znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 31/03-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. februára 2003 predbežne prerokoval sťažnosť CDI Holding AG v likvidácii, so sídlom W., R. r., a G. Sch., bytom N. b. S., R. r., zastúpených advokátom JUDr. J. K., B., a sťažnosť HEROLD TELE MEDIA, s. r. o., so sídlom B., a Ing. I. M., bytom L., zastúpených advokátom JUDr. L. A., B., vo veci porušenia ich základného práva na súdnu a inú právnu ochranu ustanoveného v čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   základného   práva   na   rovnosť   účastníkov v súdnom   konaní   podľa   čl.   47   ods.   3   Ústavy   Slovenskej   republiky,   základného   práva na prerokovanie veci v ich prítomnosti a aby sa mohli vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom ustanoveného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé a verejné prejednanie ich záležitosti podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, zákazu diskriminácie podľa čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   a   zákazu   zneužitia   práv   podľa   čl.   17   Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   konaním   a rozhodnutím   Krajského   súdu v Bratislave   sp.   zn.   5   K   179/99   v spojení   s konaním   a rozhodnutím   Najvyššieho   súdu Slovenskej   republiky   sp.   zn.   1   Obo   109/02,   za   účasti   Krajského   súdu   v Bratislave, Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky,   vlády   Slovenskej   republiky,   Úradu   vlády Slovenskej republiky a Ministerstva dopravy, pôšt a telekomunikácií Slovenskej republiky, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   CDI   Holding   AG   v likvidácii   a   G.   Sch.   a   sťažnosť   HEROLD   TELE MEDIA, s. r. o., a Ing. I. M.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. decembra 2002 doručená sťažnosť sťažovateľov CDI Holding AG v likvidácii, so sídlom W., R. r. (ďalej len „sťažovateľ 1“), a G. Sch., bytom N. b. S., R. r. (ďalej len „sťažovateľ 2“), zastúpených advokátom JUDr. J. K., B., a sťažnosť HEROLD TELE MEDIA, s. r. o., so sídlom B. (ďalej len „sťažovateľ 3“), a Ing. I. M., bytom L. (ďalej len „sťažovateľ 4“), zastúpených advokátom JUDr. L. A., B. Sťažovatelia 3 a 4 doplnili svoju sťažnosť podaním doručeným ústavnému súdu 27. decembra 2002 prostredníctvom faxu a 31. decembra 2002 doručením jeho originálu.

Sťažovatelia 1 až 4 namietajú porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu ustanoveného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej „ústava“), základného   práva   na   rovnosť   účastníkov   v súdnom   konaní   podľa   čl.   47   ods.   3   ústavy, základného   práva   na   prerokovanie   veci   v ich   prítomnosti   a aby   sa   mohli   vyjadriť ku   všetkým   vykonávaným   dôkazom   ustanoveného   v čl.   48   ods.   2   ústavy,   práva na spravodlivé a verejné prejednanie ich záležitosti podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej len   „dohovor“),   práva   na účinný prostriedok nápravy   podľa   čl.   13   dohovoru,   zákazu diskriminácie   podľa   čl.   14   dohovoru   a   zákazu zneužitia práv podľa čl. 17 dohovoru konaním a rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn.   5   K   179/99   v spojení   s konaním   a rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Obo 109/02.Samostatným   podaním   doručeným   ústavnému   súdu   spolu   s vyššie   označenými sťažnosťami   sťažovatelia   navrhli,   „...aby   konanie   vo   veci   uvedených   sťažností   pred Ústavným   súdom   bolo   v súlade   s ust.   §   112   Občianskeho   súdneho   poriadku   spojené na   spoločné   konanie   z dôvodu   hospodárnosti   a vhodnosti   s ohľadom   na   ich   skutkovú súvislosť, resp. totožnosť“.

Ústavný súd uznesením sp. zn. IV. ÚS 31/03 z 26. februára 2003 rozhodol o spojení konaní vo veci sťažností sťažovateľov na spoločné konanie.

