znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 308/2011-90

Ústavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 25. januára 2012 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho o sťažnosti K. H., štátneho príslušníka Afganistanu, zastúpeného advokátkou Mgr. J. V., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 37 ods. 3 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, porušenia čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a porušenia čl. 4 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Sža/10/2010 a jeho rozsudkom z 12. januára 2011, za účasti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo K. H. vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd v spojení s čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 4 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10 Sža/10/2010 z 12. januára 2011 a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu p o r u š e n é   b o l i.

2. Rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   10   Sža/10/2010 z 12. januára 2011 z r u š u j e   a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a rozhodnutie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e   p o v i n n ý   uhradiť trovy konania K. H. v sume 392,73 € (slovom tristodeväťdesiatdva   eur a sedemdesiattri   centov) na účet jeho právnej zástupkyne Mgr. J. V., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. apríla 2011 doručená   sťažnosť   K.   H.,   štátneho   príslušníka   Afganistanu   (ďalej   len   „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou Mgr. J. V., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 37 ods. 3 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj porušenia čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 4 ústavy a porušenia čl. 4 ods. 4 listiny postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Sža/10/2010 a jeho rozsudkom z 12. januára 2011.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že 29. marca 2010 požiadal o predĺženie doplnkovej ochrany na území   Slovenskej   republiky.   Migračný   úrad Ministerstva   vnútra   Slovenskej republiky   (ďalej   len   „migračný   úrad“)   rozhodnutím   č.   ČAS:   MU-148-9/PO-Ž-2010 zo 17. júna 2010 sťažovateľovi zrušil doplnkovú ochranu. „Vo svojom rozhodnutí sa opiera o ustanovenia § 15b ods. 1 písm. b), § 13c ods. 2 písm. d) a § 52 ods. 2 zákona... o azyle... Z tohto dôvodu v odôvodnení rozhodnutia o zrušení doplnkovej ochrany iba uviedol, že ide o bezpečnostný záujem SR, a preto bolo potrebné doplnkovú ochranu zrušiť.“

Sťažovateľ proti rozhodnutiu migračného úradu podal opravný prostriedok z dôvodu, že „... rozhodnutie vychádzalo zo skutkového stavu, ktorý je v rozpore s obsahom spisu... rozhodnutie neobsahuje odôvodnenie, resp. odôvodnenie sa v súlade s § 52 ods. 2 zákon o azyle   obmedzilo   na   skonštatovanie,   že   ide   o   bezpečnostný   záujem   SR,   považoval rozhodnutie za nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov“.

O opravnom prostriedku rozhodol Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   9   Saz/38/2010   rozsudkom   zo   6.   októbra   2010   tak,   že napadnuté rozhodnutie migračného úradu potvrdil. „K námietke, že napadnuté rozhodnutie neobsahuje   odôvodnenie   výroku   uviedol,   že   ustanovenie   §   52   ods.   2   zákona   o   azyle predstavuje špeciálnu právnu úpravu voči zákonu č. 71/1967 Zb. a je mu preto nadradené.“

Proti   tomuto   rozsudku   krajského   súdu   podal   sťažovateľ   odvolanie   s   tým,   že „poukázal na nesprávnosť skutkových zistení, ako aj na nesprávne právne posúdenie veci, nakoľko   Krajský   súd   neaplikoval   ustanovenia   garantujúce   ochranu   základných   práv sťažovateľa a nevykonal dôkazy, ktoré by mohli mať vplyv na posúdenie skutkovej stránky veci. Postup a rozhodnutie Krajského súdu bol podľa názoru sťažovateľa v rozpore s čl. 46 a 48 Ústavy..., čl. 6 Dohovoru... ako i s ustanovením § 247, § 250i 0. s. p. je v rozpore so zásadou zákonnosti a zásadným princípom právneho štátu, zakladá možnosť ľubovôle pri rozhodovaní   správnych   orgánov   o   základných   ľudských   právach   s   odvolaním   sa   na bezpečnostnú klauzulu v zákone.“.

Najvyšší súd rozsudok krajského súdu potvrdil ako vecne správny, pričom preskúmal aj rozhodnutie migračného úradu a poukázal na § 245 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). „Odvolacie námietky považoval za nedôvodné a nespôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku.... Najvyšší súd... sa tak pri svojom rozhodovaní vôbec nezaoberal námietkami porušenia základných práv sťažovateľa. Obmedzil sa výlučne na posudzovanie, či spôsob výkladu príslušných zákonných ustanovení, ktorým Krajský súd zdôvodnil svoje rozhodnutie, vzhľadom na zistený skutkový stav nie je svojvoľný... alebo ústavne a zákonne neudržateľný pre zjavné pochybenie alebo omyly v posudzovaní obsahu aplikovanej právnej úpravy. Nezaoberal sa však námietkou, že Krajský súd neaplikoval ustanovenia   platných   právnych   predpisov   garantujúcich   ochranu   základných   práv sťažovateľa.“

V tejto súvislosti sťažovateľ poukázal na to, že migračný úrad vydal rozhodnutie, ktoré „neobsahovalo odôvodnenie v zmysle správneho poriadku.

Dôvody   a   dôkazy,   na   základe   ktorých   dospel   správny   orgán   k   uvedenému rozhodnutiu, sa nenachádzali v spise správneho orgánu, pričom v spise sa nenachádzala ani zmienka o existencii takéhoto dôkazu.

Sťažovateľ...   sa   nemohol   oboznámiť   s   kompletným   obsahom   spisu,   nedokáže   sa vyjadriť k dôkazu, ktorý správny orgán použil proti nemu. Sťažovateľ po nahliadnutí do spisu... zistil, že ani v spisovom materiály predloženom tomuto súdu na rozhodnutie sa nenachádzali žiadne dôkazy, ktoré by podporovali tvrdenie správneho orgánu.

Sťažovateľ v konaní pred Krajským súdom zistil, že ani sudca, rozhodujúci vo veci samej, nemal prístup, resp. si nevyžiadal prístup ku kompletnému spisovému materiálu. Napriek tomu vydal potvrdzujúce rozhodnutie vychádzajúc z tvrdení správneho orgánu.... Sťažovateľ   namietal   v   odvolaní   proti   rozhodnutiu   Krajského   súdu   porušenie základných ľudských práv, ako aj nesprávnu aplikáciu ustanovení na ochranu základných práv v kontexte kolízie záujmu na bezpečnosti štátu a ochrany základných práv.

Najvyšší súd... skúmal, či rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom,   či   rozhodnutie   Krajského   súdu   nebolo   arbitrárne.   Proporcionalitou   použitia právnych predpisov garantujúcich ochranu základných ľudských práv sa nezaoberal.“.

Sťažovateľ v sťažnosti poukazuje na judikatúru ústavného súdu, Ústavného súdu Českej   republiky   a   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“)   s   tým,   že judikatúra týchto súdov „považuje princíp rovnosti zbraní, ako aj princíp kontradiktórnosti konania za základný princíp uplatniteľný na konanie v rámci správneho súdnictva. Ochrany týchto   práv   sa   sťažovateľ   opakovane   domáhal...   Súdy   mu   však   ochranu   týchto   práv neposkytli.   Naopak,   nad   ochranu   základných   práv,   ktorých   porušenia   sa   sťažovateľ domáha, nadradili ustanovenia o ochrane bezpečnosti. Bezpečnosť štátu ako prvok jeho zvrchovanosti   nadradili   nad   základné   práva   sťažovateľa   garantované   tak   Ústavou..., Listinou...,   ako   aj...   dohovorom...,   avšak   bez   akýchkoľvek   dôkazov;   uspokojili   sa so skonštatovaním   správneho   orgánu,   že   sťažovateľ   je   nebezpečný   pre   bezpečnosť Slovenskej republiky....

Nesprístupnili sťažovateľovi dôkaz, na základe ktorého došiel tak správny orgán, ako aj   Krajský   súd   a   Najvyšší   súd...   k   zisteniu,   že   sťažovateľ   je   osobou   nebezpečnou   pre bezpečnosť Slovenskej republiky. Porušili tak princíp, podľa ktorého sa v prípade existencie diskrepancie medzi zákonným ustanovením a Ústavou... uplatní ústavne konformný výklad. Aplikácia § 52 zákona o azyle spôsobom, akým to urobili správny orgán, ako aj Krajský súd a Najvyšší súd... odporuje rovnako pravidlám proporcionality...

Pokiaľ   by   správny   orgán   a...   Krajský   súd   umožnil   sťažovateľovi   oboznámiť   sa s dôvodmi,   na   ktorých   založil   svoje   rozhodnutie,   mal   by   sťažovateľ   možnosť   účinne   sa brániť pred súdom a obhajovať svoje práva, vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom. Rovnosť účastníkov by bola zachovaná. Až absurdne pôsobí skutočnosť, že ani súd sám sa nezaujímal o skutočnosti (obsah dôkazu), ktoré viedli správny orgán k vydaniu rozhodnutia o zrušení doplnkovej ochrany, hoci sa na tento dôkaz tak správny orgán, ako aj Krajský súd odvolával (na čo následne v odôvodnení odkázal aj Najvyšší súd...“.

Na základe týchto skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„Postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   a   jeho   rozhodnutím   sp.   zn. 10 Sža /10/2010   zo   dňa   12.   januára   2011   boli   porušené   základné   práva   sťažovateľa uvedené v čl. 47 ods. 3 a 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1, čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 4 ods. 4, čl. 37 ods. 3, čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 10 Sža /10/2010 zo dňa 12. januára 2011 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie. Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   je   povinný   do   15   dní   od   právoplatnosti   tohto nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zaplatiť finančné zadosťučinenie sťažovateľovi vo výške 2797,20 EUR (slovom: dvetisícsedernstodeväťdesiatsedem eur a dvadsať centov). Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi do 15 dní od doručenia   tohto   nálezu   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   trovy   konania   na   účet právneho zástupcu sťažovateľa.“

Sťažovateľ výšku finančného zadosťučinenia vyčíslil ako „sumu minimálnej mzdy za obdobie, odkedy nemohol pracovať do konca mesiaca, kedy bola podaná táto sťažnosť, a to na sumu 2 797,20 EUR (6x307,7 EUR + 3x317,- EUR)“.

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   o   dočasnom   opatrení,   ktorým   odloží   vykonateľnosť napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, vzhľadom na to, že právoplatnosťou rozhodnutia migračného úradu sa z neho stal „cudzinec, ktorý sa na území Slovenskej republiky zdržiava nelegálne; môže byť kedykoľvek zaistený v zmysle § 62 zákona č. 48/2002 Z. z... a vyhostený z územia Slovenskej republiky...“.

Ústavný súd prípisom zo 14. apríla 2011 vyzval predsedu najvyššieho súdu, aby sa vyjadril k sťažnosti sťažovateľa. K sťažnosti sa vyjadril najvyšší súd prípisom z 28. apríla 2011 doručeným ústavnému súdu 6. mája 2011, v ktorom predsedníčka senátu najvyššieho súdu JUDr. J. H., PhD., uviedla v zásade tie isté argumenty, ktoré najvyšší súd uviedol v odôvodnení napadnutého rozsudku z 12. januára 2011. V predmetnom vyjadrení okrem iného poukázala na to, že v „podanej sťažnosti sťažovateľ po vecnej stránke uvádza tie isté námietky ako uplatnil v opravnom prostriedku a v podanom odvolaní...

Pokiaľ sa jedná o neodôvodnenie napadnutého rozhodnutia krajský súd poukázal na ustanovenie   §   52   ods.   2   zákona   o   azyle.   Súd   rozhodol   uvedomujúc   si   zjavný   fakt,   že administratívny spis neobsahuje dokumenty, na základe ktorých dospel odporca k záveru, že navrhovateľ   predstavuje   nebezpečenstvo   pre   Slovenskú   republiku.   Súd   však   opätovne poukázal na skutočnosť, že ich zaradením do administratívneho spisu by bol popretý zjavný bezpečnostný   záujem   vyjadrený   v   ustanovení   §   52   ods.   2   zákona   o   azyle.   V   rámci odôvodnenia súd poukázal i na to, že navrhovateľ bol objektom záujmu Úradu boja proti organizovanej kriminalite PPZ (viď spis odporcu ČAS: MU-/PO-Ž-2009-č. l. 138).... V   predmetnej   veci   krajský   súd   na   základe   opravného   prostriedku   navrhovateľa preskúmal   zákonnosť   rozhodnutia   odporcu,   pričom   postupoval   v   intenciách   ustanovení tretej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku. Súc viazaný ustanovením § 250i ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku vychádzal zo skutkového stavu, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Keďže dospel k záveru, že v predmetnej veci bol náležite zistený skutkový stav veci a správny orgán dospel k správnemu právnemu záveru, opravný prostriedok postupujúc podľa § 250q ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku potvrdil. Najvyšší   súd...   sa   stotožnil   so   záverom   vysloveným   v   rozsudku   krajského   súdu. Napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   bol   vecne   správny,   a   preto   ho   Najvyšší   súd... potvrdil....

