znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 308/2013-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. mája 2013 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. Ing. P. K., správcu úpadcu M., spol. s r. o. v konkurze, V., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s porušením čl. 1 ods. 1 a čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky   postupom   Krajského   súdu   v   Bratislave   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   2 CoKR/27/2012 a jeho uznesením z 31. mája 2012, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. Ing. P. K., správcu úpadcu M., spol. s r. o. v konkurze, o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. augusta 2012 doručená sťažnosť Mgr. Ing. P. K., správcu úpadcu M., spol. s r. o. v konkurze, V. (ďalej aj „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s porušením čl. 1 ods. 1 a čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 CoKR/27/2012 a jeho uznesením z 31. mája 2012.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Okresný súd Trnava (ďalej len „okresný súd“) uznesením č. k. 40 K/14/2006-67 z 30. januára 2007 vyhlásil konkurz na majetok dlžníka M., spol. s r. o. Okresný súd uznesením č. k. 40 K/14/2006-503 z 20. apríla 2007 rozhodol o výmene správcu, pričom za nového správcu bol ustanovený Mgr. Ing. P. K.

Okresný súd na návrh navrhovateľaveriteľa O., a. s., B. (ďalej aj „navrhovateľ“), uznesením č. k. 36 K/19/2011-75 z 5. januára 2012 začal konkurzné konanie voči dlžníkovi F., s. r. o., V. (ďalej len „F., s. r. o.“), ktoré uznesením č. k. 36 K/19/2011-82 z 9. februára 2012 následne zastavil.

Na základe odvolania navrhovateľa rozhodol   krajský súd namietaným uznesením č. k.   2   CoKR/27/2012-109   z   31.   mája   2012,   ktorým   zmenil   uznesenie   okresného   súdu z 9. februára   2012   tak,   že   vyhlásil   konkurz   na   majetok   dlžníka   F.,   s.   r.   o.,   ustanovil správkyňu   úpadcu   (v   citáciách   aj   „správkyňa“),   vyzval   veriteľov,   aby   prihlásili   svoje pohľadávky v lehote 45 dní od vyhlásenia konkurzu, a uložil správcovi bez zbytočného odkladu   informovať   známych   veriteľov   dlžníka,   ktorí   majú   trvalé   bydlisko   alebo registrované sídlo v iných členských štátoch Európskej únie ako v Slovenskej republike, podľa čl. 40 Nariadenia Rady (ES) č. 1346/2000 z 29. mája 2000 o konkurznom konaní. Predmetné uznesenie krajského súdu bolo zverejnené v Obchodnom vestníku č. 108/2012 zo 6. júna 2012.

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uvádza:«Dňa 23. 07. 2012 (v základnej 45 dňovej lehote v zmysle § 28 ZKR) si Sťažovateľ uplatnil pohľadávky voči Úpadcovi F., s. r. o. a prihlásil pohľadávky u Správkyne v zmysle platných   ustanovení   ZKR   v   jednom   rovnopise   na   tlačive   pre   súhrnnú   prihlášku nezabezpečených pohľadávok, ktorú stanovuje vykonávací právny predpis (obsah prílohy 1

- 8 k vyhláške Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 665/2005 Z. z., ktorou sa vykonávajú niektoré ustanovenia ZKR s odkazom na vzory tlačív: 514_2011p.pdf na adrese http://wvw.aspi.sk/images/stories/aspi_pdf). V rovnakom čase Sťažovateľ doručil prihlášku pohľadávky aj konkurznému súdu (ďalej len „Prihláška“)....

Sťažovateľ   bol Správkyňou informovaný,   že na   Prihlášku   Správkyňa   neprihliada, nakoľko nebola doručená v dvoch rovnopisoch, a teda pohľadávky Sťažovateľa uplatnené Prihláškou nebudú v konkurze vyhlásenom na majetok Úpadcu F.,   s. r. o.   uspokojené. Správkyňa tak konala v zmysle poučenia Uznesenia, ktoré obsahovalo nesprávne poučenie veriteľom a neprihliadala na pohľadávku Sťažovateľa, hoci bola riadne a včas uplatnená prihláškou v zmysle platných a účinných ustanovení ZKR.

