znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 306/07-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. decembra 2007 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ľ.   K.,   T.,   Ing. A.   K.,   T.,   a D.   K.,   T.,   všetci   zastúpení advokátkou JUDr. M. K., B., ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Dolný Kubín v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cb 192/2003, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   Ľ.   K.,   Ing.   A.   K.   a D.   K. o d m i e t a   pre nedostatok   právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e:

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. mája 2007 doručená sťažnosť Ľ. K., T., Ing. A. K., T., a D. K., T. (ďalej len „sťažovateľ v 1. rade“, „sťažovateľka v 2. rade“ a „sťažovateľ v 3. rade“, alebo spolu   aj „sťažovatelia“), všetci zastúpení advokátkou JUDr. M. K., B., ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa   čl. 46   ods.   1   a   čl.   47   ods.   3   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“) postupom   Okresného   súdu   Dolný   Kubín   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom pod sp. zn. 4 Cb 192/2003.

Zo sťažnosti vyplýva, že na návrh Š. (ďalej aj „žalobca“) je proti sťažovateľom okresným súdom vedené konanie pod sp. zn. 4 Cb 192/2003 o zaplatenie sumy 772 189,60 Sk   s príslušenstvom.   Žalovaná   pohľadávka   vznikla   zo   zmluvy   o poskytnutí   podpory, na základe   ktorej   žalobca   poskytol   sťažovateľovi   v   1.   rade   podporu   v celkovej   sume 620 000 Sk na kúpu bytu, ktorý v T. stavala spoločnosť C., spol. s r. o., B. Sťažovatelia uviedli,   že „Stavebná   spoločnosť   sa dostala   do omeškania   so   stavbou,   až   nakoniec zo stavby odišla a nechala ju nedokončenú. V dôsledku porušenia povinností spoločnosti C. sa sťažovateľ v I. rade dostal do omeškania voči Š.“.

Okresný súd rozhodol vo veci rozsudkom sp. zn. 4 Cb 192/2003 z 20. septembra 2004 v zmysle § 153a Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) na základe uznania nároku v sume 699 187,49 Sk všetkými sťažovateľmi, pričom v časti o zaplatenie 34 000 Sk konanie zastavil na základe späťvzatia žaloby žalobcom so súhlasom sťažovateľov. Proti predmetnému rozsudku podali sťažovatelia odvolanie z dôvodov uvedených v § 202 ods. 1 OSP, ktoré Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn. 8 Co 32/2005 z 31. októbra 2005 odmietol. Sťažovatelia uviedli, že „Do dnešného dňa nebolo právnemu zástupcovi sťažovateľov rozhodnutie odvolacieho súdu doručené“.

Bez   ohľadu   na doručenie   uznesenia   odvolacieho   súdu   sťažovateľom   sťažovatelia tvrdia,   že   ak nebolo   predmetné   rozhodnutie   odvolacieho   súdu   doručené   ich   advokátovi splnomocnenému na celé konanie, takéto rozhodnutie nie je riadne doručené a nemohlo sa stať   právoplatným.   Z uvedeného   dôvodu   právoplatnosť   nemohol   nadobudnúť ani rozsudok okresného súdu sp. zn. 4 Cb 192/2003 z 20. septembra 2004. Sťažovatelia boli v dobrej viere, že kým nebol exekučný titul doručený ich právnemu zástupcovi, nemôže byť proti nim vedená exekúcia.

Sťažovatelia ďalej uviedli, že napriek tomu, že uznesenie odvolacieho súdu nebolo právnemu   zástupcovi   sťažovateľov   doručené,   žalobca   (ďalej aj ako „oprávnený“) podal návrh na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi JUDr. J. K., Exekútorský úrad, Ž. (ďalej len „exekútorský úrad“ alebo „súdny exekútor“). Podľa ich tvrdenia sa o tom, že okresný súd   vyznačil   právoplatnosť   a vykonateľnosť   rozsudku   sp. zn.   4 Cb 192/2003 z 20. septembra 2004   v   spojení   s uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   8 Co 32/2005 z 31. októbra 2005, dozvedeli až doručením upovedomenia o začatí exekúcie sťažovateľovi v 3. rade 2. marca 2007.

