znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 308/08-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. marca 2009 v senáte zloženom   z predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   a zo   sudcov   Jána   Lubyho   a Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti M. P., D., J. P., D., a Ž. H., D., zastúpených advokátkou JUDr. M. J., P., ktorou namietajú porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 108/1997, za účasti Okresného súdu Prešov, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo M. P., J. P. a Ž. H. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 108/1997 p o r u š e n é   b o l o.

2.   Okresnému   súdu   Prešov p r i k a z u j e   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 12 C 108/1997 konať bez zbytočných prieťahov.

3. M. P., J. P. a Ž. H. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie každému po 1 400 € [slovom tisícštyristo eur (42 176,04 Sk)], ktoré im j e   Okresný súd Prešov p o v i n n ý zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Prešov j e   p o v i n n ý   uhradiť M. P., J. P. a Ž. H. trovy právneho zastúpenia   v sume   459,54   €   [slovom   štyristopäťdesiatdeväť   eur   a päťdesiatštyri   centov (13 844   Sk)]   na   účet   ich   právnej   zástupkyne   JUDr.   M.   J.,   P.,   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. júna 2008 doručená sťažnosť M. P., D., J. P., D., a Ž. H., D. (ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených advokátkou JUDr. M. J., P., ktorou namietajú porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 108/1997.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   okresnému   súdu   bola   24.   marca   1997   podaná   proti sťažovateľom žaloba M. M., J. M., F. M., S. M., J. M. a F. M. (ďalej len „žalobcovia“) o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa v katastrálnom území D., a to k susediacim pozemkom parc. č. 378, 379, 380 - 385, 387 a 690/2. Vec bola okresným súdom zaevidovaná pod sp. zn. 12 C 108/1997.

Sťažovatelia   uviedli,   že   od   začatia   konania „...   Súd   nekonal   tri   mesiace   a až uplynutím tejto doby doručil žalovaným žalobu s výzvou na vyjadrenie. Žalovaní sa vyjadrili bez zbytočného odkladu dňa 6. 7. 1997. Pojednávanie bolo zvolané na 21. 1. 1998. V danom období   súd   nekonal   skoro   6   mesiacov.   Predvolania   na   pojednávania   boli   doručované v mesiaci december 1998.

2. K ďalším prieťahom došlo v čase od zmeny petitu žaloby žalobcami od 30. 3. 1998 do 4. 5. - 6. 5. 1998, kedy bola zmena žaloby zaslaná k vyjadreniu a v čase od 6. 5. do 8. 9. 1998, kedy bolo vytýčené ďalšie pojednávanie. Toto pojednávanie bolo následne odročené z dôvodu prevzatia právneho zastúpenia JUDr. P. za účelom naštudovania spisu. Ďalšie pojednávanie, ktoré bolo vytýčené, bolo odročené na 18. 11. 1998 a vo veci sa nekonalo z dôvodu kúpeľnej liečby sudcu a aj toto pojednávanie bolo odročené na nový termín 3. 2. 1999. V danom období vznikli prieťahy od 18. 11. 1998 do 3. 2. 1999.

3. Pojednávanie dňa 3. 2. 1999 za prítomnosti všetkých účastníkov sa konalo a bol vytýčený nový termín pojednávania na deň 12. 5. 1999. Toto pojednávanie bolo odročené na 21. 9. 1999 za účelom doručenia geometrického plánu. Táto lehota je podľa nášho názoru neprimerane dlhá a došlo k prieťahom od 12. 5. 1999 do 21. 9. 1999. Do 30. 9. 1999 súd vykonával úkony.

4. Od 30. 9. 1999 do 29. 5. 2000, kedy bol ustanovený vo veci znalec, súd nekonal. Znalec znalecký posudok v ustanovenej lehote 60 dní nevyhotovil.

5. Od septembra roku 2000 do 29. 1. 2001 súd vo veci nekonal a vznikli prieťahy v konaní. Dňa 29.1.2001 bol súdny spis dočasne pridelený JUDr. B. z dôvodu stáže sudkyne na Krajskom súde v Prešove a dňa 29.1.2002 bol súdny spis vrátený pôvodnej sudkyni. Tu došlo k prieťahom v trvaní jedného roka.

