znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 307/2014-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. mája 2014 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho   (sudca   spravodajca)   predbežne   prerokoval   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti POHOTOVOSŤ,   s. r. o.,   Pribinova 25,   Bratislava,   zastúpenej   Fridrich   Paľko, s. r. o., Grösslingová   4,   Bratislava,   konajúca   prostredníctvom   konateľa   a advokáta doc. JUDr. Branislava Fridricha, PhD., vedené pod spisovými značkami: Rvp 22890/2013, Rvp 22891/2013,   Rvp 22892/2013,   Rvp 22893/2013,   Rvp 22894/2013,   Rvp 22895/2013, Rvp 22896/2013,   Rvp 22897/2013,   Rvp 22898/2013   Rvp 22906/2013,   Rvp 22907/2013, Rvp 22908/2013,   Rvp 22909/2013,   Rvp 22910/2013,   Rvp 22911/2013,   Rvp 22912/2013, Rvp 22913/2013,   Rvp 22914/2013,   Rvp 22915/2013,   Rvp 22916/2013,   Rvp 22917/2013, Rvp 22918/2013,   Rvp 22919/2013,   Rvp 22920/2013,   Rvp 22921/2013,   Rvp 22922/2013, Rvp 22923/2013, Rvp 22924/2013 a Rvp 22925/2013, ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd:

-   postupom   Krajského   súdu   v Košiciach   v konaniach   vedených   pod   spisovými značkami: 8 CoE 154/2011 a jeho uznesením z 28. augusta 2012, 15 CoE 351/2012 a jeho uznesením   z 25.   októbra   2012,   6 CoE 59/2012   a jeho   uznesením   z 22.   mája   2012, 15 CoE 170/2012 a jeho uznesením zo 6. septembra 2012 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej   republiky   v konaniach   vedených   pod   spisovými   značkami:   5 ECdo 75/2013 a jeho uznesením z 11. septembra 2013, 6 ECdo 190/2013 a jeho uznesením z 26. septembra 2013, 6 Cdo 368/2012 a jeho uznesením z 29. júla 2013, 3 ECdo 3/2013 a jeho uznesením z 18. septembra 2013,

- postupom Krajského súdu v Nitre v konaniach vedených pod spisovými značkami: 9 CoE 83/2012   a jeho   uznesením   z 22.   júna   2012,   15 CoE 124/2012   a jeho   uznesením z 11. júla 2012, 7 CoE 103/2012 a jeho uznesením z 28. decembra 2012, 25 CoE 170/2012 a jeho uznesením z 31. októbra 2012, 8 CoE 100/2012 a jeho uznesením z 31. júla 2012 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaniach vedených pod spisovými značkami:   6 Cdo 401/2012   a jeho   uznesením   z 30.   mája   2013,   6 Cdo 439/2012   a jeho uznesením z 22. augusta 2013, 5 ECdo 90/2013 a jeho uznesením z 11. septembra 2013, 7 ECdo 8/2013 a jeho uznesením z 26. septembra 2013, 4 Cdo 326/2012 a jeho uznesením z 9. júla 2013,

-   postupom   Krajského   súdu   v Trenčíne   v konaniach   vedených   pod   spisovými značkami: 17 CoE 181/2012 a jeho uznesením z 30. januára 2013, 19 CoE 162/2012 a jeho uznesením z 28. septembra 2012, 23 CoE 243/2012 a jeho uznesením zo 17. októbra 2012, 19 CoE 532/2011 a jeho uznesením z 28. júna 2012, 23 CoE 259/2012 a jeho uznesením z 22.   novembra   2012,   2 CoE 279/2012   a jeho   uznesením   z 18.   októbra   2012, 3 CoE 184/2012   a jeho uznesením   z 8.   augusta   2012,   4 CoE 586/2011   a jeho uznesením z 29. júna 2012 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaniach vedených pod   spisovými   značkami:   3 ECdo 86/2013   a jeho   uznesením   zo 17.   septembra   2013, 7 ECdo 60/2013 a jeho uznesením z 11. septembra 2013, 7 ECdo 23/2013 a jeho uznesením z 11.   septembra   2013,   3 ECdo 68/2013   a jeho   uznesením   zo   6.   augusta   2013, 3 ECdo 32/2013 a jeho uznesením z 18. septembra 2013, 3 ECdo 24/2013 a jeho uznesením z 3. októbra 2013, 1 Cdo 303/2012 a jeho uznesením z 29. júla 2013, 3 Cdo 12/2013 a jeho uznesením z 18. septembra 2013,

-   postupom   Krajského   súdu   v Trnave   v konaniach   vedených   pod   spisovými značkami:   5 CoE 30/2012   a jeho   uznesením   z 26.   júna   2012,   10 CoE 300/2011   a jeho uznesením   z 10.   júla   2012,   11 CoE 527/2011   a jeho   uznesením   z   28.   novembra   2012, 3 CoE 119/2012 a jeho uznesením z 30. augusta 2012, 3 CoE 186/2012 a jeho uznesením z 29. januára 2013, 3 CoE 130/2012 a jeho uznesením z 20. septembra 2012, 5 CoE 22/2011 a jeho uznesením zo 7. augusta 2012, 23 CoE 642/2011 a jeho uznesením z 30. júla 2012 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaniach vedených pod spisovými značkami:   7 Cdo 43/2013   a jeho   uznesením   zo   14.   augusta   2013,   7 Cdo 21/2013   a jeho uznesením   zo   7.   augusta   2013,   3 Oboer 67/2013   a jeho   uznesením   z 25.   júla   2013, 1 Cdo 279/2012 a jeho uznesením z 22. augusta 2013, 6 ECdo 68/2013 a jeho uznesením z 19. júna 2013, 7 Cdo 10/2013 a jeho uznesením z 3. júla 2013, 4 Cdo 348/2012 a jeho uznesením zo 14. mája 2013, 5 ECdo 10/2013 a jeho uznesením z 21. augusta 2013,

