znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 31/2011-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. februára 2011 predbežne   prerokoval   sťažnosť   skupiny   poslancov   Národnej   rady   Slovenskej   republiky R. F., R. Z., D. J., D. Č., I. C., J. L., P. Ž., M. S., R. K., V. F., J. B., J. B., D. B., J. B., J. B., V. M., Ľ. Ž., P. G., M. K., Ľ. M., M. G., T. G., D. G., A. K., M. M., J. P., M. K., M. M., V. J., M. K., A. V., D. G., L. L., Ľ. J., P. P., Ľ. V., P. P., J. S., Ľ. R., B. O., I. L., M. Č., J. R., V. T., J. V., P. Š., R. R., V. J., B. O., M. Z., I. F., P. P., Ľ. P., S. K. a J. V., zastúpených advokátom JUDr. R. M., B., vo veci namietaného porušenia ich základného práva podľa čl. 30 ods. 1 prvej vety Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 31 a čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky   pri   výkone   ich   mandátu   poslancov   Národnej   rady   Slovenskej republiky podľa čl. 73 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky pri tajnej voľbe kandidátov na vymenovanie   generálneho   prokurátora   Slovenskej   republiky   uskutočnenej 2. decembra 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky R. F., R. Z., D. J., D. Č., I. C., J. L., P. Ž., M. S., R. K., V. F., J. B., J. B., D. B., J. B., J. B., V. M., Ľ. Ž., P. G., M. K., Ľ. M., M. G., T. G., D. G., A. K., M. M., J. P., M. K., M. M., V. J., M. K., A. V., D. G., L. L., Ľ. J., P. P., Ľ. V., P. P., J. S., Ľ. R., B. O., I. L., M. Č., J. R., V. T., J. V., P. Š., R. R., V. J., B. O., M. Z., I. F., P. P., Ľ. P., S. K. a J. V.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Dňa   3.   decembra   2010   bola   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústavný súd“) doručená sťažnosť 55 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky [podľa pripojeného splnomocnenia pre advokáta z 2. decembra 2010 by malo ísť o 56 poslancov, avšak z prepočítania ústavným súdom vyplýva, že ich je v skutočnosti 55, pozn. (ďalej len „sťažovatelia“)]   proti   namietanému   porušeniu   ich   základného   práva   zúčastňovať   sa na správe vecí verejných podľa čl. 30 ods. 1 prvej vety Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len   „ústavy“)   v spojení s ústavným princípom   podľa   čl. 31 ústavy, aby zákonná úprava všetkých   politických   práv   a slobôd   a jej   výklad   a používanie   umožňovali   a ochraňovali slobodnú   súťaž   politických   síl   v demokratickej   spoločnosti,   a v spojení   so   zákazom diskriminácie v zmysle čl. 12 ods. 2 ústavy pri výkone mandátu poslanca Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej aj „národná rada“) podľa čl. 73 ods. 2 ústavy pri tajnej voľbe kandidáta   na   vymenovanie   generálneho   prokurátora   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „generálny prokurátor“), ktorá sa uskutočnila v národnej rade 2. decembra 2010.

Sťažovatelia sa svojou sťažnosťou domáhali vydania nálezu, ktorým ústavný súd vysloví,   že   pri   namietanej   tajnej   voľbe   kandidáta   na   generálneho   prokurátora   došlo k porušeniu   ich   označených   práv,   a zároveň   vysloví,   že „Národná   rada   Slovenskej republiky   je   povinná   vytvoriť   podmienky   tajnej   voľby   kandidáta   na generálneho prokurátora Slovenskej republiky tak, aby boli dôsledne zachované princípy tajnej voľby, a to   najmä   zákaz   vyhotovovania   akejkoľvek   fotodokumentácie   z priebehu   tajnej   voľby a povinnosť vykonať tajnú voľbu samostatne bez prítomnosti inej osoby.“. Súčasne navrhli, aby ústavný súd vydal dočasné opatrenie s totožným obsahom v zmysle § 52 ods. 2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), prípadne podľa § 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 74 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), resp. § 76 ods. 1 písm. f) OSP.

