znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 31/07-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. júna 2007 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Ladislava Orosza prerokoval sťažnosť I. M., B., zastúpeného advokátom JUDr. M. C., B., vo veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Okresného   súdu Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn. BN 3 C 55/2003 pôvodne vedenom (pred zlúčením s Okresným súdom Trenčín od 1. januára 2005) Okresným súdom Bánovce nad Bebravou pod sp. zn. 3 C 55/2003, za účasti Okresného súdu Trenčín, a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo I. M. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn. BN 3 C 55/2003 pôvodne vedenom (pred zlúčením s Okresným súdom Trenčín od   1. januára 2005)   Okresným   súdom Bánovce   nad   Bebravou   pod sp. zn. 3 C 55/2003 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Trenčín p r i k a z u j e,   aby   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. BN 3 C 55/2003 konal bez zbytočných prieťahov.

3. I. M. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v sume   40 000 Sk   (slovom štyridsaťtisíc slovenských korún), ktoré je mu Okresný súd Trenčín p o v i n n ý   zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Trenčín   j e   p o v i n n ý   uhradiť I. M. trovy právneho zastúpenia v sume 6 042 Sk (slovom šesťtisícštyridsaťdva slovenských korún) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. M. C., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp. zn. IV. ÚS 31/07 z 5. apríla 2007 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť I.   M.   (ďalej   len   „sťažovateľ“)   vo veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného   súdu   Trenčín (ďalej   len   „okresný   súd“) v konaní   vedenom   pod   sp. zn. BN 3 C 55/2003 pôvodne   vedenom   (pred   zlúčením   s   Okresným   súdom   Trenčín od 1. januára 2005) Okresným súdom Bánovce nad Bebravou pod sp. zn. 3 C 55/2003.

Z   obsahu sťažnosti   a z jej   príloh   vyplýva, že   sťažovateľ   podal   Okresnému   súdu Bánovce nad Bebravou 26. marca 2003 „Žalobu na mimoriadne zvýšenie náhrady za bolesť a sťaženie   spoločenského   uplatnenia   v sume   5.526 000 Sk   podľa   vyhl.   č. 32/1965 Zb. v platnom   znení“ proti   P. O.   a Ľ. H.   (ďalej   len   „žalovaní“)   s tým,   že   ako   vedľajšieho účastníka na strane žalovaných označil A., a. s., B. (ďalej len „vedľajší účastník“).Ústavný   súd   uvádza,   že   v zmysle   ustanovenia   § 15   ods. 2   písm. e)   zákona č. 371/2004 Z. z.   o   sídlach   a   obvodoch   súdov   Slovenskej   republiky   a   o   zmene   zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (v znení zákonov č. 428/2004 Z. z. a č. 757/2004 Z. z.) výkon súdnictva, všetky práva a povinnosti vrátane prechodu   správy   majetku   štátu,   práv   a   povinností   z   pracovnoprávnych   vzťahov a štátnozamestnaneckých   vzťahov   a   iných   právnych   vzťahov,   práv   a   povinností z osobitných   vzťahov   sudcu   k štátu   prešli   k 1. januáru 2005   z bývalého Okresného   súdu Bánovce nad Bebravou, ktorému pôvodne podal sťažovateľ žalobu, na okresný súd.

Sťažovateľ uviedol, že ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo napriek jeho opakovaným urgenciám vydané rozhodnutie vo veci samej.

V sťažnosti   sa   sťažovateľ   domáhal,   aby   ústavný   súd   rozhodol,   že   postupom okresného   súdu   v uvedenom   konaní   bolo   porušené   jeho   označené   základné   právo,   aby prikázal okresnému súdu konať v jeho právnej veci bez zbytočných prieťahov a aby mu priznal finančné zadosťučinenie v sume 120 000 Sk, ako aj náhradu trov konania.

Na   základe   výzvy   ústavného   súdu   sa   okresný   súd   vyjadril   k prijatej   sťažnosti podaním   sp. zn.   Spr 268/07   doručeným   ústavnému   súdu   16. mája 2007.   Obsahom vyjadrenia   okresného   súdu   bolo   okrem   stručného   opísania   priebehu   konania   aj konštatovanie, že „... vzhľadom na povahu veci a náročnosť problematiky (pri rozhodovaní v takejto veci bolo začaté trestné stíhanie sudcu za rozhodnutie) nebolo zo strany konajúcej sudkyne postupované tak, aby došlo k zbytočným prieťahom v konaní.

Na časový odstup medzi jednotlivými úkonmi konajúcej sudkyne iné okolnosti ako zaťaženosť súdu nemáme“.

