SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
IV. ÚS 305/2020-17
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. júna 2020 v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Libora Duľu a Ladislava Duditša (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť, zastúpeného advokátom JUDr. Adamom Puškárom, Karpatská 5, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. a) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Tdo 9/2019 z 23. apríla 2019 a takto
r o z h o d o l :
Ústavnú sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Obsah ústavnej sťažnosti, sťažnostná argumentácia a návrh rozhodnutia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. novembra 2019 doručená ústavná sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. a) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Tdo 9/2019 z 23. apríla 2019 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a priložených príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) uznaný vinným z obzvlášť závažného zločinu vraždy podľa § 145 ods. 1 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Trestného zákona v súbehu s prečinom poškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods. 1 Trestného zákona a zo zločinu nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 294 ods. 1, 2 Trestného zákona, za čo mu bol podľa § 145 ods. 1 Trestného zákona s použitím § 37 písm. h), § 38 ods. 2, 4, § 41 ods. 1 a 2 Trestného zákona uložený úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 15 a pol roka so zaradením do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s maximálnym stupňom stráženia.
3. Proti odsudzujúcemu rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie smerujúce proti všetkým jeho výrokom. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) odvolanie podané sťažovateľom, ako aj odvolanie podané Krajskou prokuratúrou v Bratislave zamietol ako nedôvodné. Proti uzneseniu krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie odôvodnené podľa § 371 ods. 1 písm. c) a i) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“), ako aj z dôvodu podľa § 374 ods. 3 Trestného poriadku s tým, že krajský súd rozhodnutím o odvolaní sťažovateľa porušil zákon v jeho neprospech.
4. Najvyšší súd dovolanie podané sťažovateľom napadnutým rozhodnutím odmietol podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku, t. j. z dôvodu, že je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371 Trestného poriadku.
5. Sťažovateľ zdôraznil najmä dva dôvody, pre ktoré dovolanie podával. Prvým bol jeho právny názor, v zmysle ktorého rozsudok okresného súdu, ako aj rozhodnutie krajského súdu nespĺňali zákonné náležitosti v zmysle zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“), a to konkrétne náležitosť podľa § 3 ods. 9 zákona o súdoch, teda povinnosť uviesť výsledok senátneho hlasovania uvedením pomeru hlasov: „Absenciou tejto zákonnej náležitosti v senátnom rozhodnutí, totiž vzniká ujma na právach a právom chránených záujmoch účastníka konania dotknutého takýmto rozhodnutím, nakoľko to vyvoláva odôvodnenú pochybnosť, či o rozsudku bolo senátom riadne hlasované...“ Druhý dôvod spočíval v tvrdenom porušení zásady ne bis in idem vyjadrenej v § 38 ods. 1 Trestného zákona. Sťažovateľ uviedol, že okresný súd pri ukladaní trestu aplikoval asperačnú zásadu v zmysle § 41 ods. 2 Trestného zákona, ako aj inštitút priťažujúcich okolností podľa § 37 písm. h) Trestného zákona, pričom použil dvakrát tú istú okolnosť (spáchanie viacerých trestných činov) pri uložení toho istého trestu.
6. Uvedené námietky sťažovateľa dovolací súd odmietol, v čom vidí sťažovateľ porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Je toho názoru, že akékoľvek senátne rozhodovanie musí byť v súlade s § 3 ods. 9 zákona o súdoch, teda musí obsahovať údaj o výsledku senátneho hlasovania uvedením pomeru hlasov. Aj samotné napadnuté rozhodnutie tento údaj neobsahuje, čo rovnako zasahuje do označených práv sťažovateľa, navyše dovolací súd o tejto dovolacej námietke rozhodol arbitrárne. Najvyšší súd v tomto kontexte poukázal na stanovisko trestnoprávneho kolégia sp. zn. Tpj 53/2011 z 12. decembra 2011, ktoré je podľa mienky sťažovateľa rovnako arbitrárne.