Sťažovatelia   sú   poslancami   národnej   rady   v jej   V.   volebnom   období   zvolenými vo voľbách konaných 12. júna 2010.

Dňa   2.   decembra   2010   sa   v národnej   rade   uskutočnila   tajná   voľba   kandidáta na vymenovanie za generálneho prokurátora. Sťažovatelia vo svojej sťažnosti uvádzajú, že pri akte tajnej voľby kandidáta na generálneho prokurátora poslanci národnej rady zvolení za   politickú   stranu   Sloboda   a solidarita   (ďalej   len   „SaS“) „si   vyhotovovali   fotografické záznamy upraveného hlasovacieho lístka s priloženým preukazom poslanca NRSR, ktorý takúto   úpravu   vykonal,   z dôvodu   jeho   identifikácie   a potvrdenia,   že   v tajnej   voľbe   volil podľa straníckeho príkazu.

Ďalší poslanci národnej rady zvolení za politickú stranu SDKÚ-DS sa hlasovania v tajnej voľbe zúčastnili tým spôsobom,   že ho vykonávali spoločne vo dvojiciach alebo v trojiciach z dôvodu vzájomnej kontroly označených hlasovacích lístkov.“.

Sťažovatelia upriamujú pozornosť aj na to, že vzhľadom na namietané porušenie princípu tajnej voľby a nezákonný priebeh tajnej voľby sa šesť overovateľov národnej rady rozhodlo nepodpísať zápisnicu o výsledku tajného hlasovania o návrhu na voľbu kandidáta na vymenovanie generálneho prokurátora z 2. decembra 2010.

Vo svojej argumentácii sťažovatelia poukázali ďalej na to, že podľa § 123 ods. 3 zákona č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rokovacom poriadku“) si poslanci uplatňujú pri voľbe   kandidáta   na   vymenovanie   generálneho   prokurátora   svoj   mandát   v tajnej   voľbe. Princíp tajnej voľby pritom spočíva v tom, že účastník takéhoto spôsobu má mať tajnosťou voľby   zaručenú   ochranu   výkonu   nezávislého   mandátu,   a to   tým,   že   voľbu   vykoná anonymne. Zo samotného aktu tajnej voľby nesmie byť známe, ako účastník volebného aktu volil, čím je účastník volebného aktu chránený pred možnými negatívnymi zásahmi do jeho slobodného výkonu mandátu podľa čl. 73 ods. 2 ústavy. Ani národná rada po ukončení voľby   nemôže   zverejniť   spôsob   vykonania   voľby   jednotlivými   poslancami.   Môže   len zverejniť   konečné   výsledky,   teda   koľko   poslancov   si   prevzalo   hlasovacie   lístky,   koľko lístkov   bolo   neplatných,   koľko   hlasov   bolo   za,   koľko   bolo   proti   a koľko   poslancov   sa zdržalo.

Sťažovatelia   sú   toho názoru, „že   hromadné   vyhotovovanie   fotografií   hlasovacích lístkov a poslaneckých preukazov, ak aj vzájomná kontrola hlasovacích lístkov poslancami nemohlo   byť   motivované   ničím   iným,   ako   len   snahou   príslušnej   politickej   strany kontrolovať, či reprezentant tejto politickej strany v NRSR postupoval podľa rozhodnutia politickej strany, teda či konal v súlade so straníckym príkazom...

Pokiaľ bola dňa 2. 12. 2010 pri tajnej voľbe kandidáta na generálneho prokurátora skupina poslancov NR SR za SaS riadená straníckymi pokynmi ako voliť a pokynmi ako preukázať spôsob tajnej voľby fotografiou, rovnako aj skupina poslancov za SDKÚ-DS prostredníctvom vzájomnej kontroly hlasovacích lístkov, došlo tým k porušeniu slobodného výkonu poslaneckého mandátu podľa čl. 73 ods. 2 Ústavy SR, porušeniu princípu tajnej voľby   generálneho   prokurátora   predpísanej   ust.   § 123   ods. 2   zákona   č. 350/1996   Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov. Národná rada Slovenskej republiky tým nezabezpečila vytvorenie rovnakých a zákonných podmienok na uplatnenie základného práva podľa čl. 30 ods. 1 Ústavy SR v spojení s čl. 31 Ústavy SR a čl. 12 ods. 2 Ústavy SR.“.

