znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 305/07-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. decembra 2007 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti S. B. V., so sídlom A., zastúpenej advokátkou JUDr. E. B., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   č.   k. 23 S/128/2006-33   6006200962   z   12. októbra 2006   a   uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 SžoKS 161/2006 z 18. januára 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti S. B. V. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. apríla 2007 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti S. B. V., so sídlom A. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. E. B., B., v ktorej namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „krajský   súd“)   č. k.   23 S/128/2006-33 6006200962 z 12. októbra 2006 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 SžoKS 161/2006 z 18. januára 2007.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka je majiteľkou viacerých medzinárodných   ochranných   známok   platných   na   území   Slovenskej   republiky s dominantným   slovným   prvkom   v názve   „S.“   alebo   „S.“,   zapísaných   v triede   33 pre „alkoholické   nápoje   (s   výnimkou   pív),   vodku   a liehoviny“   podľa   medzinárodného triedenia tovarov a služieb.

Sťažovateľka   podala   29. novembra 2004   námietky   podľa   § 9   ods. 1   v   spojení s § 4 ods. 1 písm. a) zákona č. 55/1997 Z. z. o ochranných známkach v znení neskorších predpisov   proti   priznaniu   právnej   ochrany   medzinárodnému   zápisu   č.   828377   „S.   K.“ na území   Slovenskej   republiky.   V námietkach   uviedla,   že   jej   výrobky   a   výrobky prihlasovateľa pochádzajú z rovnakých odbytových kanálov, sú určené rovnakému okruhu spotrebiteľov, čím môže u spotrebiteľskej verejnosti vzniknúť predstava, že prihlasované produkty   pochádzajú   od   majiteľa   ochranných   známok   so   skorším   právom   prednosti (t. j. sťažovateľky),   alebo   tiež   predstava   prípadného   majetkového   prepojenia   medzi sťažovateľkou a prihlasovateľom.

Na základe predložených námietok sťažovateľky vydal Ú. (ďalej len „úrad“ alebo „správny orgán“) 28. februára 2005 tzv. Avis de Refus podľa čl. 5 ods. 1 a 2 Madridskej dohody   o medzinárodnom   zápise   továrenských   alebo   obchodných   známok,   ktorým predbežne   odmietol   právnu   ochranu   medzinárodnému   zápisu   č. 828377   na   území Slovenskej republiky. Prihlasovateľ mal možnosť vyjadriť sa k takto predbežne odmietnutej právnej ochrane jeho zápisu v lehote 6 mesiacov od vydania tzv. Avis de Refus.

Vzhľadom na skutočnosť, že prihlasovateľ nepodal v lehote 6 mesiacov námietky, úrad   vydal   7. októbra 2005   rozhodnutie,   v   ktorom   odmietol   medzinárodne   zapísanej ochrannej známke č. 828377 právnu ochranu na území Slovenskej republiky. Prihlasovateľ po   doručení   rozhodnutia   úradu   o   odmietnutí   právnej   ochrany   podal   29. novembra 2005 proti uvedenému   rozhodnutiu   rozklad.   V   rozklade   namietal   skutočnosť,   že „... majiteľ (t. j. prihlasovateľ, pozn.) sa k predbežnému odmietnutiu medzinárodnej ochrannej známky č. 828377 nevyjadril z dôvodu, že mu toto predbežné odmietnutie zo dňa 28. 2. 2005 nebolo doručené. Domnieval sa, že pošta z Medzinárodného úradu bola zrejme omylom zaslaná na inú   adresu   alebo   bola   stratená   poštovou   službou“. Sťažovateľka   sa   k uvedenému rozkladu vyjadrila   tak, že „... nesúhlasí s ničím nepodloženým tvrdením prihlasovateľa, resp. majiteľa medzinárodného zápisu č. 828377“, pričom navrhla potvrdiť rozhodnutie úradu zo 7. októbra 2005.

Odvolací   orgán   úradu   rozhodnutím   č. MOZ 828377 II/37-2006   z   18. apríla 2006 rozhodnutie prvostupňového orgánu zrušil a vec vrátil na nové prerokovanie a rozhodnutie. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že úrad nedisponuje dôkazom o doručení oznámenia odoslaného   prihlasovateľovi,   preto   je   potrebné   pripustiť   možnosť   zlyhania   doručovacej služby.   Úrad   zároveň   uviedol,   že   je   potrebné   vychádzať   z predpokladu,   že   tvrdenie prihlasovateľa   o nedoručení tzv.   Avis   de   Refus je pravdivé.   Úrad v poučení   uvedeného rozhodnutia zároveň uviedol, že „... toto rozhodnutie je konečné a podľa § 61 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov sa nemožno proti nemu odvolať. Rozhodnutie nie je možné preskúmať súdom [§ 248 písm. a) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov]“.