Až   po   doručení   upovedomenia   o   začatí   exekúcie   sťažovatelia   zo   spisu na exekútorskom   úrade   osobne   zistili,   že   na   predmetnom   rozsudku   okresného   súdu v spojení s uznesením krajského súdu je vyznačená právoplatnosť a vykonateľnosť na deň 20. júl 2006. V tomto čase bolo uznesenie odvolacieho súdu doručené sťažovateľom.

Sťažovateľka   v   2.   rade   do   podania   návrhu   na   exekúciu   čiastočne   hradila oprávnenému   pohľadávku   priznanú   predmetným   rozsudkom,   spolu   dovtedy   zaplatila 180 000 Sk a ku dňu   podania sťažnosti ústavnému súdu bola pohľadávka oprávneného úplne uspokojená, keď posledná splátka bola vykonaná 12. marca 2007.

Sťažovatelia   namietajú,   že   rozsudok   okresného   súdu   sp.   zn.   4 Cb 192/2003 z 20. septembra 2004 s vyznačením právoplatnosti a vykonateľnosti doteraz nevideli, podľa všetkého sa však nachádza v spise súdneho exekútora sp. zn. EX 20/2007.

Napriek tomu, že proti uvedenej exekúcii podali sťažovateľka v 2. rade a sťažovateľ v 3.   rade   námietky   v   zmysle   §   50   a nasl.   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 233/1995   Z.   z.   o   súdnych   exekútoroch   a   exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“),   domnievajú   sa,   že „Deficit v doručení   rozhodnutia   právnemu   zástupcovi sťažovateľov sa nedá rozhodnutím o námietkach odstrániť“. Tvrdia, že exekúcia sa vedie, hoci proti nej existujú dva dôvody - rozhodnutie sa doteraz nestalo vykonateľným a zároveň pohľadávka   zanikla. Podľa   názoru   sťažovateľov   v dôsledku   pochybenia okresného súdu budú musieť znášať trovy exekúcie vedenej proti nim, ako aj súdny poplatok za podané námietky proti exekúcii, a to všetko bez toho, aby im to niekto nahradil.

Sťažovatelia   tvrdia,   že „Porušovateľ   sa   dopustil   porušenia   ústavného   práva   na rovnosť   v konaní   tým,   že   im   nedoručil   rozhodnutie   odvolacieho   súdu   riadne,   hoci u opačného   účastníka   konania   k tomu   došlo.   Zároveň   je   súd   v omeškaní   so   zaslaním rozhodnutia   odvolacieho   súdu   už   približne   trištvrte   roka   -   §   158   ods.   4   OSP.   Tým, že sťažovateľ nesplnil zákonom ustanovenú lehotu na doručenie rozhodnutia, neposkytol účastníkovi súdneho konania ochranu v zákonom predpokladanej kvalite“.

Exekúcia   je   podľa   sťažovateľov   vedená   na   základe   neprávoplatného a nevykonateľného   rozhodnutia,   a teda   je   neprípustná.   Nemala   sa   viesť,   a   tým   nemali ani vzniknúť žiadne trovy exekúcie.

V súvislosti s uvedeným sťažovatelia žiadajú, aby ústavný súd rozhodol tak, že:„Postupom   Okresného   súdu   v Dolnom   Kubíne   v konaní   č.   4   Cb   192/2003, a to konkrétne   nedoručením   rozhodnutia   Krajského   súdu   v Žiline   ako   odvolacieho   súdu 8 Co/32/2005,   vyznačením   právoplatnosti   a vykonateľnosti   rozsudku   vydaného   dňa 20. 09. 2004 v tomto konaní, bolo porušené ústavné právo sťažovateľov na súdnu a inú právnu   ochranu   podľa   článku   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a ústavné   právo na rovnosť účastníkov v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky.