- postupom Krajského súdu v Žiline v konaniach vedených pod spisovými značkami: 1 CoE 122/2012   a jeho   uznesením   z 8.   januára   2013,   9 CoE 62/2012   a jeho   uznesením z 29. novembra 2012, 6 CoE 19/2013 a jeho uznesením z 31. januára 2013, 9 CoE 28/2012 a jeho uznesením   z 26. apríla 2012 a postupom   Najvyššieho súdu   Slovenskej republiky v konaniach   vedených   pod   spisovými   značkami:   3 ECdo 25/2013   a jeho   uznesením zo 6. augusta 2013,   3 ECdo 40/2013   a jeho   uznesením   z 18.   septembra   2013, 3 ECdo 195/2013   a jeho   uznesením   z 12.   septembra   2013,   3 Cdo 358/2012   a jeho uznesením z 15. augusta 2013, a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod spisovými značkami:   Rvp 22890/2013,   Rvp 22891/2013,   Rvp 22892/2013,   Rvp 22893/2013, Rvp 22894/2013,   Rvp 22895/2013,   Rvp 22896/2013,   Rvp 22897/2013,   Rvp 22898/2013 Rvp 22906/2013,   Rvp 22907/2013,   Rvp 22908/2013,   Rvp 22909/2013,   Rvp 22910/2013, Rvp 22911/2013,   Rvp 22912/2013,   Rvp 22913/2013,   Rvp 22914/2013,   Rvp 22915/2013, Rvp 22916/2013,   Rvp 22917/2013,   Rvp 22918/2013,   Rvp 22919/2013,   Rvp 22920/2013, Rvp 22921/2013,   Rvp 22922/2013,   Rvp 22923/2013,   Rvp 22924/2013   a   Rvp 22925/2013 s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 22890/2013.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 25. novembra 2013   doručené   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s. r. o.   (ďalej   len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   podľa   čl. 47   Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“):

-   postupom   Krajského   súdu   v Košiciach   v konaniach   vedených   pod   spisovými značkami: 8 CoE 154/2011 a jeho uznesením z 28. augusta 2012, 15 CoE 351/2012 a jeho uznesením   z 25.   októbra   2012,   6 CoE 59/2012   a jeho   uznesením   z 22.   mája   2012, 15 CoE 170/2012 a jeho uznesením zo 6. septembra 2012 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   v konaniach   vedených   pod   spisovými značkami:   5 ECdo 75/2013   a jeho   uznesením   z 11.   septembra   2013,   6 ECdo 190/2013 a jeho uznesením z 26. septembra 2013, 6 Cdo 368/2012 a jeho uznesením z 29. júla 2013, 3 ECdo 3/2013 a jeho uznesením z 18. septembra 2013,

- postupom Krajského súdu v Nitre v konaniach vedených pod spisovými značkami: 9 CoE 83/2012   a jeho   uznesením   z 22.   júna   2012,   15 CoE 124/2012   a jeho   uznesením z 11. júla 2012, 7 CoE 103/2012 a jeho uznesením z 28. decembra 2012, 25 CoE 170/2012 a jeho uznesením z 31. októbra 2012, 8 CoE 100/2012 a jeho uznesením z 31. júla 2012 a postupom   najvyššieho   súdu   v konaniach   vedených   pod   spisovými   značkami: 6 Cdo 401/2012   a jeho   uznesením   z 30.   mája   2013,   6 Cdo 439/2012   a jeho   uznesením z 22. augusta   2013,   5 ECdo 90/2013   a jeho   uznesením   z 11.   septembra   2013, 7 ECdo 8/2013 a jeho uznesením z 26. septembra 2013, 4 Cdo 326/2012 a jeho uznesením z 9. júla 2013,

-   postupom   Krajského   súdu   v Trenčíne   v konaniach   vedených   pod   spisovými značkami: 17 CoE 181/2012 a jeho uznesením z 30. januára 2013, 19 CoE 162/2012 a jeho uznesením z 28. septembra 2012, 23 CoE 243/2012 a jeho uznesením zo 17. októbra 2012, 19 CoE 532/2011 a jeho uznesením z 28. júna 2012, 23 CoE 259/2012 a jeho uznesením z 22.   novembra   2012,   2 CoE 279/2012   a jeho   uznesením   z 18.   októbra   2012, 3 CoE 184/2012   a jeho uznesením   z 8.   augusta   2012,   4 CoE 586/2011   a jeho uznesením z 29. júna   2012   a   postupom   najvyššieho   súdu   v konaniach   vedených   pod   spisovými značkami:   3 ECdo 86/2013   a jeho   uznesením   zo 17.   septembra   2013,   7 ECdo 60/2013 a jeho uznesením z 11. septembra 2013, 7 ECdo 23/2013 a jeho uznesením z 11. septembra 2013,   3 ECdo 68/2013   a jeho   uznesením   zo   6.   augusta   2013,   3 ECdo 32/2013   a jeho uznesením   z 18.   septembra   2013,   3 ECdo 24/2013   a jeho   uznesením   z 3.   októbra   2013, 1 Cdo 303/2012   a jeho   uznesením   z 29.   júla   2013,   3 Cdo 12/2013   a jeho   uznesením z 18. septembra 2013,

-   postupom   Krajského   súdu   v Trnave   v konaniach   vedených   pod   spisovými značkami:   5 CoE 30/2012   a jeho   uznesením   z 26.   júna   2012,   10 CoE 300/2011   a jeho uznesením   z 10.   júla   2012,   11 CoE 527/2011   a jeho   uznesením   z 28.   novembra   2012, 3 CoE 119/2012 a jeho uznesením z 30. augusta 2012, 3 CoE 186/2012 a jeho uznesením z 29. januára 2013, 3 CoE 130/2012 a jeho uznesením z 20. septembra 2012, 5 CoE 22/2011 a jeho uznesením zo 7. augusta 2012, 23 CoE 642/2011 a jeho uznesením z 30. júla 2012 a postupom   najvyššieho   súdu   v konaniach   vedených   pod   spisovými   značkami: 7 Cdo 43/2013 a jeho uznesením zo 14. augusta 2013, 7 Cdo 21/2013 a jeho uznesením zo 7. augusta 2013, 3 Oboer 67/2013 a jeho uznesením z 25. júla 2013, 1 Cdo 279/2012 a jeho uznesením   z 22.   augusta   2013,   6 ECdo 68/2013   a jeho   uznesením   z 19.   júna   2013, 7 Cdo 10/2013 a jeho uznesením z 3. júla 2013, 4 Cdo 348/2012 a jeho uznesením zo 14. mája 2013, 5 ECdo 10/2013 a jeho uznesením z 21. augusta 2013,