7. Namietané porušenie práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 5 ods. 1 písm. a) dohovoru v spojení s právom na súdnu ochranu a spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru malo nastať v dôsledku nezákonne uloženej trestnej sadzby vo výške 15 a pol roka odňatia slobody. Nezákonnosť výšky uloženého trestu je založená na nezákonnom pričítaní okolnosti spáchania viacerých trestných činov jednak ako okolnosti umožňujúcej použiť pri výpočte výmery trestu asperačnú zásadu podľa § 41 ods. 2 Trestného zákona a zároveň bola rovnaká okolnosť zohľadnená ako priťažujúca okolnosť podľa § 37 písm. h) Trestného zákona. Uložený trest je v zrejmom rozpore so zásadou ne bis in idem. Podľa názoru sťažovateľa okolnosť spáchania viacerých trestných činov nemala byť vyhodnotená ako priťažujúca okolnosť. Najvyšší súd k tomuto dovolaciemu dôvodu uviedol, že výška uloženého trestu sa pohybuje v zákonnej výške, keďže síce vo výroku o treste sú uvedené obe ustanovenia trestného zákona [§ 37 písm. h) a § 41 ods. 2], ale z výšky uloženého trestu je zrejmé, že trest bol ukladaný iba za použitia § 41 ods. 2 Trestného zákona a okresný súd vôbec nezohľadňoval priťažujúcu okolnosť. Toto zdôvodnenie je zjavne arbitrárne a nelogické, odporujúce zisteným skutkovým a právnym skutočnostiam danej veci. Uložený trest nie je súladný so zákonom, a preto porušuje základné právo na osobnú slobodu. Napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu vo vzťahu k otázke zákonnosti uloženia trestu je arbitrárne, čím dochádza k porušovaniu práva na spravodlivý súdny proces a práva na súdnu ochranu.
8. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol nálezom takto: „1. Základné práva ⬛⬛⬛⬛ zaručené v čl. 17 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a jeho práva zaručené v čl. 5 ods. 1 písm. a) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Tdo/9/2019 zo dňa 30.04.2019 porušené boli.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Tdo/9/2019 zo dňa 30.04.2019 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.“
Sťažovateľ si zároveň uplatnil nárok na náhradu trov konania.
II.
Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava
9. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
10. Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
11. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
12. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
13. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
14. Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.
15. Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.
16. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
17. Podľa čl. 5 ods. 1 písm. a) dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane na základe postupu stanoveného zákonom: a) zákonné pozbavenie slobody osoby po odsúdení príslušným súdom.
18. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov alebo, v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by, vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania mohla byť na ujmu záujmom spoločnosti.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
19. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh ústavný súd ustálil, že jej podstatou je tvrdené porušenie základných práv sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu z dôvodu arbitrárnosti tohto rozhodnutia. Najvyšší súd sa podľa sťažovateľa riadne nevysporiadal s jeho námietkou o neuvedení výsledku senátneho hlasovania pomerom hlasov, pričom aj napadnuté rozhodnutie je poznačené týmto nedostatkom. Ďalej mal najvyšší súd neadekvátne zhodnotiť namietané porušenie zásady ne bis in idem. Vo vzťahu k právu na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1 a 2 ústavy a podľa čl. 5 ods. 1 písm. a) dohovoru, ktorého porušenie namieta v spojení s porušením základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, sťažovateľ rozporuje zákonnosť uloženého trestu, keďže uložený trest podľa jeho názoru porušuje zásadu ne bis in idem.
20. Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania ústavnej sťažnosti sťažovateľa zistil, že je daná jeho právomoc, sťažovateľ je zastúpený advokátom, ústavná sťažnosť má náležitosti ustanovené zákonom, je prípustná, bola podaná včas a oprávnenou osobou; ústavný súd však z materiálneho hľadiska musel skonštatovať jej zjavnú neopodstatnenosť.
III.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu
21. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu medzi obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 dohovoru nie je zásadná odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97), a preto ich porušenie skúma spoločne (IV. ÚS 195/07, II. ÚS 7/97).