Sťažovateľovi   ako   účastníkovi   konkurzného   konania,   veriteľovi,   ktorý   spôsobom ustanoveným ZKR prihlásil svoje pohľadávky tak bolo upreté právo na súdnu ochranu a zasiahnuté do jeho vlastníckeho práva samotným Uznesením Porušovateľa ako aj ďalším konaním   Správkyne.   Porušovateľ   Uznesením   a   v   nadväznosti   na   to   Správkyňa   svojimi úkonmi   v   rámci   správcovskej   činnosti   porušili   základné   práva   a   slobody   Sťažovateľa (uvedené   v   čl.   IV   Sťažnosti),   pričom   o   ochrane   týchto   základných   práv   a   slobôd nerozhoduje iný súd.»

Sťažovateľ   v   súvislosti   s   oznámením   správkyne   F.,   s.   r.   o.,   že   na   prihlášku pohľadávok   sťažovateľa,   ktorá   nebola   doručená   v dvoch   rovnopisoch,   sa   neprihliada, poukazuje na odôvodnenie namietaného uznesenia krajského súdu z 31. mája 2012, ktoré v sťažnosti takto cituje:

«Veriteľ prihlasuje svoju pohľadávku vyplnenou prihláškou, ktorú podáva v dvoch rovnopisoch správcovi na adresu jeho kancelárie a v jednom rovnopise na súde tak, aby bola doručená správcovi aj súdu do 45 dní od vyhlásenia konkurzu. Na prihlášku doručenú po lehote, alebo doručenú v lehote len správcovi alebo len súdu sa v konkurze neprihliada. Veriteľ,   ktorého   pohľadávka   voči   úpadcovi   vznikla   pred   vyhlásením   konkurzu,   má v konkurze právo, aby jeho pohľadávka bola za podmienok ustanovených týmto zákonom uspokojená   rozvrhom   z   výťažku   zo   speňaženia   majetku   podliehajúceho   konkurzu.   Toto právo musí byť v konkurze riadne a včas uplatnené prihláškou, inak pohľadávku nemožno v konkurze uspokojiť a na práva z nej sa v konkurze neprihliada; to platí rovnako aj pre budúce pohľadávky, ktoré sa uplatňujú prihláškou.»

Sťažovateľ v súvislosti s touto časťou odôvodnenia namietaného uznesenia krajského súdu argumentuje tým, že krajský súd v tomto odôvodnení vychádzal zo znenia zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o konkurze“) v znení účinnom do   31. decembra 2011, pričom   podľa § 206a ods. 1 zákona o konkurze mal aplikovať zákon o konkurze v znení účinnom od 1. januára 2012. V tejto súvislosti sťažovateľ ďalej uvádza:

«V zmysle ust. § 206a ods. 1 ZKR (v platnom a účinnom znení novely z. č. 348/2011 Z. z. z 13. septembra 2011, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 7/2005 Z. z... „Konania začaté pred 1. januárom 2012 sa dokončia podľa doterajších predpisov, ak odsek 2 neustanovuje inak.“ V zmysle ust. § 14 ods. 3 ZKR: „O začatí konkurzného konania súd vydá uznesenie, ktoré   bezodkladne   zverejní   v   Obchodnom   vestníku;   zverejnením   tohto   uznesenia v Obchodnom vestníku sa začína konkurzné konanie.“

Uznesenie o začatí konkurzného konania na majetok Úpadcu F., s. r. o. bolo vydané dňa 05. 01. 2012 a zverejnené v Obchodnom vestníku č. 10/2012 dňa 16. 01. 2012, z čoho vyplýva, že konkurzné konanie expresis verbis začalo po 1. januári 2012, a teda spravuje sa platným a účinným znením ZKR v znení novely - z. č. 348/2011 Z. z.

Právna úprava je v tejto otázke jednoznačná, pretože podľa § 206a ods. 1 ZKR sa všetky konania začaté pred 1. januárom 2012 dokončia podľa doterajších predpisov, pokiaľ v odseku 2 nie je ustanovené inak. Z uvedenej formulácie vyplýva, že aj konania, v ktorých návrhy (na vyhlásenie konkurzu, povolenie oddlženia alebo reštrukturalizácie) budú podané do 1. januára 2012, budú sa posudzovať podľa novej právnej úpravy, ak konkurzný súd začne konanie až od 1. januára 2012 (vydaním uznesenia a jeho zverejnením). Rovnaký názor prezentuje aj Ďurica v Komentári k ZKR, 2012, s. 1107. Procesné ustanovenia ZKR, ktoré   majú   prednosť   pred   Občianskym   súdnym   poriadkom,   majú   osobitné   ustanovenia o začatí tých konaní, ktoré sú predmetom ZKR. Všetky konania začínajú až zverejnením Uznesenia o začatí príslušného konania a nie podaním návrhu ako je tomu pri konaniach podľa Občianskeho súdneho poriadku.

