znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 306/2010-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. septembra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti R., a. s., K., zastúpenej advokátom JUDr. J. D., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 46 ods. 2 a čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   1   Sdo   165/2008   z   23.   septembra   2009   v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sž 62/2007 z 28. januára 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti R., a. s., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. decembra 2009   doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   R,   a. s.,   K.   (ďalej   len   „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. J. D., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 46 ods. 2 a čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Sdo 165/2008 z 23. septembra 2009 v spojení s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sž 62/2007 z 28. januára 2008.

Z obsahu sťažnosti a pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľka je „právnickou osobou   podnikajúcou   v   oblasti   poisťovníctva.   Podnikanie   najskôr   vykonával   pod obchodným menom P., a. s., od 1. januára 2009 podniká pod obchodným menom R., a. s.

Sťažovateľka v úvodnej časti sťažnosti uvádza:

„Národná   banka   Slovenska   je   subjektom,   ktorý   podľa   zák.   č.   747/2004   Z.   z. o dohľade   nad   finančným   trhom   v   znení   neskorších   predpisov   je   oprávnený   vykonávať dohľad na mieste a na diaľku nad sťažovateľom.

Národná banka Slovenska začala dňa 30. 4. 2007 výkon dohľadu na mieste nad poisťovacou   činnosťou   P.,   a. s.   podľa   zák.   č.   95/2002   Z.   z.   o   poisťovníctve   v   znení neskorších predpisov a zákona o dohľade nad finančným trhom. V rámci tohto dohľadu zamestnanci   Národnej   banky   Slovenska   požadovali   od   P.,   a.   s.   množstvo   obchodných informácií, ktoré so štandardným dohľadom podľa zákona nemajú nič spoločné. P., a. s. má dlhodobé   indície   o organizovanom   úsilí   a réžii   niektorých   osôb   o donútenie   akcionárov spoločnosti odpredať relevantnú časť podielu zahraničnému investorovi. Pretože obchodné informácie požadované zamestnancami Národnej banky Slovenska boli významné skôr pre prípravu tejto transakcie, než pre výkon štandardného bankového dohľadu, P., a. s. podala trestné oznámenie podozrenia zo spáchania trestného činu zneužitia účasti na hospodárskej súťaži,   trestného   činu   ohrozenia   obchodného   tajomstva,   trestného   činu   zneužívania informácií v obchodnom styku, trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa a trestného   činu   korupcie.   Zároveň   s podaním   trestného   oznámenia   P.,   a.   s.   podala námietku zaujatosti proti siedmym zamestnancom Národnej banky Slovenska pre ich vzťah k predmetu   dohľadu   a dohliadanému   subjektu   na   čele   s Ing. J.   F.,   vedúcim   oddelenia dohľadu pre poisťovacie skupiny.“

Zo   sťažnosti   ďalej   vyplýva,   že „Banková   rada   Národnej   banky   Slovenska   ako príslušný orgán podľa   §   7 ods.   5 zák.   č.   747/2004   Z.   z.   v znení   neskorších predpisov o námietke zaujatosti rozhodla rozhodnutím OVS-1644/2007 zo dňa 12. júna 2007 tak, že námietku zaujatosti v časti týkajúcej sa Ing. J. F. zamietla a v časti týkajúcej sa ostatných zamestnancov Národnej banky Slovenska nerozhodla.“.

Sťažovateľka   predmetné   rozhodnutie   Bankovej   rady   Národnej   banky   Slovenska (ďalej   len   „Banková   rada   NBS“)   č.   OVS-1644/2007   napadla   žalobou   o   preskúmanie rozhodnutia v správnom súdnictve a zároveň žiadala o pozastavenie jeho vykonateľnosti.

