znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 307/2010-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. septembra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Z., s. r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr. F. N., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   podľa   čl.   11   ods.   1   a   čl.   36   ods.   1   Listiny základných práv a slobôd a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   uznesením   Okresného   súdu   Bratislava   II   sp.   zn.   53   Er   1230/2008 z 19. januára   2009   a uznesením   Krajského   súdu   v   Bratislave   sp.   zn.   18   CoE   145/2009 zo 16. októbra 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Z., s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. januára 2010 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Z., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. F. N., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práv podľa   čl.   6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Okresného súdu Bratislava II   (ďalej len „okresný súd“)   sp.   zn. 53 Er   1230/2008 z 19. januára 2009 a uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 18 CoE 145/2009 zo 16. októbra 2009.

Z obsahu sťažnosti a priložených príloh vyplýva, že «P., B. (ďalej len „DZP“) dňa 29. 04. 2005 vydala v zmysle ustanovení zákona č. 273/1994 Z. z. o zdravotnom poistení, financovaní   zdravotného   poistenia,   o   zriadení   Všeobecnej   zdravotnej   poisťovne   a   o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní v príslušnom znení (ďalej len „ZoZP“) Platobný výmer č. 157/2005 (ďalej len „Platobný výmer“), ktorým uložila platiteľovi MUDr. G. S., B. (ďalej len „Povinný“) zaplatiť dlžné poistné   a   poplatok   z omeškania   z   dlžnej   sumy   poistného,   a   to   všetko   do   8   dní   od právoplatnosti Platobného výmeru.

Podľa doložiek právoplatnosti a vykonateľnosti vyznačených na Platobnom výmere Platobný výmer nadobudol právoplatnosť dňa 05. 05. 2005 a vykonateľnosť dňa 16. 05. 2005. Zmluvou   o   postúpení   pohľadávok   zo   dňa   07.   07.   2005   DZP   postúpila   súbor pohľadávok,   ktorých   súčasťou   bola   aj   pohľadávka   predpísaná   Platobným   výmerom Povinnému, spolu s príslušenstvom a všetkými právami s nimi spojenými na Sťažovateľa. Nakoľko sa Sťažovateľ Návrhom na vykonanie exekúcie domáhal vykonania exekúcie proti   Povinnému   na   základe   exekučného   titulu   –   Platobného   výmeru,   súdny   exekútor doručil OS BA žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.».

Okresný   súd   uznesením   sp.   zn.   53   Er   1230/2008   z   19.   januára   2009   vyhovel námietkam povinného proti exekúcii z dôvodu, že návrh na vykonanie exekúcie bol podaný po márnom uplynutí premlčacej doby.

Sťažovateľka   podala   proti   označenému   uzneseniu   okresného   súdu   odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd ako odvolací súd tak, že uznesením sp. zn. 18 CoE 145/2009 zo 16. októbra 2009 napadnuté prvostupňové rozhodnutie potvrdil.

Sťažovateľka považuje prvostupňové rozhodnutie aj rozhodnutie odvolacieho súdu za arbitrárne tvrdiac,   že „...   predmetné   súdy vyslovili   právne závery,   avšak   náležite   sa nevysporiadali so skutočnosťami, zohľadnenie ktorých je nevyhnutné pre právne posúdenie veci a rozhodli na základe nepodloženej právnej konštrukcie, ktorú navyše nedostatočne odôvodnili“.

Podľa názoru sťažovateľky tým, že okresný súd, ale najmä krajský súd ako odvolací súd   sa   v   odôvodnení   svojich   rozhodnutí   nevysporiadali   so   skutkovými   tvrdeniami a právnym posúdením, ktoré predložila a na ktoré poukázala, porušili jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a jej právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj jej vlastnícke právo podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, čl. 11 ods. 1 listiny a čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu.

