znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 305/2010-58

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   20.   decembra   2010 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza prerokoval sťažnosť Ing. V. K. a Ing. H. K., obaja bytom K., zastúpených advokátom JUDr. M. P., K., vo veci namietaného porušenia ich základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu   v Košiciach   v   konaní vedenom pod sp. zn. 13 Cb 767/2000, za účasti Krajského súdu v Košiciach, a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. V. K. a Ing. H. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 13 Cb 767/2000 p o r u š e n é   b o l i.

2. Ing. V. K. a Ing. H. K. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie každému v sume 2 500   €   (slovom   dvetisícpäťsto   eur),   ktoré j e   Krajský   súd   v Košiciach p o v i n n ý každému z nich vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Kancelárii Ústavného súdu Slovenskej republiky u k l a d á   vyplatiť Ing. V. K. a Ing. H. K. trovy konania v sume 399,16 € (slovom tristodeväťdesiatdeväť eur a šestnásť centov)   na   účet   ich   právneho   zástupcu   JUDr. M.   P.,   K.,   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Krajský súd v Košiciach j e   p o v i n n ý   uhradiť trovy konania v sume 399,16 € (slovom   tristodeväťdesiatdeväť   eur   a   šestnásť   centov)   Kancelárii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky na účet č. 7000060515/8180 vedený v Štátnej pokladnici do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. novembra 2009 doručená sťažnosť Ing. V. K. (ďalej len „sťažovateľ v 1. rade“) a Ing. H. K. (ďalej len „sťažovateľka v 2. rade“), obaja bytom K., zastúpených advokátom JUDr. M. P., K., a obchodnej   spoločnosti   F.,   s.   r.   o.,   K.   (ďalej   len   „sťažovateľka   v   3.   rade“,   spolu   len „sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 13 Cb 767/2000.

Sťažovatelia namietajú porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodu, že „Krajský súd v Košiciach nerozhodol v konaní   o   určenie   pravosti   popretej   pohľadávky   v   konkurze,   vedenom   pod č. k. 13 Cb 767/2000, ktorého účastníkmi sú sťažovatelia, od dňa 28. 09. 2000. Po podaní ústavnej sťažnosti bol síce vydaný prvostupňový rozsudok č. k. 13/Cb/767/2000-304 zo dňa 31. 03. 2010 (takmer po 10 rokoch), ktorým bola žaloba voči sťažovateľom zamietnutá, táto skutočnosť však nemá vplyv na to, že v konaní súd nepostupoval bez zbytočných prieťahov. Žalobca   Č.   a.s.   B.   podal   proti   rozsudku   odvolanie,   vec   doposiaľ   nebola   právoplatne rozhodnutá   a   teda   stav   právnej   neistoty   v   právnom   postavení   sťažovateľov   nebol odstránený.“.

Sťažovatelia ďalej namietajú, že bolo porušené ich základné právo na prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru z dôvodu, že „Krajský súd v Košiciach nerešpektoval predtým vydaný nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. I. ÚS 255/2008-51 zo dňa 05. 11. 2008, ktorým mu bolo prikázané, aby v tomto konaní konal bez zbytočných prieťahov.“.

Ústavný   súd   uznesením   č.   k.   IV.   ÚS   305/2010-32   z 31.   augusta   2010   ustanovil sťažovateľovi   v   1.   rade   a sťažovateľke   v   2.   rade   za   právneho   zástupcu   v   konaní   pred ústavným súdom advokáta JUDr. M. P., K., ktorý doplnil sťažnosť a uviedol, že sťažovateľ v 1. rade a sťažovateľka v 2. rade žiadajú, aby ústavný súd o nej takto rozhodol:

„1. Krajský súd v Košiciach v konaní vedenom pod č. k. 13 Cb 767/2000 porušil základné právo sťažovateľov Ing. V. K. a Ing. H. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Krajský súd v Košiciach v konaní vedenom pod č. k. 13 Cb 767/2000 porušil základné právo sťažovateľov Ing. V. K. a Ing. H. K. na prístup k súdu podľa článku 46 ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   a   právo   na   účinný   prostriedok   nápravy   podľa   čl.   13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

3. Ústavný súd prikazuje Krajskému súdu v Košiciach postupovať v konaní vedenom pod č. k. 13 Cb 767/2000 bez zbytočných prieťahov.