22. Pod porušenie práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie možno subsumovať aj arbitrárnosť rozhodnutia, teda ak súd rozhodne zjavne svojvoľne, ignorujúc platné právo. Arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí všeobecných súdov sú najčastejšie dané rozporom súvislostí ich právnych argumentov a skutkových okolností prerokúvaných prípadov s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Uvedené nedostatky pritom musia dosahovať mieru ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedených v čl. 127 ods. 1 ústavy (III. ÚS 125/2018, I. ÚS 254/2019).
23. Úlohou ústavného súdu v konkrétnom prípade je posúdiť súlad napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu v kontexte zaručenia práva na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie. Na tento účel sa ústavný súd oboznámil s obsahom napadnutého rozhodnutia, ktorým najvyšší súd odmietol dovolanie podané sťažovateľom pre nesplnenie dôvodov dovolania predpokladaných v § 371 ods. 1 Trestného poriadku.
24. K námietke sťažovateľa o porušení § 3 ods. 9 zákona o súdoch, ku ktorému malo dôjsť neuvedením výsledku senátneho hlasovania v rozhodnutiach všeobecných súdov konajúcich v sťažovateľovej veci, poukázal najvyšší súd na stanovisko trestnoprávneho kolégia sp. zn. Tpj 53/2011 z 12. decembra 2011, v zmysle ktorého: „Trestný poriadok je z hľadiska pravidiel rozhodovania senátu hlasovaním vo vzťahu k zákonu č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon o súdoch) osobitným predpisom (lex specialis), keďže zákon o súdoch v dotknutej otázke nerozlišuje druh konania pred súdom (konanie podľa Trestného poriadku, resp. Občianskeho súdneho poriadku). Keďže Trestný poriadok ustanovuje, že hlasovanie senátu, vrátane obsahu porady a zápisnice o hlasovaní, je tajné (§ 170 ods. 1, 2 a 7, § 61 ods. 3 Trestného poriadku), ustanovenie § 3 ods. 9 zákona o súdoch (v znení zákona č. 33/2011 Z.z.), ktoré výsledok hlasovania odtajňuje a personifikuje, sa v trestnom konaní nepoužije.“ V zmysle tohto stanoviska najvyšší súd konštatoval, že k porušeniu práva obvineného na obhajobu nedošlo, keďže uverejnenie informácie o výsledku senátneho hlasovania by malo za následok porušenie ustanovení Trestného poriadku.
25. Tvrdené porušenie zásady ne bis in idem najvyšší súd preskúmal so záverom, že k porušeniu tejto zásady nedošlo. Pri ukladaní trestu okresný súd vo výroku o treste síce uviedol, že trest ukladá podľa § 37 písm. h), § 38 ods. 4 spolu s § 41 ods. 2 Trestného zákona, no zo samotnej výšky uloženého trestu je zrejmé, že okresný súd postupoval iba podľa § 41 ods. 2 Trestného zákona. Trest odňatia slobody vo výške 15 a pol roka bol uložený sťažovateľovi za trestný čin vraždy v štádiu pokusu. Trestná sadzba sa v tomto prípade pohybuje v zmysle § 145 ods. 1 Trestného zákona v rozmedzí od 15 do 20 rokov. Okresný súd teda pri ukladaní trestu nezvyšoval dolnú hranicu trestnej sadzby o jednu tretinu, ako to predpokladá § 38 ods. 4 Trestného zákona: „Ak prevažuje pomer priťažujúcich okolností, zvyšuje sa dolná hranica zákonom ustanovenej trestnej sadzby o jednu tretinu.“ Teda neprihliadal na okolnosť spáchania viacerých trestných činov ako na priťažujúcu okolnosť. Z tohto dôvodu najvyšší súd skonštatoval, že dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku nebol naplnený, lebo nedošlo k nesprávnemu použitiu iného hmotnoprávneho ustanovenia, keďže pri ukladaní trestu predmetné rozporované hmotnoprávne ustanovenie [§ 37 písm. h) v spojení s § 38 ods. 4 Trestného zákona] použité nebolo.