6. Následne súd vykonával úkony súvisiace s dokazovaním až do 29. 7. 2002, kedy bolo účastníkom konania doručené uznesenie o zmene rozvrhu práce a vec bola pridelená ďalšiemu sudcovi JUDr. B. z dôvodu odchodu JUDr. G. na Krajský súd v Prešove. V danom období došlo k prieťahom zavineným OS Prešov v trvaní 8 mesiacov.

7. V období od 15. 4. 2003 do 12. 12. 2003 OS v Prešove nekonal, čo spôsobilo prieťahy v konaní v trvaní 7 mesiacov. Následne súd vykonával úkony až do 25. 10. 2004.

8.   Na   deň   25.   10.   2004   bolo   vytýčené   pojednávanie,   ktoré   bolo   odročené   pre práceneschopnosť sudcu na 14. 2. 2005. Tu došlo k prieťahom v konaní v trvaní 3 mesiacov.

9.   Následne   súd   konal   až   do   23.   2.   2006,   kedy   bol   súdny   spis   predložený KS v Prešove z dôvodu odvolania voči rozhodnutiu. V čase od 7. 7. 2006, kedy bolo súdu doručené vyjadrenie žalovaných až do doručenia predvolania na pojednávanie dňa 31. 7. 2007 súd nekonal a vznikli prieťahy v konaní v trvaní 6 mesiacov. Následne súd vykonával úkony súvisiace s dedičským konaním po zomrelej žalobkyni F. M. Dňa 25. 4. 2007 KS v Prešove zrušil rozsudok OS a vec vrátil OS Prešov na doplnenie dokazovania.

10. OS v Prešove doručil 15.6.2007 predvolania na pojednávanie vytýčené na deň 8. 10. 2007. Toto pojednávanie bolo odročené na deň 14. 1. 2008 za účelom uzatvorenia mimosúdnej dohody. Máme za to, že v tomto období vznikli prieťahy v konaní od 15. 6. 2007 do 14. 1. 2008. Súd pochybil aj pri odročení pojednávania z dôvodu mimosúdnej dohody, pretože právny zástupca žalobcom už takúto dohodu navrhoval, ale z prejavov žalobcov bolo zrejmé, že takúto dohodu nie sú ochotní uzavrieť. Návrh na odročenie pojednávania bolo zo strany žalobcov účelové.

11. Z dôvodu odchodu sudcu JUDr. B. na KS v Prešove bola vec pridelená novému sudcovi Mgr. A. P. dňa 25. 1. 2008. Od tohto dátumu súd nekonal až do 1. 4. 2008, kedy vyzval právneho zástupcu žalobcov k vyjadreniu, či došlo k uzavretiu mimosúdnej dohody a vytýčil na tento termín pojednávanie.

12. Pojednávanie vytýčené na deň 1. 4. 2008 bolo odročené na deň 2. 5. 2008 za účelom ďalšieho dokazovania. Pojednávanie 2. 5. 2008 bolo odročené na neurčito z dôvodu obhliadky pozemkov na mieste samom. Máme za to, že týmto odročovaním pojednávaní došlo k ďalším prieťahom v konaní.“.

Podľa tvrdenia sťažovateľov v súdnom konaní trvajúcom viac ako 11 rokov „došlo k omeškaniu a prieťahom v celkovom trvaní 4 roky a 9 mesiacov“.

Sťažovatelia podali 25. februára 2008 okresnému súdu sťažnosť na prieťahy v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 108/1997. V odpovedi z 28. februára 2008 predseda okresného súdu vyhodnotil sťažnosť sťažovateľov ako dôvodnú.

Podľa názoru sťažovateľov došlo postupom okresného súdu v namietanom konaní (predovšetkým nečinnosťou a výmenou sudcov) k porušeniu ich základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Sťažovatelia   v tejto   súvislosti   žiadajú,   aby   ústavný   súd   deklaroval   porušenie   ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy okresným súdom v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 108/1997, prikázal okresnému súdu, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 108/1997 konal bez zbytočných prieťahov, priznal im   finančné   zadosťučinenie   spolu   v sume   4 979,09   €   (150   000   Sk),   každému   v sume 1 659,70 € (50 000 Sk) a náhradu trov konania v sume 459,54 € (13 844 Sk).

