znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 309/2011-38

Ústavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 20. októbra 2011 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho o sťažnosti O. G., R., zastúpenej advokátom Mgr. F. P., B., vo veci namietaného porušenia   práva   na   prejednanie   jej   záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu Bratislava V v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 79/1995 takto

r o z h o d o l :

1. Právo O. G. na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu Bratislava V v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 79/1995 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Bratislava V   p r i k a z u j e, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 79/1995 konal bez zbytočných prieťahov.

3. O. G. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 6 000 € (slovom šesťtisíc eur), ktoré jej j e   Okresný súd Bratislava V   p o v i n n ý   zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Bratislava V j e   p o v i n n ý uhradiť O. G. trovy konania v sume 261,82 € (slovom dvestošesťdesiatjeden eur a osemdesiatdva centov) na účet jej právneho zástupcu JUDr. F. P., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. mája 2011 doručená sťažnosť O. G., R. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom Mgr. F. P., B., vo veci namietaného porušenia práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa   čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   a práva   podľa   čl.   47   ods.   2   Európskej   charty   základných   práv   postupom Okresného súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 79/1995 o náhradu nemajetkovej ujmy.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla, že žalobou podanou Obvodnému súdu Bratislava V (ďalej len „obvodný súd“) 29. decembra 1993 sa domáhala náhrady škody v súvislosti s „neoprávneným zasahovaním do jej osobných práv a určenia úhrady nedoplatku   na   nájomnom   v   čase   obývania   bytu   (ktorého   výlučnou   užívateľkou   podľa právoplatného   rozhodnutia   Obvodného   súdu   Bratislava   V   vo   veci   sp.   zn.   12   C   3/91 zo 16. mája 1991 je sťažovateľka) za rok 1992“.

Pôvodná žaloba bola na uvedenom súde zaregistrovaná pod sp. zn. 6 C 216/93. Po jej doplnení   sťažovateľkou   4.   februára   1994   a po   uskutočnení   pojednávania   vo   veci 26. novembra 1994 a ďalšom doplnení žaloby zo strany sťažovateľky bol uznesením č. k. 6 C 216/93-19 z 9. februára 1995 návrh sťažovateľky na „náhradu nemajetkovej ujmy“ vylúčený na samostatné konanie s pridelenou sp. zn. 11 C 79/1995.

Uznesením   obvodného   súdu   č.   k.   11   C   79/95-13   zo   16.   októbra   1995   (ktoré nadobudlo právoplatnosť 7. novembra 1995) došlo k prerušeniu sťažnosťou napadnutého konania   o ochranu   osobnosti   spojeného   s náhradou   nemajetkovej   ujmy   z   dôvodu prebiehajúceho konania o náhradu škody vedeného pod sp. zn. 6 C 216/93; prerušené bolo až do 9. mája 2006.

Keďže okresný súd po odpadnutí dôvodu na prerušenie napadnutého konania vo veci nekonal, sťažovateľka podala 25. februára 2011 sťažnosť predsedovi okresného súdu na prieťahy v konaní, resp. na nečinnosť okresného súdu. Predseda okresného súdu v odpovedi sťažovateľke z 10. marca 2011 konštatoval, „že konanie trvá dlhodobo, čo nie je správne“.

Sťažovateľka   na   základe   uvedených   skutočností   navrhuje,   aby   ústavný   súd   po prerokovaní veci a po jej prijatí na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„... 2) Právo na spravodlivé súdne konanie a rozhodnutie veci v primeranom čase podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, článku 47, odseku 2 Európskej charty základných práv, konaním Okresného súdu Bratislava V vo veci vedenej pod číslom 22 C 25/06... porušené bolo.

3) Okresný súd Bratislava V je vo veci vedenej pod číslom spisu 11 C 79/95 povinný konať a rozhodnúť bez zbytočných prieťahov.