V prípade doplnkovej ochrany ide o prechodný pobyt na dobu jedného roka, pričom doplnkovú ochranu je možné opätovne predĺžiť na ďalší rok, ak dôvody na jej poskytovanie naďalej pretrvávajú. V prípade poskytovania doplnkovej ochrany ide o situácie, ktoré môžu mať len dočasný charakter a z toho dôvodu je stanovená lehota 1 roku. Ministerstvo vnútra poskytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ktorému neudelilo azyl, ak existujú vážne dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia.

V prípade zrušenia doplnkovej ochrany z dôvodu bezpečnostného záujmu Slovenskej republiky rozhoduje správny orgán na základe voľnej úvahy v zmysle § 245 ods. 2 O. s. p. a to   v   prípade,   ak   je   dôvodné   podozrenie,   že   žiadateľ   predstavuje   nebezpečenstvo   pre bezpečnosť   Slovenskej   republiky.   Teda,   ak   správny   orgán   dospel   k   záveru,   že   žiadateľ predstavuje   nebezpečenstvo   pre   bezpečnosť   Slovenskej   republiky.   Zákon   neukladá správnemu orgánu toto svoje rozhodnutie odôvodňovať.

V tejto súvislosti Najvyšší súd... poukazuje práve na skutočnosť, že navrhovateľ sa nachádza   v   evidenciách   Úradu   boja   proti   organizovanej   kriminalite.   Námietka navrhovateľa, že napriek tejto skutočnosti mu bola doplnková ochrana udelená nemôže spochybniť vecnú správnosť rozhodnutia odporcu, ak správny orgán pri posúdení žiadosti žiadateľa   o   predĺžení   doplnkovej   ochrany   dospel   k   záveru,   že   navrhovateľ   predstavuje nebezpečenstvo pre bezpečnosť Slovenskej republiky.

Najvyšší   súd...   považoval   odvolacie   námietky   navrhovateľa   za   nedôvodné a nespôsobilé   spochybniť   vecnú   správnosť   napadnutého   rozsudku.   Navyše   navrhovateľ vo svojom odvolaní opätovne poukazoval na dôvody, ktoré už uviedol pred krajským súdom a z tohto dôvodu odvolací súd odkazuje na rozsudok krajského súdu, ktorý sa s uvedenými námietkami už vysporiadal vo svojom rozhodnutí. Z tohto pohľadu Najvyšší súd... nezistil v postupe   odporcu   ani   krajského   súdu   žiadne   pochybenie   a   k   vyhodnoteniu   námietok uplatnených v opravnom prostriedku teda nemá žiadne výhrady a v podrobnostiach na tieto správne závery krajského súdu odkazuje....

Podľa   názoru   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   je   napadnutý   rozsudok Krajského súdu v Bratislave riadne odôvodnený, podrobne odpovedal na všetky pre vec dôležité argumenty navrhovateľa, jeho odôvodnenie je v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 Občianskeho   súdneho   poriadku,   a   preto   podľa   názoru   odvolacieho   súdu   nedošlo k porušeniu práva navrhovateľa na prístup k súdu, nebola mu ani odňatá možnosť konať pred súdom.

Vychádzajúc   z   uvedeného   považuje   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   sťažnosť sťažovateľa za nedôvodnú a navrhuje, aby Ústavný súd Slovenskej republiky túto sťažnosť neprijal.“.

Ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   v   časti,   v   ktorej   namieta   porušenie   svojich základných práv podľa čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 37 ods. 3 a čl. 38 ods. 2 listiny a porušenie čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 4 ústavy a čl. 4 ods. 4 listiny postupom   najvyššieho   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   10   Sža/10/2010   a   jeho rozsudkom z 12. januára 2011, prijal na ďalšie konanie uznesením sp. zn. IV. ÚS 308/2011 z 27.   júla   2011.   Zároveň   odložil   vykonateľnosť   rozsudku   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 10 Sža/10/2010 z 12. januára 2011 v časti, v ktorej potvrdil rozsudok krajského súdu č. k. 9 Saz   38/2010-35   zo   6.   októbra   2010.   Vo   zvyšnej   časti   sťažnosť   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú.

Právna   zástupkyňa   sťažovateľa   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadrila k stanovisku najvyššieho súdu v prípise doručenom ústavnému súdu 7. septembra 2011, v ktorom   uviedla,   že najvyšší   súd neuviedol   žiadne   informácie nad rámec odôvodnenia napadnutého rozsudku. Poukázala na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 10 Sža/2/2011 zo 16.   februára   2011, «podľa   ktorého   sám   v   rovnakom   prípade   -   zrušenie   doplnkovej ochrany z dôvodu bezpečnostného záujmu Slovenska bez toho, aby bol dôkaz o existencii tejto   skutočnosti   zaevidovaný   v   spise   Migračného   úradu   MV   SR,   skonštatoval: „Nepredloženie spisu predstavuje dôvod na zrušenie rozhodnutia odporcu krajským súdom v zmysle § 250j ods. 3 OSP, podľa ktorého súd zruší napadnuté rozhodnutie správneho orgánu   a   podľa   okolností   aj   rozhodnutie   správneho   orgánu   prvého   stupňa   a   vráti   vec žalovanému správnemu orgánu na ďalšie konanie, ak rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok dôvodov alebo rozhodnutie je nepreskúmateľné pre neúplnosť spisov alebo preto, že spisy neboli predložené. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že súd pri svojom rozhodovaní nesmie byť obmedzovaný v skutkových otázkach len tým, čo zistil správny orgán, a to čo do rozsahu vykonaných dôkazov, ani ich obsahu najmä z hľadiska závažnosti, zákonnosti a pravdivosti. Súd teda celkom samostatne hodnotí správnosť a úplnosť skutkových zistení učinených správnym orgánom a ak pri tom zistí skutkové či procesné právne nedostatky, môže reagovať jednak tým, že uloží správnemu orgánu ich odstránenie, nahradenie či doplnenie, resp. zváži, či tak učiní sám.“

Sám   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   teda   v   tomto   svojom   rozhodnutí   popiera skutočnosti, ktoré tvrdí vo vyjadrení doručenom Ústavnému súdu Slovenskej republiky. Len pre informáciu dopĺňame, že po zverejnení uvedeného citovaného rozsudku začal Krajský súd v Bratislave ako príslušný súd na podanie opravného prostriedku voči rozhodnutiam Migračného úradu MV SR o zrušení doplnkovej ochrany z dôvodu bezpečnostného záujmu Slovenskej republiky, pokiaľ nebol dôkaz alebo odkaz na takýto dôkaz uvedený v spise navrhovateľa, tieto rozhodnutia z dôvodu podľa § 250 j ods. 2 písm. b), ods. 3 O. s. p. rušiť a vracať ich na ďalšie konanie.

Preto   trváme   na   tom,   že   postupom   a   rozhodnutím   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky,   ako   aj   postupom   a   rozhodnutím   Krajského   súdu   v Bratislave   boli   porušené základné práva sťažovateľa tak, ako je to uvedené v sťažnosti a na našej sťažnosti trváme.».Na výzvu ústavného súdu z 8. augusta 2011 a 23. augusta 2011 najvyšší súd ako účastník konania oznámil, že súhlasí s prerokovaním veci bez ústneho pojednávania, pričom právna zástupkyňa sťažovateľa s týmto postupom nesúhlasila. Ústavný súd preto podľa § 30 ods.   1   v   spojení   s   §   30   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   nariadil   ústne   pojednávanie na 20. október 2011.

Na verejnom ústnom pojednávaní, ktoré sa konalo 20. októbra 2011, sa zúčastnila právna   zástupkyňa   sťažovateľa;   za   najvyšší   súd   sa   na   verejnom   ústnom   pojednávaní nezúčastnil nikto. Právna zástupkyňa sťažovateľa na verejnom ústnom pojednávaní uviedla, že „... Vzhľadom na to, že väčšina vecí je už uvedená v sťažnosti, ako aj teda v tom našom vyjadrení,   ja   snáď   iba   veľmi   rýchlo   zosumarizujem,   a   teda   dodám   ešte   veci,   dodám informácie, ktoré sú známe. Sme o tom ústavný súd informovali, napríklad o skutočnosti, že sťažovateľ   sa   nenachádza   už   v   pobytovom   tábore,   ale   aj   napriek   tomu,   že   sa   odložila vykonateľnosť   rozhodnutiu   o   zrušení   doplnkovej   ochrany,   bol   zaistený   a   bolo   vydané rozhodnutie o administratívnom vyhostení, a to naspäť do Afganistanu...

Týchto vecí je viacero, máme ich asi päť na Slovensku, s tým, že prípad pána H., prípad sťažovateľa bol prvý. Jeho konanie dopadlo tak, ako dopadlo. Podotýkam, že všetky ostatné, všetky ostatné konania vo všetkých ostatných prípadoch už súdy postupovali inak. Aj sám najvyšší súd dokonca v rovnakom zložení, čiže rovnaký senát najvyššieho súdu tak, ako rozhodoval o tomto prípade, o niekoľko dní neskôr rozhodol v obdobnom prípade úplne inak. Rovnaké okolnosti, rovnako chýbal dôkaz v spisovom materiáli, rovnako sa namietali rovnaké skutočnosti, v princípe išlo skutočne o také isté prípady. Napriek tomu najvyšší súd rozhodnutie krajského súdu zrušil a vlastne postupoval, ako hovorím, úplne iným spôsobom....... sťažovateľ je momentálne v zaistení, stalo sa tak 14. októbra, v piatok, pričom 12. septembra si podával žiadosť o tolerovaný pobyt, a to práve preto, lebo on síce mal uznesenie ústavného súdu o odložení vykonateľnosti rozhodnutia najvyššieho súdu,   čiže teoreticky, keby ho zastavila polícia na ulici a toto by policajtom ukázal, nemuselo by sa mu nič stať, avšak sa mu odporúča, aby si práve pre účely prebiehajúceho súdneho konania požiadal   o   tolerovaný   pobyt.   Požiadal   si   oň   12.   septembra,   štandardne   sa   rozhoduje o tolerovanom pobyte v lehote do 30 dní. V lehote do 30 dní sa nerozhodlo, nič sa v tejto veci nekonalo, len sa 14. októbra pozval na výsluch. Na výsluch došiel, zaistili ho a odviezli do M., kde sa nachádza stále....

Namietam postup, a to to, že podľa nášho názoru najvyšší súd jednoznačne mal rozhodnutie   krajského   súdu   zrušiť,   a   to   vlastne   kvôli   tomu,   že   mu   nebolo   umožnené nahliadnutie do spisu, teraz vlastne tie dôvody sú tu uvedené. Neviem, že čo konkrétne sa pýtate. Postup bol zvolený takto. Najvyšší súd v prípade konania 10 Sža 2/2011 vychádzal zo skutočnosti, že preskúmal spis a usúdil, že zrejme nebol úplný, resp. rovnako sa tam namietalo,   pokiaľ   dobre   viem,   tak   sa   rovnako   namietal   nesúlad   spisu   s   rozhodnutím. Najvyšší súd Slovenskej republiky povedal, že áno, spis nebol predložený úplný, pretože nemohol byť predložený úplne, pretože sa v ňom nenachádzal ten dôkaz, na základe ktorého migračný   úrad   rozhodnutie   o   doplnkovej   ochrane   zrušil.   Nenachádzal   sa   v   spise migračného úradu žiadny v žiadnom zo spisov migračného úradu, takisto to bolo aj v našom prípade. V prípade 10 Sža 2/2011, v tomto prípade toto rozhodnutie z dôvodu § 221 ods. 1 písm. f) v spojení s § 221 ods. 1 písm. h) zrušil, v našom prípade ho potvrdil....

...   súdny   spis bol   vyžiadaný,   ale   rovnako v ňom   nebola   žiadna informácia o   tej skutočnosti, ktorá by hoci len náznakom naznačovala, že je tu nejaký dôvod, pre ktorý by bol   ten   človek   považovaný   za   nebezpečného   pre   Slovensko.   Toto   sa   v   tom   spise nenachádzalo.   Ani   nebola   tam   skutočne   ani   zmienka,   vôbec   nič.   Na   čo   sa   odvolávali, najvyšší súd sa odvolával vo svojom rozhodnutí na niečo také, že má informáciu, že bol v evidencii Úradu boja proti organizovanej krimininalite. Ja si presne nepamätám, ako to bolo v spise napísané. Po prvé, nenachádzalo sa to v spise o zrušení doplnkovej ochrany, je to, ako som sa teda dočítala z jej vyjadrenia, bol to spis z roku 2009, ešte v tom konaní, kde sa rozhodovalo o jeho žiadosti o azyle, čiže v tom prvom konaní, po preskúmaní ktorého bolo vydané rozhodnutie o tom, že sa mu doplnková ochrana udeľuje. O rok na to požiadal o   predĺženie   doplnkovej   ochrany,   v   tomto   spise   nebolo   vôbec   nič   a   pokiaľ   si   dobre pamätám...