4. Ústavný súd priznáva sťažovateľovi Ing. V. K. primerané finančné zadosťučinenie v sume 20 000,- € (slovom dvadsaťtisíc eur), ktoré je Krajský súd v Košiciach povinný zaplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.

5. Ústavný súd priznáva sťažovateľke Ing. H. K. primerané finančné zadosťučinenie v sume 20000,- € (slovom dvadsaťtisíc eur), ktoré je Krajský súd v Košiciach povinný zaplatiť sťažovateľke do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.

4. Krajský súd v Košiciach je povinný nahradiť sťažovateľom trovy konania v sume 399,16   €   (slovom   tristodeväťdesiatdeväť   eur   šestnásť   centov)   na   účet   ustanoveného právneho zástupcu JUDr. M. P., advokáta, číslo účtu... v lehote do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v 1. rade a sťažovateľky v 2. rade v časti, ktorou namietajú porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 13 Cb 767/2000, prijal   na   ďalšie   konanie   uznesením   č.   k.   IV.   ÚS   305/2010-44   z 20.   októbra   2010. Vo zvyšnej časti sťažnosť sťažovateľov odmietol.

Na výzvu ústavného súdu účastníci konania oznámili, že súhlasia s prerokovaním veci bez ústneho pojednávania. Ústavný súd preto využil možnosť podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a upustil od ústneho pojednávania, keďže dospel k záveru, že vzhľadom na charakter veci, kde je rozhodujúci prehľad spisu, nemožno od ústneho pojednávania očakávať ďalšie objasnenie veci.

Predseda krajského súdu sa k sťažnosti sťažovateľov vyjadril ešte pred predbežným prerokovaním   sťažnosti   v   prípise   sp. zn.   1   SprS/326/2010   z 15. apríla 2010 doručenom ústavnému súdu 23. apríla 2010, v ktorom okrem iného uviedol:

„Podľa sťažovateľov Krajský súd v Košiciach nerešpektoval Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 5. 11. 2008 a v konaní vedenom na Krajskom súde v Košiciach pod sp. zn. 13Cb/767/2000 nepokračoval bez zbytočných prieťahov.

Uvedené tvrdenie sťažovateľov nie je dôvodné, pretože Krajský súd v Košiciach aj po doručení Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky v uvedenej veci konal takto:

7. 7. 2008 - predvolanie na pojednávanie vytýčené na deň 30. 7. 2008 o 10,50 hod.

30. 7. 2008 - pojednávanie odročené z dôvodu pracovnej neschopnosti žalovanej 1) 16. 9. 2008 - predvolanie na pojednávanie vytýčené na 1. 10. 2008 o 10,50 hod.

1. 10. 2008 - pojednávanie odročené pre práceneschopnosť žalovanej 1)

26. 1. 2009 - výzva žalobcovi, aby špecifikoval uplatnený nárok podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, ktorým bolo uložené predložiť relevantné dôkazy

20. 2. 2009 - súdu doručený návrh na zmenu účastníka na strane žalobcu

12. 3. 2009 - výzva účastníkovi, ktorý mal do konania vstúpiť, či súhlasí so svojim vstupom do konania na strane žalobcu

14. 4. 2009 - doručený súhlas so vstupom do konania

5. 5. 2009 - uznesenie o pripustení zmeny účastníka na strane žalobcu

6. 11. 2009 - predvolanie na pojednávanie vytýčené na 25. 11. 2009 o 9,15 hod.

25. 11. 2009 - pojednávanie odročené na návrh žalobcu, ktorý navrhol pojednávanie odročiť pre chyby v písaní, ku ktorým došlo pri písaní uznesenia Najvyššieho súdu SR, ktorým   zrušil   rozsudok   Krajského   súdu   v   Košiciach,   ďalší   dôvod   odročenia   - práceneschopnosť žalovaného 3)

9. 12. 2009 - spis zaslaný na Najvyšší súd SR na opravu rozhodnutia na návrh žalobcu   11.   1.   2010   -   doručené   opravné   uznesenie   Najvyššieho   súdu   SR   11.   2.   2010- predvolanie na pojednávania na deň 24. 2. 2010 o 10,30 hod.

24. 2. 2010- pojednávanie odročené pre nedoručenie predvolania žalobcovi

4. 3. 2010 - predvolanie na pojednávanie na deň 31. 3. 2010 o 10,30 hod.

