znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 31/2012-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. januára 2012 predbežne prerokoval sťažnosť I. É., R., zastúpeného advokátom JUDr. R. M., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Okresného súdu Košice I č. k. 9 K 2/2009-162 z 3. júna 2011 a uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k. 4 CoKR 12/2011-176 z 13. septembra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. É. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. januára 2012 doručená   sťažnosť   I.   É.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len   „ústava“)   uznesením   Okresného   súdu   Košice I   (ďalej   len   „okresný   súd“)   č. k. 9 K 2/2009-162 z 3. júna 2011 a uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 4 CoKR 12/2011-176 z 13. septembra 2011 (ďalej aj „namietané uznesenie“).

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že je úpadcom a na jeho majetok bol uznesením okresného súdu sp. zn. 9 K 2/09 z 25. marca 2009 vyhlásený konkurz. Dňa 15. marca 2011 sťažovateľ   doručil   okresnému   súdu   návrh   (podnet)   na   zrušenie   konkurzu   z dôvodu,   že medzičasom zanikla jeho základná podmienka, a to pluralita veriteľov. Zo sťažnosti ďalej vyplýva, že do   konkurzu   sa „prihlásili   iba 2   veritelia Z.   N.,   R.,   a P.,   a s.,   B.,   pričom pohľadávka Z. N. bola správcom v celom rozsahu popretá. V incidenčnom konaní bola žaloba Z. N. zamietnutá rozsudkom Okresného súdu Košice I zo dňa 25. júna 2010 sp. zn. 9 Cbi 29/09-41,   ktorý   bol   potvrdený   aj   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Košiciach   sp. zn. 3 CoKR 35/2010-59.   Na základe   predmetných   skutočností   tak   vo   vyššie   uvedenom konkurznom konaní vystupuje iba 1 veriteľ:   P.,   a. s., B.   Táto   skutočnosť   podľa zákona č. 7/2005 Z. z. aj právnej doktríny (Konkurzné právo na Slovensku a v Európskej únii: Milan Ďurica, Vydavateľstvo: Euro Kódex, Bratislava, 2010 ) z dôvodu absencie podmienky plurality   veriteľov   neumožňuje   ďalšie   pokračovanie   v   konkurznom   konaní.   Uznesením Okresného súdu Košice I z 3. 6. 2011 však bol návrh sťažovateľa na zrušenie konkurzu zamietnutý, čo napriek odvolaniu sťažovateľa z 21. 6. 2011 potvrdil uznesením z 13. 9. 2011 (zverejneným v Obchodnom vestníku dňa 3. 11. 2011 s účinkami podľa zákona č. 7/2005 Z. z.) aj Krajský súd v Košiciach.“.

Sťažovateľ sa domnieva, že „absencia plurality veriteľov je esenciálna náležitosť konkurzného   konania,   ktorú   súd   skúma   v zmysle   O. s. p.   i podľa   ustanovení   zákona č. 7/2005 Z. z. v každom štádiu konania, keďže konkurz je súbehom veriteľov (concursus cerditorum) na rozdiel od exekúcie vedenej iba pre 1 veriteľa“.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľ poukazuje na skutočnosť, že „V § 102, ods. 2 aktuálne platného zákona č. 7/2005 Z. z. je exeperssis verbis uvedené, že súd rozhodne aj bez návrhu o zrušení konkurzu, ak zistí, ak tu nie sú predpoklady na konkurz.“.