K dôvodom porušenia označených práv sťažovateľka uviedla:«V zmysle ust. § 1 zákona č. 273/1994 Z. z. o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného   poistenia,   o   zriadení   Všeobecnej   zdravotnej   poisťovne   a   o   zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní v príslušnom znení (ďalej len „ZoZP“), tento zákon upravuje zdravotné poistenie, na základe ktorého sa poskytuje   zdravotná   starostlivosť,   organizáciu   zdravotného   poistenia,   financovanie zdravotného   poistenia,   zriadenie   Všeobecnej   zdravotnej   poisťovne   a   zriaďovanie rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní. V zmysle ust. § 59   ZoZP,   pohľadávky   podľa   tohto   zákona   sú   dlžné   poistné,   prirážka   k   poistnému, poplatok z omeškania, pokuta a poplatok za nesplnenie oznamovacej povinnosti predpísané platobným   výmerom   príslušnej   poisťovne.   V   zmysle   ust.   §   59   ods.   3   -   5   ZoZP,   výkon rozhodnutia   na   pohľadávky   uvedené   v   odseku   1   ZoZP   sa   vykonáva   na   základe právoplatného rozhodnutia (teda právoplatného Platobného výmeru) exekučným príkazom poisťovne. Pre výkon rozhodnutia na pohľadávky uvedené v odseku 1 ZoZP sa použijú primerane ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku. Pohľadávky uvedené v odseku 1 ZoZP   vymáha   príslušná   poisťovňa.   V   zmysle   ust.   §   251   ods.   1   zákona   č.   99/1963   Zb. Občiansky   súdny   poriadok   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Občiansky   súdny poriadok“),   ak   povinný   dobrovoľne   nesplní,   čo   mu   ukladá   vykonateľné   rozhodnutie, oprávnený môže podať   návrh   na vykonanie exekúcie   podľa   osobitného   zákona (zákona č. 233/1995 Zb. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“).

Dovoľujeme si poukázať na skutočnosť, že platobný výmer vo veciach zdravotného poistenia predstavuje exekučný titul v zmysle ust. § 41 ods. 2 písm. g) Exekučného poriadku (v znení platnom k vzniku platobného výmeru), keďže podľa Exekučného poriadku možno vykonať exekúciu aj na podklade iných vykonateľných rozhodnutí, schválených zmierov, platobných výmerov, výkazov nedoplatkov a dohôd, ktorých súdnu exekúciu pripúšťa zákon. Sťažovateľ   už   v   konaní   pred   prvostupňovým   súdom   (Vyjadrenie   Oprávneného k Námietkam   zo   dňa   19.   12.   2008)   poukazoval   na   dva   odlišné   inštitúty   vymáhanie pohľadávok   veriteľa   -   zdravotnej   poisťovne,   a   tomu   zodpovedajúcej   povinnosti   dlžníka splniť si povinnosť určenú právoplatným a vykonateľným správnym rozhodnutím - a to v prípade nedobrovoľného plnenia núteným výkonom predmetného rozhodnutia. V rámci právneho poriadku okrem civilného núteného výkonu rozhodnutia existujú aj iné systémy výkonu rozhodnutí, napr. administratívna exekúcia v zmysle zákona č. 71/1967 Zb. Správny poriadok v znení neskorších predpisov, ako aj daňová exekúcia v zmysle zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov, v ktorých správne orgány realizujú tzv. inú právnu (nie tzv. súdnu) ochranu. Jedným z takýchto systémov je aj nútený výkon rozhodnutia exekučným príkazom poisťovne   v   zmysle   ZoZP,   pričom   podľa   ZoZP   sa   toto   právo   (ktoré   prináleží   výlučne poisťovni, keďže ide o exekučný príkaz poisťovne) premlčí v trojročnej premlčacej lehote v zmysle ZoZP.»

Podľa tvrdenia sťažovateľky „v rámci núteného výkonu právoplatných rozhodnutí tak bola DZP oprávnená zvoliť si spôsob výkonu predmetnej exekúcie voči Povinnému ako dlžníkovi, a to buď vyššie uvedeným spôsobom podľa ZoZP, alebo v zmysle príslušných ustanovení   Exekučného   poriadku.   Ustanovenia   ZoZP   týkajúce   sa   premlčania   práva vymáhať poistné sa vzťahovali výlučne na vymáhanie poistného a s ním súvisiacich nárokov DZP ako oprávneným subjektom - zdravotnou poisťovňou - uplatňovať si plnenie Povinného na základe exekučného príkazu poisťovne v zmysle ust. § 59 ods. 3 ZoZP.“.