Ak však v priebehu tajnej voľby kandidáta na generálneho prokurátora dochádzalo zo strany poslancov zvolených za SaS k hromadnému fotografovaniu hlasovacích lístkov a poslaneckých   preukazov   a zo strany   poslancov   zvolených   za   Slovenskú   demokratickú a kresťanskú úniu – Demokratickú stranu (ďalej len „SDKÚ-DS“) ku vzájomnej kontrole hlasovacích lístkov, došlo tým k porušeniu slobodného výkonu mandátu podľa čl. 73 ods. 2 ústavy   i princípu   tajnej   voľby   generálneho   prokurátora   v zmysle   § 123   ods. 3   zákona o rokovacom poriadku. Podľa čl. 73 ods. 2 ústavy vykonávajú totiž poslanci mandát osobne podľa svojho svedomia a presvedčenia a nemôžu byť viazaní žiadnymi príkazmi. Národná rada   pri   uvedenej   voľbe   nezabezpečila   vytvorenie   rovnakých   podmienok   na   uplatnenie základného   práva   podľa   čl. 30   ods. 1   v spojení   s čl. 12   ods. 2   ústavy,   čím   sa   takýmto postupom a svojou nečinnosťou na vytvorenie riadnych podmienok tajnej voľby dopustila podľa sťažovateľov porušenia nimi označeného základného práva a tiež nimi označených (ďalších) ustanovení ústavy. Sťažovatelia súčasne poukázali na to, že nejde o prvý prípad, keď   sa   v priebehu   V.   volebného   obdobia   vyskytli   snahy   o negatívne   ovplyvňovanie a zásahy do priebehu tajnej voľby.

Na   základe   takejto   argumentácie   sťažovateľov   možno   konštatovať,   že   podstatou sťažnosti je ich tvrdenie, že národná rada 2. decembra 2010 svojou nečinnosťou nevytvorila riadne (regulárne) podmienky tajnej voľby, čím porušila ich právo zúčastňovať sa na správe verejných   vecí   prostredníctvom   tajnej   voľby   kandidáta   na vymenovanie   za generálneho prokurátora.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   o ústavnom   súde   prerokuje   každý   návrh predbežne na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, pričom skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 tohto zákona nebránia prijatiu návrhu na ďalšie konanie. Toto   ustanovenie   umožňuje   ústavnému   súdu   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho pojednávania návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Odmietnuť môže i návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predtým, ako mohol ústavný súd pristúpiť k vecnému posúdeniu sťažnosti, musel sa zaoberať otázkou aktívnej legitimácie sťažovateľov.

Z čl. 127   ods. 1   ústavy   vyplýva, že   na podanie   sťažnosti   sú   aktívne   legitimované zásadne len fyzické a právnické osoby, teda subjekty v zmysle čl. 130 ods. 1 písm. h) ústavy v platnom znení [tiež § 18 ods. 1 písm. g) zákona o ústavnom súde]. Aktívna legitimácia ostatných subjektov, predovšetkým podľa čl. 130 ods. 1 písm. a) až e) ústavy, sa na konanie o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nevzťahuje. Keďže v danej veci podalo sťažnosť 55 poslancov   národnej   rady   (pri   výkone   ich   mandátu   poslancov   národnej   rady),   bolo nevyhnutné posúdiť, či ju podali ako fyzické osoby alebo ako poslanci národnej rady, resp. ako najmenej pätina poslancov národnej rady v zmysle čl. 130 ods. 1 písm. a) ústavy.