Tak § 52 zákona o azyle hovorí o tom, že v prípade, ak sa zruší doplnková ochrana z dôvodu   bezpečnostného   záujmu,   tak   sa   vlastne   v   odôvodnení   iba   uvedie,   že   táto bezpečnostná klauzula, že teda bola zrušená doplnková ochrana, bola zrušená z dôvodov, že je osoba nebezpečná pre bezpečnosť Slovenskej republiky. Toto je požiadavka, ktorú kladie zákon   na   samotné   rozhodnutie   o   zrušení   doplnkovej   ochrany   v   správnom   konaní.   To znamená, ukladá povinnosť, ako má takéto rozhodnutie vyzerať. Ono nič nehovorí o tom, ako   má   vyzerať   spis.   Za   predpokladu,   že   by   sa   v   spisovej   dokumentácii   skutočne nenachádzala žiadna zmienka o tom, že existuje nejaký dôkaz, ktorý môže priviesť migračný úrad k úvahám o tom, že osoba je nebezpečná pre Slovensko, tak vlastne sú ním popreté práva   tak,   ako   som   to   uviedla   v   našej   sťažnosti.   Myslím,   že   presne   takýto   istý   názor vyslovuje aj najvyšší súd, presne v takomto istom znení, že teda skutočnosť, že rozhodnutie nemusí   byť   odôvodnené,   neznamená,   že   skutočnosti,   ktoré   odôvodňujú   rozhodnutie migračného úradu, nemajú byť uvedené v spise....

... samozrejme, chápem skutočnosť, že konkrétne informácie nemôžu byť zverejnené, avšak podľa nášho názoru majú tam byť zverejnené minimálne také údaje, aby bolo zrejmé, že taká informácia tu je. Minimálne, že existuje informácia s uvedením, kde sa k tejto informácii alebo akým spôsobom sa k tejto informácii dá dostať za predpokladu, že by išlo o utajované skutočnosti. Pokiaľ to nespadá pod režim utajovaných skutočností, tak by to malo byť uvedené v spise.“.

Ústavný súd odročil verejné ústne pojednávanie na neurčito s dodatočným určením dátumu verejného ústneho pojednávania na 25. január 2012.

Predsedníčka   správneho   kolégia   najvyššieho   súdu   doručila   13.   januára   2012 ústavnému súdu „doplnenie vyjadrenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky k sťažnosti K. H.“ podpísané predsedníčkou senátu, v ktorom uviedla:

„Po   opätovnom   preštudovaní   spisového   materiálu   krajského   súdu   ako   rozsudku Krajského súdu v Bratislave, č. k. 9Saz 38/2010-35 zo dňa 6. októbra 2010 Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na znenie ustanovenia § 52 ods.1 zákona o azyle a ods. 2, podľa ktorého o.i. v rozhodnutí, ktorým sa zrušuje doplnková ochrana podľa § 15b ods. 1 písm. b/ z dôvodu podľa § 13c ods. 2 písm. d/ sa v odôvodnení uvedie iba skutočnosť, že ide o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky. Odporca v odôvodnení rozhodnutí, uvedených v ustanovení § 52 ods. 2 zákona o azyle, nemôže bližšie uvádzať dôvody, ktoré ho viedli k výroku o zrušení doplnkovej ochrany. Uvedie iba konštatovanie, že ide o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky. Jedná sa o snahu zabrániť zverejneniu prameňov, z ktorých sa dospelo   k   poznatkom,   podľa   ktorých   konkrétna   osoba   predstavuje   nebezpečie   pre bezpečnosť Slovenskej republiky.

V   danom   prípade   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   poukazuje   na   odôvodnenie rozsudku krajského súdu, podľa ktorého účastník administratívneho konania, podobne ako aj jeho právny zástupca, má právo o.i. nahliadnuť do predmetného administratívneho spisu. Teda využitím tohto svojho práva by sa mohol oboznámiť so všetkými skutočnosťami, ktoré by mali byť zjavne utajené a to s poukazom na citované ustanovenie § 52 ods.2 zákona o azyle. V rámci odôvodnenie súd poukázal tiež na skutočnosť, že navrhovateľ bol objektom záujmu   Úradu   boja   proti   organizovanej   kriminalite   PPZ   (viď   spis   odporcu   ČAS:   MU- 41/PO-Ž-2009 - č. listu 138).

Zároveň   si   dovoľujeme   oznámiť   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky,   že   sa nezúčastním verejného ústneho pojednávania zvolaného na 25. januára 2012.“

Právna zástupkyňa podaním z 19. januára 2012 požiadala o ospravedlnenie svojej neúčasti na verejnom ústnom pojednávaní, ako aj neúčasti sťažovateľa s tým, že tak činí na základe pokynu sťažovateľa, a priložila k tomuto „ospravedlneniu“ stručné vyjadrenie vo veci, v ktorom namieta postup najvyššieho súdu a poukazuje najmä „Na nesúlad medzi obsahom spisu a vydaným rozhodnutím sme opakovane poukazovali v rámci odvolacieho konania   na   Najvyššom   súde   SR.   Naše   odvolanie   sme   odôvodnili   o.   i.   aj   tým,   že   súd nevykonal navrhované dôkazy a tým nedostatočne zistil skutkový stav (pokiaľ MÚ MV SR tvrdil, že nejaký dôkaz existuje, ku ktorému sťažovateľ navyše nemal prístup, mal ho súd vykonať - § 205 ods. 2 písm. c) O. s. p.), súčasne sme namietali nesprávne skutkové zistenia súdu   na   základe   vykonaných   dôkazov   (§   205   ods.   2   písm.   d)),   ako   i   skutočnosťou,   že v konaní došlo k iným vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O. s. p.

Najvyšší   súd   SR   v   rámci   odvolacieho   konania   konštatoval,   že   Najvyšší   súd   SR preskúmava v prípadoch rozhodnutí vydaných na základe povolenej voľnej úvahy iba to, či rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. Súd neposudzuje účelnosť a vhodnosť správneho rozhodnutia. Súd preskúmava úvahy správneho orgánu len v tom smere, či sú v súlade s pravidlami logického myslenia a či podklady pre takýto úsudok boli zistené   úplne   a   riadnym   procesným   postupom.   Stotožnil   sa   s   názorom   Krajského   súdu v Bratislave s tým, že rozhodnutie nepovažuje za arbitrárne. Rozhodol o práve a námietkach sťažovateľa bez toho, aby sa sám oboznámil s obsahom informácie, ktorá tvorila podklad na rozhodnutie o jeho zrušení doplnkovej ochrany, hoci túto možnosť mal a opakovane sme o to   žiadali.   Nevysporiadal   sa   s   námietkami   o   nesúlade   obsahu   spisu   s   rozhodnutím o zrušení doplnkovej ochrany, resp. vysporiadal sa s nimi tak, že určil, že na rozhodnutie o zrušení doplnkovej ochrany postačuje neoveriteľný názor migračného úradu, vychádzajúc pritom z ustanovenia zákona o azyle, podľa ktorého sa rozhodnutia o zrušení doplnkovej ochrany   z   dôvodu   bezpečnosti   Slovenskej   republiky   nemusia   odôvodňovať.   (V   ústavnej sťažnosti sme poukazovali na právne názory, ktoré túto skutočnosť vyvracajú).

Najvyšší súd SR mal podľa nášho názoru rozhodnutie z dôvodu podľa § 253 j ods. 2 písm. b) resp. ods. 3 rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie.

Takýmto spôsobom rozhodol Najvyšší súd SR aj v obdobnom prípade 10 Sža/2/2011 (už sme o tom ÚS SR informovali) a následne sa prijala právna prax, podľa ktorej sa rozhodnutia   Migračného   úradu   MV   SR   v   takýchto   prípadoch   rozhodnutím   súdu   práve z uvedených dôvodov rušili....

Máme za to, že postupom Najvyššieho súdu, jeho rozhodnutím a konaním, ktoré mu predchádzalo,   došlo   k porušeniu   základných   práv   sťažovateľa,   tak   ako   je   uvedené v ústavnej sťažnosti.“.

Na   verejnom   ústnom   pojednávaní nariadenom   na   25.   január 2012   sa   nezúčastnil žiaden z účastníkov konania ani právna zástupkyňa sťažovateľa. Svoju neúčasť na verejnom ústnom pojednávaní riadne ospravedlnili. Vzhľadom na neúčasť účastníkov konania ústavný súd po krátkej porade vyhlásil nález ústavného súdu.

II.

Na základe listinných dôkazov predložených sťažovateľom v uvedenej veci, ako aj spisov   migračného   úradu,   súdneho   spisu   krajského   súdu   vedeného   pod   sp.   zn. 9 Saz/38/2010 ústavný súd zistil tento skutkový stav:

Rozhodnutím   migračného   úradu   č.   ČAS:   MU-41-38/PO-Ž-2009   z   19.   júna   2009 nebol   sťažovateľovi   udelený   azyl.   Migračný   úrad   zároveň   týmto   rozhodnutím   poskytol sťažovateľovi doplnkovú ochranu podľa § 13a a § 20 ods. 4 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon   o azyle“)   na   jeden   rok   od   nadobudnutia   právoplatnosti   rozhodnutia.   Toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 25. júna 2009.

Sťažovateľ   podal   žiadosť   o   predĺženie   doplnkovej   ochrany   29.   marca   2010   na oddelení cudzineckej polície Policajného zboru v T., ktoré túto žiadosť postúpilo 30. marca 2010 migračnému úradu.

Migračný   úrad   rozhodol   o   žiadosti   sťažovateľa   z   29.   marca   2010   rozhodnutím č. ČAS: MU-148-9/PO-Ž-2010 zo 17. júna 2010 tak, že doplnkovú ochranu sťažovateľovi zrušil. V odôvodnení rozhodnutia poukázal na žiadosť sťažovateľa a uviedol:

„Po komplexnom posúdení jeho žiadosti a vzhľadom na to, že ide o bezpečnostný záujem   SR,   bolo   potrebné   rozhodnúť   tak,   ako   je   uvedené   vo   výrokovej   časti   tohto rozhodnutia.“

Proti tomuto rozhodnutiu migračného úradu podal sťažovateľ opravný prostriedok, ktorý   bol   doručený   na   krajský   súd   23.   júla   2010.   V   opravnom   prostriedku   sťažovateľ poukázal na to, že ani migračný úrad nespochybnil, že bezpečnostná situácia v Afganistane sa za obdobie, keď mu bola poskytnutá doplnková ochrana, zhoršila, a preto dôvody, pre ktoré   mu   bola   táto   ochrana   poskytnutá,   naďalej   nepochybne   trvajú.   Okrem   iného   tiež uviedol:

«Žalovaný ako dôvod zrušenia doplnkovej ochrany uvádza „bezpečnostný záujem SR“. Vzhľadom na skutočnosť, že nešpecifikuje dôvody a dôkazy, ktoré ho viedli k takémuto rozhodnutiu,   môžeme   sa   iba   domnievať,   na   základe   akých   úvah   k   tomuto   rozhodnutiu dospel.

Bezpečnostné záujmy Slovenskej republiky sú definované v „Bezpečnostnej stratégii Slovenskej republiky“ schválenej ešte 27. 9. 2005...

Z rozhodnutia nie je možné zistiť, čo odôvodňovalo žalovaného k takýmto úvahám. Vychádzajúc   z   obsahu   spisu,   v   súlade   s   výpoveďami   žalobcu   a   odôvodneniami predchádzajúcich   rozhodnutí   žalovaného,   predpokladáme,   že   mohlo   ísť   o   vyhlásenie žalobcu   o   jeho   členstve   v   politickej   strane.   Podotýkame,   že   politická   strana   nie   je   na žiadnom   zozname   teroristických   organizácií   (napríklad   najnovšie,   dňa   19.   1.   2010, zverejnený zoznam teroristických organizácií Úradom koordinátora boja proti terorizmu USA... zástupcovia strany rokovali v máji s prezidentom krajiny s cieľom pomôcť vyriešiť konfliktnú situáciu v Afganistane. Členovia strany majú svoje zastúpenie aj v afganskom parlamente. Z uvedeného je teda zrejmé, že členstvo v strane nemôže nijakým spôsobom ohroziť bezpečnostný záujem Slovenskej republiky zo strany žalobcu.