Sťažovatelia   1   a   2   uviedli,   že   sa   návrhmi   na   vyhlásenie   konkurzu   podanými krajskému súdu 10. mája 2001 a 9. mája 2002 (s dodatkami z 13. júna 2001 a 8. januára 2002) domáhali usporiadania svojich   majetkových pomerov voči dlžníkovi S. t., a. s., so   sídlom   v B.   Tieto   návrhy   boli   krajským   súdom   zaevidované   k   už   prebiehajúcemu konaniu vedenému   proti   dlžníkovi   pod sp.   zn. 5   K 179/99.   Toto   konanie bolo začaté na   základe   spoločného   návrhu   na   vyhlásenie   konkurzu   podaného   sťažovateľmi   3   a 4 krajskému súdu 21. júna 1999.

Sťažovatelia 1 a 2 ďalej uvádzajú, že krajský súd uznesením z 29. januára 2002 všetky   návrhy   uvedené   v predchádzajúcom   odseku   spolu   s návrhmi   ostatných   veriteľov v konaní vedenom pod sp. zn. 5 K 179/99 zamietol. Proti uvedenému uzneseniu podali sťažovatelia   v zákonnej   lehote   odvolania   najvyššiemu   súdu,   ktorý   v odvolacom   konaní vedenom pod sp.   zn. 1 Obo 109/02 napadnuté rozhodnutie krajského súdu uznesením z 13. augusta 2002 potvrdil. Dňom doručenia tohto uznesenia najvyššieho súdu ostatným účastníkom konania nadobudli obe rozhodnutia v konaní sp. zn. 5 K 179/99 právoplatnosť bez možnosti použitia riadneho alebo mimoriadneho opravného prostriedku nápravy.

K právomoci ústavného súdu sťažovatelia 1 a 2 uvádzajú: „Podľa ust. § 66f zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní (ďalej len ZKV) na konkurz a vyrovnanie sa ust. § 221 ods. 1 písm. a) a § 228 až 243d OSP nepoužijú. (Sťažovatelia sa domnievajú, že by tomu tak nemalo byť v prípade, že konkurz vyhlásený nebol, avšak prax súdov v aplikácii uvedeného ustanovenia je iná a podľa názoru sťažovateľov protiústavná s poukazom napr. na nález PL. ÚS 38/1999 – Zb. Ús. 4/1999).

Z doposiaľ uvedeného teda vyplýva, že sťažovatelia vyčerpali všetky opravné a iné právne prostriedky v konaní vedenom pred KS BA a NS SR sp. zn. 5 K 179/99, ktoré im zákon na ochranu ich základných práv a slobôd poskytuje a že nie sú naplnené podmienky ust. § 24 zák. č. 38/1993 (ďalej len ZoÚS) a z toho dôvodu je ich sťažnosť k Ústavnému súdu SR prípustná a je podaná v zákonnej lehote.“

Porušenie vyššie označených práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 48 ods. 2 ústavy vidia sťažovatelia 1 a 2 okrem iného v tom, že...konania o návrhoch sťažovateľov prebehli bez nariadenia čo by len jedného verejného prejednania veci (pojednávania) súdom, teda prebehli   v neprítomnosti sťažovateľov bez toho,   aby   im   bola   daná   možnosť   vyjadriť sa k v konaní   vykonaným   dôkazom   napriek   tomu,   že   zákon   nariadenie   pojednávania v konkurznom   konaní   v prvom   stupni   umožňuje.   Najmä   odvolacie   konanie   pred   NS   SR prebehlo utajeným spôsobom (sťažovateľom bol utajený termín rozhodovania súdu, zloženie senátu a pod.), čím boli sťažovatelia ako účastníci konania zbavení možnosti uplatnenia bežných procesných prostriedkov.

Uvedené porušenie práva sťažovateľov zaručeného citovanými právnymi normami – aby sa ich vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v ich prítomnosti a aby sa mohli   vyjadriť   ku   všetkým   vykonávaným   dôkazom,   malo   za   následok   (okrem   iného uvedeného ďalej) nesprávne rozhodnutie vo veci v neprospech sťažovateľov ako na prvom, tak aj na druhom stupni súdneho konania“.