-   postupom   Krajského súdu   v Žiline (spolu   ďalej aj „krajské súdy“)   v konaniach vedených pod spisovými značkami: 1 CoE 122/2012 a jeho uznesením z 8. januára 2013, 9 CoE 62/2012 a jeho uznesením z 29. novembra 2012, 6 CoE 19/2013 a jeho uznesením z 31.   januára   2013,   9 CoE 28/2012   a jeho   uznesením   z 26.   apríla   2012   (spolu   ďalej   aj „napadnuté   uznesenia   krajských   súdov“)   a   postupom   najvyššieho   súdu   v konaniach vedených pod spisovými značkami: 3 ECdo 25/2013 a jeho uznesením zo 6. augusta 2013, 3 ECdo 40/2013   a jeho   uznesením   z 18.   septembra   2013,   3 ECdo 195/2013   a jeho uznesením   z 12.   septembra   2013, 3 Cdo 358/2012   a jeho   uznesením   z 15.   augusta   2013 (spolu ďalej aj „napadnuté uznesenia najvyššieho súdu“).

Zo   sťažností   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   v   rámci   svojej   podnikateľskej   činnosti zaoberá poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmlúv o úvere sťažovateľka poskytla dlžníkom úver, pričom poskytnuté peňažné prostriedky jej boli dlžníci povinní vrátiť podľa podmienok dohodnutých v úverových zmluvách. Na zabezpečenie úverov bola priamo v úverových zmluvách dojednaná buď rozhodcovská doložka, ktorou bola v prípade sporu   medzi   zmluvnými   stranami   úverovej   zmluvy   založená   právomoc   Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného Slovenskou rozhodcovskou, a. s., Bratislava (ďalej len „rozhodcovský   súd“),   alebo   dlžníci   priamo   v úverových   zmluvách   splnomocnili sťažovateľkou menovite uvedenú tretiu osobu (ďalej len „splnomocnenec“), ktorá v prípade, ak dlžník svoje povinnosti z úverovej zmluvy nesplnil, mala oprávnenie podpísať v mene dlžníka notársku zápisnicu o uznaní dlhu dlžníkom, ktorá mala mať povahu exekučného titulu.

Z dôvodu, že dlžníci svoje záväzky vyplývajúce im z predmetných úverových zmlúv dobrovoľne neplnili, tieto sa voči sťažovateľke stali splatnými a v nadväznosti na uvedené sťažovateľka v prípadoch, kde bolo udelené splnomocnenie na spísanie notárskej zápisnice, na podklade tohto exekučného titulu (notárskej zápisnice) iniciovala začatie exekučných konaní, a v prípadoch, kde bola dojednaná rozhodcovská doložka, na jej podklade začala rozhodcovské konania pred zmluvnými stranami zvoleným rozhodcovským súdom, ktorého rozhodcovské rozsudky sa tak stali exekučnými titulmi, na podklade ktorých sťažovateľka iniciovala začatie exekučných konaní.

Potom,   ako   príslušné   okresné   súdy   v začatých   exekučných   konaniach   poverili sťažovateľkou zvoleného súdneho exekútora vykonaním exekučných konaní, uzneseniami príslušných okresných súdov boli exekúcie ex offo zastavené, resp. vyhlásené za neprípustné a následne   zastavené.   Na   základe   odvolaní sťažovateľky   boli   tieto   uznesenia   okresných súdov potvrdené uzneseniami príslušných krajských súdov ako vecne správne.

Okresné súdy podľa sťažovateľky rozhodli nad rámec svojej právomoci, keď bez návrhu   exekúcie   zastavili,   čím   jej   mali   odňať   možnosť   konať   pred   súdom,   pretože   jej nebolo umožnené vyjadriť sa, aj napriek tomu, že toto rozhodnutie v konečnom dôsledku zásadným spôsobom ovplyvnilo jej právne postavenie, hoci podľa nej má síce v tom-ktorom prípade k dispozícii exekučný titul, a to rozhodcovský rozsudok alebo notársku zápisnicu, avšak   tento   je   nevykonateľný.   Uvedené   pochybenie   okresných   súdov   podľa   tvrdenia sťažovateľky nenapravili ani krajské súdy.

Sťažovateľka   v   predostretej   argumentácii   namieta   právne   závery   vyplývajúce z rozhodovacej   činnosti   krajských   súdov   a   najvyššieho   súdu,   ktorým   vytýka   ich nesprávnosť   z   hľadiska   právneho   posúdenia   relevantných   hmotnoprávnych   ustanovení príslušných právnych predpisov na predmetnú právnu vec.

Sťažovateľka za relevantné pochybenie v postupe a rozhodovaní krajských súdov, ako   aj   najvyššieho   súdu   považuje   predovšetkým   skutočnosť,   že   o   zastavení   uvedených exekučných   konaní   bolo   rozhodnuté   bez   toho,   aby   boli   predtým   účastníci   exekučných konaní upozornení na podľa všeobecných súdov neprijateľnú (nekalú) zmluvnú podmienku a bolo im umožnené sa k nej vyjadriť. V nadväznosti na to sťažovateľka tvrdí, že mala byť ukrátená   o   reálnu   možnosť   domáhať   sa,   aby   všeobecné   súdy   konajúce   v   jej   právnych veciach   zohľadnili   jej   nesúhlas   so   záverom   o neprijateľnosti   zmluvnej   podmienky. Uvedeným   postupom   krajských   súdov   a   najvyššieho   súdu   došlo   podľa   sťažovateľky k porušeniu čl. 47 charty, teda k porušeniu práva na účinný prostriedok nápravy, ako aj práva na spravodlivý proces vrátane porušenia zásady kontradiktórnosti konania.

