znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 307/2013-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. mája 2013 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. Ľ. Č., nar..., t. č. vo výkone trestu, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky,   ako   aj   práv   podľa   čl.   6   ods.   1   a   2   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 3 PP 62/2011 a jeho uznesením z 27. januára 2012 a postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Tos 50/2012 a jeho uznesením z 5. apríla 2012, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. Ľ. Č. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. júna 2012 doručená a 17. septembra 2012 a 10. októbra 2012 doplnená sťažnosť Ing. Ľ. Č. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 PP 62/2011 a jeho uznesením z 27. januára 2012 a postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Tos 50/2012 a jeho uznesením z 5. apríla 2012.

Sťažovateľ   podal   okresnému   súdu   31.   augusta   2011   návrh   na   podmienečné prepustenie   z   výkonu   trestu   odňatia   slobody.   Okresný   súd   uskutočnil   o   veci   verejné zasadnutie 23. septembra 2011, ktoré odročil na neurčito na účely vyžiadania rozsudku Okresného   súdu   Prievidza   sp.   zn.   1   T   64/2009.   Na   verejnom   zasadnutí   konanom 23. novembra 2011 obhajca sťažovateľa predložil kópiu zápisnice o hlavnom pojednávaní Okresného   súdu   Prievidza   z   9.   novembra   2011,   na   ktorom   bol   vyhlásený   odsudzujúci rozsudok.   Verejné   zasadnutie   bolo   opäť   odročené   na   neurčito.   Dňa   27.   januára   2012 okresný   súd   návrh   sťažovateľa   zamietol.   Sťažovateľ   podal   proti   tomuto   rozhodnutiu sťažnosť, o ktorej rozhodol krajský súd tak, že ju zamietol ako nedôvodnú.

Sťažovateľ namieta, že konanie trvalo 238 dní (od 31. augusta 2011 do 25. apríla 2012, keď mu bolo rozhodnutie doručené), pričom poukázal na § 415 ods. 3 Trestného poriadku, podľa ktorého o návrhu súd rozhodne najneskôr do 60 dní od jeho doručenia. Nedodržaním zákonom ustanovenej lehoty malo byť porušené jeho základné právo podľa čl. 48   ods.   2   ústavy   a   právo   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Týmto   postupom   došlo   aj k obmedzeniu   možnosti   sťažovateľa   podať   nový   návrh,   pretože   podľa   §   415   ods.   1 Trestného poriadku ak bol návrh odsúdeného o podmienečné prepustenie zamietnutý, môže ho odsúdený opakovať až po uplynutí jedného roka od zamietnutia, okrem prípadu, že návrh bol zamietnutý len preto, že ho odsúdený podal predčasne. Sťažovateľ namieta, že okresný súd porušil aj jeho základné právo na prezumpciu neviny podľa čl. 50 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru, pretože odročil verejné zasadnutie na zistenie stavu konania v inej   jeho   trestnej   veci   (skončenej   odsúdením   sťažovateľa   až   po   podaní   návrhu   na podmienečné prepustenie, pozn.).

Sťažovateľ nesúhlasí s rozhodnutím okresného súdu a krajského súdu, pretože podľa neho odporujú zákonnému zneniu, ako aj účelu § 66 ods. 1 Trestného zákona a § 415 Trestného poriadku a súdy pri svojom rozhodovaní nevzali do úvahy všetky skutočnosti. Podľa sťažovateľa «V rozhodnutí súdu je rezignácia na možnú resocializáciu odsúdeného a v podstate jediným kritériom na ďalšie trestania „recidivistov“ sú jeho predchádzajúce odsúdenia.». Okrem toho uviedol, že rozhodnutie v jeho veci je v rozpore s rozhodovacou praxou   okresného   súdu   a   krajského   súdu   v   obdobných   prípadoch   iných   odsúdených, v súvislosti s čím poukázal na princíp právnej istoty ako súčasť práva na súdnu ochranu.

V doplnení doručenom 10. októbra 2012 sťažovateľ zhrnul svoje námietky takto: „Moje   vykonávacie   konanie   malo   charakter   trestného   konania   –   súd   ma   spolu s prokurátorkou znovu uznali vinným. Nehodnotili výkon trestu, osobné pomery, sociálnu prognózu   a   ďalšie   v   spise   uvedené   skutočnosti,   ktoré   sa   dotýkajú   výkonu   trestu,   ale hodnotili minulosť a aj tú nie podľa zákona, lebo prihliadali na zahladené tresty (osvedčil sa) ako priťažujúcu okolnosť.“

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti takto rozhodol:

„1. základné právo Ing. Ľ. Č. ustanovené § 2 ods. 4 Zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok, čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd – princíp prezumpcie neviny v konaní Okresného súdu Trnava sp. zn. PP3/62/2011 (správne má byť sp. zn. 3 PP/62/2011, pozn.) a Krajského súdu Trnava sp. zn. 6 To/50/2012 (správne má byť sp. zn. 6 Tos 50/2012, pozn.) porušené bolo.

