znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 309/04-32

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   12. januára 2005 v senáte   zloženom   z predsedu   Jána   Lubyho a   zo   sudcov   Jána Auxta   a Juraja   Horvátha prerokoval sťažnosť JUDr. Petra Pysza, bytom K., zastúpeného advokátom JUDr. M. K., K.,   vo   veci   porušenia   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Košice II   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 4 T 112/96 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Petra Pysza na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na   prejednanie   jeho   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   postupom Okresného   súdu   Košice   II   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   4 T 112/96 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Košice II   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   4 T 112/96 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. Petrovi   Pyszovi p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v   sume   80 000 Sk (slovom osemdesiattisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Košice II p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. Okresný súd Košice II j e   p o v i n n ý   uhradiť Petrovi Pyszovi trovy konania v sume   9 342 Sk   do   dvoch   mesiacov   od   doručenia   tohto   nálezu   (slovom   deväťtisíc   - tristoštyridsaťdva slovenských korún) na účet advokáta JUDr. M. K., K.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením sp. zn. IV. ÚS 309/04 z 13. októbra 2004 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Petra Pysza (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva   na   prejednanie   jeho   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 T 112/96.

Predseda   okresného   súdu   vo   svojom   vyjadrení   k sťažnosti   z   26. novembra 2004 doručenom ústavnému súdu 1. decembra 2004 uviedol:

„Dňa 11. 11. 2004 bola Okresnému súdu Košice II doručená sťažnosť Petra Pysza, bytom v K., právne zastúpeného JUDr. M. K., advokátom so sídlom v K., vo veci porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ku ktorému malo dôjsť postupom Okresného súdu Košice II v konaní, vedenom na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. 4 T 112/96.

Predmetom   konania   je   trestná   vec   proti   obžalovaným   I.   B.   a   Petrovi   Pyszovi, na ktorých podal dňa 9. 4. 1996 obvodný prokurátor obžalobu pre trestný čin sprenevery, spáchaný v spolupáchateľstve podľa § 9 ods. 2 k § 248 ods. 1 a 2 Trestného zákona. Vzhľadom   na doterajší   priebeh   konania   mám za to,   že vec   je   skutkovo   náročná na dokazovanie. Vo veci bolo na základe pokynov odvolacieho súdu opakovane nariadené znalecké   dokazovanie,   ktoré   však   bolo   márne   pre   nemožnosť   zabezpečenia   potrebných podkladov   pre   znalca.   Skutková   náročnosť   spočíva   aj   v   ťažkostiach   pri   zabezpečení prítomnosti svedkov na jednotlivých pojednávaniach.

Chronologický priebeh konania: Obžaloba bola   podaná na   súde   dňa 9. 4. 1996.   Prvé pojednávanie   vo   veci   bolo nariadené na deň 13. 5. 1996, po vykonaní časti dokazovania bolo odročené za účelom predvolania svedka na 3. 6. 1996. Na tomto pojednávaní súd rozsudkom uznal sťažovateľa za   vinného   zo   žalovaného   skutku   a   bol   mu   uložený   trest   odňatia   slobody   v   trvaní 6 mesiacov s podmienečným odkladom na jeden rok. Zároveň súd uložil obžalovanému povinnosť nahradiť škodu poškodenej spoločnosti.

Proti   rozsudku   podal   odvolanie   sťažovateľ,   dňa   1. 10. 1996   bol   spis   predložený Krajskému   súdu   v   Košiciach   na   odvolacie   konanie.   Uznesením   zo   dňa   4. 12. 1996 č. k. 10 To 310/96-187   bol   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   zrušený   a   vec   bola   vrátená na ďalšie konanie.

