znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 31/05-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. mája 2005 v senáte zloženom   z predsedu   Jána   Auxta   a zo   sudcov   Juraja   Horvátha   a Jána   Lubyho   v konaní o sťažnosti   D. M.,   bytom B., zastúpeného   advokátom   JUDr. L. P., B., ktorou   namietal porušenie jeho základného   práva   na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 121/96, za účasti Okresného súdu Bratislava II, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo D. M. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky postupom   Okresného   súdu   Bratislava   II   v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 121/96 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Bratislava II p r i k a z u j e,   aby v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 121/96 konal bez zbytočných prieťahov.

3. D. M. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume 70 000 Sk (slovom sedemdesiattisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Bratislava II p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. Okresný   súd   Bratislava   II j e   p o v i n n ý   uhradiť   D. M. trovy   právneho zastúpenia v sume 5 302 Sk (slovom päťtisíctristodva slovenských korún) na účet advokáta JUDr. L. P., B., do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp. zn. IV. ÚS 31/05 z 2. februára 2005 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o   postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   D. M.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou namietal porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 121/96.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ je účastníkom súdneho konania vedeného pred okresným súdom, ktoré bolo začaté na základe ním podaného návrhu „o vrátenie kúpnej ceny vo výške 660 000,- Sk“ z dôvodu odstúpenia od kúpnej zmluvy.

Podľa sťažovateľa napriek tomu, že od podania návrhu uplynulo viac ako 8 rokov a posledné   pojednávanie   sa   uskutočnilo   pred   viac   ako   šiestimi   rokmi,   ku   dňu   podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo vo veci právoplatne rozhodnuté.

Okresný súd podaním sp. zn. Spr. 2035/05 doručeným ústavnému súdu 24. marca 2005 predložil k sťažnosti vyjadrenie, v ktorom sa uvádza, že:

„- ide o skutkovo a právne zložitý spor (...)

- neboli zistené prekážky postupu konania podľa § 107 a nasl.

- prieťahy spôsobené sťažovateľom neboli zistené

- prieťahy spôsobené súdom boli zistené, tieto vyplývajú z priloženej chronológie

- zistené prieťahy nepovažujem za zbytočné

- neboli zistené iné okolnosti.“

Súčasťou   vyjadrenia   okresného   súdu   je   aj   „Chronológia   úkonov   vo   veci sp. zn. 12 C 121/96:

- 3. 9. 1996 - podaný návrh

- 18. 9. 1996 - úprava sudcu - výzva na zaplatenie súdneho poplatku

- 7. 11. 1996 - zaplatený súdny poplatok

- 28. 11. 1996 - stanovený termín pojednávania na deň 24. 1. 1997

- 16. 12. 1996 - záznam o zaplatení súdneho poplatku

- 15. 1. 1997 - vyjadrenie odporcu (...)

- 24. 1. 1997 - pojednávanie - odročené na deň 28. 2. 1997 (...)

- 17. 2. 1997 - úradný záznam - ospravedlnenie neúčasti právneho zástupcu odporcu

- 28. 2. 1997 - pojednávanie - odročené na neurčito

- 10. 3. 1997 - stanovený termín pojednávania na deň 11. 4. 1997

- 11. 4. 1997 - pojednávanie - odročené na neurčito, nedostavil sa právny zástupca navrhovateľa

- 29. 5. 1997 - urgencia termínu pojednávania právnym zástupcom navrhovateľa

- 24. 7. 1997 - prípis adresovaný právnemu zástupcovi navrhovateľa

- 21. 8. 1997 - podanie právneho zástupcu navrhovateľa - špecifikácia návrhu

- 27. 10. 1997 - stanovený termín pojednávania na deň 3. 12. 1997

- 3. 12. 1997 - pojednávanie - odročené na deň 30. 1. 1998

- 21. 1. 1998 - ospravedlnenie právneho zástupcu odporcu

- 30. 1. 1998 - pojednávanie - odročené na deň 27. 3. 1998

- 27. 3. 1998 - pojednávanie - odročené na neurčito

- 16. 3. 1999 - uznesenie o ustanovení znalca

- 29. 3. 1999 - urgencia rozhodnutia vo veci od právneho zástupcu navrhovateľa

- 23. 6. 1998 (správne 1999, pozn. ústavného súdu) - záznam o zložení preddavku na znalca od navrhovateľa

- 20. 5. 1999 - záznam o zložení preddavku na znalca od odporcu

- 27. 12. 2001 - znalecký posudok

- 9. 1. 2002 - prípis adresovaný znalcovi, aby zaslal vyúčtovanie za znalecký posudok

- 16. 4. 2002 - úprava sudcu - daj spis na lehotu, odchod zákonnej sudkyne na MD

- október 2002 - prikázanie veci novej zákonnej sudkyni JUDr. P. P. (...)

