znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 309/2010-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. septembra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. D. B., B., vo veci namietaného porušenia jeho práv podľa   čl.   6   ods.   1   a čl.   13   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tos 24/2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. D. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. júla 2010 doručená sťažnosť MUDr. D. B., B. (ďalej len „sťažovateľ“), z obsahu ktorej vyplýva, že sťažovateľ   ňou   namieta   porušenie   svojho   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na účinný právny prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tos 24/2010.Sťažovateľ v sťažnosti označil za porušovateľa svojich práv krajský súd a v ďalšom texte najmä uviedol:

„... Krajský súd má zamietnuť sťažnosť prokurátora, ktorá bola podaná po lehote určenej súdom na 3-dni, ale sťažnosť bola podaná po 2-mesiacoch a 2 týždňoch; krajský súd... rozhodol svojvoľne pravdepodobne na žiadosť Okresného súdu konkrétne sudkyne JUDr. M. P., ktorá trestné konanie iniciovala.

Tiež bol porušený čl. 13 Dohovoru – právo na účinný opravný prostriedok, zjavne Krajský súd vyhovel želaniu sudkyne P. a preto konal neverejne, hoci sťažovateľ žiadal listom verejné prerokovanie veci na Krajskom súde...

I.A. Sudkyňa M. P. od roku 2003 provokovala sťažovateľa nečinnosťou v konaní 17 C/161/2003   a brutálne   porušovala   sťažovateľove   práva,   čo   potvrdil   Európsky   súd   pre ľudské práva č. 26456/06 zo dňa 18. 05. 2010.

I.B. Sťažovateľ to nevydržal a P. vynadal, za čo sudkyňa spokutovala sťažovateľa, podala   naho   podnet   na   trestné   konanie   2   Nt/22/2008   a ešte   aj   podnet   na   konanie o spôsobilosti na právne úkony na OS BA II...

I.C.   Okresný   súd   Bratislava   II   vo   veci   2   Nt/22/2008   dňa   19.   11.   2009,   ale rozhodnutie bolo doručené dňa 15. 01. 2010. Proti rozhodnutiu sa nikto v určenej lehote súdom   neodvolal,   nikto   nepodal   sťažnosť,   a tak   si   šiel   sťažovateľ   na   súd   dať   vyznačiť právoplatnosť.

I.D. Prokurátor podal sťažnosť proti uzneseniu až dňa 23. 03. 2010. Spis na KS BA mal   sp. zn.:   3   T/3/2010,   keď   prípisom   zo   dňa   17.   05.   2010   sťažovateľ   žiadal   verejné prerokovanie   veci.   Prokurátor   pritom   v sťažnosti   používal   ohováračskú   kampaň   proti sťažovateľovi   –   že   je   nebezpečný   pre   verejnosť,   ale   o tom   nepredložil   žiaden   dôkaz   – klamal. Predkladanie klamstiev nemôže byť základom pre rozhodovanie odvolacieho súdu a dôvodom pre zrušenie rozhodnutia prvostupňového súdu. Rovnako nemôže byť základom pre rozhodovanie odvolacieho nepravdivý znalecký posudok súdnych znalcov, ktorí nevedeli vysvetliť skutočnosť na základe čoho dospeli k diagnóze a nedokázali prezentovať ani jeden blud...“

Keďže z textu   sťažnosti   nebolo možné zreteľne rekonštruovať skutkový   a právny stav v namietanej právnej veci sťažovateľa, ústavný súd si vyžiadal od Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) spis sp. zn. 2 Nt 22/2008 a od krajského súdu spis sp. zn. 3 Tos 24/2010 a zistil z nich toto:

1. Uznesením Okresného riaditeľstva Policajného zboru Bratislava II, Úradu justičnej a kriminálnej   polície   sp.   zn.   ORP/157/OVK-B2-2008   zo   7.   februára   2008   bolo sťažovateľovi vznesené obvinenie za zločin zasahovania do nezávislosti súdu podľa § 342 ods. 1 a 2 písm. c) Trestného zákona.

