške 123,85 €. Táto suma neprevyšuje   trojnásobok   minimálnej   mzdy   platnej   v   deň   podania   žaloby   na   súde.   Dňa 18. mája 2010, kedy došlo k podaniu žaloby na súde prvého stupňa, bola totiž minimálna mzda 307,70 € (porovnaj § 2 ods. 1 písm. b/ zákona č. 90/1996 Z. z. o minimálnej mzde v znení neskorších predpisov), jej trojnásobok predstavuje sumu 923,10 €.

Dovolanie   odporkyne   by   vzhľadom   na   uvedený   záver   (zistenie)   bolo   procesné prípustné, len ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád uvedených v § 237 O. s. p... Treba   zdôrazniť,   že   ustanovenie   § 237   O. s. p.   nemá   žiadne   obmedzenia   vo   výpočte rozhodnutí odvolacieho súdu, ktoré sú spôsobilým predmetom dovolania; ak v konaní došlo k   procesnej   vade   vymenovanej   v   tomto   ustanovení,   možno   dovolaním   napadnúť aj rozhodnutie, proti ktorému inak dovolanie nie je prípustné.

So   zreteľom   na   ustanovenie   § 242   ods. 1   druhá   veta   O. s. p.,   ktoré   ukladá dovolaciemu   súdu   povinnosť   skúmať   vždy,   či   napadnuté   rozhodnutie   odvolacieho   súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O. s. p., dovolací súd sa neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O. s. p., ale   sa   komplexne   zaoberal   otázkou,   či   konanie   nie   je   postihnuté   niektorou   z   vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/ O. s. p. Existencia ani jednej z uvedených vád však dovolacím súdom v konaní zistená nebola.»

Podľa   názoru   dovolacieho   súdu   prvostupňový   súd,   ako   aj   odvolací   súd   svoje rozhodnutia   náležite   odôvodnili.   Z dovolaním   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu nevyplýva   podľa   názoru   dovolacieho   súdu   jednostrannosť   ani   taká   aplikácia   všeobecne záväzných   právnych   predpisov,   ktorá   by   bola   popretím   ich   účelu,   podstaty   a zmyslu. V nadväznosti   na   to   dospel   najvyšší   súd   k záveru,   že „skutkové   a právne   závery odvolacieho súdu nadväzujúce, resp. osvojujúce si dôvody rozsudku súdu prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a že odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu ako celok spĺňa parametre zákona na odôvodnenie rozsudku (§ 1257 ods. 2 O. s. p.)“.

Dovolací súd poukázal aj na to, že dovolanie nie je „ďalším“ odvolaním, ale je mimoriadnym   opravným   prostriedkom   určeným   na   nápravu   len   výslovne   uvedených procesných   vád   [§ 241   ods. 2   písm. a)   a b)   OSP]   a hmotnoprávnych   vád   [§ 241   ods. 2 písm. c) OSP], preto sa dovolaním nemožno domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvého stupňa a druhého stupňa ani prieskumom nimi vykonaného dokazovania.

V nadväznosti   na   uvedené   dovolací   súd   zdôraznil   skutočnosť,   že   ťažisko dokazovanie je «v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery je oprávnený dopĺňať,   prípadne   korigovať   len   odvolací   súd,   ktorý   za   tým   účelom   môže   vykonávať dokazovanie (§ 213 O. s. p.). Dovolací súd nie je všeobecnou treťou inštanciou, v ktorej by mohol   preskúmať   akékoľvek   rozhodnutie   súdu   druhého   stupňa.   Preskúmavať   správnosť a úplnosť   skutkových   zistení,   a   to   ani   v   súvislosti   s   právnym   posúdením   veci,   nemôže dovolací   súd   už   len   z   toho   dôvodu,   že   nie   je   oprávnený   bez   ďalšieho   prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože – na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu – nemá možnosť podľa zásad ústnosti a bezprostrednosti v konaní o dovolaní tieto dôkazy sám vykonávať, ako je zrejmé z obmedzeného rozsahu dokazovania v dovolacom konaní podľa ustanovenia § 243a ods. 2, in fine O. s. p. (arg. „dokazovanie však nevykonáva“).