4) Okresný súd Bratislava V je povinný uhradiť sťažovateľke náhradu trov právneho zastúpenia na účet advokáta Mgr. F. P. na účet v m. číslo účtu:... do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

5) Ústavný súd sťažovateľke priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 36 000,- Euro.“

Ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   zistil,   že   sú   splnené   všetky   ústavné a zákonné   predpoklady   na   prijatie   sťažnosti   sťažovateľky   na   ďalšie   konanie,   a   preto sťažnosť uznesením č. k. IV. ÚS 309/2011-12 z 27. júla 2011 prijal na ďalšie konanie v časti   namietajúcej   porušenie   práva   sťažovateľky   na   prejednanie   jej   záležitosti   v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod   sp.   zn.   11   C   79/1995,   pričom   vo   zvyšnej   časti   sťažnosť   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval 8. augusta 2011 predsedu okresného súdu, aby sa vyjadril k otázke vhodnosti ústneho pojednávania, a zároveň ho vyzval, aby sa vyjadril aj k sťažnosti a jej prijatiu na ďalšie konanie.

Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti z 15. augusta 2011 sp. zn. Spr. 2060/11 doručenom ústavnému súdu 19. augusta 2011 uviedol, že súhlasí s tým, aby ústavný   súd   upustil   od   ústneho   pojednávania   vo   veci   sťažovateľky.   K   spisu   pripojil odpoveď na sťažnosť sťažovateľky na prieťahy v konaní z 10. marca 2011, v ktorej uviedol:„...   Vo   všeobecnosti   je   nutné   konštatovať,   že   konanie   trvá   dlhodobo,   čo   nie   je správne. Z tejto dĺžky konania treba ale uznať, že konanie bolo prerušené od 13. 11. 1995 do 9. 5. 2006 (dôvod rozhodovania vo veci č. k. 6 C 216/93). Ďalej treba konštatovať, že na strane navrhovateľky boli trikrát menení právni zástupcovia, čo je právo navrhovateľky, čo ale má dopad na ďalšie konanie, že dochádza k odročeniu pojednávania pre neprítomnosť právneho zástupcu navrhovateľky (26. 4. 2010, 23. 6. 2010, 24. 1. 2011).

Z hľadiska straty listinných dôkazov, na ktoré v sťažnosti poukazujete, chcem uviesť nasledovné:

K žiadnej strate dôkazov nedošlo, keď listinné dôkazy predložené navrhovateľkou sú uložené v spise č. l. 34., tieto boli hodnotené v rozsudku zo dňa 9. 4. 2008 (strana 3, 4 rozsudku   č.   l.   127,   128).   Ostatné   listinné   dôkazy   predložené   navrhovateľkou   sú zažurnalizované v spise č. l. 44, 45, 46, 47, 48, 49, 50, 51, 56, 57, 64, 66, 157, 182, 183, 184, 194.“

Sťažovateľka 2. septembra 2011 v odpovedi na výzvu ústavného súdu z 23. augusta 2011 oznámila ústavnému súdu, že nesúhlasí s upustením od ústneho pojednávania, keďže od jej účasti na verejnom pojednávaní možno očakávať ďalšie objasnenie veci. Ústavný súd vzhľadom na uvedené nariadil v súlade s § 30 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na 20. október 2011 ústne pojednávanie.

Na ústnom pojednávaní sa zúčastnila sťažovateľka a jej právny zástupca, okresný súd svoju   neúčasť   ospravedlnil.   Ústavný   súd   na   ústnom   pojednávaní   nezistil   žiadne   nové skutočnosti, ktoré by prispeli k ďalšiemu objasneniu veci.

II.

Ústavný súd z vyžiadaného spisu okresného súdu zistil tieto skutočnosti: Okresnému súdu (pôvodne obvodnému súdu) bol 29. decembra 1993 doručený návrh sťažovateľky proti odporcom v 1. a 2. rade.

Po výzve obvodného súdu sťažovateľka doručila 4. februára 1994 doplnenie žaloby k sp. zn. 6 C 216/1993.

Na prvom pojednávaní nariadenom na 26. november 1994 sťažovateľka opätovne doplnila žalobu a následne obvodný súd uznesením č. k. 6 C 216/1993-19 z 9. februára 1995 vylúčil   návrh   sťažovateľky   na   samostatné   konanie,   pričom   mu   bola   pridelená   sp.   zn. 11 C 79/1995.

