znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 305/08-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. septembra 2008 predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. M. V., K., zastúpenej advokátom JUDr. A. H., K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na spravodlivé   súdne   konanie podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   výrokom   rozsudku   Okresného súdu Košice I sp. zn. 24 C 568/2002 z 5. októbra 2006 o zamietnutí návrhu na odškodnenie bolestného nad sumu 392 400 Sk, ako aj výrokom rozsudku Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5 Co 509/2006 z 28. novembra 2007 o potvrdení zamietnutia žaloby nad sumu 697 500 Sk, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. M. V. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. apríla 2008 doručená sťažnosť MUDr. M. V., K. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. A.   H., K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) výrokom rozsudku Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“)   sp.   zn.   24 C 568/2002   z   5.   októbra   2006   o zamietnutí   návrhu   na   odškodnenie bolestného nad sumu 392 400 Sk, ako aj výrokom rozsudku Krajského súdu v Košiciach (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn.   5   Co   509/2006   z   28.   novembra   2007   o potvrdení zamietnutia žaloby nad sumu 697 500 Sk.

Sťažovateľka uviedla, že žalobou zo 7. mája 2002 sa domáhala v zmysle § 7 ods. 3 vyhlášky   č.   32/1965   Zb.   o odškodňovaní   bolesti   a sťaženia   spoločenského   uplatnenia v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška č. 32/1965 Zb.“) primeraného zvýšenia odškodnenia   za   bolesť   v sume   1   813   500   Sk   (t.   j.   vo   výške   65-násobného   zvýšenia základného   bodového   ohodnotenia   určeného   v posudku   o bolestnom   vypracovanom 28. apríla 2002; 465 bodov x 60 Sk za 1 bod x 65-násobné zvýšenie), pričom zároveň uviedla, že nárok na odškodnenie sťaženia spoločenského uplatnenia bol rozsudkom súdu prvého stupňa vylúčený na samostatné konanie a tento výrok nie je sťažnosťou napádaný.

Podaním   z   8.   februára   2006   sťažovateľka   požiadala   o pripustenie   zmeny   žaloby v časti   odškodnenia   bolestného   jej   rozšírením   o sumu   570   375   Sk,   a to   s ohľadom   na navýšenie   základného bodového   ohodnotenia   bolestného   v zmysle   posudku   o bolestnom vypracovanom   1.   februára   2006   o   146,25   bodov   za   neskoršie   vykonané   operácie z 15. októbra 2003 (146,25 bodov x 60 Sk za 1 bod x 65-násobné zvýšenie).

Okresný súd rozsudkom sp. zn. 24 C 568/2002 z 5. októbra 2006 návrh sťažovateľky v časti   prevyšujúcej   sumu   392   400   Sk   zamietol.   Predmetným   rozsudkom   okresný   súd priznal   sťažovateľke   15-násobné   zvýšenie   len   zo   základného   bodového   ohodnotenia bolestného vo výške 465 bodov s tým, že neprihliadol na bodové ohodnotenie bolestného v posudku o bolestnom vypracovanom 1. februára 2006 za neskoršie vykonané operácie z 15. októbra 2003, pretože tieto nároky sťažovateľky považoval za premlčané.

Proti výroku rozhodnutia súdu prvého stupňa, ktorým bola žaloba v prevyšujúcej časti bolestného zamietnutá, podala sťažovateľka odvolanie. Krajský súd rozsudkom sp. zn. 5 Co 509/2006 z 28. novembra 2007 o odvolaní sťažovateľky rozhodol tak, že napadnutý prvostupňový rozsudok v časti neodškodnenia položiek č. 196b a 239 priznaných v posudku o bolestnom z 1. februára 2006 z dôvodu ich premlčania potvrdil.

Sťažovateľka tvrdí, že „tak Okresný súd Košice I ako aj Krajský súd v Košiciach vo svojich rozsudkoch konštatovali, že nemohli priznať 15, resp. 40 násobné zvýšenie aj za základné bodové ohodnotenie 146,25 bodov priznané v Posudku o bolestnom vypracovanom dňa 1.   2.   2006 a to za neskoršie sťažovateľkou podstúpené operácie dňa 15.   10.   2003 (položky č. 196b a 239), nakoľko tieto nároky sťažovateľky považovali za premlčané, teda žalovaným   vznesenú   námietku   premlčania   v tejto   časti   považovali   obidva   súdy   za dôvodnú“.