- 21. 10. 2004 - sťažnosť navrhovateľa na prieťahy v konaní

- 20. 10. 2004 - úprava sudcu - doruč znalecký posudok, výzva znalca na doručenie vyúčtovania

- 3. 11. 2004 - vyjadrenie právneho zástupcu odporcu

- 30. 11. 2004 - opätovne doručiť znalcovi (...)

- 2. 2. 2005 - opätovná urgencia znalca.“

Obdobné procesné úkony, ktoré označil okresný súd vo vyjadrení, zistil aj ústavný súd z obsahu spisu okresného súdu.

Navyše, ústavný súd zistil, že v období po zložení preddavku na trovy znaleckého dokazovania   (20. mája 1999   a   23. júna 1999)   okresný   súd   vydal   uznesenie   sp. zn. 12 C 121/96   z 28. februára 2000,   ktorým   ustanovil   nového   znalca   (z dôvodu,   že predchádzajúci   znalec   spis   vrátil,   čo   odôvodnil   tým,   že   v predmetnej   veci   vypracoval znalecký posudok na požiadanie sťažovateľa ešte pred začatím konania). Dňa 15. mája 2000 dal okresný súd doručiť spis novoustanovenému znalcovi a 24. septembra 2001 urgoval vypracovanie a predloženie znaleckého posudku.

Podaním doručeným ústavnému súdu 21. apríla 2005 sa právny zástupca sťažovateľa vyjadril k stanovisku okresného súdu a uviedol:

„Opätovne chcem poukázať na prieťahy v konaní, ktoré jednoznačne spôsobil súd a ktoré prieťahy súd vo svojej odpovedi zo dňa 28. 12. 2004 a v odpovedi adresovanej ÚS SR   zo   dňa   16.   3.   2005   priznal   a skonštatoval,   že   prieťahy   spôsobené   sťažovateľom neboli zistené a neboli zistené prekážky postupu konania podľa § 107 a nasl.