2. základné právo Ing. Ľ. Č. ustanovené § 2 ods. 7 Zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok, čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd – primeraná lehota konania v konaní Okresného súdu Trnava sp. zn. PP3/62/2011 a Krajského súdu Trnava sp. zn. 6 To/50/2012 porušené bolo.

3.   základné   právo   Ing.   Ľ.   Č.   ustanovené   §   1   Zákona   č.   301/2005   Z.   z.   Trestný poriadok, čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   –   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   v konaní Okresného súdu Trnava sp. zn. PP3/62/2011 a Krajského súdu Trnava sp. zn. 6 To/50/2012 porušené bolo.

4. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozhodnutie Okresného súdu Trnava sp. zn. PP3/62/2011 a Krajského súdu Trnava sp. zn. 6To/50/20 a ukladá, aby vo veci znova konal   a   rozhodol   v   intenciách   návrhov   a   záverov   ústavného   súdu   a   zároveň   zakázal v ďalšom konaní porušovanie jeho základných práv.

5. Ústavný súd priznáva Ing. Ľ. Č. primerané finančné zadosťučinenie vo výške 178 000,00   EUR   (slovom   stosedemdesiatosemtisíc   euro),   ktoré   je   mu   Okresný   súd   Trnava povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

6. Okresný súd Trnava je povinný uhradiť Ing. Ľ. Č. trovy právneho zastúpenia vo vykonávacom   konaní   v   sume   410,75   EUR   (slovom   štyristodesať   euro   a sedemdesiatpäť centov) do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa tohto ustanovenia môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením   bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých   prerokovanie   nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

1.   K   namietanému   porušeniu   základných   práv   podľa   ústavy   a práv   podľa dohovoru uznesením okresného súdu sp. zn. 3 PP 62/2011 z 27. januára 2012

Pokiaľ sťažovateľ nesúhlasil s rozhodnutím okresného súdu, mal k dispozícii riadny opravný prostriedok, ktorým sa mohol domáhať odstránenia pochybení, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie o jeho návrhu.

Z princípu subsidiarity vyjadreného v čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd mohol domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (IV. ÚS 115/07). Vzhľadom na to, že na preskúmanie postupu a uznesenia okresného súdu   bol príslušný krajský súd v sťažnostnom konaní, ústavný súd sťažnosť v časti, ktorá smerovala proti postupu a uzneseniu okresného súdu, odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2.   K   namietanému   porušeniu   základných   práv   podľa   ústavy   a práv   podľa dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 6 Tos 50/2012 z 5. apríla 2012

Podstatou   sťažnosti   v tejto   časti   je   nesúhlas   sťažovateľa   s   právnym   názorom krajského súdu, že neboli splnené podmienky na vyhovenie jeho návrhu na podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody.

Ústavný súd posúdil námietky sťažovateľa o porušení jeho základných práv podľa ústavy a práv podľa dohovoru v súlade so svojou ustálenou judikatúrou, podľa ktorej nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový   stav   a   aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť   ho   pred   takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05).

Podmienky   na   podmienečné   prepustenie   z   výkonu   trestu   odňatia   slobody   sú ustanovené   v   §   66   ods.   1   Trestného   zákona   tak,   že   odsúdený   musí   spĺňať   formálne podmienky   (zákonom   ustanovená   doba   povinnosti   vykonať   určitú   časť   trestu   odňatia slobody)   a   súčasne   materiálne   podmienky   (správanie   odsúdeného   počas   výkonu   trestu odňatia slobody a pozitívna prognóza vedenia riadneho života v budúcnosti).

Ústavný   súd   vo   svojej   judikatúre   v   obdobných   veciach   uviedol,   že   zmysel podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody nie je v tom, aby za dobré správanie bol odsúdený automaticky podmienečne prepustený po uplynutí ustanovenej doby bez zreteľa na účel trestu. Je potrebné vziať do úvahy i samotný účel trestu, ktorý obsahuje viac komponentov, na ktoré súdy pri svojom rozhodovaní musia prihliadať. Podstatou ich úvah   je   potom   v   konečnom   dôsledku   dôvodnosť   predpokladu,   že   odsúdený   povedie v budúcnosti   i   na   slobode   riadny   život   s   minimalizáciou   rizika   jeho   recidívy   (napr. IV. ÚS 53/08, IV. ÚS 219/2012).