Podľa   názoru   sťažovateľky   napadnutými   rozsudkami   okresného   súdu   a krajského súdu nebola poskytnutá náležitá ochrana jej právam a oprávneným záujmom a uviedla, že „došlo   k vydaniu   individuálnych   právnych   aktov,   ktoré   nezodpovedajú   princípu proporcionality, ako všeobecnému princípu v rámci európskej právnej kultúry. Porušením pravidla proporcionality môže dôjsť ku zásahu do ústavne zaručených práv, a to konkrétne práva na súdnu ochranu.

V danom   prípade   bol   princíp   proporcionality   porušený   tým,   že   na   rozdiel   od ustálenej súdnej praxe všeobecných súdov SR, v civilnom konaní tak prvostupňový ako aj odvolací   súd   nezákonne   prihliadol   na   žalovaným   vznesenú   námietku   premlčania a uplatnené nároky sťažovateľky vyplývajúce z posudku o bolestnom z 1. 2. 2006 (č. l. 92) - položky č. 196b a 239 považoval za nedôvodne a premlčané.“.

Podľa   sťažovateľky   hlavným   dôvodom   odvolacieho   súdu,   pre   ktorý   uznal   za dôvodnú   Ing. J.   P.,   K.   (ďalej   len   „žalovaný“),   vznesenú   námietku   premlčania   položiek obsiahnutých   v posudku   o bolestnom   z   1.   februára   2006,   bolo,   že   pre   moment   začatia plynutia   dvojročnej   subjektívnej   premlčacej   lehoty,   pokiaľ   ide   o   nárok   na   náhradu bolestného, je vzhľadom na konštantnú súdnu prax rozhodujúcou skutočnosťou zistenie, kedy bola bolesť spôsobená. Preto už po ukončení liečebného procesu (2. decembra 2003) a ustálení zdravotného stavu mohla sťažovateľka žiadať o vyhotovenie posudku za účelom zistenia výšky škody. Keďže od tohto času (2. decembra 2003) ku dňu podania návrhu na zmenu žaloby (8. februára 2006) v zmysle § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka už uplynula dvojročná subjektívna premlčacia lehota na uplatnenie nároku, odvolací súd prihliadnuc na vznesenú námietku premlčania potvrdil záver súdu prvého stupňa.

Podľa názoru sťažovateľky je tento názor odvolacieho súdu „v rozpore s právom na spravodlivý   súdny   proces   zakotveným   v čl.   6   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd“. Sťažovateľka je toho názoru, že „ohľadom jej nárokov vyplývajúcich z posudku o bolestnom z 1. 2. 2006 (č. l. 92) - položky č. 196b a 239, mohla dvojročná subjektívna premlčacia lehota v zmysle ust. § 106 ods. 1 OZ začať plynúť až odo dňa 1. 2. 2006, teda až od momentu kedy sa o týchto nárokoch dozvedela. Nakoľko bol návrh na zmenu žaloby uplatnený na Okresnom súde Košice I podaním zo dňa 8. 2. 2006, teda v rámci dvojročnej subjektívnej premlčacej lehoty, námietka premlčania v časti bolestného je   nedôvodná.“. Sťažovateľka   tvrdí,   že „sa...   o škode   zodpovedajúcej   základnému bodovému ohodnoteniu bolestného vo výške 146,25 bodov dozvedela najskôr až dňa 1. 2. 2006, a to z posudku o bolestnom, ktorý bol vypracovaný ošetrujúcim lekárom MUDr. M.“.

V tejto   súvislosti   sťažovateľka   namieta   skutočnosť,   že   odvolací   súd   ustálil   deň začiatku   plynutia   dvojročnej   subjektívnej   premlčacej   lehoty   nie   v zmysle   §   106   ods.   1 Občianskeho   zákonníka,   ale   na   základe   pravidla,   ako   sa   má   aplikovať   čl.   II   vyhlášky č. 47/1995 Z. z., ktorou sa mení vyhláška č. 32/1965 Zb., podľa ktorého za čas spôsobenia bolesti treba považovať deň úrazu alebo iného poškodenia zdravia a za čas zistenia bolesti okamih   ustálenia   zdravotného   stavu   poškodeného.   Súčasne   sťažovateľka   zdôrazňuje,   že konštantná súdna prax, o ktorú opiera svoje rozhodnutie krajský súd (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. M Cdo 37/2000), «v žiadnom prípade... nemohla mať v úmysle   stanoviť   extenzívny výklad   ustanovenia   § 106   ods.   1   OZ,   kde   sa   jednoznačne a výslovne uvádza: „... za dva roky odo dňa, keď sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá“».

