znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 306/2012-18

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   7.   júna   2012 predbežne   prerokoval   sťažnosť   M.   P.,   B.,   a maloletej   M.   P.,   B.,   zastúpenej   zákonnou zástupkyňou   M.   P.,   oboch   právne   zastúpených   M.   a   spol.,   s.   r.   o.  ,   B.,   konajúcou prostredníctvom   konateľa   a   advokáta   JUDr.   M.   M.,   ktorou   namietajú   porušenie   svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa   čl. 6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom Okresného súdu Senica v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 163/2009, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. P. a maloletej M. P. o d m i e t a   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. apríla 2012 doručená   sťažnosť   M.   P.   a   maloletej   M.   P.   (ďalej   len   „sťažovateľky“,   v   citáciách   aj „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovoru“) postupom Okresného súdu Senica (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 163/2009.

Z   obsahu   sťažnosti,   ako   aj   z   obsahu   priloženej   dokumentácie   vyplýva,   že   pred okresným súdom sa začalo 11. septembra 2009 konanie v právnej veci sťažovateliek ako žalobkýň v 1. rade (M. P.) a v 2. rade (maloletej M. P.) proti žalovanému J. J. K., občanovi Spolkovej republiky Nemecko (ďalej len „žalovaný“); v tomto konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 163/2009 sa sťažovateľky domáhali náhrady škody z titulu poškodenia na zdraví, ku ktorému malo dôjsť v dôsledku dopravnej nehody zavinenej žalovaným.

Sťažovateľky v sťažnosti okrem iného uvádzajú:„Sťažovatelia sa ako žalobcovia návrhom na začatie konania zo dňa 09. 09. 2009 doručeným Okresnému súdu Senica dňa 11. 09. 2009, domáhali voči žalovanému náhrady škody na zdraví (za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia), a to sťažovateľ 1/ čiastkou vo výške 23.830,65 EUR a sťažovateľ 2/ čiastkou vo výške 4.411,- EUR. Podstatou žaloby bolo to, že žalovaný ako vodič motorového vozidla pred jazdou požil alkohol a spôsobil dopravnú nehodu, pri ktorej došlo k ťažkému zraneniu sťažovateľov. Voči žalovanému sa z tohto dôvodu viedlo aj trestné stíhanie,   ktoré však bolo odstúpené na ďalšej konanie v krajine jeho pobytu, ktorým je Spolková republika Nemecko.

Okresný   súd   Senica   (konajúc   ako   súd   prvého   stupňa)   vo   veci   plynulo   nekonal (od sťažovateľov si vyžadoval doklady, ktoré už boli súčasťou súdneho spisu, vykonával dožiadania o priebehu trestného stíhania prostredníctvom Ministerstva spravodlivosti SR a pod.)

Dňa 24. 02. 2011 sťažovatelia (zastúpení advokátom) podali sťažnosť na prieťahy v súdnom konaní a požiadali predsedu súdu ako orgán poverený vybavovaním sťažností, aby, ak zistí, že sťažnosť je dôvodná, prijal a zabezpečil vykonanie opatrení na odstránenie zistených nedostatkov. V podanej sťažnosti sťažovatelia namietali postup súdu, ktorým súd porušuje právo účastníkov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov...“

Sťažovateľky tvrdia, že „Okresný súd Senica svojím postupom v predmetnej vecí spôsobil   zbytočné   prieťahy   a   tým   porušil   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru“, a preto navrhujú, aby ústavný súd na základe skutočností uvedených v sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„1.   Základné   právo   sťažovateľa   1/   M.   P.   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Senica v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C/163/2009 porušené bolo.

2. Základné právo sťažovateľa 2/ mal. M. P. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Senica v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C/163/2009.

