znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 306/04-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. októbra 2004 predbežne prerokoval sťažnosť POLY, spol. s r. o., Ž., zastúpenej advokátom JUDr. I. M., Ž., vo veci porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 7 K 295/99 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť POLY, spol. s r. o., o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. júna 2004 doručená sťažnosť POLY, spol. s r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej len „ústava“)   a   práva   na prejednanie jej   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 K 295/99.

Sťažovateľka odôvodňuje svoju sťažnosť nasledovne:

„Navrhovateľ   –   Československá   obchodná   banka,   a.   s.,   B.   sa   podaním   zo dňa 22. 12. 1999   domáhal   na   príslušnom   konkurznom   súde   vyhlásenia   konkurzu   na majetok dlžníka – spol. NAZA, spol. s r. o., T.

V predmetnom návrhu o. i. uviedol, že dlžník nie je schopný po dlhší čas plniť svoje splatné   pohľadávky   a má   viac   veriteľov.   Ako   ďalšieho   veriteľa   označil   spol.   POLY, spol. s r. o., so sídlom Ž.

Krajský súd v Bratislave na podklade uvedeného návrhu navrhovateľa uznesením, sp. zn. 7 K 295/99 zo dňa 10. 05. 2001 vyhlásil na majetok dlžníka konkurz.

Sťažovateľ   v súlade   s označeným   uznesením   konajúceho   sudcu   podaním   zo   dňa 5. 6. 2001   prihlásil do konkurzného konania svoju   splatnú pohľadávku   v celkovej   výške 6. 499. 530, 42,- Sk.

Krajský súd na deň 6. 10. 2003 nariadil prieskumné pojednávanie na preskúmanie prihlásených pohľadávok a schôdzu konkurzných veriteľov.

Sťažovateľ   sa   podaním   zo   dňa   10. 06. 2004   domáhal   u   odporcu   odstránenia prieťahov v konaní.“

Sťažovateľka ďalej uviedla, že „V našom prípade je predmetná vec prejednávaná konkurzným súdom Slovenskej republiky od 22. 12. 1999 (viac ako 4 roky). Do podania ústavnej sťažnosti nebolo orgánom s právomocou vo veci konať rozhodnuté“.

Na   základe   uvedeného   sa   sťažovateľka   domáha,   aby   ústavný   súd   rozhodol, že postupom   krajského   súdu   bolo   v označenom   konaní   porušené   jeho   základné   právo na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa čl.   48   ods.   2   ústavy   a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ďalej   sťažovateľka   navrhuje,   aby   ústavný   súd   prikázal   krajskému   súdu   konať v konaní vedenom pod sp. zn. 7 K 295/99 bez zbytočných prieťahov, a zároveň sa domáha aj priznania finančného zadosťučinenia v sume 100 000 Sk a úhrady trov konania.

K sťažnosti   sťažovateľka   pripojila   podanie   z   10. júna 2004   ako   dôkaz   o   tom, že sa v konaní pred krajským súdom sťažovala na zbytočné prieťahy predsedovi krajského súdu.   Z podania   však   nevyplýva,   že   bolo   doručené   krajskému   súdu   (chýba   dôkaz o doručení).

II.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd každý   návrh   prerokuje   bez   prítomnosti   sťažovateľa   a   skúma,   či   dôvody   uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Ústavný   súd   pripomína,   že   v   takom   konaní,   v   ktorom   sa   sťažovateľka   domáha vyslovenia porušenia jej základných práv, považuje za účinný prostriedok nápravy postupu všeobecného súdu sťažnosť na prieťahy v konaní podľa § 17 ods. 1 zákona Slovenskej národnej   rady   č.   80/1992   Zb.   o sídlach   a obvodoch   súdov   Slovenskej   republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 80/1992 Zb.“) v spojení s § 6 zákona č. 335/1991 Zb. o súdoch a sudcoch v znení neskorších predpisov.

Z obsahu sťažnosti a jej prílohy vyplýva, že sťažovateľka pred podaním sťažnosti ústavnému súdu nepostupovala tak, ako jej to umožňoval § 17 ods. 1 zákona č. 80/1992 Zb. v spojení s § 6 zákona č. 335/1991 Zb. o súdoch a sudcoch v znení neskorších predpisov. Ústavný   súd   nepovažuje   za   vyčerpanie   tejto   možnosti   podľa   citovaných   ustanovení sťažnosť z 10. júna 2004, po podaní ktorej vzápätí bola podaná sťažnosť ústavnému súdu, ak navyše   sťažovateľka,   zastúpená   advokátom,   nepredložila   ústavnému   súdu   dôkaz o účinnom doručení podania z 10. júna 2004 predsedovi krajského súdu a jeho stanovisko k tejto sťažnosti.

Ústavný súd podotýka, že aj keby sťažnosť bola doručená predsedovi krajského súdu, jej podanie týždeň   pred podaním   sťažnosti ústavnému súdu   je iba formálnym úkonom, ktorému nemožno pripísať účinky, ktoré by inak taká sťažnosť mohla mať, ak by predseda krajského súdu   dostal primeranú (rozumnú) lehotu na prijatie opatrení proti zbytočným prieťahom vo veci samej.

Sťažovateľka taktiež nepreukázala ani netvrdila, že uvedenú podmienku nesplnila z dôvodov hodných osobitného zreteľa, a existenciu takýchto dôvodov nemožno vyvodiť ani z obsahu sťažnosti (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom na to, že podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde nie je sťažnosť prípustná, ak sťažovateľka nevyčerpala opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré jej zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľka oprávnená podľa osobitných predpisov, ústavný súd konštatuje, že sťažnosť   je potrebné odmietnuť so   zreteľom   na nesplnenie tejto   podmienky   konania (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. októbra 2004