V   zmysle   ust.   §   24   ods.   1   ZKR:   „Účastníkmi   konkurzného   konania   sú   dlžník (úpadca), navrhovateľ a veritelia, ktorí spôsobom ustanoveným týmto zákonom prihlásili svoje pohľadávky.“

V   zmysle   ust.   §   28   ods.   1   ZKR:   „Pohľadávka,   ktorá   nie   je   pohľadávkou   proti podstate, sa v konkurze, uplatňuje prihláškou.“

V zmysle ust. § 28 ods. 2 ZKR: „Prihláška sa podáva v jednom rovnopise u správcu, pričom   správcovi   musí   byť   doručená   v   základnej   prihlasovacej   lehote   do   45   dní   od vyhlásenia konkurzu; v jednom rovnopise veriteľ doručí prihlášku aj na súd.“

V zmysle ust. § 28 ods. 3 ZKR: „Ak veriteľ doručí správcovi prihlášku neskôr, na prihlášku sa prihliada, veriteľ však nemôže vykonávať hlasovacie právo a ďalšie práva spojené s prihlásenou pohľadávkou. Právo na pomerné uspokojenie veriteľa tým nie je dotknuté; môže byť však uspokojený len z výťažku zaradeného do rozvrhu zo všeobecnej podstaty,   ktorého   zámer   zostaviť   bol   oznámený   v   Obchodnom   vestníku   po   doručení prihlášky   správcovi.   Zapísanie   takejto   pohľadávky   do   zoznamu   pohľadávok   správca zverejní v Obchodnom vestníku s uvedením veriteľa a prihlásenej sumy.»

V súvislosti s namietaným uznesením krajského súdu z 31. mája 2012 sťažovateľ ďalej uvádza:

«V   zmysle   ust.   §   196   ZKR:   „Ak   tento   zákon   neustanovuje   inak,   na   začatie konkurzného konania, na konkurzné konanie, na začatie reštrukturalizačného konania, na reštrukturalizačné konanie a konanie o oddlžení (ďalej len „konanie podľa tohto zákona“) sa primerane použijú ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku,“

V zmysle ust. § 213 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku: „Odvolací súd je viazaný skutkovým   stavom,   tak   ako   ho   zistil   súd   prvého   stupňa   s   výnimkami   ustanovenými v odsekoch 2 až 7.“

Porušovateľ bol viazaný návrhom samotným a skutkovým stavom v čase vydania Uznesenia   o   zastavení   konkurzného   konania.   Nenastali   žiadne   také   okolnosti,   ktoré   by odôvodňovali prihliadať na dôkazy a skutočnosti, ktoré boli súdu známe až z odvolania Žalovaného v II. rade.

Tým, že sa Porušovateľ ako odvolací súd odchýlil od skutkového stavu zisteného súdom prvého stupňa, zasiahol do ústavne zaručeného práva Sťažovateľa ako účastníka konania na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

V   Uznesení   Porušovateľa   zároveň   absentuje   odôvodnenie,   a   teda   nie   je   zrejmé, z akých   skutočností   Porušovateľ   pri   vydaní   Uznesenia,   ktorým   zmenil   uznesenie   súdu prvého stupňa, vychádzal a ako vec právne posúdil....

Máme za to, že hoci ide o rozhodnutie v konkurznom konaní, základné náležitosti rozhodnutia - výrok, odôvodnenie a poučenie (zvlášť ak ide o rozhodnutie druhostupňové, voči ktorému nie je prípustný žiadny riadny ani mimoriadny opravný prostriedok a ktorým bolo zmenené rozhodnutie súdu prvého stupňa) musia byť dodržané.»

Sťažovateľ tvrdí, že namietaným uznesením krajského súdu boli porušené označené základné práva a články ústavy a právo podľa dohovoru. Sťažovateľ namieta porušenie princípu právnej istoty podľa čl. 1 ods. 1 ústavy, pričom uvádza:

„Sťažovateľ má za to, že prijatý právny záver o aplikácií právnej úpravy v rozpore so spoločnými,   prechodnými   a   záverečnými   ustanoveniami   ZKR,   bol   so   zreteľom   na skutkový stav zjavne neodôvodnený, arbitrárny a z ústavného hľadiska neospravedlniteľný a neudržateľný a zároveň má za následok porušenie základných práv a slobôd Sťažovateľa (podobne I. ÚS 20/03, IV. ÚS 252/04).

