znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 308/2014-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. mája 2014 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho   (sudca   spravodajca)   predbežne   prerokoval sťažnosti   obchodnej   spoločnosti POHOTOVOSŤ,   s. r. o.,   Pribinova   25,   Bratislava,   zastúpenej   Fridrich   Paľko,   s. r. o., Grösslingová   4,   Bratislava,   konajúca   prostredníctvom   konateľa   a   advokáta doc. JUDr. Branislava Fridricha, PhD., vedené pod spisovými značkami: Rvp 23112/2013, Rvp 23113/2013,   Rvp 23114/2013,   Rvp 23115/2013,   Rvp 23116/2013,   Rvp 23117/2013 a Rvp 23118/2013, ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd,   ako   aj   práva   podľa   čl. 1   Dodatkového   protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu v Bratislave   spisových   značiek:   5 Co 264/2013,   5 Co 268/2013,   5 Co 272/2013, 5 Co 262/2013, 5 Co 306/2013, 5 Co 308/2013 a 5 Co 292/2013 z 31. júla 2013, a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod spisovými značkami:   Rvp 23112/2013,   Rvp 23113/2013,   Rvp 23114/2013,   Rvp 23115/2013, Rvp 23116/2013, Rvp 23117/2013 a Rvp 23118/2013   s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 23112/2013.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 3. decembra 2013   doručené   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s. r. o.   (ďalej   len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uzneseniami Krajského súdu v Bratislave (ďalej len   „krajský   súd“)   spisových   značiek:   5 Co 264/2013,   5 Co 268/2013,   5 Co 272/2013, 5 Co 262/2013, 5 Co 306/2013, 5 Co 308/2013 a 5 Co 292/2013 z 31. júla 2013 (ďalej spolu aj „napadnuté uznesenia“).

Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka je žalobkyňou v konaniach vedených   Okresným   súdom   Malacky   (ďalej   len   „okresný   súd“),   predmetom   ktorých je náhrada majetkovej škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím, resp.   nesprávnym   úradným   postupom   okresného   súdu,   ktorý   je   teda   súčasne   súdom, ktorý sťažovateľke uvedenú škodu a nemajetkovú ujmu spôsobil. Na základe uvedeného sťažovateľka   očakávala,   že   dôjde   k   vylúčeniu   okresného   súdu   a   spory   budú   prikázané inému vecne príslušnému súdu v obvode krajského súdu.

Na základe skutočností uvedených sťažovateľkou v žalobných návrhoch okresný súd svojimi   uzneseniami   sp. zn.   6 C 303/2012   a   sp. zn.   6 C 316/2012   z 11.   decembra   2012; sp. zn.   6 C 190/2012   a   sp. zn.   6 C 205/2012,   sp. zn.   6 C 174/2012,   sp. zn.   6 C 207/2012 a sp. zn.   6 C 331/2012   z 12.   decembra   2012   (ďalej   len   „uznesenia   okresného   súdu“) zaviazal sťažovateľku na zaplatenie súdneho poplatku za návrhy na postúpenie vecí inému súdu z dôvodu vhodnosti (ďalej len „návrhy na postúpenie vecí“). Na základe odvolaní podaných   sťažovateľkou,   podstatou   ktorých   bolo   jej   tvrdenie   o nepodaní   návrhov na postúpenie   vecí,   krajský   súd   napadnutými   uzneseniami   potvrdil   prvostupňové rozhodnutia ako vecne správne.

Sťažovateľka argumentuje tým, že napadnutými uzneseniami krajský súd porušil ňou označené práva, keď:

„a) rozhodol nad rámec zverenej právomoci;

b) rozhodol bez návrhu na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný;

c) svoje rozhodnutie oprel o neexistujúce právne skutočnosti;

d) svoje rozhodnutie formuloval na základe nesprávneho právneho posúdenia veci a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie práva;

e) svojím rozhodnutím porušil bez uvedenia dôvodov ustálenú rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR...“

Podľa   sťažovateľky   krajský   súd   napadnuté   uznesenia   založil   na   nesprávnom právnom posúdení návrhov podaných sťažovateľkou ako návrhov na prikázanie vecí, hoci tieto podania neboli dostatočne určité a nespĺňali náležitosti takéhoto návrhu ustanovené upravené v § 12 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“). Napriek uvedenému okresný súd aj krajský súd prejavy vôle sťažovateľky obsiahnuté v podaných žalobách vyhodnotili ako návrhy na prikázanie vecí.