26. Vzhľadom na uvedené závery napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu podľa názoru ústavného súdu spĺňa ústavnoprávnu požiadavku riadneho poskytnutia súdnej ochrany v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože ústavný súd neidentifikoval tvrdenú arbitrárnosť napadnutého rozhodnutia. Najvyšší súd sa v súlade s platným právom, ako aj relevantnou judikatúrou vysporiadal s námietkami sťažovateľa. Pokiaľ sťažovateľ tvrdí, že aj stanovisko trestnoprávneho kolégia sp. zn. Tpj 53/2011 z 12. decembra 2011 o tajnosti senátneho hlasovania je zaťažené arbitrárnosťou, táto otázka nebola predmetom ústavnoprávneho prieskumu v sťažovateľovej veci. Možno dodať, že pre výkladové účely uvedené stanovisko vychádzalo z platnej právnej úpravy a jeho účelom bolo odstrániť interpretačné rozdiely pri posudzovaní otázky zachovania tajnosti výsledku hlasovania, ktoré vznikali v dôsledku rozdielneho znenia textu príslušných ustanovení zákona o súdoch a Trestného poriadku. Odôvodnenie stanoviska dáva logickú a zrozumiteľnú odpoveď v prospech zachovania tajnosti výsledku senátneho hlasovania v trestnom súdnom konaní a jeho závery, ktoré sú v plnom súlade s teóriou výkladu právnych noriem, sú rešpektované právnou praxou.
27. Ústavný súd preto konštatuje, že napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu nedošlo k porušeniu sťažovateľovho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto ústavnú sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
III.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 17 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 1 písm. a) dohovoru v spojení s porušením základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu
28. K porušeniu základného práva na osobnú slobodu v spojení so základným právom na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie malo dôjsť v dôsledku uloženia trestu odňatia slobody vo výške v rozpore so zákonom. Pri ukladaní trestu okresný súd podľa názoru sťažovateľa porušil zásadu ne bis in idem, keď okolnosť spáchania viacerých trestných činov mal zohľadniť ako priťažujúcu okolnosť a z tohto dôvodu zvýšiť dolnú hranicu trestnej sadzby o jednu tretinu a zároveň ukladal úhrnný trest podľa § 41 ods. 2 Trestného zákona. Sťažovateľ nesúhlasil s názorom najvyššieho súdu, že okresný súd síce uvedené ustanovenia uviedol vo výroku o treste, ale je zrejmé, že podľa nich nepostupoval, keďže dolnú hranicu trestnej sadzby o jednu tretinu nezvyšoval. Sťažovateľ poukazuje na časť odôvodnenia rozsudku okresného súdu: „U obžalovaného taktiež skúmal poľahčujúce okolnosti podľa § 36 a § 37 Tr. zák., obžalovanému priznal priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písm. h) Tr. zák.“ Nezákonnosť uloženého trestu podľa sťažovateľovej mienky najvyšší súd v napadnutom uznesení odmietol na základe arbitrárnych záverov, čím došlo k porušeniu sťažovateľom označených práv.
29. Článok 17 ods. 1 ústavy chráni hodnotu osobnej slobody ako takú. Pod osobnou slobodou sa rozumie voľný, ničím neobmedzený pohyb človeka, ktorý sa môže podľa vlastného rozhodnutia zdržiavať na určitom mieste alebo slobodne z tohto miesta odísť (III. ÚS 204/02). Každé pozbavenie osobnej slobody musí byť zákonné, t. j. musí byť vykonané v súlade s konaním ustanoveným zákonom, a okrem toho každé opatrenie, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, musí byť zlučiteľné s účelom čl. 17 ústavy, ktorým je ochrana jednotlivca proti svojvôli (I. ÚS 165/02, II. ÚS 55/98, I. ÚS 177/03, III. ÚS 7/00, I. ÚS 115/07).
30. Článok 17 ods. 2 ústavy obsahuje základné garancie pre rôzne formy pozbavenia osobnej slobody vrátane trestného konania (napr. výkon trestu odňatia slobody, ochranné liečenie a ochranná výchova; III. ÚS 7/00).
31. Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva v zmysle čl. 5 ods. 1 písm. a) dohovoru posudzuje pozbavenie osobnej slobody nasledujúce po odsúdení príslušným súdom. Pozbavenie osobnej slobody musí byť zákonné, pričom pozbavenie osobnej slobody nasledujúce odsúdenie je nezákonné, ak nemá základ v domácom práve alebo je arbitrárne (Tsirlis and Kouloumpas v. Grécko, sťažnosť č. 19233/91; 19234/91, rozsudok z 29. 5. 1997, § 62). Pojem zákonnosť pozbavenia osobnej slobody podľa čl. 5 ods. 1 sa vykladá predovšetkým ako súlad s vnútroštátnym právom procesnej, ako aj hmotnoprávnej povahy (Žúbor v. Slovensko, sťažnosť č. 7711/06, rozsudok z 6. 12. 2011, § 47 – § 48).
32. V tomto kontexte ústavný súd posudzoval zákonnosť pozbavenia osobnej slobody vo vzťahu k uloženému trestu. Sťažovateľ bol odsúdený za obzvlášť závažný zločin vraždy v štádiu pokusu podľa § 145 ods. 1 Trestného zákona v súbehu s prečinom poškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods. 1 Trestného zákona a zo zločinu nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 294 ods. 1 a 2 Trestného zákona.
33. V zmysle § 41 ods. 2 Trestného zákona ak súd ukladá úhrnný trest odňatia slobody za dva alebo viac úmyselných trestných činov, z ktorých aspoň jeden je zločinom, spáchaných dvoma alebo viacerými skutkami, zvyšuje sa horná hranica trestnej sadzby odňatia slobody trestného činu z nich najprísnejšie trestného o jednu tretinu. Horná hranica zvýšenej trestnej sadzby nesmie prevyšovať dvadsaťpäť rokov a pri mladistvých trestnú sadzbu uvedenú v § 117 ods. 1 alebo 3. Popri treste odňatia slobody možno v rámci úhrnného trestu uložiť aj iný druh trestu, ak by jeho uloženie bolo odôvodnené niektorým zo súdených trestných činov.
34. Podľa § 38 ods. 4 Trestného zákona ak prevažuje pomer priťažujúcich okolností, zvyšuje sa dolná hranica zákonom ustanovenej trestnej sadzby o jednu tretinu.
35. Na účely § 41 ods. 2 Trestného zákona za základ pre výmeru trestu bol vzatý trest uvedený v rámci skutkovej podstaty trestného činu vraždy podľa § 145 ods. 1 Trestného zákona z dôvodu, že išlo o trestný čin s najprísnejšou trestnou sadzbou. V zmysle § 145 ods. 1 Trestného zákona kto iného úmyselne usmrtí, potrestá sa odňatím slobody na pätnásť rokov až dvadsať rokov. Podľa § 41 ods. 2 Trestného zákona možno zvýšiť hornú hranicu trestnej sadzby až o jednu tretinu. Sťažovateľovi bol uložený trest odňatia slobody vo výmere 15 a pol roka, t. j. na dolnej hranici základnej trestnej sadzby bez toho, aby súd pristúpil k zvyšovaniu dolnej hranice trestnej sadzby, čo sa deje pri aplikácii priťažujúcich okolností.
36. Ústavný súd konštatuje, že trest odňatia slobody uložený sťažovateľovi je zákonný a neprevyšuje limity zákonom stanovené pri ukladaní trestov. Na základe toho možno uzavrieť, že uložený trest odňatia slobody spĺňa požiadavky kladené na obmedzovanie osobnej slobody v zmysle čl. 17 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 5 ods. 1 písm. a) dohovoru, a preto ústavnú sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
37. Keďže ústavný súd nevzhliadol porušenie práva na ochranu osobnej slobody podľa čl. 17 ods. 1 a 2 ústavy, ako aj čl. 5 ods. 1 písm. a) dohovoru, bolo bez právneho významu sa zaoberať aj súvisiacim tvrdeným porušením základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru aj s ohľadom na konštatovanie zjavnej neopodstatnenosti vo vzťahu k týmto právam v bode 27 tohto uznesenia.
38. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. júna 2020
Miroslav Duriš
predseda senátu