znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 305/2014-27

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   15.   októbra   2014 v senáte   zloženom   z predsedu   Ľubomíra   Dobríka,   zo   sudkyne   Jany   Baricovej a   sudcu Rudolfa   Tkáčika   v konaní o   sťažnosti   P.   S.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   Jindřichom Stoszekom,   Černyševského   26,   Bratislava,   ktorou   namieta   porušenie   svojho   základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky   postupom   Okresného   súdu   Bratislava III   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 10 C 149/2005, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo P. S. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   III   v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 149/2005 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Bratislava   III p r i k a z u j e,   aby   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn. 10 C 149/2005 konal bez zbytočných prieťahov.

3. P. S. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € (slovom dvetisíc eur), ktoré j e   Okresný   súd   Bratislava   III p o v i n n ý   vyplatiť   mu   do dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Bratislava III j e   p o v i n n ý   uhradiť P. S. trovy konania v sume 340,90 € (slovom tristoštyridsať eur a deväťdesiat centov) na účet jeho právneho zástupcu JUDr.   Jindřicha   Stoszeka,   Černyševského   26,   Bratislava,   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp.   zn. IV. ÚS 305/2014 z 23. mája 2014 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   P.   S.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 149/2005.

Zo sťažnosti vyplýva, že navrhovateľka ako bývalá manželka sťažovateľa podala 20. júla 2005 okresnému súdu návrh na vyporiadanie bezpodielového vlastníctva manželov, ktorý bol zapísaný pod sp. zn. 13 C 161/05 a následne bol z uvedeného spisu vyčlenený a 4. augusta 2005 bol zapísaný pod sp. zn. 10 C 149/2005.

Sťažovateľ uvádza, že ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo konanie právoplatne skončené.

Sťažovateľ   v nadväznosti   na   to   navrhuje,   aby   ústavný   súd   podľa   čl.   127   ústavy vyslovil, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní bolo porušené jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, a zároveň navrhuje prikázať okresnému súdu konať v napadnutom konaní bez zbytočných prieťahov. Napokon sa domáha priznania finančného zadosťučinenia v sume 30 000 € a úhrady trov konania.

Okresný   súd   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   k sťažnosti   prípisom sp. zn. Spr 3 540/2014 doručeným ústavnému súdu 11. augusta 2014, v ktorom sa okrem iného uvádza:

„V prílohe Vám zasielam vyjadrenie zákonnej sudkyne zo dňa 09.07.2014 k ústavnej sťažnosti, s ktorým sa stotožňujem.

V   tejto   súvislosti   najmä   navrhujem,   aby   ústavný   súd   pri   svojom   rozhodovaní prihliadol na dĺžku konania najmä v období rokov 2005 až 2011, kedy mali podiel účastníci a   to   ako   navrhovateľka   tak   i   samotný   sťažovateľ,   keď   dochádzalo   k   odročovaniu pojednávania z dôvodu, že sa nedostavili na pojednávanie resp. po samotnom dostavení žiadali o odročenie termínu pojednávania za účelom uzavretia mimosúdnej dohody.“

Zákonná sudkyňa vo svojom vyjadrení z 9. júla 2014 okrem iného uviedla:„Skutkovo   a   právne   je   vec   zložitá,   pretože   ide   o   vyporiadnie   BSM.   Predmetom konania je naviac i posúdenie prejudiciálnej otázky platnosti Dohody manželov o zúžení BSM, spísanej formou NZ (notárska zápisnica, pozn.) č. 240/92, N 263/92.

