znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 305/09-93

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. januára 2010 v senáte zloženom   z predsedníčky   Ľudmily Gajdošíkovej   a zo sudcov   Jána Lubyho a Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti P. L., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody, zastúpeného advokátom JUDr. M. T., K., vo veci namietaného porušenia jeho práv podľa čl. 5 ods. 1 písm.   a)   a   čl.   6   ods.   1,   2   a   3   písm.   b),   c)   a   d)   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 TdoV 14/2008 a jeho uznesením z 2. marca 2009, za účasti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, takto

r o z h o d o l :

1. Právo P. L. podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 TdoV 14/2008 a jeho uznesením z 2. marca 2009 p o r u š e n é   b o l o.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 TdoV 14/2008 z 2. marca 2009 z r u š u j e   a   vec v r a c i a   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky   na   ďalšie konanie.

3. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

4. Kancelárii Ústavného súdu Slovenskej republiky u k l a d á   zaplatiť trovy konania P. L. v sume 808,25 € (slovom osemstoosem eur a dvadsaťpäť centov) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. M. T., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky j e   p o v i n n ý   uhradiť   trovy   konania   v   sume 808,25 € (slovom osemstoosem eur a dvadsaťpäť centov) na účet Kancelárie Ústavného súdu   Slovenskej   republiky   č.   7000060515/8180   vedený   v   Štátnej   pokladnici   do   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. augusta 2009 doručená sťažnosť P. L., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojich práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. a) a čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. b), c) a d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   v   konaní vedenom pod sp. zn. 1 TdoV 14/2008 a jeho uznesením z 2. marca 2009 (ide o uznesenie najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu, pozn.).

Z obsahu sťažnosti, ako aj z priloženej dokumentácie vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom   Krajského   súdu   v   Nitre   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn.   1   T   1/2005   zo 17. januára 2007 uznaný za vinného zo spáchania pokračovacieho trestného činu vraždy podľa § 219 ods. 1 a 2 písm. a), b) a j) Trestného zákona v znení zákona č. 253/2001 Z. z. (ďalej len „Trestný zákon“) a zo spáchania trestného činu nedovoleného ozbrojovania podľa § 185 ods. 2 písm. b) Trestného zákona, za čo mu bol uložený súhrnný trest odňatia slobody na doživotie, trest prepadnutia veci (pištole) a trest prepadnutia majetku. Zároveň krajský súd zrušil výrok o treste rozsudku krajského súdu sp. zn. 1 T 2/2005 z 10. októbra 2005, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce, pokiaľ vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením výroku, stratili podklad. Označeným rozsudkom uznal krajský súd za vinných aj spoluobžalovaných sťažovateľa J. B. a Ľ. A., tých však len zo spáchania trestného činu lúpeže podľa § 234 ods. 1 a 2 písm. b) a c) Trestného zákona (obžalovaný J. B.), resp. pokračovacieho trestného činu lúpeže podľa § 234 ods. 1 a 2 písm. b) Trestného zákona (obžalovaný Ľ. A.).

Proti označenému rozsudku krajského súdu podali sťažovateľ a obžalovaný J. B. odvolanie. Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 To 12/2007 zo 7. novembra 2007 bolo odvolanie sťažovateľa, ako aj obžalovaného J. B. zamietnuté.

Následne   sa   sťažovateľ   obrátil   na   ústavný   súd   so   sťažnosťou,   ktorou   namietal porušenie   svojich   práv   označeným   uznesením   najvyššieho   súdu   ako   odvolacieho   súdu. Ústavný   súd   uznesením   sp.   zn.   II.   ÚS   186/08   z   22.   apríla   2008   sťažnosť   sťažovateľa odmietol z dôvodu nedostatku svojej právomoci, keďže sťažovateľ do času rozhodovania ústavného súdu nepodal proti odvolaciemu uzneseniu najvyššieho súdu dovolanie. Ústavný súd   v odôvodnení   označeného   uznesenia   okrem   iného   uviedol: „Možno   ustáliť,   že sťažovateľ v sťažnosti podanej ústavnému súdu uplatňuje jednak také námietky, na základe ktorých má právo podať dovolanie, ale aj také námietky, na základe ktorých dovolanie podať nemôže. Pritom jeho sťažnosť smeruje iba proti jednému rozhodnutiu a práve vo vzťahu k tomuto rozhodnutiu poukazuje sťažovateľ na oba druhy námietok. Ústavný súd je v tejto   súvislosti   toho   názoru,   že   pokiaľ   sťažovateľ   napáda   pred   ústavným   súdom právoplatné rozhodnutie a postup, ktorý mu predchádzal, tak z dôvodov, z ktorých by mohol podať dovolanie, ako aj z dôvodov, na základe ktorých dovolanie podať nemôže, pričom dovolanie   ešte nepodal   a   v čase rozhodovania   ústavného súdu   mu ešte plynie zákonná lehota na podanie dovolania, nie je v právomoci ústavného súdu takouto sťažnosťou sa zaoberať. Nie je totiž možné, aby na preskúmanie toho istého rozhodnutia (tých istých jeho výrokov)   bol   príslušný   ústavný   súd   a zároveň   aj   všeobecný   súd.   Preto   v   súvislosti s uvedenou časťou sťažnosti nie je daná právomoc ústavného súdu.“

Na   základe   citovaného   právneho   názoru   ústavného   súdu   podal   sťažovateľ 11. novembra   2008   prostredníctvom   obhajcu   proti   uzneseniu   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 1 To 12/2007 zo 7. novembra 2007 dovolanie z dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. c), g) a i) Trestného poriadku. Vlastným podaním označeným ako „Doplnenie/upresnenie dovolania a iné“ z 18. novembra 2008 sťažovateľ doplnil dovolanie z 11. novembra 2008, v ktorom popri dovolacích dôvodoch uvedených už jeho obhajcom v dovolaní z 11. novembra 2008 uviedol aj ďalšie dovolacie dôvody, a to dovolacie dôvody podľa § 371 ods. 1 písm. a), c), e), g) a i) Trestného poriadku. Ďalšie „úpravy dovolania“ urobil sťažovateľ podaniami zo 17. januára 2009 a 18. januára 2009.

Najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn.   1   TdoV   14/2008   z   2.   marca   2009   dovolanie sťažovateľa na neverejnom zasadnutí bez preskúmania veci podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku   odmietol,   keďže   podľa   jeho   názoru   bolo   zrejmé,   že   nie   sú   splnené   dôvody dovolania   podľa   §   371   Trestného   poriadku.   Z odôvodnenia   napadnutého   uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že dôvody odmietnutia dovolania boli takéto:

a) vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku najvyšší súd zdôraznil, že tento „pripúšťa iba právne námietky vo vzťahu ku skutkovému stavu zistenému súdmi nižších stupňov“, čo znamená, že s poukazom na tento dovolací dôvod „nie je možné domáhať sa preskúmania skutkových zistení, na ktorých je rozhodnutie založené“,

b) vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku najvyšší súd uviedol, že „podané dovolanie len formálne odkazuje na príslušné ustanovenie upravujúce dôvody dovolania, spočívajúce v tom, že rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom bez akejkoľvek vecnej argumentácie“,

c) vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku najvyšší súd najmä uviedol, že „... Dovolací dôvod v tomto zmysle bude spravidla naplnený pri   nerešpektovaní   ustanovení   Trestného   poriadku   o povinnej   obhajobe,   pri   vykonávaní procesných   úkonov   bez   prítomnosti   obhajcu   a pod.,   čo   sa   v posudzovanom   prípade nezistilo. Naopak, obvinený využíval v celom rozsahu možnosť aktívnej osobnej obhajoby i obhajoby prostredníctvom obhajcu. Navyše fakticky a preukázateľne disponuje s kópiou celého trestného spisu, preto prirodzene jednotlivé dôkazy a dôkazné prostriedky poznal už v priebehu celého trestného konania.“.

V záverečnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyšší súd uviedol: «Na   margo   podaného   dovolania treba   dodať,   že   dovolací   súd   reagoval   iba   na argumentáciu uvedenú v dovolaní, ktoré v súlade s ustanovením § 373 ods. 1 Tr. por. podal obvinený   prostredníctvom   obhajcu.   Obvinený   vlastnoručne   napísal   a   odôvodnil   tak „žiadosť“ pre obhajcu, aby dovolanie podal, ako aj samotné „dovolanie“, resp. „úpravu dovolania“ a rôzne sťažnosti v rámci dovolacieho konania. V tejto súvislosti treba dodať, že zákonné   dôvody   dovolania   podaného   prostredníctvom   obhajcu   nemožno   meniť   ani rozširovať na základe podobne označených písomností, aké produkoval obvinený. Takéto vyjadrenia,   prípadne   návrhy   môžu   slúžiť   obhajcovi   iba   ako   pracovný   podklad   na vypracovanie   a   podanie   samotného   dovolania.   Preto   na   tieto   písomnosti   dovolací   súd nemohol prihliadať. Treba však dodať, že všetky argumenty, ktoré v nich obvinený uvádzal, obhajca v koncentrovanej podobe v odôvodnení dovolania uviedol.»

Súčasťou príloh sťažnosti adresovanej ústavnému súdu je aj rozsudok krajského súdu sp.   zn.   1   T   2/2005   z   10.   októbra   2005,   ktorým   bol   sťažovateľ   uznaný   za   vinného   zo spáchania   pokračovacieho trestného činu   lúpeže   podľa   § 234   ods.   1   a 2   písm.   b) a c) Trestného   zákona,   za   čo   mu   bol   uložený   trest   odňatia   slobody   v   trvaní   9   rokov nepodmienečne a zaviazal ho nahradiť poškodeným spôsobenú škodu. Proti označenému rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ odvolanie, ktoré bolo uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 To 110/2005 z 8. februára 2006 zamietnuté.

Sťažovateľ tiež žiadal o ustanovenie právneho zástupcu na konanie pred ústavným súdom.

Sťažovateľ potom, ako mu bolo doručené namietané uznesenie najvyššieho súdu ako dovolacieho   súdu,   doplnil   svoju   sťažnosť   podaním   z   22.   augusta   2009,   ktoré   bolo ústavnému súdu   doručené 26. augusta 2009, a podaním z 18. októbra 2009, ktoré bolo ústavnému súdu doručené 20. októbra 2009.

