znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 308/2010-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. septembra 2010 predbežne   prerokoval   sťažnosť   JUDr.   Ing.   K.   M.,   súdneho   exekútora,   K.,   zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s právom na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 5 Co 364/2009-330 z 24. februára 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. Ing. K. M. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. júna 2010 doručená   sťažnosť   JUDr.   Ing.   K.   M.,   súdneho   exekútora,   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“)   v   spojení   s právom   na pokojné užívanie majetku   podľa   čl.   1 Dodatkového protokolu   k   dohovoru   (ďalej   len   „dodatkový   protokol“)   rozsudkom   Krajského   súdu   v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 5 Co 364/2009-330 z 24. februára 2010.

Sťažovateľ vykonával exekúciu vo veci oprávnenej S., a. s. (ďalej len „oprávnená“), proti povinnému Ing. J. N. (ďalej len „povinný“). Dňa 7. augusta 1998 vydal sťažovateľ upovedomenie o začatí exekúcie predajom nehnuteľnosti. Dňa 17. septembra 1998 vydal sťažovateľ   exekučný   príkaz   na   zriadenie   exekučného   záložného   práva   na   nehnuteľnosť zapísanú na liste vlastníctva č. 4313 v katastrálnom území L. (ďalej len „nehnuteľnosť“). Týmto   úkonom   bola   pohľadávka   oprávnenej   vymáhaná   v   exekučnom   konaní   a   trovy exekúcie   zabezpečené   záložným   právom   na   nehnuteľnosti   k   25.   septembru   1998. Sťažovateľ vydal 20. novembra 1998 dražobnú vyhlášku, v ktorej bol určený termín dražby nehnuteľnosti na 21. december 1998 o 9.30 h.

Do exekučného spisu   sťažovateľa bola 17. decembra 1998 doručená na vedomie vylučovacia   žaloba   opatrená   podacou   pečiatkou   Okresného   súdu   Liptovský   Mikuláš zo 16. decembra 1998, ktorú podal Ing. M. S., ako „právny predchodca žalobcu v konaní, v ktorom bolo vydané rozhodnutie, ktoré sťažovateľ napáda touto sťažnosťou“ (ďalej aj „právny predchodca žalobcu“). V žalobe bolo uvedené, že 2. decembra 1998 Ing. M. S. odstúpil od kúpnej zmluvy, ktorou previedol nehnuteľnosť, ktorá bola predmetom exekúcie na   povinného,   a   z   tohto   dôvodu   16.   decembra   1998   podal   návrh   na   začatie   konania Okresnému súdu Liptovský Mikuláš. Rozsudkom Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. 11 C 321/98-24 z 22. januára 1999, ktorý nadobudol právoplatnosť 6. apríla 1999, bolo určené, že odstúpením Ing. M. S. od zmluvy sa táto od začiatku zrušuje.

Sťažovateľ uskutočnil dražbu nehnuteľnosti 21. decembra 1998. Na základe návrhu sťažovateľa z 15. januára 1999 Okresný súd Liptovský Mikuláš schválil príklep exekútora 27. januára 1999.

Ing.   M.   S.   podaním   doručeným   Okresnému   súdu   Liptovský   Mikuláš 22. októbra 2001 zobral svoj návrh na začatie konania o výlučenie veci z exekúcie späť a toto konanie bolo uznesením Okresného súdu Liptovský Mikuláš sp. zn. 9 C 351/98 z 30. októbra 2001 zastavené.

Právna nástupkyňa Ing. M. S., A. P. (ďalej len „žalobkyňa“), sa žalobou podanou Okresnému súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) domáhala od sťažovateľa zaplatenia sumy 4 800 000 Sk a prísl. z titulu náhrady škody, ktorú jej sťažovateľ spôsobil exekučnou činnosťou tým, že 21. decembra 1998 vykonal dražbu nehnuteľnosti napriek tomu, že jej právnym predchodcom Ing. M. S. bola podaná žaloba o vylúčenie veci z exekúcie, o čom bol sťažovateľ informovaný.