Sťažovateľka   v   sťažnostiach   tiež   poukázala   na   rozhodnutia   iných   všeobecných súdov,   ktoré v skutkovo a právne zhodných veciach rozhodli o zrušení uznesenia súdu prvého stupňa.

Rovnako   tak   sťažovateľka   nesúhlasí   s   tým,   ako   krajský   súd   v napadnutých uzneseniach vymedzil rozsah vecného oslobodenia od súdnych poplatkov podľa § 4 zákona Slovenskej   národnej   rady   č. 71/1992   Zb.   o   súdnych   poplatkoch   a   poplatku   za   výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“). Namietané porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu odôvodňuje sťažovateľka tým, že okresný súd jej uložil povinnosť poskytnúť   finančné   plnenie   štátu   bez   práva   štátu   na   takéto   plnenie,   čím   došlo k nedôvodnému zníženiu jej majetku, pričom krajský súd toto pochybenie nenapravil.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práv podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutými uzneseniami, zruší napadnuté uznesenia krajského súdu, veci vráti na ďalšie konanie a prizná jej finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania. Sťažovateľka tiež navrhuje, aby ústavný súd rozhodol o „odklade vykonateľnosti“ napadnutých uznesení krajského súdu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či   dôvody   uvedené   v § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1 K bodu 1 výroku tohto uznesenia

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerane   ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku.

V   zmysle   § 112   ods. 1   OSP   v   záujme   hospodárnosti   konania   môže   súd   spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zákon   o   ústavnom   súde   nemá   osobitné   ustanovenie   o   spojení   vecí   na   spoločné konanie, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy primerane použiť na prípadné spojenie vecí § 112 ods. 1 OSP.

S prihliadnutím na obsah sťažností, ktoré sú predmetom tohto prerokovania pred ústavným   súdom,   a   z   ich   obsahu   vyplývajúcu   právnu   a   skutkovú   súvislosť   a   taktiež prihliadajúc   na   totožnosť   v   osobe   sťažovateľky   a   krajského   súdu,   proti   ktorému   tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, aplikujúc § 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 112 ods. 1 OSP, tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

II.2 K bodu 2 výroku tohto uznesenia

Z   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   za   zjavne   neopodstatnenú   možno považovať   sťažnosť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím príslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov. Za zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 240/2014).

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale   podľa   čl. 124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Z   tohto   ústavného   postavenia   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu   nie   je zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).

Právomoc   ústavného   súdu   konať   a   rozhodovať   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy o namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných práv a slobôd je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch do týchto práv alebo slobôd rozhoduje len v prípade, že je vylúčená   právomoc   všeobecných   súdov,   alebo   v   prípade,   ak   by   účinky   výkonu   tejto právomoci   všeobecným   súdom   neboli   zlučiteľné   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou.   V   nadväznosti   na   to   nie   je   ústavný   súd   zásadne   oprávnený preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní   zákonov   viedli   k   rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či   v   konaní   pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie   je   chrániť   občana   pred   skutkovými   omylmi   všeobecných   súdov,   ale   chrániť   ho pred takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné   (I. ÚS 17/01).   Z   rozdelenia   súdnej   moci   v   ústave   medzi   ústavný   súd a všeobecné   súdy   totiž   vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   je   opravnou   inštanciou   vo   veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

1. Sťažovateľka zastáva názor, že krajský súd napadnutými uzneseniami, ktorými potvrdil uznesenia okresného súdu o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok za podané návrhy na prikázanie veci, porušil ňou označené práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože, ako vyplýva z jej písomných podaní v konaniach pred okresným súdom, ako aj z odvolaní proti prvostupňovým rozhodnutiam, sťažovateľka takéto návrhy nepodala.

Okresný   súd   svojimi   rozhodnutiami   uložil   sťažovateľke   zaplatiť   súdny   poplatok za návrh na prikázanie veci inému súdu z dôvodu vhodnosti v sume 16,50 € podľa položky č. 26 písm. a) Sadzobníka súdnych poplatkov (ďalej len „sadzobník súdnych poplatkov“), ktorý   tvorí   prílohu   k zákonu   o súdnych   poplatkov.   Proti   týmto   uzneseniam   podala sťažovateľka odvolania, v ktorých poukázala na to, že nepodala okresnému súdu návrhy na prikázanie vecí, pretože jej podania nespĺňajú náležitosti takéhoto úkonu podľa § 12 ods. 2 OSP, uviedla tiež skutočnosti, ktoré preukazujú fakt, že inak vecne a miestne príslušný okresný súd nemôže vo veci konať, pretože sudcovia tohto súdu sú z prejednania veci vylúčení, keďže majú pomer k veci a k účastníkom konania, a teda sú vo veci zaujatí (§ 14 OSP), a tiež namietala, že je oslobodená od súdnych poplatkov podľa § 4 ods. 1 písm. k) zákona o súdnych poplatkoch. Na základe uvedeného sťažovateľka žiadala zrušiť uznesenia okresného súdu v celom rozsahu.