Nakoľko   obsah   spisu   neobsahuje   iné   dôkazy,   ktoré   by   akokoľvek   odôvodňovali rozhodnutie žalovaného o zrušení doplnkovej ochrany z dôvodu bezpečnostného záujmu Slovenskej republiky, máme za to, že rozhodnutie vychádzalo zo skutkového stavu, ktorý je v rozpore s obsahom spisu. Rovnako, vzhľadom na skutočnosť, že rozhodnutie neobsahuje odôvodnenie,   resp.   odôvodnenie   sa   v   súlade   s   §   52   ods.   2   zákona   o   azyle   obmedzilo na skonštatovanie,   že   ide   o   bezpečnostný   záujem   SR,   považujeme   rozhodnutie za nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov.»

Migračný úrad vo vyjadrení k opravnému prostriedku sťažovateľa zo 17. augusta 2010 poukázal na príslušné ustanovenia zákona o azyle s tým, že jeho rozhodnutie spolu s odôvodnením je v súlade s týmito ustanoveniami zákona o azyle.

Opravný prostriedok sťažovateľa prerokoval krajský súd na pojednávaní 6. októbra 2010, na ktorom sa zúčastnil sťažovateľ, jeho právna zástupkyňa a poverený zamestnanec migračného úradu. Na tomto pojednávaní poverený zamestnanec migračného úradu okrem iného uviedol:

„Informácie,   ktoré   viedli   migračný   úrad   k   vydaniu   napadnutého   rozhodnutia   sú utajované,   a   preto   nemôžu   byť   obsahom   administratívneho   spisu.   Tieto   však   viedli   k vydaniu rozhodnutia, ktoré navrhovateľ napadol. Rozhodnutie považujeme za zákonné a navrhujeme súdu, aby ho potvrdil.“

O   opravnom   prostriedku   sťažovateľa   rozhodol   krajský   súd   rozsudkom   č.   k. 9 Saz/38/2010-35   zo   6.   októbra   2010   tak,   že   napadnuté   rozhodnutie   migračného   úradu potvrdil. V odôvodnení svojho rozsudku okrem iného uviedol:

„Pred   samotným   prejednaním   a   rozhodnutím   veci   sa   súd   podrobne   oboznámil s obsahom prvostupňového správneho spisu ČAS: MU-148/PO-Ž-2010, ako aj spismi Č. p.: MU-427/PO-Ž/2006, MU-1087/PO-Ž/2006 a MU-41/PO-Ž-2009.

Zo spisu Č. p.: MU-427/PO-Ž/2006 súd zistil, že navrhovateľ požiadal o azyl po prvý raz 31. 8. 2005. Rozhodnutím odporcu č. j.: MU-1840/PO-Ž/2005 z 21. 10. 2005 bolo toto konanie zastavené z dôvodu § 19 ods. 1, písm. f) zákona o azyle. Po vrátení navrhovateľa z Belgicka a vykonaní príslušných procesných úkonov odporca rozhodnutím Č. p.: MU- 427/PO-Ž/2006 zo dňa 22. 5. 2006 konanie zastavil z dôvodu § 19 ods. 1, písm. c) zákona o azyle.

Zo spisu Č. p.: MU-1087/PO-Ž/2006 súd zistil, že po opätovnom podaní žiadosti navrhovateľa o azyl odporca rozhodnutím Č. p.: MU-11/PO-Ž/2006 zo dňa 9. 10. 2006 navrhovateľovi azyl neudelil a rozhodol, že sa na neho nevzťahuje zákaz vyhostenia alebo vrátenia   do   Afganistanu.   Toto   rozhodnutie   bolo   po   podaní   opravného   prostriedku právoplatne potvrdené rozsudkom tunajšieho súdu č. k.: 9Saz/128/2006-102 zo dňa 20. 6. 2008. Medzi tým bol navrhovateľ po opustení Slovenska vrátený z Veľkej Británie (28. 9. 2007). Zo spisu ČAS: MU-41/PO-Ž-2009 súd zistil, že navrhovateľ požiadal opätovne o azyl vyhlásením zo dňa 27. 1. 2009 z dôvodu obavy o svoj život. V spise sa o. i. nachádza relácia Prezídia policajného zboru - Úradu boja proti organizovanej kriminalite zo dňa 23. 3. 2009, podľa ktorej navrhovateľ sa nachádza v evidenciách tohto úradu, pričom príslušné informácie sa nachádzajú v spise Č. p.: PPZ-104/BOK-OT-2007. Odporca rozhodnutím zo dňa 19. 6. 2009 navrhovateľovi azyl neudelil azyl, poskytol mu však doplnkovú ochranu na dobu jedného roku.

Zo   spisu   ČAS:   MU-148/PO-Ž-2010   súd   zistil,   že   navrhovateľ   dňa   29.   3.   2010 požiadal   o   predĺženie   poskytnutej   doplnkovej   ochrany   z   dôvodu   pretrvávania   dôvodov, ktoré   viedli   k   jej   poskytnutiu.   Dňa   16.   6.   2010   bol   vo   veci   podanej   žiadosti   vykonaný pohovor s navrhovateľom, v priebehu ktorého navrhovateľ o. i. uviedol, že pracuje vo firme Samsung a že je v telefonickom kontakte s rodinou, ktorá žije v Pakistane. V spise sa nachádzajú   správy   o   krajine   pôvodu   navrhovateľa,   týkajúce   sa   bezpečnostných   rizík návratov a celkovej situácie v Afganistane....

K námietke, že napadnuté rozhodnutie neobsahuje odôvodnenie jeho výroku: Podľa ust. § 52 ods. 1 zákona o azyle sa na konanie podľa tohto zákona vzťahuje všeobecný   predpis   o   správnom   konaní,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Ako   to   však vyplýva z citovaného odseku 2 tohto ustanovenia, o. i. v rozhodnutí, ktorým sa zrušuje doplnková ochrana podľa § 15b ods. 1 písm. b) z dôvodu podľa § 13c ods. 2 písm. d) sa v odôvodnení uvedie iba skutočnosť, že ide o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky. Citované ust. zákona o azyle (§ 52 ods. 2) je teda vo vzťahu k zák. č. 71/1967 Zb. (Správny poriadok) lex specialis. To v praxi znamená, že odporca v prípadoch rozhodnutí, uvedených v citovanom ustanovení 52 ods. 2 zákona o azyle nemôže bližšie uvádzať dôvody, ktoré ho viedli k výroku o (v danom prípade) zrušení poskytnutej doplnkovej ochrany - uvedie iba konštatovanie, že ide o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky. Dôvod takéhoto znenia predmetnej   zákonnej   úpravy   je   zrejmý   -   je   to   snaha   zabrániť   zverejneniu   prameňov z ktorých sa dospelo k poznatkom, podľa ktorých konkrétna osoba predstavuje nebezpečie pre   bezpečnosť   Slovenskej   republiky.   V   prípade,   ak   by   odôvodnenie   obsahovalo   opis zisteného stavu, došlo by k odkrytiu zdroja poznatkov, samotnej masy poznatkov a spôsobu ich získania, čím by sa v konkrétnej veci zmarilo konanie príslušných štátnych orgánov a vo všeobecnosti   aj   zverejnili   postupy,   používané   na   odhaľovanie   konaní,   ktoré   môžu ohrozovať   ústavné   zriadenie,   územnú   celistvosť,   zvrchovanosť   a   bezpečnosť   Slovenskej republiky, ktoré vedú k aktivite cudzích spravodajských služieb, k organizovaniu trestnej činnosti a terorizmu, resp. ktoré môžu vážne ohroziť alebo poškodiť hospodárske záujmy Slovenskej   republiky.   Ak   teda   odporca,   rozhodujúc   o   zrušení   poskytnutej   doplnkovej ochrany podľa ust. § 15b ods. 1, písm. b) z dôvodu § 13c ods. 2, písm. d) zákona o azyle svoje rozhodnutie neodôvodnil, postupoval iba v intenciách ust. § 52 ods. 2 zákona o azyle a teda takéto jeho konanie nie je v rozpore so zákonom, ale ho iba napĺňa.

K   námietke,   že   rozhodnutie   vychádzalo   zo   skutkového   stavu,   ktorý   je   v   rozpore s obsahom spisu:

Na tomto mieste je potrebné poukázať na dve skutočnosti: Prvou je fakt, že spis neobsahuje informáciu či informácie z ktorých by bolo možné zistiť, na základe čoho dospel odporca k názoru, že navrhovateľ predstavuje nebezpečenstvo pre bezpečnosť Slovenskej republiky. Druhou skutočnosťou je dôvod, prečo sa tieto informácie v spise nenachádzajú. Odporca   v rozhodnutí   uviedol,   že k zrušeniu poskytnutej   doplnkovej ochrany   dochádza z dôvodu   §   13   ods.   2,   písm.   d)   zákona   o   azyle,   teda   že   navrhovateľ   predstavuje nebezpečenstvo pre bezpečnosť Slovenskej republiky. Vo všeobecnosti pod bezpečnosťou (Slovenskej republiky) možno chápať stav, ktorý umožňuje fungovanie, stabilitu a rozvoj štátu, zachováva mier, zvrchovanosť, územnú celistvosť a nedotknuteľnosť hraníc, vnútorný poriadok v štáte, základné práva a slobody občanov a ochranu životov a zdravia osôb, majetku a životného prostredia (Zaplatinskij, 2009). Z uvedeného vyplýva, že bezpečnostný záujem Slovenskej republiky je záujem Slovenskej republiky na zaručení jej bezpečnosti, teda na vytvorení stavu, kedy konania tretích subjektov, ktoré priamo ohrozujú alebo môžu ohrozovať bezpečnosť štátu budú odhaľované a následne eliminované. Vo vzťahu k zákonu o azyle sa táto činnosť štátu prejavuje aj postupom podľa § 13 ods. 5 písm. a) - neudelením azylu, neposkytnutím doplnkovej ochrany podľa § 13c ods. 2 písm. d), odňatím azylu podľa § 15 ods. 3 písm. a), zrušením doplnkovej ochrany podľa § 15b ods. 1 písm. b) z dôvodu podľa § 13c ods. 2 písm. d), nepredĺžením doplnkovej ochrany podľa § 20 ods. 3 z dôvodu podľa   § 13c   ods.   2   písm.   d)   a zrušením   poskytovania dočasného útočiska podľa   §   33 písm. c) zákona o azyle. Ako to vyplýva z ust. § 52 ods. 2 zákona o azyle, zákonodarca zjavne nadradil bezpečnostný záujem štátu nad všeobecne platné zásady administratívneho konania, obsiahnuté v Správnom poriadku. Dôvody takéhoto postupu štátu sú zrejmé: Ako to súd uviedol v predchádzajúcom odseku tohto odôvodnenia, ak by odporca po tom, ako zistil dôvody vedúce k záveru, že ten či onen cudzinec, ktorý požiadal Slovenskú republiku o poskytnutie medzinárodnej ochrany, predstavuje nebezpečnosť pre Slovenskú republiku, uviedol (konkretizoval) dôvody na základe ktorých dospel k takémuto poznatku špecifikoval v rozhodnutí, odkryl by zdroj takýchto poznatkov, ich rozsah ako aj spôsob ich získania, čím by sa v konkrétnej veci zmarilo konanie príslušných štátnych orgánov a vo všeobecnosti aj postupy,   používané   na   odhaľovanie   konaní,   ktoré   môžu   ohrozovať   ústavné   zriadenie, územnú   celistvosť,   zvrchovanosť   a   bezpečnosť   Slovenskej   republiky,   ktoré   vedú k organizovaniu   trestnej   činnosti   a   terorizmu,   resp.   ktoré   môžu   vážne   ohroziť   alebo poškodiť   hospodárske   záujmy   Slovenskej   republiky.   Ak   by   sa   dôkazy   o   takejto   činnosti nachádzali   v administratívnom   spise   odporcu,   i   keď   by   ich   obsah   nebol   súčasťou odôvodnenia rozhodnutia (§ 52 ods. 2 zákona o azyle), nedosiahol by sa účel cit. ust. § 52 zákona   o   azyle,   teda   o.i.   utajiť   ich   rozsah,   ich   zdroj   a   spôsob   ich   získania.   Účastník administratívneho konania, podobne ak aj jeho právny zástupca, má totižto právo o. i. nahliadnuť do predmetného administratívneho spisu. Teda využitím tohto svojho práva by sa   mohol   (podrobne)   oboznámiť   so   všetkými   skutočnosťami,   ktoré   by   mali   byť   zjavne utajené a to s poukazom na citované ust. § 52 ods. 2 zákona o azyle, čím by sa zmaril účel tohto zákonného ustanovenia. Súd poznamenáva, že tieto informácie sú inými ako tie, ktoré má   na   mysli   ust.   §   17   ods.   2,   veta   za   bodkočiarkou   zákona   o   azyle.   V   rámci   tohto odôvodnenia súd poukazuje tiež na skutočnosť, že navrhovateľ bol objektom záujmu Úradu boja proti organizovanej kriminalite PPZ (viď spis odporcu ČAS: MU-41/PO-Ž-2009 - č. listu 138.

