znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 307/2012-9

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   7.   júna   2012 predbežne prerokoval sťažnosť M. A., B., zastúpenej advokátom JUDr. S. J., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 36 písm. b), čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj porušenie čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 2 Sž 3/2011 a jeho rozsudkom z 15. februára 2012, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. A. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. mája 2012 doručená sťažnosť M. A., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. S. J., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 36 písm. b), čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj porušenie čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Sž 3/2011 a jeho rozsudkom z 15. februára 2012 (ďalej aj „namietaný rozsudok“).

Zo sťažnosti vyplýva, že Národný bezpečnostný úrad (ďalej len „úrad“) rozhodnutím

č.   SP-PB-2498-35/2009-Ž-2431   z   26.   februára   2010   (ďalej   len   „rozhodnutie   úradu“) rozhodol o tom, že sťažovateľku podľa § 14 ods. 1 zákona č. 215/2004 Z. z. o ochrane utajovaných   skutočností   a   o   zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov   v znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ochrane   utajovaných   skutočností“) „nemožno   považovať za bezpečnostne spoľahlivú osobu, pretože bola pracovne zaradená a aktívne vykonávala činnosť   v ustanovených štruktúrach bývalej Štátnej bezpečnosti podľa bodu č. 39 prílohy č. 1   zákona“ (zákona   o ochrane   utajovaných   skutočností,   pozn.),   ako   aj   o   tom,   že sťažovateľka „nespĺňa predpoklad na vznik oprávnenia podľa § 10 ods. 1 písm. g) zákona ukončuje bezpečnostnú previerku a podľa § 29 zákona ruší platnosť vyjadrenia vydaného pod č. p. PB-2758/2002 zo dňa 17. marca 2003“.

Proti rozhodnutiu úradu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodoval Výbor Národnej   rady   Slovenskej   republiky   na   preskúmavanie   rozhodnutí   Národného bezpečnostného úradu (ďalej len „výbor“), ktorý svojím rozhodnutím č. CRD-948-12/2010-VPR NBÚ z 1. decembra 2010 odvolanie sťažovateľky zamietol.

Rozhodnutie výboru napadla sťažovateľka žalobou podľa § 247 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), ktorou sa domáhala, aby najvyšší súd rozhodnutie výboru, ako i rozhodnutie úradu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. O žalobe sťažovateľky rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 2 Sž 3/2011 z 15. februára 2012 tak, že ju ako nedôvodnú zamietol.

Podľa   tvrdenia   sťažovateľky   je   namietaný   rozsudok   najvyššieho   súdu   zjavne neodôvodnený   a arbitrárny,   keďže   sa   v ňom   nevysporiadal   s jej   argumentmi,   konkrétne s tým, že:

„- nevykonávala aktívnu činnosť v zložkách Štátnej bezpečnosti,

-   vykonávala   výlučne   obslužné,   zabezpečovacie   a   pomocné   práce,   ktoré   tvoria zákonom ustanovenú výnimku,

- nevykonávala činnosti samostatne, vždy na základe pokynu nadriadeného, často v skupinkách s kolegami,

- sťažovateľka po roku 1989 vykonáva už vyše 20. ročnú prax v policajnom zbore, pričom   absolvovala   viacero   bezpečnostných   pohovorov,   ktoré   u   nej   nezistili   žiadne bezpečnostné riziko a naďalej sa oboznamovala s utajenými skutočnosťami,

-   sťažovateľka   sa   v   oblasti   sledovania   venovala   výlučne   sledovaniu   kriminálne závadných osôb, nestretávala sa s pracovníkmi operatívy.“

Sťažovateľka v sťažnosti zdôrazňuje, že za bezpečnostne nespoľahlivú bola uznaná po vyše 20-ročnej praxi v Policajnom zbore, pričom najvyšší súd ju „posúdil... na princípe kolektívnej   viny   vzhľadom   k   jej   zamestnaneckej   príslušnosti“ a „nijako   nezavinila protiprávny stav, ktorý zasiahol do jej základného práva garantovaného v ust. čl. 12 Ústavy SR“.