V   podaní   z   22.   augusta   2009   sťažovateľ   konkretizuje   svoje   námietky   proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu, ktoré sa zakladajú najmä na týchto tvrdeniach:

a) sťažovateľ na rozdiel od dovolacieho súdu zastáva názor, že dovolaním napadnuté uznesenie   najvyššieho   súdu   (ako   odvolacieho   súdu,   pozn.)   sp.   zn.   1   To   12/2007   zo 7. novembra   2007   je   založené   na   dôkazoch,   ktoré   neboli   súdom   vykonané   zákonným spôsobom [konkrétne malo ísť o nezákonne vykonané (opakované) rekognície osôb a vecí, nezákonne vykonanú domovú prehliadku, „len“ prečítané výpovede obžalovaných Ľ. A., J. B. a svedkov Š., O. B., A. B. a A. S. z prípravného konania],

b)   sťažovateľ   nesúhlasí   so   záverom   dovolacieho   súdu,   podľa   ktorého   nenamietal porušenia svojich práv najneskôr pred odvolacím súdom,

c)   sťažovateľ   na   rozdiel   od   dovolacieho   súdu   tvrdí,   že   preukázal   existenciu dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, t. j. že bolo zásadným spôsobom porušené jeho právo na obhajobu,

d) nesúhlasí s názorom dovolacieho súdu, že k porušeniu jeho práva na obhajobu by došlo   len   vtedy,   ak   by   nebolo   rešpektované   ustanovenie   obhajcu,   čo   v   posudzovanom prípade   najvyšší   súd   nezistil   (v   tejto   súvislosti   sťažovateľ   poukazuje   na   judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva),

e) sťažovateľ vyjadruje nesúhlas s postupom dovolacieho súdu, ktorý sa odmietol zaoberať námietkami sťažovateľa uvedenými v doplneniach dovolania spísaných samotným sťažovateľom.

V   podaní   z   18.   októbra   2009   sťažovateľ   ďalej   rozvádza   svoje   námietky   proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu, pričom ich sumarizuje takto: „Podstata   môjho   návrhu spočíva v tom,   že napádam moje nezákonné   odsúdenie a konanie/a (rozhodnutie/a) Najvyššieho súdu SR v tom smere, že:

1) v dovolacom konaní došlo k porušeniu mojich práv napr. tým, že:

a) som nemal zabezpečenú účinnú pomoc obhajcu

b) súd sa nezaoberal mojimi podaniami

c) že neprejednal moju vec hoci na to mal nielen právo ale aj povinnosť – teda, že moju vec odmietol na neverejnom pojednávaní

d) dovolací súd sa zaoberal iba odsúdeniami za trestné činy vrážd hoci súčasťou napadnutého rozsudku a predmetných podaní bolo aj odsúdenie za lúpeže.

2) že:

a) drvivá väčšina z tých vecí, ktoré som v dovolaní namietal, sú podľa ust. § 371 ods. 1 Tr. por. dôvodmi na podanie dovolania, čo znamená, že dovolací súd mal nielen právo, ale zároveň povinnosť moje dovolanie prejednať a to na riadnom hlavnom/verejnom pojednávaní

b) vzhľadom na do očí bijúce porušenie mojich práv bol dovolací súd nielen povinný prejednať moju vec, ale môjmu dovolaniu aj vyhovieť v plnom rozsahu.“

V podaní z 18. októbra 2009 sťažovateľ poukazuje aj na porušenie svojho práva na obhajobu   v   samotnom   dovolacom   konaní,   ku   ktorému   malo   dôjsť   tým,   že   ustanovený obhajca   JUDr.   M.   R.   (ďalej   aj   „obhajca“)   ignoroval   jeho   záväzné pokyny   týkajúce   sa rozsahu   a   dôvodov   dovolania.   Sťažovateľ   tvrdí,   že   na   toto   konanie   obhajcu   upozornil krajský súd, ktorý však nezjednal nápravu smerujúcu k zabezpečeniu účinného práva na obhajobu v dovolacom konaní.

Uznesením   ústavného   súdu   č.   k.   IV.   ÚS   305/09-22   z   10.   septembra   2009   bol sťažovateľovi ustanovený za právneho zástupcu na konanie pred ústavným súdom advokát JUDr.   M.   T.,   ktorý   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   upresnil   a   doplnil   sťažnosť sťažovateľa v podaní z 20. októbra 2009.

V podaní právneho zástupcu sťažovateľa sa okrem iného uvádza: «K samotnému odôvodneniu sťažnosti uvádzam, že sa v celom rozsahu stotožňujem s dôvodmi uvedenými sťažovateľom tak v jeho sťažnosti zo 4. 8. 2009 ako aj v jej doplnení z 22. 8. 2009. Na týchto dôvodoch v celom rozsahu trvám.

Za najvýraznejší zásah do práv sťažovateľa dovolacím uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) považujem skutočnosť, že najvyšší súd sa odmietol zaoberať doplnením dôvodov dovolania z 18. 11. 2008, 17. 1. 2009 a 18. 1. 2009 spísaných samotným sťažovateľom... Podľa ustanovenia § 373 ods. 1 Tr. por. obvinený alebo osoby uvedené v § 369 ods. 5 môžu podať dovolanie len prostredníctvom obhajcu. Obhajca ustanovený sťažovateľovi v dovolacom konaní, JUDr. M. R., prípisom zo 4. 12. 2008 označeným ako „Dovolanie – doplnenie dôvodov“ uviedol, že „Na základe výslovnej žiadosti môjho mandanta po nahliadnutí Vám v prílohe zasielam podrobné odôvodnenie dôvodov dovolania ním samotným a prosím, aby boli pripojené k trestnému spisu.“. Z   vyššie   uvedeného   je   zrejmé,   že   doplnenie   dôvodov   dovolania   z   18.   11.   2008 spísaných samotným sťažovateľom bolo najvyššiemu súdu predložené obhajcom sťažovateľa JUDr.   M.   R.   4.   12.   2008,   ktorý   sa   s   ich   obsahom   oboznámil   a   s   týmto   sa   stotožnil. Doplnenie dôvodov dovolania z 18. 11. 2008 bolo teda nad akúkoľvek pochybnosť urobené prostredníctvom obhajcu. Ďalšie „Úpravy dovolania“ zo 17. 1. 2009 a 18. 1. 2009 predložil cestou Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) samotný sťažovateľ. Nad rámec vyššie   uvedeného   je   potrebné   uviesť,   že   aj   keby   doplnenie   dôvodov   dovolania   nebolo urobené   prostredníctvom   obhajcu,   ale   bolo   by   najvyššiemu   súdu   doručené   priamo sťažovateľom (ako tomu bolo v prípade doplnení dovolania zo 17. 1. 2009 a 18. 1. 2009), nemohlo by to mať za následok neprejednanie takto koncipovaného dovolania, resp. jeho dôvodov   súdom.   Obligatórne   zastúpenie   účastníka   v   dovolacom   konaní   (a   to   či   už v civilnom   alebo   v   trestnom   konaní)   nemožno   v   nijakom   prípade   chápať   tak,   že   tento účastník   (resp.   odsúdený)   stráca   právo   samostatne   v   konaní   vystupovať,   produkovať podania,   návrhy,   prípadne   prednesy   (za   predpokladu,   že   sa   vo   veci   uskutoční pojednávanie). Obligatórne zastúpenie advokátom má slúžiť na skvalitnenie podaní vo veci mimoriadnych opravných prostriedkov. Ak by sme prijali opačný výklad, teda taký, aký zaujal najvyšší súd, znamenalo by to, že aj v prípade sťažností spísaných a podaných na ústavný súd priamo samotnými sťažovateľmi, nemal by sa ústavný súd takýmito sťažnosťami vôbec   zaoberať,   keďže   aj   v   konaní   na   ústavnom   súde   platí   obligatórne   zastúpenie advokátom.

Najvyšší súd v sťažnosťou napadnutom uznesení konštatuje, že „Treba však dodať, že všetky   argumenty,   ktoré   v   nich   obvinený   uvádzal,   obhajca   v   koncentrovanej   podobe v odôvodnení dovolania uviedol“. Tvrdenie najvyššieho súdu sa nezakladá na pravde. V dovolaní z 11. 11.2008, ktoré podal ustanovený obhajca JUDr. M. R. sa uvádza, že rozsudkom krajského súdu sp. zn. 1 T 1/2005 zo 17. 1. 2007 v spojení s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 To 12/2007 zo 7. 11. 2007 bol porušený zákon v neprospech sťažovateľa. Pochybenia oboch súdov podľa dovolania z 11. 11. 2008 mali spočívať v tom, že   a)   neexistoval   nijaký   právne   relevantný   dôkaz,   ktorý   by   sťažovateľa   usvedčoval,   b) výpovede spoluobvinených B. a A. sú nevierohodné, c) vykonaná opakovaná rekognícia je nezákonná, d) porušenie práva na obhajobu „a to v smere oboznámenia sa s jednotlivými dôkazmi v spisovom materiály, ktoré skutočnosti mi boli upreté a odmietnuté“. V zmysle obhajcom podaného dovolania išlo teda o dovolacie dôvody podľa § 371 ods. 1, písm. c), g), i) Tr. por.

Z uznesenia ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 186/08 z 22. apríla 2008, ktorým ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa smerujúcu proti odvolaciemu uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 1 To 12/2007 zo 7. 11. 2007 pre nedostatok svojej právomoci vyplýva, že „Vzhľadom na to, že sťažovateľ vo viacerých ohľadoch namieta porušenie svojho práva na obhajobu, v tomto rozsahu môže podať proti uzneseniu najvyššieho súdu dovolanie [§ 371 ods. 1 písm. c)   nového   Trestného   poriadku].   Je   zároveň   pravdou,   že   v   podanej   sťažnosti ústavnému   súdu   uplatňuje   aj   také   námietky,   ktoré   nemožno   považovať   za   spôsobilé dovolacie   dôvody.   Ide   najmä   o   rozsah   vykonaného   dokazovania   a   jeho   hodnotenie všeobecnými súdmi.

