znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 309/2012-29

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   18.   septembra   2012 v senáte   zloženom   z   predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   a zo   sudcov   Jána   Lubyho a Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti A. K. S., V., zastúpenej advokátkou JUDr. K. G., P.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Okresného súdu Piešťany v konaní vedenom pod sp. zn. 8 P 50/2009, za účasti Okresného súdu Piešťany, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo A. K. S. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Piešťany   v   konaní vedenom pod sp. zn. 8 P 50/2009 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Piešťany p r i k a z u j e,   aby v konaní vedenom pod sp. zn. 8 P 50/2009 konal bez zbytočných prieťahov.

3. A. K. S. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € (slovom dvetisíc eur),   ktoré jej j e   Okresný   súd   Piešťany p o v i n n ý   vyplatiť do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Piešťany j e   p o v i n n ý   uhradiť A. K. S. trovy konania v sume 269,58 € (slovom dvestošesťdesiatdeväť eur a päťdesiatosem centov) na účet jej právnej zástupkyne JUDr. K. G., P., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. apríla 2012 doručená sťažnosť A. K. S., V. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. K. G.,   P.,   ktorou   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Piešťany (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 P 50/2009.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka podala 22. júna 2009 okresnému súdu návrh na zvýšenie výživného proti žalovanému — otcovi maloletých detí (ďalej len „žalovaný“), ktorý je vo výkone trestu odňatia slobody; vec je okresným súdom vedená pod sp. zn. 8 P 50/2009.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza: «Dňa 22. 06. 2009 podala sťažovateľka ako matka 2 maloletých detí, mal. L. L. a mal. E. L., návrh na zvýšenie výživného voči otcovi: J. L., v tom čase aj toho času vo výkone trestu odňatia slobody... za trestný čin vraždy otca sťažovateľky a pokusu o vraždu matky sťažovateľky.

Dňa   26.   10.   2009   (4   mesiace   po   podaní   návrhu)   bolo   vytýčené   a   konalo   sa 1. pojednávanie vo veci. Na tomto pojednávaní bola vypočutá sťažovateľka a pojednávanie bolo odročené za účelom pribratia prekladateľa/tlmočníka so znalosťou gréckeho jazyka do konania.   Sťažovateľka   je   toho   názoru,   že   súd   mohol   a   mal   bezodkladne,   prípadne v primeranej lehote, zistiť túto skutočnosť v rámci prípravy pojednávania pred vytýčením pojednávania, a to z dôvodu, že pobyt odporcu vzhľadom k výkonu nepodmienečného trestu bol   jednoznačne   známy   ako   aj   priezvisko   a   meno   odporcu   nasvedčovalo,   že   pôjde o cudzieho štátneho   príslušníka.   Preto   súd nemusel čakať   do   vytýčeného   pojednávania, mohol a mal urobiť potrebné úkony k zisteniu týchto okolností.

Po 1. pojednávaní a po uplynutí 10 mesiacov od tohto pojednávania, po urgencii zo strany sťažovateľky (urgencia zo dňa 13. 08. 2010) Okresný súd Piešťany (ďalej len „súd“)

- vykonal výsluch odporcu (o tomto úkone nebola sťažovateľka vôbec upovedomená)

-   následne   20.   09.   2010   uznesením   do   konania   pribral   tlmočníka/prekladateľa so znalosťou gréckeho jazyka,

- dňa 05. 10. 2010 požiadal tlmočník/prekladateľ o vylúčenie z konania, a až dňa 12. 1. 2011 ustanovil súd vo veci nového tlmočníka/prekladateľa a

- dňa 24. 03. 2011 (3 mesiace po vydaní uznesenia) vydáva súd opravné uznesenie,

-   v   marci   2012   bolo   sťažovateľke   doručené   uznesenie   súdu   o   priznaní   odmeny tlmočníkovi/prekladateľovi. V tomto uznesení sa konštatuje, že súd doručil po jej ustanovení zo dňa 12. 01. 2011, dňa 18. 10. 2011 výzvu na preklad listín. Opätovne až 9 mesiacov po ustanovení tlmočníka/prekladateľa robí súd potrebný úkon.

Sťažovateľka dňa 15.   10.   2010 požiadala verejného ochrancu práv o pomoc pri odstránení prieťahov v konaní, a po upovedomení verejným ochrancom práv o výsledkoch vybavenia podnetu zo dňa 14. 07. 2011 podala sťažovateľka dňa 21. 12. 2011 predsedníčke súdu   sťažnosť   na   porušovanie   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov. Predsedníčka   súdu   konštatuje   opodstatnenosť   sťažnosti   sťažovateľky   a   zaviazala   sa dohliadať nad dodržaním plynulosti konania až do jeho právoplatného skončenia.»