Rozsudkom okresného súdu č. k. 22 C 138/00-91 zo 16. mája 2002 bol sťažovateľ zaviazaný zaplatiť žalobkyni sumu 4 800 000 Sk a prísl. a nahradiť trovy konania.

Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie. Uznesením krajského súdu sp. zn. 15 Co 524/02 z 3. septembra 2003 bol napadnutý rozsudok okresného súdu zrušený a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie.

Ďalším rozsudkom okresného súdu č. k. 22 C 138/2000-179 z 13. júna 2006 bol sťažovateľ   zaviazaný   zaplatiť   žalobkyni   sumu   4 800 000   Sk   a   prísl.   a   nahradiť   trovy konania.

Proti   rozsudku   okresného   súdu   podal   sťažovateľ   opäť   odvolanie.   Rozsudkom krajského súdu sp. zn. 5 Co 417/2006 z 28. marca 2007 bol napadnutý rozsudok okresného súdu zmenený a žaloba bola zamietnutá. Uznesením krajského súdu sp. zn. 5 Co 417/2006 z 26. apríla 2007 bola sťažovateľovi priznaná náhrada trov konania.

Na   základe   dovolania   žalobkyne   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší súd“) uznesením č. k. 5 Cbo 179/2007-278 zo 17. júna 2009 zrušil rozsudok krajského súdu z 28. marca 2007 a rovnako aj jeho uznesenie z 26. apríla 2007 a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.

Po vrátení veci na ďalšie konanie krajský súd rozsudkom č. k. 5 Co 364/2009-330 z 24. februára 2010 potvrdil rozsudok okresného súdu č. k. 22 C 138/2000-179 z 13. júna 2006   v   časti,   v ktorej   bol   sťažovateľ   zaviazaný   zaplatiť   žalobkyni   sumu   4 800 000   Sk a prísl. a v prevyšujúcej časti ho zrušil a vec vrátil okresnému súdu ďalšie konanie.

Sťažovateľ zastáva názor, že rozsudkom krajského súdu č. k. 5 Co 364/2009-330 z 24. februára 2010 došlo k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 ústavy, ako aj k porušeniu jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   v   spojení   s   právom   na   pokojné   užívanie   majetku   podľa   čl.   1   dodatkového protokolu.

Sťažovateľ poukazuje na to, že v predmetnom konaní boli súdmi rôznych stupňov vyjadrené v odôvodneniach ich jednotlivých rozhodnutí právne závery, ktoré posudzovali nárok žalobkyne odlišne. Odlišnosť týchto právnych názorov sa týkala najmä posúdenia právnych účinkov podania žaloby o vylúčenie veci z exekúcie na prebiehajúce exekučné konanie, teda toho, či doručením žaloby o vylúčenie veci z exekúcie na vedomie súdnemu exekútorovi sa má súdny exekútor zdržať pokračovania v exekúcii predajom nehnuteľnosti.

Podľa   názoru   sťažovateľa   povinnosť   súdneho   exekútora   zdržať   sa   pokračovania v exekúcii   predajom   nehnuteľnosti   potom,   ako   mu   bola   na   vedomie   doručená   žaloba o vylúčenie   veci   z   exekúcie,   nevyplýva   z   nijakého   ustanovenia   Exekučného   poriadku, a preto   nemohlo   z   jeho   strany   dôjsť   k   porušeniu   zákonom   ustanovenej   povinnosti   ako jedného zo základných predpokladov nároku na náhradu škody.

