znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 307/07-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. decembra 2007 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   A.   P.,   K.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 20 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Okresného   súdu   Vranov   nad   Topľou č. k. 4 C   43/2003-36   z 15.   mája   2003   a   rozsudkom   Krajského   súdu   v Prešove č. k. 4 Co 404/2005-123 z 29. marca 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. A. P. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. júla 2007 doručená sťažnosť Ing. A. P., K. (ďalej len „sťažovateľ“), doplnená podaniami doručenými ústavnému   súdu   26.   júla   2007   a 13. novembra   2007,   v ktorej   namieta   porušenie   svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 20 ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práva   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom   Okresného   súdu   Vranov   nad   Topľou   (ďalej   len   „okresný   súd“) č. k. 4 C 43/2003-36 z 15. mája 2003 a rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. 4 Co 404/2005-123 z 29. marca 2007.

Z   obsahu   sťažnosti   sťažovateľa,   jej   doplnení   a príloh   vyplýva,   že   bývalé   Štátne notárstvo V. (ďalej len „štátne notárstvo“) rozhodnutím sp. zn. D 313/90 z 25. apríla 1991 určilo za oprávneného dediča v tretej dedičskej skupine po zosnulom poručiteľovi J. M. (ďalej len „poručiteľ“) V. V., S. (ďalej len „oprávnený dedič“ alebo „odporca“). Oprávnený dedič uvedené dedičstvo prijal.

Podľa   názoru   sťažovateľa   rozhodlo   v danej   veci   štátne   notárstvo   „protiprávne“ z nasledovných dôvodov:

- potvrdenie č. 11 Obecného úradu S. z 25. februára 1991 o tom, že poručiteľ žil s oprávneným   dedičom   v spoločnej   domácnosti   od   roku   (...)   a posledné   roky   sa   staral o poručiteľa, nie je pravdivé a nebolo vydané podľa zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov;

- na tomto potvrdení nie je uvedené, kto žiadal o jeho vydanie, na aký účel bolo vydané, komu je adresované a kto overil, či poručiteľ naozaj žil s odporcom v spoločnej domácnosti;

- podľa Lexikónu kňazov vydaného K. diecézou bol poručiteľ kňazom vo viacerých farnostiach, čo zároveň vyvracia skutočnosti uvedené v predmetnom potvrdení;

- poručiteľ   bol   podľa   názoru   sťažovateľa   sebestačný   a vedel   sa   postarať   o seba až do posledných dní pred úmrtím, navyše „... ako kňaz na viacerých far. úradoch viedol vlastnú domácnosť z tohto dôvodu, že žil celý jeho život v celibáte...“;

- podľa názoru sťažovateľa tým, že odporca požiadal 30. marca 1993 a 23. novembra 1995 okresný súd o prejednanie novoobjaveného dedičstva, „... sa sám usvedčuje v tom, že s J. M. r. k. kňazom v spoločnej domácnosti nikdy nežil, lebo rozsah jeho majetku nikdy nepoznal...“

- odporca nepožiadal o prejednanie ďalšieho majetku, ktorého vlastníkom bol podľa názoru   sťažovateľa   poručiteľ,   čo   ho   opätovne   usvedčuje   z toho,   že   nežil   s poručiteľom v spoločnej domácnosti.

Na základe uvedeného považuje sťažovateľ za preukázané, že odporca sa prijatím dedičstva bezdôvodne obohatil podľa § 451 Občianskeho zákonníka (ďalej aj „OZ“) a nikdy nebol oprávneným dedičom.

Sťažovateľ   podal   okresnému   súdu   návrh   na   určenie   vlastníckeho   práva k nehnuteľnostiam,   ktoré   odporca   zdedil   po   poručiteľovi.   V návrhu   poukázal   na   to, že oprávneným dedičom by mal byť on vzhľadom na príbuzenský pomer s poručiteľom (stará   mama   sťažovateľa   z matkinej   strany   a otec   poručiteľa   boli   súrodenci),   a uviedol ďalšie dôvody, pre ktoré považuje rozhodnutie štátneho notárstva pod sp. zn. D 313/90 z 25. apríla 1991 za nesprávne. Okresný súd rozsudkom č. k. 4 C 43/2003-36 z 15. mája 2003 návrh sťažovateľa zamietol.