Sťažovateľka svoje sťažnosti zakladá najmä na tvrdení, že okresný súd nesprávne posúdil   jej   žalobné   návrhy,   ktorých   súčasťou   boli   aj   upovedomenia   o skutočnostiach týkajúcich sa okresného súdu, ktorý má v jej právnych veciach rozhodovať a súčasne je orgánom,   ktorý   svojím   nesprávnym   úradným   postupom   spôsobil   sťažovateľke   škodu, pričom jej upovedomenia nemožno posúdiť ako návrhy na postúpenie vecí pre nesplnenie náležitostí vyplývajúcich z § 12 ods. 2 OSP.

Podľa   § 12   ods. 2   OSP   vec   možno   prikázať   inému   súdu   toho   istého   stupňa aj z dôvodu vhodnosti.

Podľa položky   26   sadzobníka   súdnych   poplatkov   súdny   poplatok   za   návrhu na prikázanie veci inému súdu z dôvodu vhodnosti predstavuje 16,50 €.

Odôvodnenia napadnutých uznesení krajského súdu sú podľa názoru ústavného súdu jasné   a   zrozumiteľné   a   krajský   súd   v   napadnutých   uzneseniach   primerane   reagoval na námietky   sťažovateľky   uvedené   v   odvolaniach   proti   uzneseniam   okresného   súdu. Okresný súd určil výšku súdneho poplatku podľa položky 26 sadzobníka súdnych poplatkov a   tiež   vec   správne   právne   posúdili   podľa   príslušných   ustanovení   zákona   o súdnych poplatkoch.   Krajský   súd   vychádzal   pri   svojom   rozhodovaní   analogicky   aj z uznesenia ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 124/2011 z 30. marca 2011, podľa ktorého vecné oslobodenie občianskeho   súdneho   konania   od   súdneho   poplatku   podľa   § 4   ods. 1   zákona   o súdnych poplatkoch   sa   nevzťahuje aj   na   súdny   poplatok   za   vznesené   námietky   zaujatosti   podľa príslušnej položky sadzobníka súdnych poplatkov. Od povinnosti zaplatiť tento poplatok možno oslobodiť účastníka iba postupom podľa § 138 OSP.

Preto nie je žiadny dôvod na prehodnocovanie námietok sťažovateľky, ktoré súvisia s tým, že nemal byť vyrubený súdny poplatok za návrh na prikázanie veci, pretože vecné oslobodenie občianskeho súdneho konania od súdneho poplatku podľa § 4 ods. 1 zákona o súdnych   poplatkoch   sa   nevzťahuje na jej   zákonnú   povinnosť   zaplatiť súdny   poplatok za podaný návrh na prikázanie veci.

Také vymedzenie rozsahu   vecného   oslobodenia   od   súdnych   poplatkov podľa   § 4 zákona   o   súdnych   poplatkoch,   podľa   ktorého   sa   nevzťahuje   na   podanie   návrhu na prikázanie veci v konaní vecne oslobodenom od súdnych poplatkov, predstavuje jeden z možných výkladov príslušného ustanovenia zákona o súdnych poplatkoch. Tento právny záver nie je arbitrárny, možno k nemu dospieť výkladom príslušného ustanovenia zákona o súdnych poplatkoch, a preto je ústavne udržateľný (m. m. II. ÚS 124/2011).

Sťažovateľka v sťažnostiach tiež poukazuje aj na rozdielnosť prístupu všeobecných súdov k rozhodovaniu v obdobných veciach.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoj právny názor, podľa ktorého právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutiach vo veci samej nemajú charakter precedensu,   ktorý   by   ostatných   sudcov   rozhodujúcich   v   obdobných   veciach   zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06).