Sťažovateľka v sťažnosti ďalej uvádza:„Zmluvou   o   postúpení   pohľadávok   zo   dňa   07.   07.   2005   DZP   postúpila   súbor pohľadávok, ktorých súčasťou bola aj pohľadávka voči Povinnému, spolu s príslušenstvom a všetkými právami s nimi spojenými na Oprávneného. Sťažovateľ však inicioval exekučné konanie   voči   Povinnému   v   zmysle   Exekučného   poriadku,   pričom   Exekučný   poriadok v žiadnom   zo   svojich   ustanovení   nespája   uplatnenie   už   priznaného   (právoplatného a vykonateľného) nároku Oprávneného v exekučnom konaní s plynutím premlčacej lehoty. Keďže Sťažovateľ vymáha peňažnú pohľadávku voči Povinnému v zmysle civilného systému   výkonu   rozhodnutia   -   Exekučného   poriadku,   nevzťahuje   sa   na   vymáhanie pohľadávky ako exekučného titulu trojročná premlčacia lehota na vymáhanie Platobného výmeru exekučným príkazom poisťovne odo dňa jeho právoplatnosti.“

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1.   Uznesením Krajského súdu v Bratislave sp.   zn.   18 CoE/145/2009-60 zo dňa 16. 10. 2009 v spojení s Uznesením Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 53 Er/1230/2008- 48   zo   dňa   19.   01.   2009   došlo   k   porušeniu   vlastníckeho   práva   Sťažovateľa   v   zmysle ustanovenia článku 20 ods. 1 Ústavy SR, článku 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a   článku   1   ods.   1   Prvého   dodatkového   protokolu   k   Európskemu   dohovoru   o   ľudských právach, a zároveň k porušeniu práva Sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle ustanovenia článku 46 ods. 1 Ústavy SR, článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ľudských právach.

2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 18 CoE/145/2009-60 zo dňa 16. 10. 2009 v spojení s Uznesením Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 53 Er/1230/2008-48 zo dňa 19. 01. 2009 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva Sťažovateľovi náhradu trov konania titulom   trov právneho zastúpenia Sťažovateľa.   Krajský súd v Bratislave a Okresný súd Bratislava   II   sú   povinní   spoločne   a   nerozdielne   zaplatiť   trovy   právneho   zastúpenia Sťažovateľa.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky, že uznesením krajského súdu sp. zn. 18   CoE   145/2009   zo   16.   októbra   2009   v   spojení   s   uznesením   okresného   súdu   sp.   zn. 53 Er 1230/2008 z 19. januára 2009 došlo k porušeniu jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 listiny a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

Ústavný súd z obsahu sťažnosti a jej príloh zistil toto:

Sťažovateľka si v exekučnom konaní vedenom súdnym exekútorom JUDr. V. K., Exekútorský   úrad,   N.   (ďalej   len   „súdny   exekútor“),   uplatnila   nárok   na   vymoženie pohľadávky voči MUDr. G. S., B. (ďalej len „povinná“), v sume 258,65 € s príslušenstvom, nadobudnutej jej postúpením na základe zmluvy o postúpení pohľadávok zo 7. júla 2005 uzavretej so zdravotnou poisťovňou P., B. (ďalej len „zdravotná poisťovňa“). Exekučným titulom v danom prípade bol platobný výmer č. 157/2005 z 29. apríla 2005 na zaplatenie dlžného poistného a poplatku z omeškania z dlžnej sumy poistného (ďalej len „platobný výmer“)   vydaný zdravotnou   poisťovňou   podľa   zákona č.   273/1994 Z.   z. o   zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia, o zriadení Všeobecnej zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o zdravotnom poistení“).

