znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 304/2014-36

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   28.   októbra   2014 v senáte zloženom z predsedu Petra Brňáka, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Milana Ľalíka (sudca spravodajca) o sťažnosti Š. Š., zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. Ing. Martin Chlapík s. r. o., Sládkovičova 13, Žilina, konajúcou prostredníctvom konateľa   a advokáta   JUDr.   Ing.   Martina   Chlapíka,   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Čadca v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 204/2011 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 6 C 580/2000), takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Š. Š. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, ako aj právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Čadca v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 204/2011 p o r u š e n é   b o l i.

2. Š. Š. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 5 000 € (slovom päťtisíc eur), ktoré j e   Okresný   súd   Čadca p o v i n n ý   vyplatiť   mu   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Čadca j e   p o v i n n ý uhradiť Š. Š. trovy konania v sume 284,08 € (slovom   dvestoosemdesiatštyri   eur   a osem   centov)   na   účet   Advokátskej   kancelárie JUDr. Ing.   Martin   Chlapík   s.   r.   o.,   Sládkovičova   13,   Žilina,   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 17. apríla 2014 doručená (a následne doplnená 5. a 24. júna 2014) sťažnosť Š. Š. (ďalej len „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na prerokovanie   veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Čadca (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 204/2011 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 6 C 580/2000; ďalej aj „napadnuté konanie“).

2. Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva, že predmetom napadnutého konania je rozhodovanie o žalobe M. V. a S. V. (ďalej len „žalobcovia“) o zaplatenie sumy 200 000 Sk (neskôr upravenej na 175 000 Sk) z 15. novembra 2000 voči sťažovateľovi ako žalovanému v 1. rade a H. Š. ako žalovanej v 2. rade (ďalej aj „žalovaní v 1. a 2. rade“).

3. Okresný súd rozhodol o žalobe žalobcov rozsudkom z 10. júna 2003 tak, že žalobu zamietol. Proti tomuto rozsudku podali žalobcovia odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn. 6 Co 348/2003 z 3. decembra 2003 tak, že napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

4. Následne okresný súd rozhodol rozsudkom č. k. 6 C 580/2000-76 z 20. apríla 2004 tak,   že   zaviazal   žalovaných   v   1.   a   2.   rade   solidárne   zaplatiť   žalobcom   175   000   Sk s príslušenstvom do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Krajský súd v odvolacom konaní rozhodol uznesením sp. zn. 8 Co 140/2006 z 31. januára 2007 tak, že rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

5.   Okresný   súd   po   vrátení   veci   rozhodol   rozsudkom   č.   k.   6   C   580/2000-183 zo 14. júna   2007   tak,   že   zaviazal   žalovanú   v   2.   rade   zaplatiť   žalobcom   175   000   Sk s príslušenstvom do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Návrh proti sťažovateľovi zamietol. Krajský   súd   v   odvolacom   konaní   rozsudkom   sp.   zn.   7   Co   221/2007   z   9.   apríla   2008 rozsudok okresného súdu potvrdil.

6.   Na   základe   mimoriadneho   dovolania   generálneho   prokurátora   Slovenskej republiky   podaného   na   podnet   žalovanej   v   2.   rade   rozhodol   Najvyšší   súd   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením sp. zn. 3 M Cdo 13/2009 z 30. júna 2011 tak, že zrušil rozsudok krajského súdu a rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým bola žalovanej v 2. rade uložená povinnosť zaplatiť žalobcom 175 000 Sk s príslušenstvom, a v rozsahu zrušenia   vrátil   vec okresnému   súdu   na ďalšie konanie.   Veci   bola pridelená sp. zn. 4 C 204/2011.

7.   Po   vrátení   veci   nariadil   okresný   súd   7.   decembra   2011   predbežné   opatrenie, ktorým   určil,   že   žalobcovia   nie   sú   povinní   vrátiť   žalovanej   v   2.   rade   3   700   €   (sumu zaplatenú na základe rozsudkov konajúcich súdov, pozn.), až do právoplatnosti rozhodnutia súdu   vo   veci   samej.   Na   základe   odvolania   žalovanej   v   2.   rade   krajský   súd   predmetné uznesenie okresného súdu zrušil a návrh na nariadenie predbežného opatrenia zamietol.