Princíp   právnej   istoty,   ako   jeden   zo   základných   znakov   právneho   štátu,   je   tak Uznesením   Porušovateľa   popretý,   nakoľko   napriek   jasnému   aplikačnému   pravidlu v spoločných,   prechodných   a   záverečných   ustanoveniach   k   ZKR   o   tom,   kedy   sa   na konkurzné konanie použije ZKR v znení novely z. č. 348/2011 Z. z., Porušovateľ aplikoval na konkurz vyhlásený v roku 2012 a konkurzné konanie začaté v roku 2012 právnu úpravu ZKR účinnú do 31. 12. 2011.“

V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy v spojení s porušením čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy sťažovateľ uvádza:

„Podľa   názoru   Sťažovateľa   Porušovateľ   Uznesením   a   Správkyňa   následnou nesprávnou (resp. príliš formalistickou) interpretáciou aplikovateľných právnych noriem zasiahli   do   ústavného   práva   Sťažovateľa   vlastniť   majetok,   spočívajúci   v   zásahu   do veriteľských   práv   Sťažovateľa   -   byť   pomerne   uspokojený   v   prípade   speňažovania v konkurze, hlasovať na Schôdzi veriteľov v zmysle ZKR a rozhodovať o všetkých dôležitých otázkach vo veci uplatňovania svojich majetkových práv z pozície veriteľov uspokojovaných v konkurze.“

V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovateľ poukazuje na to, že

«Porušovateľ vydaním Uznesenia poprel základnú zásadu „iura novit curia“, ktorá neznamená len to, že súd pozná právo, ale aj to, že si je zároveň vedomý účinkov, ktoré právo v podobe, v ktorej ho súd aplikuje, vyvoláva vo vzťahu k procesnoprávnemu alebo hmotnoprávnemu   postaveniu   nositeľa   práva   na   súdnu   ochranu   svojich   práv.   (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 59/00 z 20. decembra 2001). Porušovateľ opomenul dôležitú skutočnosť upravenú v samotnom ZKR o tom, kedy sa konkurzné konanie považuje   za   začaté   a   v   zmysle   Uznesenia   Porušovateľa   a   úkonov   Správkyne   dochádza k neprimeranej   prísnosti   aplikácie   práva   voči   Sťažovateľovi,   ktorá   spočíva   na administratívnej otázke počtu rovnopisov a predpísanom tlačive.

Ústavný súd ČR stanovil, že interpretácia ustanovení ZKR, ktorá je v extrémnom rozpore   s   princípmi   spravodlivosti   a   všeobecne   chápaným   a   akceptovaným   zmyslom aplikovaných   právnych   pojmov   je   zároveň   odopretím   práva   na   súdnu   ochranu (III. ÚS 545/1999).

Uznesenie   Porušovateľa   je   tak   interpretáciou   právnej   normy   v   rozpore   s   textom právnej úpravy a nedovolenou sudcovskou tvorbou práva, majúcu za následok nesprávne rozhodnutie.»

Na základe týchto skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„Krajský súd v Bratislave v konaní vedenom na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. 36K 19/2011 Uznesením 2 CoKR/27/2012 o vyhlásení konkurzu na majetok Úpadcu F., s. r. o. zo dňa 31. 05. 2012 porušil právo Sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR (právo vlastniť   majetok)   v   spojení   s   čl.   12   ods.   1   a   ods.   2   Ústavy   SR   (právo   na   rovnaké zaobchádzanie) a v spojení s čl. 46 ods. 1 Ústavy (právo na súdnu ochranu), čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (právo na spravodlivý proces) a čl. 1 ods. 1 Ústavy SR (princíp právnej istoty).