Možno ustáliť, že sťažovateľ v sťažnosti podanej ústavnému súdu uplatňuje jednak také námietky, na základe ktorých má právo podať dovolanie, ale aj také námietky, na základe ktorých dovolanie podať nemôže. Pritom jeho sťažnosť smeruje iba proti jednému rozhodnutiu a práve vo vzťahu k tomuto rozhodnutiu poukazuje sťažovateľ na oba druhy námietok. Ústavný súd je v tejto súvislosti toho názoru, že pokiaľ sťažovateľ napáda pred ústavným súdom právoplatné rozhodnutie a postup, ktorý mu predchádzal, tak z dôvodov, z ktorých by mohol podať dovolanie, ako aj z dôvodov, na základe ktorých dovolanie podať nemôže, pričom dovolanie ešte nepodal a v čase rozhodovania ústavného súdu mu ešte plynie zákonná lehota na podanie dovolania, nie je v právomoci ústavného súdu takouto sťažnosťou sa zaoberať. Nie je totiž možné, aby na preskúmanie toho istého rozhodnutia (tých istých jeho výrokov) bol príslušný ústavný súd a zároveň aj všeobecný súd. Preto v súvislosti s uvedenou časťou sťažnosti nie je daná právomoc ústavného súdu.

Iná situácia by bola vtedy, keby sťažovateľ podal popri sťažnosti ústavnému súdu zároveň   aj   dovolanie.   V   takom   prípade   by   ústavný   súd   mohol   počkať   na   skončenie dovolacieho konania a v závislosti od jeho výsledku voliť svoj vlastný postup.“.

Z citovaného uznesenia ústavného súdu vyplýva, že nakoľko sťažovateľ vo svojej predchádzajúcej   sťažnosti   namietal   okrem   iného   aj   porušenie   obhajobných   práv,   mal najprv podať voči predmetnému odvolaciemu rozhodnutiu dovolanie z dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Tr. por. (zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu). Ako som už vyššie uviedol, pokiaľ ide o dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c) Tr. por. v obhajcom podanom dovolaní je k tomuto dôvodu uvedené len to, že „Vytýkam súdu tiež skutočnosti,   že   mi   bolo   upreté   právo   na   obhajobu   v   predmetnej   veci,   a   to   v   smere oboznámenia sa s jednotlivými dôkazmi v spisovom materiály, ktoré skutočnosti mi boli upreté   a odmietnuté.“.   Z   doplnenia   dôvodov   dovolania   z   18.   11.   2008   spísaných sťažovateľom a predložených najvyššiemu súdu obhajcom sťažovateľa 4. 12. 2008 vyplýva, že sťažovateľ namietal porušenie práva na obhajobu nasledovnými skutočnosťami (čl. VIII doplnenia   dovolania):   a)   nezabezpečenie   účinnej   právnej   pomoci,   keďže   ustanovený obhajca si riadne neplnil svoju úlohu, b) trestný spis bol sťažovateľovi po prvý krát ukázaný až   po   roku   konania   aj   to   na   krátky   čas,   c)   niektoré   úkony   v   prípravnom   konaní   boli vykonané bez prítomnosti obhajcu, d) oneskorené ustanovenie obhajcu, e) nezabezpečenie dôkazov v prospech sťažovateľa, e) vo veci nebolo vykonané riadne a účinné vyšetrovanie. Je teda zrejmé, že pokiaľ ide o dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c) Tr. por. boli sťažovateľom doplnené dôvody dovolania omnoho širšie než dôvody uvedené obhajcom v dovolaní z 11. 11. 2008, ktorý namietal len odoprenie možnosti sťažovateľovi oboznámiť sa s jednotlivými dôkazmi v spisovom materiály. V tejto súvislosti je nutné podotknúť, že sťažovateľ podal v konaní viac ako 40 sťažností na svojho právneho zástupcu za neplnenie si jeho povinností. Porušenie povinností právneho zástupcu bolo taktiež predmetom podania návrhu sťažovateľa na disciplinárne konanie z dôvodu porušenia jeho povinností. Z tohto dôvodu sťažovateľ s poukazom na konkrétne rozsudky ESĽP preukázal, že jeho procesné právo na obhajobu bolo v konaní porušené v jeho značnej miere. Najvyšší súd sa teda nevysporiadal so všetkými námietkami uvedenými v dovolaní, resp. v jeho doplnení z 18. 11. 2008. Už len toto pochybenie najvyššieho súdu je postačujúce na vyslovenie porušenia práv sťažovateľa a zrušenie sťažnosťou napadnutého dovolacieho uznesenia najvyššieho súdu. V ďalších dvoch podaniach zo 17. 1. 2009 a 18. 1. 2009 označených ako „Úprava dovolania“ sťažovateľ jednak bližšie rozvádza dôvody uvedené v podaní z 18. 11. 2008 a tiež uvádza, že samotný dovolací súd porušuje jeho právo na prípravu obhajoby, keďže mu nebolo umožnené v súvislosti s podaným dovolaním nahliadnuť do spisu. V podaní zo 17. 1. 2009 sťažovateľ uviedol, že ustanovený obhajca JUDr. R. nenamietal všetky dôvody dovolania tak, ako si to želal sťažovateľ a preto sťažovateľ doplnil tieto dôvody podaním z 18. 11. 2008 a zároveň upresnil, že ide o dovolacie dôvody podľa § 371 ods. 1 písm. a), b), c), e), g), j).

Najvyšší   súd   sa   v   napádanom   uznesení   vôbec   nevysporiadal   s   namietaným porušením zákona a procesných práv sťažovateľa, ktoré tento uviedol vo svojom podaní zo dňa 18. 11. 2008 označenom ako Doplnenie/upresnenie dovolania. Sťažovateľ namietal, že v konaní boli porušené základné zásady trestného konania, a to najmä zásada in dubio pro reo,   rozhodovanie   na   základe   prečítaných   dôkazov,   nezákonná   domová   prehliadka, nezákonné poučenia a nezákonné rekognície atď.

Zásadným porušením práv sťažovateľa bola taktiež skutočnosť, že Najvyšší súd sa vôbec nevyporiadal s námietkou sťažovateľa, že podaným dovolaním bol taktiež napadnutý rozsudok Krajského súdu v Nitre sp. zn. 1 T 2/05 zo dňa 10. 10. 2005, ktorým bol sťažovateľ odsúdený za spáchanie pokračujúceho trestného činu lúpeže. Z tohto podania sťažovateľa totiž preukázateľne vyplýva, že ním bol napadnutý aj tento právoplatný rozsudok Krajského súdu v Nitre.»

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vo veci jeho sťažnosti vydal tento nález:

„Základné práva P. L. podľa čl. 5 ods. 1 písm. a), čl. 6 ods. 1, čl. 6 ods. 2, čl. 6 ods. 3 písm. b), čl. 6 ods. 3 písm. c) a čl. 6 ods. 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Tdov 14/2008 z 2. marca 2009 porušené boli.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 1 Tdov 14/2008 z 2. marca 2009 a vec mu vracia na ďalšie konanie. Ústavný súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť P. L. trovy konania na účet jeho právneho zástupcu JUDr. M. T., do dvoch mesiacov od právoplatnosti.“

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. IV. ÚS 305/09-43 z 29. októbra 2009 ju prijal na ďalšie konanie.

Po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   ústavný   súd   vyzval   právneho   zástupcu sťažovateľa a predsedu najvyššieho súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedu najvyššieho súdu ústavný súd zároveň vyzval, aby sa vyjadril k sťažnosti. Právny zástupca sťažovateľa a predseda najvyššieho súdu ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Vzhľadom   na   oznámenia   právneho   zástupcu   sťažovateľa   a   predsedu   najvyššieho súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Predseda najvyššieho súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti č. k. KP 8/2009-102 z 25. novembra   2009   najmä   uviedol,   že „Vzhľadom   na   to,   že   obsahom   dovolania obvineného   boli   výhradne   skutkové   okolnosti,   vrátane   hodnotenia   vykonaných   dôkazov súdom prvého a druhého stupňa, musel dovolací súd konštatovať, že vo veci neboli splnené podmienky dovolania, a preto bez preskúmania veci dovolanie obvineného podľa § 382 písm. c) Tr. por. odmietol.“. Predseda najvyššieho súdu vo svojom vyjadrení poukázal aj na skutočnosť, že súdy oboch stupňov porušili zákon v prospech sťažovateľa, a k námietke sťažovateľa o neakceptovaní ním uvedených dovolacích dôvodov uviedol, že „ak obvinený môže podať v zmysle § 373 ods. 1 Tr. por. dovolanie iba prostredníctvom obhajcu, nie je možné zákonné dôvody takto podaného dovolania meniť ani rozširovať na základe návrhu na podanie dovolania obvineným. Takéto podklady, prípadne návrhy na podanie dovolania môžu slúžiť obhajcovi iba ako podklad na podanie samotného dovolania, preto ani obhajca v   dovolaní   nemôže   na   takéto   podklady   odkazovať.   V   tomto   zmysle   bol   prijatý trestnoprávnym kolégiom judikát, ktorý ešte nebol publikovaný (porovnaj Tpj 46/2008-8).“.

Právny zástupca sťažovateľa v podaní doručenom ústavnému súdu 8. decembra 2009 zaujal stanovisko k vyjadreniu predsedu najvyššieho súdu z 25. novembra 2009, v ktorom namieta,   že   tvrdenie   predsedu   najvyššieho   súdu,   podľa   ktorého   obsahom   dovolania sťažovateľa boli výhradne skutkové okolnosti, je zavádzajúce, a (opätovne) zdôrazňuje, že najvyšší súd sa vôbec nezaoberal „doplneniami dovolania“ sťažovateľa z 18. novembra 2008, 17. januára 2009 a z 18. januára 2009, v ktorých sťažovateľ „musel s poukazom na nesprávne   právne   posúdenie   súdov   nižšieho   stupňa   poukázať   aj   na   dôkazy   vykonané v konaní   ako aj zákonnosť vykonania týchto   dôkazov.   Takýmto   spôsobom preukázal   na dôvodnosť dovolania v zmysle § 371 ods. 1 písm. d) a g) Trestného poriadku“, pričom z uvedených podaní vyplýva, že „dôvodom na podanie dovolania bol aj dovolací dôvod v zmysle § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku“.

II.