Rozsudok   Okresného   súdu   v Dolnom   Kubíne   zo   dňa   20.   09.   2004   v konaní č. 4 Cb 192/2003 sa nestal právoplatným a vykonateľným. Okresný súd v Dolnom Kubíne je povinný vymazať doložku vykonateľnosti z rozsudku Okresného súdu v Dolnom Kubíne zo dňa 20. 09. 2004 vydaného v konaní č. 4 C 192/2003.

Okresný   súd   v Dolnom   Kubíne   je   povinný   doručiť   rozhodnutie   Krajského   súdu v Žiline, ktorým sa rozhodlo o odvolaní voči rozsudku Okresného súdu v Dolnom Kubíne zo dňa 20. 09. 2004 vydaného v konaní 4 C 192/2003.

Exekúcia vedená JUDr. J. K. voči sťažovateľom pod sp. zn. EX 20/2007 na základe rozsudku   Okresného   súdu   v Dolnom   Kubíne   zo   dňa   20.   09.   2004   vydaného   v konaní č. 4 C 192/2003   sa   zastavuje.   Sťažovatelia   nie   sú   povinní   uhradiť   oprávnenému a exekútorovi trovy konania.

- alternatívne -

Okresný   súd   v Dolnom   Kubíne   je   povinný   zastaviť   exekúciu   vedenú   súdnym exekútorom   JUDr.   J.   K.   voči   sťažovateľom   pod   č.   EX   20/2007   na   základe   rozsudku Okresného súdu v Dolnom Kubíne zo dňa 20. 09. 2004 vydaného v konaní č. 4 C 192/2003. Sťažovatelia nie sú povinní uhradiť oprávnenému a exekútorovi trovy konania.

Ústavný súd priznáva sťažovateľom primerané zadosťučinenie 100.000,- Sk. Ústavný   súd   priznáva   sťažovateľom   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   vo   výške 17.819,-   Sk.   Trovy   právneho   zastúpenia   vyčíslené   za   prevzatie,   prípravu   a spísanie sťažnosti vo výške 17.819,- Sk [3 x (( 2 x 2.970,- Sk + 19 % DPH) 2 x 178,- Sk) - 20 %] podľa § 11 ods. 2 a § 13 ods. 3 Vyhlášky 655/2004 Z. z. žiadame uhradiť na účet právneho zástupcu navrhovateľa č... vedený v..., a. s.“

Sťažovatelia   tiež   navrhujú,   aby   ústavný   súd   odložil   vykonateľnosť   napadnutého rozsudku   okresného   súdu   sp.   zn.   4 Cb 192/2003   z   20. septembra 2004   a súdnemu exekútorovi   uložil   zdržať   sa   ďalšieho   vykonávania   exekúcie   pod   sp.   zn.   EX   20/2007, a to až do rozhodnutia ústavného súdu o tejto sťažnosti.

II.

V zmysle čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Zo   sťažnosti,   jej   príloh,   ako   aj   z vyžiadaných   spisov   okresného   súdu   sp.   zn. 4 Cb 192/2003 a sp. zn. 3 Er 157/2007 ústavný súd zistil, že v predmetnej veci okresný súd rozsudkom   sp.   zn.   4   Cb   192/03   z   20.   septembra   2004   zaviazal   sťažovateľov   spoločne a nerozdielne   zaplatiť   Š.   v B.   ako   žalobcovi   sumu   699 187,49   Sk   a tiež   trovy   konania na účet okresného súdu. Vzhľadom na uznávací prejav sťažovateľov týkajúci sa nároku uplatneného žalobcom v tomto konaní okresný súd rozhodol postupujúc podľa § 153a ods. 1 OSP o tomto nároku rozsudkom na základe uznania nároku.

Napriek poučeniu účastníkov, že proti rozsudku, ak ním bolo rozhodnuté na základe uznania nároku, odvolanie nie je prípustné, okrem prípadov odvolania podaného z dôvodu, že   neboli   splnené   podmienky   na   vydanie   takéhoto   rozhodnutia,   alebo   z dôvodu, že napadnutý   rozsudok   vychádza   z nesprávneho   právneho   posúdenia   veci,   sťažovatelia podali proti rozsudku okresného súdu (v spojení s opravným uznesením z 30. novembra 2004) odvolanie.

Krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   8 Co 32/2005   z   31. októbra 2005   odvolanie sťažovateľov   odmietol.   Odvolací   súd   dospel   k záveru,   že   v konaní preukázateľne   došlo k uznaniu nároku   všetkými   troma   žalovanými sťažovateľmi pred   súdom   prvého stupňa, a preto okresný súd správne rozhodol   rozsudkom pre uznanie a právne správne dôvodil ustanovením § 153a ods. 1 OSP.

Podľa § 218 ods. 1 písm. c) OSP odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré smeruje proti   rozhodnutiu,   proti   ktorému   nie   je   odvolanie   prípustné.   Odvolanie   sťažovateľov smerovalo proti rozsudku, ktorý bol vydaný na základe uznania nároku, a pretože proti takému   rozhodnutiu   odvolanie   prípustné   nie   je,   odvolací   súd   odvolanie   sťažovateľov odmietol. Okresný súd predmetné uznesenie doručil sťažovateľovi v 1. rade a sťažovateľke v 2. rade 19. júla 2006, sťažovateľovi v 3. rade 18. júla 2006 a žalobcovi 20. júla 2006. Zo spisu   okresného   súdu   sp.   zn.   4   Cb   192/2003   vyplýva,   že rozsudok   okresného   súdu v spojení   s uznesením   krajského   súdu   nadobudol   právoplatnosť   a vykonateľnosť (resp. okresný súd vyznačil právoplatnosť a vykonateľnosť) 20. júla 2006.

Z predložených   spisov   ústavný   súd   zistil,   že   sťažovateľ   v 1. rade   následne po doručení   uznesenia   odvolacieho   súdu   prípisom   z   21. júla 2006   žalobcovi   oznámil, že „Na   základe   predmetného   rozsudku   sme   povinní   uhradiť   do   troch   dní   sumu 699.187,49 Sk. Nakoľko takúto sumu v hotovosti nemáme a v snahe vyhnúť sa zbytočným nákladom chceme Vás poprosiť o súhlas s touto dohodou: Mesačne budeme poukazovať na účet Š. 25 000 Sk, až do doby, kým budeme môcť doplatiť celú sumu, nakoľko sme boli úspešní v spore proti zhotoviteľovi - C...“.

Na základe uvedeného exekučného titulu po podaní návrhu na exekúciu oprávneným 31. januára 2007 a vydaní poverenia na výkon exekúcie okresným súdom zo 7. februára 2007   upovedomil   poverený   súdny   exekútor   JUDr.   J.   K.   účastníkov   konania   o začatí exekúcie upovedomením sp. zn. EX 20/2007 z 28. februára 2007.

Keďže sťažovateľka v 2. rade v čase pred podaním exekúcie uhradila oprávnenému už sumu 180 000 Sk (o čom predložila aj výpisy z účtu), čím sa pohľadávka oprávneného znížila na najviac 519 187,49 Sk a 13. marca 2007 ostatnou splátkou úplne vyrovnala dlh v sume   699 187,49 Sk,   čím   vymáhaná   pohľadávka   už   zanikla,   podala   proti   predmetnej exekúcii a trovám exekúcie 20. marca 2007 námietky. Ich obsahom bola aj argumentácia sťažovateľky   v   2.   rade   o neprípustnosti   vedenia   exekúcie   z dôvodu,   že   exekučný   titul, na základe ktorého začalo exekučné konanie, sa nestal právoplatným ani vykonateľným. Z uvedeného dôvodu navrhla exekúciu zastaviť. Z rovnakých dôvodov podal námietky proti exekúcii a návrh na zastavenie exekúcie (9. marca 2007), ako aj námietky proti trovám exekúcie   (8. marca 2007)   aj   sťažovateľ   v   3.   rade.   Podaním   doručeným   súdnemu exekútorovi 3. mája 2007 obaja sťažovatelia požiadali o oslobodenie od súdnych poplatkov za podané námietky.