Porušenie čl. 6 ods. 1, čl. 13, čl. 14 a čl. 17 dohovoru a čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy v označených konaniach pred krajským súdom a najvyšším súdom namietajú   sťažovatelia   1   a 2   najmä   tým,   že   v týchto   konaniach „nekonali nezávislé a nestranné súdy, resp. konali súdy konfrontované s hrubým nezákonným nátlakom orgánov štátnej správy a moci (Úradu vlády SR, predsedu vlády SR, Ministerstva spravodlivosti SR a iných), ako aj zástupcu cudzej mocnosti – veľvyslanca S. r. N. na Slovensku, čím došlo k hrubému zásahu do práva rovnosti účastníkov pred súdom v neprospech sťažovateľov a k   hrubému   zásahu   do   ich   práva   na   spravodlivý   proces“ (následne   sťažovatelia konkretizujú dokumenty a skutočnosti, ktorými malo dôjsť k neprípustnému zasahovaniu do nezávislosti súdov v ich neprospech).

Sťažovatelia 1 a 2 ďalej konštatujú, že ich vyššie označené práva boli porušené aj tým,   že „...ich   vec   nebola   verejne   a spravodlivo   prejednaná,   v konaní   súdov   nebola rešpektovaná rovnosť účastníkov bez možnosti sťažovateľov domôcť sa nápravy z dôvodu neexistencie účinného právneho prostriedku nápravy“.

V závere sťažnosti sťažovatelia poukazujú aj na to, že ich záležitosť „...prejednal a rozhodol vylúčený sudca a senát, u ktorého sú pochybnosti o jeho zaujatosti. Rozhodnutia súdov   vo   veci   sťažovateľov   sú   nepreskúmateľné   a   zmätočné   s   jasnou   tendenciou zvýhodnenia jedného účastníka – dlžníka pred ostatnými účastníkmi (aj sťažovateľom)“.

Na základe vyššie uvedených skutočností sťažovatelia 1 a 2 navrhli, aby:

«Ústavný súd po prejednaní sťažnosti sťažovateľov nálezom vyslovil sťažovateľmi namietané porušenie ich základných práv a slobôd v konaní vedenom pred Krajským súdom v Bratislave a Najvyšším súdom SR pod sp. zn. 5 K 179/99, resp. 1 Obo 109/02 a v tomto konaní   vydanými   rozhodnutiami   a súčasne   navrhujú,   aby   Ústavný   súd   SR   sťažnosťou napadnuté rozhodnutia uvedených súdov zrušil, vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie a súčasne zakázal pokračovať v porušovaní základných práv a slobôd sťažovateľov v napadnutom súdnom konaní vpredu označenými porušovateľmi.

Súčasne sťažovatelia navrhujú vyhlásiť „Zmluvu o kúpe a upísaní akcií spoločnosti S. t., a. s.“ uzavretú dňa 18. 7. 2000 medzi FNM SR ako predávajúcim, ST, a. s. ako emitentom,   SR   zastúpenou   MDPT   SR   ako   akcionárom   a DT   AG   ako   nadobúdateľom a uznesenie vlády SR č. 547/2000 zo dňa 12. 7. 2000 o jej schválení za akty, ktorými boli porušené ústavné práva sťažovateľov».

Sťažnosť sťažovateľov 3 a 4 je založená v prevažnej miere na identickej skutkovej a právnej argumentácii. Navrhujú, aby ústavný súd v konaní o sťažnosti nálezom:

„1. Vyhlásil uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní 1 Obo 109/02 za   rozporné   s článkom   48   Ústavy   SR   a článkom   6.1   Európskeho   dohovoru   o ochrane základných ľudských práv a slobôd.

2. Vyhlásil uznesenie Krajského súdu v Bratislave v konaní 5 K 179/99 za rozporné s článkom   48   Ústavy   SR   a článkom   6.1   Európskeho   dohovoru   o ochrane   základných ľudských práv a slobôd.

3. Vyhlásil úkony vlády SR (a štátnych orgánov SR) za opatrenia porušujúce článok 6.1 Európskeho dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd.

4. Vyhlásil zmluvu o kúpe a upísaní akcií spoločnosti S. t., a. s., B. zo dňa 18. 7. 2000 za opatrenie porušujúce článok 6.1 Európskeho dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd a svojím nálezom prikázal obnoviť pôvodný stav a zmluvu od začiatku zrušiť.