Tým, že okresný súd aj krajský súd uznali vznesenú námietku premlčania v časti bolestného za dôvodnú, podľa názoru sťažovateľky porušili jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé prejednanie jej veci súdom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V súvislosti s uvedeným sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal tento nález:«I. Krajský súd v Košiciach rozsudkom zo dňa 28. 11. 2007 sp. zn. 5 Co 509/2006, konkrétne   výrokom:   „Nad   uvedenú   sumu   rozsudok   vo   výroku   o zamietnutí   žaloby v prevyšujúcej časti potvrdzuje.“ porušil základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

II. Okresný súd Košice I rozsudkom zo dňa 5. 10. 2006 sp. zn. 24 C 568/2002, konkrétne   výrokom:   „V   prevyšujúcej   časti   návrh   na   odškodnenie   bolestného   zamieta.“ porušil   základné   právo   sťažovateľky   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

III. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 28. 11. 2007 sp. zn. 5 Co 509/2006, sa   zrušuje   v časti   výroku   „Nad   uvedenú   sumu   rozsudok   vo   výroku   o zamietnutí   žaloby v prevyšujúcej časti potvrdzuje.“.

IV. Rozsudok Okresného súdu Košice I zo dňa 5. 10. 2006 sp. zn. 24 C 568/2002 sa v časti výroku „V prevyšujúcej časti návrh na odškodnenie bolestného zamieta.“ zrušuje a vec sa v tejto časti vracia Okresnému súdu Košice I na ďalšie konanie.

V. Krajský súd v Košiciach a Okresný súd Košice I sú spoločne a nerozdielne povinní zaplatiť advokátovi sťažovateľky náhradu trov konania.»

II.

V zmysle čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané nikým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky, že výrokom rozsudku okresného súdu sp. zn. 24 C 568/2002 z 5. októbra 2006 o zamietnutí návrhu na odškodnenie bolestného nad sumu   392   400   Sk,   ako   aj   výrokom   rozsudku   krajského   súdu   sp.   zn.   5   Co   509/2006 z 28. novembra   2007   o potvrdení   zamietnutia   žaloby   nad   sumu   697 500   Sk   došlo k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nestranným   a nezávislým   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

1.   Sťažovateľka   namietala   v prvom   rade   porušenie   základného   práva   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným výrokom rozsudku okresného súdu sp. zn. 24 C 568/2002 z 5. októbra 2006.

V prípadoch,   ak   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   zistí,   že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže (mohol) domôcť využitím jemu dostupných   a účinných   prostriedkov   nápravy   pred   iným   súdom,   musí   takúto   sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Ústavný   súd   konštatoval,   že   výrok   rozsudku   okresného   súdu   z 5. októbra   2006 o zamietnutí   návrhu   na   odškodnenie   bolestného   nad   sumu   392   400   Sk   bol   po   podaní riadneho opravného prostriedku (odvolania) sťažovateľkou oprávnený preskúmať odvolací krajský súd. Z toho vyplýva, že vo vzťahu k napadnutej časti rozsudku okresného súdu sp. zn.   24   C   568/2002   z   5.   októbra   2006   sa   uplatňuje   princíp   subsidiarity   právomoci ústavného súdu vyplývajúci z čl. 127 ods. 1 ústavy, a preto ústavný súd sťažnosť v tejto časti   v súlade   s   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   odmietol   pre   nedostatok   svojej právomoci na jej prerokovanie.

2. Sťažovateľka namietala porušenie svojich práv aj výrokom rozsudku krajského súdu sp. zn. 5 Co 509/2006 z 28. novembra 2007 o potvrdení zamietnutia žaloby nad sumu 697 500 Sk.