Uvedené rozlíšenie má z hľadiska posúdenia sťažnosti a ďalšieho postupu ústavného súdu pri jej posudzovaní zásadný význam. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu sa nositeľ verejnej moci nemôže v konaní o sťažnostiach domáhať svojich oprávnení, ktoré sú súčasťou   jeho   právomoci,   pretože   tieto   oprávnenia   mu   neprináležia   ako   fyzickej   alebo právnickej osobe (porov. I. ÚS 29/97, II. ÚS 19/04, III. ÚS 115/06). Výnimku z hľadiska konania o sťažnostiach predstavujú prípady, keď sa takýto subjekt domáha ochrany svojho práva   ako   „každý“,   a nie   ako   nositeľ   verejnej   moci,   resp.   pri   výkone   právomocí   štátu (porov. I. ÚS 136/09, III. ÚS 377/2010).

Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého sťažnosť podľa čl. 127 ústavy je individuálnym právnym prostriedkom na ochranu ústavne zaručených   základných   práv   alebo   slobôd   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb. Definičným znakom pojmu sťažnosť je zásah orgánu verejnej moci do týchto základných práv alebo slobôd. Zmyslom a účelom sťažnosti je ochraňovať fyzické osoby a právnické osoby pred zásahmi do základných práv alebo slobôd predovšetkým zo strany orgánov štátu [rozhodnutiami, opatreniami alebo iným zásahom (II. ÚS 187/03 v spojení s I. ÚS 29/97 a IV. ÚS 197/03)].

Ústavný súd v tejto súvislosti upozorňuje na niektoré formálne znaky predmetnej sťažnosti.   Predovšetkým   samotní   sťažovatelia   sa   v návrhu   označujú   ako „skupina poslancov   Národnej   rady   Slovenskej   republiky“ a sťažnosť,   ako   aj   k nej   pripojené splnomocnenie neobsahujú iné údaje o sťažovateľoch ako to, že sú poslancami národnej rady a k namietanému porušeniu ich práv malo dôjsť „pri výkone mandátu poslanca“.

Pre   posúdenie   aktívnej   legitimácie   bola   ale rozhodujúca   i povaha   práva,   ktorého porušenie   sťažovatelia   namietali.   Sťažovatelia   sa   totiž   fakticky   domáhali   ochrany slobodného výkonu poslaneckého mandátu v zmysle čl. 73 ods. 2 ústavy (hoci vo svojej argumentácii   tvrdili   jeho   porušenie   len   vo   vzťahu   k iným   poslancom),   podľa   ktorého poslanci vykonávajú svoj mandát osobne podľa svojho svedomia a presvedčenia, a nie sú viazaní príkazmi. Dôvodom tvrdeného zásahu bolo pritom nezabezpečenie práva (tajne) voliť kandidáta na vymenovanie generálneho prokurátora, teda práva, ktorým nedisponujú sťažovatelia   ako   fyzické   osoby   –   občania,   ale   ako   poslanci   národnej   rady   s ohľadom na právomoc   národnej   rady   navrhnúť   podľa   čl. 150   ústavy   prezidentovi   Slovenskej republiky ňou zvoleného kandidáta na vymenovanie za generálneho prokurátora. Slobodný výkon mandátu, resp. z neho vyplývajúce právo poslanca, však nie je základným právom alebo slobodou, ale je súčasťou výkonu poslaneckého mandátu zo strany poslancov ako nositeľov verejnej moci. Napokon i sťažovatelia sa petitom sťažnosti domáhajú vyslovenia porušenia   svojho   základného   práva „pri   výkone   mandátu   poslanca   Národnej   rady Slovenskej republiky“.

Z uvedených dôvodov dospel ústavný súd k záveru, že sťažovatelia podali predmetnú sťažnosť ako poslanci národnej rady, teda ako nositelia verejnej moci. V prípade poslancov národnej rady ustanovuje ústava vo svojom čl. 130 ods. 1 písm. a) [tiež § 18 ods. 1 písm. a) zákona   o ústavnom   súde]   aktívnu   legitimáciu   najmenej   pätiny   poslancov   pre   podanie návrhu ústavnému súdu.   Ako   už ale bolo uvedené, s ohľadom   na znenie čl. 127 ods. 1 ústavy [ale aj § 49 v spojení s § ods. 1 písm. g) zákona o ústavnom súde] sa táto aktívna legitimácia   nevzťahuje   na   konanie   o sťažnostiach.   Sťažnosť   preto   bola   podaná   osobou zjavne neoprávnenou.