Po prijatí sťažnosti   na ďalšie konanie boli ústavnému súdu   ešte doručené ďalšie podania sťažovateľa z 31. októbra 2009 (doručené 3. novembra 2009), 9. januára 2010 (doručené 14. januára 2010) a z 15. januára 2010 (doručené 21. januára 2010), ako aj podanie jeho právneho zástupcu zo 14. januára 2010 (doručené 14. januára 2010).

V podaní z 31. októbra 2009 sťažovateľ odvolávajúc sa na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Zvolský a Zvolská proti Českej republike poukazuje na to, že «Podaním dovolania som konal len to, čo mi „prikázal“ ústavný súd. Takže tento postup (podanie dovolania) ma preto nemôže poškodiť napr. tým, že by teraz ústavný súd tvrdil, že nemôže prejednať všetky, resp. určité námietky porušenia mojich práv, lebo tieto som mal namietať   hneď   po   právoplatnosti   odsúdenia...». V   súvislosti   s   citovaným   sťažovateľ navrhuje rozšíriť petit o bod, v ktorom ústavný súd vysloví, že „Základné práva P. L. podľa čl. 5 ods. 1 písm. a), čl. 6 ods. 1, čl. 6 ods. 2, čl. 6 ods. 3 písm. b), c) a d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd porušené boli (a to v súvislosti s trestným konaním vedeným voči navrhovateľovi a jeho odsúdením)“.

Sťažovateľ v označenom podaní poukazuje opakovane na to, že k porušeniu jeho práv dochádzalo v priebehu celého trestného konania a nielen v dovolacom konaní, ako aj na to, že dovolaním napadol tak rozsudok krajského súdu sp. zn. 1 T 2/2005 z 10. októbra 2005, ako aj rozsudok krajského súdu sp. zn. 1 T 1/2005 zo 17. januára 2007, pričom najvyšší súd sa v rámci dovolacieho konania zaoberal len rozsudkom krajského súdu sp. zn. 1 T 1/2005 zo 17. januára 2007.

V podaní z 9. januára 2010 označenom ako „Doplnenie návrhu, a iné“ sťažovateľ najmä zdôrazňuje,   že sťažnosťou   namieta   porušenie   svojich   práv „v   súvislosti   s celým súdnym trestným konaním, ako celku...“, pričom s poukazom na skutočnosť, že „... ústavný súd ešte nevydal vo veci konečné rozhodnutie a ani žiadne ustanovenie zákona o ústavnom súde nezakazuje doplniť návrh – najmä ak sa účastník konania dozvedel medzičasom nové fakty dôležité pre dosiahnutie úspešnosti konania“, navrhuje doplniť pôvodne navrhovaný petit o nový bod v tomto znení:

„Základné práva P. L. zaručované v čl. 5 ods. 1 písm. a), čl. 6 ods. 1, čl. 6 ods. 2 a čl. 6 ods. 3 písm. b), c), d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v trestnom konaní a v súdnom trestnom konaní vedenom proti P. L. naposledy na Najvyššom súde SR v k. č. 1 TdoV 14/2008 porušené boli.“

V podaní z 15. januára 2010 sťažovateľ opätovne zdôrazňuje, že „moja sťažnosť smeruje voči celému trestnému konaniu, ako celku. Dovolacie konanie a tým aj uznesenie dovolacieho súdu, sú v sťažnosti namietnuté iba v tom smere, že ide o posledný opravný prostriedok v poradí... tým, že ústavná sťažnosť (návrh) smeruje najmä voči rozhodnutiu dovolacieho súdu, neznamená, že nenapádam sťažnosťou aj konanie ako celok, čo je zrejmé už z porušenia tých práv, ktoré v návrhu namietam, ako napr. in dubio pro reo, a pod.“. Pre prípad, ak by ústavný súd „dospel k záveru, že petit návrhu sformulovaný ustanoveným advokátom, bráni rozhodnúť o všetkých porušeniach mojich práv“, sťažovateľ navrhuje, aby o jeho sťažnosti nálezom rozhodol takto:

„1. Základné práva P. L. zaručované v čl. 5 ods. 1 písm. a), čl. 6 ods. 1, ods. 2 a ods. 3 písm. b), c), d) Dohovoru konaním a rozhodnutiami súdov v trestnom konaní vedenom na KS – Nitra zn. 1 T 1/05 (a 1 T 2/05), Najvyššom súde v k. č. 1 To 12/2007 a 1 TdoV 14/2008 porušené boli.

2. Ústavný súd zrušuje citované rozhodnutia súdov, a prikazuje súdom konať nanovo.

3.   Ústavný   súd   nariaďuje   Najvyššiemu   súdu   prepustiť   navrhovateľa   na   slobodu v zmysle čl. 5 ods. 4 Dohovoru.“

V podaní právneho zástupcu sťažovateľa zo 14. januára 2010 označenom ako „Vec: Upresnenie petitu sťažnosti“ je uvedené:

„Vo veci sťažnosti sťažovateľa P. L., ako ustanovený právny zástupca sťažovateľa na základe pokynu sťažovateľa upresňujem požadovaný petit sťažnosti tak, že žiadam vydať tento nález:

Základné práva P. L. podľa čl. 5 ods. 1 písm. a), čl. 6 ods. 1, čl. 6 ods. 2, čl. 6 ods. 3 písm. b), čl. 6 ods. 3 písm. c) a čl. 6 ods. 3 písm. d) Dohovoru ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Tdov 14/2008 z 2. marca 2009 ako aj odvolacími uzneseniami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 To 12/2007 zo 7. novembra 2007 a sp. zn. 1 to 110/2005 z 8. februára 2006 ako aj rozsudkami Krajského súdu v Nitre sp. zn. 1 T 1/2005 zo 17. januára 2007 a 1 T 2/2005 z 10. októbra 2005 porušené boli.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 1 Tdov 14/2008 z 2. marca 2009, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 To 12/2007 zo 7. novembra 2007, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 to 110/2005 z 8. februára 2006 ako aj rozsudky Krajského súdu v Nitre sp. zn. 1 T 1/2005 zo 17. januára 2007 a 1 T 2/2005 z 10. októbra 2005 a vec vracia Krajskému súdu na ďalšie konanie.

Ústavný súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť P. L. trovy konania na účet jeho právneho zástupcu JUDr. M. T. ml., do dvoch mesiacov od právoplatnosti.“

Z obsahu podaní sťažovateľa z 31. októbra 2009, 9. januára 2010 a z 15. januára 2010, ako aj podania jeho právneho zástupcu zo 14. januára 2010 vyplýva, že ich podstatou je návrh na zmenu, resp. rozšírenie petitu sťažnosti.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na § 25 ods. 3 zákona o ústavnom súde, z ktorého vyplýva, že ak ústavný súd sťažnosť neodloží alebo neodmietne, prijme ju pri predbežnom   prerokovaní   na   ďalšie   konanie   „v   rozsahu,   ktorý   sa   vymedzí   vo   výroku uznesenia   o   prijatí   návrhu“.   Uvedené   ustanovenie   zákona   o   ústavnom   súde   vylučuje možnosť sťažovateľov, ako aj ich právnych zástupcov meniť, či rozširovať, resp. dopĺňať v období po prijatí sťažnosti návrh na začatie konania (sťažnosť), ktorý je koncentrovane vyjadrený v petite, na čo ústavný súd konštantne poukazuje vo svojej ustálenej judikatúre (pozri napr. m. m. I. ÚS 36/02, I. ÚS 109/02, III. ÚS 196/08, III. ÚS 225/08). Tento záver vyplýva zo skutočnosti, že konanie pred ústavným súdom je na rozdiel od konania pred všeobecnými súdmi   upraveného   v   trestných   veciach   Trestným   poriadkom   konštruované v dvoch na seba nadväzujúcich etapách (fázach), ktoré možno „pracovne“ označiť ako etapa predbežného prerokovania návrhu a etapa rozhodovania o návrhu vo veci samej. V prvej etape upravenej najmä v § 25 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje   a   rozhodne   buď o   jeho   odmietnutí,   alebo o   jeho prijatí   na   ďalšie konanie, pričom zároveň rozhodne aj o rozsahu, v akom ho prijme na ďalšie konanie. Po prijatí návrhu na ďalšie konanie ústavný súd rozhoduje o ňom vo veci samej (meritórne), a to v rozsahu, v akom bol prijatý na ďalšie konanie.

V   danom   prípade   ústavný   súd   prijal   sťažnosť   sťažovateľa   na   ďalšie   konanie uznesením č. k. IV. ÚS 305/09-43 z 29. októbra 2009, z ktorého možno vyvodiť aj jeho rozsah vymedzený navrhovaným petitom (pozri už uvedené). Keďže podania sťažovateľa z 31. októbra 2009, 9. januára 2010 a z 15. januára 2010, ako aj podanie jeho právneho zástupcu   zo   14.   januára   2010,   ktorými   sa   sťažovateľ   domáhal   rozšírenia   petitu,   boli ústavnému súdu doručené po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (po 29. októbri 2009), ústavný súd sa už nimi nemohol zaoberať, a preto o sťažnosti sťažovateľa rozhodoval len v rozsahu, v akom sťažnosť prijal na ďalšie konanie, t. j. v rozsahu namietaného porušenia práv sťažovateľa podľa čl. 5 ods. 1 písm. a), čl. 6 ods. 1, čl. 6 ods. 2, čl. 6 ods. 3 písm. b), čl. 6 ods. 3 písm. c) a čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru uznesením najvyššieho súdu (ako dovolacieho súdu) sp. zn. 1 TdoV 14/2008 z 2. marca 2009.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   čl.   5   ods.   1   písm.   a)   dohovoru   každý   má   právo   na   slobodu   a   osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom:

a) zákonné uväznenie po odsúdení príslušným súdom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu v záujme   mravnosti,   verejného   poriadku   alebo   národnej   bezpečnosti   v   demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov   alebo,   v   rozsahu   považovanom   súdom   za   úplne   nevyhnutný,   pokiaľ   by, vzhľadom   na   osobitné   okolnosti,   verejnosť   konania   mohla   byť   na   ujmu   záujmom spoločnosti.

Podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, sa považuje za nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.