Ústavný súd Uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2 CoKR/27/2012 zo dňa 31. 05. 2012, ktorým vyhlásil konkurz na majetok Úpadcu F., s. r. o., zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

Krajský súd v Bratislave je povinný zaplatiť Sťažovateľovi náhradu trov súdneho konania vo výške 323,52 EUR, k rukám právneho zástupcu Sťažovateľa do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene,   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne   neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Zo sťažnosti sťažovateľa je zrejmé, že namieta porušenie označených základných práv   podľa   ústavy,   práva   podľa   dohovoru   a   článkov   ústavy   postupom   krajského   súdu v namietanom konaní a jeho uznesením z 31. mája 2012, a to tým, že

- správkyňa úpadcu F., s. r. o., oznámila, že na prihlášku pohľadávok sťažovateľa neprihliada   z   dôvodu,   že   sťažovateľ   nedoručil   prihlášku   správkyni   v   potrebnom   počte rovnopisov.   Sťažovateľ   v   tejto   súvislosti   uvádza,   že   správkyňa   sa   riadila   nesprávnym poučením uvedeným v namietanom uznesení krajského súdu z 31. mája 2012. Krajský súd v odôvodnení   tohto   uznesenia   uviedol   poučenie   podľa   zákona   o   konkurze   účinného   do 31. decembra 2011, hoci podľa sťažovateľky bolo potrebné aplikovať zákon o konkurze v znení účinnom od 1. januára 2012;

- krajský súd riadne neodôvodnil svoje uznesenie z 31. mája 2012 a tým, že krajský súd zmenil uznesenie okresného súdu z 9. februára 2012 o zastavení konkurzného konania voči dlžníkovi F., s. r. o., porušil zásadu viazanosti odvolacieho súdu skutkovým stavom, tak ako ho zistil súd prvého stupňa, podľa § 213 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) v spojení s § 196 zákona o konkurze.

1. K námietke sťažovateľa o porušení jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s porušením čl. 1 ods. 1 a čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 CoKR/27/2012 a jeho uznesením z 31. mája 2012 tým, že sa neprihliadlo na jeho prihlášku

Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy spočíva okrem iného aj v tom, že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci predovšetkým všeobecného   súdnictva.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nastupuje   až   v   prípade   zlyhania   všetkých   ostatných   do   úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

Podľa § 32 ods. 9 prvej vety zákona o konkurze veriteľ má právo domáhať sa na súde určenia popretej pohľadávky žalobou, pričom žaloba musí byť podaná voči všetkým, ktorí popreli pohľadávku.

Podľa § 32 ods. 15 zákona o konkurze v žalobe sa veriteľ môže domáhať určenia právneho   dôvodu,   vymáhateľnosti,   poradia   a   výšky   pohľadávky,   ďalej   zabezpečenia zabezpečovacím právom alebo poradia zabezpečovacieho práva. V žalobe sa môže domáhať najviac toho, čo uviedol v prihláške.

Zákon o konkurze umožňuje v § 32 ods. 9 a 15 veriteľovi, a teda aj sťažovateľovi vyvolať konanie (tzv. incidenčné konanie), v ktorom sa rozhodne o spornej pohľadávke a v ktorom sa podanie spornej prihlášky opätovne zákonným spôsobom posúdi. Z týchto skutočností   vyplýva,   že   sťažovateľ   má   k   dispozícii   právny   prostriedok   nápravy   ním namietaných   skutočností.   Sťažovateľ   v   sťažnosti   neuvádza,   či   tento   právny   prostriedok využil a ak nie, či v jeho prípade bola naplnená podmienka podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Na   tomto   základe   ústavný   súd,   uplatňujúc   už   uvedený   princíp   subsidiarity, konštatuje, že nemá právomoc vecne prerokúvať sťažnosť v tejto časti z dôvodu nedostatku svojej právomoci (obdobne   napr. m. m. III. ÚS 135/04, IV. ÚS 405/04, I. ÚS 53/07).

2. K námietke sťažovateľa o porušení jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s porušením čl. 1 ods. 1 a čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy nedostatočným odôvodnením uznesenia krajského súdu z 31. mája 2012 a porušením zásady viazanosti skutkovým stavom zisteným súdom prvého stupňa

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   za   zjavne   neopodstatnenú   možno považovať   sťažnosť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím príslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Z   tohto   ústavného   postavenia   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu   nie   je zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).

Právomoc   ústavného   súdu   konať   a   rozhodovať   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy o namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných práv a slobôd je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch do týchto práv alebo slobôd rozhoduje len v prípade, že je vylúčená   právomoc   všeobecných   súdov,   alebo   v   prípade,   ak   by   účinky   výkonu   tejto právomoci   všeobecným   súdom   neboli   zlučiteľné   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou.   V   nadväznosti   na   to   nie   je   ústavný   súd   zásadne   oprávnený preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní   zákonov   viedli   k   rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či   v   konaní   pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

Podľa   § 11 ods.   1 zákona   o   konkurze   návrh   na vyhlásenie   konkurzu   sa   podáva príslušnému súdu (ďalej len „súd“). Návrh na vyhlásenie konkurzu je oprávnený podať dlžník, veriteľ, v mene dlžníka likvidátor alebo iná osoba, ak to ustanovuje tento zákon.

