znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 31/06-31

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. marca 2006 v senáte zloženom z predsedu Alexandra Bröstla a zo sudcov Jána Auxta a Ľudmily Gajdošíkovej v konaní o sťažnosti JUDr. M. B. a maloletého M. B., zastúpeného zákonnou zástupkyňou JUDr. M. B., obaja bytom K., právne zastúpených JUDr. M. M., K., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na prejednanie   ich   záležitosti   v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní o návrhu na zvýšenie výživného vedenom pod sp. zn. 23 P 75/01 takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo   JUDr.   M.   B.   a maloletého   M.   B.,   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy Slovenskej   republiky   a právo na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní o návrhu na zvýšenie výživného vedenom pod sp. zn. 23 P 75/01 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Košice II p r i k a z u j e,   aby v konaní o návrhu na zvýšenie výživného vedenom pod sp. zn. 23 P 75/01 konal bez zbytočných prieťahov.

3. JUDr. M. B. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 40 000 Sk (slovom štyridsaťtisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Košice II p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4.   Maloletému   M.   B., p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie v sume 40 000 Sk (slovom štyridsaťtisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Košice II p o v i n n ý   vyplatiť do rúk jeho zákonnej zástupkyne JUDr. M. B., bytom K., do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

5. Okresný súd Košice II j e   p o v i n n ý   uhradiť JUDr. M. B. a maloletému M. B., trovy konania v sume 9 064 Sk (slovom deväťtisícšesťdesiatštyri slovenských korún) na účet ich právnej zástupkyne advokátky JUDr. M. M., K., do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením sp. zn. IV. ÚS 31/06 z 9. februára 2006 v časti prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť JUDr. M. B. a maloletého M. B., zastúpeného   zákonnou   zástupkyňou   JUDr.   M.   B. (ďalej   len   „sťažovatelia“),   ktorou namietali porušenie ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice II (ďalej aj „okresný   súd“)   v konaní   o návrhu   na   zvýšenie   výživného   proti   povinnému   otcovi maloletého dieťaťa vedenom pod sp. zn. 23 P 75/01.

Predseda okresného súdu sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním   sp.   zn.   Spr.   329/06   doručeným   ústavnému   súdu   16. marca 2006,   v ktorom sa okrem iného uvádza:

„-   predmetný   spor   nemožno   hodnotiť   ako   právne   zložitý.   Jeho   skutková   zložitosť   bola spôsobená   obtiažnosťou   pri   zabezpečovaní   potrebných   listinných   dokladov,   ako   aj zabezpečovaním účasti odporcu na pojednávaniach, a to i cestou orgánov polície.

- chronológia procesných úkonov:

-predmetný spis bol tunajšiemu súdu postúpený dňa 28. 3. 2001 po prenesení   príslušnosti Okresným súdom v Spišskej Novej Vsi.

-dňa 23. 3. 2002 bol určený termín pojednávania na 2. 5. 2002;

  maloletým deťom bol určený kolízny opatrovník a boli žiadané opisy mzdových   listov účastníkov konania.

-dňa 30. 4. 2002 bolo vytýčené pojednávanie telegraficky odročené na neurčito.

-dňa 9. 5. 2002 bolo určené pojednávanie na 25. 6. 2002 a z technických príčin preročené na 2. 7. 2002.

-pojednávanie   dňa   2.   7.   2002   sa   uskutočnilo   a bolo   odročené   na   neurčito   za účelom vyžiadania a zabezpečenia listinných dokladov.

- dňa 30. 7. 2002 bolo určené pojednávanie na 22. 10. 2002. Toto pojednávanie bolo odročené na neurčito za účelom oboznámenia odporcu so zmenou návrhu a urgencie nepredložených správ.

-dňa 19. 4. 2004 bol určený termín pojednávania na 9. 7. 2004.

-ďalšie pojednávania sa uskutočnili v dňoch 30. 7. 2004, 15. 10. 2004, 10. 12. 2004, 28. 1. 2005 a 11. 3. 2005. Posledného z uvedených pojednávaní, ktoré bolo odročené na neurčito, sa sťažovateľka nezúčastnila.