Sťažovateľka   podaním   zo   16.   septembra   1995   (doručeným   obvodnému   súdu 22. septembra   1995)   upozornila   konajúci   súd,   že   spolu   s   doplnením   žalobného   návrhu zo 4. februára 1994 mu doručila aj dôkazné materiály s návrhom na vypočutie označeného svedka P. B.

V   ďalšom   priebehu   konania   obvodný   súd   uznesením   č.   k.   11   C   79/1995-13 zo 16. októbra 1995, ktoré nadobudlo právoplatnosť 7. novembra 1995, prerušil označené konanie   z   dôvodu   prebiehajúceho   konania   o   náhradu   škody   vedeného   pod   sp.   zn. 6 C 216/1993. V tomto konaní okresný súd rozhodol 24. júna 1998 (ústavný súd zistil, že toto konanie bolo právoplatne skončené 9. mája 2006, pozn.).

Okresný súd 14. septembra 1999 poučil sťažovateľku, že jej podanie nemá náležitosti návrhu na začatie konania, a vyzval ju na odstránenie nedostatkov návrhu. Sťažovateľka okresnému súdu na základe tejto výzvy doručila návrh z 22. septembra 1999 na začatie konania o náhradu nemajetkovej ujmy. Na ďalšiu výzvu okresného súdu z 23. septembra 2002 sťažovateľka doložila do spisu 25. októbra 2002 zväzok listín.

Okresný súd listom z 21. februára 2006 sťažovateľke oznámil, že po úmrtí zákonnej sudkyne   bude   vo   veci   v   súlade   s   rozvrhom   práce   konať   a   rozhodovať   nová   zákonná sudkyňa.

Dňa   24.   apríla   2006   okresný   súd   vyzval   sťažovateľku   na   zaplatenie   súdneho poplatku.

Sťažovateľka   požiadala   žiadosťou   doručenou   okresnému   súdu   25.   mája   2006 o oslobodenie od súdnych poplatkov z dôvodu svojej nepriaznivej finančnej situácie, pričom 12.   júla   2006   predložila   okresnému   súdu   potvrdenie   o svojich   majetkových   pomeroch. Okresný   súd   uznesením   č.   k.   11   C   79/1995-59   zo   17.   novembra   2006   sťažovateľke nepriznal oslobodenie od súdnych   poplatkov.   Proti   označenému uzneseniu   sťažovateľka podala odvolanie doručené okresnému súdu   27. decembra   2006, o ktorom   Krajský   súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozhodol uznesením sp. zn. 9 Co 6/07 z 29. júna 2007 tak,   že   zmenil   uznesenie   prvostupňového   súdu   a   sťažovateľke   priznal   oslobodenie od súdnych poplatkov.

Okresný   súd   nariadil   ďalšie   pojednávanie   na   14.   november   2007,   na   ktorom sťažovateľka uviedla, že zotrváva na návrhu v rozsahu, v akom bol uvedený v jej podaní z 22. septembra 1999; pojednávanie bolo odročené na 14. január 2008.

Na   pojednávaní uskutočnenom   14.   januára 2008   sťažovateľka   predložila dodatok k návrhu a jej právny zástupca bol vyzvaný, aby do 20. februára 2008 predložil upresnené „vyjadrenie navrhovateľky“ s prihliadnutím na jej podania vo veci od 30. decembra 1993 do 14. januára 2008. Pojednávanie bolo odročené na 3. marec 2008, pričom okresný súd upovedomil   účastníkov   konania   20.   februára   2008,   že   pojednávanie   sa   odročuje na 17. marec 2008.