Proti predmetnej exekúcii podala povinná námietky. Ich obsahom bolo vznesenie námietky   premlčania proti   právu   vymáhať poistné   plnenie z exekučného   titulu,   pretože návrh na vykonanie exekúcie bol sťažovateľkou ako oprávneným podaný až po uplynutí trojročnej premlčacej doby v zmysle § 21 ods. 3 zákona o zdravotnom poistení.

Okresný súd uznesením   sp.   zn. 53 Er   1230/2008 z 19.   januára 2009 námietkam povinnej   vyhovel.   Svoj   právny   záver   oprel   o   ustanovenie   §   21   ods.   3   a   4   zákona o zdravotnom poistení účinného ku dňu vydania exekučného titulu, podľa ktorého právo vymáhať poistné sa premlčí za tri roky odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia, ktorým   sa   toto   poistné   predpísalo.   V   okolnostiach   prípadu   exekučný   titul   nadobudol právoplatnosť   5.   mája   2005.   Návrh   na   vykonanie   exekúcie   bol   podaný   súdnemu exekútorovi až 17. júla 2008,   teda   po márnom uplynutí zákonnej trojročnej premlčacej doby. Podľa názoru okresného súdu „zmena v subjekte oprávneného z pohľadávky nemá vplyv na plynutie premlčacej doby. Zmluvou o postúpení pohľadávky (právo na poistné plnenie)   došlo   k   zmene   subjektu   oprávneného   z   pohľadávky,   nie   k   zmene   obsahu pohľadávky. Z uvedeného vyplýva, že právo vymáhať poistné sa premlčí za tri roky odo dňa vydania   exekučného   titulu,   ktorým   sa   toto   poistné   predpísalo   bez   ohľadu   na   to,   či oprávneným   z pohľadávky   je   zdravotná   poisťovňa   alebo   spoločnosť   Z.,   s.   r.   o.   (§   111 Občianskeho zákonníka).“.

Na   základe   odvolania   sťažovateľky   odvolací   krajský   súd   uznesením   sp.   zn. 18 CoE 145/2009 zo 16. októbra 2009 uznesenie okresného súdu z 19. januára ako vecne správne potvrdil.

Z vyžiadanej informácie zo spisu okresného súdu v uvedenej právnej veci ústavný súd zistil, že následne okresný súd uznesením z 8. apríla 2010 exekúciu vedenú na návrh sťažovateľky   proti   povinnej   zastavil   (§   50   ods.   5   Exekučného   poriadku).   Predmetné uznesenie nadobudlo právoplatnosť 13. mája 2010.

1.   Na   rozhodnutie   o   tej   časti   sťažnosti,   ktorou   sťažovateľka   namieta   porušenie svojich práv uznesením okresného súdu sp. zn. 53 Er 1230/2008 z 19. januára 2009, nie je daná právomoc ústavného súdu. Ako to vyplýva z už citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.   Proti   uzneseniu   okresného   súdu   bolo   prípustné   odvolanie   ako   riadny   opravný prostriedok,   a   preto   právomoc   poskytnúť   ochranu   označeným   základným   právam sťažovateľky mal krajský súd v odvolacom konaní. Tým je zároveň vylúčená právomoc ústavného   súdu.   Ústavný   súd   preto   v   tejto   časti   sťažnosť   pri   predbežnom   prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci.

2. Odlišná je situácia, pokiaľ ide o tú časť sťažnosti, ktorá sa týka konania vedeného krajským súdom pod sp. zn. 18 CoE 145/2009 a jeho uznesenia zo 16. októbra 2009.

Podstatou   argumentácie   sťažovateľky   uplatnenej   v odvolaní,   ako   aj   v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu bolo tvrdenie, že ustanovenia zákona o zdravotnom poistení týkajúce   sa   premlčania   práva   vymáhať   poistné   plnenie   sa   vzťahujú   iba   na   zdravotnú poisťovňu. Zmluvou o postúpení pohľadávok zo 7. júla 2005 zdravotná poisťovňa postúpila súbor pohľadávok na sťažovateľku, ktorá nie je zdravotnou poisťovňou, preto sťažovateľka nie je premlčacou dobou podľa § 21 zákona o zdravotnom poistení viazaná.

