znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 308/2012-7

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   7.   júna   2012 predbežne prerokoval sťažnosť R. P., t. č. vo výkone trestu I., ktorou namieta porušenie svojich   bližšie   neoznačených   práv   postupom   Okresného   súdu   Partizánske   v   konaní vedenom   pod   sp.   zn.   4   C   92/2011   a   jeho   uznesením   z 9.   februára   2012   a   postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 89/2012 a jeho uznesením z 30. marca 2012, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. P. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. mája 2012 doručená sťažnosť R. P., nar. 3. 7. 1974, t. č. vo výkone trestu I. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou   namieta porušenie   svojich   bližšie neoznačených   práv   postupom   Okresného súdu Partizánske (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 92/2011 a jeho uznesením z 9. februára 2012 (ďalej aj „namietané uznesenie okresného súdu“) a postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 89/2012   a jeho uznesením   z 30.   marca   2012   (ďalej aj „namietané uznesenie krajského súdu“).

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že „Rozsudkom Okresného súdu Trenčín... zo dňa 10. 10. 2007, potvrdeným odvolacím súdom Krajský súd Trenčín... zo dňa 07. 01. 2008... bol uznaný vinným podľa § 234/2 tr. zák. č. 140/1961 zb. a iné na dobu 11 (jedenásť) rokov nepodmienečne“, pričom na verejné zasadnutie odvolacieho súdu nariadené na 7. január 2008 „... sa nedostavil, nakoľko som si pomýlil termín“.

Dňa 28. mája 2008 vydal krajský súd na sťažovateľa „Európsky zatýkací rozkaz, na základe   ktorého...   bol   zadržaný   na   hraničnom   priechode   vo   Švajčiarskej   konfederácii“. Následne (po zadržaní sťažovateľa, pozn.) krajský súd vydal na jeho osobu medzinárodný zatýkací rozkaz, pričom sťažovateľ tvrdí, že ho vydal sudca, ktorého nemožno považovať za zákonného sudcu.

Sťažovateľ   z   dôvodu,   že   krajský   súd   v jeho   trestnej   veci   uskutočnil   verejné zasadnutie 7. januára 2008 bez jeho prítomnosti, hoci podľa jeho tvrdenia na takýto postup neboli splnené zákonné podmienky, a tiež z dôvodu, že „bol na mňa vydaný Medzinárodný zatýkací   rozkaz   nezákonným   sudcom...“, podal   12.   decembra   2011   okresnému   súdu „žalobu vedenú proti KS-TN na začatie konania /ochrana osobnosti podľa § 11 a § 13 a nasl. Občianskeho zákonníka... v danom konaní vedenom na OS-Pe sp. zn. 4 C 92/2011 sa domáham   uznania   viny   a pochybenia   KS-TN...“. Sťažovateľ   zároveň   s podaním   žaloby požiadal okresný súd o priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov.

Uznesením   okresného   súdu   sp.   zn.   4   C   92/2011   z   9.   februára   2012   bolo sťažovateľovi   priznané   čiastočné   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov   vo   výške   50   %. Okresný súd svoje rozhodnutie o čiastočnom priznaní oslobodenia od súdnych poplatkov odôvodnil   tým,   že   sťažovateľ   bol   vo   výkone   trestu   za   posledné   tri   mesiace   pracovne zaradený a za prácu poberá odmenu vo výške „342,74 euro pričom zrážky za toto obdobie boli v sume 250,17 euro, čím zostáva suma 92,57 euro“. Sťažovateľ uvádza, že polovica zo súdneho   poplatku,   ktorý   by   mal   zaplatiť,   predstavuje   33   €   a   jeho   mesačný   príjem po odrátaní zrážok predstavuje len 30,86 €, a preto nedokáže jednorazovo zaplatiť súdny poplatok v sume 33 €.

