znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 31/2010-16

  Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. januára 2010 predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   Z.   K.,   s.   r.   o.,   B.,   zastúpenej advokátom JUDr. F. N., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj porušenia § 1 ods. 1 ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd ako ústavný zákon   Federálneho   zhromaždenia   Českej   a Slovenskej   Federatívnej   Republiky,   a základného práva zaručeného čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 14 CoE /88/2009-39 z 23. septembra 2009 v spojení s uznesením Okresného súdu Brezno č. k. 6 Er 511/2008-15   z 29. decembra 2008 a takto  

  r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Z. K., s. r. o., o d m i e t a.  

O d ô v o d n e n i e :

I.

  Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. novembra 2009 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Z. K., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. F. N. B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj porušenia § 1 ods. 1 ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv   a slobôd   ako   ústavný   zákon   Federálneho   zhromaždenia   Českej   a Slovenskej Federatívnej Republiky (ďalej len „ústavný zákon“), a základného práva zaručeného čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. 14 CoE /88/2009-39 z 23. septembra 2009 v spojení   s uznesením   Okresného   súdu   Brezno   (ďalej   len   „okresný   súd“)   č. k.   6   Er 511/2008-15 z 29. decembra 2008.

  Zo   sťažnosti   sťažovateľky a k nej pripojených príloh   vyplýva, že krajský súd napadnutým   rozhodnutím   potvrdil   rozhodnutie   okresného   súdu,   ktorým   bol   povolený odklad exekúcie vykonávanej súdnym exekútorom [o návrhu oprávnenej (t. j. sťažovateľky, pozn.) z poverenia okresného súdu č. 5603 022197 z 26. júna 2008] až do právoplatného rozhodnutia v konaniach „vo veci samej vedených na Krajskom súde v Bratislave pod č. k. 6 Cbi 111/2005 a 9 Cbi 15/2006“. Exekučným titulom je vykonateľné rozhodnutie – platobný výmer poisťovne P., B. (ďalej len „úpadca“), proti povinnému P. Š., Z., o vymoženie sumy 295,85   €   s príslušenstvom   z   titulu   dlžnej   pohľadávky   zo zákonného   poistného   na zdravotnom poistení.

  Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že «považuje Uznesenie 2, ktorý vydal KS BB, ako aj prvostupňové Uznesenie 1, ktoré vydal OS BB za arbitrárne... súd vyslovil právne závery, avšak náležite sa nevysporiadal so skutočnosťami, zohľadnenie ktorých je nevyhnutné pre právne   posúdenie   veci   a rozhodol   na   základe   nepodloženej   právnej   konštrukcie,   ktorú navyše nedostatočne odôvodnil....