-dňa   9.   6.   2005   boli   zasielané   výzvy   na   zabezpečenie   potrebných   listinných dokladov.

-dňa 6. 9. 2005 boli robené ďalšie dotazy za účelom zabezpečenia potrebných listín a doručenia zásielky odporcovi.

-dňa 6. 12. 2005 bol určený termín pojednávania na 18. 1. 2006.

-ďalšie   pojednávanie,   na   ktorom   bol   vyhlásený   rozsudok,   sa   uskutočnilo   8.   3. 2006.

- zo spisu neboli zistené prekážky postupu súdu podľa § 107 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku.

- zo spisu neboli zistené prieťahy spôsobené sťažovateľkou.

- za prieťahy, spôsobené súdom, možno považovať obdobia od 28. 3. 2001 do 23. 3. 2002 a od 22. 10. 2002 do 19. 4. 2004.

-   posúdenie   zbytočnosti   prieťahov   ponechávam   na   zváženie   ústavnému   súdu.   Z môjho pohľadu   je   potrebné   poukázať   na   enormnú   zaťaženosť   sudcov   tunajšieho   súdu predovšetkým v predchádzajúcich rokoch, kedy dané konanie prebiehalo, ako aj opakovanú zmenu zákonných sudkýň v súlade s Rozvrhmi práce nášho súdu pre príslušný kalendárny rok. (...)“

Rovnaké skutočnosti zistil aj ústavný súd z obsahu sťažnosti, jej príloh, vyjadrení účastníkov a zo spisu okresného súdu sp. zn. 23 P 75/01.

Právna   zástupkyňa   sťažovateľov   k vyjadreniu   okresného   súdu   nezaujala   žiadne stanovisko.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Sťažnosť v tejto veci pôvodne prijímal na ďalšie konanie IV. senát ústavného súdu. Od 1. marca 2006 v súlade s rozvrhom práce na rok 2006 sa sudca spravodajca Ján Auxt stal členom   II.   senátu   ústavného súdu   a veci,   v ktorých   je sudcom   spravodajcom   Ján Auxt, prerokúva II. senát ústavného súdu. Z tohto dôvodu sa táto vec prerokovala a rozhodla vo veci samej v zložení, ktoré je uvedené v záhlaví tohto nálezu.

II.

Sťažovatelia sa svojou sťažnosťou domáhali vyslovenia porušenia ich základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov...“.   a práva   na   prejednanie   ich   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého „Každý má právo na to, aby jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...“, postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 23 P 75/01.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom   a cieľom   práva   na prerokovanie veci   bez zbytočných   prieťahov“ (napr.   IV. ÚS 59/03),   pričom   „tento   účel   možno   dosiahnuť   zásadne   až   právoplatným   rozhodnutím. Nepostačuje, že štátny orgán   vo veci   koná“ (I. ÚS 76/03, II.   ÚS   157/02). K vytvoreniu „stavu   právnej   istoty   preto   dochádza   až právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného štátneho orgánu“ (napr. III. ÚS 127/03).

Preto   je   základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu   pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.   Ďalšia   významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie odročuje,   predseda senátu spravidla oznámi deň, keď sa bude konať nové pojednávanie.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu. Ústavný súd (obdobne ako Európsky súd pre ľudské práva) pritom prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02, IV. ÚS 111/04). Podľa rovnakých kritérií postupoval aj v danom prípade.

1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú   zložitosť veci, predmetom konania je posúdenie podmienok   zmeny   výšky   už   určeného   výživného   na   neplnoleté   dieťa   sťažovateľky vzhľadom na zmenu pomerov na strane tohto dieťaťa. Ide o konanie, ktoré právne zložité nie je, metodika všeobecných súdov vo veciach starostlivosti o maloletých je dostatočne jasná   a podopretá   ich   stabilizovanou   judikatúrou.   Ústavný   súd   čiastočne   akceptoval stanovisko okresného súdu, že „Jeho skutková zložitosť bola spôsobená obtiažnosťou pri zabezpečovaní potrebných listinných dokladov, ako aj zabezpečovaním účasti odporcu na pojednávaniach, a to i cestou orgánov polície“, ale zároveň konštatoval, že žiadna skutková zložitosť   veci   nemôže   ospravedlniť   doterajšiu   dĺžku   konania.   Z hľadiska   povahy   veci pritom   ide   o vec   týkajúcu   sa   maloletých   detí,   ktorá   vo   všeobecnosti   vyžaduje   postup okresného súdu s osobitnou rýchlosťou. Z toho dôvodu ústavný súd pri hodnotení prieťahov v konaní prihliada na túto povahu veci (I. ÚS 54/02).