Pre   účely   posúdenia   opodstatnenosti   sťažnosti   ústavný   súd   pri   predbežnom prerokovaní   preskúmal   k   sťažnosti   pripojené   uznesenie   krajského   súdu   sp.   zn. 18 CoE 145/2009 zo 16. októbra 2009, v ktorého odôvodnení sa okrem iného uvádza:„Z rozhodnutia P. DZP, v konkurze, Platobného výmeru č. 157/2005 dňa 29. 04. 2005 vyplýva, že nadobudlo právoplatnosť dňa 05. 05. 2005 a vykonateľnosť dňa 16. 05. 2005. Z návrhu na vykonanie exekúcie vyplýva, že tento bol exekútorovi doručený dňa 17. 07. 2008.

Podľa § 21 ods. 3, ods. 4 ZoZP, účinnom ku dňu vydania exekučného titulu, právo vymáhať poistné sa premlčí za tri roky odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia, ktorým   sa   toto   poistné   predpísalo.   Pre   právo   vymáhať   prirážku   k   poistnému,   poplatok z omeškania,   pokuty   a   poplatok   za   nesplnenie   oznamovacej   povinnosti   platia   obdobne ustanovenia odsekov 1 až 3.

Podľa názoru odvolacieho súdu správne súd prvého stupňa vyhodnotil právny stav veci keď dospel k záveru, že námietka premlčania vznesená povinným v námietkach proti exekúcii,   je   dôvodná.   Z   tohto   ustanovenia   zákona   nie   len,   že   vyplýva   správny   záver prvostupňového súdu, že trojročná premlčacia doba sa viaže na právo vymáhať poistné a nie   na   subjekt,   ktorý   disponuje   uvedeným   právom,   že   zmena   v   subjekte   oprávneného z pohľadávky nemá vplyv na plynutie premlčacej doby a teda, že právo vymáhať poistné sa premlčí za tri roky odo dňa vydania exekučného titulu, ktorým sa toto poistné predpísalo bez ohľadu na to, či oprávneným z pohľadávky je zdravotná poisťovňa alebo iný subjekt.“

K námietke sťažovateľky, že ustanovenia zákona o zdravotnom poistení týkajúce sa premlčania práva vymáhať poistné sa vzťahujú výlučne na vymáhanie poistného a s ním súvisiacich nárokov zdravotnou poisťovňou na základe jej exekučného príkazu podľa § 59 ods. 3 zákona o zdravotnej poisťovni, krajský súd v odôvodnení uviedol:

„Rovnako je nutné podotknúť, že je nerozhodné pre ktorú cestu núteného výkonu sa oprávnený   rozhodne.   Pri   oboch   týchto   spôsoboch,   či   administratívnej,   alebo   súdnej exekúcii, je určenie trojročnej premlčacej doby rozhodujúce, ide o hmotnoprávnu lehotu, pri ktorej nedodržaní sa stráca nárok na nútený výkon ako taký. V prípade súdnej exekúcie ide o prípad straty účinnosti exekučného titulu.“

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú   neopodstatnenosť   je   absencia   priamej   súvislosti   medzi   označeným   základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto   práva   alebo   slobody   na   strane   druhej,   t.   j.   ak   ústavný   súd   nezistí   relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 299/07).

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nemá   zásadne   oprávnenie preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový   stav   a   aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil (II. ÚS 21/96,   III.   ÚS   151/05).   Vo   všeobecnosti   úlohou   súdnej   ochrany   ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z   rozdelenia   súdnej   moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).