Nesúhlasím však s názorom súdu, že ide o skutkovo a právne zložitý spor, nakoľko sťažovateľ   -   navrhovateľ   sa   v tomto   konaní   domáhal   vrátenia   kúpnej   ceny   z dôvodu odstúpenia od kúpnej zmluvy uzavretej s odporcom.   Navrhovateľ -   sťažovateľ   spoločne s návrhom predložil súdu všetky podklady, preukazujúce ním tvrdené skutočnosti, pričom predložil aj Znalecký posudok č. 1560-96/96, ktorý si dal pre potreby konania vyhotoviť riadnym   znalcom   z odboru   cestná   doprava   Ing. J. K.   Jedinou   spornou   otázkou   v tomto konaní bolo to, či navrhovateľ - sťažovateľ odstúpil od kúpnej zmluvy oprávnene, alebo nie a ak áno, potom vrátenie vyplatenej kúpnej ceny, ktorej sa navrhovateľ domáhal, by bolo nepochybné. Ako advokát riešim množstvo iných sporov, ktoré z hľadiska dokazovania je možné považovať za zložité, ale v tomto prípade sa zďaleka o zložitý právny spor nejedná. Zložitosť   tohto   sporu   súd   nijako   nepreukázal   a nešpecifikoval.   Do   obdobia   posledného pojednávania   dňa   27. 3. 1998   súd   podľa   môjho   názoru   v rámci   možností   konal,   bolo vytýčených niekoľko pojednávaní, aj keď k vedeniu konania som mal a mám ako právny zástupca   množstvo   výhrad.   Dňa   27. 3. 1998   bolo   pojednávanie   odročené   na   neurčito z dôvodu   nariadenia   znaleckého   dokazovania   a od   tohto   obdobia   došlo   a dochádza zo strany súdu k neodôvodneným prieťahom v konaní na ktoré upozorňujem. Súd až po roku ustanovil   znalca   uznesením   zo   dňa   16. 3. 1999,   čo je na   takýto   jednoduchý   úkon jednoznačne neúmerná doba. Listami zo dňa 24. 3. 1999 a 22. 12. 1999 som súd žiadal opakovane   o   odstránenie   prieťahov   v konaní   a o   vytýčenie   termínu   pojednávania.   Dňa 3. 4. 2000 mi súd doručil uznesenie vo veci, ktoré je však datované zo dňa 28. 2. 2000, ktorým súd zrušil predošlé uznesenie súdu v časti výroku o ustanovenie znalca Ing. Ľ. S. a ustanovil nového znalca Ing. J. P. Súd túto zmenu odôvodnil tým, že údajne pôvodne menovaný znalec Ing. S. vrátil spis súdu s tým, že na požiadanie navrhovateľa vypracoval znalecký posudok č. 1560-96/96, a to ešte pred začatím konania. Znalecký posudok č. 1560- 96/96, ktorý sme súdu predložili ako dôkaz, však nevypracoval Ing. S., ale vypracoval ho Ing. J. K.,   čo súd   veľmi   dobre   vedel,   nakoľko   mal   tento   znalecký   posudok   ako   dôkaz k dispozícii. Z uvedeného je zrejmé, že takýmto nesprávnym postupom súdu došlo k ďalším zbytočným, neúmerným a hlavne k neodôvodneným prieťahom v konaní. Túto skutočnosť však súd vo svojej predloženej chronológii vôbec nespomína a neuvádza, že dňa 28. 2. 2000 vydal spomínané uznesenie, ktorým zmenil znalca. Dňa 27. 12. 2001 Ing. P. ako nový znalec predložil súdu znalecký posudok, súd vôbec nestanovil znalcovi lehotu na jeho podanie a napriek tomu, že znalecký posudok je z roku 2000, podľa jeho čísla 136/2000 tak tento bol predložený   až   koncom   roku   2001.   Aby   som   v skratke   zhrnul   činnosť   súdu   od dátumu posledného pojednávania, t. j. od 27. 3. 1998, súd do dnešnej doby neuskutočnil žiadny relevantný úkon vo veci, ktorý by smeroval k rýchlemu prejednaniu veci bez zbytočných prieťahov. Jediné, čo súd od tejto doby uskutočnil, bol už spomínaný nezmyselný úkon, ktorým   neodôvodnene   zrušil   ním   vymenovaného   znalca   a vymenoval   iného,   pričom to zdôvodnil   nezmyselne.   Napriek   tomu,   že   znalecký   posudok   bol   súdu   doručený   ako spomínam   27. 12. 2001,   súd   tento   znalecký   posudok   doručil   do   mojej   advokátskej kancelárie až 28. 10. 2004. t. j. po takmer 3 rokoch, čo je jednoznačne neúmerne dlhá doba. Z uvedeného vyplýva, že v čase podania našej sťažnosti, t. j. ku dňu 21. 10. 2004 súd vo veci nekonal od uvedeného dátumu 27. 3. 1998, t. j. 6,5 roka. Celkovo súdne konanie trvá už takmer   9   rokov,   čo   je   nepochybne   neúmerná   doba   najmä   vzhľadom   k tomu,   že aj súd priznal, že zo strany navrhovateľa - sťažovateľa neboli zistené prieťahy.

Dokonca   súd   na   podanú   sťažnosť   na   prieťahy   zo   dňa   21. 10. 2004   neodpovedal v zákonom   stanovenej   lehote,   ale   odpovedal   až   listom   doručeným   do   mojej   AK   dňa 13. 1. 2005 napriek tomu, že JUDr. Š. poverená zastupovaním predsedníčky súdu, uznala prieťahy   a ospravedlnila   sa.   Do   dnešnej   doby   napr.   súd   nerozhodol   o   podanej   našej námietke a žiadosti zo dňa 14. 9. 2000 o vylúčenie sudcu z prejednávania veci.

