znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 306/09-5

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. septembra 2009 predbežne prerokoval sťažnosť P. J., B., vo veci namietaného porušenia ústavnosti vydania   poverenia   č.   5103*075274   Okresným   súdom   Bratislava   III   13. júla   2009   na vykonanie exekúcie na jeho osobný a nehnuteľný majetok a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. J. o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. augusta 2009 doručená sťažnosť P. J., B. (ďalej len „sťažovateľ“), označené ako „podnet na prešetrenie ústavnosti   poverenia   č.   5103*075274   zo   dňa   13.   7.   2009,   vydané   OS   BA   3“,   ktorým sťažovateľ   namieta   porušenie   ústavnosti   vydania   označeného   poverenia   na   vykonanie exekúcie na jeho osobný a nehnuteľný majetok.

Vo svojom podaní uviedol, že „Dňa 22.07.2009 som prevzal písomnosť o začatí exekučného konania, kde mi následne bolo zriadene exekučné záložné pravo na môj osobný hnuteľný   a   nehnuteľný   majetok   vydaný   s   poverenia   Okresného   súdu   Bratislava   3   pod. č. 5103*075274 vydaného dňa 13.07.2009 podľa mňa právne neopodstatneného, ktoré som dodnes neobdržal a pri nahliadnutí do spisu dňa 29.072009 som sa dozvedel len číslo 36 Er 555/09.Preto Vás prosím o jeho vyžiadanie. V rozsudku Najvyššieho súdu č. 5 Obo 25/2008 a 5 Obo 28/2008 zo dňa 27.02.2009 som ako odporca v konaní žalovaný ako podnikateľ - konateľ (rozsudok prikladám ).“.

Sťažovateľ sa dožaduje:

Dňa   17.08.2007   bolo   vydané   uznesenie   Krajského   súdu   v   Bratislave   pod č. 22 Cb107/95-359   kde   sa   Firma   F.   s.   r.   o   snažila   už   raz   zablokovať   mi   môj   osobný nehnuteľný   majetok   a   kde   Krajský   súd   skonštatoval,   že   to   nie   je   právne   opodstatnené pretože v tomto spore som ako odporca bol žalovaný ako konateľ a nie ako občan, preto nie je možné siahnuť mi na môj osobný majetok ( uznesenie prikladám ). Týmto Vás žiadam o prešetrenie ústavnosti rozhodnutia Okresného súdu Bratislava 3 o vydaní poverenia č. 5103*075274 na začatie exekúcie a či mal súd právo ako občanovi siahnuť mi na môj osobný majetok, ktorý mám ako občan Slovenskej republiky garantovaný ústavou a kde som neporušil žiadny zákon..

II.

V zmysle čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Zo   sťažnosti   a z jej   príloh   ústavný   súd   zistil,   že   v predmetnej   veci   Najvyšší   súd Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   rozsudkom   sp.   zn.   5   Obo   25/2008, 5 Obo 28/2008 z 27. februára 2009 potvrdil rozsudok Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 22 Cb 107/95-373 z 25. októbra 2007 v časti týkajúcej sa povinnosti sťažovateľa   zaplatiť   žalobcovi   sumu   12   635,73   €   so   16   %   úrokom   z omeškania   od 19. decembra   2000   do   zaplatenia   (z   titulu   náhrady   škody)   a vo   zvyšnej   časti   rozsudok krajského súdu zmenil tak, že žalobu zamietol. Napadnuté uznesenie č. k. 22 Cb/95-379 zo 17. januára 2008 najvyšší súd zrušil   (uloženie poplatkovej povinnosti   za odvolanie). Rozsudok najvyššieho súdu nadobudol právoplatnosť 14. apríla 2009 a stal sa exekučným titulom v označenom exekučnom konaní.

Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   napriek   tomu,   že   sťažovateľ   žiada   o prešetrenie ústavnosti rozhodnutia Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) o vydaní poverenia č. 5103*075276 na vykonanie exekúcie, poukazuje aj na možné porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu a v spojení s tým na porušenie jeho vlastníckeho práva.