Z dôvodu   uhradenia   svojej   pohľadávky   oprávnený   prípisom   doručeným   súdnemu exekútorovi   21.   mája   2007   podal   návrh   na   zastavenie   exekúcie   vedenej   pod   sp.   zn. EX 20/2007 proti sťažovateľom.

Okresný súd ako súd exekučný uznesením sp. zn. 3 Er 157/2007 zo 6. augusta 2007 námietkam proti exekúcii vzneseným sťažovateľkou v 2. rade a sťažovateľom v 3. rade v časti o vymoženie sumy 699 187,49 Sk vyhovel. Vo zvyšnej časti súd námietky týchto povinných zamietol a určil výšku predbežných trov exekúcie v čiastke 106 000 Sk.

Medzičasom sťažovateľka v 2. rade a sťažovateľ v 3. rade 13. septembra 2007 podali proti predmetnému uzneseniu okresného súdu, ktoré vydal vyšší súdny úradník, odvolanie. Ústavný   súd   rovnako   zistil,   že   okresný   súd   v predmetnej   veci   dosiaľ   nerozhodol ani o zastavení exekúcie.

V okolnostiach prípadu sťažovatelia namietajú porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a základného práva na rovnosť účastníkov v konaní   pred   súdmi,   inými   štátnymi   orgánmi   alebo   orgánmi   verejnej   správy   podľa čl. 47 ods. 3 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cb 192/2003 tvrdiac, že okresný súd nedoručil uznesenie odvolacieho súdu ich právnemu zástupcovi, a napriek tomu vyznačil právoplatnosť a vykonateľnosť rozsudku vydaného 20. septembra 2004 v tomto konaní, čím im neposkytol zákonnú ochranu, aby mohli žalobcovi uhradiť priznanú pohľadávku predtým, ako ju bude možné exekvovať. Exekúciu vedenú na základe neprávoplatného a nevykonateľného rozhodnutia považujú za neprípustnú, ktorá sa nemala viesť, čím im nevznikla povinnosť hradiť trovy exekúcie.

Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   konštatuje,   že   sťažovatelia   namietajú   porušenie označených   základných   práv   uvedeným   postupom   okresného   súdu   práve   z dôvodu hroziacich negatívnych dôsledkov (trovy exekúcie, súdny poplatok za podané námietky) nútenej realizácie exekučného titulu oprávneným, t. j. následne proti nim vedenej exekúcie na návrh oprávneného.

Ústavný   súd   po   oboznámení   sa   s   obsahom   rozsudku   okresného   súdu,   odvolania sťažovateľov a uznesenia krajského súdu konštatuje, že postup okresného súdu v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   4   Cb   192/2003   síce   signalizuje   nedostatok   spočívajúci   v tom, že uznesenie   krajského   súdu   sp.   zn.   8 Co 32/2005   z   31. októbra 2005,   ktorým   bolo odvolanie podané sťažovateľmi odmietnuté, nebolo doručené splnomocnenému zástupcovi sťažovateľov,   zároveň   však   zdôrazňuje,   že   v danom   prípade   išlo   o rozsudok   vydaný na základe uznania nároku, proti ktorému podľa ustanovenia § 202 ods. 1 OSP odvolanie nie   je   prípustné.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   odmietnutie   odvolania   nespĺňajúceho zákonné náležitosti jeho prípustnosti nemožno považovať za odmietnutie spravodlivosti. Prípustnosť odvolania proti rozsudku vydanému na základe uznania nároku nie je spojená s tvrdením   odvolateľov,   že   neboli   splnené   podmienky   pre   jeho   vydanie.   Odvolanie je prípustné len vtedy, ak rozsudok na základe uznania bol vydaný, hoci skutočne neboli dané   podmienky   na   jeho   vydanie   ustanovené   zákonom   (o   čo   v danom   prípade   nejde). Sťažovatelia nakoniec ani nenamietajú samotné uznesenie odvolacieho súdu o odmietnutí odvolania, ale namietajú, že toto uznesenie nebolo riadne doručené, a teda nenadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť.