V tejto   súvislosti   sťažovateľka   namietala   nesprávnosť   záverov   odvolacieho   súdu v otázke   posúdenia   (akceptovania)   vznesenej   námietky   premlčania   žalovaným   v časti nároku   na   bolestné   vyplývajúce   z posudku   o bolestnom   z   1.   februára   2006,   pričom argumentovala   tým,   že „námietka   premlčania   v časti   bolestného   je   s ohľadom   na skutočnosť, že v danom prípade sa jedná o náhradu škody na zdraví nedôvodná“.

Podľa   judikatúry   ústavného   súdu   základné   právo   na   súdnu   ochranu   a   právo   na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (IV. ÚS 233/04), t. j. právo na spravodlivý proces. Avšak obsah tohto práva nedáva účastníkovi záruku, že súdny spor sa skončí právoplatným rozhodnutím v jeho prospech.

Ústavný súd z obsahu sťažnosti a k nej pripojených príloh zistil, že sťažovateľka ako poškodená sa žalobou podanou okresnému súdu 7. mája 2002 domáhala voči žalovanému za účasti vedľajšieho účastníka S., B. (ďalej len „vedľajší účastník“), náhrady škody na zdraví, ktorá   jej   vznikla   pri   dopravnej   nehode   zavinenej   žalovaným   ako   prevádzkovateľom motorového vozidla.

V rámci   uplatneného   nároku   sa   sťažovateľka   domáhala   uloženia   povinnosti žalovanému   zaplatiť   jej   sumu   1 813 500   Sk   predstavujúcu   65-násobok   náhrady zodpovedajúcej   základnému   počtu   bodov   hodnotenia   bolestného   v zmysle   lekárskeho posudku   z   28.   apríla   2002.   Titulom   odškodnenia   sťaženia   spoločenského   uplatnenia sťažovateľka žiadala priznať sumu 1 493 700 Sk, ktorá taktiež predstavovala 65-násobok základného bodového ohodnotenia v zmysle lekárskeho posudku z 28. apríla 2002. Zároveň žiadala   aj   o priznanie   príslušenstva   k pohľadávke   -   úrokov   z omeškania   a náhradu   trov konania.

Podaním z 9. februára 2006 sťažovateľka žiadala o pripustenie zmeny návrhu na začatie konania jeho rozšírením v časti odškodnenia bolestného o sumu 570 375 Sk a v časti odškodnenia   sťaženia   spoločenského   uplatnenia   o sumu   1 508 793   Sk   s poukazom   na navýšenie   základného   bodového   ohodnotenia   bolestného   a sťaženia   spoločenského uplatnenia v zmysle lekárskeho posudku z 1. februára 2006, a to z dôvodu ďalších bolestí a zhoršenia následkov na zdraví najmä v dôsledku operácie, ktorú sťažovateľka podstúpila počas konania 15. októbra 2003.

Okresný súd rozsudkom sp. zn. 24 C 568/2002 z 5. októbra 2006 uložil žalovanému povinnosť   zaplatiť   sťažovateľke   z   titulu   odškodnenia   bolestného   sumu   392 400   Sk a v prevyšujúcej časti návrh na odškodnenie bolestného zamietol. Nárok sťažovateľky na odškodnenie sťaženia spoločenského uplatnenia vyčlenil na samostatné konanie a konanie v časti úrokov z omeškania zastavil.

Uplatnený   nárok   okresný   súd   považoval   za   opodstatnený   do   15-násobku   sumy zodpovedajúcej   základnému   počtu   bodov   hodnotenia   bolestného   (vychádzajúc   z počtu bodov   bolestného   465   a zo   sumy   odškodnenia   za   jeden   bod   60   Sk   v zmysle   vyhlášky č. 32/1965 Zb. podľa stavu v čase spôsobenia a zistenia bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia a sumy vyplatenej sťažovateľke z titulu tohto odškodnenia - 26 100 Sk za bolesť vedľajšou účastníčkou), t. j. do sumy 392 400 Sk. Zamietnutie žaloby v prevyšujúcej časti vo   vzťahu   k pôvodnému   (nerozšírenému)   návrhu   okresný   súd   odôvodnil   neprimeranou výškou požadovaného odškodnenia a vo vzťahu k rozšírenej časti návrhu odôvodnil tým, že nárok je premlčaný, keď za začiatok plynutia dvojročnej subjektívnej premlčacej lehoty považoval moment ustálenia zdravotného stavu sťažovateľky, t. j. 2. december 2003, keď bolo možné vytrpenú bolesť zistiť a ohodnotiť ju v znaleckom posudku.