Uznesenie   okresného   súdu   z 9.   februára   2012   napadol   sťažovateľ   odvolaním, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 4 Co 89/2012 z 30. marca 2012 tak, že odvolaním napadnuté uznesenie okresného súdu potvrdil. Krajský súd svoje rozhodnutie odôvodnil   tým,   že „navrhovateľ   sa   ocitol   v   nepriaznivej   finančnej   situácií   v   súvislosti zo svojou úmyselnou trestnou činnosťou a preto nemôže jej dôsledky prenášať formou úľav z poplatkovej povinnosti štátu“.

Sťažovateľ   s   rozhodnutiami   okresného   súdu   a   krajského   súdu   týkajúcimi sa nepriznania plného oslobodenia od súdnych poplatkov nesúhlasí a žiada, aby ústavný súd „rozhodol sám o upustení od zaplatenia súdnych poplatkov v plnej výške, poprípade vrátil vec   na   prvostupňový   súd   a nariadil   vyhovieť   môjmu   návrhu   na   úplné   oslobodenie   od poplatkov“.

Sťažovateľ vyjadruje zároveň obavy zo zaujatosti krajského súdu a okresného súdu proti jeho osobe, „pretože žalujem nadriadený súd v sídle ktorého je aj OS-Pe, ktorý má o žalobe rozhodovať, žiadam o informáciu či nie je treba rozhodnúť po príslušnosti konať v tejto žalobe iným súdom.

Preto   zároveň   žiadam   o rozhodnutie   Ústavného   súdu,   ktorým   prikáže   OS-Pe   ma o tomto riadne informovať... či je alebo nie je nutne po príslušnosti konať iným súdom v podanom konaní.“.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Sťažovateľ   namieta   porušenie   svojich   bližšie   neoznačených   práv   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 92/2011 a jeho uznesením z 9. februára 2012 a postupom   krajského súdu   v konaní vedenom pod sp.   zn. 4 Co 89/2012 a jeho uznesením z 30. marca 2012.

1.   K   namietanému   postupu   okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 4 C 92/2011 a jeho uzneseniu z 9. februára 2012

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná   právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti   zistí,   že   sťažovateľ   sa   ochrany   základných   práv   alebo   slobôd   môže   domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu   nedostatku   právomoci   na   jej   prerokovanie   (m.   m. IV. ÚS 115/07).

Sťažovateľ mal právo podať proti namietanému uzneseniu okresného súdu a postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu, odvolanie (čo aj využil), o ktorom bol oprávnený a aj povinný   rozhodnúť   krajský   súd.   Právomoc   krajského   súdu   rozhodnúť   o   odvolaní sťažovateľa v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

2.   K   namietanému   postupu   krajského   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 4 Co 89/2012 a jeho uzneseniu z 30. marca 2012

Zo sťažnosti vyplýva, že krajský súd na základe odvolania sťažovateľa uznesením sp. zn. 4 Co 89/2012 z 30. marca 2012 potvrdil odvolaním napadnuté uznesenie okresného súdu, ktorým mu bolo priznané len čiastočné oslobodenie od súdnych poplatkov vo výške 50 %.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Ústavný súd vo svojej stabilizovanej judikatúre zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do   právomoci   všeobecných   súdov   nie   je   alternatívnou   ani   mimoriadnou   opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový   stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný   súd   zasiahnuť   len   vtedy,   ak   by   ich   konanie   alebo   rozhodovanie   bolo   zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii právnych noriem všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).

Sťažovateľ   v sťažnosti   síce   neuvádza   konkrétne   základné   právo,   ktoré   malo   byť namietaným uznesením krajského súdu porušené, z jej obsahu ale vyplýva, že do úvahy by mohlo prichádzať len porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré   stručne   a jasne   objasní   skutkový   a právny   základ rozhodnutia,   postačuje   na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo na spravodlivé súdne konanie (m. m. III. ÚS 209/04, IV. ÚS 112/05).