Účelom   uplatnenia   každého   procesného   práva   je   zabezpečiť   ochranu   určitého materiálneho práva, resp. domôcť sa svojho materiálneho práva (nároku). V danom prípade je nesporné, že sťažovatelia si boli vedomí poznajúc obsah uznesenia odvolacieho súdu, ktoré im bolo doručené, že majú povinnosť zaplatiť oprávnenému žalovanú čiastku, na ktorú ich zaviazal okresný súd v rozsudku sp. zn. 4 Cb 192/2003 z 20. septembra 2004. Je taktiež   nesporné,   že   sťažovatelia   pred   okresným   súdom   svoju   dlžnú   sumu   a dôvod   jej zaplatenia uznali výslovným prejavom, napriek tomu ho dobrovoľne oprávnenému včas neuhradili.

Z už judikovaných záverov ústavného súdu o súdnej exekúcii ako súčasti základného práva   na   súdnu   ochranu   (I.   ÚS   5/00,   III.   ÚS   245/06)   vyplýva,   že   súdna   exekúcia vykonávaná podľa Exekučného poriadku musí byť uskutočňovaná aj v súlade s princípmi spravodlivého procesu v širšom slova zmysle, ktoré sú obsiahnuté v čl. 46 až 48 ústavy.

Súdnu   exekúciu   riadi   exekučný   súd,   ktorý   má   dosah   na   zákonnosť   vykonávanej exekúcie v rozsahu zabezpečujúcom pre oprávneného a povinného uplatnenie rovnakých práv a plnenie len zákonom vyžadovaných povinností.

Podľa § 62 Exekučného poriadku exekúciu možno vykonať len spôsobmi uvedenými v tomto zákone. Predmetné ustanovenie garantuje ochranu povinného v exekučnom konaní pred   vykonávaním exekúcie   nezákonným   a nedovoleným   spôsobom.   Exekúcia,   ktorá   sa nevykonáva podľa Exekučného poriadku, je absolútne neprípustná a musí sa ihneď zastaviť.

V exekučnom   konaní   podľa   Exekučného   poriadku   má   povinný   viacero   právnych prostriedkov   obrany   a ochrany   svojho   postavenia,   ktoré   môže   využiť   vtedy,   ak   sa v nútenom výkone súdnych a iných rozhodnutí vyskytnú absolútne alebo relatívne prekážky ďalšieho   postupu   exekučných   orgánov,   ku   ktorým   patrí   aj   tvrdenie   sťažovateľov,   že exekučný titul - rozsudok okresného súdu v spojení s uznesením krajského súdu - má také vážne materiálne a formálne nedostatky, ktoré podľa sťažovateľov zakladajú neprípustnosť exekúcie. Súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Formálna stránka vykonateľnosti je vyjadrená doložkou o vykonateľnosti,   ktorá   preukazuje,   že   sú   splnené   formálne   podmienky   vykonateľnosti predpísané procesným právom (porov. § 161, § 162, § 171 ap. OSP); materiálna stránka vykonateľnosti   je   naplnená   zase   tým,   že   rozhodnutie   obsahuje   okrem   presnej individualizácie oprávneného a povinného hlavne určitý výrok.

Z Exekučného   poriadku   vyplýva,   že   jedným   z prostriedkov   obrany   sťažovateľov ako povinných v exekučnom konaní sú námietky podľa § 50 citovaného zákona. Nie je to však jediný prostriedok obrany sťažovateľov, a navyše ani najúčinnejší prostriedok ochrany práv sťažovateľov, a to z toho dôvodu, že v prípade nevyhovenia námietkam nie je možné takéto rozhodnutie napadnúť riadnym opravným prostriedkom. Účinnejším prostriedkom obrany sťažovateľov v okolnostiach prípadu je návrh na odklad exekúcie podľa § 56 ods. 2 Exekučného poriadku (z dôvodu, že možno očakávať zastavenie exekúcie), ktorý možno podať kedykoľvek po doručení upovedomenia o začatí exekúcie, ak je spojený s návrhom na   zastavenie   exekúcie.   V neposlednom   rade   v prípade,   ak   sa   sťažovatelia   domnievali, že exekúcia   nemala   legálny   základ   v Exekučnom   poriadku   (ak   sa   exekúcia   začala a rozhodnutie sa dosiaľ nestalo vykonateľným), mohli využiť ďalší prostriedok nápravy, a to návrh na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 Exekučného poriadku.