31. 3. 2010- pojednávanie vo veci rozhodnuté rozsudkom. Z uvedeného prehľadu úkonov Krajského súdu v Košiciach, ktoré vykonal vo veci vedenej na Krajskom súde v Košiciach pod sp. zn. 13 Cb/767/2000 vyplýva, že Krajský súd v Košiciach vo veci konal a v období od doručenia Nálezu Ústavného súdu SR zo dňa 5. 11. 2008 k prieťahom v konaní nedošlo...“

V   prípise   sp.   zn.   1   SprV/1036/2010   z   10.   novembra   2010   (ústavnému   súdu doručenom 12. novembra 2010, pozn.) predseda krajského súdu len oznámil, že netrvá na ústnom pojednávaní vo veci v konaní pred ústavným súdom, pričom svoje predchádzajúce vyjadrenie k sťažnosti už nedoplnil.

Právny zástupca sťažovateľa v 1. rade (ďalej už len „sťažovateľ“) a sťažovateľky v 2. rade   (ďalej   už   len   „sťažovateľka“;   spolu   ďalej   len   „sťažovatelia“)   v   reakcii   na vyjadrenie predsedu krajského súdu z 15. apríla 2010 a 10. novembra 2010 uviedol, že „sťažovatelia trvajú na podanej ústavnej sťažnosti“.

II.

Z   obsahu   sťažnosti   a   zo   súvisiaceho   súdneho   spisu   krajského   súdu   sp.   zn. 13 Cb 767/2000 ústavný súd zistil tento priebeh a stav konania:

-   žalobný   návrh   na   zistenie   popretej   pohľadávky   v   sume   493   287   324,58   Sk (v ktorom   má   sťažovateľka   procesné   postavenie   žalovanej   v   3.   rade   a   sťažovateľ   má procesné postavenie žalovaného vo 4. rade) bol podaný krajskému súdu 6. októbra 2000 a bol zaevidovaný pod sp. zn. 13 Cb 767/2000,

- dňa 20. októbra 2000 krajský súd zaslal žalobu sťažovateľom na vyjadrenie,

- dňa 31. októbra 2002 krajský súd nariadil termín pojednávania na 26. november 2002, ktoré pre neprítomnosť žalobcu a sťažovateľa bolo odročené na neurčito,

- dňa 14. februára 2003 krajský súd nariadil termín pojednávania na 25. marec 2003,

- dňa   25.   marca   2003   sa   na   krajskom   súde   uskutočnilo   pojednávanie   za   účasti všetkých účastníkov konania, na ktorom po vykonanom dokazovaní krajský súd uznesením zastavil   konanie   proti   žalovanej   v   2.   rade   a   v   merite   veci   proti   ostatným   účastníkom rozhodol   rozsudkom   tak,   že   určil,   že   pohľadávka   žalobcu   je   nesporná   a   časť   tejto pohľadávky v sume 114 996 053,99 Sk je s právom na oddelené uspokojenie a ďalšia časť pohľadávky v sume 378 291 270,59 Sk sa zaraďuje do 4. triedy,

- žalovaný v 2. rade podal 13. mája 2003 odvolanie proti uzneseniu o zastavení konania vo výroku o trovách konania, proti rozsudku vo veci samej podal 19. mája 2003 odvolanie žalovaný v 5. rade a 20. mája 2003 podala odvolanie aj sťažovateľka,

- krajský súd 30. mája 2003 vyzval účastníkov, ktorí podali odvolanie, na zaplatenie súdneho poplatku,

- dňa   20.   júna   2003   žalobca   doručil   krajskému   súdu   vyjadrenie   k   odvolaniu žalovaných,

- dňa 10. júla 2003 krajský súd predložil spis Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) na rozhodnutie o odvolaní účastníkov,

- najvyšší súd uznesením sp. zn. 6 Obo 168/2003 z 29. apríla 2005 zmenil uznesenie krajského súdu z 25. marca 2003, zrušil rozsudok krajského súdu z 25. marca 2003 a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie; rozhodnutie najvyššieho súdu bolo krajskému súdu doručené 29. júna 2005,

- opatrením predsedu krajského súdu z 30. júna 2005 bola vec pridelená novému zákonnému sudcovi,

- 7. júla 2008 krajský súd nariadil termín pojednávania na 30. júl 2008, ktoré bolo z dôvodu   ospravedlnenej   neprítomnosti   žalovanej   v   1.   rade   a   žalobcu   iba   odročené   na neurčito,