Podľa čl. 6 ods. 3 písm. b), c) a d) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má tieto minimálne práva:

b) mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby;

c) obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu, alebo pokiaľ nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne, ak to záujmy spravodlivosti vyžadujú;

d)   vyslúchať   alebo   dať   vyslúchať   svedkov   proti   sebe   a   dosiahnuť   predvolanie a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov proti sebe.Článok   6   dohovoru   sám   osebe   nevyžaduje   dvoj   alebo   viacstupňové   súdnictvo a nezaručuje   ani   právo   na   odvolanie,   či   na   iný   opravný   prostriedok.   Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva ale vyplýva, že ak štát zriadil takéto inštancie a jeho právny poriadok odvolanie či iný opravný prostriedok pripúšťa, tak je štát povinný dbať na to,   aby   stranám   boli   pred   nimi   poskytnuté   základné   záruky   čl.   6   dohovoru   (Delcourt c. Belgicku zo 17. januára 1970, Sutter c. Švajčiarsko z 22. februára 1984).

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   ochrany   ústavnosti   (čl.   124   ústavy)   nemôže zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia zákonov,   a   že   jeho   úloha   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 1/03, I. ÚS 226/03).

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru spočíva v oprávnení každého domáhať   sa   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu   každého   zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré označený článok ústavy, resp. dohovoru vykonávajú. Táto povinnosť všeobecných súdov vzhľadom na ich postavenie ako primárnych   ochrancov   ústavnosti   a   vzhľadom   na   povinnosť   Slovenskej   republiky rešpektovať   medzinárodne   záväzky   vyplývajúce   z   medzinárodných   zmlúv   o   ochrane ľudských práv a základných slobôd (pozri napr. III. ÚS 79/02) zahŕňa zároveň požiadavku rešpektovania   procesných   garancií   spravodlivého   súdneho   konania   tak,   ako   vyplývajú z čl. 6 dohovoru, ako aj príslušnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva.

Ústavný súd vo svojej judikatúre už zdôraznil, že rozhodnutiu všeobecného súdu vo veci samej musí predchádzať taký jeho postup, ktorý zodpovedá garanciám spravodlivého súdneho   konania   v zmysle   príslušných   ustanovení   ústavy   a   príslušnej   medzinárodnej zmluvy   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách   (v   kontexte   danej   veci   v   súlade s dohovorom), a to najmä garanciám obsiahnutým v práve na spravodlivý proces, v princípe rovností zbraní a v práve na kontradiktórne konanie (mutatis mutandis I. ÚS 230/03).

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia svojich práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. a) a podľa   čl.   6   ods.   1,   2   a   3   písm.   b),   c)   a   d)   dohovoru   postupom   najvyššieho   súdu v dovolacom konaní vedenom pod sp. zn. 1 TdoV 14/2008 a jeho uznesením z 2. marca 2009, a to najmä z dôvodov, že

a)   najvyšší   súd   sa   odmietol   zaoberať   jeho   dovolacími   námietkami   uvedenými v podaniach z 18. novembra 2008, zo 17. januára 2009 a z 18. januára 2009, keďže tieto neboli podľa jeho názoru podané podľa požiadaviek vyplývajúcich z § 373 ods. 1 Trestného poriadku   (prostredníctvom   obhajcu),   a preto   sa   zaoberal   len   dovolaním   spísaným a podaným samotným obhajcom z 11. novembra 2008,

b) najvyšší súd sa v dovolacom konaní zaoberal len námietkami proti uzneseniu najvyššieho   súdu   sp.   zn.   1   To   12/2007   zo   7.   novembra   2007   v spojení   s   rozsudkom krajského   súdu   sp.   zn.   1   T   1/2005   zo   17.   januára   2007   (rozhodnutia   súvisiace   s jeho odsúdením za „vraždy“), hoci jeho dovolanie malo smerovať aj proti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 1 To 110/2005 z 8. februára 2006 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 1 T 2/2005 z 10. októbra 2005 (rozhodnutia súvisiace s jeho odsúdením za „lúpeže“).

Z   argumentácie   sťažovateľa   a   najvyššieho   súdu   uvedenej   v   časti   I   tohto   nálezu vyplýva, že sťažovateľ a najvyšší súd majú odlišný právny názor na výklad ustanovenia § 373 ods. 1 Trestného poriadku.

Podľa § 373 ods. 1 Trestného poriadku obvinený alebo osoby uvedené v § 369 ods. 5 môžu podať dovolanie len prostredníctvom obhajcu.

Na ustanovenie § 373 ods. 1 Trestného poriadku organicky nadväzuje ustanovenie § 373 ods. 2 Trestného poriadku, podľa ktorého obvinený musí byť v konaní o dovolaní zastúpený obhajcom.

Podľa názoru najvyššieho súdu treba ustanovenie § 373 ods. 1 Trestného poriadku vykladať tak, že najvyšší súd je povinný prejednať len dovolanie spísané obhajcom (a teda je   viazaný   len   dôvodmi   dovolania   uvedenými   obhajcom).   Podľa   najvyššieho   súdu „doplnenia   dovolania“   spísané   samotným   odsúdeným   môžu   slúžiť   obhajcovi   iba   ako podklad na podanie samotného dovolania, a preto ani obhajca v dovolaní nemôže na takéto podklady   odkazovať.   Podľa   vyjadrenia   predsedu   najvyššieho   súdu   k sťažnosti z 25. novembra   2008   takémuto   záveru   zodpovedá   aj   právny   názor   vyslovený   v dosiaľ nepublikovanom judikáte trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu č. Tpj 46/2008-8, ktorý si   ústavný   súd   na   účely   tohto   konania   zabezpečil.   V   bode   III   označeného   judikátu   sa uvádza:

„Vzhľadom na to, že obvinený môže podať dovolanie v zmysle § 373 ods. 1 Tr. por. iba prostredníctvom obhajcu, nie je možné zákonné dôvody takto podaného dovolania meniť ani   rozširovať   na   základe   návrhu   na   podanie   dovolania   obvineným.   Takéto   podklady, prípadne návrhy na podanie dovolania môžu slúžiť obhajcovi iba ako podklad na podanie samotného   dovolania,   preto   ani   obhajca   v dovolaní,   nemôže   na   takéto   podklady odkazovať.“

Sťažovateľ naopak zastáva názor, že je povinnosťou najvyššieho súdu prerokovať aj doplnenie dovolania, prípadne rozšírenie dôvodov dovolania spísané samotným obvineným, a to prinajmenšom vtedy, ak je toto „doplnenie dovolania“ predložené najvyššiemu súdu samotným   obhajcom   obvineného,   ako   to   bolo   aj   v   prípade   podania   sťažovateľa z 18. novembra 2008. Navyše sa sťažovateľ na rozdiel od najvyššieho súdu domnieva, že tento   mal   povinnosť   zaoberať   sa   aj   „úpravami   dovolania“   zo   17.   januára   2009 a z 18. januára   2009   aj   napriek   tomu,   že   neboli   najvyššiemu   súdu   predložené prostredníctvom obhajcu, ale priamo sťažovateľom. V opačnom prípade by odsúdený podľa názoru   sťažovateľa   bol   pozbavený   práva   samostatne   vystupovať   v   dovolacom   konaní, produkovať podania, návrhy, prípadne prednesy (za predpokladu, že sa vo veci uskutoční pojednávanie).

Vychádzajúc z uvedeného   bolo   kľúčovou   úlohou   ústavného   súdu   v tomto   konaní posúdiť,   či   bol   výklad   (a následná   aplikácia)   §   373   ods.   1   Trestného   poriadku,   ktorý v sťažovateľom   namietanom   uznesení   uplatnil   najvyšší   súd,   z ústavného   hľadiska akceptovateľný   a   udržateľný.   Ústavný   súd   pritom   vychádzal   zo   svojej   konštantnej judikatúry, podľa ktorej základnému právu na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právu na spravodlivé súdne konanie môže zodpovedať len ústavne konformný výklad a tiež ústavne súladná aplikácia príslušných právnych noriem (m. m. I. ÚS 24/00 alebo IV. ÚS 77/02). V tejto súvislosti považoval ústavný súd za potrebné poukázať tiež na svoj ustálený právny názor, podľa ktorého zo zásady ústavne konformného výkladu vyplýva aj požiadavka, aby v prípadoch, ak pri uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú do úvahy rôzne výklady súvisiacich právnych noriem, bol uprednostnený ten, ktorý zabezpečí plnohodnotnú,   resp.   plnohodnotnejšiu   realizáciu   ústavou   garantovaných   práv   fyzických alebo právnických osôb. Všetky orgány verejnej moci sú preto povinné v pochybnostiach vykladať právne normy v prospech realizácie ústavou (a tiež medzinárodnými zmluvami) garantovaných   základných   práv   a slobôd   (II.   ÚS   148/06,   m.   m.   tiež   IV.   ÚS   96/07, IV. ÚS 95/08).

Ústavný súd posudzoval samostatne ústavnú akceptovateľnosť výkladu a aplikácie § 373 ods. 1 Trestného poriadku uplatnenú najvyšším súdom v namietanom uznesení vo vzťahu   k podaniu   sťažovateľa   z 18.   novembra   2008   označenému   ako „Doplnenie/upresnenie   dovolania,   a iné“ a vo   vzťahu   k podaniam   sťažovateľa   zo 17. januára 2009 a z 18. januára 2009 označeným ako „úpravy dovolania“.

1.   K ústavnej   akceptovateľnosti   výkladu   a aplikácie   §   373   ods.   1   Trestného poriadku vo vzťahu k podaniu sťažovateľa z 18. novembra 2008

Vo   vzťahu   k podaniu   sťažovateľa   z 18.   novembra   2008   označenému   ako „Doplnenie/upresnenie   dovolania,   a iné“ považoval   ústavný   súd   za   podstatné   svoje zistenie,   že   toto   podanie   spísané   samotným   sťažovateľom   bolo   najvyššiemu   súdu predložené   prostredníctvom   krajského   súdu   priamo   jeho   obhajcom   JUDr.   M.   R. v dovolacom   konaní,   čo   potvrdzujú   písomnosti   predložené   sťažovateľom   k sťažnosti, konkrétne list obhajcu z 11. novembra 2008 adresovaný sťažovateľovi a list obhajcu zo 4. decembra 2008 adresovaný krajskému súdu.