Sťažovateľ   ďalej   uvádza,   že   namietané   rozhodnutie   okresného   súdu   považuje za nesprávne po skutkovej a právnej stránke z viacerých dôvodov:

- v rozhodnutí je nesprávne uvedený jeho príbuzenský pomer s poručiteľom;

- rozsah majetku poručiteľa v predmetnom rozsudku je neúplný, čo podľa názoru sťažovateľa potvrdzuje skutočnosť, že odporca nie je oprávneným dedičom;

- okresný   súd   v danom   rozhodnutí   poukazuje   na   „nejestvujúce“   výpisy z pozemnoknižnej   vložky   č.   132   katastrálneho   územia   obce   D.   a č.   (...)   katastrálneho územia obce Z., ako aj „nejestvujúce“ rozhodnutie Štátneho notárstva v P. sp. zn. D 148/64;

- okresný   súd   „protiprávne“   aplikoval   na   daný   prípad   nesprávne   ustanovenia Občianskeho   zákonníka   (§ 105   v   spojení   s   § 485 OZ),   pretože   v   danom   prípade   mal aplikovať § 107 ods. 2 OZ.

Sťažovateľ podal proti predmetnému rozsudku okresného súdu odvolanie. Krajský súd   uznesením   č.   k.   4   Co   342/04-66   z   12. mája 2005   odvolanie   sťažovateľa   odmietol ako oneskorene   podané.   Sťažovateľ   podal   proti   uvedenému   uzneseniu   krajského   súdu dovolanie [z obsahu dovolania vyplynulo, že sťažovateľ namieta vadu uvedenú v § 237 písm.   f)   Občianskeho   súdneho   poriadku,   ďalej   aj   „OSP“].   Najvyšší   súd   Slovenskej republiky   uznesením   sp.   zn.   4   Cdo   220/2005   z   27.   októbra   2005   namietané uznesenie krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Krajský súd následne rozsudkom č. k. 4 Co 404/2005-123 z 29. marca 2007 potvrdil rozsudok   okresného   súdu   č. k.   4 C 43/2003-36   z   15. mája 2003.   Sťažovateľ   považuje uvedený   rozsudok   za   nesprávny   po   skutkovej   aj   právnej   stránke   z rovnakých   dôvodov ako prvostupňový rozsudok okresného súdu.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:„1.) Okresný   súd   vo   Vranove   nad   Topľou   jeho   rozsudkom   zo   dňa   15.   5.   2003 v konaní č. 4 C 43/03-36 porušil základné právo mňa žalobcu Ing. A. P. (adresa ako je uvedená na 1. str. sťažnosti) na súdnu ochranu podľa čl. 46 odst. 1, 2 Ústavy SR.

2.) Okresný súd vo Vranove n/T vydaným rozsudkom porušil moje základné právo podľa čl. 46 ods. 1, 2 v spojení s čl. 20 ods. 2 Ústavy SR v spojení s čl. 1 Dodatku protokolu o ochrane ľudských práv a slobôd.

3.) Okresný   súd   vo   Vranove   n/T   porušil   jeho   rozsudkom   moje   základné   právo domáhať   sa   dedičského   konania   po   mojom   blízkom   pokrvnom   vlastníkovi   (J.   M.) hnuteľného a nehnuteľného majetku podľa § 134 odst. 1 OZ o vydržaní, ktorým moji rodičia nehnuteľnosti užívali od r. 1946 do r. 1958 (t. j. po dobu 12 rokov) a nezohľadnil prekážky vted. násilného vzniku J. po dobu až do r. (...), keď už moji rodičia zomreli (otec v r...., mamka v r....)

Ďalej OS Vranov n/T porušil § 100 odst. 2, § 105 OZ a § 107 odst. 2 OZ, tiež § 115 OZ ktorý vôbec nepreskúmal, taktiež § 117 OZ ktorý tiež vôbec nepreskúmal. Tiež vôbec nepreskúmal § 451 odst. 1, 2.

