znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 31/04-33

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. mája 2004 v senáte zloženom   z predsedu   Jána Lubyho a zo sudcov   Jána Auxta   a Juraja Horvátha v konaní o sťažnosti Dr. S. M. a K. M., obaja bytom Č. V., zastúpených advokátom Mgr. M. M., B., vo veci porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na prejednanie ich   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 52/01, za účasti Okresného súdu Bratislava I, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Dr. S. M. a K. M. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na prejednanie   ich   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 52/01 p o r u š e n é   b o l o.

2. Dr.   S.   M.   a   K.   M. p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume 20 000 Sk (slovom dvadsaťtisíc slovenských korún), ktoré im je Okresný súd Bratislava I p o v i n n ý   vyplatiť spoločne a nerozdielne do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

3. Okresný súd Bratislava I j e   p o v i n n ý   uhradiť Dr. S. M. a K. M. do jedného mesiaca   od   doručenia   tohto   nálezu   trovy   konania   vo   výške   8 796 Sk   (slovom osemtisícsedemstodeväťdesiatšesť slovenských korún) na účet advokáta Mgr. M. M., B.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením sp. zn. IV. ÚS 31/04 z 5. februára 2004 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Dr. S. M. a K. M., obaja bytom Č. V. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie ich základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“)   a práva   na   prejednanie   ich   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného   súdu   Bratislava   I   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 7 C 52/01.

Z prijatej sťažnosti vyplýva, že navrhovatelia podali 3. apríla 2001 okresnému súdu návrh na „... určenie veľkosti spoluvlastníckeho podielu na nehnuteľnostiach...“ smerujúci proti sťažovateľom (v konaní pred okresným súdom v procesnom postavení žalovaných).

Sťažovatelia uviedli, že ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo vydané rozhodnutie   vo   veci   samej.   Konanie   v predmetnej   veci   bolo   napokon   okresným   súdom zastavené   na   základe   späťvzatia   návrhu   navrhovateľov   na   pojednávaní   uskutočnenom 23. februára 2004, keď sa títo súčasne vzdali aj práva na podanie opravného prostriedku.

Vo svojej sťažnosti sa sťažovatelia okrem iného domáhali, aby ústavný súd podľa čl. 127 ústavy rozhodol, že postupom okresného súdu bolo porušené ich základné právo na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a právo na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a súčasne žiadali, aby im ústavný súd priznal primerané finančné zadosťučinenie v sume 50 000 Sk.

Podpredsedníčka   okresného   súdu   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadrila k sťažnosti podaním sp. zn. Spr. 2040/03 z 5. decembra 2003 doručeným ústavnému súdu 11. decembra 2003, v ktorom sa okrem iného uvádza: „S návrhom   na   začatie   konania sa navrhovatelia v 1. – 8. rade zastúpení advokátom Mgr. V. G. obrátili na Okresný súd Bratislava   I   dňa   3.   4.   2001.   Súdny   poplatok   za   návrh   v súlade   so   zák.   č. 71/1992   Zb. o súdnych   poplatkoch   v platnom   znení,   uhradený   nebol.   Právny   zástupca   oprávnených dňa 28. 6. 2001 podal návrh na vydanie predbežného opatrenia. Konajúca sudkyňa úpravou zo dňa 3. 8. 2001 vyzvala navrhovateľov a ich právneho zástupcu aby súdu v lehote 30 dní predložili   dôkaz   o hodnote   spornej   nehnuteľnosti   a uznesením   č. k. 7 C 52/01-18   zo   dňa 3. 8. 2001 rozhodla o návrhu na vydanie predbežného opatrenia. Sťažovatelia v 1. a 2. rade ako   odporcovia   v 1.   a 2.   rade   doručili   súdu   dňa   splnomocnenie   zo   dňa   7. 10. 2001 na zastupovanie v tomto konaní pre Mgr. M. M., B. Z dôvodu odvolania odporcu v 1. a 2. rade doručeného tunajšiemu súdu dňa 26. 10. 2001 bola vec predložená na rozhodnutie Krajskému súdu Bratislava dňa 7. 11. 2001. Krajský súd Bratislava uznesením č. k. 17 Co 501/01-30   zo   dňa   31. 1. 2002   odvolanie   sťažovateľov   (odporcov   v konaní)   odmietol. Uznesenie sa stalo právoplatným dňa 27. 7. 2002. Úpravou zo dňa 24. 10. 2002 požiadala konajúca sudkyňa o pripojenie sp. zn. D 573/98. Dňa 7. 11. 2002 navrhovateľka v 7. rade doručila tunajšiemu súdu späťvzatie návrhu na začatie konania. Úpravou z 10. 2. 2003 konajúca sudkyňa vyzvala právneho zástupcu navrhovateľov opakovane, aby v lehote 15 dní predložil doklad o hodnote sporného podielu nehnuteľnosti s tým, že ak v stanovenej lehote ocenenie   sporného   podielu   nepredloží,   súd   nariadi   znalecké   dokazovanie   na   náklady navrhovateľov. Dňa 28. 5. 2003 doručil právny zástupca navrhovateľov znalecký posudok znalca   V.   Š.   Dipl.   tech.   Sudkyňa   úpravou   zo   dňa   4.   8.   2003   vyzvala   navrhovateľov na zaplatenie súdneho poplatku za návrh pod hrozbou zastavenia konania (§ 10 ods. 2 zák. č.   71/1992   Zb.   v znení   zmien   a doplnkov).   Podľa   výpisu   NBS   zo   dňa   31. 10.   2003   bol poplatok zaplatený. Uznesením č. k. 7 C 52/01 zo dňa 7. 11. 2003 súd konanie v časti návrhu navrhovateľky v 7. rade zastavil a stanovil termín pojednávania na 23. 2. 2004. Ako to vyplýva z priebehu konania vedeného na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn.   7   C   52/01   nedošlo   k prieťahom   v konaní.   Sudkyňa   pri   výkone   svojej   funkcie rozhodovala v súlade s Občianskym súdnym poriadkom a zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch v platnom znení.