Pokiaľ   ide   o námietky uvedené v dovolaní   odporkyne   spočívajúce   v nesprávnom právnom posúdení veci, tieto by bolo možné preskúmavať len v tom prípade, ak by bolo dovolanie prípustné. Dovolací dôvod v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p., ak by bol daný, sám osebe ale nezakladá prípustnosť dovolania, preto sa dovolací súd týmito námietkami nezaoberal.

Nakoľko   prípustnosť   dovolania   v   danom   prípade   nemožno   vyvodiť   z   ustanovení § 238   O. s. p.   a   v   dovolacom   konaní   nevyšlo   najavo,   že   by   konanie   na   súdoch   nižších stupňov bolo postihnuté niektorou z vád uvedenou v § 237 O. s. p., Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie odporkyne ako neprípustné odmietol (§ 243b ods. 5 v spojení s § 218 ods. 1   písm. c/   O. s. p.).   Pritom,   riadiac   sa   právnou   úpravou   dovolacieho   konania, nezaoberal sa vecnou správnosťou napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu.».

Najvyšší súd dal podľa názoru ústavného súdu jasnú, zrozumiteľnú a postačujúcu odpoveď, z akého dôvodu považoval dovolanie sťažovateľky za neprípustné. Odôvodnenie jeho   rozhodnutia   spĺňa   všetky   požiadavky   vyplývajúce   zo   základného   práva   na   súdnu ochranu a práva na spravodlivý   proces   vo vzťahu   k odôvodneniu   súdneho rozhodnutia, pretože jasne objasňuje skutkový a právny základ napadnutého uznesenia.

Najvyšší súd odmietol dovolanie sťažovateľky podľa § 218 ods. 1 písm. c) v spojení s § 243b ods. 5 OSP ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, pričom tento svoj názor aj dostatočne odôvodnil. Za tejto situácie   nemožno   najvyššiemu   súdu   vyčítať,   že   sa   dovolaním   sťažovateľky   meritórne nezaoberal.

Pravidlá   týkajúce   sa   prípustnosti   dovolania   majú   za   cieľ   zaistiť   riadny   výkon spravodlivosti   a   zvlášť   rešpektovať   princíp   právnej   istoty,   ktorá   bola   nastolená právoplatným rozhodnutím. Dotknuté osoby musia počítať s tým, že tieto pravidlá budú aplikované. Tieto pravidlá alebo ich používanie však nemôžu týmto osobám zabrániť, aby využili   existujúci   opravný   prostriedok   (napr.   I. ÚS 4/00;   vec Pérez   De   Rada   Cavanilles c. Španielsko, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 28. októbra 1998).

Otázku posúdenia prípustnosti dovolania rieši zákon. Posúdenie splnenia zákonných predpokladov (podmienok) prípustnosti dovolania s negatívnym výsledkom nemôže viesť k záveru   o   porušení   označených   práv   sťažovateľov   v   prípade,   ak   zákonné   pravidlá dovolanie nepripúšťajú (mutatis mutandis IV. ÚS 35/02). Postup súdu v súlade so zákonom nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia označených práv sťažovateľky.

Argumentácia sťažovateľky k zásadnej právnej otázke, t. j. či zmluva o dôchodku podľa § 842 Občianskeho zákonníka zakladajúca právo na dôchodok do konca života (alebo na inak určenú dobu neurčitého trvania) je zmluvou na dobu určitú alebo neurčitú, pričom odpoveď na danú otázku ovplyvňuje možnosti ukončenia právneho vzťahu založeného touto zmluvou, je problémom právneho posúdenia veci (výklad a aplikácia § 842 a § 582 ods. 1 Občianskeho   zákonníka).   Nesprávne   právne   posúdenie   veci   je   jedným   z   dovolacích dôvodov, samo osebe však prípustnosť dovolania nezakladá.

