znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 308/04-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. októbra 2004 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Alfréda   Juríčka   a   Ľubice   Juríčkovej,   obaja   bytom   K., zastúpených advokátkou JUDr. E. Ľ., B., ktorou namietajú porušenie ich základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu   v   Trenčíne   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 4 CoE 78/03, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   Alfréda   Juríčka   a   Ľubice   Juríčkovej o d m i e t a   ako   zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 16. septembra 2004   doručená   sťažnosť   Alfréda   Juríčka   a   Ľubice   Juríčkovej   (ďalej   len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie ich základného práva na súdnu a inú právnu ochranu   podľa   čl. 46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 CoE 78/03.

Sťažovatelia v sťažnosti uvádzajú, že v exekučnom konaní vydražili nehnuteľnosti „z kat. úz. K., a to parc. č. 2123/1-zast. pl. o výmere 93 m2 a čerpaciu stanicu PH s. č. 429, za sumu 438.090 Sk, ktorú ihneď poukázali na účet súdneho exekútora J. K.“.

Okresný súd Prievidza (ďalej len „okresný súd“) uznesením zo 4. júna 2003 príklep súdneho   exekútora   neschválil.   Proti   tomuto   uzneseniu   podali   sťažovatelia   odvolanie, o ktorom rozhodoval krajský súd, ktorý uznesenie okresného súdu 30. júna 2004 potvrdil.

Porušenie   svojich   práv   vidia   sťažovatelia   okrem   iného   aj   v   tom,   že   spravodlivý proces   musí   vylúčiť   ľubovôľu   v rozhodovaní   a musí   tiež   zaistiť účinnú   súdnu   ochranu, pričom   v   danom   prípade   súdy   rozhodovali   po   vyše   dvoch   rokoch   a   bez   relevantného procesného úkonu - námietok. Z ústavného princípu nezávislosti súdov vyplýva i zásada voľného   hodnotenia   dôkazov.   Podľa   názoru   sťažovateľov   súd   ani   v   tomto   prípade nepostupoval   správne,   pretože   zohľadnil   stanovisko   správcu   konkurznej   podstaty, ale nezohľadnil   potvrdenie   sťažovateľov   o dražbe,   ktoré   osvedčovalo,   že   tzv.   olejové hospodárstvo   čerpacej   stanice bolo vydražené s inou nehnuteľnosťou,   ktorej   príklep bol súdom schválený.

Vzhľadom na uvedené sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd vydal tento nález:

„1. Základné právo sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 4 CoE 78/03, porušené bolo.

2. Uznesenie Krajského súd v Trenčíne zo dňa 30. 6. 2004, sp. zn. 4 CoE 78/03 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľom priznáva finančné zadosťučinenie v sume 100.000,- Sk, ktorú sumu im vyplatí Krajský súd v Trenčíne do 2 mesiacov od doručenia nálezu.

4. Sťažovateľom   priznáva   náhradu   trov   konania   v sume   14.110 Sk   (tri   úkony po 4.534 + 136 Sk), ktorú im Krajský súd v Trenčíne vyplatí do 2 mesiacov od doručenia nálezu, k rukám ich právnej zástupkyni JUDr. E. Ľ.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje,   či   návrh   spĺňa   zákonom   predpísané   náležitosti   a či   nie   sú   dôvody   na   jeho odmietnutie.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti pravidelne skúma aj to, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označili sťažovatelia, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať   tú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Sťažovatelia   namietali,   že   postupom   krajského   súdu   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 4 CoE 78/03 došlo   k porušeniu   ich   základného   práva   na súdnu   a inú   právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. K porušeniu označených práv došlo podľa názoru sťažovateľov tým, že krajský súd nevyhovel   ich   odvolaniu proti rozhodnutiu okresného súdu,   ktorým   bol zamietnutý návrh sťažovateľov na schválenie príklepu súdneho exekútora.

Podľa § 134 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „exekučný poriadok“) sa exekúcia predajom nehnuteľnosti vzťahuje na nehnuteľnosť aj s jej súčasťami a príslušenstvom.Podľa   §   148   ods.   1   exekučného   poriadku   udelenie   príklepu   podlieha   schváleniu súdom.

Ústavný súd z obsahu sťažnosti zistil, že sťažovatelia na dražbe v exekučnom konaní vydražili „nehnuteľnosti z   kat.   úz.   K.,   a   to   parc.   č.   2123/1-zast.   pl.   o   výmere   93   m2 a čerpaciu   stanicu   PH   s.   č.   429“,   pričom   zaplatili   najvyššie   podanie.   Súdny   exekútor požiadal   okresný   súd   o udelenie   súhlasu   s   príklepom,   ktorý   príklep   súdneho   exekútora neschválil.   Proti   rozhodnutiu   okresného   súdu   podali   sťažovatelia   odvolanie,   o   ktorom krajský súd rozhodol tak, že rozhodnutie okresného súdu potvrdil.

Krajský   súd odôvodnil   neschválenie príklepu   skutočnosťou, „že v zozname aktív povinného ku dňu 31. mája 2002 sa nachádzajú dva výdajné stojany nafty, ktoré podľa tvrdenia   povinného   spolu   s   ostatným   zariadením   stavby   (nádržami,   čerpadlami)   tvoria príslušenstvo   k   stavbe,   sú   zaradené   v majetku   úpadcu   a patria   do   konkurznej   podstaty. Preto pri exekúcii predajom nehnuteľnosti mala byť riadne identifikovaná nielen hlavná vec, ale aj veci, ktoré sú jej súčasťou alebo príslušenstvom. Sporným v danej veci zostalo, či výdajné naftové stojany, čerpadlá a nádrže sú súčasťou alebo príslušenstvom stavby - čerpacej stanice pohonných hmôt alebo samostatnou vecou. Bez vyriešenia tejto otázky s poukazom   na   ust.   §   134   ods.   2   Exekučného   poriadku   nebolo   možné   príklep   súdneho exekútora   na   dražbe   konanej   dňa   14. júna 2002   schváliť.   Za   týmto   účelom,   keďže ide o odbornú otázku, mal súdny exekútor obstarať znalecký posudok“.

Obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podobne aj práva podľa čl. 6 ods. 1   dohovoru   je poskytnúť uplatňovanému   právu   súdnu   ochranu, ak sú   splnené všetky   procesné   podmienky   súdneho   konania.   Zmyslom   práva   na   súdnu   a inú   právnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie je umožniť každému reálny prístup k súdu a k tomu zodpovedajúca povinnosť súdu o veci konať. Už samotné konanie a rozhodovanie súdov   je   prejavom   toho,   že   základné   právo   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu   podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru bolo rešpektované.

K porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru by došlo vtedy, pokiaľ by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom   súde   a   pokiaľ   by   súd   odmietol   konať   a   rozhodovať   o   podanom   návrhu fyzickej alebo právnickej osoby.

Pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti sťažovateľa ústavný súd zohľadnil, že konanie a rozhodovanie všeobecných súdov sa uskutočňuje v predpísanom ústavnom a zákonnom   rámci,   ktorého   rešpektovanie   vylučuje   svojvôľu   v ich   postupe,   pričom vylúčenie svojvôle sa zabezpečuje viacerými prostriedkami vrátane ich povinnosti svoje rozhodnutia   odôvodniť.   Odôvodnenie rozhodnutí dovoľuje účastníkom   konania posúdiť, ako súd v ich veci vyložil a aplikoval príslušné procesné predpisy a tiež akými úvahami sa riadil pri svojom rozhodovaní o veci samej. Odôvodnenie rozhodnutí súdov tvorí v tomto smere   súčasť   spravodlivého   súdneho   procesu   a zodpovedá   základnému   právu   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Európsky súd pre ľudské práva v prípade Hadjanastssiou v. Grécko uviedol, že: „Zmluvné strany (dohovoru) požívajú širokú možnosť voľby primeraných prostriedkov, aby zaistili, že ich súdne systémy spĺňajú požiadavky čl. 6 dohovoru. Vnútroštátne súdy musia však dostatočne   jasne   uviesť   dôvody,   na   ktorých   sa   zakladajú   ich   rozhodnutia“   (sťažnosť č. 20945/87 a rozsudok súdu zo 16. decembra 2002). Požiadavka jasného a jednoznačného odôvodnenia súdnych rozhodnutí bez ohľadu na to, či ide o meritórne rozhodnutia alebo o rozhodnutia procesnej povahy, vystupuje do popredia v prípadoch, keď sa nimi rozhoduje o uplatnení   alebo   ochrane   základných   práv   a slobôd   upravených   buď   v ústave,   alebo v medzinárodnej zmluve o ľudských právach.

Z uvedeného hľadiska ústavný súd preskúmal sťažnosť samotného sťažovateľa a tiež označené rozhodnutie krajského súdu sp. zn. 4 Co 78/03 z 30. júna 2004 a dospel k záveru, že   sťažnosť   sťažovateľa,   ktorou   namietal   porušenie   svojho   základného   práva   podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, je zjavne neopodstatnená.

Ústavný   súd   podobne   ako   v   prípade   iných   sťažností   namietajúcich   porušenie označených práv pred krajským súdom tiež skúmal, či jeho rozhodnutie nebolo svojvoľné alebo   arbitrárne   a či   nezakladá   možnosť   porušenia   sťažovateľmi   označených   práv. Z postupu krajského súdu je zrejmé, aké skutočnosti uznal za základ svojich rozhodnutí. Ústavný súd nezistil medzi dôvodmi a skutočnosťami, ktoré sťažovatelia uvádzajú v konaní pred ústavným súdom, žiadny taký dôvod alebo skutočnosť, ktoré by mohli spochybniť právne závery   krajského súdu. Procesný   postup krajského súdu   sa   nejaví podľa   názoru ústavného   súdu   ako   svojvoľný,   neodôvodnený   a zjavne   neopodstatnený,   teda   taký, aby ústavný   súd   mohol   považovať   konanie   krajského   súdu   za   porušenie   označených základných práv.

O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom, v tomto prípade krajským súdom, by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení exekučného poriadku, že by sa zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, III. ÚS 14/04). Ústavný súd stabilne judikoval, že do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie   alebo rozhodovanie   bolo   zjavne   nedôvodné   alebo arbitrárne   (napr. I. ÚS 24/00, III. ÚS 53/02).

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností vyplýva, že sťažovateľom nebolo odňaté   ani   obmedzované   právo   byť   účastníkom   konania   a   že   mohli   svoje   práva   dané im hmotnými   a   procesnými   právnymi   predpismi   v   konaní   uplatniť.   Súdy   svoj   postup a rozhodnutie odôvodnili.

Nespokojnosť, resp. nestotožnenie sa sťažovateľov s obsahom uznesenia krajského súdu sp. zn. 4 CoE 78/03, nie je dôkazom jeho neústavnosti, arbitrárnosti alebo svojvôle, a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným.

Z uvedených   dôvodov   bolo   potrebné   sťažnosť   po   jej   predbežnom   prerokovaní odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú. Zároveň bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľov, keďže ústavný súd odmietol sťažnosť v celom rozsahu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. októbra 2004