Najvyšší súd sa podľa   sťažovateľky tiež dopustil   porušenia jej základného práva na zákonného   sudcu   podľa   čl. 48   ods. 1   ústavy,   pretože   sa „neobrátil   na   Súdny   dvor Európskej únie s otázkou, ktorú paradoxne v čase jeho konania už Súdny dvor Európskej únie riešil ani nevyčkal na rozhodnutie Európskeho súdneho dvora...“. V tejto súvislosti sťažovateľka poukazuje na rozsudok Súdneho dvora Európskych spoločenstiev (ďalej len „Súdny   dvor“)   vo   veci   Banif   Plus   Bank   Zrt   proti   Csaba   Cipani   a   spol.   C-472/11 z 21. 2. 2013, z ktorého má vyplývať, že čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom   zmysle,   že   vnútroštátny   súd,   ktorý   konštatoval ex   offo nekalú   povahu   zmluvnej podmienky,   nemusí   na   to,   aby   mohol   vyvodiť   dôsledky   tohto   konštatovania,   čakať,   či spotrebiteľ informovaný o svojich právach navrhne, aby uvedená podmienka bola zrušená, avšak   zásada   kontradiktórnosti   vo   všeobecnosti   zaväzuje   vnútroštátny   súd,   ktorý konštatoval v rámci preskúmavania ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, informovať účastníkov konania v spore a vyzvať ich, aby sa k tomu kontradiktórne vyjadrili spôsobom, ktorý na tento účel ustanovujú vnútroštátne procesnoprávne predpisy.

Sťažovateľka je tiež toho názoru, že najvyšší súd „sa mal obrátiť na Súdny dvor Európskej   únie   vo   veci   výkladu   čl. 3   ods. 1   smernice   93/13/ES   v   tom   zmysle,   či rozhodcovská doložka, podľa ktorej musí spotrebiteľ riešiť spory s dodávateľom, ak tak navrhne   dodávateľ,   v   rozhodcovskom   konaní,   je   podľa   § 53   ods. 1   a   ods. 4   písm. r) Občianskeho zákonníka neprijateľnou podmienkou, pretože pri prihliadnutí na relevantnú judikatúru Spolkového súdneho dvora v Nemecku a Ústavného súdu Českej republiky by nemohol dodržať jednu z podmienok acte clair, že výklad a správna aplikácia čl. 3 ods. 1 smernice 93/13/ES musia byť úplne zjavné, čo vyžaduje zohľadniť okrem jazykových verzií textu, používania terminológie a právnych pojmov komunitárneho práva, vzatie na zreteľ odlišnosti interpretácie komunitárneho práva ak ubezpečenie sal, že výklad vnútroštátneho súdu je rovnako zjavný ostatným súdom členských štátov. Najvyšší súd Slovenskej republiky si túto povinnosť nesplnil.“. V tejto súvislosti sťažovateľka poukazuje na viacero rozhodnutí Spolkového súdneho dvora v Nemecku a Ústavného súdu Českej republiky.

V   nadväznosti   na   uvedené   sťažovateľka   navrhuje,   aby   ústavný   súd   vydal rozhodnutie,   ktorým   vysloví   porušenie   jej   základných   práv   podľa   čl. 46   ods. 1   a čl. 48 ods. 1   ústavy   a podľa   čl. 47   charty   a   práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   postupom a uzneseniami krajských súdov a postupom a uzneseniami najvyššieho súdu v uvedených konaniach, zruší uznesenia krajských súdov a uznesenia najvyššieho súdu, veci vráti na ďalšie konanie a sťažovateľke prizná primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých   nemá právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažností   je   námietka   sťažovateľky   o   porušení   ňou   označených   práv zaručených ústavou, chartou a dohovorom postupom a označenými uzneseniami krajských súdov, ako aj postupom a označenými uzneseniami najvyššieho súdu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi.Podľa čl. 47 charty každý, koho práva a slobody zaručené právom únie sú porušené, má za podmienok ustanovených v tomto článku právo na účinný prostriedok nápravy pred súdom.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Formuláciou   uvedenou   v   čl. 46   ods. 1   ústavy   ústavodarca   v   základnom   právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07, III. ÚS 24/2010).   Nútený   výkon   súdnych   a   iných   rozhodnutí   vrátane   súdnej   exekúcie podľa Exekučného poriadku je podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu (PL. ÚS 21/00, I. ÚS 5/00, II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04) súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerane   ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súde možno   v   konaní   o   sťažnosti   podľa   čl. 127   ústavy   použiť   na   prípadné   spojenie   vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S prihliadnutím na obsah sťažností, ktoré sú predmetom tohto prerokovania pred ústavným   súdom,   a   z   ich   obsahu   vyplývajúcu   právnu   a   skutkovú   súvislosť   a   taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a najvyššieho súdu, proti ktorému (okrem iného) tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, aplikujúc označené právne normy, tak, že predmetné sťažnosti spojil na spoločné konanie (bod 1 výroku tohto uznesenia).

II.2 K namietanému porušeniu označených práv postupom Krajského súdu v Košiciach   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   8 CoE 157/2011   a jeho   uznesením z 28. augusta 2012, ako aj postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 2 CoE 279/2012 a jeho uznesením z 18. októbra 2012

O   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   ide   vtedy,   keď   namietaným   postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil   sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody, reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05, II. ÚS 172/2011, I. ÚS 143/2014).

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nemá   zásadne   oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96, III. ÚS 151/05). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné   (I. ÚS 17/01).   Z   rozdelenia   súdnej   moci   v ústave   medzi   ústavný   súd a všeobecné   súdy   totiž   vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   je   opravnou   inštanciou   vo   veciach patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov.   Úlohou ústavného súdu   nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnou   zmluvou   podľa   čl. 7   ods. 5   ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).

Ústavný súd v danom prípade považoval za významné vyriešiť zásadný problém sťažovateľky, a to, či krajské súdy rozhodujúce v rámci exekučných konaní o odvolaniach proti   prvostupňovým   rozhodnutiam,   ktorými   boli   exekúcie   zastavené,   mali   právomoc skúmať   prípustnosť   exekúcií   z   hľadiska   relevantnosti   exekučných   titulov,   ktorými   boli rozhodcovské rozsudky rozhodcovského súdu, resp. notárske zápisnice obsahujúce právny záväzok.