Sťažovateľ   v tejto   súvislosti   poukazuje   na   to,   že   odvolací   súd   v   odôvodnení sťažnosťou napadnutého rozsudku uviedol, „že aj keď z ustanovení Exekučného poriadku nevyplýva,   že by   doručením   žaloby   o   vylúčenie veci z exekúcie   sa exekútor   mal   zdržať pokračovania v   exekúcii   predajom nehnuteľnosti a vyhlásená dražba mala   byť   zrušená, alebo vznikla zákonná prekážka vykonania exekúcie, bol urobený záver, že o vynaložení všetkého úsilia zo strany sťažovateľa, t. j. každej možnej starostlivosti, ktorú by bolo možné za daných podmienok vyvinúť, aby sa zabránilo vzniku škody, by šlo len vtedy, ak by bol na podnet právneho predchodcu žalobkyne, ktorý sťažovateľovi doručil excindačnú žalobu na uvedenú skutočnosť prihliadol a oznámil ju exekučnému súdu, počkal s vykonaním exekúcie a v nej nepokračoval.“.

Tento   záver   krajského   súdu   nemá   podľa   názoru   sťažovateľa   oporu   v   žiadnom ustanovení   Exekučného   poriadku   ani iného   právneho   predpisu   a ako   taký   je arbitrárny a svojvoľný. Sťažovateľ je toho názoru, že „V priebehu celého konania nebolo žiadnym zo súdov konštatované, ktorú zákonom uloženú povinnosť sťažovateľ ako súdny exekútor pri výkone exekúcie porušil.

... Objektívna zodpovednosť sťažovateľa neznamená totiž zodpovednosť za akúkoľvek škodu, ku ktorej v konaní došlo, ale zodpovednosť za škodu, ku ktorej došlo protiprávnym konaním bez ohľadu na zavinenie.“.

Sťažovateľ zdôrazňuje, že ako súdny exekútor mal postavenie verejného činiteľa, a preto sa naňho vzťahuje ustanovenie čl. 2 ods. 2 ústavy, podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Sťažovateľ tiež poukazuje na to, že rozhodnutie Okresného súdu Liptovský Mikuláš sp. zn. Er 844/98, ktorým súd schválil príklep exekútora 27. januára 1999, nebolo nijak spochybnené ani napadnuté. Podľa jeho názoru mohol právny predchodca žalobkyne podať „námietky proti   príklepu,   podať   odvolanie proti   rozhodnutiu súdu,   ktorým súd   schválil príklep, využiť mimoriadne opravné prostriedky proti rozhodnutiu súdu, a to dovolanie, resp. podnet na podanie mimoriadneho dovolania“.

Sťažovateľ tiež namieta, že nie je pravdivé tvrdenie okresného súdu, ktoré nenapravil ani krajský súd, že sťažovateľ predal nehnuteľnosť, ktorá nebola vo vlastníctve povinného. Ďalej   sťažovateľ   uvádza,   že   právny   predchodca   žalobkyne   stratil   možnosť disponovať s nehnuteľnosťou nie uskutočnením dražby, ale až právoplatnosťou rozhodnutia o   schválení   udelenia   príklepu   súdom,   keď   sa   vydražiteľ   stal   vlastníkom   draženej nehnuteľnosti, a nie je preto daný ani jeden zo základných predpokladov zodpovednosti za škodu, a to príčinná súvislosť medzi údajným protiprávnym konaním sťažovateľa a údajnou škodou vzniknutou žalobkyni. Sťažovateľ uvádza, že nebolo preukázané, že v čase konania dražby už bolo vložené v katastri nehnuteľností vlastnícke právo k nehnuteľnosti opätovne v prospech   Ing. M.   S.   a   že   teda   povinný   v   čase   konania   dražby   už   nebol   vlastníkom nehnuteľnosti.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súd po jej prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa

- na súdnu ochranu, zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy SR v spojení s právom na ochranu jeho vlastníckeho práva, podľa článku 20 ods. 1 vety druhej Ústavy SR a