Pretože neodôvodnenie napadnutého rozhodnutia odporcu je v súlade s ust. § 52 ods. 2 zákona o azyle a pretože informácie, na základe ktorých odporca dospel k záveru, že navrhovateľ   predstavuje   nebezpečenstvo   pre   bezpečnosť   Slovenskej   republiky   sú   zjavne informáciami, ktorých sprístupnenie by mohlo ohroziť ich zdroj, resp. spôsob ich získania, ktorá skutočnosť by vo svojom dôsledku mohla viesť k narušeniu bezpečnosti štátu, resp. k zamedzeniu   získavania   informácií   obdobného   charakteru,   súd   dospel   k   názoru,   že napadnuté   rozhodnutie   odporcu   je   potrebné   potvrdiť   ako   správne.   Súd   tak   rozhodol uvedomujúc   si   zjavný   fakt,   že   administratívny   spis   neobsahuje   dokumenty,   na   základe ktorých   dospel   odporca   k   záveru,   že   navrhovateľ   predstavuje   nebezpečenstvo   pre bezpečnosť   Slovenskej   republiky.   Súd   však   opätovne   poukazuje   na   skutočnosť,   že   ich zaradením   do   administratívneho   spisu   by   bol   popretý   zjavný   bezpečnostný   záujem, vyjadrený v ust. § 52 ods. 2 zákona o azyle.

Súd súčasne poznamenáva, že (ako to vyplýva z rozhodovacej praxe súdu), odporca k zrušeniu poskytnutej doplnkovej ochrany podľa § 13c ods. 2, písm. d) zákona o azyle pristupuje iba ojedinele, čo zjavne svedčí o tom, že o takomto postupe rozhoduje zjavne iba v odôvodnených prípadoch.“

Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ odvolanie, v ktorom okrem iného poukazuje na to, že odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu je v rozpore s § 157 OSP. Je toho názoru, že bol daný odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. c) OSP. Podľa sťažovateľa   krajský   súd „mal...   jednoznačne   preskúmať   obsah   spisu   vrátane   utajených informácií... minimálne za účelom zistenia, či uvedené dôkazy existujú. Súd však namiesto toho iba doslovne konštatuje, že takéto dôkazy (dôvody) zjavne existujú, nakoľko ani on sám sa nemal možnosť s nimi oboznámiť (nakoľko sú utajené).“. Konštatoval, že krajský súd sa „opiera o reláciu Prezídia policajného zboru – Úradu boja proti organizovanej kriminalite zo dňa 23. 3. 2009, podľa ktorej sa navrhovateľ nachádza v evidenciách tohto úradu.... Navrhovateľovi bola však až po tomto období poskytnutá doplnková ochrana – to znamená, že odporca... mal tieto všetky informácie uvedené v predmetnej správe k dispozícii... preto... tento dôkaz nie je dôkazom preukazujúcim akékoľvek podozrenie z toho, že navrhovateľ predstavuje   nebezpečenstvo   pre   bezpečnosť   Slovenskej   republiky.“. Podľa   sťažovateľa postupom   krajského   súdu   a   jeho   rozsudkom   došlo   k   porušeniu   ustanovení   ústavy a dohovoru   garantujúcich „spravodlivý   proces,   vrátane   práva   vyjadriť   sa   ku   všetkým vykonávaným   dôkazom...   bolo   jednoznačne   popreté   právo   navrhovateľa   na   spravodlivý proces... aj tým, že súd nesprávne odôvodnil svoje rozhodnutie... bolo odňaté právo konať pred súdom“.

O odvolaní sťažovateľa rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 10 Sža/10/2010 z 12. januára 2011 tak, že napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdil ako vecne správny. V odôvodnení rozsudku najvyšší súd okrem iného uviedol:

„V prípade doplnkovej ochrany ide o prechodný pobyt na dobu jedného roka, pričom doplnkovú ochraňuje možné opätovne predĺžiť na ďalší rok, ak dôvody na jej poskytovanie naďalej pretrvávajú. V prípade poskytovania doplnkovej ochrany ide o situácie, ktoré môžu mať len dočasný charakter a z toho dôvodu je stanovená lehota 1 roku. Ministerstvo vnútra poskytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ktorému neudelilo azyl, ak existujú vážne dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia.

V prípade zrušenia doplnkovej ochrany z dôvodu bezpečnostného záujmu Slovenskej republiky rozhoduje správny orgán na základe voľnej úvahy v zmysle vyššie citovaného ustanovenia O. s. p. a to v prípade, ak je dôvodné podozrenie, že žiadateľ predstavuje nebezpečenstvo   pre   bezpečnosť   Slovenskej   republiky.   Teda.   ak   správny   orgán   dospel k záveru,   že   žiadateľ   predstavuje   nebezpečenstvo   pre   bezpečnosť   Slovenskej   republiky. Zákon neukladá správnemu orgánu toto svoje rozhodnutie odôvodňovať.

V tejto súvislosti Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje práve na skutočnosť, že navrhovateľ sa nachádza v evidenciách Úradu boja proti organizovanej kriminalite. Námietka navrhovateľa, že napriek tejto skutočnosti mu bola doplnková ochrana udelená nemôže spochybniť vecnú správnosť rozhodnutia odporcu, ak správny orgán pri posúdení žiadosti   žiadateľa   o   predĺžení   doplnkovej   ochrany   dospel   k   záveru,   že   navrhovateľ predstavuje nebezpečenstvo pre bezpečnosť Slovenskej republiky.

Najvyšší súd Slovenskej republiky považoval odvolacie námietky navrhovateľa za nedôvodné   a   nespôsobilé   spochybniť   vecnú   správnosť   napadnutého   rozsudku.   Navyše navrhovateľ vo svojom odvolaní opätovne poukazoval na dôvody, ktoré už uviedol pred krajským súdom a z tohto dôvodu odvolací súd odkazuje na rozsudok krajského súdu. ktorý sa s uvedenými námietkami už vysporiadal vo svojom rozhodnutí. Z tohto pohľadu Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil v postupe odporcu ani krajského súdu žiadne pochybenie a k vyhodnoteniu námietok uplatnených v opravnom prostriedku teda nemá žiadne výhrady a v podrobnostiach na tieto správne závery krajského súdu odkazuje.“

Najvyšší   súd   poukázal na   judikatúru   ústavného   súdu   a   ESĽP   a   na   základe   toho dospel   k   záveru,   že „napadnutý   rozsudok   Krajského   súdu   v   Bratislave [je] riadne odôvodnený, podrobne odpovedal na všetky pre vec dôležité argumenty navrhovateľa, jeho odôvodnenie je v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, a preto podľa názoru odvolacieho súdu nedošlo k porušeniu práva navrhovateľa na prístup k súdu, nebola mu ani odňatá možnosť konať pre súdom.

Z   uvedených   dôvodov   preto   bolo   možné   vyvodiť   záver,   že   rozhodnutie   odporcu o zrušení doplnkovej ochrany bolo rozhodnutie vydané v súlade so zákonom a krajský súd nepochybil, ak jeho rozhodnutie potvrdil. Odvolací súd sa správnym záverom uvedeným v jeho rozsudku stotožnil, námietkam navrhovateľa nevyhovel a napadnutý rozsudok podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. v spojení s § 246c O. s. p. ako vecne správny potvrdil.“.

Rozsudok najvyššieho súdu nadobudol právoplatnosť 18. februára 2011. Sťažovateľ proti predmetnému rozsudku najvyššieho súdu podal sťažnosť doručenú ústavnému súdu 1. apríla 2011.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím, došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

V právnom štáte, v ktorom sú ako neoddeliteľné súčasti také princípy, ako sú právna istota a spravodlivosť (princíp materiálneho právneho štátu, čo možno spoľahlivo vyvodiť z čl. 1 ústavy), sa osobitný dôraz kladie na ochranu tých práv, ktoré sú predmetom jej úpravy.   Povinnosťou   všetkých   štátnych   orgánov   je   zabezpečiť   reálnu   možnosť   ich uplatnenia tými subjektmi, ktorým boli priznané (I. ÚS 10/98, I. ÚS 54/02).

K   úlohám   právneho   štátu   patrí   vytvorenie   právnych   a   faktických   garancií uplatňovania   a   ochrany   základných   práv   a   slobôd   občanov.   Ak   je   na   uplatnenie   alebo ochranu   základného   práva   alebo   slobody   potrebné   uskutočniť   konanie   pred   orgánom verejnej   moci,   úloha   štátu   spočíva   v   zabezpečení   právnej   úpravy   takýchto   konaní dostupných bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky takéhoto uplatňovania a ochrany základných práv a slobôd. Existencia takýchto konaní však nevyčerpáva ústavné požiadavky   späté   s   uplatňovaním   základných   práv   a   slobôd.   Ústavnosť   týchto   konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne   nestranne,   nezávisle   a   s   využitím   všetkých   zákonom   vytvorených   prostriedkov na dosiahnutie účelu takýchto procesných postupov. Ústavný súd v tomto smere osobitne pripomína objektivitu takéhoto postupu orgánu verejnej moci. Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa, ako aj ničím nepodložená možnosť úvahy orgánu   verejnej   moci   bez   akýchkoľvek   objektívnych   limitov,   ktoré   sú   vymedzené zákonnými spôsobmi zisťovania skutkového základu, prijať rozhodnutie (II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04, obdobne aj II. ÚS 9/00, III. ÚS 199/08).

Rovnosť účastníkov súd zabezpečuje vytvorením rovnakých procesných možností na uplatnenie ich   práv   a   plnenie   ich   povinností.   Podstata   tejto   ústavnej   zásady   spočíva v tom, že všetci účastníci občianskeho súdneho konania (osobitne sporového konania) majú rovnaké   procesné práva   a povinnosti,   ktoré   uplatňujú a plnia za rovnakých   procesných podmienok bez zvýhodnenia alebo diskriminácie niektorej z procesných strán. Nerozhoduje procesné   postavenie   alebo   procesná   pozícia   účastníka,   nie   je   podstatné   ani   to,   ktorý z účastníkov   sa   stane   žalobcom   a   ktorý   z   účastníkov   je   žalovaný   (II.   ÚS   35/02, IV. ÚS 126/09).

Právu   účastníka   konania   vyjadriť   sa   ku   všetkým   vykonávaným   dôkazom   podľa ústavného súdu zodpovedá ústavná povinnosť súdu umožniť účastníkovi, aby sa vyjadril ku každému   dôkazu,   ktorý   súd   vykonal   a   ktorý   môže   obsahovať   zistenie   významné pre rozhodnutie súdu (mutatis mutandis I. ÚS 75/96, I. ÚS 49/01).

Z uvedených   ústavných   princípov   vychádzal   aj   ústavný   súd   pri   preskúmaní napadnutého   rozsudku   najvyššieho   súdu,   ktorým   potvrdil   rozsudok   krajského   súdu, a konania, ktoré mu predchádzalo. Úlohou ústavného súdu bolo posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   tvrdí,   že   postupom   najvyššieho   súdu   v   konaní vedenom pod sp. zn. 10 Sža/10/2010 a jeho rozsudkom z 12. januára 2011 bolo porušené jeho základné právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny, bola porušená zásada rovnosti účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a podľa čl. 37 ods. 3 listiny a bol porušený čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 4 ústavy a čl. 4 ods. 4 listiny.

Základom   jeho   argumentácie   je   tvrdenie,   že   postupom   najvyššieho   súdu v namietanom   konaní   a   jeho   rozsudkom   bol   porušený   princíp   rovnosti   zbraní,   princíp kontradiktórnosti konania a princíp rovnosti účastníkov v konaní. Namietal, že

-   najvyšší   súd   (a   ani   krajský   súd)   sa   nezaujímal   o   obsah   dôkazu,   ktorý   viedol migračný úrad k rozhodnutiu o zrušení doplnkovej ochrany,

-   migračný   úrad   a   ani   všeobecné   súdy   mu   nesprístupnili   dôkaz,   ktorý   viedol migračný úrad k záveru, že je osobou nebezpečnou pre bezpečnosť Slovenskej republiky, čím mu nedali tieto orgány možnosť účinne sa brániť pred súdom a obhajovať svoje práva a vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Sťažovateľ okrem toho predovšetkým namietal spôsob aplikácie § 52 zákona o azyle migračným úradom a v tejto súvislosti tvrdí, že

- všeobecné súdy sa uspokojili s konštatovaním migračného úradu, že je nebezpečný pre bezpečnosť Slovenskej republiky,

- pri aplikácii zákona neuplatnili ústavne konformný výklad, „obmedzili sa len na aplikáciu príslušných ustanovení zákona o azyle, ktoré umožňujú odôvodniť rozhodnutie len konštatovaním, že ide o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky; porušili tak princíp, podľa   ktorého   sa   v   prípade   existencie   diskrepancie   medzi   zákonným   ustanovením a Ústavou... uplatní ústavne konformný výklad“,

-   nad   ochranu   základných   práv,   ktorých   porušenie   sťažovateľ   namieta,   nadradili ustanovenia o ochrane bezpečnosti Slovenskej republiky, a to bez akýchkoľvek dôkazov.