Okr.   súd   vo   Vranove   n/T   vôbec   nepreskúmal   §   485   odst.   1   OZ   a tiež   neúplne a nedostatočne preskúmal rozhodnutie ŠN – V. č. D 313/90. Tiež nedostatočne prešetril rozhodnutie ŠN v P. č. D 450/64, a vôbec neskúmal obsah Testamentu B. r. M. z...

... Krajský súd v Prešove jeho rozsudkom zo dňa 29. 3. 2007 č. 4 Co 404/2005-123 porušil všetky moje práva tak ako ich porušil Okr. súd vo Vranove n/T v jeho rozsudku č. 4 C 43/03-36, preto ich nebudem znova opisovať...“

Sťažovateľ zároveň požiadal ústavný súd o zrušenie rozhodnutia štátneho notárstva sp. zn.   D 313/90   z   25. apríla 1991,   rozsudku   okresného   súdu   č.   k.   4   C   43/2003-36 z 15. mája 2003,   rozsudku   krajského   súdu   č. k.   4 Co 404/2005-123   z   29. marca 2007, priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   podľa   úvahy   ústavného   súdu a anonymizáciu svojich osobných údajov.

II.

Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený konať o sťažnostiach fyzických osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   čl. 20   ods. 2   ústavy   zákon   ustanoví,   ktorý   ďalší   majetok   okrem   majetku uvedeného v čl. 4 tejto ústavy, nevyhnutný na zabezpečovanie potrieb spoločnosti, rozvoja národného hospodárstva a verejného záujmu, môže byť iba vo vlastníctve štátu, obce alebo určených   právnických   osôb.   Zákon   tiež   môže   ustanoviť,   že   určité   veci   môžu   byť   iba vo vlastníctve občanov alebo právnických osôb so sídlom v Slovenskej republike.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa   čl.   51   ods.   1   ústavy   domáhať sa   práv   uvedených   v  ... čl.   46   tejto   ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne   užívať   svoj   majetok.   Nikto   nemôže   byť   zbavený   svojho   majetku   s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré stanoví zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva. Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré považujú za nevyhnutné,   aby   upravili   užívanie   majetku   v súlade   so   všeobecným   záujmom a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   o zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   pre   nedostatok vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   verejnej   moci a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú   možno   preto   považovať   sťažnosť,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, IV. ÚS 115/07).

1. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 20 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom okresného súdu č. k. 4 C 43/2003-36 z 15. mája 2003

Ústavný   súd   rozhoduje   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   o sťažnostiach   týkajúcich sa porušenia   základných   práv   a   slobôd   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základného práva alebo slobody môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred   iným   súdom,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z dôvodu   nedostatku   právomoci na jej prerokovanie (I. ÚS 103/02).

Podľa   § 201 OSP   účastník   môže   napadnúť   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje.

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k názoru, že sťažovateľ mal v systéme všeobecného   súdnictva   k dispozícii   účinný   opravný   prostriedok   na   dosiahnutie   nápravy porušenia   svojich   práv,   ktoré   boli   rozsudkom   okresného   súdu   č. k.   4 C 43/2003-36 z 15. mája 2003 podľa jeho názoru porušené. Týmto účinným prostriedkom bolo odvolanie, ktoré   sťažovateľ   podľa   údajov   uvedených   v   jeho   sťažnosti   31. júla 2003   podal   proti rozsudku   prvostupňového   súdu.   Využitie   tejto   zákonnej   možnosti   účinnej   ochrany základného   práva   sťažovateľa   vylučuje   prijatie   sťažnosti   ústavným   súdom   v časti smerujúcej proti označenému rozsudku okresného súdu, keďže ústavný súd môže uplatniť svoju právomoc iba vtedy, ak navrhovateľ nemal inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv.

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   „Ak   o   závažných   procesných pochybeniach,   ktorými   sa   porušujú   aj   niektoré   zo   základných   práv   alebo   slobôd, je oprávnený   a povinný   rozhodnúť   všeobecný   súd   na   základe   riadnych   a mimoriadnych opravných   prostriedkov   upravených   v príslušnom   procesnom   poriadku,   je   právomoc ústavného súdu pred ich vyčerpaním vylúčená“ (IV. ÚS 10/02).

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa v časti namietajúcej   porušenie   jeho   označených   základných   práv podľa   ústavy   a dodatkového protokolu rozsudkom okresného súdu č. k. 4 C 43/2003-36 z 15. mája 2003 pre nedostatok svojej právomoci.

2. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 20 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu č. k. 4 Co 404/2005-123 z 29. marca 2007

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namieta, že označeným rozsudkom krajského súdu došlo   k porušeniu   jeho   označených   základných   práv   podľa   ústavy   a práva   podľa dodatkového protokolu tým, že krajský súd rozhodol v jeho neprospech, neuznal ho ako oprávneného   dediča   napriek   príbuzenskému   pomeru   k poručiteľovi,   neakceptoval   jeho argumenty,   ktoré   podľa   jeho   názoru   preukazovali   neoprávnené   nadobudnutie   dedičstva odporcom, a zároveň potvrdil rozsudok okresného súdu č. k. 4 C 43/2003-36 z 15. mája 2003, ktorým bola jeho žaloba týkajúca sa určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam zamietnutá.

Ústavný súd výzvou z 27. júla 2007 požiadal predsedu krajského súdu o vyjadrenie k sťažnosti sťažovateľa v časti týkajúcej sa porušenia jeho základných práv predmetným rozsudkom   krajského   súdu.   Predseda   kolégia   krajského   súdu   vo   vyjadrení   sp.   zn. Spr 10127/07   z   31. júla 2007   uviedol: „Podľa   §   485   Občianskeho   zákonníka, ak sa po pojednávaní   zistí,   že   oprávneným   dedičom   je   niekto   iný,   je   povinný   ten, kto dedičstvo nadobudol, vydať oprávnenému dedičovi majetok, ktorý z dedičstva má, podľa zásad   o bezdôvodnom   obohatení   tak,   aby   nemal   majetkový   prospech   na   ujmu   pravého dediča.   Nepravý   dedič   má   právo,   aby   mu   oprávnený   dedič   nahradil   náklady,   ktoré na majetok z dedičstva vynaložil; takisto mu patria úžitky z dedičstva. Ak však vedel alebo mohol vedieť, že oprávneným dedičom je niekto iný, má právo len na náhradu nevyhnutných nákladov a je povinný oprávnenému dedičovi vydať i jeho úžitky.

V danom prípade sa dedičské konanie po J. M. právoplatne ukončilo dňa... Týmto dňom začala bežať všeobecná 3 - ročná premlčacia doba (§ 101 Občianskeho zákonníka) k uplatneniu práva oprávneného dediča na vydanie dedičstva. Keďže žaloba bola podaná až po   uplynutí tejto   lehoty   dňa...,   v dôsledku vznesenia   námietky   premlčania žalovaným nebolo   možné   žalobcovi   ním   uplatnené   právo   priznať   (§ 100   ods.   1   Občianskeho zákonníka).

Keďže súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav a vo veci aj správne rozhodol, odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v zmysle § 219 O. s. p. potvrdil.

O trovách odvolacieho konania súd rozhodol v súlade s ust. § 224 ods. 1 O. s. p. za použitia § 142 ods. 1 O. s. p.“

Sťažovateľ   v   stanovisku   z   26. novembra 2007,   ktorým   reagoval   na   vyjadrenie predsedu   kolégia   krajského   súdu   z   31. júla 2007,   uviedol: „Vyjadrenie   KS - PO je zavádzajúce   a svedčí   o nezvládnutej   veci   v jej   skutkovej   a právnej   náročnosti,   preto vo veci rozhodol 29. 3. 07, ale podľa môjho názoru s justičným omylom...“ V nasledujúcej časti   tohto   vyjadrenia   sťažovateľ   zotrval   na   argumentácii,   ktorá   je   uvedená   v sťažnosti a jej doplnení.

Ústavný   súd   z fotokópie   rozsudku   krajského   súdu   č. k.   4 Co 404/2005-123 z 29. marca 2007,   ktorý   bol   k   sťažnosti   sťažovateľa   pripojený   ako   príloha,   zistil, že uvedeným   rozsudkom   bol   potvrdený   rozsudok   okresného   súdu   č.   k.   4 C 43/2003-36 z 15. mája 2003 ako prvostupňového súdu, ktorým bol návrh sťažovateľa vo veci určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam zamietnutý.