Ústavný súd už vo svojej rozhodovacej   činnosti   uviedol, že vada konania podľa § 237 písm. f) OSP znamená porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru (II. ÚS 261/06).   Ústava   však   neupravuje,   aké   dôsledky   majú   prípady   porušenia   práva na súdnu ochranu a jednotlivé procesné nesprávnosti, ku ktorým dochádza v konaní pred súdmi,   ani   neustanovuje   predpoklady   ich   možnej   nápravy   v   opravnom   konaní.   Bližšiu úpravu ústavou garantovaného práva na súdnu ochranu ustanovuje v zmysle čl. 46 ods. 4 v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy Občiansky súdny poriadok, ktorý predpokladá aj možnosť vzniku procesných pochybení v občianskom súdnom konaní. V nadväznosti na podstatu, význam   a   procesné   dôsledky   pochybení   upravuje   tento   procesný   kódex   aj   podmienky, za ktorých   možno   procesné   nesprávnosti   napraviť   v   dovolacom   konaní.   S   niektorými najzávažnejšími,   taxatívne   vymenovanými   procesnými   vadami,   ktoré   zakladajú   tzv. zmätočnosť, spája Občiansky súdny poriadok priamo prípustnosť dovolania podľa § 237, pričom vady tejto povahy sú zároveň aj prípustným dovolacím dôvodom podľa § 241 ods. 2 písm. a) OSP. Aj niektorým ďalším vadám inej procesnej povahy majúcim za následok nesprávne   rozhodnutie   vo   veci   (tzv.   iným   vadám   konania)   pripisuje   Občiansky   súdny poriadok   význam,   avšak   na   rozdiel   od   taxatívne   vymenovaných   vád   ich   považuje za relevantný   dovolací   dôvod   [§ 241   ods. 2   písm. b)   OSP],   ktorý   možno   uplatniť   iba v takom   dovolaní,   ktoré   je   procesne   prípustné;   vada   takejto   povahy   sama   osebe   však prípustnosť dovolania nezakladá. Ústavný súd v spojitosti s uvedeným ďalej poznamenáva, že   na   posúdenie   prípustnosti   dovolania   je   zásadne   príslušný   dovolací   súd   (napr. IV. ÚS 238/07, IV. ÚS 499/2011).

So zreteľom na právne závery ústavného súdu vyjadrené v niektorých jeho nálezoch (II. ÚS 261/06,   I. ÚS 393/08   a   I. ÚS 342/2010)   treba   dodať,   že   je   vždy   vecou individuálneho   posúdenia   v   každom   jednotlivom   prípade,   aké   dôsledky   majú   procesné nedostatky,   ku   ktorým   došlo   v   postupe   súdov   v   rámci   občianskeho   súdneho   konania (II. ÚS 148/09).   Keďže   dovolanie   ako   mimoriadny   opravný   prostriedok,   ktorým   možno výnimočne   (len   v   osobitne   zákonom   ustanovených   prípadoch)   napadnúť   právoplatné rozhodnutie   odvolacieho   súdu,   smeruje   proti   rozhodnutiu,   ktoré   už   nadobudlo   atribúty záväznosti a nezmeniteľnosti, dochádza v dovolacom konaní v istom zmysle ku konfliktu dvoch   do   určitej   miery   protichodných   (verejných)   záujmov,   a   to   záujmu   na   ochrane základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   a   záujmu   na   ochrane   právnej   istoty   ako ústavného princípu vyplývajúceho z čl. 1 ústavy. Vzhľadom na princíp právnej istoty, ktorý do určitej miery „obmedzuje“ právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, treba rozhodujúce otázky v dovolacom konaní posúdiť aj z pohľadu vzájomného vzťahu oboch týchto ustanovení (I. ÚS 346/2012).

Najvyšší súd preto nemohol brať zreteľ len na sťažovateľkou zdôrazňované právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, ale musel dbať aj na to, aby zachoval ústavnoprávne relevantnú rovnováhu medzi týmto právom a ústavným princípom právnej istoty podľa čl. 1 ods. 1 ústavy, ktorý bol vyjadrený právoplatnými rozsudkami okresného súdu a krajského súdu.

Najvyšší súd pri riešení otázky prípustnosti podaného dovolania správne uprednostnil ústavný   princíp   právnej   istoty,   lebo   sťažovateľkou   namietaný   nedostatok   odôvodnenia rozsudku krajského súdu (ako aj okresného súdu) podľa jeho názoru nevykazoval znaky odňatia možnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) OSP.

S takýmto záverom najvyššieho súdu sa ústavný súd v celom rozsahu stotožňuje, pričom   konštatuje,   že   rozsudok   okresného   súdu   a   rozsudok   krajského   súdu,   resp.   ich odôvodnenia,   spĺňajú   všetky   požiadavky,   ktoré   vyplývajú   z   konštantnej   judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva a ústavného súdu, a to s poukazom na už citované časti odôvodnení rozsudkov okresného súdu a krajského súdu.