5. Priznal navrhovateľom spravodlivé zadosťučinenie vo výške 80 miliárd Sk, t. j. vo výške, ktorá predstavuje trhovú hodnotu úpadcu, ktorá sa mohla dosiahnuť pri speňažení jeho   imania   v zákonne   vedenom   a skončenom   konkurznom   konaní.   Ako   alternatívu navrhovateľ navrhuje prevod akcií spoločnosti S. t., a. s., ktoré ku dňu podania návrhu boli v dispozičnom práve Slovenskej republiky.“II.

Ústavný súd je podľa článku 127 ods. 1 ústavy oprávnený rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Na túto ústavnú úpravu subsidiarity právomoci ústavného súdu (ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd) nadväzuje § 53 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“), podľa   ktorého „sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné   prostriedky   alebo   iné   právne   prostriedky,   ktoré   mu   zákon   na   ochranu   jeho základných práv účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov“.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   sťažnosti   sťažovateľov prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   sťažovateľov   a preskúmal   ich zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažovatelia   napádajú   uznesenia   krajského   súdu   a najvyššieho   súdu,   ktorými   bol právoplatne   zamietnutý   návrh   na   konkurz   v podstate   pre   nedostatok   vecnej   legitimácie navrhovateľov konkurzu (sporné a nepreukázané pohľadávky navrhovateľov).

Podľa   §   66e   ods.   1   zákona   č.   328/1991   Zb.   o konkurze   a vyrovnaní   v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „ZKV“)   sa   na   konkurz   primerane   použijú   ustanovenia Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“),   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak. V konkurznom konaní sa však vždy rozhoduje uznesením.

Podľa   §   66f   ZKV   ustanovenia   §   221   ods.   1   písm.   a)   a   §   228   až   243d   OSP sa na konkurz a vyrovnanie nepoužijú.

Uznesenie   o zamietnutí   návrhu   na   konkurz   (§   13   ods.   1   ZKV)   nie   je   súdnym rozhodnutím, ktorým sa vytvára prekážka veci rozsúdenej. Vyplýva to z toho, že uznesenie o zamietnutí   návrhu   na   konkurz   nikdy   nenadobúda   materiálnu   právoplatnosť,   ale   len formálnu   právoplatnosť   buď   pre   nepodanie   riadneho   opravného   prostriedku,   alebo v dôsledku právoplatného rozhodnutia odvolacieho súdu o odvolaní proti takému uzneseniu.

Toto   uznesenie sa   uplatní len pre procesnú   situáciu, v ktorej   došlo   k zamietnutiu návrhu na konkurz a v žiadnom prípade toto uznesenie nebráni podaniu ďalšieho návrhu tým istým navrhovateľom proti tomu istému dlžníkovi.

Z toho vyplýva, že sťažovatelia majú účinný iný právny prostriedok ochrany, ktorých porušenie   namietajú,   základných   práv   v zmysle   §   53   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde, za ktorý treba považovať právnu možnosť podať nový návrh na konkurz, ktorý príslušný konkurzný súd bude musieť prejednať a rozhodnúť podľa aktuálneho stavu veci bez toho, aby mal možnosť konanie zastaviť pre prekážku veci rozsúdenej (§ 66e ods.   1 ZKV, § 159 ods. 3, § 167 ods.1 OSP).

Okrem toho sťažovatelia boli so zreteľom na dôvody sťažnosti oprávnení a povinní využiť aj mimoriadny opravný prostriedok [porovnaj dôvody podľa § 241 ods. 2 písm. a) a b) OSP], ktorým je aj v konkurznom konaní, v ktorom bol návrh na konkurz zamietnutý a uznesenie o zamietnutí bolo potvrdené odvolacím súdom, dovolanie.

Podľa zmyslu a účelu mimoriadnych opravných prostriedkov [§ 66f ZKV vylučuje použitie ustanovení § 221 ods. 1 písm. a) a § 228 až 243d OSP na konkurz a vyrovnanie] použitie citovaných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku je vylúčené len v prípade, že konkurz bol vyhlásený, a nie aj v prípade, že návrh na konkurz bol podľa § 13 ods. 1 ZKV zamietnutý z vecných dôvodov.