Sťažovateľ v súvislosti s namietaným spôsobom aplikácie § 52 zákona o azyle tvrdí, že   jej   výsledkom   je   zásah   do   jeho   základného   práva   na   riadne   odôvodnenie   súdneho rozhodnutia. Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia je súčasťou základného práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy,   resp.   podľa   čl.   46   ods.   2   ústavy v prípade   výkonu   súdnej   ochrany   v   systéme   správneho   súdnictva.   Sťažovateľ   formálne vo svojej sťažnosti a ani v jej petite neoznačuje porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, prípadne podľa čl. 46 ods. 2 ústavy, z toho dôvodu ústavný súd prihliadol na tieto námietky len v rozsahu, v akom boli relevantné vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 37 ods. 3 listiny a porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny a v spojení s porušením čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 4 ústavy a čl. 4 ods. 4 listiny.

V   súvislosti   s   namietaným   porušením   označených   práv   sťažovateľa   napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu uvedených v sťažnosti v rozsahu jej prijatia na ďalšie konanie (vydaným v správnom súdnictve) bolo podľa názoru ústavného súdu potrebné zohľadniť špecifiká správneho súdnictva, ktorého úlohou nie je nahradzovať činnosť orgánov verejnej správy, ale len preskúmať „zákonnosť“ ich postupov a rozhodnutí na základe žalôb alebo opravných prostriedkov (§ 244 ods. 1 OSP), teda to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych   otázok   vymedzených   žalobou   rešpektovali   príslušné   hmotno-právne a procesno-právne   predpisy.   Preto   treba   vziať   do úvahy,   že   správny   súd   nie   je   súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia   orgánu   verejnej   správy.   Vzhľadom   na   tieto   špecifiká   správneho   súdnictva ústavný   súd   posudzoval   z tohto   aspektu   aj   dôvodnosť   námietok   sťažovateľa   proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu.

Z obsahu sťažnosti je zrejmé, že základnou námietkou sťažovateľa je, že najvyšší súd a   krajský   súd   potvrdili   rozhodnutie   migračného   úradu   o   zrušení   doplnkovej   ochrany argumentujúc bezpečnostným záujmom Slovenskej republiky napriek tomu, že sa podľa tvrdenia sťažovateľa neoboznámili s obsahom dôkazu, na základe ktorého migračný úrad rozhodol.

Podľa § 21 ods. 1 zákona o azyle proti rozhodnutiu ministerstva o zrušení doplnkovej ochrany možno podať opravný prostriedok na súd do 30 dní od jeho doručenia.

Podľa § 52 ods. 2 zákona o azyle v odôvodnení rozhodnutia ministerstva... o zrušení doplnkovej ochrany podľa § 15b ods. 1 písm. b) z dôvodu podľa § 13c ods. 2 písm. d),... sa uvedie iba skutočnosť, že ide o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky.

Podľa § 250l ods. 1 OSP sa podľa ustanovení tretej hlavy piatej časti OSP postupuje v prípadoch, v ktorých zákon zveruje súdom rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti neprávoplatným rozhodnutiam správnych orgánov. Podľa odseku 2 citovaného ustanovenia pokiaľ v tretej hlave piatej časti nie je ustanovené inak, použije sa primerane ustanovenie druhej hlavy piatej časti s výnimkou § 250a.

Podľa § 250m ods. 1 OSP konanie sa začína na návrh, ktorým je opravný prostriedok proti rozhodnutiu správneho orgánu.

Podľa § 250q ods. 2 OSP o opravnom prostriedku rozhodne súd rozsudkom, ktorým preskúmané rozhodnutie buď potvrdí, alebo ho zruší a vráti na ďalšie konanie.

Podľa   §   250s   ods.   1   OSP   proti   rozhodnutiu   súdu,   ktorým   potvrdí   rozhodnutie správneho   orgánu,   je   prípustné   odvolanie.   Obnova   konania,   dovolanie   a   mimoriadne dovolanie nie sú prípustné.

Podľa § 250ja ods. 1 OSP proti rozsudku súdu podľa § 250j ods. 1 a 2 je prípustné odvolanie.

Podľa   §   250ja   ods.   2   OSP   odvolací   súd   rozhodne   o   odvolaní   spravidla   bez pojednávania, ak to nie je v rozpore s verejným záujmom. Na prejednanie odvolania nariadi pojednávanie, ak to považuje za potrebné, alebo ak vykonáva dokazovanie.

Podľa § 250ja ods. 3 OSP ak odvolací súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie správneho orgánu v medziach žaloby nie je v súlade so zákonom a súd prvého stupňa žalobu   zamietol,   môže   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   zmeniť   tak,   že   zruší   rozhodnutie správneho   orgánu   a   vráti   vec   žalovanému   správnemu   orgánu   na   ďalšie   konanie.   Inak o odvolaní rozhodne spôsobom podľa § 219 až § 221 tohto zákona.

Podľa   §   250ja   ods.   6   OSP   proti   rozsudku   najvyššieho   súdu   ako   súdu   vecne príslušného podľa § 246 ods. 2 nie je prípustný opravný prostriedok.

Podľa § 250ja ods. 7 OSP ak najvyšší súd rozhoduje ako odvolací súd v obdobnej veci, aká už bola predmetom konania pred odvolacím súdom, môže v odôvodnení poukázať už len na podobné rozhodnutie, ktorého celý text v odôvodnení uvedie.

Podľa § 250i ods. 1 v spojení s § 250l ods. 2 OSP pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia je pre krajský súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia správneho orgánu. Súd môže na pojednávaní vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia.

Predmetom   konania   krajského   súdu   bolo   rozhodovanie   o opravnom   prostriedku sťažovateľa   proti   rozhodnutiu   migračného   úradu   č.   ČAS:   MU-148-9/PO-Ž-2010 zo 17. júna   2010,   ktorým   migračný   úrad   rozhodol   o zrušení   doplnkovej   ochrany sťažovateľovi.   Krajský   súd   v súlade   s   244   ods.   1   OSP   preskúmaval,   či   migračný   úrad nevybočil z medzí a hľadísk ustanovených zákonom pri rozhodovaní migračného úradu na základe voľnej úvahy (správneho uváženia) podľa § 245 ods. 2 OSP.

Krajský   súd   na   prerokovanie   opravného   prostriedku   sťažovateľa   podaného   proti napadnutému rozhodnutiu migračného úradu nariadil vo veci pojednávanie, ktoré sa konalo

6.   októbra   2010.   Zúčastnil   sa   na   ňom   sťažovateľ,   jeho   právna   zástupkyňa,   poverený zamestnanec migračného úradu a tlmočník z paštúnskeho jazyka.

Zo zápisnice o pojednávaní vyplýva, že krajský súd na pojednávaní oboznámil obsah súdneho   spisu,   ako   aj   pripojených   spisov   migračného   úradu   č.   MU-427/PO-Ž/2006, č.   MU-1087/PO-Ž/2006,   č.   ČAS:   MU-41/PO-Ž-2009   a č.   ČAS:   MU-148/PO-Ž-2010. Krajský súd vyzval právnu zástupkyňu sťažovateľa a zástupcu migračného úradu, aby sa vyjadrili k oboznámenému obsahu spisov a k ďalším návrhom na doplnenie dokazovania, pričom   obaja   zhodne   uviedli,   že   k   týmto   skutočnostiam   nemajú   pripomienky.   Právna zástupkyňa   sťažovateľa   namietala   nepreskúmateľnosť   napadnutého   rozhodnutia   pre absenciu jeho odôvodnenia. Zástupca migračného úradu argumentoval znením § 52 ods. 2 zákona o azyle. Krajský   súd na pojednávaní vypočul   sťažovateľa;   pred jeho vypočutím právna zástupkyňa a poverený zamestnanec migračného úradu uviedli, že nemajú v úmysle sťažovateľovi položiť otázky. Po výsluchu sťažovateľa krajský súd podľa § 118 ods. 4 OSP vyzval právnu zástupkyňu sťažovateľa a povereného zamestnanca migračného úradu, „aby zhrnuli   svoje   návrhy,   vyjadrili   sa   k   dokazovaniu   a   k   právnej   stránke   veci“. Právna zástupkyňa vzhľadom na spôsob života sťažovateľa na území Slovenskej republiky zotrvala na návrhu a konštatovala, že niet dôvodu na to, aby bol sťažovateľ považovaný za osobu, ktorá ohrozuje bezpečnostné záujmy Slovenskej republiky.

Na   základe   tejto   výzvy   sa   obaja   zástupcovia   účastníkov   konania   pred   krajským súdom vyjadrili, následne sťažovateľ „právom záverečného slova“ uviedol, že nevie, odkiaľ migračný úrad získal informácie, ktoré musia byť utajované. Zástupca migračného úradu uviedol, „že informácie, ktoré viedli migračný úrad k vydaniu napadnutého rozhodnutia, sú utajované,   a preto   nemôžu   byť   obsahom   administratívneho   spisu.   Tieto   však   viedli k vydaniu rozhodnutia, ktoré navrhovateľ napadol.“. Rozhodnutie považoval za zákonné a žiadal ho potvrdiť. Na záver pojednávania sťažovateľ na otázku súdu uviedol, že „obsah pojednávania pochopil a rozumel mu, rozumel tlmočeniu“. Krajský súd následne uznesením vyhlásil   dokazovanie za skončené,   vyhlásil   rozsudok,   odôvodnil   ho a uviedol   poučenie o opravnom prostriedku. Na otázku krajského súdu sťažovateľ uviedol, že „rozsudku, jeho odôvodneniu, ako aj možnosti podania opravného prostriedku porozumel“.

Krajský súd rozsudkom č. k. 9 Saz/38/2010-35 zo 6. októbra 2010 potvrdil napadnuté rozhodnutie   migračného úradu. Za relevantnú časť odôvodnenia považuje ústavný súd tú časť odôvodnenia krajského súdu, ktorá je reakciou na námietky sťažovateľa obsiahnuté

v opravnom prostriedku proti rozhodnutiu migračného úradu (s. 15  17 časti II).

Sťažovateľ sa proti označenému rozsudku krajského súdu odvolal.

Predmetom   konania   pred   najvyšším   súdom   bolo   rozhodovanie   o odvolaní sťažovateľa proti označenému rozsudku krajského súdu; najvyšší súd napadnutý rozsudok krajského súdu svojím rozsudkom sp. zn. 10 Sža/10/2010 z 12. januára 2011 potvrdil.

Najvyšší súd ako odvolací súd rozhodol vo veci o odvolaní sťažovateľa rozsudkom bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 OSP) 12. januára 2011. Na verejnom vyhlásení rozsudku sa žiaden z účastníkov konania nezúčastnil, pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol 4. januára 2011 uverejnený na úradnej tabuli najvyššieho súdu a na jeho internetovej stránke.

Najvyšší súd sa v odôvodnení svojho rozsudku vysporiadal s odvolacími námietkami sťažovateľa proti označenému rozsudku krajského súdu takto:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky považoval odvolacie námietky navrhovateľa za nedôvodné   a   nespôsobilé   spochybniť   vecnú   správnosť   napadnutého   rozsudku.   Navyše navrhovateľ vo svojom odvolaní opätovne poukazoval na dôvody, ktoré už uviedol pred krajským súdom a z tohto dôvodu odvolací súd odkazuje na rozsudok krajského súdu, ktorý sa s uvedenými námietkami už vysporiadal vo svojom rozhodnutí. Z tohto pohľadu Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil v postupe odporcu ani krajského súdu žiadne pochybenie a k vyhodnoteniu námietok uplatnených v opravnom prostriedku teda nemá žiadne výhrady a v podrobnostiach na tieto správne závery krajského súdu odkazuje.