Sťažovateľka   nesúhlasila   s   argumentom   úradu   o   možnosti   zlyhania   doručovacej služby, pretože táto skutočnosť nebola podľa jej názoru úradom preverená (napr. prípisom adresovaným   Medzinárodnému   úradu   Svetovej   organizácie   duševného   vlastníctva   v Ž.), čím   bolo   podľa   nej   rozhodnutie   úradu   založené   len   na   dohadoch   a nepodložených tvrdeniach a nezodpovedá požiadavke § 47 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov. Sťažovateľka ďalej uvádza:

„Ak   by   sme   totiž   pristúpili   na   argumentáciu   prihlasovateľa,   že   oznámenie o predbežnom   odmietavom   stanovisku   mu   nebolo   doručené,   tak   celý   madridský   systém spočívajúci na notifikáciách majiteľom prihlasovaných medzinárodných zápisov, ktorými sa oznamujú odmietnutia predbežnej ochrany známkam na území zmluvnej strany, by stratil funkčnosť   a efektivitu.   Pripomíname,   že na základe týchto notifikácií   sa počítajú lehoty pre podanie   odpovede   na   tzv.   Avis   de   Refus   príslušnému   národnému   úradu,   ktorý odmietnutie o udelení ochrany známke oznámil W. (t. j. Svetovej organizácii duševného vlastníctva, pozn.). W. v týchto prípadoch naozaj nedisponuje žiadnym dôkazom o doručení, ale   celý   madridský   systém   ochrany   medzinárodných   známok   v krajinách,   ktoré   sú zmluvnými stranami Madridskej dohody alebo Madridského protokolu, je na tomto princípe notifikácií   založený.   Spochybňovanie   tohto   systému   by   znamenalo   jeho   absolútne znefunkčnenie. Takto by totiž každý prihlasovateľ, resp. majiteľ medzinárodnej ochrannej známky,   mohol   tvrdiť,   že   notifikáciu   W.   o predbežnom   odmietnutí   ochrany   neobdržal, aj napriek tomu, že túto notifikáciu v skutočnosti obdržal, čím by dochádzalo k umelému predlžovaniu konaní a dlhoročný madridský systém oznamovania odmietnutí by čoskoro stratil   opodstatnenie   a zmysel.   Preto   sťažovateľ   nesúhlasil   s napadnutým   rozhodnutím Úradu, ktoré vykazuje nedostatky v odôvodnení, pretože došlo k porušeniu povinnosti zistiť skutočný stav veci podľa správneho poriadku (71/1967 Zb.) v zmysle § 3 ods. 4, § 325 ods. 1 a § 47 ods. 3.“

Sťažovateľka   preto   podala   proti   rozhodnutiu   úradu   č. MOZ 828377 II/37-2006 z 18. apríla   2006   krajskému   súdu   správnu   žalobu.   Podanie   uvedenej   správnej   žaloby odôvodnila potrebou aplikácie Dohody o založení Svetovej obchodnej organizácie, ktorej prílohou je Dohoda o obchodných aspektoch práv duševného vlastníctva (ďalej aj „Dohoda T.“),   a článkov   dohovoru.   Sťažovateľka   v správnej   žalobe   poukázala   na   čl.   41   ods.   4 Dohody T., podľa ktorého „Účastníci konania budú mať možnosť požiadať súdny orgán, aby preskúmal konečné správne rozhodnutia podľa právnych predpisov člena týkajúcich sa dôležitosti   prípadu   a preskúmal   prinajmenšom   právne   aspekty   počiatočných   súdnych rozhodnutí vo veci“. Uvedený článok podľa názoru sťažovateľky „... jasne zakotvuje právo účastníka   konania   domáhať   sa   súdneho   prieskumu   konečného   rozhodnutia   správneho orgánu. To znamená, že hoci Občiansky súdny poriadok vylučuje niektoré prípady, kedy je konečné   rozhodnutie   správneho   orgánu   vylúčené   zo   súdneho   prieskumu,   t. j.   ide o rozhodnutia   predbežnej   povahy   a procesné   rozhodnutia   týkajúce   sa   vedenia   konania, Dohoda T. toto obmedzenie nepozná, resp. nestanovuje, a tým zabezpečuje väčší rozsah ústavných práv a slobôd“.