Hlavné pojednávanie bolo nariadené na 30. 4. 1997, pred pojednávaním bola súdu doručená námietka zaujatosti obžalovaného B. proti konajúcej sudkyni. Pojednávanie bolo preročené   na   3. 7. 1997   a   bolo   odročené   na   neurčito   za   účelom   predloženia   veci na rozhodnutie o námietke zaujatosti. Krajský súd v Košiciach rozhodol dňa 22. 7. 1997, uznesenie   bolo   doručené   súdu   prvého   stupňa   25. 8. 1997.   Ďalšie   pojednávanie   bolo nariadené na 13. 10. 1997, pre neprítomnosť štatutárneho zástupcu poškodeného a väčšiny predvolaných   svedkov   bolo   pojednávanie   odročené   na 10. 11. 1997.   Toto   pojednávanie bolo preročené bez jeho uskutočnenia na deň 15. 12. 1997. Po vykonaní časti dokazovania bolo pojednávanie odročené na 12. 2. 1998 za účelom predvolania neprítomných svedkov a zistenia   adresy   pobytu   novonavrhnutého   svedka.   Toto   pojednávanie   bolo   pre práceneschopnosť   sudkyne   odročené   na   26. 3. 1998.   Po   vypočutí   ďalších   svedkov   bolo pojednávanie odročené na 7. 9. 1998 za účelom predvolania ďalších svedkov a vzhľadom na vyhlásenie štatutárneho zástupcu poškodeného, že predloží súdu listinné dôkazy. Ďalšie pojednávania   boli   vykonané   dňa   15. 10. 1998,   30. 11. 1998   a 1. 2. 1999,   ostatné pojednávanie bolo odročené z dôvodu neprítomnosti obžalovaných na neurčito.

Súd nariadil ďalšie pojednávanie na deň 4. 10. 1999, pre opätovnú neprítomnosť svedka   Ing.   K.   bolo   odročené   na   10. 1. 2000   a   na   24. 1. 2000,   kedy   sa   svedok na pojednávanie dostavil. Súd dňa 24. 1. 2000 rozsudkom uznal sťažovateľa za vinného zo žalovaného skutku a uložil mu trest odňatia slobody v trvaní 6 mesiacov s podmienečným odkladom na jeden rok a uložil mu povinnosť nahradiť škodu poškodenej spoločnosti.

Proti   rozsudku   podal   odvolanie   sťažovateľ,   dňa   6. 4. 2000   bol   spis   predložený Krajskému   súdu   v   Košiciach   na   odvolacie   konanie.   Uznesením   zo   dňa   31. 8. 2000 č. k. 5 To 122/00-255 bol rozsudok súdu prvého stupňa opäť zrušený a vec bola vrátená okresnému   súdu   na   opätovné   prejednanie.   Spis   bol   vrátený   súdu   prvého   stupňa   dňa 5. 10. 2000. V dôvodoch rozhodnutia odvolací súd nariadil znova vypočuť obžalovaných, prehodnotiť výpovede svedkov a v prípade potreby pribrať znalca na vyčíslenie schodku. Hlavné   pojednávanie   bolo   nariadené   na   deň   11. 1. 2001,   pre   neprítomnosť právneho zástupcu obžalovaných bolo odročené na 5. 3. 2001, po výsluchu obžalovaných a svedka bolo pojednávanie odročené na neurčito s tým, že vo veci bude pribratý znalec z odboru ekonomiky.

Dňa   11. 4. 2001   súd   vyzval   obhajcu   obžalovaných   a   poškodeného,   aby   uviedli prípadné otázky, ktoré by mali byť položené znalcovi. Dňa 28. 5. 2001 súd vydal uznesenie o pribratí znalca z odboru ekonomika, odvetvie účtovníctvo, spis bol znalcovi odoslaný 25. 6. 2001.

Znalec   podal   posudok   dňa   22. 11. 2001.   Súd   nariadil   pojednávanie   na   deň 31. 1. 2002, ktoré bolo preročené na 7. 2. 2002. Na pojednávaní obhajca a prokurátor zhodne   navrhli   doplniť   znalecký   posudok,   znalec   uviedol,   že   potrebuje   podklady pre posudok od poškodeného.