S poukazom   na   uvedené   sťažovateľ   uzavrel,   že „Nesprávnym   postupom porušovateľov základného práva sťažovateľa je aplikácia zákona Okresným súdom Košice I aj   Krajským   súdom   v   Košiciach   v   rozpore   s   jeho   paragrafovaným   znením,   súdnou judikatúrou aj právnou doktrínou a z toho vyplývajúca kolízia so základnými postulátmi právneho štátu obsiahnutými nielen v Ústave Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších   predpisov,   ale   aj   v   ústavnom   zákone   č. 2/1991   Zb.   Listine   základných   práv a slobôd   ako   i   v   multi   -   a   plurilaterálnych   zmluvách   prijatých   SR   vrátane   Rímskeho dohovoru   z   roku   1950.   Výkladom   napadnutého   rozhodnutia   Okresného   súdu   Košice I aj Krajským súdom v Košiciach by totiž konkurz bol vedený iba pre 1 veriteľa obdobne ako exekúcia,   čo   je   právne   neprípustné.   Sťažovateľ   sa   pritom   domnieva,   že   na základe porušenia   jeho   základného   práva   má   nárok   na   primerané   finančné   zadosťučinenie (IV. ÚS 210/04) v sume 21 700,- € zodpovedajúcej výške dražobnej ceny jeho bytu, ktorá by mu mala byť pri zrušení konkurzu vyplatená. Táto suma je totožná so všeobecnou cenou bytu ohodnotenou znalcom Ing. O. B. v znaleckom posudku č. 22/2010 z 3. 5. 2010.“.

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:„Základné právo spoločnosti I. É... na súdnu a inú právnu ochranu vrátane práva na spravodlivý   proces   podľa   čl. 46,   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   č. 460/1992   Zb. v znení   neskorších   predpisov   uznesením   Okresného   súdu   Košice I   z   3. 6. 2011   sp. zn. 9 K 2/2009-162   a   uznesením   Krajského   súdu   v Košiciach   z   13. 9. 2011   sp. zn. 4 CoKR 12/2011-176 porušené bolo.

Zrušuje   sa   uznesenie   Krajského   súdu   v   Košiciach   z   13. 9. 2011   sp. zn. 4 CoKR 12/2011-176 a vec sa vracia tomuto súdu na nové prejednanie a rozhodnutie. I. É... sa priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 21 700,- €, ktoré sú mu Okresný súd   Košice I   a   Krajský   súd   v Košiciach   povinní   zaplatiť   spoločne   a   nerozdielne   do   2 mesiacov od právoplatnosti tohoto rozhodnutia.

I. É... sa priznáva náhrada trov konania vo výške 788,74 € za 2 úkony právnej pomoci   á   386,74   €   a   2   x   režijný   paušál   á 7,63 €,   ktorú   sú   mu   Okresný   súd   Košice I a Krajský   súd   v   Košiciach   povinní   zaplatiť   spoločne   a   nerozdielne   na   účet   právneho zástupcu sťažovateľa do 2 mesiacov od právoplatnosti tohoto rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V nadväznosti na to ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

II.1   K namietanému   porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   podľa   čl. 46 ods. 1 ústavy uznesením okresného súdu č. k. 9 K 2/2009-162 z 3. júna 2011

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci   ústavného   súdu   pri   poskytovaní   ochrany   základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak,   že   všeobecné   súdy   sú   primárne   zodpovedné   za   výklad   a   aplikáciu   zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (IV. ÚS 23/05).

Judikatúra ústavného súdu stabilne pripomína, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy   veci   nemôže   byť   iba   úlohou   ústavného   súdu,   ale   je   takisto   úlohou   všetkých orgánov verejnej moci, a to predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v   tejto   súvislosti   inštitucionálny   mechanizmus,   ktorý   nastupuje   až   v   prípade   zlyhania všetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci (napr. I. ÚS 214/09). Podľa princípu subsidiarity ústavného súdu vyplývajúceho z poslednej vety čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. V nadväznosti na to ústavný súd pripomína, že v rámci konania o sťažnosti zásadne preskúmava len právoplatné rozhodnutia, a to v tom zmysle, že musí ísť o rozhodnutia, ktorými sa konanie právoplatne skončilo (IV. ÚS 254/2011).

Vzhľadom na princíp subsidiarity ustanovený v čl. 127 ústavy je vylúčená právomoc ústavného   súdu   meritórne   konať   a rozhodovať   o sťažovateľom   uplatnených   námietkach porušenia   jeho   práv   namietaným   uznesením   okresného   súdu.   Ochrany   svojich   práv   sa sťažovateľ   mohol   domáhať   a aj   sa   domáhal   podaním   odvolania   proti   prvostupňovému uzneseniu súdu.