Sťažovateľka tvrdí, že postupom najvyššieho súdu bolo porušené jej základné právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže najvyšší súd pripustil, aby na pojednávaní konanom 15. februára 2012   právna   zástupkyňa   výboru „predložila   listinné   dôkazy,   na   ktoré   sa   sťažovateľka nemohla pripraviť a nemohla na ne reagovať. Navyše v správnom súdnictve súd zásadne dokazovanie   nevykonáva   a   nie   je   namieste   postup,   ktorým   by   súd   nahrádzal   činnosť správneho orgánu vlastným dokazovaním, čo by bolo možné považovať za zasahovanie do právomoci exekutívy.“.

Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd o nej nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Sž/3/2011 a jeho rozhodnutím so sp. zn. 2 Sž/3/2011 zo dňa 15. 2. 2012 bolo porušené.

2. Základné právo sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Sž/3/2011 a jeho rozhodnutím so sp. zn. 2 Sž/3/2011 zo dňa 15. 2. 2012 bolo porušené.

3. Základné právo sťažovateľky podľa čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Sž/3/2011 a jeho rozhodnutím so sp. zn. 2 Sž/3/2011 zo dňa 15. 2. 2012 bolo porušené.

4. Základné právo sťažovateľky podľa čl. 36 písm. b) Ústavy Slovenskej republiky postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Sž/3/2011 a jeho rozhodnutím so sp. zn. 2 Sž/3/2011 zo dňa 15. 2. 2012 bolo porušené.

5. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 2 Sž/3/2011 zo dňa 15. 2. 2012 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, aby o nej znovu konal a rozhodol.

6.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   je   povinný   zaplatiť   náhradu   trov   konania sťažovateľke v celkovej sume 323,50 € na účet právneho zástupcu sťažovateľky JUDr. S. J., vedený... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98 tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti,   nesporne   patrí   aj   ústavnoprávny   rozmer,   resp.   ústavnoprávna   intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej   moci,   posudzovaná   v   kontexte   s   konkrétnymi   okolnosťami   prípadu (m. m. IV. ÚS 62/08).

Podľa čl. 12 ods. 1 ústavy ľudia   sú   slobodní   a   rovní   v   dôstojnosti   i   v   právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné. Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Podľa čl. 36 písm. b) ústavy zamestnanci majú právo na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky. Zákon im zabezpečuje najmä ochranu proti svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania a diskriminácii v zamestnaní.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

Sťažovateľka   namieta,   že   namietaný   rozsudok   najvyššieho   súdu   je   zjavne neodôvodnený a arbitrárny, keďže sa v ňom nevysporiadal s jej argumentáciou založenou na tvrdeniach,   že   v Štátnej   bezpečnosti   vykonávala   výlučne   obslužné,   zabezpečovacie a pomocné práce, a teda nevykonávala aktívnu činnosť v jej zložkách, že pracovné činnosti v rámci   Štátnej   bezpečnosti   nevykonávala   samostatne,   pričom   v   oblasti   sledovania   sa venovala výlučne sledovaniu kriminálne „závadných“ osôb a nestretávala sa s pracovníkmi operatívy, a tiež so skutočnosťou, že po roku 1989 pôsobila viac ako 20 rokov v Policajnom zbore. Ďalej sťažovateľka namieta, že najvyšší súd ju posúdil na princípe kolektívnej viny vzhľadom na jej zamestnaneckú príslušnosť v Štátnej bezpečnosti.

Z procesného hľadiska sťažovateľka namieta, že v konaní pred najvyšším súdom bolo porušené jej základné právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže najvyšší súd pripustil, aby na pojednávaní konanom 15. februára 2012 právna zástupkyňa výboru predložila listinné dôkazy, na ktoré sa sťažovateľka nemohla pripraviť a nemohla na ne reagovať.

Pre účely posúdenia opodstatnenosti tvrdení sťažovateľky ústavný súd preskúmal namietaný rozsudok najvyššieho súdu a v tejto súvislosti považoval za potrebné poukázať najmä na tieto časti jeho odôvodnenia:

«Najvyšší súd Slovenskej republiky s ohľadom na obsah podanej žaloby žalobkyne posudzoval či žalovaný správny orgán ako i Národný bezpečnostný úrad pri rozhodovaní vychádzali z dostatočne zisteného skutkového stavu veci a s ohľadom na námietky žalobkyne ohľadne hodnotenia dôkazov zisťoval, či príslušné konanie pred správnymi orgánmi bolo vedené takým procesným postupom, ktorý zabezpečoval správny výsledok.