- dňa 16. septembra 2008 krajský súd nariadil termín pojednávania na 1. október 2008,   ktoré   bolo   opäť odročené   na   neurčito   z   dôvodu   ospravedlnenej   neúčasti   žalobcu a neprítomnosti   žalovanej   v   1.   rade   (nemala   vykázané   doručenie   predvolania   na pojednávanie),

-   dňa   28.   januára   2009   krajský   súd   vyzval   žalobcu   na   predloženie   špecifikácie uplatneného nároku,

- dňa 20. februára 2009 bol krajskému súdu doručený návrh na zmenu účastníka na strane žalobcu,

- dňa 12. marca 2009 krajský súd vyzval účastníka, ktorý mal do konania vstúpiť, oznámiť, či súhlasí so svojím vstupom do konania na strane žalobcu; súhlas so vstupom do konania bol krajskému súdu doručený 14. apríla 2009,

- krajský súd uznesením z 5. mája 2009 rozhodol o pripustení zmeny účastníka na strane žalobcu; uznesenie nadobudlo právoplatnosť 30. mája 2009,

- dňa 6. novembra 2009 krajský súd nariadil termín pojednávania na 25. november 2009,

-   dňa   18.   novembra   2009   žalobca   podal   krajskému   súdu   návrh   na   opravu   chýb v písaní v uznesení najvyššieho súdu sp. zn. 6 Obo 176/2003 z 29. apríla 2005 a na ten účel požiadal   o   odročenie   pojednávania;   z   uvedeného   dôvodu   krajský   súd   pojednávanie nariadené na 25. november 2009 odročil na neurčito,

-   krajský   súd   9.   decembra   2009   predložil   spis   najvyššiemu   súdu;   najvyšší   súd 16. decembra 2009 vydal opravné uznesenie sp. zn. 6 Obo 176/2003, krajskému súdu bolo doručené 11. januára 2010,

- dňa 11. februára 2010 krajský súd nariadil termín pojednávania na 24. február 2010, po jeho odročení z dôvodu neprítomnosti žalobcu krajský súd 4. marca 2010 nariadil termín pojednávania na 31. marec 2010,

- rozsudkom z 31. marca 2010 krajský súd žalobu žalobcu zamietol,

-   dňa   19.   apríla   2010   zákonný   sudca   z   dôvodu   práceneschopnosti   požiadal o predĺženie lehoty na vyhotovenie rozsudku do 25. júna 2010,

- proti rozsudku z 31. marca 2010 podal 1. júla 2010 odvolanie žalovaný v 1. rade, 6. júla 2010 podala sťažovateľka odvolanie proti výroku rozsudku o trovách konania, 7. júla 2010 podal odvolanie vo veci samej aj žalobca,

-   uznesením   z   8.   júla   2010   krajský   súd   vyzval   žalobcu   na   zaplatenie   súdneho poplatku   za   podané   odvolanie,   taktiež   zaslal   odvolanie   žalobcu   ostatným   účastníkom konania,

- krajský súd 25. júla 2010 predložil spis na rozhodnutie o odvolaní najvyššiemu súdu, ktorý vo veci ešte nerozhodol.

Ústavný   súd   zistil,   že   napadnuté   konanie   na   krajskom   súde   nie   je   ku   dňu rozhodovania v tejto veci právoplatne skončené.

III.

Ústavný súd podľa čl. 127 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovatelia sa sťažnosťou domáhajú vyslovenia porušenia svojho základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 13 Cb 767/2000.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa   čl. 48 ods.   2 ústavy, ako aj práva   podľa   čl.   6 ods.   1 dohovoru   vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie (IV. ÚS 195/02).

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prerokovanie veci v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (I. ÚS 28/01, I. ÚS 20/02).

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru,   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (IV.   ÚS   74/02, III. ÚS 111/02,   III.   ÚS   142/03)   zohľadňuje   tri   základné   kritéria,   ktorými   sú   právna a faktická   zložitosť   veci,   o   ktorej   súd   rozhoduje,   správanie   účastníka   súdneho   konania a postup samotného súdu. V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva ako súčasť   prvého   kritéria   ústavný   súd   prihliada   aj   na   predmet   sporu   (povahu   veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľov (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľov.

Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že predmetom posúdenia je konanie týkajúce sa zistenia popretej pohľadávky v konkurznom konaní, ktoré sa začalo 6. októbra 2000 a dosiaľ   nie   je   právoplatne   skončené;   v tomto   súdnom   konaní   vystupuje   sťažovateľ v postavení žalovaného vo 4. rade a sťažovateľka v postavení žalovanej v 3. rade. K času rozhodovania ústavného súdu konanie vedené krajským súdom v predmetnej veci trvá viac ako desať rokov.