Ústavný súd po preskúmaní sťažností zistil, že argumenty sťažovateľky sú v podstate totožné s jej argumentmi, ktoré použila v celom rade iných sťažností, o ktorých už pri ich predbežnom prerokovaní rozhodol tak, že ich vo vzťahu k uzneseniam krajských súdov, ktorými boli potvrdené rozhodnutia okresných súdov o zastavení exekúcií, odmietol ako zjavne neopodstatnené. Sťažovateľka v danom prípade označila len iné konania krajských súdov, postupom ktorých malo dôjsť k porušeniu ňou označených práv. Z takmer totožnej argumentácie sťažovateľky uvedenej v jej sťažnostiach možno vyvodiť, že odôvodnenie napadnutých   uznesení   krajských   súdov   obsahovalo,   čo   sa   týka skutkových   zistení a právneho posúdenia vecí krajskými súdmi, obdobné závery, ako vo veciach, ktoré už boli ústavným   súdom   predbežne   prerokované   a   podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde odmietnuté.

Ústavný súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach podrobne analyzoval dôvody zjavnej neopodstatnenosti sťažností sťažovateľky, pričom v týchto rozhodnutiach vyslovil, že okresný súd je nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj na účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku.   V tejto   súvislosti   na   podporu   svojej   argumentácie   ústavný   súd   poukázal   na ustálenú   judikatúru   najvyššieho   súdu,   ktorá   je   sťažovateľke   známa   aj   z   napádaných rozhodnutí krajského súdu v obdobných právnych veciach (napr. R 56/1995, R 58/1997, R 70/1998 a R 72/1998 publikované v Zbierke   stanovísk   najvyššieho súdu   a   rozhodnutí súdov Slovenskej republiky).

Pri predbežnom prerokovaní týchto sťažností sa teda ústavný súd plne stotožňuje s dôvodmi uvedenými vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach, napr. uzneseniach sp. zn. III. ÚS 242/2011 z 31. mája 2011, sp. zn. III. ÚS 397/2011 z 27. septembra 2011, sp. zn. II. ÚS 473/2011   z   20.   októbra   2011,   sp. zn.   I. ÚS 227/2012   zo   16.   mája   2012,   sp. zn. III. ÚS 397/2011 z 27. septembra 2011, sp. zn. I. ÚS 227/2012 zo 16. mája 2012, sp. zn. IV. ÚS 299/2012   zo   7.   júna   2012   sp. zn.   I. ÚS 382/2012   z   22.   augusta   2012,   sp. zn. II. ÚS 303/2012 z 5.   septembra 2012, sp. zn. III. ÚS 7/2013 z 15. januára 2013,   sp. zn. II. ÚS 377/2013   z   26.   júna   2013   a   sp. zn.   III. ÚS 386/2013   z   28.   augusta   2013,   ako aj ďalších rozhodnutiach, ktoré skončili odmietnutím rovnakých, opakujúcich sa sťažností sťažovateľky   z   dôvodu   zjavnej   neopodstatnenosti,   pri   akceptovaní   právnych   záverov rozhodnutí všeobecných súdov o vyhlásení exekúcií za neprípustné a jej zastavení v rádovo stovkách prípadov, pretože rozhodcovské rozsudky alebo notárske zápisnice, na podklade ktorých boli exekúcie vedené (resp.   navrhnuté), neboli z rôznych dôvodov spôsobilými exekučnými titulmi na vedenie exekúcií.

V označených uzneseniach ústavný súd odpovedal aj na argumentáciu sťažovateľky, tvrdiacej,   že   došlo   k   pochybeniu   v   postupe   krajského   súdu   spočívajúcom   v   zastavení uvedených   exekučných   konaní   bez   toho,   aby   bolo   predtým   rozhodnuté   o   jej   návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP z dôvodu potreby podania žiadosti Súdnemu   dvoru   na rozhodnutie   o   predbežnej   otázke   podľa   čl. 267   Zmluvy   o fungovaní Európskej   únie,   ako   aj   na   argumentáciu   sťažovateľky   o   porušení   práva   na účinný prostriedok   nápravy   a   zásady   kontradiktórnosti   konania   tým,   že   konajúce   súdy   pred rozhodnutím o posúdení zmluvnej podmienky (rozhodcovskej doložky) ako nekalej, resp. pred   posúdením   splnomocnenia   udeleného   povinným   ako   absolútne   neplatného,   nedali účastníkom   konania   príležitosť   vyjadriť   sa   k   týmto   dôvodom,   tak   ako   to   sťažovateľka odvodzuje z rozsudku Súdneho dvora   vo veci Banif Plus Bank Zrt   proti Csaba Cipani a spol. C-472/11 z 21. 2. 2013.

Keďže sťažovateľke sú už z predchádzajúcej rozhodovacej činnosti ústavného súdu notoricky známe dôvody, pre ktoré ústavný súd iné jej obdobné sťažnosti odmietol ako zjavne neopodstatnené, nepovažuje za účelné uvádzať podrobnejšie argumenty, pre ktoré dospel k rozhodnutiu vyplývajúcemu z 2. bodu výroku tohto uznesenia, a v tejto súvislosti odkazuje na odôvodnenie uvedených rozhodnutí ústavného súdu vydaných v obdobných sťažovateľkiných veciach.

Vzhľadom   na   postavenie   ústavného   súdu   vo   vzťahu   k   rozhodovacej   činnosti všeobecných súdov a s poukazom na to, že obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na   rozhodnutie   v   súlade   s   právnym   názorom   účastníka   súdneho   konania,   resp.   právo na úspech   v   konaní   (obdobne   napr.   II. ÚS 218/02,   III. ÚS 198/07,   I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08),   ústavný   súd   sťažnosti   v   časti   smerujúcej   proti   postupu   označených krajských   súdov   a ich   napadnutým   uzneseniam   odmietol   podľa   § 25   ods. 2   zákona o ústavnom súde z dôvodu ich zjavnej neopodstatnenosti.