Právny zástupca sťažovateľa bol 15. mája 2007 ústavným súdom vyzvaný na zaujatie stanoviska k vyjadreniu okresného súdu. Podaním doručeným ústavnému súdu 28. mája 2007   právny   zástupca   sťažovateľa   oznámil,   že   sťažovateľ   netrvá   na   verejnom   ústnom pojednávaní. K argumentácii okresného súdu na odôvodnenie odstupu medzi jednotlivými úkonmi   sudkyne   uviedol,   že „... tento   dôvod   nepovažujeme   za   relevantný“ a zotrváva na dôvodoch uvedených v sťažnosti.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Zo súdneho spisu a z pripojených vyjadrení účastníkov konania ústavný súd zistil v predmetnej veci nasledovný priebeh a stav konania:

- 26. marca 2003   sťažovateľ   podal „Žalobu   na   mimoriadne   zvýšenie   náhrad za bolesť   a sťaženie   spoločenského   uplatnenia   v sume   5.526 000 Sk   podľa   vyhl. č. 32/1965 Zb. v platnom znení“,

- 16. júna 2003 okresný súd vyzval žalovaných a vedľajšieho účastníka na vyjadrenie k priloženej žalobe (urobili tak 7. a 8. augusta 2003) a zároveň dal pripojiť spis sp. zn. 1 T 80/2002,

- 11. augusta 2003   okresný   súd   nariadil   termín   pojednávania   na   15. október 2003 a vyžiadal viaceré súvisiace spisy,

- 15. októbra 2003   sa   uskutočnilo   pojednávanie,   ktoré   z dôvodu   ospravedlnenej neúčasti   právneho   zástupcu   jedného   zo   žalovaných   a   jeho   žiadosti   o   odročenie   bolo odročené   na   11. november 2003;   toto   pojednávanie   bolo   po   vykonanom   dokazovaní odročené na 2. december 2003,

- 24. novembra 2003   bol   z dôvodu   ospravedlnenej   neúčasti   právneho   zástupcu jedného   zo   žalovaných   a jeho   žiadosti   o zmenu   termínu   pojednávania   zmenený   termín pojednávania z 2.   decembra   2003   na 29.   január 2004,   ktoré   bolo odročené   na neurčito z dôvodu ospravedlnenej neúčasti vedľajšieho účastníka,

- 23. februára 2004 okresný súd nariadil termín pojednávania na 24. marec 2004, ktoré   bolo   po   vykonanom   dokazovaní   odročené   na   neurčito   za   účelom   nariadenia znaleckého dokazovania,

- 28. januára 2005   okresný   súd   nariadil   znalecké   dokazovanie;   ustanovený   znalec prevzal spis 18. marca 2005 a 15. júna 2005 podal okresnému súdu vypracovaný znalecký posudok,

- 27. júna 2005 okresný súd vyzval účastníkov konania na vyjadrenie k priloženému znaleckému posudku (účastníci sa vyjadrili v priebehu mesiaca júl 2005),

- 15. novembra 2005 okresný súd rozhodol o znalečnom,

- 6. decembra 2005   sťažovateľ   podal   odvolanie   proti   uzneseniu   o priznaní znalečného,

- 9. marca 2007 bol spis predložený krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu   pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.   Ďalšia   významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie odročuje,   predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu v označenom konaní došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokovávanej veci.

1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že konanie o nároku na priznanie mimoriadneho zvýšenia náhrady za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia tvorí štandardnú súčasť rozhodovacej činnosti všeobecných súdov. V tomto type konania   je   spravidla   nevyhnutné   vykonať   znalecké   dokazovanie   pre   posúdenie   rozsahu poškodenia zdravia, jeho príčinnej súvislosti s utrpeným úrazom, ako aj určenia bodového ohodnotenia zdravotného poškodenia. Potreba znaleckého dokazovania nemusí znamenať vždy bez ďalších okolností skutkovú zložitosť veci. Na základe obsahu predloženého spisu ústavný súd nehodnotí vec ako právne zložitú, určitú faktickú zložitosť konania podmienenú vykonaním znaleckého dokazovania však uznáva, zároveň ale konštatuje, že táto nemala podstatný vplyv na doterajšiu dĺžku konania.

2. Správanie sťažovateľa je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred okresným súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu jeho označeného základného práva.

Sťažovateľ   v priebehu   konania   vystupoval   aktívne,   poskytol   všeobecnému   súdu potrebné   podklady,   riadne   a   včas   sa   dostavil   na   vyšetrenie   k ustanovenému   znalcovi a opakovane (14. mája 2004, 24. júla 2004, 6. októbra 2004, 3. decembra 2004, 28. januára 2005 a 30. augusta 2006) urgoval postup tohto súdu. Správanie sťažovateľa teda   nebolo príčinou namietanej nečinnosti okresného súdu.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v napadnutej veci, pričom konštatuje, že v jeho konaní sa vyskytli obdobia zbytočných prieťahov.

