znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 307/04-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. januára 2005 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho a zo sudcov Jána Auxta a Juraja Horvátha prerokoval sťažnosť   Jozefa   Šajmíra,   bytom   B.,   zastúpeného   advokátom   JUDr. S. J.,   B.,   vo   veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   II   v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 288/95 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Jozefa Šajmíra na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Bratislava II v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   16 C 288/95   v   období   od   vydania   nálezu Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn.   III. ÚS 147/02   zo   17. decembra 2002 p o r u š e n é   b o l o.

2. Jozefovi   Šajmírovi p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume 40 000 Sk (slovom štyridsaťtisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Bratislava II p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. IV. ÚS 307/04-16 z 13. októbra 2004 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Jozefa Šajmíra (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu   Bratislava II   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní vedenom   pod sp.   zn. 16 C 288/95   v období   od   vydania   nálezu   ústavného   súdu   sp. zn.   III. ÚS 147/02 zo 17. decembra 2002.

Predsedníčka   okresného   súdu   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadrila k sťažnosti   podaniami   sp.   zn.   Spr. 2116/04   doručenými   ústavnému   súdu   10. septembra a 29. novembra 2004, v ktorých oznámila, že vo veci nezistila prieťahy v konaní, a preto sťažnosť nepovažuje za dôvodnú, a súčasne chronologicky uviedla všetky úkony účastníkov a okresného súdu v napadnutom konaní od vydania citovaného nálezu.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v   danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s   ich stanoviskami   k   opodstatnenosti   sťažnosti   dospel   k názoru,   že   od   tohto   pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Ústavný súd zistil z obsahu sťažnosti a k nej pripojených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a zo spisu okresného súdu nasledovný priebeh a stav konania v období po 17. decembri 2002.

Okresný   súd   13. októbra 2003   určil   termín   pojednávania   na   15. december 2003. Z dôvodu neprítomnosti žalobkyne a jej právneho zástupcu bolo toto pojednávanie odročené na 1. marec 2004.

Okresný súd 1. marca 2004 pojednávanie odročil   na neurčito   s tým, že spis bude zaslaný Okresnému súdu Prievidza z dôvodu vypočutia svedkov a 19. apríla 2004 okresný súd vypracoval predmetné dožiadanie na Okresný súd Prievidza.

Dňa 28. júna 2004 Okresný súd Prievidza vrátil spis okresnému súdu.

Dňa   28. júla 2004   okresný   súd   určil   termín   pojednávania   na   10. november 2004, ktoré bolo odročené pre neúčasť právneho zástupcu žalobkyne na 16. február 2005.

II.

Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva podľa čl.   48   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   „Každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ (napr. IV. ÚS 59/03), pričom „tento účel možno dosiahnuť zásadne   až   právoplatným   rozhodnutím.   Nepostačuje,   že   štátny   orgán   vo   veci   koná“ (I. ÚS 76/03,   II. ÚS 157/02).   K   vytvoreniu   „stavu   právnej   istoty   preto   dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu“ (napr. III. ÚS 127/03).

Preto   je   základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len   „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca   je podľa   §   117   ods.   1   druhej   vety   OSP povinný   robiť   vhodné   opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu.

1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť sporu, v ktorom je sťažovateľ žalovaným účastníkom, ústavný súd už v predchádzajúcom náleze sp. zn. III. ÚS 147/02 konštatoval, že konanie o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov „nemožno vzhľadom na   jeho   predmet   a   skutkovú   a   právnu   náročnosť   hodnotiť   za   také   zložité,   že   by   len v dôsledku zložitosti veci mohli vzniknúť zbytočné prieťahy v konaní“. Ústavný súd sa preto týmto kritériom podrobnejšie nezaoberal.

2. Ďalším kritériom, ktorého použitím ústavný súd zisťoval existenciu zbytočných prieťahov v napadnutom konaní, bolo správanie sťažovateľa ako účastníka tohto súdneho konania.   Ústavný   súd   v správaní   sťažovateľa   ako   účastníka   konania   pred   okresným súdom vo   veci   vedenej   pod   sp. zn.   16 C 288/95   po   vydaní   nálezu   ústavného   súdu sp. zn. III. ÚS 147/02   nezistil   také   okolnosti,   na   základe   ktorých   by   bolo   možné konštatovať, že sťažovateľ prispel k predĺženiu konania v predmetnej veci.

3. Tretím hodnotiacim kritériom, uplatnením ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, bol postup okresného súdu.