Najvyšší súd uznesením sp. zn. 3 Sž 62/2007 z 28. januára 2008 konanie o žalobe sťažovateľky zastavil z dôvodu, že „napadnuté rozhodnutie ako individuálny správny akt nebolo vydané v administratívnom konaní a nejde o individuálny správny akt, ktorým by bolo rozhodnuté vo veci samej. Ide o procesné rozhodnutie vydané v rámci výkonu dohľadu žalovaného na mieste podľa § 5 ods. 1 písm. a) zák. č. 747/2004 Z. z. Ide o procesné rozhodnutie, ktoré v zmysle § 248 písm. a) O. s. p. súd nepreskúmava.“.

Sťažovateľka   podala   proti   označenému   uzneseniu   najvyššieho   súdu   odvolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 Sdo 165/2008 z 23. septembra 2009 tak, že ho odmietol s poukazom na § 246c ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“).

Podľa   názoru   sťažovateľky   odmietnutím   prístupu   k   súdu   a   s   ním   spätej   súdnej ochrany v dôsledku zastavenia konania uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sž 62/2007 z dôvodu   vylúčenia   preskúmateľnosti   označeného   rozhodnutia   správneho   orgánu   podľa § 248 písm. a) OSP a potom odmietnutím odvolania proti tomuto rozhodnutiu uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sdo 165/2008 došlo k porušeniu jej základného práva na prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 46 ods. 2 a čl. 1 ods. 1 ústavy. Sťažovateľka v nadväznosti na tento svoj právny názor ďalej najmä argumentuje:

«Ústavný súd SR vyslovil, že ak sa rozhodnutie správneho orgánu bez ohľadu na jeho druh   alebo   formálne   označenie   dotýka   niektorého   zo   základných   práv   a   slobôd,   jeho preskúmanie   nesmie   byť   podľa   čl.   46   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   vylúčené z právomoci všeobecných súdov bez ohľadu na ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku a iných zákonov (III. ÚS 138/03. Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky 2003 - II. polrok, s. 1702 - 1709). V okolnostiach prípadu sťažovateľ podal žalobu na Najvyšší súd SR, aby dosiahol ochranu svojho základného práva na spravodlivý proces, uplatnil   právo   na   výkon   dohľadu   nestranným   a   nezaujatým   subjektom   Národnej   banky Slovenska.   Najvyšší   súd   SR   neposkytol   ochranu   uplatnenému   základnému   právu s odôvodnením, že ide o rozhodnutie podľa § 248 písm. a) OSP, ktoré podľa Občianskeho súdneho   poriadku   nepodliehajú   prieskumu   všeobecným   súdom.   Takto   Najvyšší   súd   SR postupoval   opakovane,   pri   rozhodovaní   o   žalobe   predloženej   sťažovateľom,   aj   pri rozhodovaní   o   odvolaní   sťažovateľa   proti   uzneseniu,   ktorým   Najvyšší   súd   SR   zastavil konanie o sťažovateľovej žalobe.

Sťažovateľ predložil Najvyššiemu súdu SR žalobu, ktorou sa uchádzal o ochranu svojho základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 46 ods. 2 Ústavy SR pred výkonom dohľadu zaujatým subjektom Národnej banky Slovenska.

Námietku zaujatosti podľa zák. č. 747/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov možno vzniesť podľa dvoch ustanovení tohto zákona.

Prvé je ustanovenie § 7 pre výkon dohľadu na mieste. O námietke zaujatosti podľa § 7 rozhoduje nadriadený osobe, ktorej zaujatosť sa namietla. Proti rozhodnutiu o vylúčení z výkonu dohľadu na mieste alebo zamietnutí námietky zaujatosti nemožno podať opravný prostriedok (§ 7 ods. 5 posledná veta).

Druhé ustanovenie oprávňujúce na podanie námietky zaujatosti určuje § 14, ktorý v systematike zákona patrí do tretej časti pomenovanej Konanie pred Národnou bankou Slovenska. Aj v tomto právnom režime zákon o dohľade nad finančným trhom určil, že o námietke zaujatosti rozhoduje nadriadený toho, proti komu námietka smeruje a ustanovil: „Proti rozhodnutiu o vylúčení z konania alebo o zamietnutí námietky zaujatosti nemožno podať opravný prostriedok.“ (§ 14 ods. 8 posledná veta)