- na spravodlivé súdne konanie zakotvené v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   v   spojení   s   právom   na   pokojné   užívanie   majetku zakotveného   v   článku   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   bolo   porušené   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Košiciach   sp.   zn. 5 Co 364/2009-330 zo dňa 24. 2. 2010.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Krajskému súdu v Košiciach pokračovať v porušovaní práv sťažovateľa.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   rozsudok   Krajského   súdu   v   Košiciach sp. zn. 5 Co 364/2009-330 zo dňa 24. 2. 2010 a vec mu vracia na ďalšie konanie.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z citovaného vyplýva, že jednou z úloh ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti   je   posúdiť   jej   opodstatnenosť.   O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu   a   základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podstatou   sťažnosti   je   námietka   sťažovateľa,   v   zmysle   ktorej   zo   žiadneho ustanovenia   Exekučného   poriadku   ani   iného   právneho   predpisu   nevyplýva   povinnosť súdneho exekútora počkať s vykonávaním exekúcie predajom veci až do právoplatného rozhodnutia súdu v konaní o vylúčenie veci z exekúcie. Opačný právny názor, na ktorom krajský súd založil sťažnosťou napadnutý rozsudok, nemá podľa názoru sťažovateľa oporu v zákone, a preto je arbitrárny (svojvoľný).

V súvislosti   s posudzovaním   opodstatnenosti   sťažnosti   ústavný   súd   poukazuje   na relevantné ustanovenia Exekučného poriadku.

Podľa § 33 ods. 1 Exekučného poriadku exekútor zodpovedá za škodu tomu, komu ju spôsobil on alebo jeho zamestnanci v súvislosti s činnosťou podľa tohto zákona. Exekútor sa   zbaví   zodpovednosti,   ak   preukáže,   že   škode   nemohol   zabrániť   ani   pri   vynaložení všetkého úsilia, ktoré možno od neho požadovať.

Podľa § 55 ods. 1 Exekučného poriadku právo   na   vec,   ktoré   nepripúšťa   exekúciu, môže tretia osoba uplatniť voči oprávnenému na súde návrhom na vylúčenie veci z exekúcie podľa osobitného predpisu.

Podľa § 56 ods. 3 Exekučného poriadku aj   bez   návrhu   môže   súd   povoliť   odklad exekúcie, ak možno očakávať, že exekúcia bude zastavená (§ 57).

Podľa § 57 ods. 1 písm. e) Exekučného poriadku   exekúciu   súd zastaví, ak bolo právoplatne rozhodnuté, že exekúcia postihuje vec, na ktorú má niekto právo nepripúšťajúce exekúciu (§ 55).

Podľa   §   140   ods.   2   písm.   k)   Exekučného   poriadku   dražobná   vyhláška   musí obsahovať   výzvu,   aby   uplatnenie   práv,   ktoré   nepripúšťajú   dražbu   (§   55   ods.   1),   sa preukázalo pred začatím dražby s upozornením, že inak by sa také práva nemohli uplatniť na ujmu vydražiteľa, ktorý bol dobromyseľný.

Podľa § 147 ods. 1 Exekučného poriadku dražitelia, oprávnený, povinný, zástupcovia obce a obvodného úradu (§ 137 ods. 2), ak sú prítomní na dražbe, môžu vzniesť u exekútora námietky proti udeleniu príklepu. Okrem toho môže do troch dní odo dňa dražby vzniesť námietky každý, komu v rozpore s ustanovením § 141 ods. 2 nebola doručená dražobná vyhláška, a preto nebol na dražbe prítomný.

Podľa   §   147   ods.   2   Exekučného   poriadku   námietky   sa   zapíšu   do   zápisnice. O námietkach rozhoduje súd (§ 45). Proti rozhodnutiu súdu o námietkach nie je prípustné odvolanie.

Podľa   §   148   ods.   1   Exekučného   poriadku   udelenie   príklepu   podlieha schváleniu súdom (§ 45). Proti rozhodnutiu súdu o príklepe nie je prípustné odvolanie.