Okresný súd na pojednávaní 9. apríla 2008 rozhodol rozsudkom vo veci samej č. k. 11 C 79/1995-125. Proti tomuto rozsudku sťažovateľka podala odvolanie, o ktorom krajský súd ako súd odvolací rozhodol uznesením č. k. 14 Co/346/2008-158 z 2. decembra 2008 tak, že rozsudok okresného súdu zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Sťažovateľka na základe výzvy okresného súdu doplnila svoj návrh 30. septembra 2009.Okresný   súd   po   odročení   pojednávania   nariadeného   na   26.   apríl   2010   nariadil pojednávanie na 23. jún 2010, ktoré sa uskutočnilo, aj keď sťažovateľka žiadala o jeho odročenie pre neúčasť jej právneho zástupcu; na pojednávaní sa nezúčastnil ani právny zástupca odporcu. Okresný súd na uvedenom pojednávaní oboznámil skutočnosti, ktoré sa aj po dosiaľ vykonanom dokazovaní zdajú byť sporné, a uviedol aj tie, ktoré sporné nie sú; poukázal   na   stav   veci   po   zrušení   rozhodnutia   okresného   súdu   odvolacím   súdom. Sťažovateľka na tomto pojednávaní vzniesla námietku zaujatosti proti konajúcej sudkyni. Krajský súd vrátil 9. augusta 2010 spis predložený okresným súdom na rozhodnutie o námietke   zaujatosti   sudkyne   tomuto   súdu,   pretože „vyjadrenia   navrhovateľky na pojednávaní dňa 23. 6. 2010 (čl. 203) nespĺňajú náležitosti námietky zaujatosti“. Okresný súd ďalej nariadil pojednávanie na 24. január 2011; svoju účasť na tomto pojednávaní   ospravedlnil   novoustanovený   právny   zástupca   sťažovateľky.   Okresný   súd odročil pojednávanie na 2. marec 2011. Okresný súd tento termín pojednávania zrušil a určil nový termín pojednávania na 21. marec 2011.

Sťažovateľka podaním z 25. februára 2011 adresovaným predsedovi okresného súdu namietala prieťahy v konaní.

Okresnému súdu sťažovateľka predložila 17. marca 2011 listinné dôkazy, navrhla doplniť dokazovanie a rozšírila svoj „návrh“. Odporca v 1. rade (M. F.), bývalý manžel sťažovateľky, 18. marca 2011 predložil okresnému súdu vyjadrenie, že v danom konaní nemá pasívnu legitimáciu. Pojednávanie nariadené na 21. marec 2011 sa uskutočnilo.Na návrh sťažovateľky reagoval odporca v 2. rade (Stavebné bytové družstvo B.) podaním doručeným okresnému súdu 19. mája 2011.

Okresný súd ďalej uskutočnil pojednávanie nariadené na 1. jún 2011, na ktorom sa vykonalo dokazovanie, a nariadil termín pojednávania na 21. september 2011, na ktorom predpokladal   záverečné   návrhy,   vyjadrenia   ku   skutkovým   okolnostiam,   k   vykonaným dôkazom a k právnej stránke veci. Ústavný súd zistil, že toto pojednávanie bolo odročené na 12. december 2011 s tým, že právny zástupca sťažovateľky bol vyzvaný, aby sa v lehote 30 dní vyjadril k dosiaľ predloženým listinným dôkazom.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka svojou sťažnosťou   namieta porušenie čl. 6 ods.   1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom tohto práva je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iným   zákonom   predvídaným   spôsobom,   ktorý znamená   nastolenie   právnej   istoty   inak   ako   právoplatným   rozhodnutím   súdu   (m.   m. IV. ÚS 221/04). Základnou povinnosťou súdu i sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil   na súd so   žiadosťou   o jeho rozhodnutie.   Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorého len čo sa konanie   začalo,   postupuje   v   ňom   súd   i   bez   ďalších   návrhov   tak,   aby   vec   bola   čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda   senátu   alebo   samosudca   spravidla   oznámi   deň,   kedy   sa   bude   konať   nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu práva sťažovateľky podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd v súlade so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III.   ÚS   111/02,   IV.   ÚS   74/02,   III.   ÚS   247/03, IV. ÚS 272/04) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu   (3).   Za   súčasť   prvého   kritéria   sa   považuje   aj   povaha   prerokúvanej   veci.   Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľky.