Ústavný   súd   sťažnosť   predbežne   prerokoval   a uznesením   č.   k.   IV.   ÚS   308/08-9 z 24. septembra 2008 ju prijal na ďalšie konanie.

Na výzvu ústavného súdu účastníci konania oznámili, že súhlasia s prerokovaním veci bez ústneho pojednávania. Ústavný súd preto využil možnosť podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a upustil od ústneho pojednávania, lebo vzhľadom   na   charakter   veci,   kde   je   rozhodujúci   prehľad   spisu,   nemožno   od   ústneho pojednávania očakávať ďalšie objasnenie veci.

Predseda   okresného   súdu   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   podaním   sp.   zn. 1 SprO/1211/2008 z 1. októbra 2008 doručeným ústavnému súdu 6. októbra 2008 oznámil:„Jednotlivé   úkony   súdu   a prideľovanie   veci   konajúcim   sudcom   podrobne   opisuje obsah sťažnosti sťažovateľov, ktorá vychádza z odpovede predsedu Okresného súdu Prešov zo dňa 28. 2. 2008, preto tieto skutočnosti opakovane neuvádzam.

K   veci   samotnej   je   potrebné   uviesť,   že   tak,   ako   to   vyplýva   z genézy   spisového materiálu, vo veci konali štyria zákonní sudcovia. Dôvodom boli stáže na Krajskom súde v Prešove, následné prevolenie prvého a druhého konajúce sudcu na súd vyššieho stupňa. Z obsahu   spisu   vyplýva,   že   ide   o zložité   konanie   o určenie   vlastníckeho   práva, v ktorom   boli   vypracované   dva   znalecké   posudky.   Následne   vykonávané   konajúcimi sudcami   ohliadky   na   mieste   samom.   Každý   sudca   potreboval   primeranú   lehotu   na preštudovanie spisového materiálu, pritom senát 12 C obsahoval pri každom prerozdelení vecí minimálne cca 350 živých vecí.

Preto   žiadam,   aby   bolo   vyslovené,   že   nedošlo   k porušeniu   ústavného   práva sťažovateľov M. a J. P. a Ž. H. zaručenej čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.“

Právna zástupkyňa sťažovateľov reagovala na vyjadrenie okresného súdu podaním doručeným   ústavnému   súdu   20.   októbra   2008,   v ktorom   uviedla,   že „...   ako   právny zástupca sťažovateľov chápem problémy Okresného súdu v Prešove v súvislosti so stážami sudcov na Krajskom súde v Prešove. Táto skutočnosť však nič nemení na tom, že bolo porušené právo sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 odstavec 2 Ústavy SR.“.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovatelia   sa   svojou   sťažnosťou   domáhajú   vyslovenia   porušenia   svojho základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 108/1997.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie (IV. ÚS 195/02).

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou   judikatúrou   (IV.   ÚS   74/02,   III.   ÚS   111/02,   III.   ÚS   142/03)   zohľadňuje   tri základné   kritériá,   ktorými   sú   právna   a faktická   zložitosť   veci,   o ktorej   súd   rozhoduje, správanie   účastníka   súdneho   konania   a postup   samotného   súdu.   V súlade   s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva ako súčasť prvého kritéria ústavný súd prihliada aj na predmet   sporu   (povahu   veci)   v posudzovanom   konaní   a jeho   význam   pre   sťažovateľov (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľov.