Súdom predložená chronológia len potvrdila opodstatnenosť podania našej sťažnosti na   ÚS   SR,   aj   keď   chronológia   nie   je   kompletná,   resp.   sú   v nej   uvedené   úkony,   ktoré za úkony súdu vo veci nie je možné považovať.

Tak ako uvádzam vyššie nesúhlasím s tým, že sa jedná o skutkovo a právne zložitý spor   a podľa   nášho   názoru   sa   jedná   o   zbytočné   prieťahy,   ktoré   súd   spôsobil   svojím postupom, tak ako je uvedené.

Jednoznačne sme preukázali, že súd pochybil a došlo preukázateľne k prieťahom v konaní, ktoré samotný zodpovedný súd uznal.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa sťažnosťou   domáhal vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

„Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (IV. ÚS 365/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Samosudca   je   podľa   § 117   ods. 1   OSP   povinný   robiť   vhodné   opatrenia,   aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým   aj   k   porušeniu   základného   práva   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   v súlade   so   svojou doterajšou   judikatúrou   (III. ÚS 111/02,   III. ÚS 247/03,   IV. ÚS 272/04)   ústavný   súd zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania a postup samotného súdu.

1. Ústavný   súd   konštatuje,   že   predmetom   konania   pred   okresným   súdom   je rozhodovanie o nároku na vrátenie kúpnej ceny z dôvodu odstúpenia od kúpnej zmluvy. Z hľadiska posudzovania podľa kritéria, či išlo o zložitú vec po právnej a skutkovej stránke, ústavný súd sa nestotožňuje s vyjadrením okresného súdu, „že ide o (...) právne zložitý spor“,   a poznamenáva,   že právnu   úpravu   týkajúcu   sa   preskúmavaného   konania   a jej aplikáciu v občianskom súdnom konaní nepovažuje za natoľko komplikovanú a náročnú, aby mohla ospravedlniť doterajší zdĺhavý priebeh konania okresného súdu. V okolnostiach prípadu,   keď   bolo   potrebné   nariadiť   znalecké   dokazovanie,   ktoré   mohlo   a aj   sčasti ovplyvnilo   doterajšiu   dobu   trvania   konania,   ústavný   súd   pripúšťa   čiastočnú   faktickú zložitosť veci, ktorá ale neospravedlňuje nečinnosť okresného súdu v tomto konaní.

2. Ďalším kritériom pri vyhodnocovaní, či v uvedenom konaní došlo k zbytočným prieťahom,   bolo   správanie   sťažovateľa   ako   účastníka   súdneho   konania.   Ústavný   súd z obsahu spisu uzaviera, že sťažovateľ síce na výzvu okresného súdu podaním z 20. augusta 1997 upresnil (špecifikoval) pôvodný návrh a do 16. marca 2005 (t. j. do dňa, keď okresný súd dal pokyn na doručenie spisu ústavnému súdu) nereagoval na výzvu okresného súdu z 15. októbra 2004 na vyjadrenie k pripojenému znaleckému posudku, ale tieto okolnosti na jeho strane nemali výraznejší vplyv na spomalenie konania a jeho doterajšiu viac ako 8 a pol   ročnú   dĺžku.   Ústavný   súd   preto   vyhodnotil   správanie   sťažovateľa   ako   aktívne a súčinnostné,   čo   potvrdzuje   aj   okresný   súd,   ktorý   vo   vyjadrení   k sťažnosti   uvádza, že „prieťahy spôsobené sťažovateľom neboli zistené“.

3. Pokiaľ   ide   o   postup   okresného   súdu   v posudzovanom   konaní,   ústavný   súd prihliadal   na   ustanovenie   § 100   ods. 1   OSP,   podľa   ktorého   len   čo   sa   konanie   začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Ústavný súd konštatuje, že okresný súd bol bez existencie prekážky postupu konania podľa § 107 a nasl. OSP nečinný v týchto obdobiach:

- od   27. marca 1998,   keď   sa   uskutočnilo   pojednávanie,   ktoré   bolo   odročené na neurčito z dôvodu nariadenia znaleckého dokazovania, do 16. marca 1999, keď okresný súd uznesením č. k. 12 C 121/96-33 ustanovil prvého znalca (t. j. takmer 1 rok),

- od 7. júla 2000, keď novému súdnemu znalcovi uplynula lehota na vypracovanie znaleckého   posudku,   do   24.   septembra   2001,   keď   okresný   súd   urgoval   vypracovanie znaleckého posudku (t. j. takmer 1 rok a 3 mesiace),

- od   27. decembra 2001,   keď   bol   okresnému   súdu   doručený   znalecký   posudok, do 15. októbra 2004, keď okresný súd dal pokyn na jeho doručenie účastníkom konania a vyzval ich na písomné vyjadrenie (t. j. 2 roky a 10 mesiacov).