Zložitosť posúdenia veci spočíva tiež v protichodnom tvrdení účastníkov konania k veci.   Premetom   vyporiadania   sú   ako   investície   spoločné,   tak   ich   investície   vlastné, či darované. Predmetom konania sú tiež pôžičky účastníkov konania a dlhy sťažovateľa, naviac zapísané ako vecné bremeno na spoločne nadobudnutom rodinnom dome, ktorý je predmetom   vyporiadnia   BSM.   Sťažovateľ,   hoci   býva   v   konaní   poväčšine   zastúpený advokátom, k veci sa vyjadruje bez neho, vyjadruje sa zložito a mnohé z jeho tvrdení sa vykonaným   dokazovaním   ukázali   ako   nepravdivé,   čo   postup   súdu   tiež   značne   sťažuje a konanie predlžuje. V konaní sú kumulované mnohé právne významné skutočnosti, ako opustenie spoločnej domácnosti sťažovateľom, zanedbanie starostlivosti a povinnej výživy k dvom jeho v tom čase mal. synom a mnohé iné aspekty prípadu, dôležité pre posúdenie a rozhodnutie vo veci. Vo veci bolo nariadené i znalecké dokazovanie.

Prieťahy v konaní za roky 2005-2011 spôsobil navrhovateľke v konaní sťažovateľ, ktorého jednak pobyt nebol známy, často menil svojich právnych zástupcov, a dlhodobo deklaroval, že má snahu sa mimosúdne dohodnúť. Od roku 2011 sa vo veci koná plynulo a bez   prieťahov.   Konanie   je   dlhšie   i   z   dôvodu   nariadeného   znaleckého   dokazovania, sťažovateľ   podal   vo   veci   odvolanie,   sťažovateľ   v   tomto   čase   2x   žiadal   o   odročenie pojednávania, resp. účastníci konania opäť avizovali, že sa chcú mimosúdne dohodnúť, podal vo veci odvolanie.

Sťažnosť preto z jeho strany považujem za nedôvodnú.“

Súčasťou   vyjadrenia   okresného   súdu   k sťažnosti   bol   aj tento   prehľad procesných úkonov   doterajšieho   priebehu   napadnutého   konania,   z ktorých   vo   vzťahu   k predmetu sťažnosti ústavný súd považuje za relevantné tieto:

„Vec napadala na tun. súd dňa 20.7.2005...

Dňa   20.9.2006   bol   spis   odpojený   zo   spisu   10C   149/2005   a   dňa   6.11.2006   bol predložený zákonnej sudkyni.

Termín   pojednávania   bol   stanovený   na   6.2.2007.   Na   pojednávanie   sa   nedostavil sťažovateľ, predvolanie na pojednávanie nemal vykázané, na uvedenej adrese bol neznámy. Dňa   19.2.2007   PZN (právna   zástupkyňa   navrhovateľky,   pozn.) súdu   oznámila,   že   sa kontaktovala   telefonicky   so   sťažovateľom   a   vyzvala   ho,   aby   oznámil   svoju   adresu na doručovanie...

Na 13.11.2007 bol stanovený ďalší termín pojednávania, ktorý sa nekonal z dôvodu PN (práceneschopnosť,   pozn.) zákonnej   sudkyne.Termín pojednávania   bol   stanovený   až na dňa   24.9.2008,   z   dôvodu   zmeny   zákonného   sudcu.   PZN   a   PZO (právny   zástupca odporcu, pozn.) zhodne uviedli, že žiadajú o odročenie pojednávania, z dôvodu možnej mimosúdnej dohody.

Dňa   26.1.2009   bolo   pojednávanie   odročené   z   dôvodu,   že   sťažovateľ   bol   opäť neznámy, vypovedal plnú moc Mgr. K. a udelil plnú moc JUDr. B. Obaja PZN a PZO žiadali o odročenie TP (termín pojednávania, pozn.) z dôvodu možnej mimosúdnej dohody i z dôvodu kolízie pojednávaní.

Dňa 25.2.2009 sa pojednávanie opäť nekonalo, z dôvodu PN navrhovateľky. Dňa 16.3.2009 bolo pojednávanie odročené z dôvodu hospitalizácie navrhovateľky. Dňa   29.4.2009   bolo   pojednávanie   odročené   z   dôvodu   pretrvávajúcej   PN navrhovateľky.

Dňa   25.5.2009   bola   vykonaná   príprava   pojednávania,   na   záver   pojednávania účastníci konania žiadali o odročenie pojednávania, s ohľadom na možnosť mimosúdneho vyriešenia veci.