V liste   z 11.   novembra   2008   adresovanom   sťažovateľovi   obhajca   okrem   iného uviedol: „V prílohe Vám zasielam dovolanie, ktoré som dnešného dňa podal na Krajskom súde v Nitre ako súde príslušnom a obraciam sa na Vás so zdvorilou žiadosťou, aby ste k predmetnému   dovolaniu   prostredníctvom   ustanoveného   obhajcu   Vy   osobne   podrobne písomne   odôvodnili   mnou   v kontúrach   naznačené   dôvody   dovolania.“ Potom,   ako sťažovateľ   doručil   obhajcovi   svoje   podanie   z 18.   novembra   2008,   ho   obhajca   predložil krajskému   súdu   a   v sprievodnom   liste   zo   4.   decembra   2008   (tento   list   je   aj   súčasťou súdneho spisu – pozri č. l. 4688, pozn.) výslovne uviedol: „Na základe výslovnej žiadosti môjho mandanta po nahliadnutí Vám v prílohe zasielam podrobné odôvodnenie dôvodov dovolania ním samotným a prosím, aby boli pripojené k trestnému spisu.“ Z citovaného textu zjavne vyplýva, že obhajca sa s podaním sťažovateľa z 18. novembra 2008 oboznámil („...   po   nahliadnutí“) a toto   si   (hodnotiac   ho   ako „...   podrobné   odôvodnenie   dôvodov dovolania“) osvojil, a preto „poprosil“, aby bolo „... pripojené k trestnému spisu“. Navyše, ak by takýto záver v danom prípade najvyšší súd považoval za sporný, mohol a mal podľa názoru ústavného súdu prípadné pochybnosti odstrániť svojimi procesnými úkonmi a až na tomto základe vo veci rozhodnúť.

Za   týchto   okolností   bolo   podľa   názoru   ústavného   súdu potrebné „Doplnenie/upresnenie   dovolania,   a iné“ z 18.   novembra   2008   spísané   sťažovateľom a predložené dovolaciemu súdu priamo prostredníctvom obhajcu považovať za doplnenie dovolania, ktoré bolo   podané v súlade s dikciou   § 373 ods.   1 Trestného poriadku,   t.   j. podané „prostredníctvom obhajcu“, a preto bolo povinnosťou najvyššieho súdu riadne sa vysporiadať v dovolacom konaní aj s obsahom tohto podania.

Výklad   §   373   ods.   1   Trestného   poriadku   vo   vzťahu   k podaniu   spísanému sťažovateľom   výslovne   označenému   ako „Doplnenie/upresnenie   dovolania,   a iné“ a predloženému dovolaciemu súdu v zákonnej lehote priamo obhajcom sťažovateľa, ktorý v danom prípade uplatnil najvyšší súd, považuje ústavný súd za neprimerane formalistický a neopodstatnene reštriktívny. V konkrétnych okolnostiach prípadu, z ktorých vyplýva, že obhajca   sa s   doplnením   dovolania   spísaným   samotným   sťažovateľom   riadne   oboznámil a s jeho obsahom stotožnil, nemožno totiž akceptovať, aby sa najvyšší súd ako dovolací súd v namietanom rozhodnutí s jeho obsahom zákonom požadovaným spôsobom nevysporiadal len s formálnym poukazom na to, že išlo o podanie, ktoré nebolo spísané priamo obhajcom.

Základné práva a slobody treba vykladať a uplatňovať tak, aby bola zachovaná ich podstata a zmysel. Preto aj výklad a následná aplikácia § 373 ods. 1 Trestného poriadku musí v celom rozsahu rešpektovať právo sťažovateľa ako strany dovolacieho konania na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   a rešpektovať   jeho   podstatu a zmysel, t. j. tak, aby jeho prostredníctvom bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených   záujmov   dovolateľa.   V tejto   súvislosti   je   podstatné   a určujúce   to,   že v dovolacom konaní sa rozhoduje predovšetkým o právach a povinnostiach dovolateľa ako strany   dovolacieho   konania,   pričom   dovolateľ   je   oprávnený   nielen   iniciovať   dovolacie konanie, ale Trestný poriadok mu garantuje aj ďalšie procesné práva, ktoré mu nemožno odňať formalistickým a reštriktívnym výkladom niektorého ustanovenia Trestného poriadku (v danom prípade § 373 ods. 1).

Základným   a primárnym   zmyslom   a účelom   inštitútu   obligatórneho   zastúpenia dovolateľa   advokátom   (obhajcom)   v   dovolacom   konaní   je   poskytnúť   dovolateľovi kvalifikovanú právnu pomoc v záujme efektívnej a účinnej ochrany jeho práv v súvislosti s jeho oprávnením podať dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok, a to aj a najmä vzhľadom na skutočnosť, že predmetom dovolacieho konania sú spravidla obzvlášť závažné a zložité   odborné   právne   otázky,   ktorých   kvalifikované   odborné   zvládnutie   osoba   bez právnického   vzdelania   nemusí   a spravidla   ani   nevie   dostatočne   zvládnuť   sama,   pričom hrozí,   že   v dôsledku   toho   by   mohla   byť   ukrátená   na   svojich   právach.   Zároveň   právna konštrukcia obligatórneho právneho zastúpenia dovolateľa v dovolacom konaní vychádza zo skutočnosti,   že jediným (všeobecným) súdom   oprávneným rozhodovať o dovolaní je najvyšší súd. Na to, aby najvyšší súd mohol dovolacie konanie uskutočniť a o dovolaní rozhodnúť   v   primeranej   dobe,   treba   eliminovať   nekvalifikované   dovolania,   ktoré   by neprimeraným   spôsobom   zaťažovali   dovolací   súd.   Možno   teda   ustáliť,   že   zmyslom a účelom   obligatórneho   zastúpenia   advokátom   –   obhajcom   v   dovolacom   konaní   je poskytnutie kvalifikovanej právnej pomoci a ochrany práv dovolateľa v organickom spojení s vytvorením podmienok na poskytnutie tejto pomoci v primeranej dobe zodpovedajúcej požiadavkám   vyplývajúcim   z   čl.   6   ods. 1   dohovoru.   Inštitút   obligatórneho   zastúpenia dovolateľa nemožno ale vykladať tak, že by zbavoval dovolateľa ako strany dovolacieho konania predkladať argumenty vo svoj prospech aj nad rámec dovolania spísaného priamo jeho obhajcom.

V súvislosti s podaním sťažovateľa z 18. novembra 2008 považoval ústavný súd za potrebné   poukázať   aj   na   ďalšiu   skutočnosť   vyplývajúcu   z odôvodnenia   namietaného uznesenia najvyššieho súdu,   podľa   ktorej   najvyšší   súd   vzhľadom   na svoj   právny názor na interpretáciu   §   373   ods.   1   Trestného   poriadku   síce   na jednej   strane nepovažoval   za potrebné   zaoberať   sa   argumentáciou   sťažovateľa   uvedenou   v jeho   podaniach   (vrátane podania z 18. novembra 2008 označeného ako „Doplnenie/upresnenie dovolania, a iné“), ale zároveň na druhej strane formuloval vo vzťahu k podaniam sťažovateľa doručeným mu v priebehu dovolacieho konania záver, že „všetky argumenty, ktoré v nich obvinený (t. j. sťažovateľ,   pozn.) uvádzal,   obhajca   v   koncentrovanej   podobe   v odôvodnení   dovolania uviedol“. Odhliadnuc   od   protirečivosti   tohto   záveru   najvyššieho   súdu   totiž   možno z dokumentácie   obsiahnutej   v spise   konštatovať,   že   citované   tvrdenie   najvyššieho   súdu v sťažnosťou   napadnutom   dovolacom   uznesení   o   totožnosti   argumentov   uvedených v podaniach   sťažovateľa   (vrátane   najpodstatnejšieho   a   najobsiahlejšieho   podania z 18. novembra 2008) a argumentov uvedených v dovolaní obhajcu z 11. novembra 2008 nezodpovedá skutočnosti.

Zo zistení ústavného súdu totiž vyplýva, že v označených písomnostiach sú jednak odlišne   vymedzené   dovolacie   dôvody   a zároveň   je   vo   vzťahu   k dovolacím   dôvodom uvedeným   tak   v dovolaní   obhajcu   z 11.   novembra   2008,   ako   aj   v podaniach   spísaných sťažovateľom   uplatnená   rozdielna   argumentácia,   resp.   sťažovateľ   vo   svojich   podaniach dopĺňa a rozširuje argumentáciu obhajcu.

Obhajca sťažovateľa v dovolaní z 11. novembra 2008 uviedol len dovolacie dôvody podľa § 371 ods. 1 písm. g) a i) Trestného poriadku a bez označenia zákonného ustanovenia aj dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Sťažovateľ v podaní z 18.   novembra   2008   označenom   ako „Doplnenie/upresnenie   dovolania,   a iné“ uviedol výslovne aj dovolacie dôvody podľa § 371 ods. 1 písm. a), c), e), g) a i) Trestného poriadku, ktoré z vecného hľadiska aj podrobne odôvodnil.

Pokiaľ   ide   o   dovolací   dôvod   podľa   §   371   ods.   1   písm.   c)   Trestného   poriadku, v obhajcom podanom dovolaní je k tomu dôvodu uvedené len to, že „Vytýkam súdu tiež skutočnosti, že mi bolo upreté právo na obhajobu v predmetnej trestnej veci, a to v smere oboznámenia sa s jednotlivými dôkazmi v spisovom materiáli, ktoré skutočnosti mi boli upreté a odmietnuté.“. Sťažovateľ namietal zásadné porušenie práva na obhajobu [dovolací dôvod   podľa   §   371   ods.   1   písm.   c)   Trestného   poriadku]   v podaní   označenom   ako „Doplnenie/upresnenie   dovolania,   a iné“ z 18. novembra   2008   podstatne   rozsiahlejšou argumentáciou (pozri čl. VIII tohto podania), keď konkrétne namietal:

a) nezabezpečenie   účinnej   právnej   pomoci,   keďže   ustanovený   obhajca   si   riadne neplnil svoju úlohu,

b) skutočnosť, že trestný spis mu bol po prvýkrát predložený na nahliadnutie až po roku od začatia konania, aj to len na krátky čas,

c) skutočnosť, že niektoré úkony v prípravnom konaní boli vykonané bez prítomnosti obhajcu,

d) že mu bol oneskorene ustanovený obhajca,

e) že neboli zabezpečené dôkazy v jeho prospech,

f) že vo veci nebolo vykonané riadne a účinné vyšetrovanie.