Pre   posúdenie   arbitrárnosti   odôvodnenia   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu považoval Najvyšší súd Slovenskej republiky za kľúčové zistenie, či spôsob, ktorým krajský súd odôvodnil svoje rozhodnutie, je ústavne a zákonne konformný. Inými slovami povedané, úlohou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bolo zistiť, či spôsob výkladu príslušných zákonných ustanovení, ktorým krajský súd zdôvodnil svoje rozhodnutie, vzhľadom na zistený skutkový stav, nieje svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne a zákonne neudržateľný pre zjavné pochybenia   alebo   omyly   v   posudzovaní   obsahu   aplikovanej   právnej   úpravy   (m.   m. II. ÚS 127/07).

Ako   vyplýva   z   konštantnej   judikatúry   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky (napríklad II.   ÚS 127/07,   I.   ÚS 110/02)   o svoj vôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu   všeobecným   súdom by   bolo   možné   uvažovať   len   v   prípade,   ak by   sa natoľko odchýlil   od   znenia   príslušných   ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a   význam. V predmetnej právnej veci aplikácia a výklad príslušných ustanovení zákona o azyle nie je popretím ich zmyslu. V tejto súvislosti Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje, že napadnutý rozsudok krajského súdu je riadne odôvodnený, nie je arbitrárny a nesignalizuje možnosť   porušenia   čl.   46   ods.   1   ústavy.   Úvaha   krajského   súdu,   ktorá   vychádza z konkrétnych   faktov,   je   logická,   a   preto   aj   legitímna   a   žiadne   znaky   arbitrárnosti nevykazuje.

Skutočnosť, že sa navrhovateľ s názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama o sebe viesť k záveru o porušení jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (napríklad II. ÚS 87/07-10). Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach konštantné pripomína,   a   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   sa   stým   v   plnej   miere   stotožňuje,   že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,   prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový a právny   základ   rozhodnutia   bez   toho,   aby   zachádzali   do   všetkých   detailov   sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (napr. IV. ÚS 115/03, II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, 1. ÚS 117/05, IV. ÚS 112/05).

Napokon aj Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre uvádza, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú; článok 6 ods.   1   dohovoru   však   nemožno   chápať   tak,   že   vyžaduje   podrobnú   odpoveď   na   každý argument, pričom odvolací súd sa pri zamietnutí odvolania môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia rozhodnutia nižšieho súdu (Garcia Ruiz proti Španielsku zo dňa 21. januára 1999, Van de Hurk proti Holandsku zo dňa 19. apríla 1994). Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je potrebné posudzovať vždy so zreteľom na konkrétny prípad aj so zreteľom na charakter konania (správne súdnictvo), v ktorom bolo napadnuté rozhodnutie vydané (Ruiz Torija proti Španielsku zo dňa 9. decembra 1994).

Podľa   názoru   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   je   napadnutý   rozsudok Krajského súdu v Bratislave riadne odôvodnený, podrobne odpovedal na všetky pre vec dôležité argumenty navrhovateľa, jeho odôvodnenie je v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 Občianskeho   súdneho   poriadku,   a   preto   podľa   názoru   odvolacieho   súdu   nedošlo k porušeniu práva navrhovateľa na prístup k súdu, nebola mu ani odňatá možnosť konať pre súdom.

Z   uvedených   dôvodov   preto   bolo   možné   vyvodiť   záver,   že   rozhodnutie   odporcu o zrušení doplnkovej ochrany bolo rozhodnutie vydané v súlade so zákonom a krajský súd nepochybil, ak jeho rozhodnutie potvrdil. Odvolací súd sa správnym záverom uvedeným v jeho rozsudku stotožnil, námietkam navrhovateľa nevyhovel a napadnutý rozsudok podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. v spojení s § 246c O. s. p. ako vecne správny potvrdil.“

V súvislosti s napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu je potrebné uviesť, že právna zástupkyňa   sťažovateľa   v   opravnom   prostriedku   z   20.   júla   2010   proti   rozhodnutiu migračného úradu a tiež v odvolaní z 22. novembra 2010 proti rozsudku krajského súdu namietala,   že   migračný   úrad   rozhodol   o   zrušení   doplnkovej   ochrany   bez   toho,   aby v administratívnom spise   bol priložený dôkaz, z ktorého migračný úrad vychádzal, čím sťažovateľ   nemal   možnosť   sa   s   obsahom   tohto   dôkazu   oboznámiť,   na základe   ktorého v danej veci takto rozhodli. Podľa názoru ústavného súdu uvedenú námietku, ktorá bola aj obsahom   opravného   prostriedku,   aj   odvolania,   bolo   možné   vyhodnotiť,   ako   návrh   na vykonanie dôkazu, prípadne dôkazov, na základe ktorých migračný úrad dospel k záveru, že sťažovateľ   predstavuje   nebezpečenstvo   pre   bezpečnosť   Slovenskej   republiky.   Na   túto skutočnosť upozornila právna zástupkyňa sťažovateľa aj na pojednávaní krajského súdu, ktoré   sa   konalo 6. októbra   2010,   a je zaznamenaná aj v zápisnici   z tohto   pojednávania. Z postupu krajského súdu a najvyššieho súdu je však zrejmé, že túto námietku právnej zástupkyne sťažovateľa príslušné správne súdy takýmto spôsobom nevyhodnotili, prípadne ak ju aj takýmto spôsobom hodnotili, takto formulovanému návrhu na vykonanie tohto dôkazu, prípadne dôkazov nevyhoveli, hoci mal v danej veci relevantný význam.

Krajský   súd   na   túto   skutočnosť   uvedenú   právnou   zástupkyňou   sťažovateľa   na pojednávaní nereagoval a až vo svojom rozsudku č. k. 9 Saz/38/2010-35 zo 6. októbra 2010 k tejto skutočnosti uviedol, že „spis neobsahuje informáciu či informácie z ktorých by bolo možné   zistiť,   na   základe   čoho   dospel   odporca   k   názoru,   že   navrhovateľ   predstavuje nebezpečenstvo pre bezpečnosť Slovenskej republiky... navrhovateľ bol objektom záujmu Úradu boja proti organizovanej kriminalite PPZ (viď spis odporcu ČAS: MU-41/PO-Ž- 2009 - č. listu 138... rozhodol uvedomujúc si zjavný fakt, že administratívny spis neobsahuje dokumenty,   na   základe   ktorých   dospel   odporca   k   záveru,   že   navrhovateľ   predstavuje nebezpečenstvo pre bezpečnosť Slovenskej republiky... ich zaradením do administratívneho spisu by bol popretý zjavný bezpečnostný záujem, vyjadrený v ust. § 52 ods. 2 zákona o azyle...   ako   to   vyplýva   z   rozhodovacej   praxe   súdu...,   odporca   k   zrušeniu   poskytnutej doplnkovej ochrany... pristupuje iba ojedinele, čo zjavne svedčí o tom, že o takomto postupe rozhoduje zjavne iba v odôvodnených prípadoch.“.

Najvyšší súd vo svojom rozsudku sp. zn. 10 Sža/10/2010 z 12. januára 2011 v tejto súvislosti poukázal na § 245 ods. 2 OSP a uviedol:

„... Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje... na skutočnosť, že navrhovateľ sa nachádza v evidenciách Úradu boja proti organizovanej kriminalite. Námietka..., že napriek tejto skutočnosti mu bola doplnková ochrana udelená nemôže spochybniť vecnú správnosť rozhodnutia   odporcu,   ak   správny   orgán...   dospel   k   záveru,   že   navrhovateľ   predstavuje nebezpečenstvo pre bezpečnosť Slovenskej republiky.

...   považoval   odvolacie   námietky   navrhovateľa   za   nedôvodné   a   nespôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku... odvolací súd odkazuje na rozsudok krajského súdu, ktorý sa s uvedenými námietkami už vysporiadal vo svojom rozhodnutí. Z tohto   pohľadu...   nezistil   v   postupe   odporcu   ani   krajského   súdu   žiadne   pochybenie a k vyhodnoteniu námietok uplatnených v opravnom prostriedku teda nemá žiadne výhrady a v podrobnostiach na tieto správne závery krajského súdu odkazuje... napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave [je] riadne odôvodnený, podrobne odpovedal na všetky pre vec dôležité   argumenty   navrhovateľa,   jeho   odôvodnenie   je   v   súlade   s...   §   157   ods.   2... rozhodnutie odporcu... bolo... vydané v súlade so zákonom a krajský súd nepochybil, ak jeho rozhodnutie potvrdil.“

Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   považuje   za   potrebné   uviesť,   že   neobstojí konštatovanie uvedené najvyšším súdom v namietanom rozsudku a vo vyjadrení doručenom ústavnému   súdu   (a   ani   námietka   krajského   súdu),   podľa   ktorého   by   sa   zmaril   účel utajovanej skutočnosti, ak by sa predmetný dôkaz, z ktorého vychádzal migračný úrad, založil do spisu, pretože by sťažovateľ mal automaticky možnosť sa oboznámiť s obsahom tejto skutočnosti, čo by mohlo viesť k ohrozeniu bezpečnosti Slovenskej republiky, agentov a pod. Je potrebné vychádzať z toho, že režim utajovaných skutočností upravuje zákon č. 215/2004   Z.   z.   o   ochrane   utajovaných   skutočností   a   o   zmene   a   doplnení   niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o utajovaných skutočnostiach“). Zákon   o   utajovaných   skutočnostiach   vymedzuje utajované skutočnosti   a   tiež   oprávnené osoby,   teda   právnické   osoby   a   fyzické   osoby,   ktoré   sú   určené   na   oboznamovanie   sa s utajovanými skutočnosťami alebo ktorých oprávnenie na oboznamovanie sa s utajovanými skutočnosťami   vzniklo   zo   zákona   [§   2   písm.   f)   zákona   o   utajovaných   skutočnostiach]. Oprávnenou osobou s osobitným postavením v rozsahu svojej funkcie je aj sudca [§ 34 ods. 1 písm. f) zákona o utajovaných skutočnostiach]. Za oprávnenú osobu sa považuje aj osoba, ktorá sa v konaní pred štátnym orgánom, na základe súhlasu vedúceho, do ktorého pôsobnosti utajovaná skutočnosť patrí, jednorazovo oboznámi s utajovanými skutočnosťami v   rozsahu potrebnom   na konanie,   a   to   advokát po   podpísaní vyhlásenia o mlčanlivosti a poučení o povinnostiach pri ochrane utajovaných skutočností a možných dôsledkoch ich porušenia. Poučenie vykoná ten, kto bude oprávnený rozhodnúť o prizvaní takejto osoby na konanie,   o   čom   vyhotoví   písomný   záznam   (§   35   ods.   3   zákona   o   utajovaných skutočnostiach).

Z uvedených skutočností vyplýva, že sudca v predmetnom konaní je oprávnenou osobou s osobitným postavením na oboznamovanie sa s utajovanými skutočnosťami. Z toho dôvodu si najvyšší súd mohol a mal vyžiadať podklady obsahujúce utajované skutočnosti, ktoré viedli migračný úrad pri správnej úvahe, že sťažovateľ predstavuje nebezpečenstvo pre bezpečnosť Slovenskej republiky, a ktoré ho viedli k rozhodnutiu o zrušení doplnkovej ochrany. Na základe takto získaného podkladu mohol príslušný sudca posúdiť a vyhodnotiť postup migračného úradu pri uplatnení jeho správnej úvahy, či skutočne nevybočila z medzí a hľadísk ustanovených zákonom, a až v nadväznosti na toto vyhodnotenie mohol urobiť záver o zákonnosti rozhodnutia migračného úradu. Z postupu a rozhodnutia najvyššieho súdu je zrejmé, že najvyšší súd plne rezignoval na tento postup a nevyžadoval tento postup ani od krajského súdu.

Pokiaľ ide o utajované informácie o sťažovateľovi, je zrejmé, že ich pripojenie do administratívneho   spisu   by   podliehalo   špeciálnemu   režimu   ustanoveného   zákonom o utajovaných   skutočnostiach   s   tým,   že   by   bolo   vylúčené   automatické   nahliadnutie   do týchto podkladov sťažovateľovi, prípadne jeho právnemu zástupcovi. Nahliadnutie do tejto časti administratívneho spisu by podliehalo predovšetkým režimu podľa § 35 ods. 3 zákona o utajovaných skutočnostiach. Z tohto ustanovenia vyplýva, že s predmetnými utajovanými skutočnosťami   by   sa   mohol   oboznámiť   len   advokát   sťažovateľa,   na   základe   súhlasu vedúceho,   do   ktorého   pôsobnosti   utajovaná   skutočnosť   patrí,   išlo   by   o   jednorazové oboznámenie sa s týmto skutočnosťami a v rozsahu potrebnom na konanie, po podpísaní príslušného poučenia a vyhlásení o mlčanlivosti. Je na zvážení príslušných orgánov, aby vzhľadom   na   povahu   utajovaných   skutočností,   na   predmet   konania   určili   rozsah jednorazového   oboznámenia sa   s utajovanými skutočnosťami,   tak aby bol   zabezpečený rozsah   potrebný   pre   konanie,   ale   aj   ochrana   ďalších   záujmov,   ktorá   viedla   k   utajeniu predmetnej informácie (bezpečnosť Slovenskej republiky, boj s terorizmom, odhaľovanie trestných činov, boj proti organizovanej kriminalite, ochrana utajených svedkov, agentov a pod.). Možnosť oboznámenia sa zákonom ustanovených osôb s utajovanými informáciami nie je vzhľadom na uvedené v súdnom prieskume však vylúčená.