Predmetom   preskúmavacieho   konania   na   Najvyššom   súde   SR   bolo   v   danej   veci rozhodnutie   Výboru   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   na   preskúmavanie   rozhodnutí Národného bezpečnostného úradu, ktorý o. i. rozhodol, že žalobkyňu M. A. nemožno v zmysle   ust.   §   14   ods.   1   zákona   o   ochrane   utajovaných   skutočností   považovať za bezpečnostné spoľahlivú osobu, pretože bola pracovne zaradená a aktívne vykonávala činnosť v ustanovených štruktúrach bývalej Štátnej bezpečnosti podľa prílohy č. 1 bodu 35 zákona o ochrane utajovaných skutočností.

V zmysle ust. § 14 ods. 1 zákona o ochrane utajovaných skutočností za bezpečnostné spoľahlivú osobu sa nepovažuje ten, kto uviedol nepravdivé údaje v osobnom dotazníku, bezpečnostnom dotazníku alebo pri bezpečnostnom pohovore, kto bol pracovne zaradený a aktívne vykonával činnosť v ustanovených štruktúrach bývalej Štátnej bezpečnosti podľa prílohy č. 1 alebo bývalej Spravodajskej správy Generálneho štátu Československej ľudovej armády do 31. decembra 1989 s výnimkou osoby, ktorá vykonávala v týchto štruktúrach len obslužné   a   zabezpečovacie   činnosti alebo vedome spolupracovala   s týmito štruktúrami, alebo u koho bolo zistené bezpečnostné riziko.

Podľa   bodu   35   prílohy   č.   1   k   zákonu   č.   215/2004   Z.   z.   o   ochrane   utajovaných skutočností   za   osobu,   ktorá   bola   pracovne   zaradená   a   aktívne   vykonávala   činnosť v ustanovených   štruktúrach   bývalej   Štátnej   bezpečnosti   sa   považuje   príslušník,   ktorý vykonával činnosť v tomto útvare: „XII. Správe ZNB (1974 – 1990)“.

Podľa § 10 ods. 1 písm. g/ zák. č. 215/2004 Z. z. oprávnenie na oboznamovanie sa s utajovanými skutočnosťami môže vzniknúť, ak zákon neustanovuje inak, iba navrhovanej osobe, ktorá je bezpečnostné spoľahlivá.

Výbor Národnej rady SR po vyhodnotení dôkazných prostriedkov zhromaždených v bezpečnostnom spise č. 2431 sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi Národného bezpečnostného úradu, že žalobkyňu M. A. nemožno považovať za bezpečnostne spoľahlivú, pretože podľa právneho vykvalifikovania v rozhodnutí Národného bezpečnostného úradu bola   zaradená   do   kategórie   osôb,   ktoré   boli   pracovne   zaradené   a aktívne   vykonávali činnosť v ustanovených štruktúrach bývalej Štátnej bezpečnosti podľa prílohy č. 1 zákona o ochrane utajovaných skutočností.

