znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 305/2011-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. júla 2011 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., vedenú pod sp. zn. Rvp 1486/2011, zastúpenej Mgr. J. H., vo veci namietaného porušenia jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva   na   ochranu   majetku   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v Žiline   sp.   zn.   9   CoE 15/2011 z 31. januára 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P.,, s. r. o., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. júna 2011 doručená sťažnosť obchodnej   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.   (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len,,dohovor“) a práva na ochranu majetku   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 9 CoE 15/2011 z 31. januára 2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmluvy o úvere uzavretej 28. septembra 2005 (ďalej len „zmluva“) poskytla fyzickej osobe úver v sume   663,88   €,   ktorý   spolu   s   ďalšími   poplatkami   bol   dlžník   povinný   vrátiť   v   12 mesačných   splátkach.   Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   dlžník   neuhradil   niekoľko   po   sebe idúcich splátok, čím sa dostal do omeškania, sťažovateľka ho opakovane vyzvala na úhradu úveru. Pretože dlžník neuhradil dlžnú sumu, sťažovateľka začala rozhodcovské konanie pred   rozhodcovským   súdom   v   súlade   s   rozhodcovskou   dohodou   uzatvorenou   medzi sťažovateľkou a dlžníkom. Dňa 12. októbra 2006 sa stal rozhodcovský nález (majúci podľa názoru sťažovateľky povahu exekučného titulu) vykonateľným.

Následne bol 5. januára 2007 podaný návrh na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného Okresným súdom Dolný Kubín (ďalej len,,okresný súd“)   26.   januára   2007   začal   nútený   výkon   rozhodnutia.   Dňa   16.   septembra   2010   bol okresnému súdu doručený návrh sťažovateľky na zmenu súdneho exekútora. Okresný súd uznesením č. k. 3 Er 72/2007-11 z 15. októbra 2010 návrhu sťažovateľky na zmenu súdneho exekútora nevyhovel, exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju, pričom rozhodol aj o trovách   exekúcie.   Proti   tomuto   rozhodnutiu   okresného   súdu   podala   sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 9 CoE 15/2011 z 31. januára 2011 tak, že potvrdil prvostupňové uznesenie ako vecne a právne správne.

Podľa   názoru   sťažovateľky   napadnutým   uznesením   krajského   súdu   a   postupom súdov,   ktorý   im   predchádzal, „...   boli   porušené...   jeho   základné   práva   a   slobody vyplývajúce z článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd... v príčinnej   súvislosti   s   vyššie   uvedeným   porušením   práva   na   spravodlivý   proces   boli... porušené   aj   základné   práva   a   slobody   sťažovateľa   vyplývajúce   z   1   Dodatkového protokolu...“. V ďalšom sťažovateľka v súvislosti s namietaným porušením svojho práva podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   a   čl.   1   dodatkového   protokolu   poukázala   na   konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva a ústavného súdu a v podstatnom uviedla, že «... pojem „spravodlivosť konania“, v súlade s čl. 6 ods. 1 Dohovoru v sebe zahrnuje už vyššie uvedený princíp rovnosti   zbraní a kontradiktórnosti...». V tomto ohľade vyčítala okresnému súdu, že „... z vlastného podnetu, tj. bez podnetu exekútora, sťažovateľa alebo povinného, zahájil konanie na zastavenie exekúcie, pričom pred zahájením tohto konania neposkytol   priestor   účastníkom   exekučného   konania   vyjadriť   sa   k   zahájeniu   konania o zastavení   exekúcie...“. Podľa   názoru   sťažovateľky „...   tým,   že   súd   zasiahol   do vykonávacieho konania... tak, že exekučné konanie bez ďalšieho zastavil, porušil právo sťažovateľa vlastniť majetok a pokojne užívať majetok v zmysle Protokolu 1 Dohovoru“.