2. Uznesením prokurátora Okresnej prokuratúry Bratislava II (ďalej len „prokurátor okresnej prokuratúry“) sp. zn. 1 Pv 114/08 z 21. októbra 2008 bolo podľa § 215 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku trestné stíhanie proti obvinenému (sťažovateľovi) zastavené z dôvodu,   že   sťažovateľ   nebol   v čase   činu   pre   nepríčetnosť   trestne   zodpovedný. Rozhodnutie   o zastavení trestného   stíhania   sa   opiera   predovšetkým   o závery   znaleckého posudku z odvetvia psychiatrie, v ktorom znalci konštatovali, že v čase spáchania trestného činu sa u obvineného prejavili „symptómy trvalej poruchy s bludmi, čo malo výrazný vplyv na jeho ovládaciu a rozpoznávaciu zložku konania“.

3. Dňa 5. novembra 2008 prokurátor okresnej prokuratúry podal v súlade s § 236 ods. 1 a § 299 ods. 1 Trestného poriadku okresnému súdu návrh na uloženie ochranného psychiatrického   liečenia   ústavnou   formou   sťažovateľovi.   Pre   účely   rozhodnutia   o tomto návrhu   prokurátora   okresnej   prokuratúry   sa   uskutočnili   na   okresnom   súde   tri   verejné zasadnutia   (5.   marca   2009,   13.   októbra   2009   a 19. novembra   2009).   Okresný   súd   na verejnom zasadnutí 19. novembra 2009 uznesením sp. zn. 2 Nt 22/2008 návrh prokurátora okresnej prokuratúry zamietol, pričom svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že bola splnená len jedna z podmienok, na základe ktorých môže súd rozhodnúť o uložení ochranného liečenia, t. j. musí ísť o páchateľa činu inak trestného, ktorý nie je pre nepríčetnosť zodpovedný a zároveň je jeho pobyt na slobode nebezpečný. Okresný súd k tomuto uviedol:

„Vychádzajúc z vykonaných dôkazov, je podľa názoru súdu v prípade MUDr. D. B. splnený iba prvý predpoklad, ktorým je záver znalcov o tom, že ovládacie a rozpoznávacie schopnosti   obvineného   boli   v čase   činu   vymiznuté.   Tento   záver   opierajú   znalci predovšetkým o zistenie, že menovaný trpí duševnou chorobou – trvalou poruchou s bludmi a súčasne   sú   prítomné   osobnostné   zmeny,   ktoré   prináležia   jeho   fyzickému   stavu,   t.   j. cievnemu poškodeniu mozgu, ktoré prekonal v roku 2003. Ide o ľahšiu formu organického psychosyndrómu,   čo   je   duševná   porucha   a primárne   vzniká   v dôsledku   neurologického ochorenia.   Tento   súbeh   diagnóz   má   vplyv   predovšetkým   na   ovládaciu   zložku   konania, pričom v čase konania, ktoré bolo predmetom trestného stíhania, konštatovali vymiznutie ovládacích   schopností.   K trvalej   poruche   s bludmi   prináleží   oslabená   až   chýbajúca kritickosť na dôsledky konania, čo bolo dôvodom, že rozpoznávacia zložka konania bola takmer vymiznutá.

Čo sa týka splnenia podmienky, že musí ísť o spáchanie činu inak trestného a musí byť preukázané, že pobyt páchateľa na slobode je nebezpečný, tieto podmienky splnené neboli.

Podľa § 342 ods. 1 Tr. zákona prečinu zasahovania do nezávislosti súdu sa dopustí ten, kto pôsobí na sudcu, aby nesplnil svoju povinnosť v konaní pred súdom, alebo kto koná v úmysle zmariť práva účastníkov súdneho konania alebo obvineného na zákonného sudcu. Po   vyhodnotení skutkových okolností   uvedených v uznesení o vznesení   obvinenia,   nie   je podľa   názoru   súdu   spoľahlivo   preukázané,   že   by   MUDr.   D.   B.   svojimi   písomnými podaniami, ktoré adresoval priamo sudkyni konajúcej v jeho veci, prípadne súdu, naplnil skutkovú podstatu uvedeného prečinu. Menovaný nepôsobil na sudcu s cieľom dosiahnuť od neho nesplnenie zákonnej povinnosti v konaní pred súdom, ani nekonal s úmyslom zmariť práva účastníkov súdneho konania, pretože vo svojich nepochybne vulgárnych podaniach iba ostro a nevhodne kritizoval sudkyňu za vydané rozhodnutia a jej postup v konaní. Už   zo   samotného   názvu   tohto   trestného   činu   je   zrejmé,   že   musí   ísť   o vyvíjanie nejakého   tlaku   na   súd   s cieľom   dosiahnuť   určité   rozhodnutie   nesplnením   zákonných povinností   sudcu,   prípadne   konanie   s úmyslom   poškodenia   práv   účastníkov   konania, prípadne obvineného na zákonného sudcu. Konanie s takýmto obsahom sa však u MUDr. D. B. nepodarilo preukázať.