8. Na základe sťažnosti žalobcov podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhodol ústavný súd nálezom č. k. IV. ÚS 224/2012-29 z 3. júla 2012 tak, že ich základné práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru boli postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 580/2000 porušené, prikázal okresnému súdu, aby konal bez zbytočných prieťahov, a žalobcom priznal finančné zadosťučinenie po 4 000 €.

9.   Okresný   súd   nariadil   pojednávanie   na   16.   október   2012,   ktoré   muselo   byť odročené   bez   prerokovania   veci   pre   procesnú   chybu   súdu   týkajúcu   sa   právneho zastupovania   sťažovateľa.   Sťažovateľ   predložil   23.   októbra   2012   okresnému   súdu splnomocnenie pre právneho zástupcu na zastupovanie v konaní.

10. Ďalšie pojednávanie vo veci bolo uskutočnené 28. mája 2013, na ktorom boli uskutočnené   záverečné   prednesy   účastníkov.   Na   tomto   pojednávaní   právny   zástupca sťažovateľa uviedol, že voči   nemu už existuje právoplatné rozhodnutie okresného súdu v spojení s rozhodnutím krajského súdu, ktoré nebolo napadnuté mimoriadnym opravným prostriedkom a nebolo zrušené rozhodnutím nadriadeného súdu.

11. Okresný súd na pojednávaní 11. júna 2013 vyhlásil v poradí už štvrtý rozsudok, ktorým rozhodol tak, že žalobný návrh voči odporkyni v 2. rade zamietol a sťažovateľa zaviazal na zaplatenie istiny 5 808,93 € (175 000 Sk) s úrokmi z omeškania. Zároveň zaviazal sťažovateľa nahradiť trovy konania navrhovateľom i odporkyni v 2. rade.

12. Proti rozsudku podal sťažovateľ 23. júna 2013 odvolanie z dôvodu, že o nároku navrhovateľov   voči   nemu   bolo   právoplatne   rozhodnuté   rozsudkom   okresného   súdu č. k. 6 C 580/2000-183   zo   14.   júna   2007   (v   poradí   tretím   rozsudkom)   potvrdeným rozsudkom krajského súdu sp. zn. 7 Co 221/2007 z 9. apríla 2008, tieto rozsudky zostali zrušujúcim uznesením najvyššieho súdu v tejto časti nedotknuté. Krajský súd uznesením sp. zn. 5 Co 374/2013 z 29. novembra 2013 rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

13. Sťažovateľ podal 1. júla 2013 na ústavnom súde sťažnosť, v ktorej namietal porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   postupom okresného   súdu.   Ústavný   súd   uznesením   sp.   zn.   II.   ÚS   536/2013   z   22.   októbra   2013 sťažnosť   odmietol   ako   zjavne   neopodstatnenú   pre   nevyčerpanie   sťažnosti   na   prieťahy v konaní predsedovi okresného súdu podľa zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Sťažnosť na prieťahy v konaní podal sťažovateľ okresnému súdu 12. marca 2014, ktorá do dňa podania novej sťažnosti ústavnému súdu (17. apríla 2014) nebola vybavená.

14. Sťažovateľ sa na základe už uvedených skutočností domáhal, aby ústavný súd rozhodol nálezom, ktorým vysloví porušenie jeho práv podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 38 ods. 2 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru, prikáže okresnému súdu vo veci konať, prizná mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 8 000 € a náhradu trov právneho zastúpenia.