Krajský súd ako súd odvolací na odvolanie sťažovateľky (v časti, v ktorej bola žaloba v prevyšujúcej časti týkajúcej sa bolestného zamietnutá) rozsudkom sp. zn. 5 Co 509/2006 z 28. novembra 2007 potvrdil rozsudok okresného súdu vo vyhovujúcej časti rozsudku, t. j. pokiaľ ním bol žalovaný zaviazaný zaplatiť sťažovateľke odškodnenie bolestného nad sumu 176 400 Sk, a zmenil rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti tak, že zaviazal žalovaného zaplatiť sťažovateľke ešte sumu 697 500 Sk, pričom nad uvedenú sumu rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti potvrdil.

Otázka posúdenia priznania náhrady bolestného je otázkou zákonnosti a jej riešenie nemôže v zásade viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľky (IV. ÚS 35/02). Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľky s právnym názorom krajského   súdu   vysloveným   v napadnutom   výroku   rozsudku   sp.   zn.   5   Co   509/2006 z 28. novembra 2007 týkajúcim sa rozsahu náhrady za bolesť v súvislosti so vzniknutou škodou na zdraví sťažovateľky v dôsledku úrazu.

Krajský súd napadnutý výrok svojho rozsudku sp. zn. 5 Co 509/2006 z 28. novembra 2007 založil na týchto dôvodoch:

„Náhrada za bolesť je relatívne samostatnou zložkou náhrady škody na zdraví a ide o náhradu tzv. nemateriálnej ujmy, ktorá predstavuje jednorázové odškodnenie za vytrpené bolesti   spôsobené   poškodením   zdravia,   jeho   liečením   a odstraňovaním   následkov. Odškodnenie za bolesť sa poskytuje podľa zásad a sadzieb jednotlivých bodov uvedených v prílohe cit. vyhl., patrí za vytrpenú bolesť a nie za bolesť budúcu (následnú), ktorá sa odškodňuje v rámci nároku na sťaženie spoločenského uplatnenia. Za bolesti podľa § 2 ods. 1 cit. vyhl. sa považuje i sťaženie zdravotnej pohody, ako sú závažné psychické zmeny, poruchy   nervového ústrojenstva,   stavy únavy,   závraty   alebo   iné fyzické útrapy   a strasti z obmedzenia pohybu alebo bezvládnosti (bod I ods. 1 Zásad pre hodnotenie odškodnenia za   bolesť   tvoriacich   prílohu   cit.   vyhl.).   Dôvody   umožňujúce   výnimočné   zvýšenie odškodnenia za bolesť podľa § 7 ods. 3 cit. vyhl. treba vyvodzovať predovšetkým z okolností vymedzených   v bode   I ods.   6   cit.   zásad,   ak   ani   zvýšenie   odškodnenia   na   dvojnásobok základnej sadzby nepostačia na primerané zmiernenie ich následkov, s prihliadnutím na rozsah a povahu zranení utrpených pri úraze a bolestivú, komplikovanú liečbu, ako aj jej trvanie. Pre záver o existencii dôvodov hodných osobitného zreteľa musí súd mať potrebné skutkové podklady a v rámci svojej voľnej úvahy musí vždy náležite odôvodniť, aké zvýšenie náhrady   s prihliadnutím   k mimoriadnej   povahe   a okolnostiam   konkrétneho   prípadu považuje za primerané.

