znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 306/2014-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. mája 2014 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho   (sudca   spravodajca)   predbežne   prerokoval   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti POHOTOVOSŤ,   s. r. o.,   Pribinova   25,   Bratislava,   zastúpenej   Fridrich   Paľko,   s. r. o., Grösslingová   4,   Bratislava,   konajúca   prostredníctvom   konateľa   a   advokáta doc. JUDr. Branislava   Fridricha,   PhD.,   vedené   pod   sp. zn.   Rvp 5254/2013,   sp. zn. Rvp 15704/2013 a sp. zn. Rvp 20020/2013, ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu v Banskej   Bystrici   sp. zn.   2 NcC 320/2012   z 19.   októbra 2012,   sp. zn.   24 NcC 313/2012 z 11. októbra 2012 a sp. zn. 5 NcC 344/2012 z 18. októbra 2012, a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s. r. o.,   vedené   pod   sp. zn. Rvp 5254/2013, sp. zn. Rvp 15704/2013 a sp. zn. Rvp 20020/2013   s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 5254/2013.

2. Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s. r. o., o d m i e t a   ako neprípustné.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 4. januára 2013, 9. mája 2013 a 1. augusta 2013 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorými   namieta   porušenie   svojich   základných   práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“) uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 NcC 320/2012 z 19. októbra 2012, sp. zn. 24 NcC 313/2012 z 11. októbra 2012 a sp. zn. 5 NcC 344/2012 z 18. októbra 2012 (ďalej len „napadnuté uznesenia krajského súdu“).

Zo   sťažností   vyplýva,   že   sťažovateľka   doručila   Okresnému   súdu   Revúca a Okresnému súdu Žiar nad Hronom (ďalej spolu aj „okresné súdy“) žaloby o náhradu škody   a nemajetkovej   ujmy,   ktorými   sa   proti   Slovenskej   republike,   zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, domáha svojich nárokov podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „žaloby o náhradu škody“). Ku vzniku   škody   malo   podľa   nej   dôjsť „kontinuálnym   a   zásadným   zásahom   do   jej základných práv“, najmä práva na poskytnutie súdnej ochrany v zákonom predpokladanej kvalite a práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v exekučných konaniach vedených okresnými súdmi, ktorých účastníkom bola sťažovateľka (ako oprávnená, pozn.). Konania,   predmetom   ktorých   sú   nároky   sťažovateľky   na   náhradu   majetkovej   škody a nemajetkovej ujmy proti Slovenskej republike, sú Okresným súdom Revúca vedené pod sp. zn.   6 C 330/2012   a   Okresným   súdom   Žiar   nad   Hronom   pod   sp. zn.   4 C 120/2012 a sp. zn. 10 C 111/2012 (ďalej spolu len „označené konania okresných súdov“).

Sťažovateľka   v   sťažnostiach   poukazuje   predovšetkým   na   skutočnosť,   že   práve nesprávny   úradný   postup   okresných   súdov   poznačený   zbytočnými   prieťahmi   mal   byť dôvodom podania jej žalôb o náhradu škody okresným súdom, ktoré sú zároveň podľa Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“)   súdmi   príslušnými   na   prerokovanie a rozhodnutie týchto vecí.

Sťažovateľka v záujme ochrany svojho práva na spravodlivé konanie sformulovala už v úvode podaných žalôb „požiadavku na to, aby nadriadený súd rozhodol pred prvotným prejednaním   veci   o   prikázaní   veci   (tohto   sporu)   inému   súdu,   pretože   sudcovia   miestne a vecne príslušného Okresného súdu... sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci vzhľadom na ich pomer k veci a k účastníkovi konania (námietka zaujatosti z objektívneho pohľadu)“.

V   rámci   odôvodnenia   svojho   uplatneného   nároku   sťažovateľka   okrem   iného poukazuje   na   skutočnosť,   že   okresné   súdy,   ktoré   mali   zapríčiniť   svojím   nesprávnym úradným postupom vznik škody na jej strane, nemôžu byť zároveň orgánom súdnej moci, ktorý   bude   o   tejto   škode   rozhodovať,   ďalej   na   to,   že   takýmto   postupom   by   došlo k nerešpektovaniu   zásady nemo   debet   esse   iudex   in   propria   causa,   a   taktiež   poukázala na judikatúru ústavného súdu týkajúcu sa rozhodovania o nestrannosti zákonného sudcu.