Z   rozsudku   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   Beian   v.   Rumunsko   (č. 1) zo 6. 12. 2007 vyplýva, že rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých, prípadne podobných veciach   je   prirodzenou   súčasťou   vnútroštátneho   súdneho   systému   (v   zásade   každého súdneho   systému,   ktorý   nie   je   založený   na   precedensoch   ako   prameňoch   práva). K rozdielnej   judikatúre   prirodzene   dochádza   aj   na   úrovni   najvyššej   súdnej   inštancie. Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna inštancia pôsobila ako regulátor   konfliktov   judikatúry   a   aby   uplatňovala   mechanizmus,   ktorý   zjednotí rozdielne právne názory súdov v skutkovo rovnakých alebo podobných veciach.

Ústavný   súd   vo   vzťahu   k   tejto   námietke   sťažovateľky   považuje   za   potrebné zopakovať   svoj   ustálený   právny   názor,   podľa   ktorého   mu   neprislúcha   zjednocovať in abstracto judikatúru   všeobecných   súdov,   a   suplovať   tak   poslanie,   ktoré   zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iných priznáva   aj   právomoc   zaujímať   stanoviská   k   zjednocovaniu   výkladu   zákonov   a   iných všeobecne   záväzných   právnych   predpisov   (m. m.   I. ÚS 17/01,   IV. ÚS 267/05). Práve plénum a kolégiá Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sú oprávnené odstraňovať nejednotnosť výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov tak, aby sa chránili okrem iného aj legitímne očakávania účastníkov súdnych konaní. Ústavný súd však vzhľadom na to, že nie je súčasťou systému všeobecného súdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch, keď sa ich výklad vyznačuje svojvôľou a zjavnou neodôvodnenosťou do tej miery, že to má za následok porušenie základného práva alebo slobody. Keďže ale ústavný súd v prípade napadnutých uznesení prejav svojvôle, resp. zjavnej neodôvodnenosti nezistil, nepovažoval v danom prípade argumentáciu sťažovateľky za spôsobilú na to, aby len na jej základe   bolo   možné   toto   rozhodnutie   hodnotiť   ako   ústavne   neakceptovateľné a neudržateľné.

2. Sťažovateľka v sťažnostiach tiež namieta, že predmetnými uzneseniami krajského súdu   bolo   porušené   jej   základné   právo   podľa   čl. 20   ods. 1   ústavy   a   právo   podľa   čl. 1 dodatkového protokolu.

Podľa   čl. 20   ods. 1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj   majetok.   Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku   s výnimkou verejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásady medzinárodného práva. Toto ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

Podľa   ustálenej judikatúry   ústavného súdu   absencia   porušenia   ústavnoprocesných princípov vylučuje založenie sekundárnej zodpovednosti všeobecných súdov za porušenie základných   práv   a   slobôd   sťažovateľa   hmotnoprávneho   charakteru,   medzi   ktoré   patrí aj vlastnícke právo podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a právo na pokojné užívanie svojho majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu (m. m. IV. ÚS 116/05). Ústavný súd v súlade so svojou skoršou judikatúrou (napr. II. ÚS 78/05) aj naďalej zastáva názor, že všeobecný súd zásadne nemôže   byť   sekundárnym   porušovateľom   základných   práv,   práv   a   slobôd   hmotného charakteru,   ak   toto   porušenie   nevyplýva   z   toho,   že   všeobecný   súd   súčasne   porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, prípadne čl. 6 dohovoru. V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných   súdov,   ale   bez   toho,   aby   vykonal   dokazovanie,   ktoré   je   základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy.

Keďže   ústavný   súd   s   prihliadnutím   na   námietky   sťažovateľky   nepovažoval napadnuté uznesenia krajského súdu za arbitrárne alebo zjavne neodôvodnené, nemohlo napadnutými uzneseniami krajského súdu dôjsť ani k porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

Na   tomto   základe   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   v   danom   prípade   neexistujú skutočnosti,   ktoré   by   signalizovali   možnosť   vyslovenia   porušenia   základných   práv sťažovateľky   podľa   čl. 20   ods. 1   a   čl. 46   ods. 1   ústavy,   práva   podľa   čl. 6   ods. 1 dohovoru, ako   aj   práva   podľa   čl. 1   dodatkového   protokolu   napadnutými   uzneseniami krajského súdu po prípadnom prijatí sťažností na ďalšie konanie, a preto ich pri predbežnom prerokovaní   odmietol   z   dôvodu   zjavnej   neopodstatnenosti   podľa   § 25   ods. 2   zákona o ústavnom súde.

Keďže   sťažnosti   boli   odmietnuté,   ústavný   súd   o   ďalších   návrhoch   sťažovateľky uplatnených v sťažnostiach nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. mája 2014