3. Okresnému súdu Senica prikazuje, aby vo veci vedenej pod sp. zn.: 11 C/163/2009 konal bez zbytočných prieťahov.

4. Sťažovateľovi 1/ M. P. priznáva finančné zadosťučinenie 10.000,-EUR (slovom desaťtisíc   eur),   ktoré   je   Okresný   súd   Senica   povinný   zaplatiť   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

5.   Sťažovateľovi   2/   mal.   M.   P.   priznáva   finančné   zadosťučinenie   10.000,-EUR (slovom desaťtisíc eur), ktoré je Okresný súd Senica povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

6.   Sťažovateľovi   1/   a   sťažovateľovi   2/   priznáva   náhradu   trov   konania,   ktoré   je Okresný súd Senica povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu obidvoch sťažovateľov do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Sťažovateľky namietajú porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva   na   prejednanie   záležitosti v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   okresného   súdu   v   konaní vedenom   pod   sp.   zn.   11   C 163/2009,   pričom   z   ich   argumentácie   uvedenej   v sťažnosti vyplýva, že k porušeniu označeného základného práva malo dôjsť tým, že okresný súd rozhodol o ich žalobe až po viac ako roku a pol rozsudkom sp. zn. 11 C 163/2009 z 26. júna 2010, ktorý sa následne neefektívnym spôsobom doručoval žalovanému, pričom tento podľa tvrdenia sťažovateliek „do dnešného dňa nenadobudol právoplatnosť“.

Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   je   tiež   posúdiť,   či   táto   nie   je   zjavne neopodstatnená.   V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   o   zjavne neopodstatnenú   sťažnosť   ide   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, ako aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval označené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv   sťažovateľa.   Uvedený   názor   vychádza   zo   skutočnosti,   že   táto   sťažnosť   zohráva významnú preventívnu funkciu ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných   práv   a v   prípade,   že už   k   zásahu   došlo   a jeho   účinky   stále   trvajú,   aby sa v porušovaní   týchto   práv   ďalej   nepokračovalo   (m.   m.   IV.   ÚS   225/05,   III.   ÚS   317/05, II. ÚS 67/06).

Účelom základného práva na prerokovanie veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a tiež práva na prejedanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1   dohovoru   je   odstránenie   stavu   právnej   neistoty,   v   ktorej   sa   nachádza   osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na súde alebo na inom štátnom orgáne sa právna neistota neodstráni. K vytvoreniu želateľného stavu, t. j. stavu právnej istoty dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo štátneho orgánu. Preto na naplnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátne orgány vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (napr. I. ÚS 10/98, III. ÚS 224/05).

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 102/05, II. ÚS 387/06) sa ochrana základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (a tiež právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie tohto základného práva označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade   okresným   súdom)   ešte   mohlo   trvať.   Ak   v   čase,   keď   sťažnosť   bola   doručená ústavnému   súdu,   už   nemohlo   dochádzať   k   namietanému   porušovaniu   označeného základného práva postupom okresného súdu, ústavný súd sťažnosť zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (a tiež práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) môže vyplývať aj z toho, že porušenie tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, v ktorom už príslušný súd meritórne rozhodol pred podaním sťažnosti ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (m. m. IV. ÚS 223/2010).

Ústavný súd v súvislosti s prípravou predbežného prerokovania sťažnosti zistil, že okresný súd o žalobe sťažovateliek rozhodol rozsudkom z 26. mája 2011, pričom tento rozsudok   6.   decembra   2011   doručil   v   súlade   s   právom   SRN   príbuznému   žalovaného. Pri doručovaní rozsudku okresný súd postupoval podľa čl. 9 ods. 1 nariadenia Európskeho parlamentu   a   Rady   č.   1393/2007   o   doručovaní   súdnych   a   mimosúdnych   písomností v občianskych   a   obchodných   veciach   členských   štátov   a   o   zrušení   nariadenia   Rady č. 1348/2000, podľa ktorého sa za dátum doručenia písomnosti považuje deň, v ktorý bola písomnosť   doručená   v   súlade   s   právnym   poriadkom   prijímajúceho   členského   štátu. Na tomto   základe   okresný   súd   po   doručení   svojho   rozsudku   v   súlade   s   právom   SRN vyznačil v spise nadobudnutie jeho právoplatnosti dňom 22. decembra 2011.

Z   uvedeného   vyplýva,   že   namietané   konanie   bolo   v   čase   doručenia   sťažnosti ústavnému súdu už právoplatne skončené, a preto okresný súd v tomto čase už nemohol porušovať základné právo sťažovateliek podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a ani ich právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, čo v súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu zakladá dôvod na jej odmietnutie pre zjavnú neopodstatnenosť.

Na tomto základe ústavný súd sťažnosť sťažovateliek po predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateliek.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. júna 2012