  OS BB v Uznesení 1 a následne aj odvolací KS BB v Uznesení 2 sa nenáležite vysporiadali s otázkou dôvodnosti očakávania zastavenia predmetného exekučného konania KS BB v Uznesení 2 dostatočne neodôvodnil, prečo mal za to, že výsledkom súdnych konaní môže   byť   právna   skutočnosť,   ktorej   dôsledkom   by   mohlo   byť   zastavenie   prebiehajúcej exekúcie a poukázal len na strohé konštatovanie, že z uvedeného dôvodu povolil odklad exekúcie tak, ako je uvedené vo výroku Uznesenia 2 a to aj bez návrhu.   Podľa názoru Sťažovateľa napadnuté Uznesenie 1, ktoré vydal OS BB a následne Uznesenie 2, vydané KS BB nie sú práve z dôvodu ich arbitrárnosti v súlade s požiadavkami kladenými na spravodlivý súdny proces....   K vyššie uvedenému postupu OS BR, ako aj KS BB by sme si zároveň dovolili uviesť nasledovné   skutočnosti   a zákonné   ustanovenia,   na   ktoré   v prebiehajúcom   exekučnom konaní poukázal Sťažovateľ, a ktoré v Uznesení 2 len stručne zhrnul KS BB, avšak bez náležitého uvedenia, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ďalej z ktorých dôkazov   vychádzal,   akými   úvahami   sa   pri   hodnotení   dôkazov   riadil,   a ako   vec   právne posúdil.   Sťažovateľ   má   za   to,   že   KS   BB   konal   v rozpore   s ust.   §   157   ods.   2   OSP a odôvodnenie Uznesenia 2 považuje za nepresvedčivé a arbitrárne.   V zmysle ust. § 56 ods. 2 Exekučného poriadku, aj bez návrhu môže súd povoliť odklad   exekúcie,   ak   možno   očakávať,   že   exekúcia   bude   zastavená   (§   57   Exekučného poriadku). Sťažovateľ má za to, že nebol splnený zákonný predpoklad na povolenie odkladu exekúcie v zmysle ust. § 56 ods. 2 Exekútorského poriadku....   K uvedenému uvádzame, že na Krajskom súde v Bratislave boli V. iniciované súdne konania   proti   Sťažovateľovi.   Predmetom   žalobného   návrhu   V.   v konaní   sp.   zn.   9   Cbi 15/2006 je vylúčenie Pohľadávok z konkurznej podstaty úpadcu. V súdnom konaní sp. zn. 6 Cbi 111/2005, predmetom ktorého je určenie neplatnosti Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa   07.   07.   2005,   bolo vydané predbežné   opatrenie,   ktorým sa   zakázalo   Sťažovateľovi nakladať   s Pohľadávkami,   ktoré   boli   na   neho   touto   zmluvou   postúpené   (ďalej   len „Predbežné opatrenie“).   Sťažovateľ má za to, že iniciovanie súdnych konaní zo strany V. (ktorá navyše nie je ani účastníkom prebiehajúceho exekučného konania sp. zn. 6 Er 511/2008) nemá samo osebe žiaden vplyv na právo Sťažovateľa uplatniť si svoj nárok prostredníctvom súdu, keďže Povinný dobrovoľne nesplnil svoju zákonnú povinnosť....

  Predbežné opatrenie ukladá Sťažovateľovi zákaz nakladania s Pohľadávkami. Na základe   právnej   teórie   a ustanovenia   §   123   Občianskeho   zákonníka   v znení   neskorších predpisov   je   vlastník   v medziach   zákona   oprávnený   predmet   svojho   vlastníctva   držať, užívať,   požívať   jeho plody a úžitky a nakladať   s ním.   Za   nakladanie s pohľadávkami sa považuje ich kúpa, predaj, t. j. postúpenie, darovanie, prípadne založenie alebo zaťaženie právami tretích osôb. Uplatnenie nároku zo strany Sťažovateľa však nepredstavuje jeden zo spôsobov nakladania s pohľadávkou. Pre porovnanie si dovoľujeme uviesť príklad zákazu nakladania   s nehnuteľnosťou.   Pokiaľ   je   niekomu   udelený   zákaz   nakladania s nehnuteľnosťou,   neznamená   to,   že   dotyčná   osoba   sa   musí   z nehnuteľnosti   vysťahovať a prestať   ju   užívať.   Naopak,   zákaz   nakladania   umožňuje   nehnuteľnosť   užívať   obvyklým spôsobom, avšak zakazuje ňou disponovať, alebo ju zaťažovať.   Na základe vyššie uvedených skutočností je Sťažovateľ právoplatným vlastníkom Pohľadávok, ktoré na neho boli postúpené, a je oprávnený si ich uplatňovať súdnou cestou, avšak s obmedzením nakladania uvedeným v Predbežnom opatrení. Pokiaľ by Sťažovateľ neuplatnil   svoj   nárok   súdnou   cestou   včas,   mohla   by   byť   vymožiteľnosť   Pohľadávok v budúcnosti   eliminovaná   až   úplne   znemožnená,   čoho   dôsledkom   by   Sťažovateľovi   ako vlastníkovi Pohľadávok vznikla škoda a dôsledkom čoho by bol ukrátený na vlastníckych právach.   Súdy vôbec nezvažovali v okolnostiach prípadu použitie inštitútu odkladu exekúcie vzhľadom na jeho osobitosť, a to tak z hľadiska zákonných podmienok, za ktorých možno odklad exekúcie nariadiť, ako i z hľadiska účinkov spojených s odkladom exekúcie.     Podľa názoru Sťažovateľa, súd mal tiež pri odklade exekúcie skúmať pomer rizika následkov   spôsobených   prípadným   neodložením   odkladu   exekúcie   a rizika   vážneho ohrozenia   oprávneného   subjektu.  ...   Podľa   nášho   názoru   súdy   pri   vydaní   Uznesenia   1 a Uznesenia 2 nezvažovali vyššie uvedené skutočnosti, ale prebiehajúcu exekúciu odložili do právoplatnosti rozhodnutí vo veci samej v Súdnych konaniach....   Podľa názoru Sťažovateľa   je napadnuté Uznesenie 2 v spojení s Uznesením 1 arbitrárne   a ústavne   neudržateľné,   keďže   nie   je   náležite   odôvodnené   a nespĺňa   ani požiadavky kladené na spravodlivý súdny proces. Nutnosť odôvodniť súdne rozhodnutie je daná   aj   verejným   záujmom,   lebo   je   jednou   zo   záruk,   že   výkon   spravodlivosti   nie   je arbitrárny, neprehľadný a že rozhodovanie súdov je kontrolované verejnosťou».

  Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že:

1. Uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 14 CoE/88/2009-39 zo dňa

23. 09. 2009 v spojení s Uznesením Okresného súdu Brezno sp. zn. 6 Er 511/2008- 15, IČS: 6308203627 zo dňa 29. 12. 2008 došlo k porušeniu práva Sťažovateľa na súdnu a inú ochranu, ako aj k porušeniu vlastníckeho práva Sťažovateľa v zmysle článkov 46 ods. 1 a 20 ods. 1 Ústavy SR, ust. § 1 ods. 1 a článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd.

2. Uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 14 CoE/88/2009-39 zo dňa

23. 09. 2009 v spojení s Uznesením Okresného súdu Brezno sp. zn. 6 Er 511/2008- 15,   IČS: 6308203627 zo dňa 29. 12. 2008 sa zrušuje a vec sa vracia   na ďalšie konanie.“

  Sťažovateľka súčasne požiadala o priznanie náhrady trov konania.

II.

  Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd

  Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia ústavný súd môže na predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

  O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   predovšetkým   vtedy,   ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo keď preskúmanie označeného postupu (rozhodnutia orgánu štátu) v rámci   predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. I.   ÚS   66/98, II.   ÚS   101/03, I.   ÚS   27/04, I. ÚS 25/05).

  1. Sťažovateľka sa sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a   čl. 20 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny   v spojení   s   §   1   ods.   1   ústavného   zákona   uznesením   okresného   súdu   č.   k. 6 Er 511/2008-15 z 29. decembra 2008.

  Ústavný súd pripomína, že podľa ústavy je systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. Z toho vyplýva, že ústavný súd zásadne nemá právomoc rozhodovať o návrhoch, o ktorých je oprávnený podľa platných právnych predpisov rozhodovať iný (všeobecný) súd.

  Z uvedených dôvodov ústavný súd uzavrel, že vo veci sťažovateľky je tu ešte iný súd (čl. 127 ods. 1 ústavy), ktorý je oprávnený a povinný rozhodovať o tom, či došlo, alebo nedošlo k porušeniu sťažovateľkou označených základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 ústavy, ako aj základného práva podľa čl. 36 ods. 1 listiny v spojení s § 1 ods. 1 ústavného   zákona   tak,   ako   to   tvrdí   v sťažnosti,   a či   je   potrebné   zrušovať   napadnuté rozhodnutie alebo rozhodnúť iným zákonom dovoleným spôsobom.