Spolu nečinnosť okresného súdu predstavuje viac ako 5 rokov.

Ústavný   súd   už   v rámci   svojej   judikatúry   vyslovil,   že   k zbytočným   prieťahom v súdnom   konaní   môže   dôjsť   nielen   nekonaním   príslušného   súdu,   ale   aj   nesprávnou (neefektívnou) činnosťou súdu, ktorá nesmeruje k odstráneniu právnej neistoty účastníka súdneho konania vo veci, s ktorou sa na súd obrátil (II. ÚS 2/01).

Ústavný   súd   poznamenáva,   že   dokazovanie   v merite   veci   sa   uskutočnilo   len na jednom z doterajšieho počtu šiestich uskutočnených pojednávaní. Opakovaná neúčasť odporcu a nevykázané doručenie predvolania na pojednávanie sťažovateľovi boli dôvodmi odročenia štyroch pojednávaní.

Celkovo postup okresného súdu do ostatného pojednávania uskutočneného 27. marca 1998 (odročeného za účelom nariadenia znaleckého dokazovania) možno charakterizovať ako neefektívny, bez akéhokoľvek výsledku vo vzťahu k meritu veci, a to aj napriek tomu, že podľa vyjadrenia právneho zástupcu sťažovateľa z 18. apríla 2005 okresný súd v tomto období „v rámci možností konal“.

Skutočnosť,   že   okresný   súd   uznesením   č. k.   12 C 121/96-37   z 28. februára 2000 (ďalej len „uznesenie 2“) zrušil uznesenie č. k. 12 C 121/96-33 zo 16. marca 1999 (ďalej len „uznesenie 1“) v časti výroku o ustanovení znalca a ustanovil nového znalca, vyhodnotil ústavný súd ako nenáležitý a nesústredený postup. Ako uvádza okresný súd v odôvodnení uznesenia 2 „znalec (...) spis vrátil s tým, že v predmetnej veci na požiadanie navrhovateľa vypracoval znalecký posudok č. 1560-96/96 a to ešte pred začatím konania“. Zo súdneho spisu okresného súdu ústavný súd zistil, že je pravdou, že sťažovateľ predložil ako prílohu k návrhu   na   začatie   konania   z 2.   septembra 1996   ako   dôkaz znalecký   posudok   č. 1560-96/96, ale vypracovaný iným znalcom, nie tým, ktorý bol ustanovený ako prvý, a vrátil spis bez vypracovania znaleckého posudku.

Ústavný súd sa nestotožnil s vyjadrením právneho zástupcu sťažovateľa, že okresný súd „nestanovil znalcovi lehotu na (...) podanie znaleckého posudku“. Uznesením 2 okresný súd   síce   zrušil   uznesenie 1,   ale   iba   v časti   výroku   o ustanovení   znalca.   Ostatné   časti uznesenia 1 ostali nezmenené, t. j. aj 30-dňová lehota na písomné vyhotovenie znaleckého posudku.

Sťažovateľ podaním zo 14.   septembra 2000 namietal zaujatosť zákonnej sudkyne a žiadal o jej vylúčenie z prejednávania a rozhodovania veci, ale ako uvádza v sťažnosti „do dnešného dňa však nedostal zo súdu akékoľvek vyjadrenie týkajúce sa ním uvádzaných skutočností“.

Obdobie od 15. októbra 2004, keď okresný súd dal pokyn na doručenie znaleckého posudku   účastníkom   konania   na vyjadrenie,   až do   dňa   doručenia   spisu   okresného   súdu ústavnému súdu vyhodnotil ústavný súd ako obdobie neefektívnej a nesústredenej činnosti, keď okresný súd počas takmer 6-mesačného obdobia iba dvakrát urgoval súdneho znalca na predloženie vyúčtovania trov znaleckého dokazovania bez vykonania iných meritórnych úkonov. Takýto postup okresného súdu nesmeroval plynule k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľa ohľadom tých práv, kvôli ktorým sa na neho obrátil, aby o jeho veci rozhodol.