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľov vychádzal zo skutočnosti, že nálezom č. k. I. ÚS 255/08-51 z 5. novembra 2008 už rozhodol o sťažnosti sťažovateľky v 3. rade tak, že vyslovil, že postupom krajského súdu v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 13 Cb 767/2000 došlo k porušeniu jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, prikázal krajskému súdu konať v označenom konaní bez zbytočných prieťahov a priznal jej finančné zadosťučinenie v sume 80 000 Sk. Keďže išlo o rozhodnutie v tej istej veci (len týkajúce sa inej sťažovateľky, pozn.), ústavný súd   vychádzal   pri   rozhodovaní   o sťažnosti   sťažovateľov   zo   záverov,   ku   ktorým   dospel v konaní vedenom pod sp. zn. I. ÚS 255/08.

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ústavný súd aj v danom prípade bral do úvahy skutkový stav a platnú právnu úpravu (II. ÚS 26/95, I. ÚS 92/97, I. ÚS 255/08) relevantnú na rozhodnutie v predmetnej veci. Na základe týchto hľadísk konanie na zistenie popretej pohľadávky v konkurznom konaní nehodnotil obdobne ako v konaní vedenom pod sp. zn. I. ÚS 255/08 ako právne a skutkovo zložité. Ústavný súd v tejto súvislosti vzal do úvahy tiež skutočnosť, že právnou a faktickou zložitosťou veci neospravedlňoval doterajší postup   v predmetnej   veci   ani   predseda   krajského   súdu   vo   svojom   vyjadrení   sp.   zn. 1 SprV/326/2010 z 15. apríla 2010.

2.   Pri   posudzovaní   správania   sťažovateľov   ako   účastníkov   konania   na   strane žalovaných ústavný súd nezistil žiadne relevantné skutočnosti, z ktorých by bolo možné vyvodiť,   že   sťažovatelia   svojím   správaním   negatívne   prispeli   k   doterajšej   (viac   než desaťročnej) dĺžke namietaného konania. Využívanie procesných oprávnení sťažovateľkou [odvolanie proti rozsudku z 25. marca 2003 (v merite veci) a proti rozsudku z 31. marca 2010   (proti   trovám   konania)]   nemalo   podľa   názoru   ústavného   súdu   zásadný   vplyv   na doterajšiu dĺžku namietaného konania.

3. Vo vzťahu k postupu krajského súdu v namietanom konaní ústavný súd poukázal na svoje predchádzajúce skutkové zistenia v konaní vedenom pod sp. zn. I. ÚS 255/08, ktoré sa týkalo toho istého konania pred krajským súdom ako sťažnosť sťažovateľov a ktoré svojou sťažnosťou vyvolal iný účastník konania vedeného krajským súdom pod sp. zn. 13 Cb 767/2000. Vychádzajúc z § 31a zákona o ústavnom súde v spojení s ustanovením § 121   OSP   ústavný   súd   využil   skutkové   závery   z   uvedeného   právoplatne   ukončeného konania aj pre rozhodnutie o sťažnosti sťažovateľov.

S poukazom na svoje skutkové zistenia v predchádzajúcom konaní (I. ÚS 255/08) ústavný súd konštatuje, že krajský súd bol v konaní nečinný predovšetkým v období od 20. októbra 2000 do 31. októbra 2002 v trvaní viac ako dva roky. Rovnako nečinný bez ospravedlniteľného dôvodu bol krajský súd aj od 29. júna 2005 do 7. júla 2008 v trvaní viac ako tri roky.

V súvislosti s hodnotením postupu krajského súdu v namietanom konaní ústavný súd prihliadol   na   skutočnosť,   že   spisový   materiál   bol   z   dôvodu   podávaných   opravných prostriedkov mimo dispozičnej sféry krajského súdu v období od 10. júla 2003 do 29. júna 2005, od 9. decembra 2009 do 11. januára 2010 a od 25. júla 2010 dosiaľ. Zo spisu vyplýva, že krajský súd v doterajšom priebehu konania disponoval súdnym spisom viac než 7 a pol roka.