Ústavný   súd   v súvislosti   s posudzovaním   opodstatnenosti   sťažnosti   považoval   za potrebné poukázať na relevantnú časť rozsudku okresného súdu č. k. 22 C 138/2000-179 z 13. júna 2006, v ktorej sa uvádza:

„Oznámením Ing. M. S. o podaní žaloby o vylúčenie veci z exekúcie a návrhom na zastavenie exekúcie, vznikla zákonná prekážka vykonaniu exekúcie predajom nehnuteľností, preto mal odporca po doručení návrhu na vylúčenie veci z exekúcie dňa 17. 12. 1998 túto skutočnosť   oznámiť   súdu   a   navrhnúť   povolenie   odkladu   exekúcie   predajom   predmetnej nehnuteľnosti podľa § 56 ods. 3 Exekučného poriadku do ukončenia konania o vylúčenie veci z exekúcie pred OS v Liptovskom Mikuláši sp. zn. 9 C 351/98.

Z   ustanovenia   exekučného   poriadku   je   zrejme,   že   ak   nie   sú   splnené   podmienky vykonania exekúcie predajom nehnuteľnosti a dražby, nemožno exekúciu vykonať, ako to vyplýva z ust. § 134 ods. 1 Exekučného poriadku.

V zmysle ust. § 33 ods. 1 Exekučného poriadku exekútor zodpovedá za škodu tomu, komu ju spôsobil on alebo jeho zamestnanci v súvislosti s činnosťou podľa tohto zákona. Exekútor   sa   zbaví   zodpovednosti,   ak   preukáže,   že   škode   nemohol   zabrániť   ani   pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré možno od neho požadovať.

Odporca   vykonal   exekúciu   predajom   nehnuteľnosti,   ktorá   nebola   vo   vlastníctve povinného   a   tým   zasiahol   do   práv   právneho   predchodcu   navrhovateľky   a   spôsobil   mu škodu.... Vznik škody je daný skutočnosťou, že Ing. S. do uskutočnenia dražby a následným schváleným príklepom stratil akúkoľvek možnosť nakladať s vydraženou nehnuteľnosťou a príčinná   súvislosť   medzi   vznikom   škody   a   výkonom   exekučnej   činnosti   je   v samotnom postupe odporcu, ktorý ako exekútor vykonal dražbu i napriek tomu, že mala byť zrušená mal sa teda zdržať pokračovania výkonu exekúcie vzhľadom na to, že už 17. 12. 1998 mu bol doručený návrh o vylúčenie veci z exekúcie, teda zodpovedá za vzniknutú škodu na ktorú ho súd zaviazal v celkovej výške 4.800.000,- Sk a prísl.“

V relevantnej časti odôvodnenia sťažnosťou napadnutého rozsudku krajského súdu č. k. 5 Co 364/2009-330 z 24. februára 2010 sa najmä uvádza:

„V   prvom   rade   treba   zdôrazniť,   že   pokiaľ   dovolací   súd   poukázal   na   teoretickú právnickú literatúru, ktorá sa prikláňa k povinnosti exekútora počkať s vykonaním exekúcie v prípadoch podania excindačnej žaloby... znamená to, že si tento právny názor osvojil a tak je tento právny názor pre odvolací súd záväzný.

Aj   keď   zo   žiadneho   ust.   cit.   EP   výslovne   nevyplýva,   žeby   doručením   žaloby o vylúčenie veci z exekúcie exekútorovi sa ten mal zdržať pokračovania v exekúcii predajom nehnuteľnosti   a   vyhlásená   dražba   mala   byť   zrušená,   lebo   vznikla   zákonná   prekážka vykonania   exekúcie,   bol   urobený   záver,   že   o   vynaloženie   všetkého   úsilia   zo   strany žalovaného, t. j. každej možnej starostlivosti, ktorú by bolo možné za daných podmienok konkrétneho prípadu vyvinúť, aby sa zabránilo vzniku škody, by šlo len vtedy ak by bol na podnet právneho predchodcu žalobkyne, ktorý mu doručil excindačnú žalobu, na uvedenú skutočnosť prihliadol a oznámil ju exekučnému súdu, počkal s vykonaním exekúcie a v nej nepokračoval.