  Sťažovateľka tým, že podala odvolanie proti predmetnému uzneseniu okresného súdu na   krajskom   súde,   sama   uznala,   že   má   k dispozícii   opravný   prostriedok   v systéme všeobecného súdnictva. Vychádzajúc z týchto záverov ústavný súd nezistil žiadny ústavný dôvod na to, aby sa v tejto veci neriadil princípom subsidiarity svojej právomoci, ktorý je ustanovený v čl. 127 ods. 1 ústavy, a preto, aplikujúc tento článok ústavy a   § 25 ods. 2 zákona   o ústavnom   súde,   odmietol   sťažnosť   v časti,   v ktorej   sťažovateľka   namietala porušenie čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 36 listiny v spojení s § 1 ods. 1 ústavného zákona   uznesením   okresného   súdu   č.   k.   6   Er   511/2008-15   z   29.   decembra   2008   pre nedostatok svojej právomoci.  

  2. Sťažovateľka ďalej namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   čl.   36   listiny   uznesením   krajského   súdu   v konaní   č.   k. 14 CoE/88/2009-39 z 23. septembra 2009, ktorým tento súd potvrdil uznesenie okresného súdu.  

  Z doterajšej rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že ústavný súd aplikujúc judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva vo vzťahu k čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“), ako aj judikatúru vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny skúma, či konanie ako celok bolo spravodlivé, a nie je v zásade oprávnený a povinný preskúmavať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96). Do obsahu základného práva na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nepatrí právo účastníka konania dožadovať sa toho,   aby   všeobecné   súdy   preberali   alebo   sa   riadili   výkladom   všeobecne   záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). Úloha ústavného súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takéhoto   výkladu   a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách a do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné   alebo arbitrárne,   a   tak   z ústavného hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné,   a zároveň   by   malo   za   následok   porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

Krajský súd v odôvodnení svojho uznesenia, ktorým potvrdil uznesenie okresného súdu, okrem iného uviedol:

„Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal bez nariadenia pojednávania podľa § 212 ods. 1 O. s. p. uznesenie okresného súdu podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. z vecne správnych dôvodov potvrdil.   Vychádzajúc z ust. 212 ods. 1 O. s. p. odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný. Kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať vo veci (§ 103 O. s. p.).   Ochranu povinného v exekučnom konaní zabezpečuje okrem iného aj inštitút odkladu exekúcie. Táto ochrana je buď dočasná alebo smeruje k takej úprave pomerov oprávneného a povinného, ktorá pred definitívnym zastavením exekúcie zabráni vzniku bezdôvodného obohatenia oprávneného alebo následne vyplývajúcich nárokov na náhradu škody. Odklad exekúcie   bude   dôvodný   všade   tam,   kde   existuje   opodstatnená   obava,   že   vzhľadom   na skutočnosti,   ktoré   s najväčšou   pravdepodobnosťou   v budúcnosti   nastanú,   vykonanie exekúcie naruší práva inej osoby, spôsobí nezvratný protiprávny následok, prípadne ohrozí súčasný   status   povinného.   Nesmie   však   byť   narušená   ochrana   naliehavých   legitímnych záujmov oprávneného.

  Okresný súd za relevantné skutočnosti, pre ktoré povolil odklad exekúcie považoval prebiehajúce   súdne   konania   vo   veci   incidenčnej   žaloby   podanej   voči   úpadcovi   P. v konkurze vedenej pod sp. zn. 6 Cbi 111/2005 a sp. zn. 9 Cbi 15/2006, v ktorom bolo vydané predbežné opatrenie o zákaze oprávneného nakladať s pohľadávkami na dlžnom poistnom,   prirážke   k poistnému,   poplatku   z omeškania   a poplatku   za   nesplnenie oznamovacej povinnosti. V rámci tohto konania sa rieši aj základná otázka a to platnosť zmluvy o postúpení pohľadávok zo 7. 7. 2005 uzavretej medzi správcom konkurznej podstaty úpadcu JUDr. T. K. a Z. K. spol. s. r. o. Ž. Táto okolnosť môže mať vplyv na to, či označený oprávnený   sa   stal   postupníkom,   teda   osobou   oprávnenou   vymáhať   pohľadávky   podľa prílohy k zmluve, v ktorej sú presne špecifikovaní dlžníci....