Sťažovateľka uvádza, že „v zmysle čl. 154c zákona č. 90/2001 Z. z.,... medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli   vyhlásené   spôsobom   ustanoveným   zákonom   pred   nadobudnutím   účinnosti   tohto ústavného   zákona,   sú   súčasťou   jej   právneho   poriadku   a majú   prednosť   pred   zákonom, ak zabezpečujú   väčší   rozsah   ústavných   práv   a slobôd“. Sťažovateľka   zastáva   názor, že Dohoda   T.   (práva   chránené   touto   Dohodou   ako   majetkové   práva   možno   zahrnúť pod čl. 20   ods.   1   ústavy),   ako   aj   dohovor   uvedené   podmienky   spĺňajú,   a preto   majú prednosť pred zákonom - Občianskym súdnym poriadkom (ďalej aj „OSP“).

Sťažovateľka v správnej žalobe tiež zdôraznila skutočnosť, že napadnuté rozhodnutie úradu nie je možné považovať za procesné rozhodnutie v zmysle § 248 písm. a) OSP, pretože sa dotýkalo „... vlastného posúdenia hmotnoprávnych práv a povinností účastníkov konania, ktoré boli predmetom tohto konania, t. j. hmotnoprávneho meritu veci. Na tom nič nemení skutočnosť, že Úrad dospel k záveru, že prvoinštančné rozhodnutie je treba zrušiť a vec   vrátiť   späť   prvoinštančnému   orgánu.   K týmto   záverom   totiž   nedošiel   z dôvodov procesných, avšak s ohľadom na odlišné (a podľa názoru žalobcu nesprávne a nezákonné) právne posúdenie hmotnoprávneho predmetu konania“.

Krajský   súd   uznesením   č. k.   23 S 128/2006-33   6006200962   z   12. októbra 2006 zastavil súdne konanie o podanej správnej žalobe. V odôvodnení predmetného uznesenia uviedol,   že   rozhodnutie   odvolacieho   správneho   orgánu,   ktorým   je   iba   zrušované prvostupňové rozhodnutie a vec je vrátená na nové prerokovanie a rozhodnutie, nemení nič na subjektívnych právach účastníkov správneho konania a je iba procesným rozhodnutím v zmysle § 248 písm. a) OSP. Krajský súd sa však podľa názoru sťažovateľky v danom uznesení   vôbec   nezaoberal jej   argumentáciou   týkajúcou   sa   potreby   priamej   aplikácie Dohody   T.   a dohovoru,   pričom „... v   odôvodnení   svojho   rozhodnutia   neuviedol   žiadne vysvetlenie svojho postupu“. Sťažovateľka bola toho názoru, že rozhodnutie krajského súdu vychádzalo   z   nesprávneho   právneho   posúdenia   veci,   a preto   podala   v   zákonnej   lehote odvolanie, v ktorom zopakovala svoju právnu argumentáciu uvedenú v správnej žalobe.Najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn.   3 SžoKS 161/2006   z   18. januára 2007   namietané uznesenie krajského súdu potvrdil. V odôvodnení uviedol, že:

- rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov podľa II. hlavy V. časti OSP je založené na zásade subsidiarity súdneho prieskumu a nastupuje až v čase právoplatného skončenia správneho konania;

- druhostupňovým rozhodnutím úradu č. MOZ 828377 II/37-2006 z 18. apríla 2006 nebolo meritórne rozhodnuté o predmete konania, nedošlo preto k založeniu, zmene alebo zrušeniu oprávnení a povinností žalobcu v administratívnom konaní v zmysle § 244 ods. 3 OSP a v dôsledku toho sťažovateľka nie je na týchto právach ani v zmysle § 247 OSP ukrátená;

- vyslovený právny názor odvolacieho správneho orgánu je iba procesne záväzný pre správny orgán prvého stupňa, nie je súčasťou výroku rozhodnutia (nedošlo k zmene rozhodnutia),   preto   ho   nie   je   možné   preskúmavať   až   dovtedy,   kým   sa   nestane pre sťažovateľku   konštitutívnym   a   záväzným   v   podobe   právoplatného   rozhodnutia správneho orgánu.

Sťažovateľka   nesúhlasí   s   právnym   názorom   najvyššieho   súdu   vyjadreným v uvedenom uznesení najmä z nasledovných dôvodov:

- jej   právna   argumentácia   je   založená   na   potrebe   priamej   aplikácie   Dohody   T. a dohovoru, pretože ak správny orgán v odôvodnení druhostupňového rozhodnutia uviedol, že jeho rozhodnutie je konečné, neprichádza do úvahy použitie § 248 písm. a) OSP, ktoré je „... v   rozpore   s   medzinárodnými   zmluvami,   na   ktoré   sa   sťažovateľ   v súdnom   konaní odvolával“;

- krajský   súd   ani   najvyšší   súd   sa   nevysporiadali   a nevyvrátili   argumentáciu sťažovateľky o potrebe priamej aplikácie Dohody T. a dohovoru, pretože sa sústredili len na argument, že súdny prieskum zákonnosti správneho rozhodnutia nastupuje až v prípade právoplatného skončenia správneho konania;