V rozhodnutí žalovaného je podrobne uvedená a rozobraná štruktúra bývalej Štátnej bezpečnosti, kde žalobkyňa bola pracovne zaradená a žalovaný sa obzvlášť v napadnutom rozhodnutí zaoberal v podstate pracovným obdobím od októbra 1988 až do novembra 1989, kedy žalobkyňa vykonávala v pracovnom zaradení funkciu referenta I. oddelenia II. odboru XII. Správy ZNB B. a mala plniť konkrétne úlohy vyplývajúce z jej pracovného zaradenia, t. j. sledovanie určených osôb. Pokiaľ sa žalobkyňa bránila tým, že Národný bezpečnostný úrad nezohľadnil pri hodnotení jej činnosti v pracovnom zaradení v II. odbore XII. Správy ZNB i také skutočnosti, že sa venovala sledovaniu výlučne kriminálne závadových osôb, ako boli   zlodeji   áut   a   díleri,   majetkové   trestné   činnosti,   a   teda   že   išlo   o klasickú   činnosť príslušníka   policajného   zboru,   tak   Najvyšší   súd   SR   v   tomto   smere   dáva   za pravdu žalovanému, že uvedené činnosti nepatrili do pôsobnosti II. odboru XII. Správy ZNB, ale do pôsobnosti Verejnej bezpečnosti. I podľa názoru Najvyššieho súdu SR, pokiaľ žalobkyňa bola služobne zaradená na II. odbore v I. oddelení XII. Správy ZNB vo funkcii referenta, tak v danom prípade nevykonávala v tejto bývalej štruktúre Štátnej bezpečnosti iba obslužné a pomocné činnosti, ale išlo o výkonný útvar, ktorý realizoval sledovanie osôb podozrivých z nepriateľskej činnosti a zameriaval sa na boj proti vnútornému a vonkajšiemu nepriateľovi. K 1. októbru 1988 bol odbor sledovania (IV.) prečíslovaný na II. odbor, ktorý organizoval a uskutočňoval sledovanie osôb, kádrových rozviedčikov a osôb podozrivých z nepriateľskej činnosti voči ČSSR a krajinám socialistického tábora a zároveň uskutočňoval aj výkon sledovania i pre stanovené útvary. Z interných predpisov, na ktoré vo svojom rozhodnutí poukazuje   Národný   bezpečnostný   úrad   ako   i   z   webovej   stránky   Ústavu   pamäti   národa vyplýva, že II. odbor XII. Správy ZNB zabezpečoval sledovanie záujmových osôb, ktoré vytypovali   operatívne   odbory   XII.   Správy   ZNB   B.,   Správy   ZNB   hlavného   mesta   B.   a Západoslovenského kraja a kontrarozviedne útvary pôsobiace v B. a Západoslovenskom kraji - organizačné zložky vojenskej kontrarozviedky a pohraničnej stráže.   Skladal sa z piatich oddelení. Úlohou I. až IV. oddelenia bolo odhaľovať, dokumentovať, predchádzať a zabraňovať   trestnej   činnosti   kádrových   rozviedčikov   legalizovaných   na   zastupiteľských úradoch a u zahraničných firiem a spoločností a osôb podozrivých z páchania trestnej činností. Zabezpečoval a plnil úlohy pri nasadzovaní spravodajskej techniky a pri previerke agentúry.   V.   oddelenie   II.   odboru   zabezpečovalo   výkon   služby   po   stránke   dopravnej, technickej, hospodárskej, finančnej, spisovej a dozornej.

Z disciplináneho rozkazu náčelníka II. odboru XII. Správy ZNB č. 10 zo dňa 24. mája 1989 podpísaného náčelníkom II. odboru podplukovníkom JUDr. G. V., CSc. vyplýva, že v zmysle § 26 ods. 1 písm. b/ zákona č. 100/1970 Zb. bola žalobkyni udelená odmena vo výške 1.100,-- Kčs za iniciatívne plnenie úloh po dobu mimoriadnych bezpečnostných opatrení v súvislosti s oslavami 1. a 9. mája 1989, a za akcie „B.“, „Š.“ a „T.“.

Z   disciplinárneho   rozkazu   náčelníka   II.   odboru   XII.   Správy   ZNB   č.   21   zo   dňa 16. novembra 1989 podpísaného jeho náčelníkom pplk. JUDr. G. V., vyplýva, že žalobkyni bola udelená peňažná odmena vo výške 1.100,-- Kčs za zodpovedné a iniciatívne plnenie služobných úloh na jednotlivých akciách počas mimoriadnych bezpečnostných opatrení. Žalovaný ako i Národný bezpečnostný úrad tieto listinné dôkazy vyhodnotili tak, že z nich vyplýva, že žalobkyňa sa iniciatívne podieľala na plnení úloh ustanovenej štruktúry bývalej Štátnej bezpečnosti t. j. sledovaní osôb podozrivých z nepriateľskej činnosti voči vtedajšiemu   spoločenskému   a   štátnemu   zriadeniu   ČSSR   a   takúto   činnosť   vykonávanú na výkonnom   útvare   štátnej   bezpečnosti   za   použitia   foriem,   metód   a   prostriedkov, ku ktorých obsahu sa nakoniec aj M. A., odvolávajúc sa na povinnosť mlčanlivosti, pri bezpečnostných pohovoroch odmietla vyjadriť, nie je možné podľa názoru Výboru Národnej rady SR považovať za pomocnú či zabezpečovaciu činnosť a subsumovať ju pod zákonom ustanovenú výnimku.

Ako   vyplýva   z   administratívneho   spisu   Národného   bezpečnostného   úradu a z listinných dôkazov nachádzajúcich sa v administratívnom spise,   akcia „B.“ súvisí s udalosťou uskutočnenou dňa 7. mája 1989 na B. za účasti asi 1000 osôb, kde Hnutie za občiansku   slobodu   vedené   na   Slovensku   JUDr.   J.   Č.,   vydalo   vyhlásenie   k   70.   výročiu Štefánikovej smrti, ktoré malo byť uverejnené v samizdatovom časopise Bratislavské listy a na rozhlasovej stanici Slobodná Európa.