Podľa § 11 ods. 2 zákona o konkurze dlžník v predlžení je povinný podať návrh na vyhlásenie   konkurzu   do   30   dní,   odkedy   sa   dozvedel   alebo   sa   pri   zachovaní   odbornej starostlivosti mohol dozvedieť o svojom   predĺžení. Túto povinnosť v mene dlžníka má rovnako   štatutárny   orgán   alebo   člen   štatutárneho   orgánu   dlžníka,   likvidátor   dlžníka a zákonný zástupca dlžníka.

Podľa § 11 ods. 3 zákona o konkurze veriteľ je oprávnený podať návrh na vyhlásenie konkurzu,   ak   môže   odôvodnene   predpokladať   platobnú   neschopnosť   svojho   dlžníka. Platobnú neschopnosť dlžníka možno odôvodnene predpokladať vtedy, ak je dlžník viac ako 30 dní v omeškaní s plnením aspoň dvoch peňažných záväzkov viac ako jednému veriteľovi a bol jedným z týchto veriteľov písomne vyzvaný na zaplatenie.

Podľa § 14 ods. 1 zákona o konkurze ak súd zistí, že návrh na vyhlásenie konkurzu spĺňa zákonom ustanovené náležitosti, najneskôr do 15 dní od doručenia návrhu rozhodne o začatí   konkurzného   konania.   Inak   v   rovnakej   lehote   uznesením   poučí   navrhovateľa o nedostatkoch návrhu a vyzve ho, aby tieto nedostatky v lehote 10 dní odstránil. Ak tak navrhovateľ neurobí, súd návrh odmietne najneskôr do 15 dní po tom, čo uplynula lehota na odstránenie nedostatkov. Inak v rovnakej lehote rozhodne o začatí konkurzného konania. Voči   uzneseniu   o   odmietnutí   návrhu   odvolanie   nie   je   prípustné.   Uznesenie   o   začatí konkurzného   konania   alebo   uznesenie   o   odmietnutí   návrhu   súd   doručí   navrhovateľovi a dlžníkovi; uznesenie o odmietnutí návrhu súd nezverejňuje v Obchodnom vestníku.Podľa   §   14   ods.   3   zákona   o   konkurze   o   začatí   konkurzného   konania   súd   vydá uznesenie, ktoré bezodkladne zverejní v Obchodnom vestníku; zverejnením tohto uznesenia v Obchodnom vestníku sa začína konkurzné konanie.

Podľa § 14 ods. 6 zákona o konkurze ak tento zákon neustanovuje inak, účinky začatia konkurzného konania zanikajú vyhlásením konkurzu alebo zverejnením uznesenia, ktorým sa konkurzné konanie končí, v Obchodnom vestníku.

Podľa § 19 ods. 1 písm. b) zákona o konkurze ak sa konkurzné konanie začalo na návrh veriteľa, súd rozhodne vo veci vyhlásenia konkurzu do 7 dní od vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie, alebo do 7 dní, odkedy dlžník súhlasil, aby sa rozhodlo bez pojednávania.

Podľa § 19 ods. 1 písm. c) zákona o konkurze ak sa konkurzné konanie začalo na návrh   veriteľa,   súd   rozhodne   o   vyhlásení   konkurzu   vtedy,   ak   dlžník   neosvedčil   svoju platobnú   schopnosť,   inak   rozhodne   o   zastavení   konkurzného   konania;   pri   rozhodovaní o vyhlásení konkurzu súd neprihliada na záväzky, pri ktorých dlžník osvedčil ich spornosť; ak sa dlžník v lehote podľa odseku 1 písm. a) bodu 1 nevyjadril, má sa za to, že svoju platobnú schopnosť neosvedčil.

Podľa   §   19   ods.   2   zákona   o   konkurze   proti   rozhodnutiu,   ktorým   sa   konkurzné konanie   končí,   je   účastník   konkurzného   konania   oprávnený   podať   odvolanie.   Proti rozhodnutiu o vyhlásení konkurzu je oprávnený podať odvolanie iba dlžník.