1. Predmetom konania pred okresným súdom je rozhodovanie o žalobe sťažovateľky o ochranu osobnosti spojenej s náhradou nemajetkovej ujmy v súvislosti s neoprávneným zasahovaním   do   jej   osobných   práv,   ktoré   (konanie)   začalo   29.   decembra   1993   a bolo vylúčené   na   samostatné   konanie   (z   konania   vedeného   pod   sp.   zn.   6   C   216/93). Zo skutočností   uvedených   sťažovateľkou   a   okresným   súdom   ani   z   obsahu   na   vec   sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd nezistil okolnosť, ktorá by odôvodňovala záver o právnej zložitosti veci. Ide o vec, ktorá tvorí štandardnú súčasť rozhodovacej činnosti všeobecných súdov. Pokiaľ ide o faktickú zložitosť veci, možno pripustiť určitý stupeň jej zložitosti vzhľadom na jej súvislosť s konaním vedeným pod sp. zn. 6 C 216/93, z ktorého bol návrh sťažovateľky na náhradu nemajetkovej ujmy vylúčený na samostatné konanie a následne   bolo   namietané   konanie   prerušené   do   právoplatného   skončenia   konania vedeného   pod   sp.   zn.   6   C   216/93.   Ústavný   súd   zohľadnil   aj   povahu   veci   odôvodnenú predmetom konania.

2.   Správanie   účastníka   konania   je   druhým   kritériom   pri   rozhodovaní   o   tom   či v konaní   pred   súdom   došlo   k   zbytočným   prieťahom,   a   tým   aj   k   porušeniu   práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by mali byť pripísané na ťarchu sťažovateľky, ktorá je v tomto spore navrhovateľkou, v súvislosti s prieťahmi v konaní. Neúčasť sťažovateľky a jej právneho zástupcu na pojednávaní 26. apríla 2010 (ospravedlnenie oboch z 23. apríla 2010 so žiadosťou o odročenie pojednávania a určenie nového termínu), neúčasť právneho zástupcu   sťažovateľky   na   pojednávaní   nariadenom,   resp.   odročenom   na   23.   jún   2010 (ospravedlnenie okresnému súdu z 22. júna 2010, doručené okresnému súdu 24. júna 2010; pojednávanie   sa   uskutočnilo)   a   neúčasť   sťažovateľky   a   jej   novozvoleného   právneho zástupcu   24.   januára   2011,   ktorý   požiadal   19.   januára   2011   o   odročenie   pojednávania, zásadnejším spôsobom neovplyvnili doterajšiu dĺžku konania.

3.   Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu   práva   na prejednanie   jej   záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru, bol postup samotného okresného súdu v napadnutom konaní.

Od začiatku konania na základe návrhu sťažovateľky doručeného okresnému súdu 29.   decembra 1993 až do   jeho prerušenia s právoplatnosťou   9.   mája 2006 okresný súd vykonával   štandardné   procesné   úkony.   Obvodný   súd   uznesením   č.   k.   6   C   216/93-19 z 9. februára 1995 vylúčil návrh sťažovateľky na samostatné konanie a bola mu pridelená sp. zn. 11 C 79/1995. V nadväznosti na to obvodný súd uznesením č. k. 11 C 79/1995-13 zo 16. októbra   1995   prerušil   konanie   z dôvodu   konania   o náhradu   škody   vedeného pod sp. zn. 6 C 216/1993 (podľa zistenia ústavného súdu na okresnom súde až do 9. mája 2006, t. j. na takmer 11 rokov) do právoplatného skončenia tohto konania. Sťažovateľka rozhodnutie o prerušení konania ani nespochybňuje, ani nenamieta.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej prerušenie konania, ku ktorému došlo v súlade so zákonom, predstavuje zákonnú prekážku v konaní,   a preto   nečinnosť   všeobecného   súdu   z dôvodu   existencie   zákonnej   prekážky v konaní neposudzuje ako zbytočné prieťahy v konaní (m. m. II. ÚS 3/03, I. ÚS 65/03, I. ÚS 214/06, IV. ÚS 328/09).

Od 9. mája 2006 až do septembra 2011, t. j. v období viac ako 5 rokov, konal okresný súd v zásade plynulo, ale podľa názoru ústavného súdu neefektívne. Vo veci samej okresný súd   meritórne   rozhodol   9.   apríla   2008,   krajský   súd   jeho   rozsudok   uznesením   č.   k. 14 Co/346/2008-158   z   2.   decembra   2008   zrušil   a vec   vrátil   okresnému   súdu   na   ďalšie konanie.   Odvolací   súd   postup   prvostupňového   súdu   posúdil   ako   postup,   ktorým   bola sťažovateľke odňatá možnosť konať pred súdom.