15.   Ústavný   súd   listom   č.   k.   IV.   ÚS   304/2014-23   z   20.   júna   2014   vyzval predsedníčku   okresného   súdu   na   vyjadrenie   k   sťažnosti.   Predsedníčka   okresného   súdu listom   č.   Spr   1269/14   z   27.   júna   2014   ústavnému   súdu   oznámila,   že   žiadosti   nemôže vyhovieť z dôvodu, že spis okresného súdu bol po podaných odvolaniach navrhovateľov i odporcov predložený na rozhodnutie krajskému súdu. Následne listom tej istej značky z 8. septembra   2014   doručila   ústavnému   súdu   spolu   so   spisom   sp.   zn.   4   C   204/2011 vyjadrenie   k   prijatej   sťažnosti   s   prehľadom   vo   veci   vykonaných   úkonov,   v   ktorom konštatovala, že vo veci došlo k prieťahom v konaní.

16.   Sťažnosť   sťažovateľa   bola   pôvodne   pridelená   sudcovi   spravodajcovi   Jánovi Lubymu, ktorý bol členom IV. senátu ústavného súdu, ktorý po jej predbežnom prerokovaní uznesením   č.   k.   IV.   ÚS   304/2014-14   z 23.   mája 2014   rozhodol   o jej   prijatí   na ďalšie konanie. V zmysle dodatku č. 1 k rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie 1. 3. 2014 – 28. 2. 2015 (ďalej len „dodatok k rozvrhu práce“) veci pôvodne pridelené bývalým sudcom ústavného súdu Jánovi Auxtovi, Jurajovi Horváthovi a Jánovi Lubymu   (ktorým   skončilo   funkčné   obdobie)   ako   sudcom   spravodajcom,   ktoré   neboli do 4. júla   2014   skončené   prijatím   konečného   rozhodnutia   pléna   ústavného   súdu   alebo príslušného   senátu   ústavného   súdu,   prípadne   odložením   podania   podľa   §   23a   zákona o ústavnom súde, boli s účinnosťou od 14. júla 2014 pridelené ostatným sudcom ústavného súdu. Predmetná sťažnosť bola pridelená sudcovi ústavného súdu Milanovi Ľalíkovi, ktorý je   v   súlade   s   dodatkom   k   rozvrhu   práce   členom   I.   senátu,   a   z   tohto   dôvodu   túto   vec prerokoval a vo veci samej rozhodol I. senát ústavného súdu.

17. Sťažovateľ ústavnému súdu oznámil, že netrvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Vzhľadom na oznámenie sťažovateľa a predsedníčky okresného súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od neho nie je možné očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

18. Ústavný súd v spise okresného súdu sp. zn. 2 C 204/2011 (pôvodne vedenom pod sp.   zn.   6   C   580/2000)   overil,   že   priebeh   napadnutého   konania   od   jeho   začatia v novembri 2000 zahŕňal úkony tak, ako boli podrobne uvedené v nálezoch ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 224/2012 z 3. júla 2012 (sťažnosť navrhovateľov v konaní) a následne sp. zn. IV. ÚS 640/2013 z 28. apríla 2014 (sťažnosť žalovanej v 2. rade).

19. Okresný súd na pojednávaní 11. marca 2014 (v poradí 5. rozsudkom) vo veci rozhodol   tak,   že žalobu   žalobcov   v   celom   rozsahu   zamietol,   sťažovateľovi   a žalovanej v 2. rade nepriznal náhradu trov konania. Proti rozsudku okresného súdu vo veci samej podali odvolanie žalobcovia, proti uzneseniu o trovách konania podali odvolanie žalovaní v 1. a 2. rade. Krajský súd o podaných odvolaniach rozhodol tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil.

III.

20. Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

21. Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   čl.   38 ods. 2 listiny,   ako   aj   práva   na   prejednanie   svojej   záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 204/2011 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 6 C 580/2000).

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo, aby jeho vec bola prerokovaná verejne, bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny osvojil judikatúru Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   k   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07).

21. Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v   ktorej   sa   nachádza   osoba   domáhajúca   sa   rozhodnutia   všeobecného   súdu.   Samotným prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa   rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

22.   Pri   posudzovaní   otázky,   či   v   súdnom   konaní   došlo   k   zbytočným   prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6   ods.   1   dohovoru,   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.