- čl. 6   ods. 1   dohovoru   zabezpečuje   plnú   jurisdikciu   súdneho   prieskumu, t. j. preskúmava   v   správnom   súdnictve   nielen   hmotnoprávne   aspekty   (zákonnosť rozhodnutia   správneho   orgánu),   ale   aj   procesnoprávne   aspekty   (zákonnosť   postupu správneho   orgánu),   kým   § 248   písm.   a)   OSP „... práve   naopak   vylučuje   zo   súdneho prieskumu v správnom súdnictve preskúmanie zákonnosti postupu“. Z uvedeného dôvodu je § 248 písm. a) OSP v rozpore s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý má ako medzinárodná zmluva zabezpečujúca väčší rozsah ľudských práv prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky;

- Dohoda   T.   zakotvuje   súdny   prieskum   každého   konečného   rozhodnutia,   pričom „... druhoinštančné rozhodnutie Úradu takýmto rozhodnutím bezpochyby je, pretože Úrad v poučení uviedol, že ide o konečné rozhodnutie, proti ktorému sa v zmysle § 61 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. nie je možné odvolať“.

- vzhľadom na to, že čl. 41 ods. 4 Dohody T. nezakotvuje, že súdnemu prieskumu majú   byť   podrobené   výlučne   meritórne   konečné   rozhodnutia   správneho   orgánu,   súdny prieskum   sa   tak   vzťahuje   na   všetky   konečné   rozhodnutia,   t.   j.   nielen   na   rozhodnutia meritórneho   charakteru,   ale   aj   tie,   ktoré   rozhodujú   s konečnou   platnosťou   o procesnom postupe v správnom konaní;

- druhostupňové rozhodnutie úradu má podliehať súdnemu prieskumu v správnom súdnictve   v zmysle   Dohody   T.,   pretože   táto   zabezpečuje   väčší   rozsah   základných   práv a slobôd,   bola   ratifikovaná   Slovenskou   republikou   a vyhlásená   spôsobom   ustanoveným zákonom, t. j. má prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky;

- napadnuté   druhostupňové   rozhodnutie   úradu   sa   týkalo   vlastného   posúdenia hmotnoprávnych   práv   a   povinností   účastníkov   konania,   ktoré   boli   predmetom   tohto konania,   t. j.   hmotnoprávneho   merita   veci,   pričom „Ako   sťažovateľ   v správnej   žalobe už uviedol,   na   tom   nič   nemení   skutočnosť,   že   Úrad   dospel   k záveru,   že   prvoinštančné rozhodnutie je treba zrušiť a vec vrátiť späť prvoinštančnému orgánu. K týmto záverom totiž   nedošiel   z dôvodov   procesných,   avšak   s ohľadom   na   odlišné   (a   podľa   názoru sťažovateľa nesprávne a nezákonné) právne posúdenie hmotnoprávneho predmetu konania. Preto   rozhodnutie   Úradu   malo   byť   podrobené   súdnemu   prieskumu   v rámci   správneho súdnictva, t. j. na toto rozhodnutie sa nevzťahovala výluka ust. § 248 písm. a) OSP“.

Vzhľadom na doterajšiu spoločnú právnu úpravu v mnohých oblastiach sťažovateľka poukazuje tiež na súčasnú právnu úpravu v Českej republike, ktorá implementovala čl. 6 ods.   1   dohovoru   v plnom   rozsahu   (konkrétne   v   zákone   Českej   národnej   rady č. 150/2002 Sb. v znení neskorších predpisov - súdny poriadok správny). Podľa § 65 ods. 1 tohto zákona „... ten, kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený priamo alebo v dôsledku porušenia svojich práv v predchádzajúcom konaní úkonom správneho orgánu, ktorým sa zakladajú, menia, rušia alebo záväzne určujú jeho práva alebo povinnosti, môže sa žalobou domáhať zrušenia takéhoto rozhodnutia, prípadne vyslovenia jeho ničotnosti, ak tento alebo osobitný zákon nestanoví inak. Odsek 2 tohto ustanovenia ďalej upravuje, že žalobu proti rozhodnutiu správneho orgánu môže podať aj účastník konania pred správnym orgánom, ktorý nie je na žalobu oprávnený podľa odseku 1, ak tvrdí, že postupom správneho orgánu bol ukrátený na právach, ktoré mu prináležia takým spôsobom, že to mohlo mať za následok nezákonné rozhodnutie“.