Sťažovateľka na základe uvedeného navrhla, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví   porušenie   jej   práva „na   spravodlivý   proces   vyplývajúce   z   článku   6   ods.   1... dohovoru...   a   na   ochranu   majetku   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu...“ napadnutým uznesením krajského súdu, zruší napadnuté uznesenie, vec vráti na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj náhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých   nemá právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   namietal,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).

Sťažovateľka v sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy adresovanej ústavnému súdu vyjadruje svoje výhrady proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 9 CoE 15/2011 z 31. januára 2011, ktorým podľa jej názoru došlo k neprípustnému zásahu do jej práva na spravodlivé súdne   konanie   tým,   že   krajský   súd   potvrdil   zastavenie   už   prebiehajúceho   exekučného konania bez toho, aby sa sťažovateľka mala možnosť k tomu vyjadriť a aby mala možnosť navrhnúť nové dôkazy. Súčasne tým malo dôjsť aj k neprípustnému zásahu do jej práva na ochranu   majetku   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu,   pretože   v   dôsledku   zastavenia exekučného konania malo byť z exekúcie oprávnenej sťažovateľke upreté právo na vrátenie majetku od povinných.

II.1 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 9 CoE 15/2011 z 31. januára 2011

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd v danom prípade považoval za potrebné zaujať stanovisko k zásadnému právnemu   problému   nastolenému   v   sťažnostiach   sťažovateľky,   ktorý   spočíva   v   tom,   či krajský súd rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu,   ktorým   bola   exekúcia   zastavená,   má   (obdobne   ako   prvostupňový   súd) právomoc skúmať v tomto štádiu konania prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučného titulu (notárskej zápisnice).

Podľa § 58 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) exekúciu možno   zastaviť   na   návrh   alebo   aj   bez   návrhu.   Zatiaľ   čo   dôvody,   na   základe   ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na základe ktorých   fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods.   2 Exekučného poriadku), podrobne upravuje Exekučný poriadok, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo môže   učiniť,   nie   je explicitne   ustanovený.   Z   uvedeného   je   potrebné   vyvodiť   záver,   že všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že   sú   dané   dôvody   na   ukončenie   núteného   vymáhania   pohľadávky.   To   znamená,   že všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať. Krajský súd ako   súd   odvolací   napadnutými   uzneseniami   potvrdil   rozhodnutia   okresného   súdu o zastavení exekučného konania ako vecne správne s poukazom na príslušné ustanovenia Exekučného poriadku.

Krajský súd v uznesení sp. zn. 9 CoE 15/2011 z 31. januára 2011, ktorým potvrdil uznesenie   okresného   súdu   č.   k.   3   Er   72/2007-11   z 15.   októbra   2010   o   neprípustnosti exekúcie, o zastavení exekúcie a o trovách exekúcie, okrem iného v odôvodnení uviedol:„Krajský súd, ako sud odvolací, preskúmal vec v rozsahu mu danom ust. § 212 ods. 1 O.   s.   p.   a   postupom   bez   nariadenia   pojednávania   podľa   §   214   O.   s.   p.   rozhodnutie prvostupňového súdu vo výrokoch, ktorými zamietol návrh na zmenu súdneho exekútora, zastavil exekúciu a exekučné konanie, potvrdil ako vecne správne v súlade s ust. § 219 O. s. p. Výrok o trovách konania v súlade s ust. § 221 ods. 1 písm. h) O. s. p. zrušil a v tomto rozsahu vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie.