Dňa 10.6.2009 bolo pojednávanie odročené, nakoľko PZN a PZO zhodne uvádzali, že je tu možnosť mimosúdneho vyriešenia veci.

Dňa 21.9.2009 sa pojednávanie nekonalo z dôvodu zmeny zákonného sudcu. Nový zákonný sudca M. Z., na dňa 11.9.2009 vytýčila TP......   pojednávanie konané dňa   7.7.2010,   pojednávanie otvorené   nebolo,   sťažovateľ nemal   svojho   právneho   zástupcu,   chcel   si   zvoliť   nového,   žiadal   poskytnúť   lehotu do 31.8.2010.

Pojednávanie   dňa   22.9.2010   bolo   odročené   z   dôvodu   hospitalizácie   sťažovateľa na neurčito.

Tun.   súd   Uznesením   100/149/2005-315   zo   dňa   10.1.2011   zamietol   žiadosť sťažovateľa o ustanovenie advokáta.

Pojednávanie konané dňa 28.3.2011 bolo odročené z dôvodu, že syn sťažovateľa sa pred svedkami vyjadril tak, že mal korupčne ovplyvniť zákonnú sudkyňu vo veci, účastníci konania žiadali o odročenie TP.

Krajský súd v Bratislave Uznesením č. k. 5NcC 23/11-341 dňa 29.4.2011 rozhodol tak, že M. Z. je vylúčená z prejednávania veci, nakoľko oznámila súdu svoju subjektívnu zaujatosť voči sťažovateľovi z dôvodu, že tento podal na ňu trestné oznámenie. Do tohto času pojednávanie vo veci otvorené nebolo, nakoľko účastníci konania sa podľa obsahu zápisníc stále pokúšali o zmierne vyriešenie sporu.

Vec napadla do môjho oddelenia dňa 30.5.2011.

Od 1.6.2011 sa spis nachádzal na MS SR, potom na Okresnom súde v Pezinku, odkiaľ   bol   vrátený   dňa   28.7.2011 (Pojednávanie   nariadené   na   26.   október   2011   sa uskutočnilo, pričom boli vypočutí účastníci konania, pozn.).

Ďalšie pojednávanie vo veci dňa 14.12.2011 bolo odročené, pre úmrtie v rodine sudkyne.

Ďalšie pojednávanie sa konalo 25.1.2012, na ktorom bol zo strany PZN navrhnutý výsluch svedkov.

Na pojednávaní dňa 28.2.2012 boli vypočutí 3 svedkovia.

Dňa 29.2.2012 súd uložil účastníkom konania zložiť preddavok na trovy konania spojené so znaleckým dokazovaním vo výške 600,- Eur.

Dňa 15.3.2012 požiadal sťažovateľ o oslobodenie od súdnych poplatkov.

Dňa   19.3.2012   súd   Uznesením   odporcovi   o   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov priznal.

Dňa   18.4.2014   sa   konalo   pojednávanie   vo   veci,   sťažovateľ   vzniesol   návrh na rozhodnutie medzitýmnym rozsudkom, a to o určenie neplatnosti Notárskej zápisnice č. 263/92.

Dňa   4.5.2014   sa   konalo   ďalšie   pojednávanie,   ohľadom   investícii   navrhovateľky do sporného rodinného domu.

Dňa   24.5.2012   súd   Uznesením   č.k.   10C/149/2005-512   nariadil   znalecké dokazovanie.

Voči   tomuto   Uzneseniu   podal   odporca   odvolanie,   o   ktorom   bolo   rozhodnuté Krajským   súdom   v   Bratislave   Uznesením   č.   k.   14Co   335/2012-525   a   toto   nadobudlo právoplatnosť dňa 24.10.2012. Spis sa z Krajského súdu vrátil dňa 1.10.2012...

Dňa 19.11.2012 požiadal znalec o predĺženie termínu dodania znaleckého posudku z dôvodu jeho pracovného vyťaženia.

Dňa 7.1.2013 znalec zaslal vypracovaný ZP (znalecký posudok, pozn.) č. 194/2012... Dňa 22.3.2013 bolo vo veci nariadené pojednávanie, účastníci konania požiadali o jeho odročenie, za účelom posúdenia rozsiahleho znaleckého posudku.