Obdobie   od   vydania   nálezu   ústavného   súdu   do   októbra   2003,   keď   určil   termín pojednávania na december 2003, považuje ústavný súd za obdobie nečinnosti okresného súdu   bez   akejkoľvek   zákonnej   prekážky   (viac   ako   10   mesiacov),   ktoré   nemožno ospravedlniť.   Okresný   súd   aj   napriek   nálezu   ústavného   súdu   nezabezpečil   plynulý a efektívny priebeh konania vo veci. Za dva roky od vydania nálezu ústavného súdu okresný súd   nariadil   iba   dve   pojednávania   v   decembri   2003   a   novembri   2004,   ktoré   odročil pre neúčasť právneho zástupcu žalobkyne, a vykonal iba dva jednoduché úkony (zisťoval trvalý pobyt svedkov a po odročenom pojednávaní v marci 2004 dožiadal Okresný súd Prievidza   o   vypočutie   svedkov).   Od   28. júna 2004,   keď   mu   bol   spis   z dožiadaného okresného súdu vrátený, vo veci opätovne nekonal a jeho úkony nesmerovali k odstráneniu právnej   neistoty   sťažovateľa.   Preto   celé   obdobie   od   doručenia   nálezu   ústavného   súdu (január 2003) do prejednávania sťažnosti na ústavnom súde kvalifikuje ústavný súd ako neefektívne konanie okresného súdu so zbytočnými prieťahmi.

Ústavný súd pri hodnotení postupu okresného súdu prihliadol najmä na skutočnosť, že napriek   tomu,   že   ústavný   súd   už   raz   vyslovil,   že   základné   právo   sťažovateľa   bolo v predmetnom   konaní   porušené,   a   súčasne   prikázal   okresnému   súdu   vo   veci   konať, všeobecný   súd   neorganizoval   svoj   procesný   postup   tak,   aby   vec   bola   čo   najrýchlejšie prejednaná   a skončená   (§   100   ods.   1   OSP)   a aby   sa čo   najskôr   odstránil   stav   právnej neistoty, kvôli ktorému sa naň fyzická osoba obrátila o rozhodnutie (napr. I. ÚS 145/03). Vec je stále na okresnom súde bez právoplatného rozhodnutia vo veci samej. Doterajšia dĺžka konania okresného súdu (viac ako 9 rokov) preto nemôže byť v žiadnom prípade akceptovaná a ospravedlnená. Všeobecný súd mal venovať postupu v tejto veci zvýšenú pozornosť.

Vzhľadom na horeuvedené okolnosti ústavný súd konštatuje, že postupom okresného súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   16 C 288/95   došlo   k zbytočným   prieťahom,   a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Z týchto dôvodov nemohol preto akceptovať vyjadrenie predsedníčky okresného súdu, že prieťahy v konaní neboli a sťažnosť nie je dôvodná.

Aj   napriek   zisteniu   ústavného   súdu,   že   došlo   k porušeniu   základného   práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd neprikázal okresnému súdu, aby vo veci konal vzhľadom na to, že táto povinnosť mu už bola uložená nálezom ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 147/02 zo 17. decembra 2002.

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie“.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a z akých   dôvodov sa ho domáha“.   Podľa   §   56   ods.   5   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne o priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia,   orgán,   ktorý   základné   právo   alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   žiadal   aj   o   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia   vo   výške   200 000 Sk.   Sťažovateľ   žiadosť   odôvodnil   okrem   iného   tým, že „s prihliadnutím   na   ďalších   19   mesiacov   nečinnosti   sa   javí   ako   nevyhnutné   priznať Jozefovi Šajmírovi vyššie finančné zadosťučinenie. Malo by sa pritom prihliadnuť nielen na dobu nečinnosti ale aj na nerešpektovanie Ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti“.

Podľa ústavného súdu priznanie primeraného finančného zadosťučinenia ako náhrady nemajetkovej   ujmy   vyjadrenej   v peniazoch   prichádza   do   úvahy   predovšetkým   v tých prípadoch, keď porušenie základného práva alebo slobody nie je možné napraviť iným zákonom dovoleným a predvídaným spôsobom. V danom prípade preto do úvahy prichádza priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Sťažovateľ podľa názoru ústavného súdu musí za daných okolnosti pociťovať určitú beznádej vo svojej veci, ak okresný súd napriek tomu, že o zbytočných prieťahoch v konaní pred ním už rozhodol ústavný súd, vo veci nekonal, resp. konal bez viditeľného pokroku. Podľa názoru ústavného súdu nemožno pripustiť, aby sa takým spôsobom, aký bol zistený v tejto veci, nerešpektovali a porušovali základné práva účastníka konania pred všeobecným súdom.   Takýto   prístup   všeobecných   súdov   k nálezom ústavného súdu   a k odstraňovaniu príčin   vedúcich   k záverom   o porušovaní   základných   práv   účastníkov   ohrozuje   dôveru občanov k princípom právneho štátu. Vzhľadom na to považoval ústavný súd za primerané priznať sťažovateľovi sumu 40 000 Sk.

Úhradu trov konania ústavný súd nepriznal, pretože sťažovateľ si trovy právneho zastúpenia pred ústavným súdom neuplatnil.

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. januára 2005