Aj   napriek   tomu,   že   zo   skutkových   okolností   prerokúvaného   prípadu i z právoplatného rozhodnutia ústavného súdu v súvisiacej veci vyplýva, že na doterajšej neprimeranej dĺžke namietaného konania majú podiel viaceré procesné úkony ostatných účastníkov   konania,   ako   aj   postup   najvyššieho   súdu,   pričom   v   období   po   nadobudnutí právoplatnosti nálezu sp. zn. I. ÚS 255/08, t. j. po 15. decembri 2008, už krajský súd primerane   konal   a   rozhodol   vo   veci   samej   (31.   marca   2010),   nemohol   ústavný   súd opomenúť skutočnosť, že krajský súd prispel k 10 rokov trvajúcemu a stále právoplatne neskončenému   konaniu   neodôvodnenou   nečinnosťou   v   dĺžke   viac   ako   5   rokov. V naznačených   okolnostiach   ústavný   súd   obdobne   ako   v   predchádzajúcom   konaní (I. ÚS 255/08) dospel k záveru, že krajský súd svojím postupom v konaní vedenom pod sp. zn. 13 Cb 767/2000 porušil základné právo sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj ich právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

IV.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

Aj napriek zisteniu ústavného súdu, že postupom krajského súdu došlo k porušeniu základného   práva   sťažovateľov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru,   neprikázal mu, aby vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   13   Cb   767/2000   konal bez zbytočných prieťahov, vzhľadom na to, že táto povinnosť mu už bola uložená nálezom ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 255/08 z 5. novembra 2008. Navyše, krajský súd vo veci samej medzičasom už rozhodol (31. marca 2010), pričom vec sa nachádza ku dňu vydania tohto nálezu v odvolacom konaní na najvyššom súde. Z uvedených dôvodov ústavný súd v tejto časti rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 5 výroku tohto rozhodnutia.

Sťažovatelia   žiadali   aj   o   priznanie   finančného   zadosťučinenia   v   sume   každý   po 20 000 € z dôvodov uvedených v sťažnosti. Uplatňovanú sumu zadosťučinenia sťažovatelia odôvodňujú už desať rokov trvajúcim stavom právnej neistoty, bezmocnosti a krivdy.Pri   určovaní   výšky   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal   zo   zásad spravodlivosti,   z   ktorých   vychádza   Európsky   súd   pre   ľudské   práva,   keď   priznáva spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru,   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   doterajšiu   dĺžku   konania   krajského   súdu   vedeného   pod   sp.   zn. 13 Cb 767/2000 a berúc do úvahy predmet namietaného konania (určenie pravosti peňažnej pohľadávky), dôvody, z ktorých došlo k zbytočným prieťahom v konaní, ako aj skutočnosť, že konanie vo veci nebolo do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne skončené, ústavný súd považoval priznanie sumy 2 500 € pre každého zo sťažovateľov za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   rozhodol   napokon   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   aj o úhrade   trov   konania   sťažovateľov,   ktoré   im   vznikli   v   súvislosti   s   ich   právnym zastupovaním   advokátom   JUDr.   M.   P.   v   konaní   pred   ústavným   súdom.   Ústavný   súd vychádzajúc z návrhu právneho zástupcu sťažovateľov ich vyčíslil za dva úkony právnej pomoci   [zo   základu   priemernej   mesačnej   mzdy   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej republiky v prvom polroku 2009 v sume 721,40 € (úkony právnej služby ustanoveného advokáta boli vykonané v roku 2010)] podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách   a   náhradách   advokátov   za   poskytovanie právnych   služieb   v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Podľa § 13 ods. 3 vyhlášky sa základná sadzba tarifnej odmeny zníži o 20 %, ak ide o spoločné úkony pri zastupovaní dvoch alebo viacerých osôb. Prevzatie a prípravu zastupovania a vypracovanie písomného podania ústavný súd posúdil ako spoločný úkon advokáta pri zastupovaní dvoch sťažovateľov, preto základnú sadzbu tarifnej odmeny po jej znížení o 20 % určil v celkovej sume 384,74 €, pričom priznaná úhrada trov konania po započítaní režijného paušálu 2 x 7,21 € predstavuje sumu 399,16 €. Priznanú úhradu trov konania zaplatí Kancelária ústavného súdu na účet právneho zástupcu sťažovateľov. Krajský súd je potom povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia sťažovateľov na účet Kancelárie ústavného súdu (bod 3 a 4 výroku tohto nálezu).

V zmysle čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   je   potrebné   pod   právoplatnosťou   rozhodnutia   uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. decembra 2010