Dňa   31.5.2013   bolo   nariadené   pojednávanie,   kde   PZN   navrhla   odporcovi uzatvorenie súdneho zmieru, výsledok mimosúdnej dohody mali zaslať súdu v lehote 30 dní.

Pojednávanie   nariadené   na   dňa   6.9.2013   sa   nekonalo   z   dôvodu,   že   sťažovateľ požiadal o odročenie TP, pretože mu bol odňatý ustanovený zástupca z radov advokátov a požiadal súd o termín pojednávania až potom, čo mu bude pridelený nový PZ.

Pojednávanie   bolo   odročené   na   4.12.2013,   pričom   o   odročenie   pojednávania požiadal právny zástupca sťažovateľa, z dôvodu kolízie pojednávaní.

Termín pojednávania bol stanovený na 9.2.2014, kde odporca požiadal o výsluch znalca.

Pojednávanie dňa 2.5.2014 bolo odročené z dôvodu náhleho ošetrenia zákonného sudcu u zubára.

Na pojednávaní dňa 25.6.2014, súd o. i. opätovne prešetroval majetkové pomery sťažovateľa, ktorý je doposiaľ oslobodený od platenia SP (súdneho poplatku, pozn.), pričom ako to súdu oznámila PZN, tomuto sa mu zmenili pomery a stal sa starobným dôchodcom. Sťažovateľ tiež neuposlúchol výzvu súdu a nezaložil do spisu požadované exekučné tituly. Pojednávanie   vo   veci   je   stanovené   na   15.10.2014   z   dôvodu,   že   o   dlhší   termín pojednávania požiadal PZO, nakoľko treba vyhľadať exekučné tituly a vyčkať rozhodnutie sociálnej poisťovni o starobnom dôchodku.“

Obsah súvisiaceho spisu okresného súdu potvrdzuje úkony uvedené v jeho vyjadrení z 31. júla 2014, ktoré ústavný súd považuje za preukázané.

K vyjadreniu   okresného   súdu   sťažovateľ   v podaní   doručenom   ústavnému   súdu 13. októbra   2014   uviedol,   že „iba   podčiarkuje   skutočnosť,   že   opakované   výzvy na mimosúdne   vyporiadanie   dával   konajúci   súd   napriek   argumentácii   sťažovateľa,   že možnosť mimosúdnej dohody nevidí. Podľa jeho tvrdení sa nedostavil na pojednávanie iba v jedinom prípade. Napokon sťažovateľ mal na každom svojom podaní uvedenú aktívnu emailovú adresu.“.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde v danej veci upustil od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Sťažnosť sťažovateľa v tejto veci, v ktorej bol sudcom spravodajcom pôvodne sudca Ján Luby, prijal 23. mája 2014 na ďalšie konanie IV.   senát ústavného súdu. V zmysle ustanovení dodatku č. 1 k rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie

1. 3. 2014 – 28. 2. 2015 (ďalej len „dodatok k rozvrhu práce“) boli veci predtým pridelené bývalým sudcom ústavného súdu Jánovi Auxtovi, Jurajovi Horváthovi a Jánovi Lubymu (ktorým skončilo funkčné obdobie) ako sudcom spravodajcom, a ktoré neboli do 4. júla 2014 skončené prijatím konečného rozhodnutia pléna ústavného súdu alebo príslušného senátu ústavného súdu, prípadne odložením podania podľa § 23a zákona o ústavnom súde, prerozdelené. S účinnosťou od 14. júla 2014 bola jedna tretina nanovo pridelená sudkyni ústavného súdu Jane Baricovej, ktorá sa v súlade s rozvrhom práce stala členkou III. senátu, a veci, v ktorých je sudkyňou spravodajkyňou Jana Baricová, prerokúva III. senát ústavného súdu. Z tohto dôvodu túto vec prerokoval a vo veci samej rozhodol III. senát ústavného súdu v zložení, ktoré je uvedené v záhlaví tohto nálezu.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa sťažnosťou   domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou povinnosťou súdu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto   povinnosť   súdu   vyplýva   z   § 6   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov, a z § 119 ods. 4 OSP, ak súd zistí, že existuje dôležitý dôvod   na   odročenie   pojednávania,   bez   zbytočného   odkladu   informuje   tých,   ktorí   boli predvolaní   alebo   upovedomení.   Súd   spravidla   uvedie   deň,   kedy   sa   bude   konať   nové pojednávanie, a dôvod na odročenie sa uvedie v zápisnici alebo poznamená v spise.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní mohlo dôjsť k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1.   Predmetom   konania   pred   okresným   súdom   je   vyporiadanie   bezpodielového spoluvlastníctva   manželov (ďalej len   „BSM“).   Ústavný   súd   uznáva, že takéto spory   sú skutkovo zložitejšie a svojou povahou náročné na dokazovanie, pretože treba nielen zistiť okruh vecí patriacich do zaniknutého BSM účastníkov konania, ale aj ich hodnotu ku dňu jeho   zániku   a   zároveň   zohľadniť   aj   viacero   skutočností,   ktoré   vyplývajú   z   § 150 Občianskeho zákonníka, najmä pokiaľ ide o komplexnosť vyporiadania tohto majetkového spoločenstva.   Faktická   zložitosť   veci   bola   v   tomto   konaní   vyvolaná   najmä   nutnosťou nariadenia   znaleckého   dokazovania   na   účel   určenia   všeobecnej   hodnoty   nehnuteľností patriacich   do   BSM.   Pri   jeho   určení   je   potrebné   rozlíšiť   a zobrať   na   zreteľ   investície spoločné,   vlastné   či   darované,   ale aj   dlhy   a pôžičky   účastníkov   konania.   Podľa   názoru ústavného súdu preskúmavané konanie nie je právne zložité, pričom existuje dostatočné množstvo   stabilizovanej   judikatúry   všeobecných   súdov,   ktorá   obsahuje   aj   jednoznačnú metodiku postupu a prerokovania uvedených majetkových sporov, takže pri efektívnejšom a sústredenejšom postupe mohol okresný súd v napadnutom konaní postupovať plynulejšie.

2. Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či v napadnutom konaní došlo k zbytočným prieťahom, bolo správanie sťažovateľa ako účastníka súdneho konania v procesnom postavení odporcu. Ústavný súd konštatuje, že aj sťažovateľ má určitý podiel na spomalení priebehu napadnutého konania (neoznámenie adresy na doručovanie, viaceré zmeny   právnych   zástupcov,   neúspešné   dovolanie   proti   uzneseniu   okresného   súdu o ustanovení   súdneho   znalca,   nepredloženie   listín   požadovaných   okresným   súdom),   čo ústavný súd zohľadnil pri ustálení sumy priznaného finančného zadosťučinenia.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v napadnutom konaní, pričom zistil, že v jeho priebehu sa vyskytlo obdobie nečinnosti v jeho počiatočnom štádiu v období   od   13.   novembra   2007   (neuskutočnené   pojednávanie)   do   21.   septembra   2009 (okresný súd nariadil termín pojednávania). Okrem nečinnosti nebolo napadnuté konanie ani dostatočne efektívne.

Za neefektívnu činnosť okresného súdu v napadnutom konaní možno považovať jeho postup v súvislosti so zabezpečením znaleckého dokazovania, keďže znalecké dokazovanie znalcom z odboru stavebníctva, odvetvia odhadu hodnoty nehnuteľností, bolo nariadené až 24. mája 2012, t. j. takmer po siedmich rokoch od jeho začatia. V súvislosti s uvedeným znaleckým   dokazovaním   bol   postup   okresného   súdu   aj   nesústredený,   keď   okresný   súd na jednej   strane   po   preskúmaní   majetkových   pomerov   uznesením   z   19.   marca   2012 oslobodil   sťažovateľa   od   platenia   súdnych   poplatkov,   a na   druhej   strane   uznesením z 29. februára 2012 uložil sťažovateľovi zložiť preddavok na trovy znaleckého dokazovania v sume   600   €.   Tento   nesúlad   po   podaní   odvolania   napravil   Krajský   súd   v   Bratislave uznesením z 11. septembra 2012, keď výrok okresného súdu o povinnosti zložiť preddavok na znalecké dokazovanie sťažovateľom zrušil.