Vylúčenie dovolania a obnovy konania má totiž zmysel len pri vyhlásení konkurzu, pretože   ich   použitie   by   už   nemohlo   v žiadnom   prípade   odstrániť   dôsledky   vyhlásenia konkurzu podľa § 14 ZKV. Napokon to nie je ani potrebné, pretože zákon pozná inštitút zrušenia konkurzu podľa § 44 ods. 1 písm. a) ZKV, ktorý efektívnejšie než mimoriadny opravný prostriedok rieši otázky, ktoré by sa inak mohli riešiť v mimoriadnom opravnom konaní. Toto ustanovenie sa však nemôže použiť v prípade zamietnutia návrhu na konkurz.

Ústavný súd už uzavrel (II. ÚS 130/02), že podľa platnej právnej úpravy konania pred   všeobecnými   súdmi   sú   závažné procesné   pochybenia   týchto   súdov   (predstavujúce súčasne   aj   porušenie   základných   práv   účastníkov   konania   podľa   čl.   46   a nasl.   ústavy) dôvodom na podanie odvolania (podľa § 205 a § 205a OSP), ako aj dovolania (podľa § 237 OSP).   Tieto   riadne   a mimoriadne   opravné   prostriedky   umožňujú   účastníkom   súdneho konania namietať závažné procesné pochybenia všeobecných, a teda aj konkurzných súdov, a tým aj porušenie   svojich   základných   práv podľa   čl.   46   ods. 1 a čl.   48   ods.   2   ústavy (rovnako   aj   podľa   dohovoru).   Z   uvedeného   vyplýva,   že   sú   to   všeobecné   súdy,   ktoré na   základe   účinných   právnych   prostriedkov   nápravy   dostupných   sťažovateľovi   môžu a musia poskytovať ochranu základným procesným právam účastníkov súdneho konania.

Z uvedeného   vyplýva   záver,   podľa   ktorého   sťažovatelia   mohli   a museli   podať dovolanie   proti   uzneseniu   odvolacieho   súdu,   ktorým   sa   potvrdilo   uznesenie   krajského konkurzného súdu o zamietnutí návrhu na konkurz.

Ústavný   súd   však   nie   je   oprávnený   a povinný   poskytovať   ochranu   ústavnosti vo veciach, v ktorých sa sťažovateľ mohol domôcť ochrany v konaní pred všeobecným súdom vlastnými dovolenými a Občianskym súdnym poriadkom ustanovenými procesnými úkonmi, najmä využitím riadnych opravných prostriedkov (podobne napr. I. ÚS 85/97, II. ÚS 35/02, II. ÚS 78/02). Ak existuje taký všeobecný súd, ktorý v súlade so všeobecnou právomocou   podľa   čl.   142   ods.   1   ústavy   má   aj   zákonom   vymedzenú   právomoc   konať o ochrane   konkrétneho   základného   práva   alebo   slobody,   ústavný   súd   nie   je   zásadne oprávnený   prijať   sťažnosť   na   ďalšie   konanie.   Prijatiu   takej   sťažnosti   bráni   princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu vyjadrený v čl. 127 ods. 1 ústavy (II. ÚS 54/02).

Sťažovatelia požiadali o ochranu základných práv ústavný súd bez toho, aby najskôr využili   účinné   právne   prostriedky   ochrany   svojich   základných   práv   v konaní   pred všeobecnými súdmi, za ktoré treba považovať možnosť podať nový návrh na konkurz proti tomu   istému   dlžníkovi   a možnosť   namietať   vytýkané   pochybenia   všeobecných   súdov v dovolaní.   Taký   postup   sťažovateľov   vylučuje   právomoc   ústavného   súdu   prijať   ich sťažnosti na ďalšie konanie.