Na   základe   posúdenia   postupu   okresného   súdu   vyplývajúceho   zo   súdneho   spisu sp. zn. BN 3 C 55/2003 ústavný súd konštatuje, že okresný súd bol nečinný:

- od 24. marca 2004, keď odročil pojednávanie na neurčito za účelom nariadenia znaleckého dokazovania, do 28. januára 2005, keď tak urobil, t. j. 10 mesiacov, a

- od 6. decembra 2005, keď sťažovateľ podal odvolanie proti uzneseniu o priznaní znalečného, do 9. marca 2007, keď bol spis predložený Krajskému súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský   súd“)   na rozhodnutie o podanom odvolaní, t. j. 15 mesiacov (po   tom, ako okresný   súd   2. marca   2007   prevzal   výzvu   ústavného   súdu   na   predloženie   predmetného spisu), t. j. spolu viac ako 25 mesiacov (viac ako dva roky) bez akýchkoľvek zákonných dôvodov,   resp.   v uvedených   obdobiach   nevykonal   vo   veci   žiadne   úkony   smerujúce k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľ počas súdneho konania nachádzal.Vzhľadom   na   uvedenú   nečinnosť   okresného   súdu   ústavný   súd   konštatuje,   že v konaní   došlo   k   prieťahom,   ktoré   neboli   spôsobené   zložitosťou   veci   ani   správaním účastníka   konania,   ale   postupom   okresného   súdu.   Obranu   okresného   súdu   spočívajúcu v uvádzaní   dôvodov   vysokej   zaťaženosti   zákonnej   sudkyne,   ktoré   mali   ako   objektívne príčiny   spôsobiť   tieto   prieťahy,   nemožno   akceptovať.   Personálne   problémy   a vysoká zaťaženosť vo veci konajúcich sudcov nemôže byť na ťarchu účastníka konania a nemá povahu   okolnosti,   ktorá   by   vylučovala   zodpovednosť   súdu,   ktorý   je   vecne   a miestne príslušný na rozhodnutie vo veci občana, ktorý sa naň obrátil (pozri napr. I. ÚS 156/02).

Uvedený postup okresného súdu nesvedčí o tom, že by svoju činnosť organizoval v súlade s povinnosťou uloženou mu § 100 ods. 1 OSP tak, aby bola vec čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Vychádzajúc   z   uvedeného   ústavný   súd   dospel   k názoru,   že   doterajším   postupom okresného súdu v označenom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

IV.

Pretože ústavný súd zistil, že nečinnosťou okresného súdu došlo k porušeniu práv sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, prikázal mu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľ domáhajúci sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

Podľa   § 56   ods. 5   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ v petite svojej sťažnosti žiadal aj o priznanie finančného zadosťučinenia v sume 120 000 Sk z dôvodov, že napriek jeho výraznej aktivite vo vzťahu k urýchleniu postupu   okresného   súdu   v   jeho   veci   sa   vec   nachádza   t. č.   iba   na   odvolacom   súde, na rozhodnutí o „čiastkovej veci“ (znalečné) a rozhodnutie v merite veci je v nedohľadne.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva   v prípadoch,   v ktorých   sa   zistilo,   že   k porušeniu   došlo   spôsobom,   ktorý   vyžaduje nielen   deklarovanie   porušenia,   prípadne   príkaz   na ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04, II. ÚS 416/06).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v tomto   prípade   do   úvahy   priznanie finančného zadosťučinenia.

Pri určení finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé   finančné zadosťučinenie   podľa   čl. 41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   doterajšiu   dĺžku   konania   vedeného   okresným   súdom   pod   sp. zn. BN 3 C 55/2003, ktorá je viac ako 4 roky, a berúc do úvahy aj aktivitu sťažovateľa, predmet sporu,   ako   aj   skutočnosť,   že   konanie   vo   veci   nebolo   do rozhodnutia   ústavného   súdu právoplatne   skončené,   ústavný   súd   považoval   priznanie   sumy   40 000   Sk   za   primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli v dôsledku jeho právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom JUDr. M. C. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2005, ktorá bola 16 381 Sk a za I. polrok 2006, ktorá bola 17 822 Sk.

Úhradu   priznal   za   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a prípravu   zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „vyhláška“), a to za jeden úkon vykonaný v roku 2006 (prevzatie a príprava zastúpenia) 2 730 Sk a za jeden úkon vykonaný v roku 2007 (podanie sťažnosti ) 2 970 Sk, t. j. spolu 5 700 Sk, čo spolu s režijným paušálom 1 x 164 Sk a 1 x 178 Sk (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 6 042 Sk.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   je   potrebné   pod   „právoplatnosťou   nálezu“   uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. júna 2007