V preskúmavanej veci sa oprávnený domáhal zmeny súdneho exekútora povereného vykonaním   exekúcie.   Prvostupňový   súd   však   skonštatoval,   že   vykonávaná   exekúcia   je neprípustná a exekučné konanie zastavil. Z obsahu preskúmavaného spisu vyplynulo, že v prebiehajúcej exekúcii exekučným titulom je notárska zápisnica z 15. 10. 2005, vo forme ktorej učinil splnomocnený zástupca povinného (Mgr.   T. K.) jednostranný právny úkon uznania záväzku z úveru na základe úverovej zmluvy zo dňa 22. 3. 2005, uzatvorenej medzi účastníkmi   konania.   Úverová   zmluva   tvorí   prílohu   notárskej   zápisnice.   Vykonateľnosť notárskej zápisnice je daná uplynutím času na dobrovoľné splnenie povinnosti na plnenie obsiahnutej v zápisnici, pripadne dňom po ktorom povinný súhlasil s vykonaním exekúcie. Vykonateľnosť   sa   pri   notárskych   zápisniciach   skúma   rovnako   ako   pri   vykonateľných rozhodnutiach.   Je   potrebné   preskúmať   materiálnu,   aj   formálnu   stránku   vykonateľnosti. Formálna   stránka   spočíva   v   dodržaní   formy   notárskej   zápisnice   v   zmysle   ust.   §   47 Notárskeho   poriadku.   Materiálna   stránku   je   priamo   predpísaná   zákonom,   pričom nevyhnutnými náležitosťami sú právny dôvod a predmet plnenia.

Notárska   zápisnica   má   obsahovať   právny   záväzok   predstavujúci   akýkoľvek súkromnoprávny   záväzok,   ktorý   sa   dá   vymedziť   ako   právny   vzťah,   z   ktorého   veriteľovi vzniká právo na plnenie od dlžníka a dlžníkovi vzniká povinnosť splniť záväzok. Súhlasne s oprávneným možno konštatovať, že právnym dôvodom predmetnej notárskej zápisnice bol záväzok z úveru, keď uznanie dlhu nie je samostatným zaväzovacím dôvodom (uznaním dlhu nezaniká   pôvodný   záväzok   dlžníka,   ani   nevzniká   nový,   ale zakladá sa ním   vyvrátiteľná právna domnienka, že dlh existoval v dobe, keď k uznaniu došlo). Keďže notársku zápisnicu podpisoval za povinného splnomocnený zástupca, bolo prvoradé, aby prvostupňový súd skúmal   jednostranný   právny   úkon   splnomocnenie,   t.   j.   plnomocenstvo.   Z   predmetného splnomocnenia bolo zistené, že povinný splnomocnil Mgr. K. na uznanie len základu nároku (aby v mojom mene uznal môj záväzok z úveru) a to vo forme notárskej zápisnice. Podľa plnomocenstva   sa   notárska   zápisnica   mala   stať   vykonateľným   titulom   pre   súdny   výkon rozhodnutia alebo pre exekúciu na celý majetok povinného do výšky vzniknutej pohľadávky alebo   jej   zostatku   v   prípade   čiastočného   splnenia   dlhu   a   jej   príslušenstva.   K platnosti uznania dlhu však zákon vyžaduje, aby bola uvedená aj výška, v akej je nárok uznávaný. Výška   uznaného   dlhu   musí   byť   určená   nepochybným   spôsobom.   V   predmetnom splnomocnení uvedená požadovaná náležitosť absentuje. V dôsledku toho predmet plnenia obsiahnutý v uznaní dlhu vo forme notárskej zápisnice nebol uvedený na základe prejavu vôle povinného (na konkrétne určenú výšku pohľadávky z úveru za účelom uznania dlhu sa plnomocenstvo   povinného   nevzťahovalo).   Uznávací   prejav   dlžníka   sa   vždy   týka   dôvodu dlhu, ako aj jeho výšky, nemožno preto považovať za platné uznanie dlhu zo zmluvy o úvere, ktorého výška, teda predmet plnenia bol daný len na základe prejavu vôle splnomocnenca bez udelenia splnomocnenia dlžníkom na uznanie dlhu zo zmluvy o úvere v konkrétnej výške (t. j. výpočet výšky dlhu by bol ponechaný na vôľu splnomocnenca). K platnosti uznania dlhu zákon vyžaduje, aby bola uvedená aj výška, v akej je nárok uznávaný. To v danom prípade nebolo splnené, keďže splnomocnenec bol splnomocnený len na uznanie základu nároku.