2. Ďalším kritériom, použitím ktorého ústavný súd zisťoval existenciu zbytočných prieťahov v konaní sp. zn. 23 P 75/01, bolo správanie sťažovateľov ako účastníkov tohto súdneho   konania.   Vzhľadom   na to,   že   jeden   zo   sťažovateľov   je maloletý,   ústavný   súd hodnotil v konaní pred okresným súdom   iba správanie jeho zákonnej zástupkyne, ktorá vystupuje aj ako sťažovateľka v konaní pred ústavným súdom a v konaní pred okresným súdom ako navrhovateľka. Ústavný súd zo spisu nezistil, že by vo vyhodnocovanom konaní existovali   také   skutočnosti,   ktoré   by   mohli   byť   osobitne   zohľadnené   v neprospech sťažovateľky   v tom   zmysle,   že by bola   prispela   k predĺženiu   konania.   Ani   okresný   súd nemal k jej správaniu námietky.

3. Tretím hodnotiacim kritériom, uplatnením ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo k porušeniu základného práva sťažovateľov, bol postup okresného súdu.

Návrh na zvýšenie výživného na maloletého syna podala sťažovateľka 30. októbra 1998 Okresnému súdu Spišská Nová Ves a okresnému súdu bol predmetný návrh spolu so spisom postúpený 28. marca 2001.

Ústavný súd zistil, že okresný súd bol bez akejkoľvek zákonnej prekážky nečinný v období   od   postúpenia   spisu   (28. marca   2001)   do 23. marca 2002,   keď   určil   termín pojednávania na 2. máj 2002 (takmer 12 mesiacov), a v období od 22. októbra 2002, keď odročil   pojednávanie   na   neurčito   za   účelom   vyžiadania   listinných   dokladov,   do 19. apríla 2004, keď určil termín pojednávania na 9. júl 2004 (takmer 18 mesiacov), čo napokon uznal aj predseda okresného súdu.

Okrem   toho   ústavný   súd   zistil,   že   činnosť   okresného   súdu   bola   aj   neefektívna a nesústredená. Ako neefektívny a nesústredený postup všeobecného súdu hodnotí ústavný súd najmä to, že okresný   súd v priebehu konania nevyužil v dostatočnej   miere postup, ktorým   by eliminoval   nedostatok   súčinnosti   odporcu   v   konaní   (využitie   poriadkových opatrení podľa § 52 a § 53 OSP). Okresný súd síce uložil 15. januára 2005 odporcovi poriadkovú pokutu, ale uznesenie (č. l. 193) mu nebolo dosiaľ doručené. Takýto postup je zvlášť dôležitý v konaniach súdu vo veciach starostlivosti o maloletých (pozri ustanovenia § 6, § 100, § 101 a § 117 ods. 1 OSP). Neefektívna a nesústredená činnosť okresného súdu sa prejavila i v tom, že odročil pojednávanie 22. októbra 2002 za účelom oboznámenia otca maloletého so zmenou návrhu sťažovateľky, pričom výzvu za týmto účelom vypracoval až 14. júna 2004 a zo spisu ani nevyplýva, že by tento návrh bol odporcovi niekedy doručený.V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že ak sú predmetom konania vzájomné vzťahy medzi rodičmi a deťmi, konaniam o týchto vzťahoch majú príslušné súdy venovať mimoriadnu   starostlivosť,   pretože   dĺžka   napadnutého   konania   závažne   ovplyvňuje zabezpečenie základných životných potrieb maloletých detí (I. ÚS 194/03).

Aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že tento súd medzi veci, pri ktorých sa zohľadňuje aj predmet konania, zaraďuje aj vzájomné vzťahy medzi rodičmi a deťmi,   preto   konaniu   o týchto   vzťahoch   príslušné   súdy   majú   venovať   „mimoriadnu starostlivosť,   pretože   procesné   omeškanie   v takejto   veci   môže   mať   za následok de facto rozhodnutie o otázke predloženej súdu“ (H. v. Spojené kráľovstvo z 8. júla 1987, séria 120-A, § 85).

Z tohto   aspektu   ústavný   súd   konštatuje,   že   okresný   súd   vo   svojom   postupe v dostatočnej   miere   nezohľadnil,   o čo   ide   účastníkom   v tejto   veci,   t. j.   matke   a jej maloletému dieťaťu. Aj napriek tomu, že okresný súd 8. marca 2006 vo veci rozhodol, jeho rozhodnutie do dňa prerokovania sťažnosti ústavným súdom ešte nie je právoplatné, teda stav právnej neistoty odstránený nebol.

Vyššie   uvedený   postup   okresného   súdu   nesvedčí   o tom,   že   by   svoju   činnosť organizoval   v súlade   s povinnosťou   uloženou   mu   §   100   ods.   1   OSP   tak,   aby   bola   vec čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Obranu   okresného   súdu   spočívajúcu   v neprimeranej   zaťaženosti   a zmenách zákonných sudcov pri vybavovaní na súd napadnutých vecí (ako dôvodov, ktoré by mali byť objektívnou príčinou spôsobujúcou prieťahy v konaní) ústavný súd neakceptoval. Podľa ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   (napr.   III.   ÚS   147/02,   I.   ÚS   100/02)   nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   a v konečnom   dôsledku   nezbavujú   štát   zodpovednosti   za   pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní.

Vychádzajúc z postupu okresného súdu podľa troch analyzovaných kritérií a berúc do úvahy aj to, o čo sťažovateľom v konaní ide, dospel ústavný súd k názoru, že doterajším postupom   okresného   súdu   v konaní   o návrhu   na   zvýšenie   výživného,   ktoré   je   na   ňom vedené   pod   sp.   zn.   23   P   75/01,   došlo   k zbytočným   prieťahom,   a tým   aj   k porušeniu základného   práva   sťažovateľov   podľa   čl. 48 ods.   2   ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru okresným súdom,   prikázal mu,   aby   vo   veci   konal bez zbytočných   prieťahov a odstránil   tak   stav   právnej   neistoty,   v   ktorej   sa nachádzajú sťažovatelia   domáhajúci   sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie“.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a z akých   dôvodov sa ho domáha“. Podľa ods. 5 citovaného zákonného ustanovenia ak ústavný súd rozhodne o priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia,   orgán,   ktorý   základné   právo   alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovatelia   vo   svojej   sťažnosti   žiadali   aj   o priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia pre každého v sume 50 000 Sk, ktoré odôvodnili dôvodmi uvedenými vo svojej sťažnosti.

Podľa   názoru   ústavného   súdu prichádza v tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia. Pri jeho určení ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania o návrhu sťažovateľky na zvýšenie výživného vedeného   pod sp. zn. 23   P 75/01,   berúc   do   úvahy   skutočnosť,   že konanie   nebolo   do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne skončené, ústavný súd považoval priznanie sumy pre každého sťažovateľa v sume 40 000 Sk za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľov,   ktoré im vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátkou JUDr. M. M. Pri   určení   výšky   náhrady   trov   vychádzal   ústavný   súd   z priemernej   mesačnej   mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2006, ktorá bola 16 381 Sk, a z toho, že za jeden úkon vykonaný v roku 2006 patrí odmena pre každého sťažovateľa v sume   2   730   Sk.   Základná   sadzba   tarifnej   odmeny   bola   znížená   o 20   %,   pretože   išlo o spoločné   úkony   pri   zastupovaní   „dvoch   alebo   viacerých   osôb“.   Spolu   s režijným paušálom k tomuto úkonu vo výške 164 Sk v prípade dvoch sťažovateľov tvorí táto náhrada trov za jeden úkon 4 532 Sk. Úhradu sťažovateľom priznal za dva úkony právnej služby uskutočnené v roku 2006 (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s ustanoveniami § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v celkovej výške 9 064 Sk.

Úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľov (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. marca 2006