22.1   Predmetom   napadnutého   konania,   v   ktorom   sťažovateľ   namieta   zbytočné prieťahy a v nadväznosti na to porušenie svojich práv, je rozhodovanie o žalobe žalobcov, ktorou sa domáhajú proti sťažovateľovi a žalovanej v 2. rade zaplatenia sumy 200 000 Sk, resp. sumy 175 000 Sk (z titulu doplatku kúpnej ceny za predaj nehnuteľnosti). Ústavný súd z obsahu spisu ani z vyjadrení sťažovateľa nezistil žiadnu skutočnosť, na základe ktorej by bolo   možné   kvalifikovať   napadnuté   konanie   ako   právne   či   skutkovo   zložité   a   ktorá by odôvodňovala doterajšiu dĺžku napadnutého konania.

22.2 Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval existenciu zbytočných prieťahov v napadnutom konaní, bolo správanie sťažovateľa ako účastníka napadnutého konania. Zo spisu vyplýva, že sťažovateľ sa zúčastňoval pojednávaní nariadených okresným súdom, na výzvy súdu reagoval v súdom určených lehotách. Po zistení, že svoje práva na okresnom súde nedokáže sám náležite obhajovať, zvolil si na zastupovanie v konaní kvalifikovaného právneho zástupcu. Sťažovateľ sa prostredníctvom sťažnosti na prieťahy v konaní adresovanej predsedovi okresného súdu domáhal urýchlenia priebehu napadnutého konania. Na tomto základe ústavný súd konštatoval, že neexistuje žiadna skutočnosť, ktorá by mohla byť pripísaná na ťarchu sťažovateľa pri posudzovaní otázky, či svojím správaním negatívne prispel k doterajšej neodôvodnene dlhej dobe napadnutého konania.

22.3 Napokon ústavný súd posudzoval postup okresného súdu v napadnutom konaní. V tejto   súvislosti   poukázal   na   svoju   stabilizovanú   judikatúru,   podľa   ktorej   zbytočné prieťahy v konaní môžu byť zapríčinené nielen samotnou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou alebo nesústredenou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne   k   odstráneniu   právnej   neistoty   (m.   m.   II.   ÚS   32/03,   IV.   ÚS   267/04, IV. ÚS 182/08). Rovnako tak môže zapríčiniť porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (a tiež práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) aj nesprávna činnosť štátneho orgánu (m. m. II. ÚS 33/99).

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoje závery, ktoré vyslovil v náleze č. k. IV.   ÚS   224/2012-29   z   3.   júla   2012,   ako   aj   v   náleze   č.   k.   IV.   ÚS   640/2013-41 z 28. apríla   2014,   v   ktorých   už   hodnotil   postup   okresného   súdu   v   napadnutom   konaní na základe sťažnosti žalobcov a žalovanej v 2. rade. V uvedených nálezoch ústavný súd uviedol,   že   postup   okresného   súdu   bol   poznamenaný   predovšetkým   neefektívnou a nesústredenou   činnosťou.   Vo   vzťahu   k   osobe   sťažovateľa   pochybil   okresný   súd   aj nerešpektovaním   právnych   názorov   vyšších   súdov   a   ignoranciou   právoplatného rozhodnutia.

Okresným súdom bol vo veci vydaný prvý rozsudok 10. júna 2003, ktorým bola žaloba žalobcov zamietnutá. Krajský súd rozsudok   okresného súdu   zrušil   z dôvodu,   že okresný   súd   sa   náležite   nezaoberal   návrhom   a   tvrdeniami   navrhovateľov.   Druhým rozsudkom   z   20.   apríla   2004   okresný   súd   rozhodol   o   povinnosti   žalovaných   žalovanú pohľadávku uhradiť. Krajský súd uvedený rozsudok zrušil z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci. Tretí rozsudok vo veci bol vyhlásený 14. júna 2007. Okresný súd ním uložil žalovanej   v   2.   rade   uhradiť   žalobcom   175   000   Sk   so   17,6   %   úrokom   z   omeškania a vo vzťahu   k   sťažovateľovi   žalobu   zamietol.   Proti   rozsudku   okresného   súdu   podali odvolanie žalobcovia a žalovaná v 2. rade. Krajský súd v poradí tretí rozsudok okresného súdu potvrdil, v dôsledku čoho sa stal právoplatným. Na jeho podklade konanie vo vzťahu k sťažovateľovi bolo právoplatne ukončené.