Uznesením z 29. 4. 2002 súd uložil znalcovi doplniť znalecký posudok do 30 dní od právoplatnosti uznesenia, ktoré nadobudlo právoplatnosť 28. 6. 2002.

Po   uplynutí   určenej   lehoty   na   podanie   posudku   súd   urgoval   znalca   na   podanie posudku dňa 20. 11. 2002 a 8. 1. 2003. Dňa 4. 11. 2003 znalec požiadal súd o predĺženie lehoty na vypracovanie posudku do 25. 12. 2003.   Napokon znalec spis vrátil súdu dňa 10. 2. 2004 bez podania posudku, pretože znalcovi neboli predložené žiadne nové podklady pre   podanie   posudku,   štatutárny   zástupca   poškodeného   sa   so   znalcom   neskontaktoval a sám znalec sa s ním nedokázal spojiť.

Súd   nariadil   pojednávanie   na   7. 4. 2004,   ktoré   odročil   na   neurčito   za   účelom vypátrania štatutárneho zástupcu poškodeného. Ďalšie pojednávanie bolo nariadené na deň 19. 1. 2005.

Listom   zo   dňa   28. 4. 2004   upozornil   právny   zástupca   sťažovateľa   predsedu Okresného súdu na prieťahy v konaní a žiadal o podanie informácie, čo bráni zabezpečeniu prítomnosti svedka na pojednávaní a vytýčeniu pojednávania.

Predseda okresného súdu listom zo dňa 23. 6. 2004 Spr. 2435/04 oznámil právnemu zástupcovi sťažovateľa, že pre ďalšie konanie je nevyhnutné vypátrať pobyt poškodeného, od ktorého je potrebné zabezpečiť podklady potrebné pre doplnenie znaleckého posudku. Za prekážky postupu v konaní objektívneho charakteru považujeme neposkytnutie súčinnosti znalcovi zo strany poškodeného.

Sťažovateľ svojím konaním dĺžku konania v zásade neovplyvnil.

Podľa   nášho   názoru   súd   v   konaní   postupoval   bez   zbytočných   prieťahov v období od podania obžaloby do vydania uznesenia o doplnení znaleckého dokazovania. V období od júna 2002 do februára 2004 sa spis nachádzal u znalca, súd pritom opakovane žiadal   znalca   o   vypracovanie   posudku.   Toto   obdobie   je   možné   považovať   za prieťahy v konaní, avšak posúdenie, či tieto prieťahy boli zbytočné, ponechávame Ústavnému súdu Slovenskej republiky.“

Vzhľadom na skutočnosti, uvedené v tomto vyjadrení navrhujeme, aby Ústavný súd Slovenskej republiky sťažnosti nevyhovel.“

Prehľad   úkonov   okresného   súdu   uvedený   v   písomnom   vyjadrení   jej   predsedu z 26. novembra 2004 sa zhoduje s tým, čo vyplýva zo zistení ústavného súdu. Ústavný súd navyše zistil, že 1. februára 1999 bolo hlavné pojednávanie „odročené na neurčito s tým, že bude svedok Ing. K. vypočutý dožiadaným súdom v Bratislave“ a okresný súd priznal znalcovi odmenu za vypracovanie znaleckého posudku uznesením z 22. septembra 2004.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   odseku   2   citovaného   článku   ak   porušenie   práv   alebo   slobôd   vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa odseku 3 citovaného článku môže ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie   sťažnosti,   priznať tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1 boli   porušené,   primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ   sa   svojou   sťažnosťou   domáhal   vyslovenia   porušenia   jeho   základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov“.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   „Každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná...“.

Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) má obvinený právo na to, aby o jeho trestnom obvinení bolo rozhodnuté v primeranej lehote. Toto právo je   integrálnou   súčasťou   práva   na   spravodlivý   proces.   Podmieňuje   priamo   spravodlivý charakter konania tým, že zabraňuje strate dôkazov alebo oslabeniu ich dôkaznej hodnoty. Bráni tiež tomu, aby obvinený bol príliš dlho vystavený zásahom do svojich práv a slobôd a neistote o svojom osude (rozsudok ESĽP vo veci Wemhoff v. Nemecko z 27. júna 1968).