Z už judikovaných záverov ústavného súdu o súdnej exekúcii ako súčasti základného práva   na   súdnu   ochranu   (I.   ÚS   5/00,   III.   ÚS   245/06)   vyplýva,   že   súdna   exekúcia vykonávaná podľa Exekučného poriadku musí byť uskutočňovaná aj v súlade s princípmi spravodlivého procesu v širšom slova zmysle, ktoré sú obsiahnuté v čl. 46 až čl. 48 ústavy.

Súdnu exekúciu vykonáva exekučný súd, ktorý má dosah na zákonnosť vykonávanej exekúcie v rozsahu zabezpečujúcom pre oprávneného a povinného uplatnenie rovnakých práv a plnenie len zákonom vyžadovaných povinností.

Podľa § 62 Exekučného poriadku exekúciu možno vykonať len spôsobmi uvedenými v tomto zákone. Predmetné ustanovenie garantuje ochranu povinného v exekučnom konaní pred   vykonávaním exekúcie   nezákonným   a nedovoleným   spôsobom.   Exekúcia,   ktorá   sa nevykonáva podľa Exekučného poriadku, je absolútne neprípustná a musí sa ihneď zastaviť.

V exekučnom   konaní   podľa   Exekučného   poriadku   má   povinný   viacero   právnych prostriedkov   obrany   a ochrany   svojho   postavenia,   ktoré   môže   využiť   vtedy,   ak   sa v nútenom výkone súdnych a iných rozhodnutí vyskytnú absolútne alebo relatívne prekážky ďalšieho   postupu   exekučných   orgánov,   ku   ktorým   patrí   aj   tvrdenie   sťažovateľov,   že exekučný titul – rozsudok okresného súdu v spojení s uznesením krajského súdu – má také vážne materiálne a formálne nedostatky, ktoré podľa sťažovateľov zakladajú neprípustnosť exekúcie. Súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Formálna stránka vykonateľnosti je vyjadrená doložkou o vykonateľnosti,   ktorá   preukazuje,   že   sú   splnené   formálne   podmienky   vykonateľnosti predpísané procesným právom (porov. § 161, § 162, § 171 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku); materiálna stránka vykonateľnosti je naplnená zase tým, že rozhodnutie obsahuje okrem presnej individualizácie oprávneného a povinného hlavne určitý výrok.

Z Exekučného poriadku vyplýva, že jedným z prostriedkov obrany sťažovateľov ako povinných v exekučnom konaní sú námietky podľa § 50 citovaného zákona. Nie je to však jediný prostriedok obrany sťažovateľov, a navyše ani najúčinnejší prostriedok ich ochrany práv,   a to   z toho   dôvodu,   že   v prípade   nevyhovenia   námietkam   nie   je   možné   takéto rozhodnutie napadnúť riadnym opravným prostriedkom.

Prostriedkom obrany sťažovateľa v okolnostiach daného prípadu je návrh na odklad exekúcie podľa § 56 ods. 2 Exekučného poriadku (z dôvodu, že možno očakávať zastavenie exekúcie, ak je spojený s návrhom na zastavenie exekúcie). Ak sa sťažovateľ domnieval, že exekúcia   nemala   legálny   základ   v Exekučnom   poriadku   (ak   sa   exekúcia   začala a rozhodnutie sa dosiaľ nestalo vykonateľným), mohol využiť ďalší prostriedok nápravy, a to návrh na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 Exekučného poriadku.

Ústavný   súd   z písomnej   dokumentácie   predloženej   sťažovateľom   nezistil,   že   by sťažovateľ   využil   niektorú   z uvedených   možností   ochrany   svojich   práv   v exekučnom konaní.

Keďže právomoc ústavného súdu na konanie o sťažnostiach je daná len vtedy, ak o ochrane základných práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd, t. j. je subsidiárna, a pretože v tomto prípade je daná právomoc všeobecných súdov, bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

V nadväznosti   na   toto   rozhodnutie   ústavný   súd   už   sťažovateľa   nevyzýval   na odstránenie nedostatkov sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. septembra 2009