Súd prvého stupňa prípad žalobkyne vzhľadom na preukázané skutkové okolnosti odôvodňujúce   mimoriadne zvýšenie odškodnenia   za   bolesť,   dôvodne posúdil   ako hodný osobitného zreteľa, avšak neposúdil správne a v súlade so zásadami súdnej praxe mieru primeranosti zvýšenia tohto odškodnenia. Inými slovami správne zistil skutkové okolnosti podstatné   pre   priznanie   odškodnenia,   ale   zo   správnych   skutkových   zistení   nevyvodil správnu   úvahu   o primeranosti   zvýšenia   odškodnenia,   lebo   nesprávne   -   v zmysle nedostatočnosti   posúdil   okolnosti   hodné   osobitného   zreteľa.   Zo   správneho   skutkového záveru prvostupňového súdu o vysokej intenzite prežitých bolestí je možné vyvodiť záver o primeranom   odškodnení   za   bolesť   zvýšenom   na   40   násobok   sumy   zodpovedajúcej základnému počtu bodov t. j. 1.116.000,- Sk (465 x 60,- Sk x 40). Odvolací súd pre tento záver vzal do úvahy predovšetkým závery ošetrujúceho lekára MUDr. T. M., o priebehu dlhotrvajúceho   liečebného   procesu   žalobkyne   trpiacej   podľa   neho   veľmi   intenzívnymi bolesťami   vyplývajúcimi   z poranení   ľavej   hornej   a ľavej   dolnej   končatiny,   vykonaných operačných   výkonov,   komplikovaných   hojení   poranení,   vznik   jaziev   a kostných   deformít s následným   obmedzením   pohybu   veľkých   kĺbov   ľavej   hornej   a dolnej   končatiny a negatívnymi psychickými reakciami vo forme precitlivelosti na bolesť.

Keďže   súd   prvého   stupňa   napadnutým   rozsudkom   priznal   žalobkyni   náhradu   za bolesť v sume 392.400,- Sk a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol, preto odvolací súd podľa § 220 O. s. p. zmenil rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcom rozsahu tak, že   zaviazal   žalovaného   zaplatiť   žalobkyni   ešte   sumu   697.500,-   Sk   (1.116.000,-   Sk   - 392.400,-   Sk   -   26.100,-   Sk),   do   3   dní   od   právoplatnosti   rozsudku   a v ostatnej   časti o zamietnutí   žaloby   nad   uvedenú   sumu   a vo   výroku   o povinnosti   žalovaného   zaplatiť žalobkyni   sumu   prevyšujúcu   176.400,-   Sk   (vedľajšia   účastníčka   nenapadla   rozsudok   vo výroku o priznaní náhrady po túto sumu) podľa § 219 O. s. p. ako vecne správny potvrdil. Námietka   žalobkyne,   že   súd   prvého   stupňa   nesprávne   posudzoval   nároky   na odškodnenie bolesti vyplývajúce z posudku o bolestnom z 1. 2. 2006 (č. l. 92) - položky č. 196b   a   239   (operácia   z   15.   10.   2003),   za   ktoré   bolo   priznané   základné   bodové ohodnotenie vo výške 146,25 boda nie je dôvodná.

Podľa § 106 ods. 1, 2 Obč. zák. právo na náhradu škody sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá.

Najneskoršie   sa   právo   na   náhradu   škody   premlčí   za   tri   roky,   ak   ide   o škodu spôsobenú úmyselne, za desať rokov odo dňa, keď došlo k udalosti, z ktorej škoda vznikla; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví.

Subjektívna   premlčacia   doba   je   2-ročná   a pre   začatie   jej   plynutia   je   významný (primárny) subjektívny prvok, pozostávajúci z dvoch zložiek: a) kedy sa poškodený dozvie o škode; vyžaduje sa preukázaná vedomosť poškodeného o vzniknutej škode určitého druhu a rozsahu do tej miery, aby mohol svoj nárok uplatniť v žalobnom návrhu na súde, b) kedy sa poškodený dozvie o tom, kto za vzniknutú škodu zodpovedá. Objektívna premlčacia doba vôbec neplatí pri práve na náhradu škody spôsobenej na zdraví a tiež platí, že ak právo na náhradu škody z ublíženia na zdraví tvorí niekoľko zložiek súčasne, súdna prax vychádza z názoru,   že   jednotlivé   zložky   práva   na   náhradu   škody   sa   prejavujú   ako   samostatné čiastkové nároky. Nesprávny je preto názor žalobkyne, podľa ktorého sa o škode dozvedela až z posudku o bolestnom z 1. 2. 2006 a že až od tohto dátumu je nutné počítať zo začiatkom plynutia subjektívnej premlčacej lehoty. Nepochybne operácia z 15. 10. 2003 má príčinu v poškodení zdravia vzniknutom pri dopravnej nehode a v zmysle § 3 ods. 2 cit. vyhl. ide o výkon, za ktorý patrí ďalšie, nové odškodnenie za bolesť, ktoré by bolo možné uplatniť samostatnou žalobou. Podľa konštantnej súdnej praxe za deň zistenia bolesti nemožno ale považovať bez ďalšieho deň vyhotovenia posudku o bolestnom, lebo posudok len deklaruje vytrpenú   a zistenú   bolesť.   Pre   správne   posúdenie   nároku   na   náhradu   bolestného   je rozhodujúcou skutočnosťou zistenie, kedy bolesť bola spôsobená. Podstatným momentom je čas vykonania operácie, kedy žalobkyňa vytrpela bolesť, vedela o škode a zároveň mala vedomosť   o tom,   kto   jej   škodu   spôsobil   a kto   za   ňu   zodpovedá.   Preto   už   po   skončení liečebného   procesu   (2.   12.   2003)   a ustálení zdravotného stavu mohla   žalobkyňa žiadať o vyhotovenie posudku za účelom zistenia výšky škody (§ 8 cit. vyhl.). Záver súdu prvého stupňa pokiaľ prihliadol na vznesenú námietku premlčania je preto správny.“