S poukazom   na   uvedené   si   dovoľujeme   navrhnúť   váženému   Ústavnému   súdu Slovenskej republiky, aby v prípade, že sťažnosti sťažovateľov prijme na prejednanie, aby bola vzatá na vedomie skutočnosť, že zákonná sudkyňa vybavuje v oddelení 7 C vysoký počet pridelených vecí a podanie navrhovateľov nemalo riadne náležitosti (nebol uhradený súdny   poplatok   v súlade   so   zák.   č.   71/1992   Zb.   o súdnych   poplatkoch   v platnom   znení, nemalo   doložené   potrebné   listinné   dôkazy   –   znalecký   posudok   na   sporný   podiel nehnuteľnosti).“

Toto   vyjadrenie   bolo   podpredsedníčkou   okresného   súdu   doplnené   listom zo 6. apríla 2004,   v   ktorom   uviedla,   že   trvá   na   svojom   vyjadrení   z 5.   decembra   2003, súčasne   oznámila,   že   konanie   vo   veci   bolo   v dôsledku   späťvzatia   návrhu   uznesením z 23. februára 2004 zastavené, a požiadala ústavný súd, aby zvážil, či prizná sťažovateľom primerané   finančné   zadosťučinenie.   Prehľad   úkonov   uvedených   vo   vyjadrení podpredsedníčky okresného súdu z 5. decembra 2003 sa zhoduje so zisteniami ústavného súdu   vyplývajúcimi   z   preskúmania   dotknutého   súdneho   spisu   sp.   zn.   7 C 52/01. Pri celkovom hodnotení prieťahov konania ústavný súd bral do úvahy všetku dokumentáciu obsiahnutú v predloženom spise a všetky okolnosti, ktoré z nej vyplývali.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovatelia sa svojou sťažnosťou domáhali vyslovenia porušenia základného práva podľa čl.   48   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   „Každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

Sťažovatelia zároveň namietali aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého „Každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   vec   bola   spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...“.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom   a   cieľom   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov“ (napr. IV. ÚS 59/03),   pričom   „tento   účel   možno   dosiahnuť   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím. Nepostačuje, že štátny orgán vo veci   koná“ (I. ÚS 76/03, II.   ÚS   157/02). K vytvoreniu „stavu právnej istoty preto dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu“ (napr. III. ÚS 127/03).

Preto   je   základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu   pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.   Ďalšia   významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie odročuje,   predseda senátu spravidla oznámi deň, keď sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým   aj   k porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   v súlade   so   svojou doterajšou   judikatúrou   (III.   ÚS   111/02,   IV.   ÚS   74/02,   III.   ÚS   142/03)   ústavný   súd zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3).

Pri uplatnení týchto kritérií však ústavný súd súčasne zastáva názor, že ich aplikácia je   oveľa   jednoduchšia   v prípade,   ak   zistí,   že   „súd   bol   celkovo   nečinný   a od   podania žalobného návrhu neuskutočnil vo veci žiadne úkony“ (II. ÚS 4/03).

