znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 306/2011-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. júla 2011 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., vedené pod sp. zn. Rvp   1635/2011   a   sp.   zn.   Rvp   1653/2011,   zastúpenej   Mgr.   J.   H.,   vo   veci   namietaného porušenia   svojho   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   a   práva   na   ochranu   majetku   podľa   čl.   1 Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd uzneseniami Krajského súdu v Trenčíne č. k. 6 CoE 99/2011-68 z 30. marca 2011 a č. k. 6 CoE 94/2011-46 z 30. marca 2011 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 1635/2011 a sp. zn. Rvp 1653/2011 s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 1635/2011.

2. Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.,   o d m i e t a   ako   zjavne neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 4. a 6. júla 2011 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len,,dohovor“) a práva na ochranu majetku   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dodatkový   protokol“)   uzneseniami   Krajského   súdu   v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. 6 CoE 99/2011-68 z 30. marca 2011 a č. k. 6 CoE 94/2011-46 z 30. marca 2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenia“).

Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmlúv o úvere (ďalej len „zmluvy“) uzavretých v priebehu júla 2003 až októbra 2004 poskytla fyzickým osobám úvery v sume 464,71 € (vec vedená pod sp. zn. Rvp 1635/2011) a v sume 663,88 € (vec vedená pod sp. zn. Rvp 1653/2011), ktoré spolu s ďalšími poplatkami boli dlžníci   povinní vrátiť vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   Rvp   1635/2011   v dvoch   mesačných splátkach a vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 1653/2011 v 20 dvojtýždenných splátkach. Na zabezpečenie úveru bolo účastníkmi zmluvného vzťahu priamo v zmluvách dohodnuté, že   splnomocnený   zástupca   dlžníka,   určený   v   každej   zmluve   menovite,   je   oprávnený v prípade,   ak   dlžník   neplní   svoje   povinnosti,   okrem   iného   podpísať   notársku   zápisnicu o uznaní   dlhu,   ktorá   má   povahu   exekučného   titulu.   Keďže   dlžníci   neuhradili   niekoľko po sebe   idúcich   splátok,   boli   7.   mája   2005   (vec   vedená   pod   sp.   zn.   Rvp   1635/2011) a 12. septembra 2004 (vec vedená pod sp. zn. Rvp 1653/2011) notárom spísané notárske zápisnice, ktoré podpísal v príslušných zmluvách určený splnomocnený zástupca dlžníka.

Následne bol vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 1635/2011 podaný 19. júla 2005 návrh na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného Okresným súdom   Partizánske   (ďalej   len   „okresný   súd“)   4.   augusta   2005   začal   nútený   výkon rozhodnutia. Okresný súd uznesením č. k. 4 Er 1115/2008-29 z 8. novembra 2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju, pričom rozhodol aj o trovách exekúcie. Proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu 1 podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením č. k. 6 CoE 99/2011-68 z 30. marca 2011 tak, že prvostupňové uznesenie ako vecne správne potvrdil.

Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 1653/2011 bol podaný 26. novembra 2004 návrh na výkon   exekúcie súdnemu exekútorovi,   ktorý   na základe poverenia udeleného okresným súdom 10. decembra 2004 začal nútený výkon rozhodnutia. Okresný súd uznesením č. k. 4 Er 114/2008-29 z 29. novembra 2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. Proti tomuto   rozhodnutiu   okresného   súdu   podala   sťažovateľka   odvolanie,   o   ktorom   rozhodol krajský súd uznesením č. k. 6 CoE 94/2011-46 z 30. marca 2011 tak, že prvostupňové uznesenie ako vecne správne potvrdil.

Podľa názoru sťažovateľky napadnutými uzneseniami krajského súdu a postupom označených   okresných   súdov,   ktorý   im predchádzal, „...   boli porušené...   jeho základné práva a slobody vyplývajúce z článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd... v príčinnej súvislosti s vyššie uvedeným porušením práva na spravodlivý proces   boli...   porušené   aj   základné   práva   a   slobody   sťažovateľa   vplývajúce   z   1 Dodatkového protokolu...“. V ďalšom sťažovateľka interpretovala čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl.   1   dodatkového   protokolu,   poukázala   na   konkrétne   rozhodnutia   Európskeho   súdu pre ľudské   práva   a   ústavného   súdu   a   v   podstatnom   uviedla,   že „tým,   že   súd   zasiahol do vykonávacieho konania... tak, že exekučné konania bez ďalšieho zastavil, porušili právo sťažovateľa vlastniť majetok... v zmysle Protokolu 1 Dohovoru“.