Ústavný   súd   pri   svojej   rozhodovacej   činnosti   už   vyslovil   (II.   ÚS   21/96, I. ÚS 276/06), že nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké procesné závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z rozdelenia   súdnej   moci   v ústave   medzi   ústavný   súd a všeobecné   súdy   vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   je   opravnou   inštanciou   vo   veciach podliehajúcich do právomoci všeobecných súdov (I. ÚS 19/02).

Ústavný   súd   po   oboznámení   sa   s obsahom   rozsudku   krajského   súdu   sp.   zn. 5 Co 509/2006 z 28. novembra 2007 (s prihliadnutím na obsah rozsudku súdu prvého stupňa sp. zn. 24 C 568/2002 z 5. októbra 2006, ktorý bol v odvolacom konaní preskúmavaný) dospel k názoru, že zo záverov odvolacieho súdu týkajúcich sa posudzovanej právnej otázky (výšky   náhrady   škody   na   zdraví   v časti   bolestného,   premlčanie   nároku   na   bolestné) nevyplýva jednostrannosť alebo taká aplikácia príslušným ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   právny   názor   krajského   súdu   o výške   náhrady   za bolesť a posúdenie premlčania nároku na náhradu bolestného, určenie začiatku plynutia subjektívnej   premlčacej   doby   súvisiacej   so   žalovaným   nárokom   na   náhradu   bolestného v danej veci je zdôvodnené ústavne akceptovateľným spôsobom, krajský súd k zásadným pripomienkam   sťažovateľky   (uvedeným   v jej   odvolaní)   zaujal   stanovisko,   a preto   ho ústavný súd považuje za ústavne konformný. Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že sťažovateľke   súdy   neodopreli   spravodlivosť,   ibaže   jej   návrhu   na   zvýšenie   náhrady bolestného v plnom rozsahu nevyhoveli, pričom pri posudzovaní rozsahu tohto odškodnenia museli nevyhnutne vychádzať z vyhlášky č. 32/1965 Zb. platnej a účinnej v čase vzniku tohto nároku.

Ústavou   zaručené   základné   právo   na   súdnu   ochranu   vyplývajúce   z čl.   46   ods.   1 ústavy pritom neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ho ani   účelovo   chápať tak,   že   jeho   naplnením   je   vyhovenie   všetkým   procesným   návrhom účastníka konania (napr. I. ÚS 8/96). Rovnako do práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú za predpokladu, že skutkové   a právne   závery   nie   sú   svojvoľné,   neudržateľné   a že   neboli prijaté   v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 131/05, IV. ÚS 219/05).

Podľa názoru ústavného súdu v danom prípade právny výklad krajského súdu takéto nedostatky nevykazuje. Vzhľadom na uvedené podľa názoru ústavného súdu neexistuje taká súvislosť   medzi   obsahom   napadnutého   výroku   rozsudku   krajského   súdu   a   základným právom na súdnu ochranu, ako aj právom na spravodlivý proces podľa označených článkov ústavy a dohovoru, ktorá by umožnila vysloviť záver o ich porušení.

Na základe toho ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti pri predbežnom prerokovaní   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom   na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napadnutých výrokov rozsudkov okresného súdu a krajského súdu je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľky (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd sa touto časťou sťažnosti osobitne nezaoberal a taktiež nerozhodoval ani o ďalších návrhoch sťažovateľky na rozhodnutie ústavného súdu (trovy konania).

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. septembra 2008