Krajský súd v odôvodnení predmetného rozsudku uviedol:

„Žalobca na odvolacom pojednávaní v celom rozsahu poukázal na písomné dôvody odvolania, na ktorých zotrval a navrhol napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie.

Odvolací súd v zmysle zásad ust. § 212 O. s. p. preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a zistil, že odvolanie žalobcu nie je opodstatnené. Je nutné v prvom rade uviesť, že námietka žalobcu v odvolaní, že súd prvého stupňa nevykonal   vo   veci   opravu   petitu,   o   ktorú   žiadal   listinou   zo   dňa   12. 5. 2003 je neopodstatnená, nakoľko súd prvého stupňa na pojednávaní dňa 15. 5. 2003 uznesením pripustil zmenu návrhu (č. l. 31). Na predmetnom pojednávaní bol prítomný jednak žalobca, jednak žalovaný.

Podľa   § 485   Občianskeho   zákonníka,   ak   sa   po   prejednaní   dedičstva   zistí, že oprávneným   dedičom   je   niekto   iný,   je   povinný   ten,   kto   dedičstvo   nadobudol,   vydať oprávnenému   dedičovi   majetok,   ktorý   z   dedičstva   má,   podľa   zásad   o   bezdôvodnom obohatení tak, aby nemal majetkový prospech na ujmu pravého dediča.   Nepravý dedič má právo,   aby   mu   oprávnený   dedič   nahradil   náklady,   ktoré   na   majetok   z   dedičstva vynaložil;   takisto   mu   patria   úžitky   z dedičstva.   Ak   však   vedel   alebo   mohol   vedieť, že oprávneným dedičom je niekto iný, má právo len na náhradu nevyhnutných nákladov a je povinný oprávnenému dedičovi okrem dedičstva vydať i jeho úžitky.

Podľa § 105 Občianskeho zákonníka, ak ide o právo oprávneného dediča na vydanie dedičstva (§ 485), začína plynúť premlčacia doba od právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa dedičské konanie skončilo.

V danom prípade sa dedičské konanie po J. M. právoplatne ukončilo dňa 25. 4. 1991. Týmto   dňom   začala   bežať   všeobecná   3   -   ročná   premlčacia   doba   (§   101   Občianskeho zákonníka) k uplatneniu práva oprávneného dediča na vydanie dedičstva. Keďže žaloba bola podaná až po uplynutí tejto lehoty dňa 7. 2. 2003, v dôsledku vznesenia námietky premlčania žalovaným nebolo možné žalobcovi ním uplatnené právo priznať (§ 100ods. 1 Občianskeho zákonníka)....

O trovách odvolacieho konania súd rozhodol v súlade s ust. § 224 ods. 1 O. s. p. za použitia § 142 ods. 1 O. s. p. a keďže žalovaný bol v konaní úspešný, priznal mu náhradu trov odvolacieho konania...“

V zmysle   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   je   obsahom   základného   práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ústavy poskytnúť uplatňovanému právu súdnu ochranu za predpokladu, že sú splnené procesné podmienky súdneho konania. Zmyslom tohto základného práva je umožniť každému reálny prístup k súdu a tomu zodpovedajúca povinnosť súdu vo veci konať, pričom k jeho porušeniu by mohlo dôjsť iba v tom prípade, ak   by   bola   komukoľvek   odmietnutá   možnosť   domáhať sa   svojho   práva   na   nezávislom a nestrannom súde, teda pokiaľ by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby,   čo   sa   v danom   prípade   nestalo (napr. IV. ÚS 163/07).

Ústavný   súd   ďalej   konštatuje,   že   čl. 46   ods. 2   ústavy   je   na   namietaný   rozsudok krajského súdu vydaný v odvolacom konaní, v ktorom sa nerozhoduje vo veci sťažovateľa podľa   piatej   časti   Občianskeho   súdneho   poriadku,   t. j.   podľa   ustanovení   upravujúcich správne súdnictvo, zjavne neaplikovateľný, a z toho dôvodu bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú, a to pre neexistenciu priamej súvislosti medzi namietanými skutočnosťami a základným právom, porušenie ktorého sťažovateľ namietal (napr. I. ÚS 44/03, IV. ÚS 172/05).