Sťažovateľka na základe uvedeného navrhla, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví   porušenie   jej   práva „na   spravodlivý   proces   vyplývajúce   z   článku   6   ods.   1... dohovoru... a na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu... “ napadnutými uzneseniami   krajského   súdu,   zruší   napadnuté   uznesenia   a   veci   vráti   na   ďalšie   konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   o   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti   ide   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej   by   mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (I.   ÚS   66/98,   tiež   napr. IV. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Sťažovateľka v sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy adresovaných ústavnému súdu vyjadruje svoje výhrady proti uzneseniam krajského súdu č. k. 6 CoE 99/2011-68 z 30. marca 2011 a č. k. 6 CoE 94/2011-46 z 30. marca 2011, ktorými podľa jej názoru došlo k neprípustnému zásahu do jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že krajský súd potvrdil zastavenie už prebiehajúceho exekučného konania bez toho, aby sa sťažovateľka mala možnosť k tomu vyjadriť, čím súčasne malo dôjsť aj k neprípustnému   zásahu   do   jej   práva   na   ochranu   majetku   podľa   čl.   1   dodatkového protokolu,   keďže   v   dôsledku   zastavenia   exekučného   konania   malo   byť   z   exekúcie oprávnenej sťažovateľke upreté právo na vrátenie majetku od povinných.

II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí

Predmetom   obidvoch   sťažností   je   namietané   porušenie   práva   sťažovateľky   na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutými uzneseniami krajského súdu, ktorými potvrdil uznesenia prvostupňových súdov o zastavení exekúcie v zásade z dôvodu, že exekúciu nemožno   vykonať   pre   vadu   exekučného   titulu   –   notárskych   zápisníc   (spočívajúcu v nedostatku riadneho splnomocnenia predchádzajúceho ich spísaniu).

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerane   ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“).

V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp.   zn. Rvp 1635/2011 a sp. zn. Rvp 1653/2011 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

II.2 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu č. k. 6 CoE 99/2011-68 z 30. marca 2011 a č. k. 6 CoE 94/2011-46 z 30. marca 2011

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd v danom prípade považoval za potrebné zaujať stanovisko k zásadnému právnemu   problému   nastolenému   v   sťažnostiach   sťažovateľky,   ktorý   spočíva   v   tom,   či krajský súd rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu,   ktorým   bola   exekúcia   zastavená,   má   (obdobne   ako   prvostupňový   súd) právomoc skúmať v tomto štádiu konania prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučného titulu (notárskej zápisnice).

Podľa § 58 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) exekúciu možno   zastaviť   na   návrh   alebo   aj   bez   návrhu.   Zatiaľ   čo   dôvody,   na   základe   ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na základe ktorých   fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods.   2 Exekučného poriadku), podrobne upravuje Exekučný poriadok, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo môže   učiniť,   nie   je explicitne   ustanovený.   Z   uvedeného   je   potrebné   vyvodiť   záver,   že všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že   sú   dané   dôvody   na   ukončenie   núteného   vymáhania   pohľadávky.   To   znamená,   že všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať. Krajský súd ako   súd   odvolací   napadnutými   uzneseniami   potvrdil   rozhodnutia   okresného   súdu o zastavení exekučného konania ako vecne správne s poukazom na príslušné ustanovenia Exekučného poriadku.

Krajský súd v uznesení č. k. 6 CoE 99/2011-68 z 30. marca 2011, ktorým potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. 4 Er 1115/2008-29 z 8. novembra 2010 o neprípustnosti exekúcie, o zastavení exekúcie a o trovách exekúcie okrem iného, uviedol:

„Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O. s. p., prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné a uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdiť ako vecne správne, pričom v náväznosti na ust. § 219 ods. 2 O. s. p. odvolací súd v plnom rozsahu poukazuje na odôvodnenie uznesenia súdu prvého stupňa, s ktorým sa stotožňuje.

Na   zdôraznenie   správnosti   uznesenia   súdu   prvého   stupňa   odvolací   súd   dodáva nasledovné:

Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, ktorý považoval danú zmluvu   uzatvorenú   medzi   účastníkmi   za   spotrebiteľskú   zmluvu   podľa   §   52   ods.   1 Občianskeho   zákonníka.   Zároveň   sa   súd   prvého   stupňa   správne   vysporiadal   s   otázkou notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Z obsahu spisu je nepochybne preukázané, že vyhlásenie účastníka o uznaní právneho záväzku a súhlase s vykonateľnosťou podľa § 274 písm. e/ O. s. p. a s exekúciou podľa § 41 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. Exekučného poriadku obsiahnuté v notárskej zápisnici č. N 1953/2005, NZ 20063/2005 zo dňa 07. 05. 2005 spísaná notárom JUDr. O. Ď., je za povinnú vykonané advokátom Mgr. T. K., ktorého na tento úkon splnomocnil povinný v zmluve o úvere dňa 28. 10. 2004 uzatvorenej medzi oprávneným   a   povinným.   Uvedená   zmluva   bola   uzatvorená   na   vopred   pripravenom formulári, ktorého obsah povinný nemohol ovplyvniť, z čoho je zrejmé, že osobu advokáta si povinný nevybral slobodným výberom na základe vlastného uváženia, ale tento bol vopred určený   oprávneným.   Táto   skutočnosť   odôvodňuje   aj   obavu,   že   záujmy   takto   určeného advokáta   sú   v   rozpore   so   záujmami   povinného,   teda   povinného   v zmysle   §   22   ods.   2 Občianskeho   zákonníka   nemôže   zastupovať   a   jeho   každý   právny   úkon   urobený   za povinného, teda aj vyhlásenie obsiahnuté v notárskej zápisnice, ktorá je exekučným titulom, je   absolútne   neplatný v zmysle   §   39   Občianskeho zákonníka.   Súd   prvého   stupňa preto správne   vyhlásil   exekúciu   vykonávanú   na   základe   neplatného   exekučného   titulu   za neprípustnú a v zmysle § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku ju zastavil.“