  Správca je oprávnený a zároveň povinný vykonať všetky úkony smerujúce k zisteniu majetkovej   podstaty,   jej   následného   speňaženia   a uspokojenia   veriteľov,   ktorí   svoju pohľadávku riadne a včas prihlásili. Vyhlásením konkurzu však na správcu neprechádzajú všetky oprávnenia úpadcu, vychádzajúc potom z platnej právnej úpravy, spornou ostáva skutočnosť, či správca konkurznej podstaty mal vôbec oprávnenie podľa zákona č. 273/1994 Z.z. vydávať platobné výmery, ako rozhodnutia vydávané v správnom konaní, konkrétne v súlade s ust. § 18 ods. 9 zák. č. 273/1994 upravujúceho oprávnenie príslušnej poisťovne predpísať platiteľovi poistného (§ 16 ods. 1 až 3) platobným výmerom dlžné poistné, ak ho neodviedol   v termíne   splatnosti   podľa   ods.   1   až   4   uvedeného   zákona,   teda,   či   existuje spôsobilý exekučný titul....

  S účinnosťou od 1. 1. 2005 zákonom č. 581/2004 Z. z. o zdravotných poisťovniach, dohľade nad zdravotnou starostlivosťou bol zrušený zákon č. 273/1994 Z. z. o zdravotnom poistení.   Oprávnenie   vydávať   platobné   výmery   vo   veciach   uplatnených   zdravotnou poisťovňou, ak ide o pohľadávky na poistnom vyplývajúce z neodvedených preddavkv na poistné,   alebo   neodvedeného   poplatku   na   poistnom   podľa   osobitného   predpisu,   úroky z omeškania   a pohľadávky   vyplývajúce   z nezaplatenej   úhrady   za   neodkladnú   zdravotnú starostlivosť, prešlo v zmysle § 18 ods. 1 písm. a/ bod 3, zák. č. 581/2004 Z. z. výlučne na Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou. Z uvedeného ustanovenia sa potom javí, že   už   v čase   vydania   sporného   platobného   výmeru   (dňa   25.   5.   2005)   bol   v účinnosti a platnosti osobitný zákon, ktorý kompetenciu vydávať platobné výmery odňal aj poisťovni ako   takej.   V takom   prípade   platobný   výmer   vydaný   JUDr.   T.   K.   správcom   konkurznej podstaty úpadcu P. v konkurze by bol vydaný niekým, kto na to nebol oprávnený a preto z neho vo vzťahu k povinnému by nemohla vzniknúť pohľadávka. Tieto otázky sa však musia vyriešiť   v konaní   o určenie   neplatnosti   zmluvy   o   postúpení   pohľadávky.   Odvolací   súd odvolaním napadnuté prvostupňové uznesenie potvrdil podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p., lebo v danej   veci   je   odôvodnený   predpoklad,   že   exekúcia   bude   zastavená   a preto   povolenie odkladu exekúcie je opodstatnené.“  

Pokiaľ ide o požiadavky na odôvodnenie rozhodnutia súdu v limitoch čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd sa už odvolal na judikatúru ESĽP, podľa ktorej čl.   6   ods.   1   dohovoru   súd   síce   zaväzuje,   aby   odôvodnil   svoje   rozhodnutie,   to   však neznamená, že sa vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie, ktorá vyplýva z čl. 6 ods. 1 dohovoru,   možno   podľa   záverov   ESĽP   posúdiť   len   so   zreteľom   na   okolnosti   daného prípadu (rozhodnutie vo veci Ruiz Torija proti Španielsku z 9. decembra 1994, séria A, č. 288). Znamená to, že odôvodnenie rozhodnutia nemusí dať odpoveď na každú poznámku, pripomienku alebo návrh, ak ide o takú otázku, ktorá nie je relevantná a nevyhnutná pre dané rozhodnutie.