Ústavný   súd   z   písomnej   dokumentácie   predloženej   okresným   súdom   zistil, že sťažovateľka   v   2.   rade   a sťažovateľ   v 3.   rade   (ako   spoločne   a nerozdielne   zaviazaní povinní) využili túto možnosť ochrany svojich práv v exekučnom konaní a okrem námietok proti exekúcii podali aj návrh na zastavenie exekúcie z už uvedených dôvodov.

Pre ústavný súd bolo rozhodujúce, že okresný súd konajúc o podaných námietkach sťažovateľov proti exekúcii v uznesení sp. zn. 3 Er 157/2007 zo 6. augusta 2007 sa zaoberal opodstatnenosťou   vznesených námietok, okrem iného aj tou skutočnosťou,   že uznesenie krajského   súdu   sp.   zn.   8   Co   32/2005   z   31.   októbra   2005,   ktorým   bolo   odvolanie sťažovateľov   proti   rozsudku   sp.   zn.   4   Cb   192/2003   z   20.   septembra   2004   odmietnuté, nebolo   doručené   splnomocnenému   zástupcovi   sťažovateľov.   Okresný   súd   posúdil   tento postup ako nedostatok, ktorý nemá vplyv na právoplatnosť rozsudku, ktorý je v danom prípade exekučným titulom. Išlo totiž o rozsudok vydaný na základe uznania nároku, proti ktorému podľa ustanovenia § 202 ods. 1 OSP odvolanie nie je prípustné. Ak sťažovatelia napriek   tomu   odvolanie   podali,   vznikla   síce   odvolaciemu   súdu   povinnosť   procesne   sa s odvolaním vysporiadať odmietnutím podľa § 218 písm. c) OSP, no s týmto výsledkom odvolacieho   konania   nemožno   spájať   vznik   právoplatnosti   predmetného   rozsudku. Rozhodnutie odvolacieho súdu, že odvolanie nebolo v danom prípade prípustné, znamená v podstate   ničotnosť   tohto   úkonu   sťažovateľov   vo   vzťahu   k prvostupňovému   rozsudku. Preto   doručenie,   resp.   nedoručenie   druhostupňového   rozhodnutia   splnomocnenému zástupcovi   sťažovateľov   podľa   právneho   záveru   okresného   súdu   neovplyvnilo právoplatnosť rozsudku súdu prvého stupňa.

Ako   už   bolo   uvedené,   proti   uzneseniu   okresného   súdu   sp.   zn.   3   Er   157/2007 zo 6. augusta 2007 vydanému vyšším súdnym úradníkom medzičasom podali sťažovatelia odvolanie (13. septembra 2007), ktorým sa bude zaoberať exekučný súd, pričom predmetom jeho   skúmania   bude   aj   sťažovateľmi   namietaná   nevykonateľnosť   exekučného   titulu, ako aj návrh   sťažovateľov   na   zastavenie   exekúcie.   Ústavný   súd   preto   konštatuje, že sťažovatelia   ako   povinní   majú   podľa   Exekučného   poriadku   a Občianskeho   súdneho poriadku na ochranu svojich základných práv, ktorých porušenie okresným súdom namietali predmetnou sťažnosťou, účinné a dostupné právne prostriedky nápravy, čo je okolnosť, ktorá vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ústavy vylučuje právomoc ústavného   súdu   meritórne   konať   a rozhodovať   o uplatnených   námietkach   porušenia označených základných práv (IV. ÚS 40/02, IV. ÚS 30/03).

Keďže   právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o sťažnostiach   je   daná   len   vtedy, ak o ochrane základných práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd, a pretože v tomto prípade je daná právomoc všeobecných súdov, bolo potrebné návrh na začatie konania odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. decembra 2007