Z uvedeného   vyplýva,   že   v podaní   z   18.   novembra   2008   vo   vzťahu   k naplneniu dovolacieho   dôvodu   podľa   §   371   ods.   1   písm. c)   Trestného   poriadku   boli   námietky koncipované podstatne širšie ako v dovolaní z 11. novembra 2008.

K dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku, t. j. že rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom, najvyšší   súd   v odôvodnení   namietaného   uznesenia   uviedol,   že „podané   dovolanie   len formálne   odkazuje   na   príslušné   ustanovenie   upravujúce   dôvody   dovolania,   spočívajúce v tom, že rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom bez akejkoľvek vecnej argumentácie“. Citovaná časť odôvodnenia namietaného uznesenia   zjavne   zodpovedá   len   obsahu   dovolania   z   11.   novembra   2008   spísaného obhajcom,   keďže   „doplneniami,   resp.   úpravami   dovolania“   spísanými   sťažovateľom   sa najvyšší   súd   odmietol   zaoberať.   Pritom   v podaní   z   18.   novembra   2008   sťažovateľ konkretizoval,   ktoré   dôkazy   neboli   podľa   jeho   názoru   súdom   vykonané   zákonným spôsobom (nezákonne vykonané – opakované rekognície osôb a vecí, prečítané výpovede obžalovaných Ľ. A. a J. B. a svedkov Š., O. B., A. B. a A. S. z prípravného konania), a zároveň uviedol dôvody, pre ktoré ich považuje za nezákonné (s. 3 až s. 8 podania z 18. novembra 2008).

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že neprimerane formalistická a v konkrétnych okolnostiach prípadu neopodstatnene reštriktívna interpretácia § 373 ods. 1 Trestného   poriadku   uplatnená   najvyšším   súdom   vo   vzťahu   k podaniu   sťažovateľa z 18. novembra   2008   označenému   ako „Doplnenie/upresnenie   dovolania,   a iné“ nie   je vzhľadom na požiadavky, ktoré garantuje právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, z ústavného hľadiska akceptovateľná.

2.   K ústavnej   akceptovateľnosti   výkladu   a aplikácie   §   373   ods.   1   Trestného poriadku vo vzťahu k podaniam sťažovateľa zo 17. januára 2009 a z 18. januára 2009

Ústavný   súd   považoval   za   potrebné   vysloviť   svoj   právny   názor   aj   k podaniam sťažovateľa zo 17. januára 2009 a z 18. januára 2009 označeným ako „úpravy dovolania“, ktoré boli rovnako ako podanie z 18. novembra 2008 spísané samotným sťažovateľom, ale na rozdiel od neho boli tieto podania sťažovateľom aj priamo predložené prostredníctvom krajského   súdu   najvyššiemu   súdu   (skutočnosť,   že   tieto   dokumenty   boli   predložené najvyššiemu   súdu,   možno   vyvodiť   z prípisu   krajského   súdu   sp.   zn.   Spr.   3310/09 z 20. februára 2009, prostredníctvom ktorého predseda tohto súdu sťažovateľa informoval o tom,   že   ich   zaslal   najvyššiemu   súdu,   pozn.).   Z uvedeného   možno   usudzovať,   že   ide o podania,   o ktorých   sťažovateľ svojho   obhajcu neinformoval (neoboznámil ho   s nimi), a preto nemožno ani tvrdiť, že ide o podania, ktorých obsah si obhajca osvojil, resp. sa s ich obsahom stotožnil.

Za týchto okolností nemožno podania sťažovateľa zo 17. januára 2009 a z 18. januára 2009 považovať za podania (doplnenia dovolania) podané prostredníctvom obhajcu, t. j. podľa § 373 ods. 1 Trestného poriadku. Napriek tomu bolo podľa názoru ústavného súdu povinnosťou najvyššieho súdu v konkrétnych okolnostiach prípadu minimálne prihliadnuť na obsah týchto podaní a až na tomto základe vo veci sťažovateľa rozhodnúť.

V prospech tohto záveru možno argumentovať podstatou a účelom, ktorý sleduje vo svojej komplexnosti právna úprava dovolacieho konania v Trestnom poriadku. Zo spojenia ustanovení § 382 až § 384 Trestného poriadku vyplýva, že ak dovolací súd neodmietne dovolanie z dôvodov uvedených v § 382, určí termín verejného zasadnutia (§ 383) a na verejnom   zasadnutí   preskúma   zákonnosť   a odôvodnenosť   výrokov   napadnutého rozhodnutia, proti ktorému dovolateľ podal dovolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré predchádzalo rozhodnutiu so zameraním na dôvody dovolania podľa § 371 a § 374, ktoré sú uvedené v dovolaní (§ 384 ods. 1). Na verejnom zasadnutí má nielen obhajca dovolateľa,   ale   aj   dovolateľ   právo   byť   osobne   prítomný   a osobne   sa   k   veci   vyjadriť [procesné   práva   obvineného   ako   strany   dovolacieho   konania   v priebehu   verejného zasadnutia sú upravené vo štvrtej hlave tretej časti Trestného poriadku (§ 291 – § 300) označenej nadpisom „Verejné zasadnutie“]. Za týchto okolností nemožno pri materiálnom prístupe k ochrane základných práv dovolateľa (sťažovateľ) pripustiť, aby dovolateľ, aj keď povinne zastúpený v dovolacom konaní obhajcom, bol fakticky obmedzený v konaní pred súdom v tom zmysle, že dovolací súd by mohol prihliadnuť len na prednesy a podania urobené   obhajcom,   keďže   strana   v   trestnom   konaní   má   nepochybné   právo   na   vlastné prednesy voči konajúcemu súdu. Zároveň je nepochybné, že právo dovolateľa byť osobne prítomný na verejnom zasadnutí o dovolaní a osobne sa k veci vyjadriť by nemalo žiaden praktický konkrétny význam, keby platilo, že dovolací súd smie prihliadnuť iba na podania a prednesy obhajcu.

V konkrétnych okolnostiach prípadu považuje ústavný súd za osobitne významné, že najvyšší   súd   v   namietanom   uznesení   sám   konštatoval   zrejmé   nedostatky   dovolania koncipovaného   a podaného   obhajcom   sťažovateľa.   V   dovolaní   spísanom   a podanom obhajcom 11. novembra 2008 sa totiž namietala inter alia správnosť skutkových zistení nižších súdov, čo je v dovolacom konaní výslovne vylúčené [§ 371 ods. 1 písm. i) časť vety za bodkočiarkou Trestného poriadku]. Okrem toho sa namietalo aj nezákonné vykonanie niektorých   dôkazov,   a to   bez   akejkoľvek   vecnej   argumentácie   (resp.   bez   konkrétneho označenia týchto dôkazov, ako aj okolností, v ktorých mala nezákonnosť ich vykonania spočívať). Za tejto situácie si najvyšší súd iba z „doplňujúcich podaní“ sťažovateľa mohol utvoriť komplexný obraz o skutočnom obsahu a rozsahu dovolacích dôvodov, a preto podľa názoru   ústavného   súdu   bolo   jeho   povinnosťou   nielen   sa   riadne   zaoberať   a vysporiadať s obsahom   podania   sťažovateľa   z 18.   novembra   2008   doručeného   mu   priamo prostredníctvom obhajcu, ale prihliadnuť pri rozhodovaní aj na obsah podaní sťažovateľa zo 17. januára 2009 a z 18. januára 2009.

3.   K tvrdeniu   sťažovateľa,   že   ním   podané   dovolanie   smerovalo   aj   proti uzneseniu   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   1   To   110/2005   z 8.   februára   2006   v spojení s rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn.   1   T   2/2005   z   10.   októbra   2005   (rozhodnutia súvisiace s jeho odsúdením za „lúpeže“)

Sťažovateľ   v   sťažnosti   namieta   aj   skutočnosť,   že   najvyšší   súd   sa   zaoberal v dovolacom   konaní   len   s   námietkami   proti   uzneseniu   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 1 To 12/2007 zo 7. novembra 2007 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 1 T 1/2005 zo   17.   januára   2007   (rozhodnutia   súvisiace   s jeho   odsúdením   za   „vraždy“),   hoci   jeho dovolanie   smerovalo   aj   proti   uzneseniu   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   1   To   110/2005 z 8. februára 2006 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 1 T 2/2005 z 10. októbra 2005 (rozhodnutia súvisiace s jeho odsúdením za „lúpeže“).

Zo   spisovej   dokumentácie   predloženej   krajským   súdom   ústavný   súd   zistil,   že sťažovateľ požiadal krajský súd 26. mája 2008 o ustanovenie obhajcu pre účely podania dovolania v jeho trestnej veci vedenej krajským súdom pod sp. zn. 1 T 1/2005 (odsúdenie za „vraždy“)   a následne   žiadosťou   z 30.   júna 2008   požiadal   krajský   súd   aj o   ustanovenie obhajcu pre účely podania dovolania aj v jeho trestnej veci vedenej krajským súdom pod sp. zn. 1 T 2/2005 (odsúdenie za „lúpeže“). Opatrením krajského súdu sp. zn. 1 T 1/05 z 5. júna 2008 bol sťažovateľovi v jeho trestnej veci pre trestný čin vraždy podľa § 219 ods. 1 a 2 písm. a), b) a j) Trestného zákona a iné ustanovený za obhajcu JUDr. M. R. pre účely podania dovolania a zastupovania sťažovateľa v konaní o dovolaní. Ďalším opatrením krajského súdu sp. zn. 1 T 2/2005 zo 16. júla 2008 bol sťažovateľovi v jeho trestnej veci pre trestný čin lúpeže podľa § 234 ods. 1 a 2 písm. b) a c) Trestného zákona ustanovený za obhajcu JUDr. M. R. pre účely podania dovolania a zastupovania sťažovateľa v konaní o dovolaní.