II.3 K   namietanému   porušeniu   označených   práv   postupom   a ostatnými napadnutými   uzneseniami   krajských   súdov (okrem   konania   a uznesenia   uvedeného v bode II.5)

Vo vzťahu ku konaniam Krajského súdu v Košiciach a jeho uzneseniam ústavný súd zistil,   že   sťažnosti   sťažovateľky,   ktorými   sa   domáhala   vyslovenia   porušenia   svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj porušenia čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru, boli ústavným   súdom   už   odmietnuté   z   dôvodu   zjavnej   neopodstatnenosti   uznesením   sp. zn. I. ÚS 466/2013   z 3.   júla   2013   (sp. zn.   15 CoE 351/2012   a jeho   uznesenie   z   25.   októbra 2012), uznesením sp. zn. I. ÚS 612/2012 z 12. decembra 2012 (sp. zn. 6 CoE 59/2012 a jeho uznesenie z 22. mája 2012) a uznesením sp. zn. IV. ÚS 209/2013 z 11. apríla 2013 (sp. zn. 15 CoE 170/2012 a jeho uznesenie zo 6. septembra 2012).

Vo   vzťahu   ku   konaniam   Krajského   súdu   v Nitre   a jeho   uzneseniam   ústavný   súd zistil,   že   sťažnosti   sťažovateľky,   ktorými   sa   domáhala   vyslovenia   porušenia   svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj porušenia čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru, boli ústavným   súdom   už   odmietnuté z   dôvodu   zjavnej   neopodstatnenosti   uznesením   sp. zn. I. ÚS 609/2012 z 12. decembra 2012 (sp. zn. 9 CoE 83/2012 a jeho uznesenie z 22. júna 2012),   uznesením   sp. zn.   I. ÚS 14/2013   zo   16.   januára   2013   (sp. zn.   15 CoE 124/2012 a jeho uznesenie z 11. júla 2012), uznesením sp. zn. III. ÚS 496/2013 z 29. októbra 2013 (sp. zn.   7 CoE 103/2012   a jeho   uznesenie z 28.   decembra   2012), uznesením   sp. zn. I. ÚS 440/2013   z 3. júla   2013   (sp. zn.   25 CoE 170/2012   a   jeho   uznesenie   z   31.   októbra 2012) a uznesením sp. zn. II. ÚS 200/2014 z 24. apríla 2014 (sp. zn. 8 CoE 100/2012 a jeho uznesenie z 31. júla 2012).

Vo vzťahu ku konaniam Krajského súdu v Trenčíne a jeho uzneseniam ústavný súd zistil,   že   sťažnosti   sťažovateľky,   ktorými   sa   domáhala   vyslovenia   porušenia   svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj porušenia čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru, boli ústavným   súdom   už   odmietnuté z   dôvodu   zjavnej   neopodstatnenosti   uznesením   sp. zn. IV. ÚS 769/2013   z   18.   decembra   2013   (sp. zn.   17 CoE 181/2012   a jeho   uznesenie z 30. januára   2013),   uznesením   sp. zn.   III. ÚS 53/2014   z   29.   januára   2014   (sp. zn. 19 CoE 162/2012 a uznesenie z 28. septembra 2012 a sp. zn. 23 CoE 243/2012 a uznesenie zo 17. októbra   2012),   uznesením   sp. zn.   I. ÚS 515/2012   zo   17.   októbra   2012   (sp. zn. 19 CoE 532/2011 a uznesenie z 28. júna 2012), uznesením sp. zn. I. ÚS 441/2013 z 3. júla 2013   (sp. zn.   23 CoE 259/2012   a   uznesenie   z   22.   novembra   2012),   uznesením   sp. zn. II. ÚS 82/2013 zo 7. februára 2013 (sp. zn. 3 CoE 184/2012 a uznesenie z 8. augusta 2012) a uznesením sp. zn. I. ÚS 17/2013 zo 16. januára 2013 (sp. zn. 4 CoE 586/2011 a uznesenie z 29. júna 2012).

Vo vzťahu ku konaniam Krajského súdu v Trnave a jeho uzneseniam ústavný súd zistil,   že   sťažnosti   sťažovateľky,   ktorými   sa   domáhala   vyslovenia   porušenia   svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj porušenia čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru, boli ústavným   súdom   už   odmietnuté z   dôvodu   zjavnej   neopodstatnenosti   uznesením   sp. zn. II. ÚS 314/2013   z 5.   júna   2013   (sp. zn.   10 CoE 300/2011   a   uznesenie   z 10. júla   2012), uznesením   sp. zn.   I. ÚS 554/2013   z   11.   septembra   2013   (sp. zn.   11 CoE 527/2011 a uznesenie z 28. novembra 2012), uznesením sp. zn. II. ÚS 544/2013 z 30. októbra 2013 (sp. zn. 3 CoE 119/2012 a uznesenie z 30. augusta 2012), uznesením sp. zn. II. ÚS 616/2013 z 13. novembra 2013 (sp. zn. 3 CoE 186/2012 a uznesenie z 29. januára 2013), uznesením sp. zn.   I. ÚS 153/2013   z 13.   marca   2013   (sp. zn.   3 CoE 130/2012   a   uznesenie z 20. septembra   2012),   uznesením   sp. zn.   II. ÚS 544/2013   z 30.   októbra   2013   (sp. zn. 5 CoE 22/2011   a   uznesenie   zo   7.   augusta   2012),   uznesením   sp. zn.   II. ÚS 530/2013 z 22. októbra   2013   (sp. zn.   23 CoE 642/2011 a uznesenie   z 30.   júla 2012)   a uznesením sp. zn. II. ÚS 121/2013 z 13. februára 2013 (sp. zn. 5 CoE 30/2012 a uznesenie z 26. júna 2012).

Vo vzťahu ku konaniam Krajského súdu v Žiline a jeho uzneseniam ústavný súd zistil,   že   sťažnosti   sťažovateľky,   ktorými   sa   domáhala   vyslovenia   porušenia   svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj porušenia čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru, boli ústavným   súdom   už   odmietnuté z   dôvodu   zjavnej   neopodstatnenosti   uznesením   sp. zn. II. ÚS 585/2013 z 5. novembra 2013 (sp. zn. 9 CoE 62/2012 a uznesenie z 29. novembra 2012),   uznesením   sp. zn.   I. ÚS 514/2012   zo   17.   októbra   2012   (sp. zn.   9 CoE 28/2012 a uznesenie   z 26.   apríla   2012)   a   uznesením   sp. zn.   I. ÚS 499/2013   zo   7.   augusta   2013 (sp. zn. 1 CoE 122/2012 a uznesenie z 8. januára 2013).