Aplikujúc   východiská   svojej   konštantnej   judikatúry   na   napadnuté   uznesenie krajského súdu ústavný súd konštatoval, že je dostatočne odôvodnené, nevykazuje znaky svojvoľnosti   ani   arbitrárnosti   a   je   ústavne   akceptovateľné.   Odôvodnenie   obsahuje   aj zhodnotenie kardinálnej právnej otázky, ktorá podľa názoru ústavného súdu bola dostatočne posúdená, keďže krajský súd správne posúdil otázku premlčania práva vymáhať poistné obsiahnutú   v   §   21   ods.   3   zákona   o   zdravotnom   poistení   (účinného   ku   dňu   vydania exekučného titulu), keď trojročnú premlčaciu dobu viazal na právo vymáhať poistné, nie na subjekt, ktorý disponuje uvedeným právom, t. j. že ide o vecné premlčanie práva (vymáhať poistné). Z ustanovení zákona o zdravotnom poistení nemožno vyvodiť, že pohľadávku na poistnom a nárokoch s ním súvisiacich nemožno postúpiť novému veriteľovi, ktorým môže byť aj iný subjekt ako zdravotná poisťovňa. Skutočnosť,   že zdravotná poisťovňa   svoju pohľadávku   voči   dlžníkovi   (dlžné   poistné)   postúpila   tretiemu   subjektu   –   sťažovateľke (zmena veriteľa), nemá vplyv na obsah pohľadávky ani na plynutie trojročnej premlčacej doby.

Podľa stanoviska občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) „rozhodnutie príslušnej zdravotnej poisťovne, ktorým sa vymáha poistné podľa ustanovenia § 21 ods. 3 zákona č. 273/1994 Z. z. o zdravotnom poistení, financovaní   zdravotného   poistenia,   o   zriadení   Všeobecnej   zdravotnej   poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní v znení neskorších predpisov, možno súdnym výkonom rozhodnutia (exekúciou) vykonať aj po uplynutí troch rokov od uplynutia právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa toto poistné predpísalo... Z tohto ustanovenia expressis verbis vyplýva, že tieto nároky sa neprekludujú, ale   premlčujú.   K   ich   premlčaniu   možno   v   súdnom   výkone   rozhodnutia   (exekúcii) prihliadnuť len vtedy, ak to dlžník namietne a len v rozsahu uplatnenej námietky... Na uvedenom závere nič nemení ani to, že rozhodnutie o predpísanom poistnom sa vydáva v správnom konaní“ (Stanovisko občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu z 3. októbra 2001   sp.   zn.   Cpj 19/01).   Aj   keď krajský   súd   v   odôvodnení svojho rozhodnutia   priamo nevyslovil,   že   pri   prezentácii   prijatých   záverov   sa   riadil   uvedeným   právnym   názorom najvyššieho súdu, z obsahu odôvodnenia namietaného rozhodnutia krajského súdu vyplýva, že tento názor najvyššieho súdu si osvojil.

Vychádzajúc   z   uvedeného   je   preto   z   ústavného   hľadiska   akceptovateľný   právny názor krajského súdu, že ak povinný vzniesol námietku premlčania proti právu vymáhať poistné plnenie z exekučného titulu v exekúcii, návrh na vykonanie ktorej sťažovateľka (ako nový veriteľ) podala nesporne po uplynutí trojročnej premlčacej doby podľa § 21 ods. 3 zákona   o   zdravotnom   poistení,   jeho   námietky   proti   exekúcii   krajský   súd   považoval   za dôvodné a potvrdil ich vyhoveniu prvostupňovým súdom.

S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo účastníka konania na rozhodnutie v súlade s jeho právnym názorom, resp. jeho právo na   úspech   v   konaní   (obdobne   napr.   II.   ÚS   218/02,   III.   ÚS   198/07,   I.   ÚS   265/07, III. ÚS 139/08). V nadväznosti na to ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na to, že ústavný súd odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti tú časť sťažnosti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie zásad spravodlivého procesu označeným uznesením krajského súdu, totožný záver prijal aj vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny a práva podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu,   a   to   vychádzajúc   z   toho,   že   absencia   porušenia ústavnoprávnych   princípov   vylučuje   založenie   sekundárnej   zodpovednosti   všeobecných súdov za porušenie základných práv sťažovateľky hmotnoprávneho charakteru, medzi ktoré nepochybne   patrí   aj   základné   právo   garantujúce   ochranu   majetku   (obdobne   napr. III. ÚS 27/08).

Vzhľadom   na   všetky   uvedené   skutočnosti   rozhodol   ústavný   súd   tak,   ako   to   je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. septembra 2010