Preto ústavný súd podľa § 25 zákona o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľov 1 a 2 v časti, v ktorej sa domáhali, aby ústavný súd nálezom vyslovil namietané porušenie ich základných práv konaním vedeným pre krajským súdom pod sp. zn. 5 K 179/99 a najvyšším súdom pod sp. zn. 1 Obo 109/02 a v týchto konaniach vydanými rozhodnutiami a sťažnosť sťažovateľov   3   a   4   v časti,   v ktorej   sa   domáhali,   aby   ústavný   súd   nálezom   vyhlásil uznesenie najvyššieho súdu v konaní vedenom sp. zn. 1 Obo 109/02 a uznesenie krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 K 179/99 za rozporné s čl. 48 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, odmietol pre nedostatok svojej právomoci.

Pokiaľ sa sťažovatelia 1 a 2 súčasne domáhali, aby ústavný súd vyhlásil «„Zmluvu o kúpe a upísaní akcií spoločnosti S. t., a. s.“ uzavretú dňa 18. 7. 2000 medzi FNM SR ako predávajúcim, ST, a. s. ako emitentom, SR zastúpenou MDPT SR ako akcionárom a DT AG ako nadobúdateľom a uznesenie vlády SR č. 547/2000 zo dňa 12. 7. 2000 o jej schválení za   akty,   ktorými   boli   porušené   ústavné   práva   sťažovateľov», a sťažovatelia   3   a 4,   aby ústavný súd vyhlásil „Zmluvu o kúpe a upísaní akcií spoločnosti S. t., a. s., B. z 18. 7. 2000 za   opatrenie   porušujúce   článok   6   ods.   1   Európskeho   dohovoru   o ochrane   základných ľudských práv a slobôd“, ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako podanú oneskorene.

Jednou zo zákonných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   oneskorene   podanej   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť.

Sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nie je teda časovo neobmedzený prostriedok ochrany   ústavnosti   (napr.   I.   ÚS   33/02,   II.   ÚS   29/02,   III.   ÚS   55/02,   III.   ÚS   62/02). Vzhľadom na to, že podstatou tvrdení sťažovateľov o porušení ich označených základných práv sú skutočnosti, ku ktorým malo dôjsť 12. júla 2000, resp. 18. júla 2000, a pretože v čase,   keď   boli   ústavnému   súdu   doručené   ich   sťažnosti,   t.   j.   20.   decembra   2002, už uplynula lehota ustanovená pre tento typ konania pred ústavným súdom, ústavný súd tieto sťažnosti v častiach, ktoré sa týkajú zmluvy o kúpe a upísaní akcií spoločnosti S. t., a. s., B. z 18. júla 2000 a uznesenia vlády Slovenskej republiky č. 547/2000 z 12. júla 2000, posúdil ako návrh podaný oneskorene.

Čo sa týka tej časti návrhu na rozhodnutie, ktorou sa sťažovatelia 3 a 4 domáhali, aby ústavný súd vyhlásil „úkony vlády SR (a štátnych orgánov SR) za opatrenia porušujúce čl. 6. 1. Európskeho dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd“, ústavný súd konštatuje, že samotná formulácia tejto časti petitu nezodpovedá zákonným požiadavkám, a to z dôvodu, že je neurčitá a nezrozumiteľná. Vzhľadom na to ústavný súd v tejto časti sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

Ústavný súd ďalej poznamenáva, že sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy môžu právnické   osoby   alebo   fyzické   osoby   namietať   iba   porušenie   svojich   základných   práv a slobôd. Citovanou časťou petitu však sťažovatelia 3 a 4 žiadajú vysloviť porušenie článku 6   ods.   1   dohovoru   bez   spojitosti   s vyslovením   porušenia   svojich   práv,   čo   v   konaní o sťažnosti ústava ani zákon o ústavnom súde neumožňujú.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o vrátení veci na ďalšie konanie, rozhodnutie, ktorým by ústavný súd zakázal pokračovať v namietanom porušovaní práv a slobôd sťažovateľov, rozhodnutie, ktorým by ústavný súd prikázal, aby ten,   kto   mal   porušiť   práva   a slobody   sťažovateľov,   obnovil   pôvodný   stav,   ako   aj rozhodnutie o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia sú viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy), ústavný súd sa touto časťou návrhu na rozhodnutie nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. februára 2003