Sťažovateľ nesúhlasí s tým, že všeobecné súdy prihliadli pri zvažovaní pozitívnej prognózy   jeho   spôsobu   života   po   prepustení   aj   na   jeho   predchádzajúce   odsúdenia a predovšetkým   ostatný   rozsudok   Okresného   súdu   Prievidza   sp.   zn.   1   T   64/2009 z 9. novembra 2011, ktorým bol uznaný za vinného zo spáchania troch trestných činov podvodu   a   trestného   činu   neoprávneného   používania   cudzieho   motorového   vozidla,   za skutky spáchané od decembra 1999 do mája 2005. Krajský súd v podstate konštatoval, že odhliadnuc   od   všetkých   ostatných   okolností,   ktoré   vzal   do   úvahy   pri   hodnotení,   či   sú splnené materiálne podmienky   na prepustenie   sťažovateľa, samotné jeho konanie počas šiestich   rokov,   v   priebehu   ktorých   páchal   túto   trestnú   činnosť,   preukazuje,   že   nešlo o ojedinelé   porušenie   spoločenských   noriem   postihované   podľa   Trestného   zákona,   ale dokazuje jeho sklony k páchaniu prevažne majetkovej trestnej činnosti, a preto nemožno prijať   záver,   že   došlo   k   naplneniu   účelu   trestu,   a   nemožno   reálne   predpokladať,   že   sa sťažovateľ po prepustení nedopustí obdobného protiprávneho konania. Sťažovateľ nesúhlasí s týmto záverom aj z toho dôvodu, že riaditeľ ústavu na výkon trestu vo svojej správe odporučil jeho prepustenie.

Ústavný súd na predbežnom prerokovaní sťažnosti skúmal, či krajský súd pri svojom rozhodovaní zvážil všetky skutočnosti zistené počas konania (ktoré svedčia v prospech, ako aj   v   neprospech   sťažovateľa)   a   zrozumiteľne   odôvodnil,   prečo   v   medziach   legálnej možnosti   (nie   povinnosti)   prepustiť   sťažovateľa   na   slobodu   považoval   jeho   pozbavenie osobnej   slobody   v   rozsahu   právoplatne uloženého   trestu   odňatia   slobody   aj naďalej   za dôvodné.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   sú   úvahy   krajského   súdu   vyjadrené   v napadnutom uznesení logické a legitímne. Krajský súd vychádzal z komplexného zistenia a hodnotenia skutkového stavu, na ktorý aplikoval príslušné právne normy spôsobom zachovávajúcim ich zmysel a účel. Ústavný súd preto nepovažuje uznesenie krajského súdu za arbitrárne ani za zjavne   neodôvodnené.   Uznesenie   krajského   súdu   nevykazuje   známky   svojvôle   pri rozhodovaní, a preto ním nemohlo dôjsť   k porušeniu   žiadneho základného práva alebo slobody   sťažovateľa.   Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s právnym   názorom   krajského   súdu nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným.

Ústavný   súd   preto   odmietol   sťažnosť   v tejto   časti   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

3.   K   namietanému   porušeniu   základných   práv   podľa   ústavy   a práv   podľa dohovoru   zbytočnými   prieťahmi   v postupe   okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod sp. zn.   3   PP   62/2011   a v postupe   krajského   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 6 Tos 50/2012

Sťažovateľ   namieta   zbytočné   prieťahy   v   konaní   o   jeho   návrhu   na   podmienečné prepustenie s poukazom na skutočnosť, že konanie trvalo dlhšie ako zákonom ustanovených 60 dní.

Ústavný súd, reagujúc na argumentáciu sťažovateľa, uvádza, že samotné rozhodnutie o návrhu po uplynutí lehoty 60 dní od podania návrhu neznamená automaticky aj porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, pokiaľ konajúce súdy mali   dostatočný   dôvod   ospravedlňujúci   odročenie   rozhodnutia   na   termín   presahujúci uvedenú lehotu.

Ústavný súd však nemohol skúmať, či okresný súd a krajský súd postupoval v konaní v   súlade   s   požiadavkou   urýchleného   prerokovania   veci,   a   to   s   poukazom   na   svoju konštantnú   judikatúru,   podľa   ktorej   je   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   zjavne neopodstatnenej aj zistenie, že v konaní pred príslušným orgánom verejnej moci vznikne procesná   situácia   alebo   procesný   stav,   ktoré   vylučujú,   aby   tento   orgán   porušoval sťažovateľom označené základné právo alebo slobodu, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Súčasťou ustálenej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor (napr. II. ÚS 12/01, IV. ÚS 61/03, IV. ÚS 205/03, I. ÚS 16/04), podľa ktorého sa ochrana základnému právu na prerokovanie veci   bez zbytočných prieťahov podľa   čl.   48 ods.   2 ústavy a čl. 6 ods.   1 dohovoru poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie tohto základného práva označenými orgánmi verejnej moci ešte mohlo trvať, čo je spravidla vylúčené po právoplatnom skončení konania.

Sťažovateľ   namieta   zbytočné   prieťahy   spôsobené   postupom   okresného   súdu a krajského súdu v konaní v čase, keď bolo konanie o jeho návrhu právoplatne skončené a bolo mu doručené uznesenie krajského súdu, t. j. v čase, keď už postupom okresného súdu a krajského súdu v namietanom konaní nemohlo dochádzať k porušovaniu ním označeného základného práva podľa ústavy a práva podľa dohovoru.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa v tejto časti   podľa   § 25 ods.   2 zákona o ústavnom   súde   z dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. mája 2013