Sťažovateľka zdôrazňuje, že na ťarchu okresného súdu treba v jej prípade pripísať skutočnosť,   že „...   sťažnosťou   dotknuté   súdne   konanie   je   konaním   starostlivosti o maloletých, kde Ústavný súd SR a taktiež Európsky súd pre ľudské práva pri rozhodovaní požaduje postup súdu s osobitnou alebo mimoriadnou rýchlosťou konania. Potvrdzuje to i samotný občiansky súdny poriadok v § 176 os.   3,   ktorý vyžaduje aby konania vo veci starostlivosti   súdu   o   mal.   boli   vykonávané   bez   zbytočného   odkladu,   najneskôr   do 6 mesiacov. Pritom súdu nebránili žiadne prekážky, ako napr. prípadný neznámy pobyt otca alebo nemožnosť doručenia súdnych zásielok, na to, aby konal. Práve naopak, tým, že otec mal.   detí   je   vo   výkone   trestu,   súd   mal   zabezpečenú   možnosť   riadneho   a   včasného doručovania.“.

Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Piešťany v konaní vedenom pod sp. zn. 8 P 50/2009 bolo porušené.

Okresnému   súdu   Piešťany   sa   prikazuje,   aby   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 8 P 50/2009 konal bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľke   sa   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   ako   náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 7.000,- eur, ktoré je Okresný súd Piešťany povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Okresný   súd   Piešťany   je   povinný   uhradiť   trovy   právneho   zastúpenia   advokátke JUDr. K. G., P. vo výške 269,58 EUR do 15 dní odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.“

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. IV. ÚS 309/2012-16 zo 7. júna 2012 ju prijal na ďalšie konanie. Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd   vyzval   právnu   zástupkyňu   sťažovateľky   a   predsedníčku   okresného   súdu,   aby   sa vyjadrili,   či   trvajú   na   tom,   aby   sa   vo   veci   konalo   ústne   pojednávanie.   Predsedníčku okresného   súdu   ústavný   súd   zároveň   vyzval,   aby   sa   vyjadrila   k   sťažnosti.   Právna zástupkyňa   sťažovateľky   a   predsedníčka   okresného   súdu   ústavnému   súdu   oznámili,   že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Vzhľadom na oznámenie právnej zástupkyne sťažovateľky a predsedníčky okresného súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od neho nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci.

Predsedníčka okresného súdu sa k sťažnosti vyjadrila v prípise sp. zn. Spr 250/2012 z 26. apríla 2012, v ktorom uviedla chronológiu postupu súdu v napadnutom konaní za obdobie od podania návrhu do podania sťažnosti sťažovateľkou a v jeho záverečnej časti uviedla:

„S   poukazom   na   vyššie   uvedené   procesné   úkony,   k   prieťahom   v   danom   konaní zo strany súdu nedochádza, pričom je potrebné poukázať na skutočnosť, že otec maloletých detí je gréckej národnosti a každé jeho podanie napísané v gréckom jazyku je potrebné dať preložiť, čo má za následok predĺženie konania.“

Právna zástupkyňa sťažovateľky v podaní zo 7. augusta 2012 reagujúc na vyjadrenie predsedníčky okresného súdu sp. zn. Spr 250/2012 z 26. apríla 2012 uviedla, že „... sa nestotožňuje   so   záverom   predsedníčky   Okresného súdu Piešťany,   ktorá   sa   vyjadrila,   že k prieťahom v súdnom konaní nedochádza“.

Zo spisu okresného súdu ústavný súd zistil tento priebeh napadnutého konania:

1. Sťažovateľka doručila okresnému súdu 22. júna 2009 návrh, ktorým sa domáha zvýšenia   výživného   na   svoje   dve   maloleté   deti,   proti   žalovanému,   ktorý   sa   nachádza vo výkone trestu odňatia slobody.

2. Prvé pojednávanie vo veci nariadil okresný súd 18. septembra 2009 na 26. október 2009;   na   tomto   pojednávaní   bola   vypočutá   sťažovateľka   a   po   zistení,   že   žalovaný komunikuje   len   v   gréckom   jazyku,   bolo   pojednávanie   odročené   na   neurčito   z   dôvodu ustanovenia tlmočníka.