V prejednávanej veci bolo nepochybne a jednoznačne zistené – a žalovaný to ani nepopieral –, že v čase konania dražby vedel, že na nehnuteľnosti niekto iný uplatňuje právo vylučujúce vykonanie exekúcie. Nemôže byť spor o tom, že ak by bol po doručení excindačnej žaloby 17. 12. 1998, oznámil túto skutočnosť exekučnému súdu a s vykonaním exekúcie počkal, exekučný súd by bol mohol podľa § 56 ods. 3 cit. EP povoliť odklad exekúcie   predajom   predmetnej   nehnuteľnosti   do   ukončenia   konania   9   C   351/98   OS o vylúčenie veci z exekúcie.“

Vychádzajúc   z citovaného   ústavný   súd   poukazuje   na   skutočnosť,   že   jednou   zo základných   zásad   exekučného   konania   je,   že   oprávnený   má byť uspokojovaný výlučne z majetku   povinného,   a   nie   z   majetku   tretej   osoby.   Vzhľadom   na   to,   že   v priebehu exekučného konania nemožno vylúčiť situáciu, keď úkony exekútora postihnú aj veci, ktoré nepatria povinnému, ale svedčí im právo tretej osoby, proti ktorej je exekúcia neprípustná, obsahuje Exekučný   poriadok   v   §   55   ods.   1   možnosť   podania   žaloby   o   vylúčenie   veci z exekúcie, tzv. excindačnej žaloby tretími osobami. Zmyslom zakotvenia inštitútu žaloby o vylúčenie   veci   z   exekúcie   je   zabezpečenie   ochrany   vlastníckych   práv   tretích   osôb, prostredníctvom   ktorej   možno zabrániť tomu, aby nedošlo v rámci exekučného konania k predaju veci nepatriacej povinnému. Tento záver je možné vyvodiť aj z ustanovenia § 140 ods. 2 písm. k) Exekučného poriadku.

Ak má byť naplnený zmysel a účel žaloby o vylúčenie veci z exekúcie, mal by súdny exekútor v prípade, že mu je podanie takejto žaloby oznámené, počkať na právoplatné rozhodnutie súdu o takejto žalobe, prípadne informovať exekučný súd o podaní excindačnej žaloby, pričom tento súd môže aj bez návrhu povoliť odklad exekúcie, ak možno očakávať, že exekúcia bude zastavená. Len takýto postup súdneho exekútora zodpovedá zmyslu a účelu excindačnej žaloby, ako aj požiadavke vynaloženia všetkého úsilia, ktoré možno od súdneho exekútora požadovať.

Povinnosť súdneho exekútora vyčkať s predajom veci v rámci exekučného konania potom, ako sa dozvedel o podaní žaloby o vylúčenie veci z exekúcie (prípadne povinnosť oznámiť túto skutočnosť exekučnému súdu), vyplýva z ustanovenia § 33 ods. 1 Exekučného poriadku, podľa ktorého exekútor zodpovedá za škodu tomu, komu ju spôsobil on alebo jeho   zamestnanci   v   súvislosti   s   činnosťou   podľa   tohto   zákona.   Exekútor   sa   zbaví zodpovednosti, ak preukáže, že škode nemohol zabrániť ani pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré   možno   od   neho   požadovať.   Toto   ustanovenie   obsahuje   všeobecnú   prevenčnú povinnosť   súdneho   exekútora   predchádzať   vzniku   škody   v   rámci   exekučného   konania. Zodpovednosť súdneho exekútora je v tomto prípade objektívna bez ohľadu na zavinenie, s prípadnou možnosťou liberácie.

Ak sa sťažovateľ v situácii, keď vedel, že právnym predchodca žalobkyne podal žalobu o vylúčenie veci z exekúcie, rozhodol v exekúcii predajom spornej nehnuteľnosti pokračovať a dražbu vykonať, nesplnil si svoju prevenčnú povinnosť a vzal na seba z tohto rozhodnutia plynúce riziko.