Rovnako   jeho   konanie   nemožno   subsumovať   pod   skutkovú   podstatu   prečinu pohŕdania   súdom   podľa   §   343   Tr.   zákona.   Hrubo   urážlivé   podania,   vulgárne   listy adresované   sudcom   nie   sú   síce   v slušnej   demokratickej   spoločnosti   v žiadnom   prípade akceptovateľné, avšak za súčasnej zákonnej úpravy nie je takéto konanie trestným činom. Konanie   s obdobnými   prejavmi   môže   byť   za   určitých   okolností   posúdené   ako   prečin pohŕdania súdom v zmysle § 343 Tr. zákona, za podmienky opakovaného konania a iba v rámci pojednávania pred súdom.“

4.   Proti   označenému   uzneseniu   okresného   súdu   podal   prokurátor   okresnej prokuratúry ústne na verejnom zasadnutí okresného súdu 19. novembra 2009 sťažnosť (do zápisnice).   Z označených   spisov   ďalej   vyplýva, že okresný   súd   doručil   svoje   uznesenie sp. zn. 2 Nt 22/2008 z 19. novembra 2009 Okresnej prokuratúre Bratislava II 12. januára 2010 a sťažovateľovi 18. januára 2010. Okresný súd následne predložil spis krajskému súdu na rozhodnutie o sťažnosti prokurátora okresnej prokuratúry 8. marca 2010, spis bol však krajským súdom vrátený okresnému súdu ako predčasne predložený z dôvodu, že sťažnosť prokurátora   okresnej   prokuratúry   nebola   odôvodnená   tak,   ako   to   vyžaduje   ustanovenie § 189 ods. 3 Trestného poriadku. Na základe uvedeného okresný súd vyzval prokurátora okresnej prokuratúry, aby doručil okresnému súdu dôvody sťažnosti; odôvodnená sťažnosť prokurátora okresnej prokuratúry bola následne doručená sťažovateľovi 23. marca 2010.

5. O sťažnosti prokurátora okresnej prokuratúry rozhodol krajský súd na neverejnom zasadnutí uznesením sp. zn. 3 Tos 24/2010 z 25. mája 2010 tak, že sťažnosťou napadnuté uznesenie okresného súdu zrušil podľa § 194 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku a vec vrátil na nové konanie a rozhodnutie. Svoje rozhodnutie krajský súd odôvodnil nesprávnosťou rozhodnutia okresného súdu, a to vo vzťahu k posúdeniu splnenia podmienky na uloženie ochranného opatrenia, či ide o páchateľa činu inak trestného. Krajský súd v tejto súvislosti v odôvodnení svojho uznesenia najmä uviedol:

„Objektívnou stránkou trestného činu zasahovania do nezávislosti súdu podľa § 342 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. je pôsobenie páchateľa na sudcu so zámerom, aby tento porušil svoje povinnosti v konaní pred súdom. Tento trestný čin je dokonaný už samým pôsobením na sudcu bez ohľadu na to, či páchateľ dosiahne alebo nedosiahne svoj cieľ.