Obdobne v plnomocenstve absentoval čas plnenia, po uplynutí ktorého bola daná vykonateľnosť notárskej zápisnice, prípadne deň po uplynutí, ktorého povinného súhlasil s vykonaním exekúcie. Čas splnenia uvedený v notárske zápisnici (do 16. novembra 2005) bol stanovený splnomocnencom bez preukázaného prejavu vôle povinného. V splnomocnení sa neuvádza žiaden dátum, po uplynutí ktorého nastáva vykonateľnosť notárskej zápisnice (a to ani odkazom na podmienky, splatnosti dlhu, keďže v čase podpisu zmluvy, ako aj plnomocenstva pohľadávka z predmetnej úverovej zmluvy nebola splatná).

Požiadavka o určitosti nebola splnená ani vo vzťahu k vymedzeniu príslušenstva. Plnomocenstvo povinného sa vzťahovalo na uznanie základu nároku, t j. záväzku z úveru. Zmluva o úvere obsahovala samostatný záväzok povinného ako dlžníka uhradiť náklady súvisiace so spísaním notárskej zápisnice (notársky poplatok, trovy právneho zastúpenia pri tomto právnom úkone), pričom vo všeobecných podmienkach poskytnutia úveru (ktoré boli neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere) sa účastníci konania dohodli, že odmenu notára za spísanie notárskej zápisnice vrátane trov právneho zastúpenia uhradí za dlžníka veriteľ. V čase   uznania   dlhu   pritom   náklady   vynaložené   v   súvislosti   s   notárskou   zápisnicou neexistovali. Pre platnosť uznania dlhu (ako aj vymedzenie predmetu plnenia) je potrebné uvedenie rozsahu (výšky), v akom sa dlh uznáva a to vo vzťahu k výške pohľadávky, ako aj jej   príslušenstva   (povinný   nesplnomocnil   splnomocnenca   na   uznanie   dlhu   v   konkrétnej výške a konkrétneho druhu a výšky príslušenstva v zmysle § 121 ods. 3 OZ).

Keďže   vo   forme   notárskej   zápisnice   predstavujúcej   exekučný   titul,   bol   urobený jednostranný právny úkon uznania dlhu zo strany povinného na základe plnomocenstva, predmetom skúmania z hľadiska materiálnej stránky vykonateľnosti (§ 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného   poriadku)   bolo   posúdenie   platnosti   uvedených   jednostranných   právnych úkonov,   keďže   nevyhnutnými   náležitosťami   notárskej   zápisnice   sú   aj   právny   dôvod a predmet plnenia. Vzhľadom na zistený rozpor exekučného titulu so zákonom (nedostatok materiálnej vykonateľnosti titulu) nebolo možné v prebiehajúcej exekúcii pokračovať. Na základe vyššie uvedených skutočností bol postup prvostupňového sudu správny, keďže   konštatoval   existenciu   dôvodu   na   zastavenie   exekúcie,   pričom   možno   súhlasiť   aj s odôvodnením rozhodnutia. Navyše správne prvostupňový súd uviedol aj skutočnosť, že uznaním   dlhu   nevznikol   nový   záväzok,   ale   podkladom   bola   úverová   zmluva,   ktorá jednoznačne   vykazuje   znaky   spotrebiteľskej   zmluvy.   Pokiaľ   odvolateľ   poukazoval   na skutočnosť, že exekučný titul bol preskúmaný v štádiu žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, je potrebné poukázať na skutočnosť, že v každom štádiu exekučného konania je súd povinný zaoberať sa tým, či tu nie je nejaká prekážka, pre ktorú by exekúcia ďalej   prebiehať nemala,   pričom   udelenie   poverenia   súdnemu exekútorovi   na vykonanie exekúcie nie je rozhodnutím, ktorým by súd bol viazaný, resp. by vytváralo prekážku veci rozhodnutej.

V nadväznosti na zastavenie exekúcie a exekučného konania je správny aj výrok prvostupňového súdu, ktorým návrhu na zmenu súdneho exekútora nevyhovel. Rozhodovať o zmene exekútora po tom, čo exekúcia bola zastavená, by oprávneného nemalo žiadny význam.