Krajský súd napadnutými uzneseniami rozhodol tak, že nevylúčil všetkých sudcov okresných súdov z prerokovania a rozhodovania v označených konaniach okresných súdov.

Napadnuté uznesenia krajského súdu sú podľa sťažovateľky nesprávne, spôsobujúce zásah do jej práv, konkrétne:

«- základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, t. j. práva na súdnu ochranu a osobitne práva na zákonného sudcu (čl. 48 ods. 1 Ústavy SR) a práva na prerokovanie veci nestranným súdom;

- základného práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd..., t. j. práva na nestranný súd zriadený zákonom.»

Sťažovateľka v rámci svojej argumentácie poukazuje aj na právne závery obsiahnuté v judikatúre   ústavného   súdu   (napr.   II. ÚS 283/09,   III. ÚS 116/06,   II. ÚS 336/09, III. ÚS 47/05,   III. ÚS 71/97,   I. ÚS 46/05,   IV. ÚS 345/09),   ako   aj   Európskeho   súdu   pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) týkajúce sa rozhodovania o nestrannosti zákonného sudcu (rozsudok ESĽP Findlay v. Spojené kráľovstvo z 25. 2. 1997, odsek 73; rozsudok ESĽP Kyprianou v. Cyprus z 15. 12. 2005).

Podľa   sťažovateľky   objektívna   skutočnosť   spočívajúca   v   tom,   že   jej   žaloby o náhradu škody spôsobenej rozhodovaním sudcov okresných súdov majú byť prerokované a rozhodnuté sudcami tých istých okresných súdov, ktorí majú medzi sebou „minimálne kolegiálny a väčšina isto i priateľský vzťah“, vyvoláva dôvodnú pochybnosť o nezaujatosti všetkých sudcov okresných súdov, ktorí sa vzhľadom na dané okolnosti prípadu nemôžu javiť v očiach strán ako nezávislí. V tejto súvislosti sťažovateľka uviedla, že Krajský súd v Trnave,   Krajský   súd   v   Nitre   a   Krajský   súd   v   Prešove   dospeli   vo   viacerých   svojich rozhodnutiach v skutkovo a právne obdobných veciach k opačnému právnemu záveru ako krajský súd vo svojom napadnutom uznesení.

V   nadväznosti   na   uvedené   sťažovateľka   navrhuje,   aby   ústavný   súd   vydal   nález, v ktorom vysloví, že napadnutými uzneseniami krajského súdu boli porušené jej základné práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zároveň napadnuté uznesenia krajského súdu zruší a veci vráti krajskému súdu na ďalšie konania a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

Sťažovateľka súčasne navrhuje, aby ústavný súd podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len   „zákon   o   ústavnom   súde“) „vydal   dočasné   opatrenie,   ktorým   rozhodne   o   odklade vykonateľnosti“ napadnutých uznesení krajského súdu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   o   ústavnom   súde   každý   návrh   predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa   a   skúma,   či   dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

II.1 K bodu 1 výroku tohto uznesenia

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerane   ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).

V   zmysle   § 112   ods. 1   OSP   v   záujme   hospodárnosti   konania   môže   súd   spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zákon   o   ústavnom   súde   nemá   osobitné   ustanovenie   o   spojení   vecí   na   spoločné konanie, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy primerane použiť na prípadné spojenie vecí § 112 ods. 1 OSP.

S prihliadnutím na obsah prerokúvaných sťažností, z ktorých vyplýva ich právna a skutková   súvislosť,   a   prihliadajúc   taktiež   na   totožnosť   v   osobe   sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, aplikujúc § 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 112 ods. 1 OSP, tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

II.2 K bodu 2 výroku tohto uznesenia

Sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami krajského súdu, ktorými   krajský   súd inter   alia rozhodol   o   (ne)vylúčení   konkrétnych   sudcov   okresných súdov z prerokúvania a rozhodovania v označených konaniach okresných súdov.

Podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci, o ktorej ústavný súd už rozhodol.

Vo vzťahu k uzneseniu krajského súdu sp. zn. 24 NcC 313/201 z 11. októbra 2012 (Rvp 15704/2012) ústavný súd zistil, že už:

- uznesením sp. zn. IV. ÚS 579/2013 z 23. septembra 2013 rozhodol o odmietnutí sťažnosti sťažovateľky vo vzťahu ku konaniu o námietke zaujatosti vedenému krajským súdom pod sp. zn. 24 NcC 313/201 z 11. októbra 2012 (Rvp 15704/2012).

Vo vzťahu k uzneseniu krajského súdu sp. zn. 5 NcC 344/2012 z 18. októbra 2012 (Rvp 20020/2012) ústavný súd zistil, že už:

- uznesením sp. zn. IV. ÚS 757/2013 z 12. decembra 2013 rozhodol o odmietnutí sťažností sťažovateľky vo vzťahu ku konaniam o námietkach zaujatosti vedených krajským súdom pod sp. zn. 5 NcC 344/2012 z 18. októbra 2012 (Rvp 20020/2012).

A napokon   vo   vzťahu   k uzneseniu   krajského   súdu   sp. zn.   2 NcC 320/2012 z 19. októbra 2012 (Rvp 5254/2012) ústavný súd zistil, že:

-   uznesením   sp. zn.   2 NcC 208/2012   z   19.   októbra   2012   krajský   súd   spojil na spoločné konanie vedené pod sp. zn. 2 NcC 208/2012 okrem iného aj vec vedenú pod sp. zn. 2 NcC 320/2012 (ktorá je predmetom tohto konania pred ústavným súdom) s ďalšími vecami (ktoré však nie sú predmetom tohto konania pred ústavným súdom), konkrétnych sudcov Okresného súdu Revúca vylúčil z prerokúvania a rozhodovania v tam označených civilných   veciach   a   ostatných   sudcov   tohto   okresného   súdu   nevylúčil   z   prerokúvania a rozhodovania týchto vecí,

-   uznesením   sp. zn.   IV. ÚS 464/2013   z   24.   júla   2013   ústavný   súd   rozhodol o odmietnutí   sťažností   sťažovateľky   vo   vzťahu   ku   konaniam   o   námietkach   zaujatosti vedenému krajským súdom pod sp. zn. 2 NcC 208/2012 z 19. októbra 2012, obsahom ktorej bolo   aj   konanie   o   námietke   zaujatosti   vedenej   pod   sp. zn.   2 NcC 320/2012 (Rvp 5254/2012).

Predmetné sťažnosti boli odmietnuté z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu na ich prerokovanie a rozhodnutie.

Z uvedeného teda vyplýva, že v konaniach vedených ústavným súdom pod sp. zn. Rvp 5254/2013,   sp. zn.   Rvp 15704/2013   a sp. zn.   Rvp 20020/2013   vystupujú   identickí účastníci   (sťažovateľka   a krajský   súd),   identický   je   aj   predmet   konania   (ako   to   bolo vo veciach   vedených   pod   sp. zn.   IV. ÚS 579/2013,   sp. zn.   IV. ÚS 757/2013   a sp. zn. IV. ÚS 464/2013)   a sťažovateľka   sa   domáha   vyslovenia   porušenia   rovnakých   práv vo vzťahu   k uzneseniam   krajského   súdu,   o ktorom   už   ústavný   súd   rozhodol   svojimi uzneseniami   sp. zn.   IV. ÚS 579/2013   z 23.   septembra   2013,   sp. zn.   IV. ÚS 757/2013 z 12. decembra   2013   a sp. zn. IV. ÚS 464/2013   z   24.   júla   2013.   Sťažovateľka   sa   teda domáha toho, aby ústavný súd konal vo veciach, o ktorých už raz právoplatne rozhodol, bez toho, aby sa zmenili podmienky konania. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosti sťažovateľky v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako neprípustné.

Keďže   sťažnosti   boli   odmietnuté   ako   celok,   ústavný   súd   už   o   ďalších   návrhoch sťažovateľky v nich uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. mája 2014