Z rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. 11 C 321/98-24 z 22. januára 1999, ktorý nadobudol právoplatnosť 6. apríla 1999, ktorým bolo určené, že odstúpením Ing.   M.   S.   od   zmluvy   sa   táto   od   začiatku   zrušuje,   vyplýva,   že   vlastníkom   predmetnej nehnuteľnosti nebol povinný, ale Ing. M. S., keďže účinky platného odstúpenia od zmluvy pôsobia ex tunc a platným odstúpením od zmluvy zanikajú všetky práva a povinnosti oboch strán, ktoré pre ne vyplývajú zo zmluvy. Je teda nepochybné, že sťažovateľ predal vec nepatriacu povinnému, čo   je neprípustné. Z tohto dôvodu nie je možné akceptovať ani námietku   sťažovateľa   spočívajúcu   v   tvrdení,   že   predal   nehnuteľnosť,   ktorá   bola   vo vlastníctve povinného.

Citované právne závery uvedené v rozsudku krajského súdu č. k. 5 Co 364/2009-330 z 24. februára 2010 v spojení s právnymi závermi uvedenými v rozsudku okresného súdu č. k. 22 C 138/2000-179 z 13. júna 2006 sú preto podľa názoru ústavného súdu z ústavného hľadiska udržateľné a nemožno ich v žiadnom prípade považovať za arbitrárne.

Vo   vzťahu   k   námietke   sťažovateľa,   podľa   ktorej   mohol   právny   predchodca žalobkyne podať „námietky proti príklepu, podať odvolanie proti rozhodnutiu súdu, ktorým súd schválil príklep, využiť mimoriadne opravné prostriedky proti rozhodnutiu súdu, a to dovolanie, resp. podnet na podanie mimoriadneho dovolania“, ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že v zmysle už citovaných ustanovení Exekučného poriadku (§ 147 ods. 1 a   §   148   ods.   1)   právny   predchodca   žalobkyne   nebol   osobou   oprávnenou   na   podanie námietok   proti   príklepu,   pričom   proti   rozhodnutiu   súdu   o   príklepe   nie   je   prípustné odvolanie.   Rovnako   neprichádzalo   do   úvahy   podanie   dovolania   právnym   predchodcom žalobkyne,   keďže   dovolaním   je   možné   napadnúť   len   rozhodnutie   odvolacieho   súdu. V prípade rozhodovania exekučného súdu o námietkach proti príklepu, ako aj o schválení príklepu ide o jednoinštančné konanie. Navyše, dovolanie môže podať len účastník konania (aj   exekučného),   ktorým   právny   predchodca   žalobkyne   nebol.   Podnet   na   podanie mimoriadneho   dovolania   nemožno   považovať   za   účinný   právnym   prostriedok   nápravy, keďže závisí len od rozhodnutia generálneho prokurátora Slovenskej republiky, či takémuto podnetu vyhovie a mimoriadne dovolanie podá.

Sťažovateľ   v sťažnosti   tiež   namietal,   že   právny   predchodca   žalobkyne   stratil možnosť disponovať s nehnuteľnosťou nie uskutočnením dražby, ale až právoplatnosťou rozhodnutia   súdu   o   schválení   udelenia   príklepu,   na   základe   ktorého   sa   vydražiteľ   stal vlastníkom draženej nehnuteľnosti, a preto nie je daný jeden zo základných predpokladov zodpovednosti za škodu, a to príčinná súvislosť medzi údajným protiprávnym konaním sťažovateľa a údajnou škodou vzniknutou žalobkyni. V súvislosti s touto námietkou ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že sťažovateľ v danom prípade neinformoval exekučný súd o podaní excindačnej žaloby Ing. M. S., hoci tak urobiť mal, a preto nemal exekučný súd nijaký dôvod   neschváliť udelenie príklepu   v prospech   úspešného vydražiteľa. Za týchto okolností ani táto námietka sťažovateľa neobstojí.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že   námietky   sťažovateľa   k napadnutému   rozsudku   krajského   súdu   sú   zjavne neopodstatnené, a preto ním nemohlo dôjsť k porušeniu práv označených sťažovateľom. Na tomto základe ústavný súd sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť ako celok odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. septembra 2010