znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 307/09-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. septembra 2009   predbežne   prerokoval   sťažnosť   J.   J.,   B.,   zastúpeného   JUDr.   D.   P.,   vo   veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu   v Bratislave   sp.   zn.   5   To   51/09   zo   4.   júna   2009   a   rozhodnutím   Okresného   súdu Bratislava   III   o   nariadení   hlavného   pojednávania   v   trestnej   veci   vedenej   pod   sp.   zn. 3 T 20/2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. J.   o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. augusta 2009   doručená   sťažnosť J.   J.(ďalej len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   JUDr.   D.   P.,   ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 1 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením   Krajského   súdu   v   Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn.   5   To   51/09 zo 4. júna 2009 a rozhodnutím Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) o nariadení hlavného pojednávania v trestnej veci vedenej pod sp. zn. 3 T 20/2007.

Zo sťažnosti vyplýva, že prokurátor Okresnej prokuratúry B. podal 16. februára 2007 na   sťažovateľa   obžalobu   pre   trestný   čin   násilia   proti   skupine   obyvateľov   a proti jednotlivcovi podľa § 197a ods. 1 a 2 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005 a trestný čin nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 184a ods. 1 a §   184b   ods.   1   Trestného   zákona   účinného   do   31.   decembra   2005.   Okresný   súd   na predbežnom prejednaní obžaloby 12. marca 2009 rozhodol o jej odmietnutí a vrátení veci prokurátorovi. Proti tomuto rozhodnutiu podal prokurátor sťažnosť. Krajský súd uznesením sp. zn. 5 To 51/09 zo 4. júna 2009 napadnuté uznesenie zrušil a vrátil vec okresnému súdu, aby v nej znovu konal a rozhodol. Krajský súd odôvodnil svoje rozhodnutie tým, že trestné konanie je kontradiktórne, obhajca mohol namietať zákonnosť vykonaných úkonov a žiadať ich opakovanie, poukázal tiež na to, že okresný súd pri preskúmaní skoršej obžaloby, ktorá bola   podaná   na   sťažovateľa   v   tejto   veci   v   roku   2006,   nekonštatoval   dôvody   na   jej odmietnutie. Okresný súd po vrátení veci nariadil hlavné pojednávanie na 29. september 2009.

Sťažovateľ poukazuje na to, že takmer všetky dôkazy zabezpečené v prípravnom konaní okrem znaleckých posudkov sú v súdnom konaní nepoužiteľné z dôvodu procesných pochybení   orgánov   činných   v   trestnom   konaní.   Preto   sťažovateľ   súhlasí   s   postupom okresného   súdu   na   predbežnom   prejednaní   obžaloby   12.   marca   2009,   keď   podľa   neho nemohol rozhodnúť inak, ako vrátiť vec prokurátorovi, pretože v prípravnom konaní došlo k porušeniu práv obhajoby.

Sťažovateľ   na   základe   uvedeného   žiada,   aby   ústavný   súd   vyslovil,   že   došlo k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 3 dohovoru, aby zrušil uznesenie krajského súdu zo 4. júna 2009 a rozhodnutie okresného súdu o nariadení hlavného pojednávania a vrátil vec prokurátorovi pre závažné procesné pochybenia, ktorými boli porušené práva obhajoby. II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd vychádza z ústavného princípu subsidiarity svojej právomoci vo vzťahu k všeobecným súdom vyplývajúceho z čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého ústavný súd nie je oprávnený   prijať na   ďalšie   konanie sťažnosť   fyzickej   osoby   alebo právnickej   osoby vo veci porušenia jej základných práv alebo slobôd, ak o ochrane týchto práv a slobôd rozhoduje iný súd, ktorý v súlade so všeobecnou právomocou podľa čl. 142 ods. 1 ústavy má aj zákonom vymedzenú právomoc konať o ochrane konkrétneho základného práva alebo slobody (II. ÚS 54/02).

Ochrana ústavnosti   nie   je a   ani podľa   povahy   veci   nemôže byť výlučne úlohou ústavného   súdu,   ale   úlohou   všetkých   orgánov   verejnej   moci   v   rámci   im   zverených kompetencií.   Ústavný   súd   predstavuje   ultima   ratio   inštitucionálny   mechanizmus,   ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú (III. ÚS 149/04).

V tejto súvislosti ústavný súd opakovane zdôraznil, že trestné konanie je od svojho začiatku   až   po   jeho   koniec   procesom,   v   ktorom   sa   v   rámci   vykonávania   jednotlivých úkonov a realizácie garancií pre ochranu práv a slobôd môžu zo strany orgánov činných v trestnom konaní a súdu naprávať, resp. korigovať aj jednotlivé pochybenia. Spravidla až po jeho skončení možno na ústavnom súde namietať pochybenia znamenajúce porušenia práv a slobôd označených v čl. 127 ods. 1 ústavy, ktoré neboli odstránené v jeho priebehu (napr. III. ÚS 3/02, III. ÚS 18/04, III. ÚS 75/05).

Sťažovateľ namieta porušenie svojich práv v počiatočnom štádiu trestného konania súdneho,   keď   ešte   nedošlo   k prerokovaniu   jeho   veci   na   hlavnom   pojednávaní,   a   teda predtým,   ako   mohol   na   hlavnom   pojednávaní   v   plnom   rozsahu   uplatniť   všetky   práva obhajoby   vrátane   práva   vypočúvať   svedkov,   predkladať   a   navrhovať   dôkazy,   ako   aj namietať   proti   vykonaniu   dôkazov,   ktoré   neboli   v   prípravnom   konaní   zabezpečené spôsobom zodpovedajúcim zákonu.

Subsidiarita   právomoci   ústavného súdu   pri   ochrane základných   práv a slobôd   sa prejavuje aj v tom, že ústavný súd môže uplatniť svoju právomoc len v tom prípade, ak sťažovateľ využije možnosť namietať porušenie svojich práv v priebehu konania pred tými orgánmi verejnej moci, ktoré sú príslušné konať v jeho veci. Pokiaľ by sa ústavný súd vyjadroval   k   zákonnosti   dosiaľ   vykonaného   trestného   konania,   zasahoval   by   tým v neprípustnej   miere   do   rozhodovacej   právomoci   všeobecného   súdu,   ktorý   je   príslušný v tejto   veci   konať   na   podklade   obžaloby.   Bude   vecou   všeobecného   súdu,   aby   posúdil argumentáciu sťažovateľa a vyvodil z nej závery. Sťažovateľ môže následne na ochranu svojich základných práv využiť aj riadne a mimoriadne opravné prostriedky v trestnom konaní.

Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy), ktorý nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje Najvyšší súd Slovenskej republiky (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa   pre   nedostatok   svojej   právomoci   na   jej   prerokovanie   (obdobne   napr. IV. ÚS 304/08).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. septembra 2009