Z obsahu dovolania z 11. novembra 2008 spísaného a podaného obhajcom vyplýva, že smeruje len proti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 1 To 12/2007 zo 7. novembra 2007 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 1 T 1/05 zo 17. januára 2007, hoci obhajca bol na   obhajobu   sťažovateľa   ustanovený   aj   v dovolacom   konaní   pre   trestný   čin   lúpeže. V záhlaví   podania   sťažovateľa   z   18.   novembra   2008   označeného   ako „Doplnenie/upresnenie   dovolania   a iné“ sú   ale   uvedené „čísla   konania:   1   T   1/05, 1 T 2/05“, ktorých   sa   toto   podanie   podľa   zámerov   sťažovateľa   zrejme   malo   týkať,   čo potvrdzuje aj jeho obsah, v rámci ktorého sťažovateľ opakovane poukazuje aj na rozsudok krajského súdu sp. zn. 1 T 2/2005 z 10. októbra 2005 (týkajúci sa odsúdenia za lúpeže) v spojení s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 To 110/2005 z 8. februára 2006.

Keďže   najvyšší   súd   považoval   na   účely   dovolacieho   konania   za   relevantné   len dovolanie z 11. novembra 2008 spísané a podané obhajcom sťažovateľa, tak sa ani nemohol zaoberať otázkou, či toto dovolanie smeruje aj proti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 1 To 110/2005 z 8. februára 2006 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 1 T 2/2005 z 10. októbra 2005, keďže tento záver si mohol prípadne osvojiť len z podania sťažovateľa z 18. novembra 2008.

Z už   uvedeného   záveru   ústavného   súdu,   podľa   ktorého   sa   najvyšší   súd   mal v namietanom   uznesení   vysporiadať   zákonom   ustaveným   postupom   aj   s podaním sťažovateľa z 18.   novembra   2008 podaného „prostredníctvom   obhajcu“, možno zároveň vyvodiť   aj   jeho   povinnosť   ujasniť   si   ešte   pred   rozhodnutím,   či   je   (bolo)   dovolaním napadnuté len uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 To 12/2007 zo 7. novembra 2007, ktorým   bolo   zamietnuté   odvolanie   sťažovateľa   proti   rozsudku   krajského   súdu   sp.   zn. 1 T 1/2005 zo 17. januára 2007, alebo aj uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 To 110/2005 z 8. februára 2006, ktorým bolo zamietnuté odvolanie sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 1 T 2/2005 z 10. októbra 2005 (keďže sa týmto uznesením sťažovateľ zaoberal práve a len vo svojom podaní z 18. novembra 2008). Skutočnosť, že najvyšší súd si túto povinnosť v priebehu dovolacieho konania nesplnil, zvyšuje intenzitu jeho zásahu do práva sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Nad rámec uvedeného záveru považoval ústavný súd za vhodné poukázať na svoje zistenie, podľa ktorého uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 TdoV 6/2006 z 19. marca 2007 bolo podľa § 382 písm. d) a § 373 ods. 1 Trestného poriadku a contrario odmietnuté dovolanie sťažovateľa smerujúce proti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 1 To 110/2005 z 8. februára 2006, ktorým bolo zamietnuté odvolanie sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu   sp.   zn.   1   T   2/2005   z   10.   októbra   2005.   Dovolanie   bolo   odmietnuté   bez   jeho meritórneho prejednania, keďže sťažovateľ v lehote určenej najvyšším súdom neodstránil všetky nedostatky podaného dovolania. Predmetné dovolacie uznesenie najvyššieho súdu bolo ústavnému súdu doručené prostredníctvom krajského súdu.

Ústavný   súd   sumarizujúc   svoje   predbežné   závery   konštatoval,   že   uplatnením neprimerane   formalistickej   a v konkrétnych   okolnostiach   prípadu   neopodstatnene reštriktívnej interpretácie § 373 ods. 1 Trestného poriadku uplatnenej najvyšším súdom vo veci sťažovateľa spočívajúcej v tom, že sa s podaním sťažovateľa z 18. novembra 2008 označeným ako „Doplnenie/upresnenie dovolania, a iné“ v namietanom uznesení riadne nevysporiadal a že primeraným spôsobom v ňom neprihliadol ani na obsah ďalších podaní sťažovateľa   zo   17. januára   2009   a z   18.   januára   2009   predložených   mu   v priebehu dovolacieho konania, došlo k neprípustnému zásahu do práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto nálezu.

Keďže uvedené pochybenia najvyššieho súdu   v dovolacom   konaní vedenom   pod sp. zn. 1 TdoV 14/2008 boli dostatočne závažné na to, aby ústavný súd vyslovil porušenie práva sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a zrušil sťažnosťou napadnuté uznesenie najvyššieho   súdu   (pozri   ďalej   uvedené),   nepovažoval   za   nutné   zaujať   meritórny   záver k ďalším námietkam sťažovateľa uvedeným v sťažnosti a jej doplneniach.

V časti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. a) a čl. 6 ods. 2 a 3 písm. b) a d) dohovoru, ústavný súd sťažnosti nevyhovel (bod 3 výroku tohto nálezu). Vychádzal pritom zo skutočnosti, že najvyšší súd v rámci dovolacieho konania dovolanie bez meritórneho preskúmania veci   podľa   § 382 písm.   c)   Trestného poriadku odmietol. Z toho vyplýva, že najvyšší súd ako dovolací súd v dovolacom konaní neskúmal, či   obmedzenie   osobnej   slobody   sťažovateľa   po   jeho odsúdení   je,   alebo nie je zákonné [sťažovateľom namietané porušenie čl. 5 ods. 1 písm. a) dohovoru garantujúceho právo na osobnú   slobodu   a bezpečnosť],   rovnako   najvyšší   súd   neskúmal   ani   zákonnosť   dôkazov vykonaných   v   priebehu   trestného   konania   a   ani   rešpektovanie   jeho   práva   na   obhajobu [garantovaného ustanoveniami čl. 6 ods. 3 písm. b), c) a d) dohovoru], ako ani dodržiavanie prezumpcie neviny (garantované sťažovateľom namietaným porušením ustanovenia čl. 6 ods. 2 dohovoru). V súvislosti s namietaným porušením prezumpcie neviny v zmysle čl. 6 ods.   2   dohovoru   ústavný   súd   navyše   poznamenáva,   že   z obsahu   sťažnosti   nevyplývajú žiadne skutočnosti svedčiace o porušení prezumpcie neviny v celom doterajšom priebehu trestného   konania   (napr.   vyjadrenie   niektorého   zo   súdov konajúcich   v trestnej   veci sťažovateľa   k   otázke   viny   ešte   pred   vyhlásením   meritórneho   rozhodnutia).   Na   základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že najvyšší súd nemohol namietaným uznesením zasiahnuť do týchto sťažovateľom označených práv, a preto nebolo možné sťažnosti v tejto časti vyhovieť.

IV.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, pričom môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Podľa   §   56   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   sťažnosti   vyhovie, v náleze vysloví, ktoré základné právo alebo sloboda a ktoré ustanovenie ústavy, ústavného zákona   alebo   medzinárodnej   zmluvy   sa   porušili,   a   akým   právoplatným   rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom sa základné právo alebo sloboda porušili.

Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom   súde ak sa   základné právo alebo sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.

Podľa   §   56   ods.   3   písm.   b)   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie, opatrenie   alebo   iný   zásah   zruší   a   vec   vráti   na   ďalšie   konanie,   ten,   kto   vo   veci   vydal rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.

Podľa   §   56   ods.   7   zákona o ústavnom   súde   ten,   kto   vo   veci   vydal   rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je viazaný rozhodnutím podľa odseku 3, ktoré je vykonateľné jeho doručením.

Keďže ústavný súd sťažnosti (sčasti) vyhovel, zrušil podľa čl. 127 ods. 2 ústavy v spojení   s   §   56   ods.   2   a   3   písm.   b)   zákona   o ústavnom   súde   sťažnosťou   napadnuté uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 TdoV 14/2008 z 2. marca 2009 a vrátil ho najvyššiemu súdu na ďalšie konanie (bod 2 výroku tohto nálezu).

Po   vrátení   veci   na   ďalšie   konanie   bude   najvyšší   súd   povinný   vec   sťažovateľa opätovne   prerokovať a rozhodnúť o nej, pričom   v tomto konaní bude viazaný právnymi názormi ústavného súdu vyslovenými v časti III odôvodnenia tohto nálezu.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   aj o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu   vznikli   v súvislosti   s jeho   právnym zastupovaním v konaní pred ústavným súdom advokátom JUDr. M. T. Ústavný súd pri priznaní úhrady trov konania vychádzal z výšky priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2008, ktorá bola 695,41 € (20 950 Sk), keďže išlo o úkony právnej služby vykonané v roku 2009. Úhradu priznal za tri úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia vrátane prvej porady s klientom 13. októbra 2009,   upresnenie   sťažnosti   z   20.   októbra   2009   a   vyjadrenie   doručené   ústavnému   súdu 8. decembra 2009) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „vyhláška“), a to každý úkon po 115,90 €, t. j. spolu 347,70 €, čo spolu s režijným paušálom trikrát po 6,95 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 368,55 €.

Právny zástupca si uplatnil aj náhradu za stratu času v zmysle § 17 ods. 1 vyhlášky za cestu z Košíc do Leopoldova a späť 7. októbra 2009. Keďže jedna cesta (K. – L.) trvala právnemu zástupcovi sťažovateľa 5 hodín, ide o 10 polhodinových intervalov v priebehu jednej cesty a rovnako je to v prípade spiatočnej cesty z L. do K., čo predstavuje spolu náhradu v sume 231,80 €. Právny zástupca sťažovateľa si tiež uplatnil aj cestovné za cestu osobným   motorovým   vozidlom...   z   K.   do   L.   a   späť   7.   októbra   2009   v celkovej   sume 207,90 €. Ústavný súd na základe predloženého technického preukazu motorového vozidla v súlade s § 15 písm. a) a § 16 ods. 4 vyhlášky priznal sťažovateľovi úhradu cestovných výdavkov v súlade s jej vyčíslením právnym zástupcom sťažovateľa.

Na tomto základe ústavný súd priznal sťažovateľovi úhradu trov konania v celkovej sume 808,25 €, ktorú na účet jeho právneho zástupcu zaplatí Kancelária ústavného súdu (bod 4 výroku tohto nálezu), keďže tento bol ustanovený ústavným súdom. Priznanú úhradu trov konania je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet Kancelárie ústavného súdu v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu (bod 5 výroku tohto nálezu).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. januára 2010