Ústavný súd pri svojom rozhodovaní v predmetnej veci taktiež zohľadnil skutočnosť, že   okresný   súd   mohol   dôraznejším   postupom,   predovšetkým   využitím   procesných prostriedkov, ktoré mu na tento účel zákon zveruje vo vzťahu k súdnemu znalcovi (hoci prieťahy   spôsobené   znalcom   v trvaní   15   mesiacov   predstavujú   iba   ¼   z celkovej   doby nečinnosti   okresného   súdu),   urýchliť   konanie   v predmetnej   veci   pri   zabezpečovaní súdnoznaleckého posudku.

Všeobecný súd vzhľadom na jeho povinnosť organizovať procesný postup v súdnom konaní tak, aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa naň fyzická osoba   obrátila   so   žiadosťou   o rozhodnutie,   zodpovedá   za   adekvátne   a účelné   využitie procesných   prostriedkov,   ktoré   mu   na   tento   účel   zákon   zveruje   (vrátane   poriadkových opatrení v zmysle § 53 OSP), aj vo vzťahu k súdnemu znalcovi. Všeobecný súd v rozsahu svojej právomoci nesie zodpovednosť aj za zabezpečenie efektívneho postupu znalca pri vypracovaní znaleckého posudku (III. ÚS 111/01, III. ÚS 56/02). V tomto prípade sa tak nestalo, čo spolu s ďalšími okolnosťami na strane okresného súdu (napr. odchod zákonnej sudkyne na riadnu materskú dovolenku) malo za následok vznik prieťahov v tomto konaní.

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   dospel   k   názoru,   že   doterajším   postupom okresného   súdu   v konaní,   ktoré   bolo   na   ňom   vedené   pod   sp. zn.   12 C 121/96,   došlo k zbytočným   prieťahom,   a tým   aj   k   porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Pretože ústavný súd zistil porušenie sťažovateľom označeného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy okresným súdom, prikázal mu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil   tak   stav   právnej   neistoty,   v ktorej   sa   nachádza   sťažovateľ   domáhajúci   sa rozhodnutia vo svojej veci.

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie“.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a z akých   dôvodov sa ho domáha“. Podľa § 56 ods. 5 citovaného zákona ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ v sťažnosti žiadal aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume   652 500 Sk   z dôvodov,   že: „mu   vznikli   veľké   morálne   a nemajetkové   straty, predovšetkým   tým,   že   zo   strany   súdnej   moci   nedošlo   k odstráneniu   právnej   neistoty a nedostalo sa mu právnej ochrany...“, a navyše, ako ďalej uvádza, “dlhotrvajúci proces mal   nepriaznivý   vplyv   aj   na   manželstvo   (...),   ktoré   je   v súčasnosti   do   značnej   miery rozvrátené.   Tento   rozvrat   bol   spôsobený   nervozitou   a nestálym   psychickým   tlakom vyplývajúcim zo straty dôvery v súdnu moc (...).“

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo zásad   spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl. 41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na celkovú dĺžku konania okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 121/96, ktorá je viac ako 8 a pol roka, berúc do úvahy konkrétne okolnosti prípadu, ústavný súd považoval priznanie sumy 70 000 Sk za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde. Sťažovateľom požadovanú sumu primeraného finančného   zadosťučinenia   652 500 Sk   ústavný   súd   považuje   v okolnostiach   prípadu za neprimeranú.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli   v dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom   advokátom   JUDr. L. P. Ústavný   súd   pri   priznaní   trov   konania   vychádzal   z výšky   priemernej   mesačnej   mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2004, ktorá bola 15 008 Sk. Úhradu priznal za dva   úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška“) každý úkon po 2 501 Sk a 2 x 150 Sk režijný paušál (§ 16 vyhlášky). Úhrada bola priznaná v celkovej sume 5 302 Sk.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom   na   čl. 133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. mája 2005