Akcia   „Š.“   je   spájaná   s   udalosťou,   ktorá   sa   mala   uskutočniť   v   dňoch 16. až 17. septembra 1989, kedy sa konala rímskokatolícka púť v Šaštíne, na ktorej sa malo zúčastniť   v   prvý   deň   cca   6000   osôb   a   druhý   deň   počas   hlavnej   omše   celebrovanej arcibiskupom S. cca 13000 osôb.

Zástupkyňa žalovaného správneho orgánu na pojednávaní pred Najvyšším súdom SR uviedla, že v súvislosti s uvedenými akciami nastala následne i určitá perzekúcia určitých osôb a v auguste 1989 boli zatknutí tzv. vnútorní nepriatelia ako H. P., J. Č., R. K, a následne sa realizoval i proces s tzv. bratislavskou päťkou.

Žalobkyňa o. i. namietala, že v danom prípade je postihovaná na základe princípu kolektívnej   viny   len   z   toho   dôvodu,   že   pracovala   v   ustanovenej   štruktúre   Štátnej bezpečnosti.   V   tejto   súvislosti   Najvyšší   súd   SR   uvádza,   že   nemohol   na   túto   skutočnosť namietanú   žalobkyňou   prihliadnuť,   nakoľko   obdobnou   otázkou   sa   už   zaoberal   Ústavný Slovenskej republiky vo svojom náleze č. PL. ÚS 6/04-67, na ktorý poukazuje vo svojom rozhodnutí i žalovaný, kde Ústavný súd SR, ako to vyplýva z dôvodov jeho nálezu, vyslovil, že „pre posudzovanie ústavného problému zákazu nerovnosti je rozhodujúce, či situácia označených   uvedených   osôb   je   z   hľadiska   účelu   zákona   a   chránených   bezpečnostných záujmov štátu rovnaká alebo analogická v situácii iných skupín osôb uvedených v § 14 zákona, alebo nie, a či s nimi treba potom zaobchádzať rovnako alebo rôzne“. V tejto súvislosti Ústavný súd SR doslova uviedol, že pokiaľ sú v § 14 ods. 1 zákona o ochrane utajovaných   skutočností   vyvodzované   z   určitých   činností   súvisiacich   s   bývalou   Štátnou bezpečnosťou   negatívne   následky   pre   bezpečnostnú   spoľahlivosť,   ide   o   logický   krok zákonodarcu právneho štátu aj s poukazom na jeho zákony (zákon č. 125/1996 Z. z. o nemorálnosti   a   protiprávnosti   komunistického   systému,   zákon   č.   553/2002   Z.   z.   o sprístupnení dokumentov o činnosti bezpečnostných zložiek štátu, ako aj zákon o založení Ústavu pamäti národa, a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). V danom prípade bezpečnostná spoľahlivosť je upravená precíznejšie a upresňujú   sa tiež dôvody bezpečnostnej nespoľahlivosti osoby. Ústavný súd SR sa v uvedenom náleze vyjadril i k námietke vo vzťahu k protiústavnosti ust. § 14 ods. 1 zákona o ochrane utajovaných skutočností a uviedol, že tieto námietky nie sú dôvodné a že neopodstatnená je i námietka týkajúca sa rozporu ust.   § 14 ods.   1 zákona s Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení protokolov 3, 5 a 8.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   považuje za potrebné   konštatovať,   že žalovaný správny orgán ako   i prvostupňový   správny   orgán Národný   bezpečnostný   úrad   sa   vo   svojich   rozhodnutiach   vysporiadali   so   všetkými námietkami žalobkyne, vychádzali z dostatočne zisteného skutkového stavu veci, z ktorého mali za preukázané, že žalobkyňa bola pracovne zaradená v ustanovenej štruktúre bývalej Štátnej bezpečnosti v II. odbore na XII. Správe ZNB v B. a aktívne vykonávala činnosť v ustanovenej   štruktúre.   Skutočnosť,   že   žalobkyňa   bola   pracovne   zaradená   v ustanovenej štruktúre na II. odbore XII. Správy ZNB v časovom období vymedzenom v zmysle bodu 35 prílohy č. 1 zákona o ochrane utajovaných skutočností, nie je medzi účastníkmi spornou. Vzhľadom na jednotlivé dôkazné prostriedky je tiež podľa právneho názoru Najvyššieho súdu SR, čo sa týka pojmu „aktívne vykonávanie činnosti“, potrebné vyvodiť záver zhodne so   žalovaným   ako   i   Národným   bezpečnostným   úradom,   že   v   období   október   1988   až november 1989 v súvislosti s pracovným zaradením vyplývajúcim z príslušného výkonného odboru t. j. sledovanie určených osôb je potom potrebné činnosť žalobkyne v pracovnom zaradení na tomto odbore považovať za aktívny výkon činnosti v ustanovenej štruktúre, čím došlo k naplneniu i materiálnej podmienky.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti možno konštatovať, že v danom prípade došlo ku kumulatívnemu   splneniu   oboch   podmienok   a   to   vykonávania   činnosti   v   štruktúrach bývalej   Štátnej   bezpečnosti   a   aktívneho   výkonu   tejto   činnosti.   Nakoľko   žalobkyňa   bola služobne zaradená v rámci výkonného útvaru, pričom z jej strany nešlo o vykonávanie len obslužných alebo len zabezpečovacích činností, nie je možné jej konanie subsumovať pod pojem „len obslužné“ alebo „len zabezpečovacie činnosti“ a teda ako výnimku uvedenú v ust. § 14 ods. 1 zákona o ochrane utajovaných skutočností.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti Najvyšší súd SR žalobný návrh žalobkyne ako nedôvodný v zmysle ust. § 250j ods. 1 O. s. p. zamietol.»