Okolnosť, že osočujúce vyjadrenia a urážky MUDr. D. B. adresoval sudkyni Mgr. M. P.   v   dôvodoch   svojho   odvolania,   či   sťažnosti,   ktorou   chcel   dosiahnuť   zmenu   jej rozhodnutia, je dostačujúcou okolnosťou pre posúdenie jeho subjektívnej stránky, teda jeho úmyslu, ktorým chcel docieliť porušenie povinnosti sudcu. Odvolací súd na rozdiel od súdu I. stupňa je preto názoru, že nejde len o vulgárne podania, v ktorých iba ostro a nevhodne kritizoval sudkyňu za vydané rozhodnutia, ale týmito urážkami chcel dosiahnuť pre seba priaznivé rozhodnutie. Podľa názoru odvolacieho súdu tým nepochybne bola splnená jedna z   podmienok   pre   uloženie   ochrannej   liečby   v zmysle   §   73   ods.   1   Tr.   zák.,   t.   j.   že   ide o páchateľa činu inak trestného.“

Sťažovateľ na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti žiada, aby ústavný súd o nej nálezom takto rozhodol:

„II.A. Krajský súd v Bratislave porušil základné práva D. B. garantované čl. 6 ods. 1 a čl. 13 medzinárodného dohovoru v konaní 3 Tos/24/2010.

II.B. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie KS BA 3 Tos/24/2010 zo dňa 25. 05. 2010 a potvrdzuje uznesenie prvostupňového súdu 2 Nt/22/2008 zo dňa 19. 11. 2009. II.C. Krajský súd v Bratislave je povinný zaplatiť D. B. satisfakciu 50.000 Eur pre opakované porušenie jeho práv (viď III. ÚS 241/05) a trovy advokáta v lehote 15 dní od dňa doručenia Nálezu Ústavného súdu. Krajský súd BA je v prípade omeškania povinný zaplatiť úroky z omeškania vo výške 17.6 % z dlžnej sumy od dňa povinnosti zaplatiť do zaplatenia.“

Súčasťou sťažnosti je aj žiadosť sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu pre konanie pred ústavným súdom.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím príslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Ústavný súd je podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom na začatie   konania.   Viazanosť   ústavného   súdu   návrhom   sa   vzťahuje   zvlášť   na   návrh rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha (petit). Ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušiteľa svojich práv (čl. 2 ods. 2 ústavy).

Sťažovateľ sa v petite predovšetkým domáha, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tos 24/2010 došlo k porušeniu jeho práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Zo sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľ uplatňuje proti postupu krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tos 24/2010 tieto námietky:

1. sťažnosť prokurátora okresnej prokuratúry proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 2 Nt 22/2008 z 19. novembra 2009 bola podaná oneskorene,

2.   znalecký   posudok,   na   podklade   ktorého   krajský   súd   uznesením   sp.   zn. 3 Tos 24/2010 zrušil uznesenie okresného súdu sp. zn. 2 Nt 22/2008 z 19. novembra 2009, je „nepravdivý“,

3.   krajský   súd   nevyhovel   jeho   žiadosti,   aby   v predmetnej   veci   rozhodoval   na verejnom zasadnutí.

1.   Vo   vzťahu   k prvej   námietke   sťažovateľa,   podľa   ktorej   sťažnosť   prokurátora okresnej prokuratúry proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 2 Nt 24/2010 z 19. novembra 2009   bola   podaná   oneskorene, ústavný   súd   v prvom   rade   poukazuje   na   relevantné ustanovenia Trestného poriadku.

Podľa § 185 ods. 1 Trestného poriadku opravným prostriedkom proti uzneseniu je sťažnosť.

Podľa § 187 ods. 1 Trestného poriadku sa sťažnosť podáva orgánu, proti ktorého uzneseniu smeruje, a to do troch dní od oznámenia uznesenia, s výnimkou sťažnosti proti uzneseniu o nevzatí do väzby.

Podľa § 189 ods. 3 Trestného poriadku ak podáva sťažnosť prokurátor, štátny orgán starostlivosti o mládež alebo obhajca za obvineného alebo vo vlastnom mene, musí byť sťažnosť zároveň odôvodnená, s výnimkou sťažnosti prokurátora proti uzneseniu o nevzatí obvineného do väzby.