Ústavný   súd   vzhľadom   na   uvedené   odmietol   v označených   predchádzajúcich konaniach   sťažnosti   sťažovateľky,   ktorými   sa   domáhala   vyslovenia   porušenia   svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a   čl. 1   dodatkového   protokolu,   ako   aj   porušenie   čl. 12   ods. 2   ústavy   a čl. 14   dohovoru postupom   označených   krajských   súdov   a ich   uzneseniami   pre   zjavnú   neopodstatnenosť, teda z iného dôvodu ako pre nesplnenie podmienok konania.

Podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci, o ktorej   ústavný   súd   už   rozhodol,   okrem   prípadov,   v ktorých   sa   rozhodovalo   len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

Vychádzajúc z uvedených skutočností, ústavný súd dospel k záveru, že sťažnosti sťažovateľky   v   časti,   v   ktorej   namieta   porušenie   svojho   základného práva   podľa   čl. 46 ods. 1   ústavy,   ako   aj   práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   označenými   uzneseniami označených krajských súdov, sú neprípustné, a preto ich pri predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde z tohto dôvodu odmietol.

II.4 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu a jeho napadnutými uzneseniami (okrem konania a uznesenia uvedeného v bode II.5)

Sťažovateľka v sťažnostiach tiež namietala porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1   ústavy,   ako   aj   práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   postupom   a   napadnutými uzneseniami   najvyššieho   súdu,   ktorými   boli   ňou   podané   dovolania   odmietnuté   ako neprípustné.

Ústavný súd už uviedol, že „Predpokladom uplatnenia práva na spravodlivý proces, ktoré sa zaručuje čl. 6 ods. 1 dohovoru, je nezávislosť a nestrannosť súdu. Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej   ochrany   podľa   dohovoru.“   (II. ÚS 71/97).   Z   uvedeného   dôvodu   preto   v   obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.

Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom   vrátane   dovolacích   konaní.   V   dovolacom   konaní   procesné   podmienky   upravujú ustanovenia § 236 a nasl. OSP.

V   rámci   všeobecnej   úpravy   prípustnosti   dovolania   proti   každému   rozhodnutiu odvolacieho súdu z § 237 OSP výslovne vyplýva, že dovolanie je prípustné, len pokiaľ ide o prípady   uvedené pod   písm. a) až písm. g)   tohto   zákonného ustanovenia.   Dovolanie je prípustné aj proti rozhodnutiu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v § 238 OSP.

Z   postavenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že   môže   preskúmavať   také   rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a   právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, m. m. I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

Ústavný   súd   z   tohto   hľadiska   preskúmal   napadnuté   uznesenia   najvyššieho   súdu, pričom nezistil   žiadnu skutočnosť,   ktorá   by signalizovala svojvoľný postup najvyššieho súdu nemajúci oporu v zákone.

Ústavný súd konštatuje, že právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolaní je   v   napadnutých   uzneseniach   zdôvodnený   vyčerpávajúcim   spôsobom   a   presvedčivo. V odôvodnení napadnutých uznesení najvyšší súd dostatočným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré bolo potrebné dovolania sťažovateľky odmietnuť ako neprípustné, a to jednak podľa § 239 OSP, ako aj podľa § 237 OSP.

Otázka   posúdenia,   či   sú   splnené   podmienky,   za   ktorých   sa   môže   uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, nie do   právomoci   ústavného   súdu.   Z   rozdelenia   súdnej   moci   v   ústave   medzi   ústavný   súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).

Pokiaľ sa sťažovateľka s právnym názorom najvyššieho súdu v otázke akceptácie vyslovenej   neprípustnosti   ňou   podaných   dovolaní   nestotožňuje,   ústavný   súd   napokon dodáva, že otázka posúdenia podmienok dovolacieho konania je otázkou zákonnosti a jej riešenie nemôže viesť k záveru o porušení sťažovateľkou označených práv. K námietkam uvedeným v sťažnostiach ústavný súd tiež konštatuje, že najvyšší súd v rámci dovolacieho konania nerozhodoval o veciach meritórne, ale iba procesne, nezistiac dovolacie dôvody podľa § 237 OSP.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   vyhodnotil   argumentáciu sťažovateľky odôvodňujúcu porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru ako nedostatočnú na to, aby na jej základe bolo možné v prípade prijatia sťažností na ďalšie konanie zistiť a preskúmať spojitosť medzi   napadnutými uzneseniami najvyššieho súdu a namietaným porušením označených práv. Napadnuté uznesenia najvyššieho súdu nemôžu byť v takej príčinnej súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru aj preto, že toto porušenie sa nedá vyvodiť iba   z   určitého   výkladu   a   aplikácie   platných   procesných   noriem   upravujúcich   postup občianskoprávnych súdov v opravných konaniach (podobne aj I. ÚS 66/98, II. ÚS 811/00).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd odmietol sťažnosti sťažovateľky v tejto časti ako zjavne neopodstatnené.

II.5 K namietanému porušeniu označených práv postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 6 CoE 19/2013 a jeho uznesením z 31. januára 2013   a postupom   najvyššieho   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   3 ECdo 195/2013 a jeho uznesením z 12. septembra 2013

Pozornosti ústavného súdu neušlo, že uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 6 CoE 19/2013 z 31. januára 2013 bolo odmietnuté odvolanie sťažovateľky proti uzneseniu Okresného súdu Liptovský Mikuláš sp. zn. 3 Er 1442/2010 zo 4. októbra 2012, ktorým bola zastavená   exekúcia   vykonávaná   súdnym   exekútorom   na   podklade   exekučného   titulu, ktorým   bol   rozhodcovský   rozsudok,   ako oneskorene podané.   Sťažovateľka   podala proti tomuto   uzneseniu   dovolanie,   o ktorom   rozhodol   najvyšší   súd   uznesením   sp. zn. 3 ECdo 195/2013 z 12. septembra 2013 tak, že ho odmietol, pretože dospel k záveru, že odmietnutím   dovolania   v procesnej   situácii,   v ktorej   boli   splnené   zákonné   predpoklady podľa § 218 ods. 1 písm. a) OSP, nebola sťažovateľke odňatá možnosť konať pred súdom.