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd aj v predmetnom prípade bral do úvahy skutkový stav veci a platnú právnu úpravu (napr. I. ÚS 132/02) relevantnú pre rozhodnutie, ako aj právnu povahu (charakter) veci.

Predmetom konania na okresnom súde vo veci vedenej pod sp. zn. 7 C 52/07 bolo rozhodovanie „o určenie veľkosti spoluvlastníckeho podielu na nehnuteľnostiach“.

Ústavný súd zistil, že počas trvania napadnutého konania (teda v priebehu takmer troch   rokov)   nevykonal   okresný   súd   (s   výnimkou   pojednávania   nariadeného na 23. február 2004 a na ňom vydaného uznesenia o zastavení konania) žiaden relevantný procesný úkon vo veci samej.

Vychádzajúc   zo   zisteného   priebehu   konania   v predmetnej   veci   (nezaoberanie sa jej meritom) ústavný súd dospel k záveru, že predmet konania, resp. skutková a právna povaha sporu nemohli mať žiadny vplyv na dĺžku konania pred okresným súdkom, a preto ani nepovažoval za potrebné zaoberať sa hodnotením právnej a faktickej zložitosti sporu.

2. Správanie účastníkov konania (sťažovateľov) je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či   v konaní pred súdom   došlo   k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu   ich základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 ústavy. V predmetnej veci sťažovatelia ničím neprispeli k predĺženiu súdneho konania.

3. Tretím   kritériom,   použitím   ktorého   ústavný   súd   zisťuje,   či   došlo   k porušeniu označených základných práv sťažovateľov, je postup samotného súdu v konaní.

Na základe výzvy okresného súdu z 3. augusta 2001 navrhovatelia oznámili súdu (oznámenie doručené súdu 30. októbra 2001), že na stanovenie základu pre určenie výšky súdneho   poplatku   je   možné   použiť   už   existujúci   znalecký   posudok,   ktorý   je   súčasťou dedičského   spisu   vedeného   na   okresnom   súde   pod   sp.   zn.   D   573/98,   Dnot   106/98. Dňa 24. októbra   2002   (takmer   po   1   roku   od   oznámenia)   dal   zákonný   sudca   pokyn kancelárii, aby bol k predmetnému spisu pripojený spis sp. zn. D 573/98, Dnot 106/98. Napriek   uvedenému   zákonný   sudca   listom   z   28. apríla 2003   opätovne   vyzval navrhovateľov, aby v lehote 15 dní súdu „... predložili doklad o hodnote sporného podielu nehnuteľnosti!!!“ Na základe tejto výzvy bola okresnému súdu 28. mája 2003 predložená kópia   znaleckého   posudku   zo   spisu   sp.   zn.   D   573/98,   Dnot   106/98   a v nadväznosti na to vyzval okresný súd navrhovateľov, aby zaplatili súdny poplatok.

Obdobie   od   30. októbra 2001,   keď   navrhovatelia   okresnému   súdu   oznámili, že na účely stanovenia základu pre výpočet súdneho poplatku je možné použiť znalecký posudok, ktorý je súčasťou dedičského spisu okresného súdu sp. zn. D 573/98, Dnot 106/98, do 3.   septembra   2003,   keď   okresný   súd   na   základe   tohto   znaleckého   posudku   vyzval navrhovateľov na zaplatenie súdneho poplatku, ústavný súd pripísal na ťarchu okresného súdu   ako   obdobie,   keď   okresný   súd   konal   neefektívne,   t.   j.   so   zbytočnými   prieťahmi (v trvaní 1 roka a 10 mesiacov).

Ústavný   súd   sa   stotožnil   s názorom   sťažovateľov   a kvalifikoval   realizáciu opakovanej   výzvy   okresného   súdu   adresovanej   právnemu   zástupcovi   navrhovateľov z 10. februára   2003   na   doloženie   dokladu   o hodnote   sporného   podielu   nehnuteľnosti ako nenáležitý   postup   okresného   súdu,   v dôsledku   ktorého   došlo   k   vzniku   zbytočných prieťahov   v konaní.   Naopak,   ústavný   súd   nemohol   súhlasiť   s názorom   sťažovateľov, že konanie malo byť zastavené v súlade s § 10 ods.   2 zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1992   Zb.   o súdnych   poplatkoch   a poplatku   za   výpis   z registra   trestov   v   znení neskorších predpisov, pretože v danom prípade nešlo o nezaplatenie poplatku v dodatočnej lehote   určenej   okresným   súdom   na   základe   jeho   výzvy,   ale   okresný   súd   iba   urgoval predloženie   znaleckého   posudku,   z ktorého   by   bolo   možné   zistiť   základ   pre   výpočet poplatku.