Podľa   §   192   ods.   1   Trestného   poriadku   pri   rozhodovaní   o sťažnosti   preskúma nadriadený orgán

a) správnosť   výrokov   napadnutého   uznesenia,   proti   ktorým   sťažovateľ   podal sťažnosť, a

b) konanie predchádzajúce týmto výrokom napadnutého uznesenia.

Podľa § 62 ods. 1 Trestného poriadku možno podanie urobiť písomne, ústne do zápisnice, telegraficky, telefaxom, elektronickými prostriedkami podpísané so zaručeným elektronickým podpisom podľa osobitného zákona alebo bez zaručeného elektronického podpisu.

Zo zápisnice z verejného zasadnutia okresného súdu z 19. novembra 2009, ktorého predmetom bolo konanie o návrhu prokurátora okresnej prokuratúry na uloženie ochranného psychiatrického   liečenia,   vyplýva,   že   prokurátor   okresnej   prokuratúry   podal   na   tomto zasadnutí sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 2 Nt 22/2008 z 19. novembra 2008 ústne do zápisnice. Z obsahu predložených spisov možno ďalej vyvodiť, že okresný súd   doručil   svoje   uznesenie   okresnej   prokuratúre   12.   januára   2010   a   sťažovateľovi 18. januára 2010. Spis vedený okresným súdom pod sp. zn. 2 Nt 22/2008 bol predložený na rozhodnutie   o sťažnosti   prokurátora   okresnej   prokuratúry   krajskému   súdu   12.   februára 2010. Krajský súd 15. marca 2010 okresnému súdu vrátil predložený spis ako predčasne predložený   z dôvodu,   že „zahlásená   sťažnosť   okresného   prokurátora   na   verejnom zasadnutí dňa 19. 11. 2009 proti uzneseniu, ktorým bol návrh na uloženie psychiatrického liečenia zamietnutý, nebola zároveň aj odôvodnená tak, ako to vyžaduje ustanovenie § 189 ods. 3 Tr. por.“.

Na základe uvedeného okresný súd 25. februára 2010 vyzval prokurátora okresnej prokuratúry na doručenie dôvodov sťažnosti, ktoré boli následne doručené aj sťažovateľovi (23.   marca 2010). Okresný súd opätovne predložil spis na rozhodnutie krajskému súdu

29. apríla 2010, ktorý o sťažnosti prokurátora rozhodol na neverejnom zasadnutí 25. mája 2010 tak, že uznesenie okresného súdu sp. zn. 2 Nt 22/2008 z 19. novembra 2009 zrušil a vec vrátil okresnému súdu na opätovné konanie a rozhodnutie.

V danom   prípade   je   podstatné,   či   krajský   súd   v rámci   svojho   postupu   pri preskúmavaní sťažnosti prokurátora okresnej prokuratúry ústavne konformným spôsobom interpretoval a aplikoval § 189 ods. 3 Trestného poriadku. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že aj keď povinnosť prokurátora odôvodniť sťažnosť vyplýva priamo z § 189 ods.3 Trestného poriadku, toto ustanovenie nespája so skutočnosťou, že prokurátor   neodôvodní   svoju   sťažnosť   v lehote   3   dní   od   oznámenia   uznesenia,   proti ktorému sťažnosť smeruje (lehota ustanovená v § 187 ods. 1 Trestného poriadku, pozn.), automaticky   aj   jej   oneskorenosť   v zmysle   §   193   ods.   1   písm.   b)   Trestného   poriadku. Správnosť tohto výkladu nepriamo potvrdzuje aj § 192 ods. 1 Trestného poriadku a v ňom obsiahnutý tzv. obmedzený revízny princíp, podľa ktorého nadriadený orgán na základe sťažnosti preskúmava jednak napadnuté výroky uznesenia, a to zo všetkých hľadísk bez ohľadu na to, či tieto hľadiská sú, alebo nie sú v sťažnosti uvedené, a jednak správnosť postupu konania, ktoré napadnutým výrokom predchádzalo, a to z hľadiska všetkých chýb, ktoré mohli spôsobiť nesprávnosť napadnutých výrokov uznesenia (opäť bez ohľadu na to, či   sú   v sťažnosti   konkretizované, alebo nie). Ak   v sťažnosti   nie je špecifikované,   ktorý konkrétny výrok sa ňou napáda, nadriadený orgán preskúma všetky výroky napadnutého uznesenia, proti ktorým sťažovateľ (v tomto prípade prokurátor) mohol sťažnosť podať, aj konanie predchádzajúce týmto výrokom.