Ústavný   súd   z týchto   dôvodov   sťažnosť   sťažovateľa   v   časti,   ktorá   smeruje   proti namietanému uzneseniu okresného súdu odmietol z dôvodu nedostatku svojej právomoci podľa   § 25   ods. 2   prvej   vety   zákona   o ústavnom   súde   (obdobne   napr.   IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, III. ÚS 290/06, III. ÚS 288/07).

II.2   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   podľa   čl. 46 ods. 1   ústavy   uznesením   krajského   súdu č. k.   4 CoKR 12/2011-176   z 13.   septembra 2011

O   zjavnú   neodôvodnenosť   alebo   arbitrárnosť   súdneho   rozhodnutia   v   súvislosti s právnym posúdením ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné   a   v   extrémnom   rozpore   s   princípmi   spravodlivosti   (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

Sťažovateľ   tvrdí,   že   k porušeniu   v sťažnosti   označeného   základného   práva   došlo v dôsledku   nesprávnej   aplikácie   zákona   č. 7/2005   Z. z.   o   konkurze   a   reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 7/2005 Z. z.“) „v rozpore s jeho paragrafovaným znením, súdnou judikatúrou a právnou doktrínou a z toho vyplývajúca kolízia so základnými postulátmi právneho štátu...“.

Podstatou argumentácie sťažovateľa je jeho nesúhlas s posudzovaním dôvodnosti jeho návrhu na zrušenie konkurzu v dôsledku odpadnutia podmienky plurality veriteľov.

Krajský súd v namietanom uznesení učinil záver, že zákon č. 7/2005 Z. z. „taxatívne vymenúva   zákonné   dôvody,   ktoré   sú   potrebné   pre   zrušenie   konkurzu,   avšak   absencia plurality veriteľov, ktorá právna skutočnosť nastala v priebehu prebiehajúceho konkurzu nie   je   zákonným   dôvodom   pre   zrušenie   konkurzu   tak,   ako   to   požadoval   odvolateľ (t. j. sťažovateľ, pozn.) vo svojom odvolaní“.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov.   Podľa   čl. 124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti,   ktorý rozhoduje   o   sťažnostiach   týkajúcich   sa   porušenia   základných   práv   a   slobôd   vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových a právnych názorov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010). Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva   alebo   slobody   (m. m.   I. ÚS 13/00,   I. ÚS 139/02,   III. ÚS 180/02,   III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07).

Ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   judikatúru,   v   rámci   ktorej   už   vyslovil,   že kompetencie   ústavného   súdu   nenahrádzajú   postupy   a   rozhodnutia   všeobecných   súdov a zásadne sa nepoužívajú na skúmanie namietanej vecnej nesprávnosti, pretože ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom na rozhodovanie ústavného súdu   musí   byť najmä intenzita, akou   malo byť zasiahnuté do   ústavou   alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručených základných práv a slobôd a v spojitosti s   tým   zistenie,   že   v   okolnostiach   daného   prípadu   ide   o   zásah,   ktorý   zjavne   viedol k porušeniu, resp. odopretiu základných práv alebo slobôd (IV. ÚS 238/07).

Základné právo na súdnu ochranu zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Ochrany základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa možno domáhať v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi (napr. III. ÚS 124/04).

Ústavou   zaručené   základné   právo   na   súdnu   ochranu   vyplývajúce   z   čl. 46   ods. 1 ústavy   neznamená   právo   na   úspech   v   konaní   pred   všeobecným   súdom   a   nemožno   ho účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo   v takomto spore (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).