3. V úradnom zázname z 18. septembra 2009 je uvedené zistenie okresného súdu, že žalovaný komunikuje aj v slovenskom jazyku (táto skutočnosť vyplynula z iného konania okresného   súdu   vedeného   pod   sp.   zn.   5   P   75/2009);   okresný   súd   preto   upustil   od ustanovenia tlmočníka a nariadil výsluch žalovaného v nápravnom zariadení na 31. august 2010.

4. Žalovaný odmietol vypovedať v slovenskom jazyku, a preto okresný súd ustanovil uznesením z 20. septembra 2010 tlmočníka, ktoré nadobudlo právoplatnosť 29. septembra 2010.

5.   Ustanovený   tlmočník   požiadal   5.   októbra   2010   okresný   súd,   aby   ho   vylúčil z tlmočenia úkonov v napadnutom konaní z dôvodu jeho sporu s otcom žalovaného.

6.   Okresný   súd   uznesením   z   12.   januára   2011   odvolal   pôvodne   ustanoveného tlmočníka a ustanovil novú tlmočníčku-prekladateľku (ďalej len „tlmočníčka“) a následne ju urgoval na vykonanie príslušného tlmočníckeho úkonu.

7. Tlmočníčka 27. mája 2011 predložila okresnému súdu pretlmočené listiny, ktoré boli následne 8. júla 2011 doručené na vyjadrenie žalovanému; žalovaný predložil svoje vyjadrenie k listinnej dokumentácii okresnému súdu, ktorý ho zaslal tlmočníčke 18. októbra 2011.

8. Tlmočníčka predložila okresnému súdu preklad 28. októbra 2011.

9. Dňa 8. novembra 2011 bola vec sťažovateľky pridelená náhodným výberom inej zákonnej sudkyni z dôvodu preloženia pôvodnej zákonnej sudkyne na výkon funkcie na Okresný súd Bratislava V.

10. Dňa 15. februára 2012 okresný súd uznesením priznal odmenu za tlmočnícky úkon. Od uvedeného dátumu okresný súd vo veci nekonal z dôvodu práceneschopnosti zákonnej sudkyne.

11.   Prípisom   zo 17.   júla   2012   okresný   súd   dožiadal   Okresný   súd   Ružomberok o výsluch žalovaného, pričom do dňa rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti spis nebol okresnému súdu vrátený.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 P 50/2009.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou povinnosťou súdu   a sudcu   je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ústavný súd v súlade so svojou doterajšou   judikatúrou   (IV.   ÚS   74/02,   III.   ÚS   111/02,   III.   ÚS   142/03)   zohľadňuje   tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľky.

1.   Predmetom   napadnutého   konania   je   rozhodovanie   o   návrhu   sťažovateľky   na zvýšenie   výživného   na   dve   maloleté   deti.   Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   konštatuje,   že rozhodovanie tvorí štandardnú súčasť rozhodovacej agendy okresných súdov, v rámci ktorej existuje ustálená judikatúra obsahujúca aj metodiku postupu všeobecných súdov, a preto nemožno považovať vec sťažovateľky za právne zložitú. Rovnako nepovažuje ústavný súd predmetnú   vec   za   skutkovo   zložitú,   a   to   aj   napriek   tomu,   že   žalovaný   sa   domáhal zabezpečenia   tlmočenia,   v   dôsledku   čoho   musel   okresný   súd   ustanoviť   tlmočníka a zabezpečiť   prostredníctvom   neho   preklad   listinnej   dokumentácie,   čo   objektívne   malo vplyv na dĺžku napadnutého konania. Z hľadiska povahy veci ústavný súd zdôrazňuje, že vo veciach, v ktorých sa rozhoduje o výživnom, resp. sa vymáha výživné pre maloleté dieťa, ide o existenčné veci v rámci agendy starostlivosti súdu o maloletých, ktoré vyžadujú zo strany všeobecných súdov mimoriadnu pozornosť. Tejto skutočnosti zodpovedá aj § 176 ods.   3 OSP,   ktorý   ukladá   súdom   vo veciach   starostlivosti   o maloletých   rozhodnúť bez zbytočného odkladu, najneskôr do šiestich mesiacov.

2. Sťažovateľka ako účastníčka napadnutého konania bola podľa zistení ústavného súdu v doterajšom priebehu aktívna, poskytovala okresnému súdu požadovanú súčinnosť a v záujme urýchlenia jeho priebehu dvakrát podala predsedníčke okresného súdu sťažnosť na prieťahy v konaní, pričom o nápravu a pomoc žiadala aj verejného ochrancu práv, ktorý po prešetrení jej sťažnosti dospel k záveru, že je dôvodná. Na tomto základe ústavný súd konštatoval,   že   sťažovateľke   nemožno   pripísať   na   ťarchu   stav,   v   akom   sa   nachádzalo napadnuté konanie v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu.