Podľa   §   23   ods.   1   zákona   o   konkurze   vyhlásením   konkurzu   sa   začína   konkurz. Konkurz   sa   považuje   za   vyhlásený   zverejnením   uznesenia   o   vyhlásení   konkurzu v Obchodnom vestníku. Vyhlásením konkurzu sa dlžník stáva úpadcom.

Podľa § 24 ods. 1 zákona o konkurze účastníkmi konkurzného konania sú dlžník (úpadca), navrhovateľ a veritelia, ktorí spôsobom ustanoveným týmto zákonom prihlásili svoje pohľadávky.

Podľa § 24 ods. 2 zákona o konkurze až do vydania uznesenia o vyhlásení konkurzu môže do konkurzného konania pristúpiť veriteľ, ktorý preukáže, že by inak bol oprávnený podať návrh na vyhlásenie konkurzu. O pristúpení do konkurzného konania rozhodne súd do 15 dní od doručenia návrhu uznesením na návrh veriteľa, ktorý má do konkurzného konania pristúpiť.

Podľa § 25 ods. 1 zákona o konkurze ak počas konkurzného konania dôjde k prevodu alebo prechodu   pohľadávky, ktorá   veriteľovi zakladá   postavenie   účastníka   konkurzného konania, súd rozhodne na návrh nadobúdateľa pohľadávky o jeho vstupe do konkurzného konania, ak je v návrhu nadobudnutie pohľadávky preukázané. Inak návrh na vstup do konkurzného konania zamietne.

Podľa § 28 ods. 1 zákona o konkurze pohľadávka, ktorá nie je pohľadávkou proti podstate, sa v konkurze uplatňuje prihláškou.

Podľa   §   28   ods.   2   zákona   o   konkurze   prihláška   sa   podáva   v   jednom   rovnopise u správcu, pričom správcovi musí byť doručená v základnej prihlasovacej lehote do 45 dní od vyhlásenia konkurzu; v jednom rovnopise veriteľ doručí prihlášku aj na súd.

Konkurzné konanie je osobitným druhom občianskeho súdneho konania, regulované osobitnými   procesnými   ustanoveniami,   ktoré   upravujú   postup   súdu,   veriteľov,   dlžníka, správcu   a   iných   zúčastnených   procesných   subjektov   pri   speňažení   majetku   dlžníka a pomernom uspokojení pohľadávok veriteľov z takto získaného výťažku.

Návrh na vyhlásenie konkurzu je oprávnený podať dlžník, prípadne veriteľ (§ 11 ods. 1 zákona o konkurze), alebo iné osoby uvedené v zákone o konkurze. Po podaní návrhu oprávnenou   osobou,   ktorý   spĺňa   zákonom   ustanovené   náležitosti,   súd   uznesením   začne konkurzné konanie (§ 14 ods. 1 zákona o konkurze).