Dôvodom   na zrušenie   prvostupňového rozsudku   boli nedostatky   v konaní zistené krajským súdom, a to najmä:

„Z predloženého spisu odvolaciemu súdu jednoznačne vyplynulo, že navrhovateľka sa podaním doručeným súdu dňa 30. 12. 1993, doplneným dňa 4. 2. 1994 a 18. 11. 1994 domáhala   voči   odporcom   náhrady   nemajetkovej   ujmy   vo   výške   252.000,-   Sk   a   voči odporcovi v 1. rade aj zaplatenia nedoplatku na nájomnom za rok 1992 vo výške 2.186,- Sk, ako aj náhrady škody vo výške 143.438,- Sk v súvislosti s neoprávneným zasahovaním do jej osobnostných práv. Vec bola vedená pod sp. zn. 6C 216/1993. Z podania navrhovateľky zo 4. 2. 1994 vyplýva, že na preukázanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmv doložila do spisu 18 listinných dôkazov. Ako však zistil odvolací súd, keď došlo uznesením súdu z 9. 2. 1995 k vylúčeniu návrhu navrhovateľky o náhradu nemajetkovej ujmy na samostatné konanie a táto vec bola ďalej vedená pod sp. zn. 11C/79/1995, listinné dôkazy predložené navrhovateľkou   dňa   4.   2.   1994   ostali   založené   v   spise   sp.   zn.   6C   216/1993   a   neboli pripojené aj do spisu sp. zn. 11 C/79/1995.“;

-   konštatovanie   prvostupňového   súdu   o   neunesení   dôkazného   bremena sťažovateľkou, hoci listinné dôkazy na preukázanie svojho návrhu na náhradu nemajetkovej ujmy   sťažovateľka   predložila   4.   februára   1994,   avšak   zostali   založené   v spise   sp.   zn. 6 C 216/1993 a neboli pripojené do spisu sp. zn. 11 C 79/1995;

- prvostupňový súd sa vôbec nevysporiadal s tvrdeniami sťažovateľky uvedenými v jej písomných   podaniach   a   prednesenými   na   pojednávaniach   a   vôbec   nevykonal a nevyhodnotil všetky listinné dôkazy predložené sťažovateľkou, ktoré by mali byť založené v tomto súdnom spise, avšak nie sú (nie však vinou sťažovateľkou);

- ani zo zápisníc z pojednávaní, ani zo samotného rozsudku nevyplýva, ktoré listinné dôkazy prvostupňový súd vykonal;

- absentujú skutkové zistenia okresného súdu týkajúce sa okolností zrušenia členstva sťažovateľky v bytovom družstve a pridelenia bytu odporcovi v 1. rade, ako aj týkajúce sa existencie, resp. neexistencie takej ujmy sťažovateľky, ktorá by odôvodňovala jej nárok na finančnú satisfakciu;

- v rozhodnutí nie je dostatočne odôvodnené konštatovanie okresného súdu týkajúce sa dostatočnej reparácie zásahu odporcov do osobnostného práva sťažovateľky obnovením pôvodného stavu.

Krajský súd v „zrušovacom“ uznesení rozhodol, že

- povinnosťou súdu prvého stupňa bude predovšetkým doplniť dokazovanie,

- vysporiadať sa s otázkou, či je nárok sťažovateľky opodstatnený vo vzťahu k obom odporcom   (poukázal   na   to,   že   zo   spisu   je   zrejmé,   že   sťažovateľka   sa   nedomáhala nemajetkovej ujmy voči odporcom v 1. a 2. rade spoločne a nerozdielne, ako sa mylne domnieva   prvostupňový   súd,   ale   z   jej   podaní   a   najmä   z   jasného   vyjadrenia   vôle na pojednávaní konanom 9. apríla 2008 jasne vyplýva, že sťažovateľka ponechávala na úvahe súdu, aby posúdil, ktorý z odporcov a v akej miere zodpovedá za porušenie jej práva na bývanie, a podľa toho ich aj zaviazal na finančnú náhradu).