Ústavný súd pritom nespochybňuje skutočnosť uvedenú v rozsudku krajského súdu a deklarovanú aj v rozsudku najvyššieho súdu, a to, že „Pokiaľ sa jedná o neodôvodnenie napadnutého rozhodnutia krajský súd poukázal na ustanovenie § 52 ods.2 zákona o azyle. Súd rozhodol uvedomujúc si zjavný fakt, že administratívny spis neobsahuje dokumenty, na základe ktorých dospel odporca k záveru, že navrhovateľ predstavuje nebezpečenstvo pre Slovenskú republiku. Súd však opätovne poukázal na skutočnosť, že ich zaradením do administratívneho spisu by bol popretý zjavný bezpečnostný záujem vyjadrený v ustanovení § 52 ods. 2 zákona o azyle. V rámci odôvodnenia súd poukázal i na to, že navrhovateľ bol objektom záujmu Úradu boja proti organizovanej kriminalite PPZ (viď spis odporcu ČAS: MU-/PO-Ž-2009 - č. l.- 138).“.

Ústavný   súd   však   dodáva,   že   vzhľadom   na   poslednú   vetu   uvedenej   citácie   a jej relevanciu na napadnuté rozhodnutie by bolo vhodné túto informáciu z časového hľadiska zaktualizovať, pretože posledná veta poukazuje na to, že sťažovateľ bol objektom záujmu Úradu boja   proti   organizovanej   kriminalite   Prezídia   policajného   zboru,   bez   toho,   aby obidva konajúce súdy toto tvrdenie aktualizovali na situáciu v čase rozhodovania o zrušení doplnkovej   ochrany   sťažovateľa;   z rozhodnutia   ani   z príslušných   spisov   táto   skutočnosť nevyplýva. Migračný úrad však v zásade na základe rovnakej informácie nachádzajúcej sa v spisovom materiáli migračného úradu rozhodol rozhodnutím č. ČAS: MU-41-38/PO-Ž-2009 z 19. júna 2009 o povolení doplnkovej ochrany sťažovateľovi, zatiaľ čo migračným rozhodnutím   č.   ČAS:   MU-148-9/PO-Ž-2010   zo   17.   júna   2010   doplnkovú   ochranu sťažovateľa zrušil. Znamená to, že na základe identického referenčného kritéria sa rozhodlo o druhovo rovnakej veci rozdielnym spôsobom bez toho, aby túto skutočnosť rozhodujúce orgány vo veci náležite zistili a primerane odôvodnili.

Ústavný   súd   v súvislosti   s hodnotením   zákonného   postupu   konajúcich   správnych a súdnych orgánov podľa § 52 ods. 2 zákona o azyle je toho názoru, najmä vzhľadom na uvedené skutočnosti,   že zo spisu   správneho   orgánu,   ako   aj zo súdneho   spisu   musí   byť zrejmé, na základe čoho príslušné orgány rozhodovali, aj keď bez explicitne uvedeného dôvodu   v odôvodnení   svojho   rozhodnutia.   Zo   spisovej   dokumentácie   musí   jednoznačne vyplynúť, ktoré skutočnosti zobral rozhodujúci orgán do úvahy a ktorým pripísal právnu relevanciu, najmä vzhľadom na právne dôsledky rozhodnutia o neposkytnutí, resp. zrušení doplnkovej ochrany sťažovateľa.

V nadväznosti   na   uvedené   v kontexte   so   základnými právami,   ktorých   porušenie sťažovateľ   namieta,   postup   najvyššieho   súdu   v spojení   s postupom   krajského   súdu vzhľadom na to, že ide o požiadavku (dôkaz) zásadného významu, vo svojich dôsledkoch podľa názoru ústavného súdu znamená porušenie základného práva sťažovateľa vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny v spojení s čl. 13 ods. 4 ústavy a čl. 4 ods. 4 listiny, a preto rozhodol o porušení tohto základného práva tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto nálezu.

Ústavný   súd   však   nezistil   porušenie   základného   práva   na   rovnosť   účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 37 ods. 3 listiny v spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy postupom   najvyššieho   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   10   Sža/10/2010   a   jeho rozsudkom z 12. januára 2011. Správne konanie nie je kontradiktórnym konaním rovnako ako rozhodovanie v správnom súdnictve vzhľadom na to, že jeden z účastníkov konania v správnom súdnictve je vždy orgán verejnej moci, ktorý rozhodoval o právach, právom chránených   záujmoch   a povinnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   pričom predmetom konania pred správnym súdom je v zásade preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy. Vzhľadom na toto špecifikum správneho konania, ako aj správneho súdnictva v danom prípade ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľ porušenie svojho základného práva na rovnosť účastníkov v konaní nepreukázal, a preto ústavný súd tejto časti sťažnosti nevyhovel (bod 4 výroku nálezu).

Pokiaľ sťažovateľ namietal porušenie čl. 1 ods. 1 a čl. 12 ods. 1 ústavy, ústavný súd odvolávajúc sa na svoju doterajšiu judikatúru (napr. IV. ÚS 119/07 alebo IV. ÚS 383/08) k tomu uvádza, že čl. 1 ods. 1 a čl. 12 ods. 1 ústavy má charakter všeobecných ústavných princípov,   ktoré   sú   povinné   rešpektovať   všetky   orgány   verejnej   moci   pri   výklade a uplatňovaní   ústavy.   Tieto   články   ústavy   sú   vždy   implicitnou   súčasťou   rozhodovania ústavného   súdu,   t.   j.   aj   jeho   rozhodovania   o   porušovaní   základných   práv   a   slobôd garantovaných ústavou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a preto ústavný súd nepovažoval za potrebné   vysloviť   porušenie   týchto   článkov   ústavy   vo   výrokovej   časti   tohto   nálezu. Vzhľadom na to ani v tejto časti sťažnosti nevyhovel (bod 4 výroku nálezu).

Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127 ústavy), v ktorej sťažovateľ   špecifikuje,   akého   rozhodnutia   sa   od   ústavného   súdu   domáha   (§   20   ods.   1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska   požiadavky   na   poskytnutie   ústavnej   ochrany.   Vzhľadom   na   uvedené   môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu   k   tomu   subjektu,   ktorý   označil   za   porušovateľa   svojich   práv   (m.   m. IV. ÚS 415/09, IV. ÚS 355/09, II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).

V tejto súvislosti ústavný súd zdôrazňuje, že vychádzal zo zásady viazanosti petitom návrhu na začatie konania a tiež zo skutočnosti, že sťažovateľ je v tomto prípade zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom. Vzhľadom na tieto skutočnosti prerokoval sťažnosť len v rozsahu namietaného porušenia tých práv, ktorých vyslovenia sa sťažovateľ domáha v návrhu na rozhodnutie, t. j. v petite sťažnosti a v rozsahu, v ktorom bola sťažnosť prijatá na ďalšie konanie.

V nadväznosti na uvedené, pokiaľ ide o ďalšie námietky sťažovateľa týkajúce sa namietaného porušenia jeho ďalších práv (základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy), najmä   práva   na   riadne   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   je   obsahovým komponentom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, resp. čl. 46 ods. 2 ústavy, keďže sťažovateľ v petite svojej sťažnosti nenamietal porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1, resp. čl. 46 ods. 2 ústavy, ústavný súd vychádzajúc z § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde sa namietaným porušením týchto práv nezaoberal a námietky sťažovateľa v rozsahu, v akom sa týkali porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1, resp. čl. 46 ods. 2   ústavy   považoval   za   súčasť   jeho   argumentácie   (III.   ÚS   149/04,   II.   ÚS   65/07, IV. ÚS 279/07).

IV.

Ak   ústavný   súd   sťažnosti   vyhovie,   rozhodnutie,   ktorým   bolo   porušené   základné právo, zruší (§ 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde) a môže vec vrátiť na ďalšie konanie [§ 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde]. V danom prípade na ochranu základného práva   sťažovateľa   bolo   potrebné   nielen   zrušiť   rozsudok   najvyššieho   súdu   sp. zn. 10 Sža/10/2010 z 12. januára 2011, ale aj vrátiť vec na ďalšie konanie a rozhodnutie (bod 2 výroku tohto nálezu). Najvyšší súd je viazaný rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je vykonateľné doručením tohto nálezu (§ 56 ods. 7 zákona o ústavnom súde).

V ďalšom   postupe   je   najvyšší   súd   viazaný   právnym   názorom   ústavného   súdu vysloveným v tomto rozhodnutí (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde). Jeho úlohou bude na základe preskúmania úplného spisového materiálu správneho orgánu (migračného úradu) preskúmať a posúdiť, či správne uváženie správneho orgánu (migračného úradu), ktoré bolo použité pri posúdení nebezpečenstva sťažovateľa pre bezpečnosť Slovenskej republiky a na základe   ktorého   správny   orgán   (migračný   úrad)   rozhodol   o zrušení   doplnkovej   ochrany sťažovateľa, nevybočilo z limitov ustanovených v § 245 ods. 2 OSP, a až v nadväznosti na to rozhodnúť podľa § 250p ods. 2 OSP.

Najvyšší súd sa bude musieť vyrovnať pri svojom ďalšom rozhodovaní aj so svojou neskoršou   judikatúrou   (napr.   uznesenie   sp.   zn.   10   Sža   2/2011   zo   16.   februára   2011) týkajúcou sa takmer identických vecí, keď rozhodnutie krajského súdu, ktorým krajský súd potvrdil   rozhodnutie   migračného   úradu   a účastníkovi   konania   zrušil   doplnkovú   ochranu z dôvodu   bezpečnostného   záujmu   Slovenskej   republiky,   zrušil   a vec   vrátil   na   ďalšie konanie.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy a § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ   žiadal   priznať   finančné   zadosťučinenie   v sume   2   797,20   €,   ktoré odôvodnil ako sumu minimálnej mzdy za obdobie, odkedy nemohol pracovať do konca mesiaca, až keď bola podaná sťažnosť ústavnému súdu. Ústavný súd sťažovateľovi finančné zadosťučinenie   nepriznal   (bod   4   výroku   nálezu),   pretože   vychádzal   z toho,   že v posudzovanej   veci   sa   náprava   zisteného   porušenia   jeho   základných   práv   dosiahne samotným zrušením napadnutého uznesenia najvyššieho súdu a vrátením mu veci na ďalšie konanie a rozhodnutie, čo považoval v danom prípade za dostačujúce.

Sťažovateľ napokon žiadal, aby mu ústavný súd priznal úradu trov konania, ktoré mu vznikli v konaní o jeho sťažnosti pred ústavným súdom. Trovy konania právna zástupkyňa nevyčíslila. Ústavný súd priznal sťažovateľovi úhradu trov konania. Pri rozhodovaní o nich vychádzal   z   § 36   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde,   podľa   ktorého   ústavný   súd   môže v odôvodnených   prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Sťažovateľ bola vo veci úspešný, a preto bolo potrebné rozhodnúť o úhrade trov konania pozostávajúcich z náhrady trov právneho zastúpenia pred ústavným súdom.

Podľa   § 1   ods. 3   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) výpočtovým základom na účely tejto vyhlášky   je   priemerná   mesačná   mzda   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky za I. polrok predchádzajúceho kalendárneho roka. Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2010, ktorá bola 741 €, pretože úkony právnej služby boli vykonané v roku 2011.

Úhradu priznal za tri úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia a spísanie a   podanie   sťažnosti,   vyjadrenie   k stanovisku   odporcu   zo   7.   septembra   2011   a účasť na verejnom ústnom pojednávaní 20. októbra 2011) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky po 123,50 € (za jeden úkon právnej služby), 3 x režijný paušál po 7,41 €. Úhrada bola priznaná v celkovej sume 392,73 €.

Priznanú   úhradu   trov   konania   je   najvyšší   súd   povinný   zaplatiť   na účet   právnej zástupkyne sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Z týchto dôvodov ústavný súd rozhodol o úhrade trov konania tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto nálezu.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   nadobudne   toto   rozhodnutie   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. januára 2012