Najvyšší súd tak vzhľadom na uvedené skutočnosti dospel k plne akceptovateľnému záveru,   že   skutkové   a   právne   závery   krajského   súdu   nie   sú   v   danom   prípade   zjavne neodôvodnené   a   nezlučiteľné   s   čl. 46   ods. 1   ústavy   a   že   odôvodnenie   ako   celok   spĺňa parametre   zákonného   odôvodnenia   (§ 157   ods. 2   OSP).   Za   porušenie   základného   práva podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   nemožno   považovať   to,   že   krajský   súd   neodôvodnil   svoje rozhodnutie podľa predstáv sťažovateľky.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu súčasťou práva na spravodlivé súdne konanie nie je ani to, aby účastník konania bol v akomkoľvek konaní pred všeobecným súdom úspešný vrátane konania o dovolaní. Z toho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka konania. Procesný postoj účastníka   konania   zásadne   nemôže   bez   ďalšieho   dokazovania   implikovať   povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je však povinný na všetky tieto procesné úkony primeraným,   zrozumiteľným   a   ústavne   akceptovateľným   spôsobom   reagovať   v   súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu (IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04, IV. ÚS 340/04, III. ÚS 32/07).

Na   tomto   základe   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   právny   názor,   na   ktorom   je založené   namietané   uznesenie   najvyššieho   súdu   odmietajúce   dovolanie   sťažovateľky z dôvodu   jeho   neprípustnosti,   ako   aj   samotné   odôvodnenie   napadnutého   uznesenia najvyššieho   súdu,   sú   z   ústavného   hľadiska   (aj   napriek   tomu,   že   odôvodnenie   obsahuje niektoré   nepresnosti)   akceptovateľné,   a preto   v   okolnostiach   danej   veci   nie   je dôvodné prijatie   záveru,   že napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu   mohlo   byť   zasiahnuté do základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy či práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnymi názormi   najvyššieho súdu   nestotožňuje,   nemôže   sama osebe   viesť k   záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto názorov a nezakladá ani právomoc ústavného súdu nahradiť právne názory najvyššieho súdu svojimi vlastnými.

Ústavný   súd   pripomína,   že   podstatou   rozhodovania   o   sťažnostiach   podľa   čl. 127 ods. 1   ústavy   je   posúdenie   ústavnej   akceptovateľnosti   namietaného   rozhodnutia všeobecného súdu, prípadne iného orgánu verejnej moci, a nie posudzovanie jeho právnej perfektnosti   ani jeho prípadné „vylepšovanie“ (m. m. IV. ÚS 325/08, IV. ÚS 218/2010). Ústavný súd preto nepristupuje k vyhoveniu sťažnosti v prípadoch, keď zo strany orgánov verejnej moci síce k určitému pochybeniu došlo, avšak jeho intenzita a existujúca príčinná súvislosť   medzi   porušením   ústavou   garantovaného   práva   a   jeho   dôsledkami na spravodlivosť procesu ako celku nemala podstatný dosah (IV. ÚS 320/2011).

Ústavný súd napokon dodáva, že v obdobných veciach sťažovateľky postupoval pri posudzovaní jej námietok zhodne (I. ÚS 346/2012, I. ÚS 356/2012, III. ÚS 148/2012).

Pretože ústavný súd nepovažoval právny názor najvyššieho súdu, ktorým odôvodnil neprípustnosť dovolania vo veci sťažovateľky, za arbitrárny a svojvoľný, a jeho rozhodnutie za také,   ktoré   by   bolo   založené   na   takom   výklade   ustanovení   Občianskeho   súdneho poriadku, ktorý by popieral ich účel a zmysel, ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi namietaným porušením práv sťažovateľky a postupom najvyššieho súdu pri rozhodovaní o dovolaní   sťažovateľky.   Z   tohto   dôvodu   sťažnosť   sťažovateľky   odmietol   pre   zjavnú neopodstatnenosť.

Pre   úplnosť   ústavný   súd   považuje   za   potrebné   uviesť,   že   aj   po   oboznámení   sa s obsahom odôvodnenia rozsudku krajského súdu (v spojení s dôvodmi rozsudku okresného súdu) dospel k názoru, že zo záverov odvolacieho súdu týkajúcich sa kľúčového právneho problému spočívajúceho v hľadaní ústavne akceptovateľnej odpovede na otázku, či zmluva o dôchodku podľa § 842 Občianskeho zákonníka zakladajúca právo na dôchodok do konca života (alebo na inak určenú dobu neurčitého trvania) je zmluvou na dobu určitú alebo neurčitú, nevyplýva jednostrannosť alebo taká aplikácia dotknutých ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov (v tomto prípade Občianskeho zákonníka), ktorá by bola popretím ich podstaty či zmyslu.