Rozsudok   okresného   súdu   v   spojení   s   potvrdzujúcim   rozsudkom   krajského   súdu preskúmal   najvyšší   súd   na   základe   mimoriadneho   dovolania   podaného   generálnym prokurátorom Slovenskej republiky na podnet žalovanej v 2. rade. Najvyšší súd rozsudok okresného súdu uznesením z 30. júna 2011 v dovolaním napadnutej časti zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Po   doručení   nálezu ústavného   súdu   z 3. júla 2012 predsedníčka   okresného súdu nariadila vo veci dohľad s povinnosťou podávať mesačné správy o stave konania. Táto skutočnosť však nemala vplyv na rýchlosť a ani správnosť ukončenia predmetného konania vo vzťahu k sťažovateľovi. Okresný súd s ním ako s účastníkom konania konal ďalej aj napriek námietke jeho právneho zástupcu, že vo vzťahu k nemu už vo veci nemá konať, keďže existuje právoplatné rozhodnutie, a 11. júna 2013 vydal v poradí štvrtý rozsudok vo veci, ktorým uložil sťažovateľovi povinnosť zaplatiť žalobcom 5 808,93 €. Krajský súd uznesením z 29. novembra 2013 uvedený rozsudok zrušil   a vec vrátil   okresnému súdu na ďalšie konanie. V odôvodnení poukázal predovšetkým na skutočnosť, že účastníkom predmetného   konania   už   nemal   byť   žalovaný   v   1.   rade   –   sťažovateľ,   a   to   vzhľadom na existenciu   právoplatného   rozhodnutia,   a   za   nepreskúmateľné   a   zmätočné   označil   aj odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu v časti náhrady trov konania. Po vrátení veci okresný súd v poradí piatym rozsudkom rozhodol tak, že žalobu proti žalovanej v 2. rade zamietol   a   žiadnemu   z   účastníkov   konania   nepriznal   právo   na   náhradu   trov   konania. Krajský súd uznesením z 5. augusta 2014 rozsudok okresného súdu potvrdil.

23. Napadnuté konanie bolo právoplatne ukončené takmer po 14 rokoch od jeho začatia. Vo vzťahu k sťažovateľovi samotnému bolo vo veci právoplatne rozhodnuté už 9. apríla 2008, okresný súd však túto skutočnosť neakceptoval a so sťažovateľom konal napriek jeho námietkam a upozorneniam právneho zástupcu ďalej, t. j. viac ako 6 rokov ho predvolával na pojednávania, nútil podávať odvolania voči rozhodnutiam, ktoré voči nemu nemali   byť   vôbec   vydané.   Sťažovateľ   podal   12.   marca   2014   sťažnosť   predsedníčke okresného súdu, ktorá v odpovedi č. Spr 43/14 z 21. mája 2014 uviedla prehľad úkonov vykonaných po náleze ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 224/2012 z 3. júla 2012 so záverom, že sťažnosť považuje za opodstatnenú.

Ústavný súd vo svojej predchádzajúcej judikatúre poukázal na to, že nielen nečinnosť ale aj neefektívna a nesprávna činnosť štátneho orgánu (všeobecného súdu) môže zapríčiniť porušenie   ústavou   zaručeného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov, ak činnosť štátneho orgánu nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ obrátil na štátny orgán, aby o jeho veci rozhodol (obdobne napr. IV. ÚS 22/02, IV. ÚS 380/08, III. ÚS 103/09, I. ÚS 7/2011).