Vychádzajúc   z   uvedených   právnych   názorov   ústavný   súd   na   účely   posúdenia opodstatnenosti sťažnosti preskúmal namietané uznesenie krajského súdu, pričom nezistil, že   by   interpretácia   a aplikácia   príslušných   právnych   noriem   krajským   súdom   mohla zakladať   dôvod   na   zásah   ústavného   súdu   do   namietaného   uznesenia   v   súlade   s   jeho právomocami   ustanovenými   v čl. 127   ods. 2   ústavy.   Naopak,   krajský   súd   svoje   právne závery   podľa   názoru   ústavného   súdu   ústavne   akceptovateľným   spôsobom   zdôvodnil, t. j. tak, ako to vyplýva z požiadaviek základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1   ústavy,   keď   sa   v celom   rozsahu   stotožnil   so závermi   uznesenia   okresného   súdu č. k. 9 K 2/2009-162   z 3.   júna   2011   označiac   ich   za presvedčivé.   Krajský   súd   vyjadril taktiež súhlas s prvostupňovým uznesením, aj pokiaľ ide o zistenie skutkového stavu veci a jej   právne   posúdenie,   konštatujúc,   že „Skutkový   stav   sa   nezmenil   ani   v priebehu odvolacieho konania, a preto na zistenia uvedené v odôvodnení rozsudku (správne má byť uznesenie,   pozn.) a na   právne   normy,   ktoré   použil   súd   prvého   stupňa   odvolací   súd poukazuje, v celom rozsahu sa s nimi stotožňuje (§ 219 ods. 2 O. s. p.).“.

Krajský   súd   napokon   k veci   dodal,   že „Zákon   o konkurze   a reštrukturalizácii č. 7/2005 Z. z. v platnom znení pozná zrušenie konkurzu len podľa ustanovenia § 102 ods. 1 a to, ako súd zistí, že majetok úpadcu nepostačuje ani na úhradu pohľadávok proti podstate, a podľa ustanovenia § 102 ods. 2 po splnení konečného rozvrhu výťažku a napokon podľa § 103 ods. 1 v prípade, ak odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa o vyhlásení konkurzu tak, že zastavil konkurzné konanie.“.

Pri   preskúmavaní   namietaného   uznesenia   krajského   súdu   ústavný   súd   vychádzal zo svojho   ustáleného   právneho   názoru,   podľa   ktorého   odôvodnenia   rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08,   IV. ÚS 372/08),   pretože   prvostupňové   a   odvolacie   konanie   z   hľadiska predmetu   konania   tvoria   jeden   celok.   Tento   právny   názor   zahŕňa   aj   požiadavku komplexného   posudzovania   všetkých   rozhodnutí   všeobecných   súdov   (prvostupňového aj odvolacieho),   ktoré   boli   vydané   v   priebehu   príslušného   súdneho   konania (IV. ÚS 350/09).   Vzhľadom   na   to   považuje   ústavný   súd   za   potrebné   poukázať aj na relevantnú časť odôvodnenia uznesenia okresného súdu č. k. 9 K 2/2009-162 z 3. júna 2011, v ktorej sa uvádza:

„Tunajší súd po preskúmaní návrhu navrhovateľa doručeného tunajšiemu súdu dňa 15. 03. 2011 ako aj súdneho spisu zistil, že podmienky pre vyhlásenie konkurzu na majetok boli splnené z dôvodu plurality veriteľov a keďže zákon o konkurze a reštrukturalizácií pre vedenie konkurzného konania v žiadnom svojom ustanovení nevyžaduje pluralitu veriteľov počas   prebiehajúceho   konkurzného   konania,   pričom   účastníkom   konania   je   aj   naďalej veriteľ   P.,   a.   s.,   vykonávajúci   funkciu   zástupcu veriteľov namiesto veriteľského   výboru, ktorý si riadne prihlásil svoje dve pohľadávky, dospel súd k záveru, že podmienky konania pre vedenie konkurzného konania sú aj naďalej splnené. Zároveň súd prihliadal aj na tú skutočnosť,   že   prevažná   časť   majetku   dlžníka   už   bola   počas   konkurzného   konania speňažená a výťažok zo speňaženia bude rozvrhnutý v konečnom rozvrhu výťažku veriteľovi, ktorý si riadne prihlásil svoje pohľadávky, pričom dlžník bude môcť do zrušenia konkurzu po splnení konečného rozvrhu výťažku požiadať na tunajšom súde za podmienok uvedených v ust. § 166 a nasl. ZKR domáhať sa zbavenia svojich dlhov, čo by v prípade zrušenia konkurzu   z dôvodu   absencie   plurality   veriteľov   nebolo   možné   a   veritelia   dlžníka   by   si opätovne mohli nárokovať uspokojenie svojich pohľadávok po zrušení konkurzu u dlžníka.“