Krajský súd v uznesení č. k. 6 CoE 94/2011-46 z 30. marca 2011, ktorým potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. 4 Er 114/2008-29 z 29. novembra 2010 o neprípustnosti a zastavení exekúcie, okrem iného uviedol:

„Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O. s. p., prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné a uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdiť ako vecne správne, pričom v náväznosti na ust. § 219 ods. 2 O. s. p. odvolací súd v plnom rozsahu poukazuje na odôvodnenie uznesenia súdu prvého stupňa, s ktorým sa stotožňuje.

Na   zdôraznenie   správnosti   uznesenia   súdu   prvého   stupňa   odvolací   súd   dodáva nasledovné:

Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, ktorý považoval danú zmluvu,   uzatvorenú   medzi   účastníkmi   za   spotrebiteľskú   zmluvu   podľa   §   52   ods.   1 Občianskeho   zákonníka.   Zároveň   sa   súd   prvého   stupňa   správne   vysporiadal   s   otázkou notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Z obsahu spisu je nepochybne preukázané, že vyhlásenie účastníka o uznaní právneho záväzku a súhlase s vykonateľnosťou podľa § 274 písm. e/ O. s. p. s exekúciou podľa § 41 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. Exekučného poriadku   obsiahnuté   v   notárskej   zápisnici   č.   N   2328/2004,   NZ   69289/2004   spísaná notárkou JUDr. J. K., je za povinného vykonané advokátom Mgr. T. K., ktorého na tento úkon splnomocnil povinný v zmluve o úvere č. 3170982 zo dňa 29. 07. 2003, uzatvorenej medzi oprávneným a povinným. Uvedená zmluva bola uzatvorená na vopred pripravenom formulári, ktorého obsah povinný nemohol ovplyvniť, z čoho je zrejmé, že osobu advokáta si povinný nevybral slobodným výberom na základe vlastného uváženia, ale tento bol vopred určený   oprávneným.   Táto   skutočnosť   odôvodňuje   aj   obavu,   že   záujmy   takto   určeného advokáta   sú   v   rozpore   so   záujmami   povinného,   teda   povinného   v zmysle   §   22   ods.   2 Občianskeho   zákonníka   nemôže   zastupovať   a   jeho   každý   právny   úkon   urobený   za povinného, teda aj vyhlásenie obsiahnuté v notárskej zápisnice, ktorá je exekučným titulom, je   absolútne   neplatný v zmysle   §   39   Občianskeho zákonníka.   Súd   prvého   stupňa preto správne   vyhlásil   exekúciu   vykonávanú   na   základe   neplatného   exekučného   titulu   za neprípustnú a v zmysle § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku ju zastavil.“

Z citovaných častí odôvodnení uznesení krajského súdu okrem iného vyplýva, že krajský   súd   ako   odvolací   súd   sa   v   nich   stotožnil   s   právnym   záverom   okresného   súdu vyjadreným v jeho uznesení č. k. 4 Er 1115/2008-29 z 8. novembra 2010 a v uznesení okresného súdu č. k. 4 Er 114/2008-29 z 29. novembra 2010 o neprípustnosti exekúcie a jej zastavení. Krajský súd rozhodnutie č. k. 6 CoE 99/2011-68 z 30. marca 2011 o posudzovaní výroku týkajúceho sa trov exekúcie (v uznesení okresného súdu č. k. 4 Er 1115/2008-29 z 8. novembra   2010)   akceptoval   s poukazom   na odôvodnenie   uznesenia   okresného   súdu podľa   §   219   ods.   1   a 2   OSP,   ktorý   založil   svoje   rozhodnutie   na   právnej   argumentácii ustanovenej v § 203 ods. 1 Exekučného poriadku, podľa ktorého „Ak dôjde k zastaveniu exekúcie   zavinením   oprávneného,   súd   mu   môže   uložiť   nahradenie   nevyhnutných   trov exekúcie“, a v časti výroku týkajúceho sa zastavenia exekučného konania na § 57 ods. 1 písm.   g)   Exekučného   poriadku,   podľa   ktorého  ,,exekúciu   súd   zastaví,   ak   exekúciu   súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať“.