Ústavný súd konštatuje, že skutočnosť, že navrhovatelia nezaplatili súdny poplatok do 31. októbra 2003, nezbavovala okresný súd povinnosti konať vo veci bez zbytočných prieťahov, a preto ústavný súd nemohol akceptovať tento dôvod jeho nekonania, na ktorý poukázala   vo   vyjadrení   podpredsedníčka   okresného   súdu.   Keďže   samotná   výzva   nemá povahu procesného rozhodnutia, konanie vo veci pokračovalo, o čom svedčí aj ďalší postup okresného   súdu.   Obdobne   nemohol   prijať   argument   podpredsedníčky   okresného   súdu ospravedlňujúci   prieťahy   v konaní   s poukazom   na   vysoký   počet   zákonnej   sudkyni pridelených vecí. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (I. ÚS 159/02, II. ÚS 26/03, I. ÚS 76/03)   nadmerné   množstvo   vecí,   v ktorých   štát   musí   zabezpečiť   konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republiky nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný   počet   sudcov   alebo   ďalších   pracovníkov   na   súde,   ktorý   oprávnený   subjekt požiadal   o odstránenie   svojej   právnej   neistoty,   nemôžu   byť   dôvodom   na   zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní.

Vyššie   uvedený   postup   okresného   súdu   nesvedčí   o tom,   že   by   svoju   činnosť organizoval   v súlade   s povinnosťou   uloženou   mu   §   100   ods.   1   OSP   tak,   aby   bola   vec čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Vychádzajúc z uvedeného dospel ústavný súd k názoru, že postupom okresného súdu v konaní, ktoré bolo na ňom vedené pod sp. zn. 7 C 52/01, došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Vzhľadom na to,   že   na   základe   späťvzatia   návrhu   navrhovateľmi   bolo   konanie   vo   veci   zastavené (uznesenie o zastavení konania z 23. februára 2004, ktoré vzhľadom na to, že účastníci konania   sa   po   jeho   vyhlásení   výslovne   vzdali   opravného   prostriedku,   nadobudlo právoplatnosť   v deň,   keď   bolo   vyhlásené),   čím   sa   odstránil   stav   právnej   neistoty sťažovateľov, neprichádza už do úvahy, aby ústavný súd prikázal okresnému súdu konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie“.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a z akých   dôvodov sa ho domáha“. Z ustanovenia § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde vyplýva, že primerané finančné zadosťučinenie má povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch. Podľa   ods.   5   citovaného   zákonného   ustanovenia   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovatelia   vo   svojej   sťažnosti   žiadali   o   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia   vo   výške   50 000 Sk   z dôvodu   nepríjemností   spojených   s neprimeranou dĺžkou konania a obmedzenia výkonu základných práv a slobôd, ktoré im spôsobil okresný súd svojím postupom v napadnutom konaní.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného   finančného   zadosťučinenia,   ktoré   je   peňažnou   protihodnotou   utrpenej nemajetkovej ujmy (napr. I. ÚS 15/02, IV. ÚS 84/02).

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo zásad   spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   celkovú   dĺžku   konania   okresného   súdu   vo   veci   vedenej pod sp. zn. 7 C 52/01,   berúc   do   úvahy   konkrétne   okolnosti   prípadu,   ako   aj   skutočnosť, že sťažovatelia k vzniku zbytočných prieťahov nijako neprispeli, v neposlednom rade tiež povahu   prípadu   a pozíciu   sťažovateľov,   ako   aj   vzhľadom   na   zavŕšenie   princípu spravodlivosti   ústavný   súd   považoval   priznanie   sumy   20 000 Sk   solidárne   obom sťažovateľom za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľov, ktoré im vznikli   v dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom   advokátom Mgr. M. M.,   uplatnených   v podaní   doručenom   ústavnému   súdu   30. júla 2003.   Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 13 ods. 8, § 16 ods. 1 písm. a) a c) a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška“). Ústavný súd pri priznaní trov konania   vychádzal   z výšky   priemernej   mesačnej   mzdy   zamestnanca   hospodárstva Slovenskej   republiky   za   I.   polrok   2002,   ktorá   bola   12 811 Sk.   Úhrada   bola   priznaná v celkovej výške 8 796 Sk za 2 úkony po 4 270 Sk a 2 x 128 Sk režijný paušál (§ 19 ods. 2 vyhlášky).

Úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. mája 2004