V súvislosti s námietkami sťažovateľky ústavný súd považoval za potrebné poukázať na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov   nie   je   alternatívnou   ani   mimoriadnou   opravnou   inštitúciou   (m.   m.   II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, resp. či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach a základných   slobodách.   Do   sféry   pôsobnosti   všeobecných   súdov   môže   ústavný   súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,   III.   ÚS   180/02   atď.).   O   svojvôli   pri   výklade   alebo   aplikácii   zákonného predpisu všeobecným súdom možno uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od   znenia   príslušných   ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a   význam   (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).

Vychádzajúc z uvedeného bolo úlohou ústavného súdu posúdiť, či najvyšší súd svoj rozsudok sp. zn. 2 Sž 3/2011 z 15. februára 2012 primeraným spôsobom odôvodnil a či ho nemožno   považovať   za   arbitrárny,   a   teda   z   ústavného   hľadiska   za   neakceptovateľný a neudržateľný.

Z citovanej časti odôvodnenia namietaného rozsudku zjavne vyplýva, že najvyšší súd podrobne   reagoval   na   námietky   sťažovateľky   uplatnené   v jej   žalobe,   ktoré   sú   v zásade identické s námietkami uplatnenými v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu. Najvyšší súd podľa názoru ústavného súdu v namietanom rozsudku zrozumiteľne a presvedčivo vysvetlil, na základe čoho dospel k záveru, že sťažovateľka vykonávala aktívnu činnosť v zložkách Štátnej   bezpečnosti   a prečo   v   jej   prípade   nemohlo   ísť   výlučne   o   výkon   obslužných, zabezpečovacích   a pomocných   prác.   Rovnako   zrozumiteľne   a   presvedčivo   najvyšší   súd vysvetlil, prečo neakceptoval argumentáciu sťažovateľky o tom, že sa v rámci pracovného zaradenia venovala výlučne sledovaniu kriminálne „závadných“ osôb.

Ústavný súd nespochybňuje tvrdenie sťažovateľky, že najvyšší súd v namietanom rozsudku výslovne nezaujal stanovisko k jej tvrdeniu, že pracovné činnosti v rámci Štátnej bezpečnosti nevykonávala samostatne, a ani k jej argumentácii, že po roku 1989 pôsobila viac   ako   20   rokov   v   Policajnom   zbore,   pričom   sa   v tomto   čase   podrobila   rôznym bezpečnostným pohovorom, počas ktorých u nej nebolo zistené žiadne bezpečnostné riziko. Ústavný súd v tejto súvislosti zastáva názor, že z hľadiska požiadaviek ustanovených v § 14 ods. 1 zákona o ochrane utajovaných skutočností a bodu 35 prílohy č. 1 k tomuto zákonu ide o argumentáciu, ktorá je vo vzťahu k skutkovému stavu, na základe ktorého najvyšší súd (a pred ním úrad a výbor) o veci sťažovateľky rozhodoval, irelevantná. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje aj na svoju ustálenú judikatúru, v zmysle ktorej všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec   podstatný   význam,   prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny   základ   rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plne realizované   základné   právo   účastníka   na   spravodlivý   proces   (napr.   IV.   ÚS   115/03, II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05).