Sťažovateľka   poukazuje   tiež   na   judikatúru   Ústavného   súdu   Českej   republiky   - rozhodnutie sp. zn. II. ÚS 158/99, v ktorom sa konštatuje, že „... pre posúdenie podmienok prieskumu rozhodnutia orgánu verejnej správy v zmysle ust. § 244 ods. 1 o. s. ř. Je určujúce to, či takéto rozhodnutie je spôsobilé zasiahnuť do právnej sféry fyzickej alebo právnickej osoby, pričom k takémuto zásahu môže dôjsť aj rozhodnutím procesnej povahy, nič menej spojeným s hmotnoprávnymi aspektmi. Vo vzťahu k rozhodovaniu správnych orgánov ide zo strany súdneho prieskumu o posúdenie ich zákonnosti, a v rovine rozhodovacej činnosti Ústavného   súdu   o posúdenie,   či   tieto   rozhodnutia   sú   alebo   nie   sú   v rozpore   s ústavne zaručenými právami, pričom ich posúdenie nie je možné preto podľa názoru Ústavného súdu ani v otázke obnovy správneho konania vopred vylúčiť. K rovnakým záverom dospel Ústavný   súd   tiež   v prejednávanej   veci,   v ktorej   ide   o zastavenie   konania   o preskúmanie rozhodnutia   správneho orgánu mimo odvolacie konanie a o zamietnutie odvolania proti rozhodnutiu o zastavení uvedeného konania“.

Vzhľadom na to, že krajský súd a najvyšší súd dospeli podľa názoru sťažovateľky k nesprávnym skutkovým a právnym zisteniam, tieto súdy rozhodli v rozpore s platným právom a porušili jej základné právo na spravodlivé prerokovanie veci podľa čl. 46 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľka preto žiada, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa S. B. V. na spravodlivé prejednanie veci upravené v čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd

- rozhodnutím   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   sp.   zn.   23 S/128/2006-33 6006200962 zo dňa 12. 10. 2006 a

- rozhodnutím Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 SžoKS 161/2006 zo dňa 18. 1. 2007 bolo porušené.

2. Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 SžoKS 161/2006 sa vracia na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi S. B. V. sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia, ktoré je Najvyšší súd SR povinný vyplatiť, na účet advokáta JUDr. E. B. č. účtu (...) vedeného (...) B. v banke do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený konať o sťažnostiach fyzických osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v (...) čl. 46 tejto ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

Podľa čl. 154c ods. 1 ústavy medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom   pred   nadobudnutím   účinnosti   tohto   ústavného   zákona   (t. j.   ústavného   zákona č. 90/2001   Z.   z.   účinného   od   1.   júla 2001),   sú   súčasťou   jej   právneho   poriadku   a majú prednosť pred zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého alebo časti procesu v záujme mravnosti,   verejného   poriadku   alebo   národnej   bezpečnosti   v demokratickej   spoločnosti, keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov alebo, v rozsahu   považovanom súdom   za   úplne nevyhnutný, pokiaľ by vzhľadom   na osobitné okolnosti mohla byť verejnosť konania na ujmu záujmom spravodlivosti.

Podľa   čl. 41   ods. 4   Dohody   T.   (Oznámenie   Ministerstva   zahraničných   vecí Slovenskej   republiky   publikované   pod   č.   152/2000   Z.   z.   o uzavretí   Dohody   o založení Svetovej obchodnej organizácie, ktorej súčasťou je ako príloha 1 C Dohoda T. - Dohoda o obchodných aspektoch práv duševného vlastníctva) účastníci konania budú mať možnosť požiadať   súdny   orgán,   aby   preskúmal   konečné   správne   rozhodnutia   podľa   právnych predpisov člena týkajúcich sa dôležitosti prípadu a preskúmal prinajmenšom právne aspekty počiatočných   súdnych   rozhodnutí   vo   veci.   Člen   nie   je   viazaný   poskytnúť   možnosť preskúmania otázky oslobodenia v trestných prípadoch.

Podľa § 244 ods. 1 OSP v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných   prostriedkov   zákonnosť rozhodnutí a postupu   orgánov verejnej správy. Podľa § 244 ods. 2 OSP v správnom súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutí a postupu orgánov štátnej správy, orgánov územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, ako aj fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie   o právach   a povinnostiach   fyzických   osôb   a právnických   osôb   v oblasti verejnej správy (ďalej len „rozhodnutie správneho orgánu“). Podľa odseku 3 citovaného ustanovenia   rozhodnutiami   správnych   orgánov   sa   rozumejú   rozhodnutia   vydané   nimi v správnom   konaní,   ako   aj   ďalšie   rozhodnutia,   ktoré   zakladajú,   menia   alebo   zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť.

Podľa   § 248   písm.   a) OSP súdy   nepreskúmavajú rozhodnutia   správnych   orgánov predbežnej povahy a procesné rozhodnutia týkajúce sa vedenia konania.