Ústavný   súd   navyše   považoval   za   potrebné   poznamenať,   že   hoci   sťažnosť   proti uzneseniu treba podať v lehote troch dní od oznámenia uznesenia (§ 187 ods. 1 Trestného poriadku), zákon zároveň neukladá prvostupňovému orgánu (v danom prípade okresnému súdu)   povinnosť   okamžite   doručiť   písomné   vyhotovenie   uznesenia   stranám   trestného konania, pričom pre podanie kvalifikovaného, a teda odôvodneného opravného prostriedku (sťažnosti)   je   nepochybne   potrebné   poznať   odôvodnenie   prvostupňového   rozhodnutia v úplnosti,   t.   j.   nielen   v podobe,   v akej   bolo   vyhlásené.   Okresný   súd   uznesenie   sp.   zn. 2 Nt 22/2008 doručil okresnej prokuratúre až 12. januára 2010, teda takmer 2 mesiace po verejnom zasadnutí okresného súdu, na ktorom bol návrh prokurátora okresnej prokuratúry na   uloženie   ochranného   psychiatrického   liečenia   ústavnou   formou   zamietnutý.   Aj   táto skutočnosť čiastočne odôvodňuje (ospravedlňuje) neskôr predložené odôvodnenie sťažnosti prokurátorom okresnej prokuratúry.

Ústavný   súd   na   základe   uvedeného   konštatuje,   že   vo   vzťahu   k prvej   námietke sťažovateľa neexistuje medzi namietaným postupom krajského súdu a právom sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala možné porušenie tohto práva, a preto sťažnosť v tejto časti ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

2.   V súvislosti   s druhou   námietkou   sťažovateľa   založenej   na   jeho   tvrdení,   že znalecký   posudok,   na   podklade   ktorého   krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   3   Tos   24/2010 z 25. mája 2010 zrušil uznesenie okresného súdu sp. zn. 2 Nt 22/2008 z 19. novembra 2009, ústavný súd považoval za potrebné zdôrazniť, že jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je založená na princípe subsidiarity.

Zmyslom a účelom princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa   povahy   veci   nemôže   byť   výlučne   úlohou   ústavného   súdu,   ale   úlohou   všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti   ultima   ratio   inštitucionálny   mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej moci,   ktoré sa   na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04).

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu   je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten orgán verejnej   moci,   ktorého   kompetencia   predchádza   právomoci   ústavného   súdu (IV. ÚS 128/04).

V tejto súvislosti   ústavný súd   konštatuje,   že krajský   súd   založil   svoje   uznesenie sp. zn. 3 Tos 24/2010 z 25. mája 2010 na právnom závere, že okresný súd nesprávne posúdil jednu z podmienok na uloženie ochranného psychiatrického liečenia, a síce že v danom prípade   ide   o   páchateľa   činu   inak   trestného.   Nesprávnosť   posúdenia   tejto   podmienky okresným súdom bola dôvodom, pre ktorý krajský súd uznesenie okresného súdu sp. zn. 2 Nt 22/2008 zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Na rozdiel od okresného súdu bol krajský súd   toho   názoru,   že „nejde   len   o   vulgárne   podania,   v   ktorých   iba   ostro   a   nevhodne kritizoval sudkyňu za vydané rozhodnutia ale týmito urážkami chcel dosiahnuť pre seba priaznivé rozhodnutie. Podľa názoru odvolacieho súdu tým nepochybne bola splnená jedna z   podmienok   pre   uloženie   ochrannej   liečby   v zmysle   §   73   ods.   1   Tr.   zák.,   t.   j.   že   ide o páchateľa činu inak trestného.“. Krajský súd v odôvodnení označeného uznesenia ďalej uviedol, že „pokiaľ ide o posúdenie, či je pobyt sťažovateľa na slobode nebezpečný, okresný súd   na   verejnom   zasadnutí   vykonal   dokazovanie   v rozsahu   potrebnom   pre   posúdenie všetkých skutočností významných pre rozhodnutie. Na základe znaleckého posudku znalcov z odboru   zdravotníctva   odvetvie   psychiatria   MUDr.   M.   Č.   a MUDr.   E.   M.   ako   aj   ich vyjadrenia na verejnom zasadnutí bolo zodpovedané na otázky duševného stavu MUDr. D. B. K ich znaleckým záverom bolo MUDr. D. B. umožnené aj vyjadriť sa.“.