Odvolací   súd   však   zrušil   výrok   o   trovách   exekúcie,   resp.   exekučného   konania. Prvostupňový súd vo výroku o trovách vyslovil, že oprávnenému, ani povinnému náhradu trov konania nepriznáva a poukázal na ust. § 150 ods. 1 O. s. p.. V zmysle § 251 ods. 4 O. s. p. na výkon rozhodnutia a exekučné konanie podľa osobitného predpisu sa použijú ustanovenia   predchádzajúcich   častí,   ak   tento   osobitný   predpis   neustanovuje   inak. Osobitným predpisom je v tomto prípade zákon č. 233/1995 Z. z., ktorý v § 200 a nasl. upravuje rozhodovanie o trovách exekúcie. Podľa § 200 ods. 1, 2 trovami exekúcie sú odmena exekútora,   náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času pri vykonaní exekúcie (§ 196). Oprávnený a exekútor majú nárok na náhradu trov potrebných na účelné vymáhanie nároku. Ak súd rozhodne o zastavení exekúcie rozhodne aj o tom, kto a v akej výške platí trovy exekúcie. Podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku, ak dôjde k zastaveniu exekúcie   zavinením   oprávneného,   súd   mu   môže   uložiť   nahradenie   nevyhnutných   trov exekúcie. Exekučný poriadok teda obsahuje ustanovenia o trovách exekúcie, a preto tieto ustanovenia   sa   prednostne   použijú   pred   všeobecnými   ustanoveniami   obsiahnutými v O. s. p.. Ak teda prvostupňový súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil exekučné konanie, mal rozhodnúť aj o tom, kto a v akej výške platí trovy exekúcie (Exekučný poriadok pritom vôbec nepočíta s možnosťou náhrady tých trov, ktoré pri výkone exekúcie vznikli povinnému). V zmysle vyššie uvedených zákonných ustanovení vyplýva, že trovami exekúcie sú aj odmena exekútora (špecifikovaná v § 196 Exekučného poriadku).

Keďže   prvostupňový   súd   vyhlásil   exekúciu   za   neprípustnú   a   zároveň   zastavil exekučné konanie, odvolací súd má za to, že mal v zmysle § 200 ods. 2 rozhodnúť aj o trovách   exekúcie   (to   znamená,   aj   o   odmene   exekútora).   Keďže   osobitne   vo   výroku uznesenia   si   rozhodnutie   o   trovách   exekúcie,   resp.   exekučného   konania   nevyhradil na osobitné uznesenie (aj keď by z odôvodnenia rozhodnutia vyplynulo, že tak mal v úmysle vo vzťahu   k exekútorovi),   nemohol   by   tak   po   právoplatnosti   uznesenia   vykonať   ani dopĺňacím rozsudkom, resp. uznesením v zmysle § 166 O. s. p. Z týchto dôvodov preto odvolací   súd   výrok   o trovách   exekúcie   zrušil   s tým,   že   prvostupňový   súd   rozhodne o všetkých trovách exekúcie, resp. exekučného konania a to aj vo vzťahu k odmene súdneho exekútora.   Ako   vyplynulo   z odôvodnenia   výroku,   ktorým   súd   rozhodoval   o trovách oprávneného   a povinného,   má   za   to,   že   zastavenie   exekúcie   zavinil   oprávnený   tým,   že predložil exekučný titul, ktorý nemá všetky náležitosti. Takúto situáciu rieši ust. § 203 ods. 1 Exekučného poriadku.“

Z citovaných častí odôvodnenia uznesenia krajského súdu okrem iného vyplýva, že krajský   súd   ako   odvolací   súd   sa   v ňom   stotožnil   s   právnym   záverom   okresného   súdu vyjadreným v jeho uznesení č. k. 3 Er 72/2007-11 z 15. októbra 2010.