Ingerencia   ústavného   súdu   do   výkonu   právomoci   krajského   súdu   by   mohla   byť opodstatnená   len   v   prípade   nezlučiteľnosti   namietaného   uznesenia   s   ústavou   alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp.   ústavne   nekonformný.   O   svojvôli   pri   výklade   a   aplikácii   zákonného   predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. To však nie je prípad sťažovateľom namietaného rozhodnutia krajského súdu.

Sťažovateľ upriamil pozornosť aj na to, že s účinnosťou od 1. januára 2012 došlo k novelizácii zákona č. 7/2005 Z. z. zákonom č. 348/2011 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon   č. 7/2005   Z. z.   o konkurze   a   reštrukturalizácii   a   o   zmene   a   doplnení   niektorých zákonov   v   znení   neskorších   predpisov   a   o   zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov, k novelizácii § 102 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) s tým, že podľa v súčasnosti účinného znenia súd rozhodne aj bez návrhu o zrušení konkurzu, ak zistí, že tu nie sú predpoklady na konkurz.

Podľa § 167 ods. 2 v spojení s § 154 ods. 1 OSP je pre uznesenie rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia. Skutkový a právny stav v čase vyhlásenia rozhodnutia je pre súd záväzný a rozhodujúci v sporových i nesporových konaniach v prípadoch, keď sa rozhoduje konštitutívne alebo deklaratórne (pozri Števček, Ficová a kol.: Občiansky súdny poriadok. Komentár, I. vydanie Praha: C-H-BECK 2009, s. 410).

Aj keď z v súčasnosti účinného znenia § 102 ods. 2 zákona č. 7/2005 Z. z. vyplýva, že v prípade absencie plurality veriteľov, teda zániku predpokladov na konkurz, musí súd rozhodnúť   aj   bez   návrhu   o zrušení   konkurzu,   v   čase   rozhodovania   krajského   súdu o odvolaní proti rozhodnutiu okresného súdu č. k. 9 K 2/2009-162 z 3. júna 2011, ktorým bol zamietnutý návrh sťažovateľa na zrušenie konkurzu, to tak nebolo. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej postup súdu v súlade s platným   a   účinným   zákonom   (v   danom   prípade   zákonom   č. 7/2005   Z. z.)   nemožno hodnotiť   ako   porušovanie   základných   práv   (napr.   I. ÚS 8/96,   I. ÚS 6/97,   II. ÚS 81/00, IV. ÚS 11/2011, I. ÚS 431/2011).

Vzhľadom na skutočnosť, že krajský súd ako odvolací súd svoje uznesenie ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnil a pritom postupoval v súlade s platnou a účinnou právnou   úpravou,   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   ho   nemožno   považovať za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska za neospravedlniteľné, resp. neudržateľné do tej miery, aby mohlo mať za následok porušenie označeného základného práva sťažovateľa. Samotná skutočnosť, že sa sťažovateľ s rozhodnutím krajského súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti jeho postupu, resp. rozhodnutia (II. ÚS 218/02, resp. I. ÚS 3/97).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd uzavrel, že medzi namietaným uznesením krajského súdu a základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy neexistuje taká príčinná súvislosť,   ktorá   by   signalizovala,   že   mohlo   dôjsť   k jeho   porušeniu,   čo   zakladá   dôvod na odmietnutie sťažnosti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   sa   už   ústavný   súd   ďalšími požiadavkami sťažovateľa na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. januára 2012