znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 306/08-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. septembra 2008 predbežne prerokoval sťažnosť PharmDr. J. V., S., zastúpeného advokátom JUDr. O. Š., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 35 ods. 1 v spojení s čl. 13 ods. 1 písm. a) a čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky opatrením Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky č. 07045-23/2008-OL z 11. júna 2008, ktorým sa mení opatrenie   Ministerstva   zdravotníctva   Slovenskej   republiky   č.   07045/2003-OAP z 30. decembra 2003, ktorým sa ustanovuje rozsah regulácie cien v oblasti zdravotníctva v znení neskorších predpisov, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť PharmDr. J. V. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 8. septembra 2008 doručené podanie PharmDr. J. V., S. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. O. Š., B., označené ako „Návrh na začatie konania o ústavnej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky“.

Sťažovateľ   vo   svojom   podaní   uvádza,   že   podáva „návrh   na   začatie   konania o ústavnej sťažnosti podľa článku 127 ods. 1 a článku 130 ods. 1 písm. f) Ústavy Slovenskej republiky a § 49 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ktorým   namieta   porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd zaručených čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy   Slovenskej   republiky   a čl.   20   ods.   4   Ústavy   Slovenskej   republiky rozhodnutím Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky, ktorým vydalo OPATRENIE č. 07045-23/2008-OL z 11. júna 2008, ktorým sa mení opatrenie Ministerstva zdravotníctva Slovenskej   republiky   č.   07045/2003-OAP   z 30.   decembra   2003,   ktorým   sa   ustanovuje rozsah regulácie cien v oblasti zdravotníctva v znení neskorších predpisov...“.

Na   základe   právnej   argumentácie   uvedenej   v podaní   sťažovateľ   navrhuje,   aby ústavný súd vo veci jeho návrhu vydal tento nález:

„OPATRENIE   č.   07045-23/2008-OL   z 11.   júna   2008,   ktorým   sa   mení   opatrenie Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky č. 07045/2003-OAP z 30. decembra 2003, ktorým   sa   ustanovuje   rozsah   regulácie   cien   v oblasti   zdravotníctva   v znení   neskorších predpisov nie je v súlade s čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky a čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky.“

Vychádzajúc   z formálneho   označenia   podania   ústavný   súd   posudzoval   podanie sťažovateľa ako   sťažnosť   podľa   čl.   127 ods.   1 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“).

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom predpísané   náležitosti   a či   nie   sú   dôvody   na   jej   odmietnutie   podľa   § 25   ods. 2   zákona o ústavnom súde.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania. Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Podľa   § 20   ods. 3   zákona   o ústavnom   súde   je   ústavný   súd   viazaný   návrhom na začatie   konania   okrem   prípadov   výslovne   uvedených   v   tomto   zákone.   Viazanosť ústavného   súdu   návrhom   na   začatie   konania   sa   v konaní   podľa   čl. 127   ods.   1   ústavy prejavuje jeho viazanosťou petitom sťažnosti, ktorým sťažovateľ vymedzí predmet konania v rámci požadovanej ústavnej ochrany.

Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv upravených v čl. 35 ods. 1 v spojení s porušením čl. 13 ods. 1 písm. a) a čl. 20 ods. 4 ústavy, pričom sa domáha, aby ústavný súd v jeho veci vydal nález, ktorým by vyslovil, že opatrenie č. 07045-23/2008-OL z 11. júna 2008, ktorým sa mení opatrenie Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky č.   07045/2003-OAP   z 30.   decembra   2003,   ktorým   sa   ustanovuje   rozsah   regulácie   cien v oblasti   zdravotníctva   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „opatrenie   ministerstva“ alebo „namietané opatrenie“), nie je v súlade s čl. 35 ods. 1 v spojení s čl. 13 ods. 1 písm. a) a čl. 20 ods. 4 ústavy.

Ústavný   súd   v prvom   rade   konštatoval, že   podanie   sťažovateľa   je   síce   formálne označené   ako   sťažnosť   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy,   ale   z hľadiska   obsahu a najmä navrhovaného   petitu   ide   zjavne   o návrh   na začatie   konania   o súlade   právnych predpisov podľa čl. 125 ústavy, keďže sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv   opatrením   ministerstva   a navrhuje   vysloviť   jeho   nesúlad   s príslušnými   článkami ústavy.

Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   poukázal   na   §   4   ods.   2   zákona   Národnej   rady Slovenskej   republiky   č.   1/1993   Z.   z.   o Zbierke   zákonov   Slovenskej   republiky   v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o Zbierke   zákonov“),   podľa   ktorého   všeobecne záväzné   právne   predpisy   ministerstiev   a   ostatných   ústredných   orgánov   štátnej   správy Slovenskej   republiky,   iných   orgánov   štátnej   správy   a   Národnej   banky   Slovenska označované názvom „výnos“ alebo názvom „opatrenie“ sa vyhlasujú v Zbierke zákonov Slovenskej republiky uverejnením oznámenia o ich vydaní (§ 5 ods. 2), ak osobitný zákon neustanoví, že sa vyhlasujú uverejnením ich úplného znenia.

Z citovaného textu § 4 ods. 2 zákona o Zbierke zákonov, ako aj obsahu opatrenia ministerstva   celkom   zjavne   vyplýva,   že   namietané   opatrenie   je   všeobecne   záväzným právnym   predpisom.   Ak   by   ústavný   súd   posudzoval   podanie   sťažovateľa   ako   návrh na začatie   konania   o súlade   právnych   predpisov   podľa   čl. 125   ústavy,   tak   by   ho   musel odmietnuť ako podaný zjavne neoprávnenou osobou, lebo sťažovateľ ako fyzická osoba nepatrí medzi subjekty, ktoré sú podľa čl. 130 ods. 1 písm. a) až f) ústavy a § 37 ods. 1 v spojení s § 18 ods. 1 písm. a) až f) zákona o ústavnom súde oprávnené (aktívne procesne legitimované) podať návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov (pozri napr. IV. ÚS 287/07).

Ústavný súd rešpektoval vôľu sťažovateľa a jeho podanie posudzoval ako sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, pričom považoval za potrebné poukázať na svoju konštantnú judikatúru v obdobných veciach.

Podľa judikatúry ústavného súdu vzťahujúcej sa na konania o podnete podľa znenia ústavy (čl. 130 ods. 3) platného a účinného do nadobudnutia účinnosti novelizácie ústavy vykonanej ústavným zákonom č. 90/2001 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky   č.   460/1992   Zb.   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „ústavný   zákon č. 90/2001 Z. z.“) ústavný súd pri posudzovaní otázky zjavnej neopodstatnenosti podnetu zisťoval,   či   prekážkou   jeho prijatia   na ďalšie   konanie nie   je ústavná   a zákonná úprava jednotlivých   typov   konaní   pred   ústavným   súdom   (m. m.   I. ÚS 23/99   až   I. ÚS 29/99), pričom zdôrazňoval, že každé z týchto konaní pred ústavným súdom sa vyznačuje tým, že ho možno začať iba ako samostatné konanie a iba na návrh oprávnených subjektov. Žiadne z týchto konaní preto nemôže tvoriť súčasť iného druhu konania pred ústavným súdom. Vychádzajúc z uvedenej ústavnej a zákonnej úpravy ústavný súd za opodstatnené návrhy na začatie konania pred ústavným súdom (vrátane podnetov fyzických a právnických osôb) považuje   len   tie,   o   ktorých   možno   konať   a aj rozhodnúť   v niektorom   z ústavou ustanovených typov konaní pred ústavným súdom ako v samostatnom konaní.

V nadväznosti na uvedený právny názor ústavný súd v konaní o podnete vo   veci vedenej pod sp. zn. I. ÚS 96/93 uviedol: „Konanie o podnete právnických alebo fyzických osôb, ak namietajú porušenie svojich práv podľa čl. 130 ods. 3 ústavy, nemožno uskutočniť a vysloviť v ňom porušenie ústavného práva, ak tomuto konaniu musí predchádzať iné konanie pred ústavným súdom a predkladateľ podnetu nemá ústavné právo iniciovať začatie takého   konania.   V   uvedenom   prípade   by   vysloveniu   porušenia   ústavného   práva   na podnikanie   muselo   predchádzať   konanie   o   súlade   právnych   predpisov,   na   iniciovanie ktorého nie je občan - fyzická osoba - oprávnená.“

Judikatúru, ktorá sa stabilizovala v konaniach o podnetoch, ústavný súd konštantne uplatňuje aj v období po nadobudnutí účinnosti   novelizácie ústavy vykonanej ústavným zákonom č. 90/2001 Z. z. v konaniach o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (napr. I. ÚS 96/93,   I. ÚS 106/93,   IV.   ÚS   54/08),   pričom   zdôrazňuje,   že   účel   konania o súlade právnych   predpisov   nemožno   dosiahnuť   v inom   type   konania   (napr.   III. ÚS 18/02, III. ÚS 244/04, IV. ÚS 54/08).