3. Tretím hodnotiacim kritériom, uplatnením ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo k porušeniu   základného   práva   sťažovateľky   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   bol   postup okresného súdu v napadnutom konaní. Ústavný súd v tejto súvislosti poukázal na svoju stabilizovanú   judikatúru,   podľa   ktorej   zbytočné   prieťahy   v   súdnom   konaní   môžu   byť zapríčinené nielen neodôvodnenou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej neistoty (II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).

Vychádzajúc zo svojich zistení (pozri časť I tohto nálezu) ústavný súd konštatoval, že v doterajšom priebehu napadnutého konania došlo jednak k neodôvodnenej nečinnosti okresného súdu   (najmä v období   od   26. októbra   2009   do   31.   augusta   2010 a následne v období od 15. februára 2012), ako aj k jeho neefektívnej činnosti (najmä v súvislosti s ustanovením tlmočníka a zabezpečovaním prekladu listinnej dokumentácie), pričom ani s odstupom troch rokov od začatia konania vo veci meritórne nerozhodol, čo vzhľadom na povahu veci sťažovateľky, ktorá vyžaduje mimoriadnu starostlivosť, nemožno považovať z ústavného hľadiska za akceptovateľné.

Na tomto základe ústavný súd rozhodol, že v napadnutom konaní došlo postupom okresného   súdu   k   zbytočným   prieťahom,   a   tým   aj   k   porušeniu   základného   práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (bod 1 výroku tohto nálezu).

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil, aby vo veci konal.

V nadväznosti na bod 1 výroku tohto nálezu ústavný súd v súlade s čl. 127 ods. 2 ústavy prikázal okresnému súdu konať v napadnutom konaní bez zbytočných prieťahov (bod 2 tohto nálezu).

III.

Keďže ústavný súd rozhodol o tom, že bolo porušené základné právo sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, zaoberal sa aj jej žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia. Aj keď ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v napadnutom konaní konal bez zbytočných prieťahov v konaní, nepovažoval vzhľadom na okolnosti prípadu uplatnenie tejto   svojej   právomoci   za   dostatočné   na   to,   aby   sa   dosiahla   vo   veci   účinná náprava, a preto dospel k názoru, že treba rozhodnúť aj o žiadosti sťažovateľky priznať jej primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy a § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. napr. IV. ÚS 210/04).

Sťažovateľka žiadala, aby jej bolo priznané finančné zadosťučinenie v sume 7 000 € s poukazom na povahu predmetnej veci, ako aj „útrapy, ktoré si sťažovateľka musela a musí vytrpieť v snahe zabezpečiť dôstojnú úroveň pre svoje deti...“.

Pri   určení   sumy   primeraného   finančného   zadosťučinenia   vychádzal   ústavný   súd zo zásad   spravodlivosti,   z   ktorých   vychádza   aj   Európsky   súd   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Zohľadňujúc   predovšetkým   povahu   posudzovanej   veci,   doterajšiu   dĺžku napadnutého konania a jeho aktuálny stav, ako aj správanie sťažovateľky ako účastníčky konania   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   v   danom   prípade   bude   priznanie   finančného zadosťučinenia v sume 2 000 € primerané konkrétnym okolnostiam prípadu (bod 3 výroku tohto nálezu).

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   aj o úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej   vznikli   v   súvislosti   s   jej   právnym zastupovaním   advokátkou   (bod   4   výroku   tohto   nálezu).   Za   jeden   úkon   právnej   služby vykonaný   v   roku   2012   patrí   podľa   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb   v   znení   neskorších   predpisov   odmena   127,16   €,   čo   spolu   s režijným   paušálom (7,63 €) predstavuje odmenu za jeden úkon v sume 134,79 €. Ústavný súd priznal úhradu trov konania za dva úkony právnej služby (príprava a prevzatie veci, písomné vyhotovenie sťažnosti) v celkovej sume 269,58 €. Ústavný súd zároveň uložil okresnému súdu povinnosť uhradiť   tieto   trovy   na   účet   právnej   zástupkyne   sťažovateľky   do   dvoch   mesiacov   od nadobudnutia právoplatnosti tohto nálezu.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. septembra 2012