1. K   namietanému   porušeniu   základného   práva   na spravodlivé   prerokovanie veci   podľa   čl. 46   ods.   1   ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   uznesením krajského súdu č. k. 23 S/128/2006-33 6006200962 z 12. októbra 2006

Ústavný   súd   rozhoduje   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   o sťažnostiach   týkajúcich sa porušenia   základných   práv   a slobôd   vtedy,   ak   o ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základného práva alebo slobody môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred   iným   súdom,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z dôvodu   nedostatku   právomoci na jej prerokovanie (m. m. I. ÚS 103/02, IV. ÚS 115/07).

Podľa § 250d OSP súd uznesením konanie zastaví, ak sa žaloba podala oneskorene, ak   ju   podala   neoprávnená   osoba,   ak   smeruje   proti   rozhodnutiu,   ktoré   nemôže   byť predmetom preskúmavania súdom, ak žalobca neodstránil vady žaloby, ktorých odstránenie súd nariadil a ktoré bránia vecnému vybaveniu žaloby, alebo ak žalobca nie je zastúpený podľa § 250a OSP alebo ak žaloba bola vzatá späť (§ 250h ods. 2 OSP). Odvolanie proti uzneseniu je prípustné.

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k názoru, že sťažovateľka mala v systéme všeobecného   súdnictva   k   dispozícii   účinný   opravný   prostriedok   na   dosiahnutie   nápravy porušenia   svojich   práv,   ktoré   boli   uznesením   krajského   súdu   č. k.   23 S/128/2006-33 6006200962 z 12. októbra 2006 podľa jej názoru porušené. Týmto účinným prostriedkom bolo odvolanie, ktoré sťažovateľka podľa jej tvrdení v sťažnosti podala v zákonnej lehote. Využitie tejto zákonnej možnosti účinnej ochrany základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vylučuje prijatie sťažnosti ústavným súdom, ktorý môže uplatniť svoju právomoc iba vtedy, ak navrhovateľ nemal inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv.

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   „Ak   o   závažných   procesných pochybeniach,   ktorými   sa   porušujú   aj   niektoré   zo   základných   práv   alebo   slobôd, je oprávnený a povinný rozhodnúť všeobecný súd na základe riadnych a mimoriadnych opravných   prostriedkov   upravených   v príslušnom   procesnom   poriadku,   je   právomoc Ústavného súdu Slovenskej republiky pred ich vyčerpaním vylúčená“ (IV. ÚS 10/02).Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   sťažovateľky   v   časti namietajúcej   porušenie   jej   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a práva   podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru   uznesením   krajského   súdu   č.   k.   23   S/128/2006-33   6006200962 z 12. októbra 2006 pre nedostatok svojej právomoci.

2. K   namietanému   porušeniu   základného   práva   na spravodlivé   prerokovanie veci   podľa   čl. 46   ods.   1   ústavy   a práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 SžoKS 161/2006 z 18. januára 2007

Ústavný   súd   z fotokópie   uznesenia   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   3 SžoKS 161/2006 z 18. januára   2007,   ktoré   bolo   k sťažnosti   sťažovateľky   pripojené   ako   príloha,   zistil, že uvedeným uznesením bolo potvrdené uznesenie krajského súdu č. k. 23 S/128/2006-33 6006200962 z 12. októbra 2006 ako prvostupňového súdu, ktorým bolo konanie zastavené podľa § 250d ods. 3 v spojení s § 248 písm. a) OSP.

Sťažovateľka podala proti uzneseniu krajského súdu v zákonom ustanovenej lehote odvolanie, v ktorom uviedla najmä tieto dôvody:

- krajský súd vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia jej veci, pretože v danom prípade   je   potrebné   aplikovať   relevantné   články   Dohody   T.   a   dohovoru,   ktoré   majú prednosť   pred   zákonom   (t. j.   Občianskym   súdnym   poriadkom)   v zmysle   čl.   154c „ústavného zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 90/2001“;

- čl. 41   Dohody   T.   ustanovuje   právo   účastníka   konania   domáhať sa súdneho prieskumu konečného rozhodnutia správneho orgánu, akým rozhodnutie úradu č. MOZ 828377 II/37-2006 z 18. apríla 2006 nepochybne je;

- napadnuté   rozhodnutie   správneho   orgánu   nie   je   možné   považovať   za   procesné rozhodnutie   v   zmysle   § 248   písm. a)   OSP,   pretože   sa   dotýka   vlastného   posúdenia hmotnoprávnych práv a povinností účastníkov konania, t. j. hmotnoprávneho merita veci;

- napadnuté uznesenie krajského súdu o zastavení konania je v rozpore so zásadami efektívnosti a hospodárnosti konania.