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že krajský súd odôvodnil namietané uznesenie jednak skutočnosťou, že sťažovateľ bol vo výkone trestu za posledné tri mesiace pracovne zaradený   a   za   prácu   poberá   odmenu   vo   výške 342,74   €,   ktorá   vyplýva   už   z uznesenia okresného súdu, ako aj tým, že sťažovateľ „... sa ocitol v nepriaznivej finančnej situácií v súvislosti zo svojou úmyselnou trestnou činnosťou a preto nemôže jej dôsledky prenášať formou úľav z poplatkovej povinnosti štátu“.

Vychádzajúc z uvedených zistení ústavný súd konštatoval, že namietané uznesenie krajského súdu je odôvodnené síce stručne, ale je založené na dôvodoch, ktoré sú legitímne a z ústavného   hľadiska   akceptovateľné   a udržateľné   o to   viac,   že   zodpovedajú   obsahu a účelu na vec aplikovateľných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku [ďalej aj „OSP (predovšetkým § 138 ods. 1 OSP)], t. j. namietané uznesenie nemožno považovať ani za arbitrárne.   Za   týchto   okolností   nemohlo   podľa   názoru   ústavného   súdu   namietaným uznesením   krajského   súdu   dôjsť   k porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   na   súdnu ochranu a ani žiadneho iného základného práva garantovaného ústavou.

Na   tomto   základe   ústavný   súd   túto   časť   sťažnosti   odmietol   pri   predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

3. K požiadavke prikázania veci inému okresnému súdu

Vo   vzťahu   k   požiadavke   sťažovateľa,   aby   ústavný   súd   uložil   okresnému   súdu povinnosť informovať sťažovateľa o tom, či nie je potrebné, aby vo veci jeho žaloby konal iný okresný súd, ústavný súd zdôrazňuje, že nie je v jeho právomoci rozhodnúť o prikázaní veci inému všeobecnému súdu toho istého stupňa, keďže rozhodovanie o týchto otázkach patrí do právomoci všeobecných súdov.

Podľa § 12 ods. 1 OSP ak nemôže príslušný súd o veci konať, pretože jeho sudcovia sú vylúčení (§ 14), musí byť vec prikázaná inému súdu toho istého stupňa.

Podľa § 12 ods. 3 OSP o prikázaní veci rozhoduje súd, ktorý je najbližšie spoločne nadriadený príslušnému súdu a súdu, ktorému sa vec má prikázať.

Podľa § 14 ods. 1 OSP sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so   zreteľom   na   ich   pomer   k   veci,   k   účastníkom   alebo   k   ich   zástupcom   možno   mať pochybnosti o ich nezaujatosti.

Podľa § 15a ods. 1 OSP účastníci majú právo z dôvodov podľa § 14 ods. 1 uplatniť námietku zaujatosti voči sudcovi, ktorý má vec prejednať a rozhodnúť.

Podľa § 16 ods. 1 OSP súd predloží vec nadriadenému súdu s vyjadrením sudcu na rozhodnutie o námietke zaujatosti do 15 dní od jej podania. Ak sa spis zároveň predkladá odvolaciemu   súdu   na   rozhodnutie   o   odvolaní,   vec   sa   predloží   až po   vykonaní úkonov spojených s predložením veci odvolaciemu súdu. O tom, či je sudca vylúčený, rozhodne do desiatich dní od predloženia veci nadriadený súd v senáte...

Z citovaných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku vyplýva, že sťažovateľ sa môže domôcť prikázania veci inému okresnému súdu tak, že vznesie námietku zaujatosti proti všetkým sudcom okresného súdu z dôvodov uvedených v § 14 ods. 1 OSP, o ktorej je oprávnený   a aj   povinný   rozhodnúť   nadriadený   (všeobecný)   súd.   Ústavný   súd   nie   je oprávnený nahrádzať činnosť všeobecných súdov.

Z týchto dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti pre nedostatok svojej právomoci (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. júna 2012