Podľa   § 842   Občianskeho   zákonníka   zmluvou   o   dôchodku   sa   zakladá   niekomu na doživotne alebo na inak určenú dobu neurčitého trvania právo na vyplácanie určitého dôchodku.

Podľa § 582 ods. 1 Občianskeho zákonníka ak je dojednaná zmluva na dobu neurčitú, ktorej predmetom je záväzok na nepretržitú alebo opakovanú činnosť, alebo záväzok zdržať sa určitej činnosti alebo strpieť určitú činnosť a ak zo zákona alebo zo zmluvy nevyplýva spôsob   jej   výpovede,   možno   zmluvu   vypovedať   v   lehote   troch   mesiacov   ku   koncu kalendárneho štvrťroka.

Ústavný   súd   k   tejto   právnej   otázke   už   vyslovil   právny   názor   v   náleze   sp. zn. II. ÚS 26/2012 z 25. apríla 2012, v zmysle ktorého by bolo v rozpore s účelom a zmyslom právnej úpravy zmluvy o dôchodku pripustiť, aby istota poskytovania dôchodku oprávnenej osobe bola (v takýchto prípadoch) narušená možnosťou povinnej osoby kedykoľvek takýto zmluvný vzťah ukončiť. Preto je v takýchto prípadoch vylúčené tento zmluvný typ ukončiť výpoveďou podľa § 582 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

K námietke   sťažovateľky   poukazujúcej   na   to,   že «odvolací   súd (zrejme   mala na mysli   dovolací   súd,   pozn.) sa   nevysporiadal   s právnou   argumentáciou   žalovaného, o tom,   že   odňatie   možnosti   konať   pre   súdom   spočívalo   tiež   v nesprávnom   postupe odvolacieho   súdu,   ktorý   bez   vykonania   doplňujúceho   dokazovania,   bez   zopakovania dokazovania,   bez   akýchkoľvek   dôkazov   a v rozpore   so   zisteným   skutkovým   stavom konštatuje v rozhodnutí svoje zistenie, že „... zmluvné strany sú povinné si podľa uzavretej zmluvy o poskytovaní plnenia z Podporného dôchodkového fondu z 1. 7. 1994 aj naďalej poskytovať   plnenia...“», ústavný   súd   uvádza,   že   konštatovanie   povinnosti   vzájomného plnenia zmluvných strán podľa zmluvy o dôchodku je zjavným nedopatrením, ktoré nemôže mať žiaden zásadný vplyv na záver, že výpoveď zo zmluvy o dôchodku z 26. októbra 2009 daná navrhovateľke sťažovateľkou je v rozpore so zákonom a ako právny úkon neplatná, a preto to nemá žiaden vplyv ani na existenciu záväzku sťažovateľky voči navrhovateľke. Odvolací súd teda považoval navrhovateľkou uplatnený nárok za opodstatnený z dôvodu uvedeného v žalobe, t. j. z dôvodu platnej zmluvy. Sťažovateľka sa k tomuto právnemu dôvodu   mala   možnosť   vyjadriť   sa   a aj   sa   vyjadrila,   a preto   v dôsledku   uvedeného pochybenia nemohlo dôjsť v predmetnej veci k zásahu do dvojinštančnosti konania. Nejde teda   o takú   vadu,   ktorá   by   spôsobovala   tzv.   zmätočnosť   konania,   a tým   aj   prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f) OSP. Vzhľadom na to je ústavný súd toho názoru, že aj keby sa bol dovolací súd uvedenou námietkou osobitne zaoberal, nemohlo by to v konečnom dôsledku viesť k inému záveru, než aký bol prijatý napadnutým uznesením.

S odvolaním sa na tieto skutočnosti a právne závery ústavný súd pri predbežnom prerokovaní   odmietol   sťažnosť   sťažovateľky   z   dôvodu   jej   zjavnej   neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   bolo   už   bez   právneho   významu   zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky uplatnenými v jej sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. januára 2013