Najvyšší súd v odôvodnení uznesenia sp. zn. 3 SžoKS 161/2006 z 18. januára 2007 okrem iného uviedol: «V danom prípade prvostupňové rozhodnutie Ú. č. MOZ 828377 zo dňa   7.   10.   2005   o odmietnutí   právnej   ochrany   medzinárodne   zapísanej   ochrannej známke   č.   828377   „S.   K.“   na   území   Slovenskej   republiky   pre   všetky   tovary   a služby vyčerpaním riadnych opravných prostriedkov (po podaní námietok namietateľom S. B. V. A.) nenadobudlo právoplatnosť, pretože napadnutým rozhodnutím č. MOZ 828377 II/37- 2006 zo dňa 18. 4. 2006 bolo zrušené, v dôsledku toho správne konanie pokračuje. Druhostupňovým rozhodnutím č. MOZ 828377 II/37-2006 zo dňa 18. 4. 2006 nebolo meritórne rozhodnuté o predmete konania, nedošlo preto k založeniu, zmene alebo zrušeniu oprávnení a povinností žalobcu v administratívnom konaní v zmysle § 244 ods. 3 O. s. p. a v dôsledku toho žalobca nie je na týchto právach ani v zmysle § 247 O. s. p. ukrátený. Vyslovený   záväzný   právny   názor   nie   je   súčasťou   výroku   rozhodnutia   (nedošlo   k zmene rozhodnutia), preto nie je možné ho preskúmavať až do doby, kým sa nestane pre žalobcu konštitutívnym a záväzným v podobe výroku právoplatného rozhodnutia správneho orgánu. Súd poukazuje na to, že zákonodarca podriadil tento predmet konania právnemu režimu rozhodovania o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov podľa II. hlavy V. časti O. s. p. a nie právnemu režimu rozhodovania o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam podľa III. hlavy V. časti O. s. p. Zásadu rýchlosti a efektivity je preto možné dodržiavať iba s prihliadnutím na pozitívnu právnu úpravu.

Odvolací súd konštatuje, že neboli splnené predpoklady ust. § 247 ods. 1, 2, 3 O. s. p. v spojení s § 244 O. s. p. Napadnuté rozhodnutie žalovaného možno súčasne hodnotiť ako procesné v zmysle § 248 písm. a) O. s. p., pretože ním nebolo meritórne rozhodnuté vo veci. Odvolací súd preto napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil.»

Z obsahu sťažnosti sťažovateľky vyplýva, že uvedené uznesenie najvyššieho súdu považuje za arbitrárne a porušujúce jej základné práva uvedené v petite sťažnosti, pretože ním nebolo meritórne preskúmané „konečné“ rozhodnutie správneho orgánu.

V zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „európsky súd“) právo na spravodlivý proces znamená, že obe strany sporu musia mať možnosť predložiť svoju vec nezávislému a nestrannému súdu za rovnakých podmienok. V uvedenom kontexte princíp rovnosti zbraní, ktorý je jedným z atribútov práva na spravodlivý proces, znamená, že   každá   strana   civilného   procesu   má   rovnakú   možnosť   prezentovať   svoju   vec   súdu za podmienok,   ktoré   ju   nepostavia   do   podstatne   nevýhodnejšej   situácie   v   porovnaní s postavením odporcu (protistrany v konaní).

Citovaný čl. 46   ods. 1   ústavy   je primárnym východiskom   pre   zákonom   upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až 50 ústavy).

Ústavný   súd   však   pri   uplatňovaní   svojej   právomoci   nie   je   zásadne   oprávnený preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní   zákonov   viedli   k   danému   rozhodnutiu,   ani   skúmať,   či   v   konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu sa obmedzuje na poskytnutie ochrany len v tých prípadoch, ak porušenie procesných práv účastníkov   konania,   ktoré   sú   chránené   zákonmi,   by   znamenalo   súčasne   aj   porušenie základných   práv   alebo   slobôd   deklarovaných   ústavou   alebo   medzinárodnou   zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná (I. ÚS 13/00, IV. ÚS 287/04).

Ústavný súd preto osobitne skúmal, či v prípade namietaného uznesenia najvyššieho súdu   neboli   ustanovenia   zákonov   (najmä   relevantné   ustanovenia   Občianskeho   súdneho poriadku)   aplikované   spôsobom,   ktorý   by   znamenal   porušenie   označených   práv sťažovateľky.

Sťažovateľka   nesúhlasila   s   právnym   názorom   vysloveným   v uznesení   najvyššieho súdu, v ktorom potvrdil prvostupňové uznesenie krajského súdu o zastavení konania vo veci správnej žaloby proti druhostupňovému rozhodnutiu správneho orgánu s poukázaním na to, že   daným   rozhodnutím   správneho   orgánu   nebolo   meritórne   rozhodnuté   o   právach a povinnostiach sťažovateľky. Vysporiadal sa aj s argumentáciou sťažovateľky uvedenou v odvolaní z 5. decembra 2006, pričom zároveň uviedol dôvody, pre ktoré nie je možné akceptovať právne názory sťažovateľky.