Ústavný súd vychádzajúc z uvedených skutočností dospel k záveru, že okresný súd konal vo veci vedenej pod sp. zn. 11 C 79/1995 neefektívne. Prihliadal na to, že vo veci sa koná od roku 1993, keď bola vec súčasťou veci vedenej pod sp. zn. 6 C 216/93. Znamená to, že konanie vo veci trvá takmer 18 rokov. Aj s prihliadnutím na skutočnosť, že konanie bolo 11 rokov prerušené, ústavný súd nemôže akceptovať, že vec nie je dosiaľ právoplatne skončená. Ústavný súd konštatuje, že administratívno-technické chyby uvedené okresným súdom pri vyčlenení veci – návrhu sťažovateľky na náhradu nemajetkovej ujmy, nemôžu ísť na   jej   ťarchu   a nemôže   byť   dôvodom   na   konštatovanie   okresného   súdu   uvedeného v rozsudku č. k. 11 C 79/95-125 z 9. apríla 2008, „že priznanie nemajetkovej ujmy ako prostriedok   ochrany   osobnostných   práv   navrhovateľka   nepreukázala   splnením   zákonom vyžadovaných podmienok“.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu k porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru môže dôjsť nielen neodôvodnenou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou, resp. nesústredenou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k   odstráneniu   právnej   neistoty   účastníkov   konania   v   primeranom   čase   (m.   m.   napr. I. ÚS 31/98, II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).

Nedostatky v postupe okresného súdu sú podľa názoru ústavného súdu takej intenzity a vykazujú   takú   neefektívnosť,   na   základe   ktorých   ústavný   súd   aj   s prihliadnutím na doterajšiu dĺžku konania rozhodol, že právo sťažovateľky na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru bolo porušené.

IV.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva boli podľa odseku 1 porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

V   súlade   s   §   56   ods.   3   písm.   a)   zákona   o   ústavnom   súde   ústavný   súd   prikázal okresnému súdu, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 79/1995 konal bez zbytočných prieťahov.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka žiadala o priznanie finančného zadosťučinenia v sume 36 000 €, ktoré považuje   vzhľadom   na   doterajšiu   dĺžku   konania   a psychickú   traumu,   ktorú   utrpela, za primeranú.

S prihliadnutím na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu vedeného pod sp. zn. 11 C   79/1995   (aj   pri   zohľadnení   obdobia   prerušenia   konania   asi   na   takmer   11   rokov) a berúc do úvahy konkrétne okolnosti prípadu (správanie sa sťažovateľky, povahu veci) a to, že konanie vo veci sťažovateľky nebolo do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne skončené, ústavný súd považoval za odôvodnené priznať sťažovateľke sumu 6 000 € ako primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona o   ústavnom   súde   ústavný súd môže v   odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd priznal sťažovateľke úhradu trov konania v súvislosti s jej právnym zastupovaním advokátom Mgr. F. P. Pri rozhodovaní o úhrade trov konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok 2010, ktorá bola 741 €, keďže išlo o úkony právnej služby vykonané v roku 2011. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia, spísanie sťažnosti) podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, a to v sume 247 € (za dva úkony právnej služby po 123,50 €), čo spolu s režijným paušálom (2 x 7,41 €) predstavuje celkovú sumu 261,82 €.

Priznanú úhradu   trov   konania je okresný   súd   povinný   zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Ústavný   súd   nepriznal   úhradu   trov   konania   za   úkon   právnej   služby   uplatnený právnym zástupcom sťažovateľky z dôvodu jeho účasti na ústnom pojednávaní. Na ústnom pojednávaní,   na   ktorom   trvala   sťažovateľka,   pretože   tvrdila,   že   jej   výpoveďou   možno očakávať   ďalšie   objasnenie   veci,   neodzneli   zo   strany   sťažovateľky   ani   jej   právneho zástupcu žiadne právne relevantné skutočnosti, ktoré by mohli prispieť k objasneniu veci, a preto ústavný súd úhradu trov konania uplatnenú právnym zástupcom sťažovateľky za jeho účasť na ústnom pojednávaní nepriznal.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   nadobudne   toto   rozhodnutie   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. októbra 2011