Jedným z predpokladov vedenia exekučného konania je relevantný exekučný titul, keďže bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať. Preto je podľa názoru ústavného súdu   z   ústavného   hľadiska   akceptovateľný   právny   záver   krajského   súdu   vychádzajúci z toho, že ak súd vyhlási exekúciu za neprípustnú, je to dôvod na zastavenie exekučného konania. Krajský súd sa jednoznačne vyjadril k exekučnému titulu. Podľa názoru ústavného súdu jeho právne závery vyjadrené v uznesení sp. zn. 9 CoE 15/2001 z 31. januára 2011 nemožno považovať za svojvoľný výklad a aplikáciu príslušných ustanovení Občianskeho súdneho   poriadku   a   Exekučného   poriadku,   ktorý   by mohol   mať za   následok   porušenie ústavou garantovaných práv sťažovateľky ako účastníčky exekučného konania.

Po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia krajského súdu ústavný súd konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia Exekučného   poriadku   a   zákona   č.   40/1964   Zb.   Občiansky   zákonník   v znení   neskorších predpisov   podstatné   pre   posúdenie   veci   interpretoval   a   aplikoval   ústavne   konformným spôsobom, pričom   jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov,   sú   logické,   a preto   aj legitímne a z ústavného hľadiska akceptovateľné. Krajský súd podľa názoru ústavného súdu postupoval ústavne súladným spôsobom, keď napadnutým uznesením potvrdil označené uznesenie okresného súdu.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   napadnuté   uznesenie krajského súdu nezasahuje neprípustným spôsobom do práva sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Právo na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery krajského súdu považovať za arbitrárne, zjavne neopodstatnené alebo vydané v rozpore s platnou právnou úpravou.

V súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s napadnutým uznesením krajského   súdu   ústavný   súd   ďalej   konštatuje,   že   obsahom   práva   na   spravodlivé   súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   nie   je   záruka,   že   rozhodnutie   súdu   bude   spĺňať očakávania a predstavy   účastníka   konania.   Podstatou   je,   aby postup   súdu   bol   v   súlade so zákonom,   aby   bol   ústavne   akceptovateľný   a   aby   jeho   rozhodnutie   bolo   možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd   dôvod   zasahovať   do   postupu   a   rozhodnutí   súdov,   a   tak   vyslovovať   porušenie základných práv (m. m. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti v časti týkajúcej sa namietania porušenia práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

II.2   K   namietanému   porušeniu   práva   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu uznesením krajského súdu sp. zn. 9 CoE 15/2011 z 31. januára 2011

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj   majetok.   Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku   s výnimkou verejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásady medzinárodného práva. Toto ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

V   súvislosti   s   namietaným   porušením   práva   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu ústavný   súd   považuje   predovšetkým   za   potrebné   poukázať   na   svoju   stabilizovanú judikatúru,   súčasťou   ktorej   je   aj   právny   názor,   podľa   ktorého   všeobecný   súd   zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým nepochybne patrí aj právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. z čl. 6 dohovoru. Keďže ústavný súd nezistil porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľkou označeného práva   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu.   V   opačnom   prípade   by   sa   ústavný   súd   stal opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby   vykonal   dokazovanie,   ktoré   je   základom   na   to,   aby   sa   vytvoril   skutkový   základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08, IV. ÚS 82/09, III. ÚS 103/2010).

Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu dospel k záveru, že z odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že ním došlo k neprípustnému zásahu do práva na ochranu majetku podľa čl.   1   dodatkového   protokolu,   keďže   krajský   súd   v   posudzovanom   prípade   ústavne konformným spôsobom interpretoval a aplikoval príslušné právne normy.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že v danom prípade nie je ani taká príčinná   súvislosť   medzi   napadnutým   uznesením   krajského   súdu   a   právom   podľa   čl.   1 dodatkového   protokolu,   ktorá   by   zakladala   možnosť   vysloviť   porušenie   tohto   práva po prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie.   Ústavný   súd   preto   pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosť odmietol aj v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pretože   sťažnosť   bola   odmietnutá   ako   celok,   ústavný   súd   o   ďalších   návrhoch sťažovateľky uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. júla 2011