V zmysle ustálenej judikatúry ústavného súdu uplatňovanie zákona v súdnom konaní a postup súdu v súlade s platným a účinným zákonom nemožno hodnotiť ako porušovanie základných ľudských   práv.   Za   porušenie   základného práva občana nemožno považovať neúspech (nevyhovenie návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (I. ÚS 8/96).

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy je právomoc súdov na preskúmanie správnych rozhodnutí ustanovená   tzv.   generálnou   klauzulou.   Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   poukazuje na tzv. negatívnu enumeráciu (t. j. vylúčenie preskúmania niektorých vecí súdom) v § 248 OSP, ktorú pripúšťa aj čl. 46 ods. 2 ústavy. V danom prípade sťažovateľka podľa názoru ústavného súdu nepreukázala, že druhostupňovým rozhodnutím správneho orgánu, ktorým bola vec vrátená na prerokovanie a rozhodnutie prvostupňovému orgánu, bolo meritórne zasiahnuté   do   jej   základných   práv   a slobôd.   Argumentácia   sťažovateľky   sa   obmedzila na samotné konštatovanie tohto faktu bez ďalšieho zdôvodnenia.

Z uvedeného dôvodu nie je podľa názoru ústavného súdu aplikovateľný ani čl. 6 ods. 1   dohovoru,   pretože   rozhodnutie   správneho   orgánu   o vrátení   veci   na   ďalšie prerokovanie prvostupňovému orgánu, ktoré má zabezpečiť zachovanie princípu rovnosti zbraní účastníkov konania, nie je rozhodnutím o občianskych právach a záväzkoch v zmysle uvedeného článku.

Ústavný súd ďalej uvádza, že z dikcie čl. 41 ods. 4 Dohody T. na základe aplikácie pravidiel   gramatického   a logického   výkladu   nepochybne   vyplýva,   že   výrazom   „konečné správne   rozhodnutia“   sú   mienené   meritórne   rozhodnutia   o občianskych   právach a záväzkoch, a nie konečné procesné rozhodnutia týkajúce sa samotného priebehu konania. Ak   by   tomu   tak   nebolo,   pokračujúca   časť   vety   v   uvedenom   článku   „... a   preskúmal prinajmenšom právne aspekty počiatočných súdnych rozhodnutí vo veci“, by stratila svoje opodstatnenie.

K argumentácii sťažovateľky, že najvyšší súd v uznesení sp. zn. 3 SžoKS 161/2006 z 18. januára 2007 nereagoval na jej argument o potrebe priamej aplikácie čl. 41 ods. 4 Dohody T. a čl. 6 ods. 1 dohovoru v jej veci, ústavný súd pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia   bez   toho,   aby   zachádzali   do   detailov   uvádzaných   účastníkmi   konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z uvedeného aspektu je v plnej miere realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05).

Ústavný súd preto pri preskúmaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu nezistil žiadne skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné toto uznesenie označiť za arbitrárne. Z uvedeného dôvodu podľa názoru ústavného súdu neexistuje ani taká príčinná súvislosť medzi   základnými   právami   sťažovateľky,   ktorých   porušenie   namieta,   a   postupom najvyššieho súdu pri rozhodovaní v danej veci, ktorá by umožňovala vysloviť záver o tom, že   tieto   základné   práva   sťažovateľky   boli   porušené.   Skutočnosť,   že   sa   sťažovateľka nestotožňuje s právnym názorom najvyššieho súdu, nemôže viesť k záveru o arbitrárnosti namietaného rozhodnutia a nezakladá oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným (m. m. III. ÚS 264/05).

Ústavný súd v rámci svojej ustálenej rozhodovacej činnosti už uviedol, že nie je súčasťou   systému   všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je nezávislým   súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (IV. ÚS 235/05). Ústavný súd   sa   pri   výkone   svojej   funkcie   podľa   ústavy   zameriava   na   kontrolu   zlučiteľnosti interpretácie a aplikácie vnútroštátnych právnych predpisov všeobecnými súdmi s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a slobodách. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákona všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu v danom prípade také nedostatky nevykazuje (m. m. IV. ÚS 222/04, I. ÚS 131/05).

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom pre odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (m. m. I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03). Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Po   odmietnutí   sťažnosti   bolo   už   bez   právneho   dôvodu   zaoberať   sa   aj   ďalšími návrhmi   sťažovateľky   (napr.   vrátením   veci   najvyššiemu   súdu   na   nové   prerokovanie a rozhodnutie, priznaním úhrady trov konania).

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. decembra 2007