Vo vzťahu k znaleckému posudku vypracovanému znalcami z odboru zdravotníctva ústavný súd zdôrazňuje, že účelom znaleckého posudku je objasnenie skutkových okolností na základe odborných znalostí v príslušnom odbore. V súlade s § 145 Trestného poriadku znalec nie   je oprávnený   riešiť   právne   otázky   ani hodnotiť   vykonané dôkazy,   ani robiť právne závery; riešenie právnych otázok a hodnotenie dôkazov (nielen znaleckého posudku) prislúcha len orgánom činným v trestnom konaní pri súčasnom uplatnení zásady voľného hodnotenia dôkazov.

Podľa § 146 Trestného poriadku ak vzniknú pochybnosti o správnosti znaleckého posudku   alebo   ak   je   znalecký   posudok   nejasný   alebo   neúplný,   treba   požiadať   znalca o vysvetlenie alebo doplnenie posudku. Ak by to neviedlo k odstráneniu pochybností alebo nejasností znaleckého posudku alebo k úplnosti znaleckého posudku, treba pribrať iného znalca.

Z prvej vety citovaného § 146 Trestného poriadku teda vyplýva, že ak bude mať vo veci sťažovateľa ďalej konajúci okresný súd pochybnosti o záveroch znaleckého posudku, ktoré sa budú zakladať na konkrétnych okolnostiach, môže uplatniť postup podľa druhej vety citovaného ustanovenia Trestného poriadku.

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   3   Tos   24/2010 z 25. mája 2010   vec   vrátil   okresnému   súdu   na   ďalšie   konanie   a rozhodnutie,   môže sťažovateľ v ďalšom priebehu konania namietať „chyby“ znaleckého posudku v konaní pred okresným súdom. Povinnosťou okresného súdu bude posúdiť námietky sťažovateľa a ak na tomto   základe   vzniknú   pochybnosti   o správnosti   znaleckého   posudku   (jeho   jasnosti, úplnosti),   bude   mať možnosť   požiadať   o doplnenie   posudku,   príp.   rozhodnúť   o pribratí iného   znalca.   Navyše,   vzhľadom   na   existenciu   osobitnej   skutkovej   podstaty   prečinu nepravdivého znaleckého posudku, tlmočníckeho úkonu a prekladateľského úkonu podľa § 347   ods.   1   Trestného   zákona   sa   sťažovateľ   môže   domáhať   nápravy   aj   oznámením skutočností, že bol spáchaný uvedený prečin.

Z uvedeného vyplýva, že vo vzťahu k druhej námietke má sťažovateľ k dispozícii aj iné   prostriedky   ochrany   svojich   práv,   ktoré   musí   vyčerpať   pred   podaním   sťažnosti ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Na tomto základe ústavný súd po predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde odmietol sťažnosť sťažovateľa vo vzťahu k jeho druhej námietke z dôvodu neprípustnosti.

3. Vo vzťahu k tretej námietke sťažovateľa založenej na tvrdení, že krajský súd mal rozhodovať o sťažnosti prokurátora okresnej prokuratúry proti uzneseniu okresného súdu sp.   zn.   2   Nt   22/2008   na   verejnom   zasadnutí,   ústavný   súd   poukazuje   na   relevantné ustanovenia Trestného poriadku.