Pokiaľ   ide   o primeranosť   lehoty,   v ktorej   má   byť   vec   obvineného   prejednaná, je pojem primeraná lehota relatívny. Neexistuje žiadna absolútne stanovená doba, ktorej prekročenie by bolo automaticky kvalifikované ako doba neprimeraná. Primeranosť doby konania   (...)   sa   posudzuje   podľa   konkrétnych   okolností   prípadu   (napr.   rozsudok   ESĽP vo veci König v. Nemecko z 28. júna 1978).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov“   (II. ÚS 813/00),   pričom   „k naplneniu   práva   na   súdnu ochranu   v rozhodovaní   o veci   samej   dochádza   zásadne   právoplatným   rozhodnutím...“ (IV. ÚS 68/02).

Pri posudzovaní, či vo veci došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (IV. ÚS 26/02) zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú povaha konania, teda právna   a   faktická   zložitosť   veci,   o ktorej   súd   rozhoduje,   správanie   účastníka   konania a spôsob, akým súd vo veci postupoval.

Povahou   konania   je   potrebné   rozumieť   nielen   jeho   zložitosť   alebo   naopak jednoduchosť na jednej strane, ale aj jeho význam pre obvineného na strane druhej.

Pokiaľ ide o význam veci pre sťažovateľa, vo všeobecnosti platí, že doba trestného konania   sa   posudzuje   prísnejšie   než   doba   konania   v občianskoprávnych   veciach, a to vzhľadom na dôsledky trestného konania pre obvineného [obmedzenie práv a slobôd, vplyv na povesť, postavenie v zamestnaní a pod. (napr. rozsudok ESĽP vo veci Bagetta v. Taliansko z 25. júna 1987)].

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   pre   naplnenie   práva   zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátne orgány (napr. všeobecné súdy) vec len prerokovali, prípadne   vykonali   rôzne   úkony   (bez   ohľadu   na   ich   počet)   a právoplatne   nerozhodli (napr. I. ÚS 118/02).

1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, ústavný súd zistil, že obžaloba bola podaná   9. apríla 1996   pre   trestný   čin   sprenevery   spáchaný   v spolupáchateľstve   podľa § 9 ods.   2   k   §   248   ods.   1   a 2   Trestného   zákona   na   obvineného   I.   B.   a sťažovateľa. Vzhľadom na vykonanie znaleckého dokazovania a vypočutie väčšieho množstva svedkov možno   pripustiť,   že   vec   vykazuje   určitý   stupeň   faktickej   zložitosti.   V spojitosti s hodnotením   podľa   daného   kritéria   pripisuje   ústavný   súd   pri   skúmaní   namietaných zbytočných   prieťahov   v konaní   okresného   súdu   nie   nepodstatný   význam   tomu, že po odvolaní sťažovateľa proti rozsudku z 3. júna 1996 krajský súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil v celom rozsahu 4. decembra 1996 a vec mu vrátil podľa § 259 ods. 1 Trestného poriadku, aby ju znovu prejednal a rozhodol, pretože ako to vyplýva z jeho odôvodnenia „rozhodol na podklade neúplne zisteného skutkového stavu veci, v dôsledku čoho rozhodol nezákonne“.

Krajský súd opätovne zrušil aj druhý rozsudok okresného súdu z 24. januára 2000 svojím   uznesením   z   31. augusta 2000,   pretože   okresný   súd   nedostatočne   vykonal dokazovanie výsluchom svedkov, ktorých mal vypočuť už po prvom zrušujúcom uznesení krajského súdu.