Jedným z predpokladov vedenia exekučného konania je relevantný exekučný titul, keďže bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať. Preto je podľa názoru ústavného súdu   z   ústavného   hľadiska   akceptovateľný   právny   záver   krajského   súdu   vychádzajúci z toho, že ak súd vyhlási exekúciu za neprípustnú, je to dôvod na zastavenie exekučného konania.

Vzhľadom na už uvedené nemožno podľa názoru ústavného súdu ani právne závery krajského súdu vyjadrené v uzneseniach č. k. 6 CoE 99/2011-68 z 30. marca 2011 a č. k. 6 CoE 94/2011-46 z 30. marca 2011 považovať za svojvoľný výklad a aplikáciu príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku a Exekučného poriadku, ktorý by mohol mať za následok porušenie ústavou garantovaných práv sťažovateľky ako účastníčky exekučného konania.

Po oboznámení sa   s obsahom napadnutých uznesení krajského súdu   ústavný súd konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia Exekučného   poriadku   a   zákona   č.   40/1964   Zb.   Občiansky   zákonník   v znení   neskorších predpisov   podstatné   pre   posúdenie   veci   interpretoval   a   aplikoval   ústavne   konformným spôsobom, pričom   jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov,   sú   logické,   a preto   aj legitímne a z ústavného hľadiska akceptovateľné.

Krajský súd podľa názoru ústavného súdu postupoval ústavne súladným spôsobom, keď uznesením č. k. 6 CoE 99/2011-68 z 30. marca 2011 potvrdil uznesenie okresného súdu č.   k.   4   Er   1115/2008-29   z   8.   novembra   2010   o neprípustnosti   a zastavení   exekúcie a o trovách   exekúcie,   a tiež keď   uznesením   č.   k. 6 CoE 94/2011-46 z 30. marca 2011 potvrdil   uznesenie   okresného   súdu   č.   k.   4   Er   114/2008-29   z   29.   novembra   2010 o neprípustnosti   exekúcie   podľa   §   57   ods.   1   písm.   g)   Exekučného   poriadku   z dôvodu, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   napadnuté   uznesenia krajského súdu nezasahujú neprípustným spôsobom do práva sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Právo na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery krajského súdu považovať za arbitrárne, zjavne neopodstatnené alebo vydané v rozpore s platnou právnou úpravou.

V   súvislosti   so   sťažovateľkiným   prejavom   nespokojnosti   s   napadnutými rozhodnutiami   krajského   súdu   ústavný   súd   ďalej   konštatuje,   že   obsahom   práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný   a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie základných práv (m. m. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosti v časti týkajúcej sa namietania porušenia práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami krajského súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

II.3   K   namietanému   porušeniu   práva   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu uznesením   krajského   súdu   č.   k.   6   CoE   99/2011-68   z   30.   marca   2011   a   č.   k. 6 CoE 94/2011-46 z 30. marca 2011

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj   majetok.   Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku   s výnimkou verejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásady medzinárodného práva. Toto ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

V   súvislosti   s   namietaným   porušením   práva   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu ústavný   súd   považuje   predovšetkým   za   potrebné   poukázať   na   svoju   stabilizovanú judikatúru,   súčasťou   ktorej   je   aj   právny   názor,   podľa   ktorého   všeobecný   súd   zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým nepochybne patrí aj právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. z čl. 6 dohovoru. Keďže ústavný súd nezistil porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľkou označeného práva   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu.   V   opačnom   prípade   by   sa   ústavný   súd   stal opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby   vykonal   dokazovanie,   ktoré   je   základom   na   to,   aby   sa   vytvoril   skutkový   základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08, IV. ÚS 82/09, III. ÚS 103/2010).

Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutých uznesení krajského súdu dospel k záveru, že z odôvodnenia napadnutých uznesení krajského súdu nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by nimi mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, keďže krajský súd v posudzovaných prípadoch ústavne konformným spôsobom interpretoval a aplikoval príslušné právne normy.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   medzi   napadnutými   uzneseniami   krajského   súdu a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu nie je príčinná súvislosť, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažností na ďalšie konanie.

Ústavný   súd   preto   vzhľadom   na   uvedené   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti odmietol aj v tejto časti ako zjavne neopodstatnené podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pretože   sťažnosti   boli   odmietnuté   ako   celok,   ústavný   súd   o   ďalších   návrhoch sťažovateľky uplatnených v sťažnostiach nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. júla 2011