Podľa § 291 Trestného poriadku na verejnom zasadnutí rozhoduje súd, ak to zákon výslovne ustanovuje. Podľa § 301 Trestného poriadku na neverejnom zasadnutí rozhoduje súd tam, kde nie je zákonom predpísané, že sa rozhoduje na hlavnom pojednávaní alebo na verejnom zasadnutí. V § 192 ods. 3 Trestného poriadku sa ustanovuje, že „o sťažnosti podľa § 190 ods. 3 proti uzneseniu o nevzatí obvineného do väzby rozhodne nadriadený súd na verejnom zasadnutí...“. Trestný poriadok nikde neustanovuje, že sa na verejnom zasadnutí rozhoduje   aj   v   inom   prípade   ako   o   sťažnosti   podanej   podľa   §   190   ods.   3   Trestného poriadku.   Preto   skutočnosť,   že   krajský   súd   rozhodol   o   sťažnosti   prokurátora   okresnej prokuratúry na neverejnom zasadnutí, je podľa názoru ústavného súdu v súlade so zákonom (Trestným poriadkom).

Aj   z   rozhodovacej   praxe   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   vyplýva,   že   ak v trestných veciach rozhodujú postupne viaceré súdy zaradené do sústavy riadnych súdov, požiadavka   verejnosti   sa   vzťahuje   predovšetkým   na   súdy   prvého   stupňa,   ktoré   zisťujú skutkový stav a rozhodujú o všetkých otázkach významných pre rozhodnutie vo veci samej. Nedostatok verejného prerokovania veci na druhom a treťom stupni možno ospravedlniť povahou konania, o ktoré ide, za predpokladu, že pojednávanie na súde prvého stupňa bolo verejné.   Napríklad   konanie,   v   ktorom   sa   prejednávajú   výlučne   právne   otázky,   môže vyhovovať požiadavkám čl. 6 dohovoru, aj keď odvolací súd neposkytol obžalovanému príležitosť, aby sa mohol pred ním osobne vyjadriť (Ekbatani c. Švédsko). V tejto súvislosti je preto podstatné, že konanie okresného súdu vedené pod sp. zn. 2 Nt 22/2008 bolo verejné a sťažovateľ mal možnosť vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom. Ďalej je v danom prípade   podstatné   aj   to,   že   krajský   súd   nevykonával   v   rámci   rozhodovania   o sťažnosti prokurátora okresnej prokuratúry dokazovanie a vychádzal z obsahu spisu okresného súdu. Vychádzajúc zo uvedených skutočností nemožno preto postup krajského súdu, ktorý rozhodol   o sťažnosti   proti   uzneseniu   okresného   súdu   o zamietnutí   návrhu   prokurátora o uloženie   ochranného   psychiatrického   liečenia   na   neverejnom   zasadnutí,   považovať   za taký, ktorý by zakladal dôvody na vyslovenie porušenia práva sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že ani vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľa neexistuje taká príčinná súvislosť medzi postupom krajského súdu a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorá by signalizovala možnosť jeho porušenia. Ústavný súd preto   sťažnosť   aj   vo   vzťahu   k tretej   námietke   sťažovateľa   odmietol   jeho   sťažnosť   pri predbežnom   prerokovaní podľa   § 25 ods.   2 zákona o ústavnom   súde z dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

4. Sťažovateľ tiež namietal, že postupom krajského súdu v namietanom konaní došlo aj k porušeniu jeho práva podľa čl. 13 dohovoru. Ústavný súd v tejto súvislosti poukázal na svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej „Z citovaného ustanovenia dohovoru vyplýva pre fyzické osoby a právnické osoby procesné právo akcesorickej povahy mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom v prípade porušenia ostatných ľudských práv chránených dohovorom. Uplatňovanie práva vyplývajúceho z čl. 13 dohovoru musí preto nadväzovať   na   aspoň   obhájiteľné   tvrdenie   (arguable   claim)   o   porušení   iného   práva chráneného dohovorom.“ (III. ÚS 38/05).

Keďže   ústavný   súd   nedospel   k   záveru,   že   namietaným   postupom   a uznesením krajského   súdu   mohlo   dôjsť   k   porušeniu   niektorého   z   dohovorom   chránených   práv sťažovateľa, nemohlo dôjsť ani k porušeniu čl. 13 dohovoru, preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú v súlade s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pretože   sťažnosť   bola   odmietnutá   ako   celok,   ústavný   súd   sa   ďalšími   návrhmi sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. septembra 2010