Z citovanej časti namietaného rozsudku tiež vyplýva, že najvyšší súd primeraným spôsobom reagoval aj na námietku sťažovateľky, v zmysle ktorej sa na ňu uplatnil princíp kolektívnej viny. Ústavný súd považuje argumentáciu uplatnenú v odôvodnení namietaného rozsudku   z ústavného   hľadiska   za   akceptovateľnú   a udržateľnú   a konštatuje,   že   vo   veci sťažovateľky nenašiel relevantný dôvod na to, aby spochybňoval právne názory vyjadrené k tejto problematike vo svojej doterajšej judikatúre (v náleze sp. zn. PL. ÚS 6/2004), na ktoré sa najvyšší súd odvoláva.

Ústavný súd vo vzťahu k argumentácii sťažovateľky, podľa ktorej došlo postupom najvyššieho   súdu   k neprípustnému   zásahu   do   jej   práva   vyjadriť   sa   ku   všetkým vykonávaným dôkazom, považoval za potrebné poukázať na tieto skutočnosti:

Zo   zápisnice   z   pojednávania   konaného   15.   februára   2012   vyplýva,   že   právna zástupkyňa výboru predložila najvyššiemu súdu „Organizačnú štruktúru XII. Správy ZNB, rozkaz ministra vnútra č. 2/1978 a č. 8/1977“ a „prísne tajné materiály XII. správy Štátnej bezpečnosti“.

Z   odôvodnenia   namietaného   rozsudku   vyplýva,   že   žiadna   skutočnosť   obsiahnutá v uvedených   listinách,   ktoré   boli   predložené   právnou   zástupkyňou   výboru,   sa   nestali právnym základom pre rozhodnutie najvyššieho súdu, t. j. najvyšší súd na tieto listiny pri svojom   rozhodovaní   vôbec   neprihliadal.   Navyše,   organizačná   štruktúra   bývalej   Štátnej bezpečnosti je podrobne uvedená (ako to vyplýva z odôvodnenia namietaného rozsudku) už v rozhodnutí výboru. Ústavný súd vzal tiež do úvahy, že z namietaného rozsudku vyplýva, že dokazovanie uvedenými listinami v konaní pred najvyšším súdom v zmysle § 129 ods. 1 OSP nebolo vykonané, takže na ne ani nebolo možné prihliadať, čo sa ani nestalo. Keďže tieto dôkazy neboli vykonané, nemohlo v danom prípade ani dôjsť k neprípustnému zásahu do práva sťažovateľky vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom.

Sumarizujúc   svoju   argumentáciu   ústavný   súd   s poukazom   na   citovanú   časť odôvodnenia   namietaného   rozsudku   dospel   k   záveru,   že   namietaným   rozsudkom najvyššieho súdu nemohlo dôjsť k porušeniu sťažovateľkou označených základných práv podľa ústavy a práva podľa dohovoru. Namietaný rozsudok je podľa názoru ústavného súdu primeraným spôsobom odôvodnený a nemožno ho považovať ani za arbitrárny, pričom najvyšší   súd   v ňom   ústavne   akceptovateľným   spôsobom   vysvetlil,   prečo   sťažovateľku nemožno považovať za bezpečnostne spoľahlivú osobu.

Vychádzajúc   z   uvedeného   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   medzi   namietaným rozsudkom   najvyššieho   súdu   a   sťažovateľkou   označenými   základnými   právami   podľa ústavy a právom podľa dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala reálnu možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Najvyšší   súd   rozhodol   vo   veci   sťažovateľky   spôsobom,   s   ktorým   sťažovateľka   síce nesúhlasí, ale rozhodnutie bolo ústavne konformným odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd v danom prípade nie je oprávnený ani povinný nahrádzať.

Na   tomto   základe   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   odmietol   sťažnosť sťažovateľky z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. júna 2012