Ústavný súd v súvislosti s posudzovaním efektivity namietaného konania upriamuje pozornosť na svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej nielen nečinnosť, ale aj neefektívna (nesústredená) činnosť všeobecného súdu môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   a to   v prípade,   ak   nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ obrátil na všeobecný súd, aby o jeho veci rozhodol (obdobne napr. III. ÚS 90/07, III. ÚS 109/07, I. ÚS 7/2011).

Ústavný   súd   pri   vyhodnocovaní   postupu   okresného   súdu   v napadnutom   konaní okrem   už   uvedeného   prihliadol   predovšetkým   na   to,   že   z ústavnoprávneho   hľadiska nemožno akceptovať, aby konanie pred všeobecným súdom nebolo po viac ako 9 rokoch od jeho začatia právoplatne skončené (napr. IV. ÚS 327/2013, IV. ÚS 67/2014).

Vychádzajúc   z uvedeného,   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   doterajším   postupom okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   10   C   149/2005   došlo   k zbytočným prieťahom,   a tým   aj   k porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   na   prerokovanie   veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie základných práv podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Vzhľadom   na   to,   že   ústavný   súd rozhodol,   že základné   právo   sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy bolo postupom okresného   súdu porušené,   prikázal   mu,   aby   vo   veci   konal   bez   zbytočných   prieťahov a odstránil   tak   stav   právnej   neistoty,   v ktorej   sa   nachádza   sťažovateľ   domáhajúci   sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   sa   domáha   priznania finančného   zadosťučinenia   v sume   30 000   € z dôvodov   uvedených   vo   svojej   sťažnosti.   Poukazuje najmä na to,   že   jeho nepriaznivý zdravotný stav je podmienený dramatickým prežívaním a znášaním právnej neistoty z titulu uvedeného súdneho sporu.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje nielen   vyslovenie   porušenia,   prípadne   príkaz   na   ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania   základného   práva   (IV. ÚS 210/04).   Podľa   názoru   ústavného   súdu   v   tomto prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádza   zo   zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

S prihliadnutím na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu vedeného pod sp. zn. 10 C 149/2005, berúc do úvahy konkrétne okolnosti daného prípadu, podiel sťažovateľa na spomalení priebehu napadnutého konania a vzhľadom na skutočnosť, že posudzované konanie vo veci nebolo do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne skončené, ústavný súd považoval priznanie sumy 2 000 € za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli   v   dôsledku   jeho   právneho   zastúpenia   v   konaní   o   jeho   sťažnosti   advokátom JUDr. Jindřichom Stoszekom. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených   prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o priznaní   trov   konania   vychádzal   z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2013, ktorá bola 804 €.

Úhradu   priznal   za   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a   prípravu   zastúpenia, podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „vyhláška“). Úhrada za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2014 predstavuje spolu s režijným paušálom (2 x 8,04 €) sumu 284,08 €. Keďže advokát je platcom dane z pridanej hodnoty   [ďalej   len   „DPH“   (na   základe   predloženej   fotokópie   osvedčenia   o registrácii pre DPH)], uvedená suma bola zvýšená o DPH vo výške 20 % podľa § 18 ods. 3 vyhlášky a podľa zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov. Trovy   právneho   zastúpenia   vrátane   započítania   DPH   a režijného   paušálu   boli   priznané v celkovej sume 340,90 €.

Ústavný súd vo zvyšnej časti návrhu týkajúceho sa trov konania nevyhovel.Priznanú úhradu   trov   konania je okresný   súd   povinný   zaplatiť na účet právneho zástupcu   sťažovateľa   (§ 31a   zákona   o   ústavnom   súde   v   spojení   s § 149   OSP)   v lehote uvedenej v bode 4 výroku tohto nálezu.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. októbra 2014