Z týchto dôvodov nepovažuje ústavný súd doterajšie trvanie konania za dôsledok vyvolaný faktickou,   ale ani právnou   zložitosťou   trestnej   veci   sťažovateľa.   Ústavný   súd v tejto súvislosti nemôže akceptovať ani obranu okresného súdu, že skutková náročnosť „spočíva   aj   v ťažkostiach   pri   zabezpečení   prítomnosti   svedkov   na   jednotlivých pojednávaniach“.

2. Pri   posudzovaní   „správania   sťažovateľa“   ústavný   súd   nezistil   v preskúmavanej veci   žiadnu   významnú   skutočnosť   v správaní   sťažovateľa,   ktorá   by   mohla   odôvodniť namietanú   dĺžku   konania.   Je   pravdou,   že   obhajca   sťažovateľa   sa   nezúčastnil   v jednom prípade hlavného pojednávania, z neúčasti na ňom sa ospravedlnil, čo ale nemalo vplyv na celkovú   dĺžku   konania.   Rovnako   aj   predseda   okresného   súdu   vo   svojom   vyjadrení uviedol, že „sťažovateľ svojím konaním dĺžku konania v zásade neovplyvnil“.

3. Pokiaľ ide o tretie kritérium (postup súdu), z rozboru veci vyplýva, že konanie okresného   súdu   je   poznačené   sčasti   nečinnosťou   a sčasti   neefektívnou   činnosťou,   ktorá mala pre sťažovateľa mimoriadne nepriaznivý dopad.

Ústavný   súd   bez   toho,   že   by   vymedzoval   jednotlivé   obdobia   nečinnosti a neefektívnej práce okresného súdu, konštatoval, že síce okresný súd za obdobie štyroch rokov (v júni 1996 a januári 2000) dvakrát vo veci rozhodol, ale, ako to vyplýva z uznesení krajského súdu (a tiež z hodnotenia v zmysle prvého kritéria), jeho rozhodnutia boli zrušené (december   1996   a august   2000).   Vzhľadom   na   tieto   skutočnosti   úkony   okresného   súdu nemožno považovať za také, ktoré smerovali k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľa.Dokazovanie vykonané okresným súdom bolo totiž vykonávané nedôsledne, a preto na   jeho   základe   nemohlo   byť   zabezpečené   efektívne   a spoľahlivé   objasnenie   stíhaného skutku a rozhodnutie vo veci. Keďže konanie poznačené takými vadami nemohlo vyústiť do rozhodnutia   spôsobilého   nadobudnúť   právoplatnosť,   je   možné   dobu   konania   pred okresným súdom od podania obžaloby 9. apríla 1996 do augusta 2000 kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v súdnom konaní porušujúce základné právo sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Preto ústavný súd nemohol akceptovať názor okresného súdu, že v období od podania obžaloby do vydania uznesenia o doplnení znaleckého dokazovania (apríl 2002) okresný súd postupoval bez zbytočných prieťahov.I   obdobie   od   7. februára 2002,   keď   bol   podaný   návrh   na   doplnenie   znaleckého posudku,   do   10. februára 2004,   keď   znalec   vrátil   okresnému   súdu   spis   bez   doplnenia znaleckého posudku, ústavný súd hodnotí ako obdobie, ktoré vykazuje znaky zbytočných prieťahov.   Okresný   súd   v tomto   období   viackrát   urgoval   u   znalca   vypracovanie doplňujúceho znaleckého posudku, ale neprijal pritom žiadne opatrenie vyplývajúce mu z Trestného   poriadku.   Aj   sám   predseda   okresného   súdu   vo   svojom   vyjadrení   uviedol, že „Toto obdobie je možné považovať za prieťahy v konaní“.

Ústava vo svojom siedmom oddiele druhej hlavy v rámci úpravy práva na súdnu ochranu   osobitný   význam   pripisuje   tomu,   aby   sa   spravodlivosť   nevykonávala s oneskorením, ktoré by mohlo ohroziť právo na súdnu ochranu vo svojej podstate, a tým ohroziť aj dôveryhodnosť justície. Ústava takto zaviazala predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti na prijatie príslušných opatrení umožňujúcich prerokovanie napadnutých vecí bez   zbytočných   prieťahov,   a tým   aj   vykonanie   spravodlivosti   v primeranej   lehote (I. ÚS 39/00, I. ÚS 55/02, IV. ÚS 26/02).