Sťažovateľka však v odôvodnení sťažnosti argumentuje, že označeným uznesením Krajského   súdu   v   Žiline   bolo   potvrdené   uznesenie   Okresného   súdu   Liptovský   Mikuláš o zastavení   exekúcie   a že   najvyšší   súd   odmietol   jej   dovolanie   ako   neprípustné,   pričom odôvodnenie sťažnosti je zamerané na poukázanie pochybení na strane všeobecných súdov pri aplikácii úniového práva.

Ústavný súd, vychádzajúc z uvedeného, je toho názoru, že niet príčinnej súvislosti medzi označeným postupom a uznesením Krajského súdu v Žiline a tiež najvyššieho súdu a v sťažnosti   uvedenou   argumentáciou   o namietanom   porušením   označených   základných práv podľa   ústavy   a charty, ako aj práva   podľa   dohovoru,   a preto sťažnosť v tejto časti z uvedeného dôvodu odmietol tiež ako zjavne neopodstatnenú.

II.6 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a práva   podľa   čl. 47   charty   postupom   a ostatnými   uzneseniami   krajského   súdu a postupom a uzneseniami najvyššieho súdu (okrem konaní a uznesení uvedených v bode II.5)

V   súvislosti   s   námietkou   sťažovateľky,   v   zmysle   ktorej   pochybenie   v   postupe najvyššieho súdu spočíva najmä v tom, že rozhodol o dovolaniach sťažovateľky bez toho, aby   predtým   podal   žiadosť   Súdnemu   dvoru   na   rozhodnutie   o   predbežnej   otázke   podľa čl. 267   Zmluvy   o fungovaní   Európskej   únie,   ústavný   súd   poukazuje   na   odôvodnenie uznesenia ústavného súdu č. k. IV. ÚS 299/2012-16 zo 7. júna 2012 vo veci inej sťažnosti podanej   sťažovateľkou,   v ktorom   ústavný súd   sťažovateľke   podrobne   vysvetlil, že „nie každé nepredloženie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru, ktoré by mohlo byť v rozpore s právom EÚ, musí mať automaticky za následok porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (m. m. II. ÚS 129/2010)“, pričom svoj právny názor zároveň   oprel   aj   o   uznesenie   Spolkového   ústavného   súdu   BVerfG,   2   BvR   2419/06 zo 6. 5. 2008 a rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Ullens de Schooten a Rezabek proti Belgicku z 20. 9. 2011, sťažnosti č. 3989/07 a č. 38353/07.

Dôvody, pre ktoré všeobecné súdy nepovažujú za potrebné obracať sa na Súdny dvor vo   veci   vykladania smernice   Rady   93/13/EHS   z   5.   apríla   1993   o   nekalých   zmluvných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, preto ústavný súd považuje za akceptovateľné (bližšie   napr.   II. ÚS 304/2012)   a sťažovateľkou   predloženú argumentáciu   k   tejto   otázke ústavný   súd   nepovažoval   za   spôsobilú   vyvrátiť   záver   o   ústavnej   konformnosti   postupu krajského súdu, ako aj najvyššieho súdu v napadnutých konaniach.

Na uvedenom nemení nič ani argumentácia sťažovateľky o porušení práva na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces zaručeného čl. 47 charty a z neho vyplývajúcej zásady   kontradiktórnosti   konania   tým,   že   konajúce   súdy   pred   rozhodnutím   o   posúdení zmluvnej   podmienky   (rozhodcovskej   doložky)   ako   nekalej   nedali   účastníkom   konania príležitosť vyjadriť sa k týmto dôvodom, tak ako to sťažovateľka odvodzuje z rozsudku Súdneho   dvora   vo   veci   Banif   Plus   Bank   Zrt   proti   Csaba   Cipani   a   spol.   C-472/11 z 21. 2. 2013. Ústavný súd v tejto súvislosti predovšetkým pripomína, že sťažovateľka mala možnosť oboznámiť sa s dôvodmi zastavenia exekučného konania z uvádzaných dôvodov z uznesení okresného súdu, proti ktorým aj podala odvolania, v ktorých sa k týmto dôvodom vyjadrila. Obdobne aj povinní z exekúcie, ktorí majú v zmluvnom vzťahu so sťažovateľkou postavenie spotrebiteľov, mali po doručení uznesení prvostupňového súdu možnosť vyjadriť sa (prípadne podať odvolanie proti uzneseniu okresného súdu) v tom smere, že si neprajú, aby bolo v ich prípadoch vylúčené uplatnenie nekalej zmluvnej podmienky. Sťažovateľkou uplatnenými   argumentmi   sa   krajský   súd   v napadnutých   uzneseniach   náležite   zaoberal a vyložil svoje závery, pre ktoré vzhliadol uznesenia okresného súdu ako vecne správne.

Pre ústavnú udržateľnosť napadnutého postupu a uznesení postačuje, aby bola zásada kontradiktórnosti   dodržaná   v   konaní   ako   celku   (v   posudzovaných   prípadoch   v   konaní na oboch stupňoch). Presadzovanie názoru, že na každom jednom stupni súdnictva musí byť uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného súdu odvolaciemu súdu v zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu bez reálnej možnosti konvalidovať prípadné procesné nedostatky vlastným postupom. Na základe uvedeného preto ústavný súd dospel k záveru, že postupom krajských súdov a ich uzneseniami, rovnako ako postupom najvyššieho   súdu   a   jeho   napadnutými   uzneseniami   bol   v   daných   veciach   princíp kontradiktórnosti súdneho konania, ktorý je obsahom práva zaručeného aj v čl. 47 charty, dodržaný, čím k jeho porušeniu dôjsť nemohlo.

Na základe uvedených dôvodov boli preto sťažnosti sťažovateľky aj v tejto časti odmietnuté ako zjavne neopodstatnené.

Keďže sťažnosti sťažovateľky boli ako celok odmietnuté, ústavný súd už o ďalších návrhoch sťažovateľky v nich uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. mája 2014