Z hľadiska   uplatnenia   kritéria   skutkovej   a právnej   zložitosti   veci   ústavný   súd konštatoval,   že   vzhľadom   na   predmet   konania   o určenie   vlastníckeho   práva k nehnuteľnostiam [v rámci neho aj o určenie, že nehnuteľnosť (podiel) patrí do dedičstva po nebohom] i na konkrétny priebeh konania treba vec považovať za skutkovo zložitú. Podľa názoru ústavného súdu si totiž povaha veci najmä vzhľadom na počet účastníkov konania (šesť žalobcov a traja žalovaní, neskôr okresný súd pripustil vstup do konania aj štvrtej žalovanej) vyžadovala jednak zisťovanie právnych nástupcov (dedičov) a ich adries, ako aj následné rozhodovanie o ich vstupe do konania, ďalej dokazovanie predovšetkým odborným   znaleckým   posudkom,   obhliadkou   na   mieste   samom,   ako   aj   vyjadreniami a výpoveďami účastníkov a svedkov   a zaobstaraním a vyhodnotením listinných   dôkazov. Ústavný súd však nepovažoval vec za právne zložitú.

Pokiaľ ide o správanie sťažovateľov ako účastníkov konania, ústavný súd pripúšťa, že   ich   viaceré   ospravedlnené   neúčasti   na   pojednávaní,   z dôvodu   ktorých   okresný   súd pojednávanie odročil (8. septembra 1998, 1. apríla 2008), neúčasť na obhliadkach na mieste samom (20. mája 2005, 26. júna 2008), ich návrhy na výsluch viacerých svedkov, návrh na overenie ich tvrdení na mieste samom, s ktorými sa okresný súd musel vysporiadať, mohli negatívne vplývať na priebeh a dĺžku namietaného konania, a preto túto okolnosť zohľadnil pri rozhodovaní o primeranom finančnom zadosťučinení.

Napokon   sa   ústavný   súd   zaoberal   samotným   postupom   okresného   súdu v posudzovanej veci.

Ústavný súd zo sťažnosti sťažovateľov obsahujúcej podrobnú chronológiu úkonov okresného   súdu,   z   vyjadrenia   predsedu   okresného   súdu   stotožňujúceho   sa   s popisom jednotlivých úkonov okresného súdu sťažovateľmi v sťažnosti, a tiež zo spisu okresného súdu   sp.   zn.   12   C   108/1997   zistil,   že   okresný   súd   bol   v posudzovanej   veci   v určitých obdobiach opakovane krátkodobo, ale aj dlhodobo nečinný.

Podľa   názoru   ústavného súdu   je poznačená zbytočnými prieťahmi   najmä tá   časť posudzovaného súdneho konania, keď po zaslaní spisu znalcovi (15. augusta 2000) okresný súd   až   21.   marca   2002   (po   19   mesiacoch)   urgoval   znalca   za   účelom   vypracovania znaleckého posudku a ten ho predložil okresnému súdu 26. marca 2002, a ďalej obdobie od vydania   uznesenia   o znalečnom   z   22.   júla   2002   do   12.   decembra   2003   (v   trvaní 17 mesiacov), keď okresný súd v zásade neurobil žiadny úkon smerujúci k právoplatnému skončeniu veci.

Pri posudzovaní období, v ktorých bol okresný súd nečinný, ústavný súd vychádzal zo   svojej   ustálenej   judikatúry,   v súlade   s ktorou   obdobie   poznamenané   nečinnosťou všeobecného   súdu,   keď   jeho   konaniu   nebráni   žiadna   zákonná   prekážka,   ústavný   súd posudzuje ako zbytočný prieťah v konaní (napr. III. ÚS 29/03, II. ÚS 3/00).