S poukazom   na   uvedené   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   v konaní   vedenom na okresnom   súde   pod   sp. zn.   4 T 112/96   bolo   porušené   základné   právo   sťažovateľa na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Sťažovateľ   ďalej   žiadal,   aby   ústavný   súd   okrem   vyslovenia   porušenia   jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy uložil okresnému súdu konať a prerokovať vec vedenú   pod   sp.   zn.   4   T   112/96   bez   zbytočných   prieťahov.   Domáhal   sa   tiež   priznania primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 100 000 Sk.

Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol, že došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva   podľa   čl. 6   ods.   1   dohovoru,   prikázal   v zmysle   §   56   ods.   3   písm.   a)   zákona o ústavnom   súde   okresnému   súdu,   aby   v označenej   trestnej   veci   sťažovateľa   konal   bez zbytočných prieťahov.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a   z   akých   dôvodov sa ho domáha“. Podľa § 56 ods. 5 citovaného zákona ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Pokiaľ   ide   o dôvody,   na   základe   ktorých   sa   domáha   priznania   primeraného finančného zadosťučinenia, sťažovateľ uvádza: „Po ôsmich rokoch súdneho sporu, kedy jeho ukončenie je stále v nedohľadne nedošlo k súdnej ochrane práv a právom chránených záujmov sťažovateľa a zásahy do jeho osobnostnej integrity, keď ľudia z jeho okolia stále na neho hľadia ako na obžalovaného, pretrvávajú. Sťažovateľ nebol nikdy súdne trestaný. Za   takýchto   podmienok   však   sťažovateľ   úplne   stratil   vieru   v   spravodlivé   a   promptné rozhodnutie súdu vo veci.“

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo zásad   spravodlivosti,   z ktorých   vychádza   aj Európsky   súd   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Hoci ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v označenom súdnom konaní konal bez zbytočných prieťahov, vychádzal z názoru, že porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno účinne odstrániť len uplatnením tejto právomoci najmä s prihliadnutím na to, že porušenie jeho základného práva v čase, keď bol vo väzbe, sa u neho prejavilo výrazne intenzívnejšie.

So zreteľom na to, že v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 4 T 112/96 pripísal   ústavný   súd   dĺžku   konania   iba   na   ťarchu   okresného   súdu,   ústavný   súd   dospel k záveru, že primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde vo   výške   80 000 Sk   (slovom   osemdesiattisíc   slovenských   korún)   pre   sťažovateľa,   ktoré je okresný   súd   povinný   uhradiť   v súlade   s výrokom   tohto   nálezu,   je   za   porušenie   práv sťažovateľa primeranou satisfakciou spojenou s porušením práv sťažovateľa.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom JUDr. M. K., K.

Ústavný súd priznal sťažovateľovi (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) úhradu trov konania   vo   výške   9 342 Sk   (slovom   deväťtisíctristoštyridsaťdva   slovenských   korún) z dôvodu   trov   jeho   právneho   zastúpenia,   a   to   za   dva   úkony   právnej   služby   (príprava a prevzatie zastupovania, písomné vyhotovenie sťažnosti), pričom úhrada za jeden úkon právnej služby predstavuje 4 534 Sk (základom pre výpočet výšky odmeny za úkon právnej služby   bola   nominálna   mesačná   mzda   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky v prvom polroku 2003 vo výške 13 602 Sk) podľa § 1 ods. 3, § 13 ods. 8, § 16 ods. 1 písm. a) a c) a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb.

Ďalej   ústavný   súd   priznal   právnemu   zástupcovi   sťažovateľa   dvakrát   náhradu režijného paušálu po 136 Sk v zmysle § 19 citovanej vyhlášky.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. januára 2005