Ústavný   súd   uzavrel,   že   pretrvávajúcou   neefektívnou   a   nesústredenou   činnosťou okresného   súdu   a   tiež   jeho   nerešpektovaním   právnych   názorov   vyšších   súdov a predovšetkým právoplatného rozhodnutia vo vzťahu k sťažovateľovi došlo v napadnutom konaní   k   zbytočným   prieťahom,   a   tým   aj   k   porušeniu   základného   práva   sťažovateľa na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny, ako aj jeho práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

IV.

24.   Podľa   čl.   127   ods.   2   ústavy   ak   ústavný   súd   vyhovie   sťažnosti,   svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práva alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Vzhľadom   na   existenciu   nálezov   č.   k.   IV.   ÚS   224/2012-29   z   3.   júla   2012 a č. k. IV. ÚS   640/2013-41   z   28.   apríla   2014,   ako   aj   skutočnosť,   že   vo   veci   už   bolo právoplatne rozhodnuté, ústavný súd v tejto časti sťažnosti nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).

25.   Podľa   čl.   127   ods.   3   ústavy   ústavný   súd   môže   svojím   rozhodnutím,   ktorým vyhovie   sťažnosti,   priznať tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1 boli   porušené,   primerané finančné zadosťučinenie.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. napr. IV. ÚS 210/04).

Sťažovateľ   sa   domáha   priznania   primeraného   finančného   zadosťučinenia   v   sume 8 000 €. Poukazuje pritom na to, že je onkologickým pacientom s dlhodobo nepriaznivým zdravotným   stavom,   v   dôsledku   čoho   je   na   invalidnom   dôchodku,   ktorý   predstavuje 305,90 € mesačne. Právna neistota, v ktorej sa dlhodobo nachádza, mu spôsobuje materiálnu ujmu, ale aj psychickú traumu. V čase, keď sťažovateľ oprávnene predpokladal, že konanie vo vzťahu k jeho osobe je už ukončené, okresný súd túto skutočnosť neakceptoval a ďalej viedol konanie aj vo vzťahu k nemu, zaväzoval ho na plnenie, platenie súdnych poplatkov, trov právneho zastúpenia, čím ho značne traumatizoval a prehĺbil už aj tak jeho nepriaznivú finančnú situáciu, čo viedlo k materiálnej aj psychickej ujme nielen sťažovateľa samotného, ale aj jeho najbližšej rodiny.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia vychádzal ústavný súd zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti prípadu.

Ústavný súd pri určení výšky finančného zadosťučinenia zohľadnil doterajšiu dĺžku napadnutého   konania,   intenzitu   neefektívnej   a   nesústredenej   činnosti   okresného   súdu a predovšetkým skutočnosť, že so sťažovateľom ako žalovaným v 1. rade konal aj v období, keď už voči nemu existovalo právoplatné rozhodnutie vo veci. Ústavný súd zobral do úvahy aj zdravotný stav sťažovateľa a jeho sociálnu situáciu a dospel k záveru, že v danom prípade bude   priznanie   finančného   zadosťučinenia   v   sume   5 000   €   primerané   konkrétnym okolnostiam prípadu (bod 2 výroku tohto nálezu).

26. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd priznal sťažovateľovi úhradu trov konania za dva úkony právnej služby uskutočnené v roku 2014 (prevzatie a príprava zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a b) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych   služieb   v   znení neskorších   predpisov   (ďalej len   „vyhláška“). Za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2014 patrí odmena v sume 134 €, ktorú bolo potrebné zvýšiť o režijný paušál (8,04 €), čo spolu predstavuje sumu 142,04 € za jeden úkon právnej služby. Za dva úkony právnej služby patrí odmena v sume 2-krát po 142,04 €, t. j. v sume 284,08 € (bod 3 výroku tohto nálezu).

27. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno   podať   opravný   prostriedok,   treba   pod   právoplatnosťou   rozhodnutia   uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

28. Na základe uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto nálezu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. októbra 2014