Súčasťou základného práva na spravodlivý proces je aj právo, aby správne orgány vykonávali svoju činnosť nestranne. To sa vzťahuje aj na Národnú banku Slovenska pri výkone jej   správnych právomocí   vrátane výkonu   dohľadu   podľa zák.   č.   747/2004   Z.   z. v znení neskorších predpisov. Ak je nestrannosť orgánu verejnej správy vážne spochybnená, ako sa to udialo v okolnostiach prípadu, a proti rozhodnutiu o námietke nie je prípustný opravný prostriedok, nepripustenie súdneho preskúmania rozhodnutia správneho orgánu je výrazným obmedzením práva na súdnu a inú právnu ochranu a v ňom implikovaného práva na spravodlivý proces. Najvyšší súd SR namiesto toho, aby poskytol ochranu týmto právam sťažovateľa podliehajúcim ochrane podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR sa uspokojil s povrchným, formálnym, konštatovaním, že sťažovateľ síce namietol porušenie svojho základného práva, ale ustanovenie § 248 písm. a) OSP bráni súdu poskytnúť ochranu právu uplatnenému sťažovateľom.»

V ďalšej časti sťažnosti poukazuje sťažovateľka na konštantnú judikatúru ústavného súdu týkajúcu sa základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (cituje právne názory vyjadrené v rozhodnutiach sp. zn. II. ÚS 143/02, I. ÚS 54/02, III. ÚS 138/03, II. ÚS 171/05, I. ÚS 148/03) a následne tieto právne názory sumarizuje, keď uvádza:«Podľa   zaužívanej   rozhodovacej   praxe   Ústavného   súdu   SR   ďalej   pre   výklad a uplatňovanie základného práva na súdnu ochranu, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie, obe tieto práva „sú výsledkové“, to znamená, že im musí zodpovedať proces ako celok,   a   skutočnosť,   či   napadnuté   konanie   ako   celok   bude   spravodlivé,   závisí   od pokračujúceho konania a rozhodnutia všeobecných súdov; prípadné pochybenia v jednom štádiu môžu byť napravené v ďalšom konaní (II. ÚS 307/06. Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky 2006, s. 924). V spojitosti s tým ústavný súd zastáva názor, že postup súdu by mohol zakladať porušenie práv označených sťažovateľom len v prípade,   ak   by   bol   spojený   s   konkrétnym   relevantným   nepriaznivým   dôsledkom   pre sťažovateľa, ktorý by bol týmto postupom spôsobený, pričom by sa tento negatívny dôsledok musel zároveň vzťahovať na výsledok konania a nebolo by ho možné korigovať v ďalšom procesnom   postupe,   prípadne   v   opravných   konaniach   (II.   ÚS   307/06.   Zbierka   nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky 2006, s. 924; zhodne IV. ÚS 322/09-19, s. 11). V okolnostiach prípadu sa splnili všetky tieto podmienky. Sťažovateľ sa obrátil na Najvyšší súd SR, aby ako príslušný orgán súdnej moci preskúmal, či rozhodnutie Bankovej rady   Národnej   banky   Slovenska,   ktorým   Banková   rada   Národnej   banky   Slovenska nevyhovela   námietke   zaujatosti   uplatnenej   sťažovateľom,   bolo   v   súlade   so   základným právom sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, alebo či ním Banková rada Národnej banky Slovenska porušila základné právo sťažovateľa. Najvyšší súd SR namiesto toho, aby tak urobil, odmietol vykonať prieskum ohľadne dodržania základného práva sťažovateľa.»

Na základe uvedeného sťažovateľka žiada, aby ústavný súd prijal jej sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil, že:

„1. Právo sťažovateľa na prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 46 ods. 2 a čl. 1 ods. 1 v konaní pred Najvyšším súdom Slovenskej republiky vydaním uznesenia 1 Sdo 165/2008 zo dňa 23. septembra 2009 porušené bolo.

2.   Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   1   Sdo   165/2008   zo   dňa 23. septembra 2009 sa ruší.