Ústavný   súd   súčasne   konštatuje,   že   predmetnú   sťažnosť   by   nebolo možné prijať na ďalšie konanie ani v prípade, že by ju sťažovatelia podali ako fyzické osoby.

Sťažovatelia   namietajú   totiž porušenie   svojho   základného   práva   zúčastňovať   sa na správe   verejných   vecí   podľa   čl. 30   ods. 1   ústavy.   Vo   svojej   doterajšej   judikatúre   sa ústavný súd opakovane vyjadril k obsahu tohto základného práva, a to vo vzťahu k výkonu aktívneho   volebného   práva   v rámci   jednotlivých   typov   volieb   či   hlasovacieho   práva v referende (napr. II. ÚS 105/03, PL. ÚS 6/08, I. ÚS 288/09). V týchto prípadoch vyplývalo aktívne   volebné   právo   zo   samotného   postavenia   sťažovateľov   ako   občanov,   ktorí   sú pôvodcami   verejnej   moci   v demokratickom   štáte.   V tomto   zmysle   možno   obdobne posudzovať i volebné právo občanov či cudzincov s trvalým pobytom na území Slovenskej republiky do orgánov územných samosprávnych celkov či postavenie členov profesijných komôr s povinným členstvom. Z uvedeného možno vyvodiť, že základné právo podľa čl. 30 ods. 1 ústavy zahŕňa jednak aktívne volebné právo vo vzťahu ku všetkým typom volieb a tiež   právo   zúčastniť   sa   (hlasovať)   referenda,   a to   tak   celoštátneho   referenda   (čl. 94 ústavy), ako aj miestneho referenda a referenda na území vyššieho územného celku (čl. 67 ods. 1 ústavy).

V danom prípade sa však sťažovatelia fakticky domáhali ochrany zásady slobodného výkonu   mandátu   v zmysle   čl. 73   ods. 2   ústavy   pri   tajnom   hlasovaní   o kandidátovi na generálneho prokurátora. Išlo teda o ich oprávnenie patriace výlučne poslancom národnej rady, ktoré zjavne netvorí obsahovú súčasť základného práva podľa čl. 30 ods. 1 ústavy, a preto toto základné právo postupom národnej rady ani nemohlo byť žiadnym spôsobom dotknuté.   Porušenie   uvedenej   zásady   (zásady   slobodného   výkonu   mandátu,   pozn.)   by v tomto konaní mohli namietať len v súvislosti so základným právom, ktoré je organicky spojené, resp. má (mohlo by mať) aspoň dosah na výkon ich verejnej funkcie, t. j. výkon ich poslaneckého   mandátu.   Za   takéto   základné   právo   však   možno   v určitých   súvislostiach považovať   len   základné   právo   podľa   čl. 30   ods. 4   ústavy,   podľa   ktorého   má   každý za rovnakých   podmienok   prístup   k voleným   a iným   verejným   funkciám   (porov.   napr. II. ÚS 48/97), a nie základné právo podľa čl. 30 ods. 1 ústavy.

Keďže sťažovatelia namietali porušenie základného práva podľa čl. 30 ods. 1 prvej vety   ústavy   (v spojení   s čl. 31   a čl. 12   ods. 2   ústavy)   v súvislosti   s výkonom   ich poslaneckého mandátu podľa čl. 73 ods. 2 ústavy, ktorý s týmto základným právom zjavne nesúvisí (nedotýka sa ho), ústavný súd dospel k záveru, že sťažnosť by bola aj v prípade, ak by   ju   podali   ako   fyzické   osoby,   zjavne   neopodstatnená,   pretože   k porušeniu   tohto základného práva namietaným postupom národnej rady nemohlo dôjsť.

Vzhľadom na uvedené závery sa ústavný súd už návrhom sťažovateľov na vydanie dočasného opatrenia nezaoberal a rozhodol tak, že ich sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom   súde   odmietol   ako   podanú   zjavne neoprávnenými osobami a pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. februára 2011