Účelom   štádia   konania   po   začatí   konkurzného   konania, ktoré   nezačalo na   návrh dlžníka,   je   zistenie,   či   sú   splnené   (osvedčené)   materiálne   podmienky   na   vyhlásenie konkurzu.   Účastníkom   v   tomto   štádiu   konkurzného   konania   je   dlžník   a   veriteľ,   ak   je navrhovateľom, veriteľ, ktorý sa stal účastníkom na základe pristúpenia do konania (§ 24 ods. 2 zákona o konkurze), alebo veriteľ na základe rozhodnutia súdu o jeho vstupe do konania (§ 25 ods. 1 zákona o konkurze). V závislosti od toho, či dlžník osvedčí svoju platobnú   schopnosť,   súd   vyhlási   konkurz   na   majetok   dlžníka   alebo   zastaví   konkurzné konanie [§ 19 ods. 1 písm. c) zákona o konkurze]. Proti uzneseniu o zastavení konkurzného konania   je   účastník   konkurzného   konania   oprávnený   podať   odvolanie.   Proti   uzneseniu o vyhlásení   konkurzu   je   oprávnený   podať   odvolanie   len   dlžník   (§   19   ods.   2   zákona o konkurze). Pokiaľ je navrhovateľom veriteľ, nie je mu priznané právo podať odvolanie proti uzneseniu o vyhlásení konkurzu z dôvodu, že jeho návrhu na vyhlásenie konkurzu sa vyhovelo. Zo znenia § 19 ods. 2 zákona o konkurze vyplýva, že odvolanie proti uzneseniu o vyhlásení   konkurzu   nemôže   podať   ani   veriteľ,   ktorý   sa   stal   účastníkom   konkurzného konania pristúpením alebo vstupom do konkurzného konania.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že konkurzné konanie voči dlžníkovi F., s. r. o., začal okresný súd uznesením č. k. 36 K/19/2011-75 z 5. januára 2012 na základe návrhu veriteľa O., a. s., B. Tento veriteľ následne podal odvolanie proti uzneseniu okresného súdu č. k. 36 K/19/2011-82 z 9. februára 2012, ktorým okresný súd zastavil konkurzné konanie voči dlžníkovi F., s. r. o. O tomto odvolaní rozhodol krajský súd namietaným uznesením z 31. mája 2012 tak, že zmenil uznesenie okresného súdu a vyhlásil konkurz na majetok dlžníka F., s. r. o. Sťažovateľ v tomto konkurznom konaní odvodzuje svoje postavenie účastníka konkurzného konania voči úpadcovi F., s. r. o., od toho, že 23. júla 2012 si prihláškou uplatnil pohľadávky proti tomuto úpadcovi. Sťažovateľ teda nebol účastníkom namietaného konkurzného konania v štádiu od jeho začatia až do vyhlásenia konkurzu na majetok dlžníka F., s. r. o. Z uvedeného je zrejmé, že namietaným uznesením krajského súdu z 31. mája 2012 nemohlo byť porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V   tejto   súvislosti   považuje   ústavný   súd   navyše   za   potrebné   uviesť,   že   zákon o konkurze   neumožňuje   veriteľom,   ktorí   sa   stali   účastníkmi   konania   až   po   vyhlásení konkurzu, uplatnením pohľadávky prihláškou, žiadať o spätné preskúmanie toho, či boli splnené   materiálne   podmienky   na   vyhlásenie   konkurzu   na   majetok   dlžníka.   Ak   by   aj sťažovateľ bol účastníkom konania do vyhlásenia konkurzu, mohol by byť navrhovateľom, ktorý   z povahy svojho   postavenia   nemôže namietať rozhodnutie   o   vyhlásení konkurzu, prípadne by mohol byť účastníkom ako veriteľ na základe pristúpenia alebo vstupu. Jeho procesné postavenie by v takomto prípade bolo obdobné ako postavenie navrhovateľa – veriteľa, preto ani v tomto procesnom postavení by nemohol podať ani opravný prostriedok proti rozhodnutiu o vyhlásení konkurzu.

Sťažovateľ tiež namieta, že postupom krajského súdu v namietanom konaní a jeho uznesením z 31. mája 2012 bolo porušené jeho základné právo podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.

Podľa   ustálenej judikatúry   ústavného súdu   absencia   porušenia   ústavnoprocesných princípov vylučuje založenie sekundárnej zodpovednosti všeobecných súdov za porušenie základných práv a slobôd sťažovateľa hmotnoprávneho charakteru, medzi ktoré patrí aj vlastnícke   právo   (m.   m.   IV.   ÚS   116/05).   Ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   skoršou judikatúrou (napr. II. ÚS 78/05) aj naďalej zastáva názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv, práv a slobôd hmotného charakteru, ak toto   porušenie   nevyplýva   z   toho,   že   všeobecný   súd   súčasne   porušil   ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, prípadne čl. 6 dohovoru. V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým   postupom   nahradzoval   skutkové   a   právne   závery   v   rozhodnutiach   všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy.

Pokiaľ   ide   o   namietané porušenie   čl.   1   ods.   1   a   čl.   12   ods.   1   a 2   ústavy,   tieto ustanovenia   majú   charakter   ústavných   princípov,   resp.   všeobecných   interpretačných pravidiel,   ktoré   sú   všetky   orgány   verejnej   moci   povinné   rešpektovať   pri   výklade a uplatňovaní ústavy, a preto sú vždy implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu, t. j. aj jeho rozhodovania o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (m. m. IV. ÚS 119/07). Sťažovateľ porušenie uvedených článkov namieta v spojení s namietaným porušením jeho základných práv a práv. Ústavný súd preto o ich samostatnom porušení nerozhodoval.

Na   tomto   základe   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   v   danom   prípade   neexistujú skutočnosti,   ktoré   by   signalizovali   možnosť   vyslovenia   porušenia   základných   práv sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s porušením čl. 1 ods. 1 a čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy postupom krajského súdu v namietanom konaní a jeho uznesením z 31. mája 2012 po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto ju pri predbežnom prerokovaní odmietol v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom   na odmietnutie   sťažnosti   ako celku   stratilo   opodstatnenie   zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. mája 2013