Stabilnou súčasťou rozhodovacej činnosti ústavného súdu je tiež právny názor, podľa ktorého sťažnosťou podľa čl. 127 ústavy sa možno brániť len proti porušeniam základných práv   individuálnymi,   a nie   normatívnymi   právnymi   aktmi.   Preto   nemožno   v konaní o sťažnosti   vysloviť,   že   k porušeniu   ústavného   práva   došlo   priamo   ustanovením (v okolnostiach prípadu schválením) normatívneho právneho aktu, ale iba jeho konkrétnou aplikáciou (m. m. III. ÚS 18/02).

Vydanie   všeobecne   záväzného   právneho   predpisu   ministerstvom   alebo   iným orgánom štátnej správy podľa čl. 123 ústavy, resp. jeho novelizáciu, nemožno kvalifikovať ako   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah   orgánu   verejnej   moci   do základných   práv a slobôd fyzickej osoby alebo právnickej osoby tak, ako to požaduje dikcia čl. 127 ods. 1 ústavy,   pretože   takéto   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah   musí   spĺňať   atribúty individuálneho aktu aplikácie práva alebo iného individuálneho zásahu do základných práv a slobôd sťažovateľa (m. m. IV. ÚS 54/08). Ústavný súd preto ani na základe argumentácie sťažovateľa   obsiahnutej   v jeho   podaní   nevidí   dôvod   na   odklonenie   sa   od   svojej stabilizovanej judikatúry, pretože tomu bráni koncepcia platnej ústavnej a zákonnej úpravy jeho kompetencií.

Podľa   čl. 2 ods. 2 ústavy   štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti vychádza pri výkone svojej   jurisdikcie   dôsledne   z   ústavného   princípu   vyjadreného   v citovanom   čl.   2   ods.   2 ústavy,   a preto   môže   uplatňovať   štátnu   moc   iba   v zákonnom   a ústavnom   rámci,   čo   sa považuje v podmienkach právneho štátu za conditio sine qua non pre akúkoľvek legitímnu činnosť   jeho   orgánov.   Za tohto   stavu   sa   ústavný   súd   nemohol   zaoberať   meritórnymi argumentmi sťažovateľa obsiahnutými v jeho podaní, hoci nevylučuje, že by za určitých okolností mohli mať ústavnoprávnu relevanciu.

Ústavný   súd   po   predbežnom   prerokovaní   podania   konštatoval,   že   podanie sťažovateľa, ktorým sa v rámci konania o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy domáha rozhodnutia,   ktoré   je   ústavný   súd   oprávnený   vydať   len   v   konaní   o súlade   právnych predpisov podľa čl. 125 ústavy, nemožno vzhľadom na uvedené dôvody prijať na ďalšie konanie, a preto ho v súlade so svojou stabilizovanou judikatúrou odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Nad   rámec   odôvodnenia   tohto   rozhodnutia   ústavný   súd   považoval   za   vhodné poznamenať, že fyzické osoby, ako aj právnické osoby môžu mať vo viacerých prípadoch odôvodnený   záujem   na   podaní   návrhu   na   začatie   konanie   o súlade   právnych   predpisov osobitne v prípadoch, ak ide o zákon, prípadne iný právny predpis, ktorý zasahuje do ich základných práv a slobôd. Nedostatok aktívnej procesnej legitimácie na podanie návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov možno za takejto situácie v praxi preklenúť iniciovaním podania takéhoto návrhu u subjektov, ktoré sú oprávnené ho podať. Z hľadiska ústavného postavenia a funkcií orgánov prokuratúry a verejného ochrancu práv do úvahy prichádza najmä podanie podnetu podľa § 31 a nasl. zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení   neskorších   predpisov,   v ktorom   môžu   fyzické   osoby,   ako   aj   právnické   osoby iniciovať   u generálneho   prokurátora   Slovenskej   republiky   podanie   návrhu   na   začatie konania o súlade právnych predpisov, alebo podanie podnetu verejnému ochrancovi práv podľa   § 13   zákona   č. 564/2001   Z. z.   o   verejnom   ochrancovi   práv   v znení   neskorších predpisov, ktorý je tiež s účinnosťou od 1. apríla 2006 oprávnený podať návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov, ak ich ďalšie uplatňovanie môže ohroziť základné práva alebo slobody alebo ľudské práva a základné slobody vyplývajúce z kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy [čl. 130 ods. 1 písm. f) ústavy].

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. septembra 2008