3. Právo sťažovateľa na prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 46 ods. 2 a čl. 1 ods. 1 v konaní pred Najvyšším súdom Slovenskej republiky vydaním uznesenia 3 Sž 62/2007 zo dňa 28. januára 2008 porušené bolo.

4. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 3 Sž 62/2007 zo dňa 28. januára 2008 sa ruší.

5. Vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

6. Ústavný súd Slovenskej republiky podľa čl. 127 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky priznáva   sťažovateľovi   za   porušenie   jeho   základného   práva   primerané   finančné zadosťučinenie 2.000 (slovom: dvetisíc) euro. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný vyplatiť toto zadosťučinenie do dvoch mesiacov odo dňa vyhlásenia nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky v sídle Ústavného súdu Slovenskej republiky. Najvyšší súd Slovenskej republiky platbu vykoná na číslo účtu, ktorý jej sťažovateľ uvedie.

7. Sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 292,40 euro, ktorú je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť advokátovi JUDr. J. D. do dvoch mesiacov od vyhlásenia tohto nálezu v sídle Ústavného súdu Slovenskej republiky. Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   platbu   vykoná   na   číslo   účtu,   ktorý   jej   JUDr.   J.   D. uvedie.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1 v spojení   s   čl.   46   ods.   2   a   čl.   1   ods.   1   ústavy   uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 1 Sdo 165/2008   z   23.   septembra   2009   v   spojení   s uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 3 Sž 62/2007 z 28. januára 2008.

1. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 46 ods. 2 a čl. 1 ods. 1 ústavy uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sž 62/2007 z 28. januára 2008

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).

Sťažovateľka   tvrdí,   že «predkladá   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   svoju sťažnosť v lehote ustanovenej § 53 ods. 3 zák. č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv účinne poskytuje. Odvolanie, ktoré sťažovateľ podal proti uzneseniu 3 Sž/62/2007, bolo opravným prostriedkom, ktoré sťažovateľ musel uplatniť, aby vyčerpal opravné prostriedky priznané zákonom na ochranu jeho základných práv. Preto zákonom ustanovená lehota pre podanie sťažnosti proti uzneseniu 3 Sž/62/2007 nezačala sťažovateľovi plynúť 28. januára 2008, ale až   rozhodnutím   Najvyššieho   súdu   SR   o   odvolaní   proti   tomuto   rozhodnutiu,   ktorým   je uznesenie 1 Sdo 165/2008. Sťažovateľ má právo namietnuť porušenie svojho základného práva oboma týmito uzneseniami naraz. Sťažovateľ toto svoje právo uplatňuje podaním sťažnosti, ktorou zároveň namieta porušenie svojho základného práva dvomi nadväzujúcimi uzneseniami Najvyššieho súdu SR.».

Tvrdenie sťažovateľky o tom, že odvolanie proti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sž 62/2007 z 28. januára 2008 musela podať, aby vyčerpala opravné prostriedky priznané na ochranu jej základných práv, v danom prípade podľa názoru ústavného súdu neobstojí, keďže   z   §   246c   ods.   1   tretej   vety   OSP   (aplikovateľného   na   vec   sťažovateľky)   zjavne vyplýva, že „Proti rozhodnutiu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky opravný prostriedok nie   je   prípustný.“.   Z   uvedeného   zároveň   vyplýva,   že   pre   plynutie   lehoty   na   podanie sťažnosti proti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sž 62/2007 z 28. januára 2008 je relevantný deň nadobudnutia právoplatnosti tohto uznesenia.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistil, že uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sž 62/2007 z 28. januára 2008 nadobudlo právoplatnosť 18. apríla 2008, pričom sťažovateľka sťažnosť ústavnému súdu doručila až 14. decembra 2009, t. j. zjavne po uplynutí lehoty uvedenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Na   tomto   základe   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   v časti,   ktorou   namietala porušenie   svojich   ústavou   garantovaných   práv   uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 3 Sž 62/2007 z 28. januára 2008, odmietol podľa § 25 ods.   2 zákona o ústavnom súde z dôvodu, že bola podaná oneskorene.

2. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 46 ods. 2 a čl. 1 ods. 1 ústavy uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sdo 165/2008 z 23. septembra 2009

Najvyšší   súd uznesením   sp.   zn. 1 Sdo 165/2008 z 23. septembra 2009 odmietol odvolanie sťažovateľky proti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sž 62/2007 z 28. januára 2008, pričom v odôvodnení uviedol: «... Podľa § 246c ods. 1 veta druhá (správne malo byť „veta tretia“, pozn.) OSP proti rozhodnutiu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky opravný prostriedok nie je prípustný.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto s poukazom na § 246 ods. 1 (správne malo byť „§ 246c“, pozn.) OSP v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) OSP odvolanie odmietol.»

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04, II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská   republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené   spôsobom,   ktorý   predpisuje   zákon. Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre tiež uvádza, že postup a rozhodnutie súdu, ktoré   vychádzajú   z   aplikácie   konkrétnej   procesnoprávnej   úpravy,   v   zásade   nemožno hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97).

V danom prípade predstavovalo ustanovenie § 246c ods. 1 OSP relevantnú právnu normu, na základe ktorej mohol a mal najvyšší súd o odvolaní sťažovateľky rozhodnúť, čo v odôvodnení namietaného uznesenia aj výslovne (síce stručne, ale zrozumiteľne) vyjadril. Podľa   názoru   ústavného   súdu   uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   1   Sdo   165/2008 z 23. septembra   2009   nemohlo   dôjsť   k porušeniu   základného   práva   sťažovateľky   podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 46 ods. 2 a čl. 1 ods. 1 ústavy.

Uvedeným záverom ústavný súd nespochybňuje argumentáciu sťažovateľky citovanú v časti I tohto rozhodnutia, ktorá vyúsťuje do konštatovania, že „nepripustenie súdneho preskúmania rozhodnutia správneho orgánu (v danom prípade Bankovej rady NBS, pozn.) je výrazným obmedzením práva na súdnu a inú právnu ochranu a v ňom implikovaného práva na spravodlivý proces“. V tejto súvislosti ale ústavný súd podotýka, že v konkrétnych okolnostiach prípadu bolo potrebné uchádzať sa o ústavnú ochranu tohto práva v lehote ustanovenej zákonom o ústavnom súde, a to vo vzťahu k uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sž 62/2007 z 28. januára 2008, a nie až po rozhodnutí najvyššieho súdu o odvolaní proti tomuto uzneseniu, keďže Občiansky súdny poriadok v danom prípade podanie opravného prostriedku   výslovne   vylučuje   (nepripúšťa).   Táto   skutočnosť   totiž   vzhľadom   na jednoznačnú dikciu ustanovenia tretej vety § 246c ods. 1 OSP zakladala právo na uplatnenie ochrany prostredníctvom sťažnosti adresovanej ústavnému súdu (čl. 46 ods. 2 v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy) už potom, ako bolo sťažovateľke doručené uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sž 62/2007 z 28. januára 2008. Opravným prostriedkom, ktorým je podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde podmienená prípustnosť sťažnosti, nemôže byť každý v zákone predvídaný opravný prostriedok, ale iba taký, po podaní ktorého sa môžu reálne rozvinúť procesné vzťahy   v príslušnom   konaní, ktoré   vedú   k meritórnemu prerokovaniu a rozhodnutiu vo veci samej (m. m. II. ÚS 77/06).

Za daných okolností ústavný súd aj pri rešpektovaní materiálneho prístupu k ochrane základných   práv   a slobôd   nemohol   v rozpore   so   zákonom   korigovať   nesprávny   postup sťažovateľky pri uplatnení ochrany jej ústavou garantovaných práv.

Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   je   tiež   posúdiť,   či   táto   nie   je   zjavne neopodstatnená.   V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o   zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Keďže   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 1 Sdo 165/2008 z 23. septembra 2009 nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva podľa čl.   46   ods.   1   v spojení   s čl.   46   ods.   2   a čl.   1   ods.   1   ústavy,   odmietol   pri   predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. septembra 2010