Z napadnutého uznesenia krajského súdu, ktorým potvrdil uznesenie okresného súdu a ktoré sťažovateľka napadla, vyplýva, že krajský súd sa námietkami sťažovateľky zaoberal. Toto rozhodnutie nemožno preto považovať za neodôvodnené a arbitrárne. Skutočnosť, že sťažovateľka   sa   s názorom   krajského   súdu   nestotožňuje   (v   sťažnosti   uvádza   tie   isté argumenty, ktoré uviedla aj v odvolaní), nemôže sama osebe viesť k záveru o porušení jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. podľa čl. 36 ods. 1 listiny. Nad rámec tohto odôvodnenia ústavný súd poukazuje na svoj ustálený právny názor, podľa ktorého základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp.   podľa   čl.   36   ods.   1   listiny   neznačí   právo   na   úspech   v konaní   pred   všeobecným (občianskoprávnym) súdom (II. ÚS 4/94, mutatis mutandis I. ÚS 8/96, II. ÚS 3/97).

  Ústavný súd vo svojej stabilnej judikatúre uvádza, že postup a rozhodnutie súdu, ktoré   vychádzajú   z aplikácie   konkrétnej   zákonnej   procesnoprávnej   úpravy,   nemožno hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97). Za porušenie základného práva pritom nemožno považovať neúspech v konaní. Inak povedané, obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy, resp. podľa čl. 36 listiny nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania, preto nie   je   možné   považovať   nevyhovenie   návrhu   v konaní   pred   všeobecným   súdom   za porušenie týchto práv (I. ÚS 3/97).

  Na základe uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti po jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

  Sťažovateľka v ďalšej časti sťažnosti namietala porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, ku ktorému malo dôjsť tým, že jej bolo vydaním predbežného opatrenia a následným povolením   odkladu   exekúcie znemožnené „uplatniť svoje právo (t. j. vlastnícke právo) v občianskom súdnom konaní“.

  Ústavný súd podľa svojej stabilizovanej judikatúry (napr. II. ÚS 78/05) zastáva názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy,   ak   toto   porušenie   nevyplýva   z toho,   že   všeobecný   súd   súčasne   porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 a čl. 48 ústavy. Inak povedané, o prípadnom porušení základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy,   ak   by   zo   strany   všeobecného   súdu   primárne   došlo   k porušeniu   niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 a čl. 50 ústavy, resp. v spojení s ich porušením. Z uvedeného vyplýva, že porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy možno v konaní pred ústavným súdom zásadne namietať len v spojení s namietaným porušením základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov podľa čl. 46 až čl. 48 ústavy. Táto právomoc ústavného súdu však nie je zároveň spojená so vznikom jeho oprávnenia a povinnosti hodnotiť názory všeobecných súdov, ku ktorým dospeli na základe výkladu a uplatňovania zákonov. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou alebo s kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02).

  Ústavný súd dospel k záveru, že označené rozhodnutie krajského súdu, ako aj dôvody uvádzané   sťažovateľkou   v sťažnosti   neobsahujú   také   skutočnosti,   ktoré   by   svedčili o porušení ústavnoprocesných princípov podľa čl. 46 až čl. 50 ústavy, a teda ani základného práva sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.

  Na základe uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti po jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

  V súvislosti s namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 listiny sťažovateľka namietala aj porušenie ustanovenia § 1 ods. 1 ústavného zákona, podľa ktorého ústavné zákony, iné zákony a ďalšie právne predpisy, ich výklad a používanie musí byť v súlade s listinou. Uvedená právna norma predstavuje všeobecné interpretačné pravidlo, ktoré je možné aplikovať len v súvislosti s namietaním porušenia konkrétneho   základného   práva   uvedeného   v listine,   v danom   prípade   v spojení   s čl.   36 ods.1 listiny. Keďže ústavný súd v posudzovanej veci nezistil porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny), nemohlo dôjsť ani k porušeniu interpretačného pravidla zakotveného v tejto právnej norme. Aj v tejto časti ústavný súd odmietol sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

  Z čiastkových záverov vo vzťahu k porušeniu označených základných práv sťažovateľky vyplynulo, že ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľky ako celok.   Po odmietnutí   sťažnosti   sťažovateľky   ako   celku   nebol   už   právny   dôvod   zaoberať   sa   jej ostatnými návrhmi uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. januára 2010