Ústavný súd v okolnostiach prípadu nemohol prijať argument predsedu okresného súdu, že „vo veci konali štyria zákonní sudcovia. Dôvodom boli stáže na Krajskom súde v Prešove, následne prevolenie prvého a druhého konajúce sudcu na súd vyššieho stupňa... pritom senát 12 C obsahoval pri každom prerozdelení vecí minimálne cca 350 živých vecí.“. V tejto   súvislosti   ústavný   súd   už   uviedol   (I.   ÚS   28/01,   I.   ÚS   108/02,   I.   ÚS   38/03, I. ÚS 145/03),   že   nedostatočné   personálne   obsadenie   súdu   a nadmerné   množstvo   vecí, v ktorých sa musí zabezpečiť súdne konanie, by mohlo len dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, ak sa za tým účelom prijali včas adekvátne opatrenia. Ústava v čl. 48 ods. 2 zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti, aby prijali príslušné   opatrenia   umožňujúce   prerokovanie   vecí   bez   zbytočných   prieťahov,   a tým vykonanie   spravodlivosti   v primeranej   lehote.   Z vyjadrenia   predsedu   okresného   súdu nevyplýva prijatie účinných opatrení.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnosti   sťažovateľov   vzal   do   úvahy   aj celkovú doterajšiu dĺžku namietaného konania, ktoré trvá už takmer 12 rokov. Takáto dĺžka súdneho konania nie je z hľadiska požiadaviek vyplývajúcich z čl. 48 ods. 2 ústavy akceptovateľná ani vo výnimočných prípadoch (podobne IV. ÚS 120/07). Na tomto závere nemení nič ani skutočnosť,   že   na   pojednávaní   konanom   17.   februára   2009   už   bol   vo   veci   vyhlásený rozsudok   (v   čase   rozhodovania   ústavného   súdu   ale   ešte   nebol   doručený   účastníkom konania). Ústavný súd vzal tiež do úvahy, že aj predseda okresného súdu vo svojej výpovedi z 28.   februára   2008   na   sťažnosť   sťažovateľov,   v ktorej   namietali   zbytočné   prieťahy v konaní, uviedol, že ich sťažnosť je dôvodná.

Vzhľadom   na uvedené ústavný súd   vyslovil,   že postupom   okresného   súdu   došlo v namietanom konaní k porušeniu základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, príp. nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, príp. prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

Vzhľadom na skutočnosť, že v čase rozhodovania ústavného súdu vec nebola ešte právoplatne skončená, ústavný súdu v súlade s § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde okresnému súdu prikázal, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 108/1997 konal bez zbytočných prieťahov.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje a z akých dôvodov sa ho domáha.

Sťažovatelia v petite sťažnosti žiadajú, aby im bolo priznané finančné zadosťučinenie v sume celkom 4 979,09 € (150 000 Sk), každému po 1 659,70 € (50 000 Sk). Uplatňovanú sumu   zadosťučinenia   sťažovatelia   odôvodňujú   vysokou   mierou   právnej   neistoty, spôsobujúcou   im   psychické   zaťaženie,   zhoršenie   zdravotného   stavu   a zvýšené   finančné náklady spojené s vedením súdneho sporu.

Pri   určovaní   výšky   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal   zo   zásad spravodlivosti,   z ktorých   vychádza   Európsky   súd   pre   ľudské   práva,   keď   priznáva spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd, so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   konkrétne   okolnosti   danej   veci   zakladajúce   porušenie   označeného práva (doterajšiu dĺžku súdneho konania vedeného okresným súdom, čiastočne berúc do úvahy   „faktickú“   zložitosť   prerokúvanej   veci,   vrátane   správania   sťažovateľov,   dobu zbytočných   prieťahov   okresného   súdu   v konaní)   ústavný   súd   považoval   za   odôvodnené priznať sťažovateľom finančné zadosťučinenie v sume 1 400 € (42 176,40 Sk) pre každého z nich.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľov,   ktoré   im vznikli v súvislosti s ich   právnym zastupovaním advokátkou   JUDr. M. J. v konaní pred ústavným   súdom.   Podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   môže v odôvodnených   prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľom   vznikli   trovy   konania   z dôvodu   právneho   zastúpenia   advokátkou, ktorá pre každého zo sťažovateľov vykonala dva úkony právnej služby, pričom išlo o úkony vykonané v roku   2008.   Právna   zástupkyňa   sťažovateľov   vyčíslila   trovy   konania   sumou 459,54 € (13 844 Sk). Keďže suma ňou vyčíslená neprekračovala sumu vypočítanú podľa príslušných   ustanovení   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení   neskorších   predpisov,   ústavný   súd   priznal   sťažovateľom   úhradu   trov   konania v sume nimi požadovanej.

Trovy   konania   je   okresný   súd   povinný   uhradiť   na   účet   právnej   zástupkyne sťažovateľov (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

V zmysle čl. 133 ústavy, podľa   ktorého proti   rozhodnutiu ústavného súdu   nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. marca 2009