V zmysle čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v... čl. 46 tejto ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú. V danom prípade zákonný   rámec   tvoria   ustanovenia   Občianskeho   zákonníka   v časti   upravujúcej   dedenie (§ 460 a nasl. OZ), ako aj otázka plynutia premlčacej doby v prípade práva oprávneného dediča na vydanie dedičstva (§ 105 OZ).

Sťažovateľ nesúhlasil s rozhodnutím štátneho notárstva, ktorým bol za oprávneného dediča   po   poručiteľovi   určený   odporca,   a   preto   si   uplatnil   ochranu   svojich   práv pred všeobecnými   súdmi,   na   ktorú   mal   nepochybne   nárok.   Ústavný   súd   preto   zvlášť skúmal, či v danom prípade neboli ustanovenia zákonov aplikované spôsobom, ktorý by signalizoval   porušenie   označených   základných   práv   sťažovateľa   podľa   ústavy   a podľa dodatkového   protokolu,   a zistil,   že to   tak nie je. Krajský   súd   sa   primerane vysporiadal s argumentáciou   sťažovateľa   a relevantné   ustanovenia   Občianskeho   zákonníka a Občianskeho súdneho poriadku aplikoval spôsobom, ktorý neodporuje ich zneniu, účelu ani namietaným článkom ústavy. Krajský súd ako odvolací súd preskúmal postup okresného súdu   v konaní   o určenie   vlastníckeho   práva   k   nehnuteľnostiam,   dospel   však   k záveru, že okresný súd správne posúdil skutkový stav uvedenej veci a sťažovateľ podal svoj návrh po   uplynutí   premlčacej doby   podľa   § 105   v   spojení   s   § 100   ods. 2   OZ,   preto   svojím rozsudkom č. k. 4 Co 404/2005-123 z 29. marca 2007 potvrdil rozhodnutie okresného súdu, pričom   v jeho   rozhodnutí   bol   rešpektovaný   skutkový   a právny   stav   v čase,   keď   nastala relevantná právna skutočnosť. Krajský súd v odôvodnení predmetného rozsudku analyzoval zo skutkového   a právneho   hľadiska   odvolaním   napadnutý   rozsudok   okresného   súdu a takisto sa vysporiadal aj s argumentáciou sťažovateľa uvedenou v jeho odvolaní. Krajský súd   zároveň   uviedol   aj   dôvody,   pre   ktoré   nie   je   možné   akceptovať   právne názory sťažovateľa. Ústavný   súd   preto   pri   preskúmaní   rozsudku   krajského   súdu č. k. 4 Co 404/2005-123 z 29. marca 2007 nezistil žiadne skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné tento rozsudok označiť za arbitrárny (napr. IV. ÚS 150/03).

Na   základe uvedeného   podľa   názoru   ústavného   súdu   nejestvuje   ani   príčinná súvislosť   medzi   označenými   základnými   právami   sťažovateľa   podľa   čl.   46   ods.   1   a 2 v spojení s čl. 20 ods. 2 ústavy, ako aj čl. 1 dodatkového protokolu a postupom krajského súdu   pri rozhodovaní   v danej   veci,   ktorá   by   umožňovala   vysloviť   záver   o porušení sťažovateľom   namietaných   práv.   Skutočnosť,   že   sa   sťažovateľ   nestotožňuje   s právnym názorom   krajského   súdu,   nemôže   viesť   k záveru   o zjavnej   neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti   uvedeného   rozhodnutia   a nezakladá   oprávnenie   ústavného   súdu   nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným.

O svojvôli   pri   výklade   alebo   aplikácii   zákonného   predpisu   všeobecným   súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   alebo   význam   (napr.   rozhodnutia   sp.   zn. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03), pričom v konkrétnych okolnostiach danej veci sa tak nestalo.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (m. m. I. ÚS 12/01, IV. ÚS 287/04). Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Po   odmietnutí   sťažnosti   bolo   už   bez   právneho   dôvodu   zaoberať   sa   aj   ďalšími návrhmi   sťažovateľa   (napr.   priznaním   primeraného   finančného   zadosťučinenia   alebo zrušením   namietaných   rozhodnutí   okresného   súdu   a krajského   súdu,   ako   aj   štátneho notárstva).

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. decembra 2007